Zlatý fond > Diela > Starobylé zvyky slovenských roľníkov pri poľnej práci


E-mail (povinné):

Stiahnite si Zvyky, piesne, porekadlá ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Socháň:
Starobylé zvyky slovenských roľníkov pri poľnej práci

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Michal Belička, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Marián André, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 75 čitateľov

II. Tráva, sená, senoseč (senobranie)

1. Lúky a pastviny

Chov dobytka, krm

S chovom dobytka na Slovensku úzko spojené je i pestovanie lúk a sena. Jakmile chov dobytka v centrálnej Európe stal sa stálym hospodárskym zamestnaním, bolo treba starať sa, aby zostalo dosť krmu na zimu. V lete ho bolo nazbyt. Tu stačilo len vyhnať dobytok do najbližšieho okolia dediny: do hájov, na horské stráne, na hole, alebo na role (pole), ktoré práve ležaly úhorom, alebo na strniská a zvieratá napásly sa do sýtosti. Ale v zime (či keď už) prezimoval statok v dedine (v otvorených ohradách, ako sa to miestami dialo na pr. v Bukovine ešte v XVIII. storočí, alebo) v krytých stajňách a chlievoch, bolo preň treba hojne nashromaždeného krmu i mimo zrna, ktoré občas dávali koňom. (Tak v Čechách kŕmili kone v XI. storočí jačmeňom; na Slovensku kŕmia kone ovsom.)

Pastviny

Behom času pastviny, ktorých predtým vždy bolo dosť voľných okolo novozaložených dedín: v hájoch, na stráňach, staly sa spoločným a vymedzeným majetkom obce, s ktorou boly potom ovšem i rozdávané alebo predávané skrz kráľov a zemepanstiev. Preto už v listinách XI. a XII. storočia stále pripomínajú sa pastviny — pascua. Boly teda pastviny už vtedy súčiastkou dediny — majetkom obecným. A tu bývajú lúky obyčajne v jednom kuse — v jednote. Miestami však sú už lúky podelené a tu si gazdovia kladú znaky, aby vedeli, pokiaľ je čie.

Vzrast trávy

Tráva už pri prvom jarnom slnci v marci začína zo zeme vykukovať. „Na Ďura (24. apríla) tráva už zo zeme beží.“ „Do Ďura môžeš trávu zo zeme kliešťami vyťahovať, nevytiahneš ju; po Ďure môžeš ju kladivom zatĺkať, nezatlčieš ju.“ To sa však týka severných krajov, lebo v južných krajoch na Jura už „lúky idú do záhonu“, t. j. zakazuje sa ľuďom po lúkach chodiť, lebo pošliapaním trávy narobili by na nej škody. Tu už o dni Zvestovania Panny Márie (25. marca) hovoria, že „Matka Boží trávu množí.“ — „Tráva na Marka (25. apríla) je už hodne veľká.“ „Keď však rastie tráva už v januári, potom zle rastie v lete.“ Zato „Prah breznový hovie tráve i kroví.“ — „Tráva v júli dozrieva.“ — „Po Michale (29. septembra) tráva už nerastie a čoby ju kliešťami ťahal zo zeme.“

Čas senoseče

Dľa štátnej štatistiky za rok 1927 započala sa senoseč v krajoch južných niekde (ako okolo Komárna a Nitry) už 25. mája, inde najneskoršie 10. júna; v stredných krajoch započala sa 15. júna a v severných 20. až 25. júna; teda o celý mesiac neskoršie ako v krajoch teplých.

Dľa ľudových porekadiel: V máji počína sa kosiť ďatelina a v júni sená. — Čas kosby trávy a hotovenia — robenia — sena („sená robiť“, „budeme robiť sená“) je v severných, vrchovatých krajoch a v ich dolinách o Jáne (24. júna), na holiach po Jáne. „Tráva sa (vôbec) kosí, keď je celá v kvete.“

2. Za kosbou do sveta

Púť koscov slovenských do teplých krajov

Na južných nížinách Slovenska a na uhorských Dolniakoch bývajú senoseče koncom alebo už i prostred mája. Preto tento čas pred senosečom a žatvou domácou, pozdejšou, využívaly slovenské kraje na to, že chlapi vyberali sa na púť na Dolnú zem s kosou na pleci a s oslou v oselníku za pásom a s nakovadlom i kladivkom v remenej kapse (kapsici) alebo v cedidle („cedile“) od svojich hôr a vrchov ta na zelené rovne „na kosbu“, aby pokosiac tam lúčiny, navrátili sa po Jáne kosiť doma svoje hole, stráne, kopanice, lazy a košariská.

