ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odpadalo lístie, zarmútené stromy stoja nad zrkadlom zamútenej vody; zbľadla zora jará, odleteli hromy… všade rumy nájdeš upustlej prírody. Odšumel vetríčok, bujný víchor letí pod chmár oponami, ponad hrobov svety; odobralo vtáctvo do krajín sa zlatých: všetko nás nechalo, všetko na Všechsvätých. Dumné zvony hučia väžou a od väže smutnou diaľou… Nestrašte hroznou ma čierťažou, okovy ľahkých zápalov! Do kostola! volá, volá hlas Všechsvätých dookola — — Hrmia ulice, staré ohrady, a v chráme blčia sväté obrady na Všechsvätých, na Všechsvätých! Tam Martin letí na bielom koni, za ním svätí, a na pokoni pekelník v putách zakliatych. Hah! znejú hlasné varhany, kolo nich z nebies vyhnaní anjelia, čo sa spodobali stvoriteľovi, čo je neskonalý. Množstvo kľačí a putuje na kolenách, prisľubuje nový život na Všechsvätých… A trón sa níži od chmár vrchola, pri ňom archanjel surmuje, volá: Milosť všetkým na Všechsvätých! Milosť!… milosť!… Už dosť… už dosť… Utíchnu božie trúby. A ľud skoná útle vzdychy, bránicou odíde tichý — Či v svete robí, čo v chráme prisľúbi? Sluha, slúžka sa hotuje, že rok minul, sa raduje, zložiac bolestné, uslzené jarmo: Z jednoho v druhé príde… všetko darmo. Sem-tam koláč, do nového stavu, čo kryje starostí hlavu… Truhla neplná, sem sa ešte vmiesti; len hodný upliesti! Krúti sa vrtká gazdiná medzi štyrmi kúty steny — veď tak robia naše ženy, že je tesno, kričí táto, iná. Okolo pece hrozne blkoce, plameň žiari, plameň páli, len pomaly; bo sa nepodarí: zákal bude, kde je moc nesváry. Čušte, deti! Aj vám vletí do náručia jeden vtáčik, nebude spievať, keď ho zjete, neboráčik! — — Smiechom sluha, slzou deva značí minulosti prahy, gazdiná plače a omdlieva, a gazda drahý, že ich uchytí… sa usmieva. Poďte, žiale, na krištále smädných očí! A radosť len bočí, bočí. Prísnosť breše, osud šteká; lež nebojí sa… Rebeka.

Vyhasli hviezdy nebom rozoslané: po nich sa brodia chmáry roztrhané; lež na zemi zachripľavej v tisíc radoch krásy hravej hviezdy svietia, lampy viery na cmiteri, čo stoja v zväzku vo večnosti. Ľud sa rojí v teplej skrúšenosti: kľakne na hroby, rozviaže pamäť, útroby a k sladkej modlitbe splynie. — Ľúbosť večitá nehynie — a tieň vyletí chladnej mŕtvoly, okolo duší živých — okolí, chtiac sa zohriať v prsiach vrelých, zarmútených, osamelých. Sem, tam lietajú plamene, na nichžto živých amene hore sa kŕdlia k obeti. Tam, hah! — letí jedna mladistvá postava v myrtovom venci, v bielom závoji: kolo nej mládenci prosia ju k lásky pokoji. To sú mŕtvi, večne živí, odženie ich víchor clivý a prinesie k ústam vädlým, k časne padlým. Ticho… kňaz v slávu zbielený, pod krížom v čistú vieru zmenený volá: Amen, až naveky! A ľud hrmí: až naveky!! Utiera kvapky slznej rieky, poobzerá sa, kde sa dela tá pod krížom podoba anjela… Nízke máry, v slzách starý otec omdlieva nad nimi, v horkom žiali mať sa krčí — tam na hrob ten malý. Plamene horia, kým nevyhoria, a túžby boria, kým nevyboria nad oblakmi neba bránu, prejdúc k Pánu vzhľadajú sa otec a mať, sestra a brat. Len pleťte vence, smútlivé dievčence, z kvetov nezhaslej pamiatky na hrob matky! A ty, vysoká, hrdá mohyla, kohos’ prikryla? Či víťaza, bohatiera, čo vďačne za vlasť umiera? Spi v pokoji po mdlom boji, nech ťa spasí tvoja viera. Dumný zvon už polnoc bije, rozišlo — čo ešte žije — v časné stány, čo nežije — za sveta toho brány. Hasnú plamene, slabosť blkoce, víchor stromami hrobov šuchoce — Ach, jak divo je, a divo, v zemskej diali už pospali. V snách zišli sa na vzhľadanie, tam — tam na druhé objanie. Tichosť v cmiteri, vyhasli viery časnej ohne — nič nemrzí: upŕchlo všetko, čo nechalo, v svetlo ľúbostí sa rozžalo: kalich plný — horkých slzí.