Z Oravy z Erdúdky, z Mútneho, Benedikovej chodievali do Zvolena, zo Zázrivej, z Lovče a Gorali chodievali na kosbu i do Čiech. Kým ešte nebolo železnice, týchto koscov lifrovali na pltiach, kde si i oheň kladávali.

Celé rady koscov stávaly po hlavných uliciach a námestiach malých i väčších miest dolniackych, kde si ich gazdovia najímali. Niektorý statkár alebo hospodár mal už svojich koscov každý rok, ktorí dostavovali sa k nemu v určitý čas, bez toho, aby ich vyhľadával.

Kto doma nemal čo kosiť, nenavracal sa z Dola domov, ale zostal tam i na žatvu a mlatbu. Taký pribral si ku kose i cepy, vejačku a dlhú brezovú metlu.

Na takého mladého kosca na Dolniakoch spomína si jeho milá v Trenčianskej v piesni:

Niže Debrecína, tam je pustatina, tam je tráva, tam sa ten môj milý, ten holúbok sivý pretrháva.

Ale i šuhaj-kosec na Dolnej zemi vzpomína si na svoju milú tam doma:

Povedzže mi, povedz, ty zelená tráva, či je moja milá na Horniakoch zdravá?

3. Kosba trávy doma

Senoseč

Kosba trávy na počiatku leta je dôležitým aktom hospodárskym, predchádzajúcim žatvu obilia. Toto obstarávanie lúčneho krmu — sena pre dobytok má staré, všeslovanské pomenovanie: senoseč, senožať, senokoš, srbsky: sjeno kositi, sjenokoš, ktoré názvy prichodia už u spisovateľov X. — XI. storočia, ale sú iste u Slovanov prastaré.

Tráva sekala, kosila, žala sa srpom (kosákom) alebo kosou teraz riadne kosou. Vykáša sa ale kosákom, obyčajne vykášajú dievčence, keď idú na trávu.

Srp a kosa, oselník

Srp je indoeuropské slovo; Rimania zvali ho sarpo. V starých nálezoch doby bronzovej nachodí sa len srp a nijaká kosa. Pomoranci ešte na konci doby pohanskej žali len srpom. Srpi (kosáky) bývajú zubaté a hladké, nasadené do drevenej okrúhlej rukoväte (rúčky), za ktorú sa srp (kosák) drží.

Kosa je v strednej Europe o veľa mladšia ako srp, lebo je známa len od pozdnej doby latinskej alebo rímskej. V dobe slovanskej je kosa celkom riedka v nálezoch. Názov „kosa“ je výraz starý a všeslovanský, ktorý prešiel od Slovanov i do iných rečí, ako do novogréčtiny, albánčiny a maďarčiny.

Kosa je nasadená na kosisku (porisku) na jeho vrchnom konci tak že päta (krk) kosy „nabíja sa“ (pripne sa) pomocou obrúčky (prstena, karičky, zákosníka) na kosisko. Aby kosa sedela v obrúčke pevne, vbije sa medzi pätu a obrúčku záhlavok (klinok, zákovka, cvik, cvek). Na spodnom konci kosiska zasadená je rúčka (kľuka, kľučka, huček), za ktorú kosec drží kosisko ľavou rukou a na prostred kosiska je druhá rúčka, za ktorú kosec drží kosisko pravou rukou. Na kose je ostrie a tupé (chrbát), koniec je špic; na širšom konci ostria je brada, vedľa nej je krk (alebo päta), za ktorú pripevňuje sa kosa ku kosisku.

Každý kosec (žnec) nosí v zadu za pásovým remeňom háčkom zavesený, z dreva, rohu alebo z plechu robený oselník (krb, kužalka, talajka, srbsky: vodir), v ktorom je trochu vody a v ňom zastrčená je osla, (osielka, brus, zákalec, durbak), s ktorou v čas potreby ostrí (brúsi, preťahuje, obťahuje) si kosu. Keď je kosa veľmi tupá, vtedy kosec vezme babku (babicu, nákovku), vpravenú do stĺpika (klátik, klatka, kovadelka, koník), ktorú si doniesol sebou a má ostro zastrúhaný alebo i zo železa ukovaný koniec (špic), ktorým vtisne klatku do zeme a na kožuch alebo kabát prisadne si na zem k nemu, položí ostrie kosy na babku a kladivkom (mlatkom, mlatcom, klepáčom, klepačkou, čakancom, hámrikom) poklepáva na ňu postupne od brady po špic, a tým naklepáva (nakúva) si kosu.

Keď kosec skončil kosbu, obtiahne (nabrúsi) ju a tak odloží niekde pod strechu, alebo vystrčí ju okienkom na štíte povaly (pôjda) von.

Ohlašovanie kosby

Po našich mestečkách bolo zvykom, že keď sa mala započať kosba sena, chodil mestský hajdúch s bubnom po meste, ohlašujúc, že kosba sa započína vtedy a vtedy. Tak ohlašovali i žatvu, sberanie kukurice a vinobračku; vyberanie zemiakov, v Orave (Veličná, Leštiny) sekanie kapusty. To preto, aby statok mohol sa vyhnať odrazu na pole a nikomu nenarobil v nesobratej úrode škody. Niekde chodil boženík a niekde i sám rychtár rozkazovať.

O tom spievajú v Lopašove pri Vrbovom:

Chodí rychtár po dedine, radom rozkazuje: kto má kosu nekuvanú, nech si ju nakuje! Chodí rychtár po dedine, rozkazuje radom, aby išli trávu kosiť do Korine zadom. A ja na tú kosbu prídem, ja mám kosu dobrú, ona kosí, lebo musí ďatelinku drobnú. Chodí rychtár po dedine, rozkazuje kolom, aby išli do doliny, trávu kosiť volom. Chodí rychtár po dedine, rozkazuje ženám, aby išly zavčas rána do doliny k senám. Chodí rychtár po dedine, rozkazuje babám, aby išly do doliny trávu hrabať kravám.

Ale v Lúžnej v Liptove rozkazuje rychtár i dievčatám:

Chodí rychtár po dedine, dievkam rozkazuje, aby išly seno hrabať v hlbokej doline.

Zeliny, zelia

Na lúkach nerastie len samotná tráva, ale i veľké množstvo rozličných zelín a bylín so svojimi rôznobarevnými kvietkami. Preto slovenský ľud často hovorí, že ide na zelinu, na zelie. O tom i pesničky hovoria:

Pomaly ma zvŕtaj, moje potešenie, nech mi nevypadne z môjho vienka zelie.

V Pekelníku v Orave na to narážajú:

Juz či to, Maryša, ostatnó nedžela, juž nebedžes sbierač do vionecka želia.

Kosenie trávy

Majitelia veľkých lúk najímajú si väčší počet koscov, ktorí len v košeliach a gaťách, s klobúkom na hlave a so zapekačkami v ústach postavia sa do jednoho radu a kosiac kráčajú krok za krokom do predu.

Koscom „za rána, za rosy najlepšie sa kosí“, lebo vtedy tráva pekne rovno sa hore drží. I stará pesnička to ospevuje:

Lúčka zelená, nepokosená. Daj, Bože, rosy, lúčka sa skosí zajtrá do rána. Chvála ostrej kosy.

Dobre naostrené, nakované, naklepané kosy šuhajci-kosci často si vychvaľujú v pesničkách:

Ostrí šuhaj v poli kosu, trávou stiera dolu rosu, rosička je studená, milá mu je zronená. Šuhaj kosou stína trávu, milá chová doma kravu, krava hľadí na dievčinu a požiera ďatelinu.

Do kosby chodí kosec s kosou doma nakovanou:

Mám ja lúčku u potôčka v hlbokej doline, na nej tráva, ďatelina nikdy nevyhyne. Mám ja kosu nakovanú, pôjdem ráno na ňu: ona kosí, lebo musí, ďatelinku drobnú.

I v Hnilci vo Spiši chváli si kosec lúku i kosu svoju:

Ej, mám ja roľu nezoranú, ej, mám roľu dobrú, raste tráva i otava i zelená popava. Ej, mám kosu naklepanú, mám ja kosu dobrú, kosí trávu i otavu i zelenú popavu.

Detviansky mládenec pri kosení trávy tiež pochvaľuje si svoju kosu „dobre naostrenú“ a „dobre nakovanú“, ako i svoju znamenitú lúčku v hlbokej doline:

Mám ja lúčku v hlbokej doline, na nej tráva, ďatelina nikdy nevyhyne! A tá tráva, ďatelina drobná, keď ju švárny kosec kosí len sa mu tak rovná! A tá tráva, ďatelina hustá, keď ju švárny kosec kosí, len sa mu tak šústa! Neboj sa jej, mrcha kosec, neboj, lenže si ty svoju kosu dobre nakuj, nastroj! Mám ja kosu dobre nastrojenú, ona kosí, lebo musí ďatelinku drobnú. Mám ja kosu dobre nakovanú, vstanem ráno, zavčas rána skosím tú poľanu!

Šuhajova kosa hocaj „nekovaná“, predsa len dobre kosí, keď mu dievča vodu nosí, ako to rozpráva pieseň z Vrbice.

Pod horou ovos drobný, kosí ho šuhaj hodný, hej, kosí, kosí, nemá rosy, hej, dievčatko mu vodu nosí. Kosa je nekuvaná, tu vrštek a tu jama, hej, predsa kosa dobre kosí, hej, keď mu dievča vodu nosí.

Ale i v Lúžnej šuhaj si takto milú pochvaľuje:

Dobre moja kosa na holi kosila, keď mi moja milá. vodičku nosila. Ešte by mi bola lepšie ukášala, keby mi ju bola vyššej podnášala.

Ale v Bratislave šuhajovi kosa mu brať nechce:

Kosí Janko trávu, kosa mu brať nechce, ja, tak si on zdychá, na sunéčko kuká, skoro-li to sunko zájde.

Dievča v Štrbe tiež by rado nosilo vodu svojmu milému koscovi:

Keby ja vedela, kde môj milý kosí, veru bych mu niesla vo fertuške rosy.

Hrable a vidly

Hrable majú dlhú rúčku, hrablisko s rásoštekom, zapravenú vo válci (válečku), v ktorom sú zasadené drevené zuby (zúbky, videlky). Hrable na seno sú malé, ale na ohrabky veľké, ktoré ťahajú sa za sebou.

Porekadlá o hrablách

Každé hrable k sebe hrabú.

Každé hrable na to hrabú, aby dačo vyhrabaly.

Každý k sebe — pod seba — hrabe.

Dávno tie hrable zkapaly, čo k sebe nehrabaly.

Kto hrabe, vyhrabe.

Starej babe leda hrable a mladej muža.

Vidly sú buďto železné štvorky, (ktoré majú 4 rohy), alebo sú drevené trojky (tri rohy); bývajú i z liesky urezané sošky s troma rohmi. Toporisko na železných vidlách nasadené je v tulajke.

Hrabačky

Keď sa koscom ľahko kosí, chvália si, že je trávička povoľná, že sa im pekne pod kosu prikloňuje. Trávu kosia na riadky; za nimi idú hrabačky, ktoré shrabujú hrabľami trávu a potom rozhadzujú vidlami, „roztriasajú záhony“ (prevracajú), potom shrabujú trávu do kopy, stohu alebo len do petrencov (menších kôp), ktoré zase rozhadzujú cieľom usušenia do vencov, okržieľ, niekde na posteľ. Na pále slnca tráva za tri dni uschne na seno. O takejto práci pieseň z Bratislavy hovorí:

Na lúke trávičku kosci kosá, skosenú do kôpky dievky nosá. Trávička zelená, vysoká si, keď sa kosa blíži, kto ťa spasí?

Pri tejto práci hrabačky si vyspevujú až im tak hrdielka zvonia ani zvonky. Celé rozhovory vedú vo speve; čo jedna nevie, druhá povie. Tu chváli si dievča svojho šuhaja, aký je pekný, žeby ho nedala za „výsypok trávy“ a iná odpovedá šuhajovi, ktorý jej hrozí, že sa dá na vojnu: „Tak ja ťa, šuhajko, zabudnem ľahúčko, akoby do vody zahodil jabúčko!“

O svojej práci na lúke dievčatá si spievajú:

Lúka moja lúka, sama na mňa húka, žeby ju hrabala moja biela ruka. Pod horou ďatelina, hrabe ju Katerína, hej, hrabe, hrabe, čo nahrabe, hej, všetko jej to vietor zhabe. Anička, maličká, kde si bola, že si sa tak všetka urosila? „Bola som v hájičku, žala som trávičku, duša moja!“ A ja som po tri dni trávu kosil, ešte som si čižmy nezarosil. „A ja som hrabala, Teba som čakala, duša moja!“

Deva vo Východnej (Liptov) rada seno hrabe, keď jej milý trávu kosí:

Hrabajže len, hrabaj, to zelenô seno! „Ja by som hrabala, nemám nakosenô. Zakášaj, zakášaj, ja budem poberať, budem jedným očkom na teba pozerať.“

Ale deva vo Štrbe sa preto hnevá na šuhaja a volá na neho:

Zakášaj, zakášaj, zakášaj že rezko, že sa ti uhybne pri kose kosisko. Zakášaj, zakášaj, bodajs’ kosu zlámal, že bys’ ju dnes večer u kováča sváral!

Skladanie a svážanie sena

Seno ukladajú do kôp a stohov, alebo priamo do seníkov (v Senici) gátrov (na Brezovej), do pajty (v Gemeri), ktoré stoja na lúkach, alebo vykladajú seno hneď na vozy a odvážajú domov, kde ho ukladajú na šopy, vôdre (vo Vrbici) alebo na pôjdy (padláše). — Keď sa sberá mládza, ukladá sa vonka na hŕbu do stohov, kde však vystavená dážďu a slncu, ľahko berie zkazu.

Vozy sena uvádzajú sa medzi dávkami v Poľsku v XIII. storočí. Iná dávka narezaného krmu volala sa nárez.

Jedlo pri senách

K senám ľud strojí si čím najlepšie jedlá a najmä, kde chodia na hole kosiť a hrabať. V Orave na zavčas rána dostávajú slaniny, bryndze, o ôsmej hodine sú väčšie raňajky zo strovy (hrach, šošovica, fazoľa, ryža, žltá kaša (proso) a pohánka). Od 12. — 1. hodiny je poludienok. Tu radi hostia sa bravčovým údeným mäsom, vareným v kapuste, uschovaným od zimy a baraninou; k tomu ešte pirohy ako dlaň s tvarohom alebo lekvárom, halušky s bryndzou, posúšky a druhé koláče a obvyklé jedlá; kyseľ a mlieko pre občerstvenie v horúčosti. Gazdiná navariac obed, nesie ho v rukách alebo na chrbáte v „dvojčekách“ (hlinených hrncoch spolu spojených s jedným uchom do hora ponad ne). Potom o 5. je olovrant: bryndza a slanina. Večerá sa, keď je už skoro tma: zostatok od obeda. — Na lúkach pálenka sa nepije. — Menovite, kde majú len jednokosné lúky ďaleko od domov, tam sú to už celé sviatky, keď vyberú sa s potravou, nápojom a, kde možno i — s gajdami kosiť na hole a vrchy. Jednokosné lúky potom už vypasáva statok.

Čo lepšie lúky kosia sa dva razy: na seno a na mládzu (otavu, kosienok, košarinu) asi o dva mesiace nato.

Oblek pri senách

Šuhajci, mladí ženáči, ako i dievčence, mladé nevesty a staršie ženy chodia do tejto roboty vždy sviatočne vystrojené. Vo Vrbici v Liptove k senám obliekajú si osobitne biele oplecko „kosienča“, v Bobrovečku: „kockavča“, úzke oplecká s obalkami až po päste, aby sa im ruky nepopichaly. Ale mužským seno trúsi sa za golier a štípe spotenú kožu.

Veselosť pri senách

Pri práci ženské neustále žartujú a vyspevujú i často helekajú, halakajú, ujúkajú, výskajú, hlásajú, a síce tak, že dievka zastanúc si tvárou v tú stranu, v ktorej chce, aby jej hlas bol ďaleko počutý, priloží si k ústam na líca obe vystreté dlane a zahlási: „Ujujujú! Na ti Adam Porubenoví Marku Hubkoví! Ujujujú!“ — až sa tak so všetkých hôr, brál, grúňov a stráň ozveny odrážajú a dolinami stelú. Ale pritom vždy pilne pracujú, lebo matky i šuhajci pozorujú tu, ako i pri žatvách, ako oblek tak i prácu budúcich mladých neviest.

Ku senobraniam vypomáhať si chodia rodina rodine, kmotrovia kmotrom, priatelia priateľom, súsedia súsedom a milenci na vzájom.

Viazanie gazdu na lúke

Keď prijde gazda na lúku, sbehnú sa hrabačky okolo neho a jedna obviaže ho šatkou alebo stužkou okolo pása, začo musí im dať niečo na zpriepitné, aby si mohly spraviť „dobrú vôľu“. Tento zvyk „gazdu viazať“ je všade na Slovensku.

Zakončenie senobrania

Keď je všetko seno sobraté, urobia dievčatá veniec zo sena, jeden z mládencov nastrčí si ho na tyčku a kráčajúc na čele ostatných, ktorí nesú hrable a vidly, idú s vencom do gazdovského dvora, kde na nich čakajú s večerou.

Povera. Pri senobraní, keď sa posledné seno z kopy na voz hodí, vtedy sa voz iste prehodí. (Nová Baňa.)

4. Chodenie na trávu

Idenie dievky samotnej

Kým sú sená nie skosené a domov odvezené, chodia dievky alebo i ženy na svoje úvrate a medze alebo i na blízke svoje lúky nažať kosákom (srpom) krmu pre statok, menovite pre dojné kravičky, t. j. „chodia na trávu“, ktorú ukladajú si do „trávnej plachty“ a potom sviazanú do batohu, odnášajú na chrbte domov. — O tom pesničky rozprávajú:

Ja som malá, maličká, mám na trávu iti, kosák sa mi polámau, čože mám robiti? Mám kováča známeho, pôjdem k nemu z rána, ak mi ho on nakuje, budemže ja rada.

Bratislavská deva nakosí si trávy vo vinohrade:

Ona rada, že je mladá, nažala trávičky pre štyri kravičky z vinohrada.

V Bošáckej doline šuhaj pozoruje svoju milú, ako ona žne trávičku:

V šírem poli roste trávička zelená, jak ju žne, tak ju žne tá moja milená.

Súľovské dievča je celé popletené, že sa šuhaj na ňu díva:

Berem trávu, berem, ništ mi nepribýva: z hubokej doliny šuhaj sa mi díva.

Vo Zvolenskej pod večer dievča poberá sa s batohom trávy domov:

Na doline, na tej strane pásol šuhaj kone vrané; hoj, s tamtej strany dievča žalo, podvečer sa domov bralo.

V Dolnej Orave dievča preto chodieva na trávu, aby ju zbadali, že je usilovná:

Nabrala som batoh sena zeleného, žebych sa vydala do konca nižnieho.

V Zárieči naberie si toľko sena do batoha, že to nemôže uniesť, preto volá na milého, aby išiel jej pomôcť:

Nabrala som batoh, nemôžem ho uniasc, poj mi ho, šuhajko, na kolečkách doviazc.

Mladá nevesta v Bošáci vyberie sa na svite na trávu do hája:

Štyri bilo, päť bilo, mladej doma nebolo: bola ona v hájičku, žala ona trávičku.

Maličké dievča natrhá si trávičky i okolo domu:

Pod našim okienkom trávička zelená, za našíma humny krajšia roste; šla ju trhať Anička, ešte bola maličká. Janík za ňou čaká, že naroste.

Na Prenčove zaľúbil sa mladý pán do dievčaťa-trávnice:

Išlo dievča do hája na trávu zelenú, postretol ho mladý pán, zaľúbilo sa mu. Ach, dievčatko, dievka má, poď ty ke mne slúžiť, nebudeš nič robievať, len kávu varievať.

Pesničky trávnic o ich speve

V Bratislavskej dievča, idúce na trávu, vyspevuje si:

Spievaj si slávičku v zelenom hájičku, i ja si zaspievam idúc na trávičku.

V inej pesničke tiež prirovnáva spev dievčaťa-trávnice so spevom vtáčka:

V čírej hore, bukovine sedí vtáča na olive, tak si ono prespevuje, jako dievča na zeline.

Pesnička z Lúžnej (v Liptove) tiež hovorí, ako si dievča vyspevuje pri žatí trávy:

A veru na holi, v kráľovskej siatine, dievčatko si spieva, zelenú trávu žnie.

Vážecké dievča tak hlasno si vyspevuje za rána na poli, že ju musí i jej milý počuť:

Keď si ja zaspievam, za raňajšej rosy, veru ma počuje frajer môj, de kosí.

A oravské dievča pri sbieraní trávy si neustále prespevuje:

Trávička zelená, po jednej ťa sbieram, nie raz, ani nie dva pri tebe zaspievam.

Turčiansky ľudia ešte i povzbudzujú, aby si dievky spievaly v lete v poli:

Spievaj si dievčatko, netrať veselosti, ako si netratí tráva zelenosti. Spievajte si, dievky, však je leto nato, Ej, však neztratíte poctivosti zato.

No, i dievkam sa to páči, keď si mládenci vyspevujú v poli:

Dávajú ma za sedliaka: sedliak spieva v poli, to mi je po vôli, ja pôjdem zaň.

Pomoc milého milej pri sbieraní trávy

V Bratislavskej, keď dievča sberá sa na trávičku, to sa jej milý vyzvedá, kam pôjde, aby jej mohol prísť pomôcť:

Povedzže mi, Katarenka, povedz, kterou cestou na trávičku pojdeš? „Tam ja pojdem, milý, do hájička, tam je pekná zelená trávička. Potom pojdem k vašemu včelínu, máte dobrú, dríčnu ďatelinu.“

V Nitrianskej však nedočkavý šuhaj sám beží ku svojej dievčine, aby jej pomohol:

Žala trávu, na medzi. už Janíček k nej beží. „Čakaj, čakaj, Janíčku, kým poberiem trávičku.“

Ale zvedavý je šuhaj v Novohrade:

Povedz mi ty, moja milá, povedz, kam ty zajtrá na trávičku pôjdeš? Ta ja pôjdem do vášho včelína, je tam pekná, drobná ďatelina. Ja ti budem ďatelinku kosiť, ty ju budeš domov kravám nosiť. A keď bude všetka odvozená, potom budeš moja mladá žena.

I šuhaj z Tisovníka v Novohrade vypytuje sa svojho dievčaťa:

Kde si bola, Andulienka moja, nebolo ťa včera večer doma? „Pásla som ja na doline pávy, kde nebolo sedem rôčkov trávy, a na ôsmy trávička narástla, tam som si ja páviky napásla.“

Tiež šuhaj v Beluši (v Trenčianskej), ponúka sa, že sám nakosí dievčaťu trávy:

Ej, dzevčence, čujece! dze na trávu pójdzece? I ja pójdzem za vami, nakosím vám otavy. Ej, nakosím, nakosím, do kopečka nanosím, jak pojdzece do domu, budzece mac hotovu. Vy bujece s kopy brac, a ja bujem s vami spac.

V Zárieči dievča privoláva si šuhaja, aby jej prišiel podvihnúť batoh trávy:

Žalo dievča, žalo trávu, neďaleko Temešváru. Keď nažalo, naviazalo, na šuhajka zavolalo: „Šohaj, šohaj, s druhej strany, poj mi valic batoh trávy.“

V Hnilci vo Spiši podobne dievča privoláva šuhaja:

Išlo dzjefče na trávičku, sožínala s pravu ručku, prišol k nemu jeden hajduk: „Čo tu robíš, má panenka?“ „Sbíram si želenu trávu, budzem mac pre moju kravu.“ Jak nažalo, navjazalo, na mileho zavolalo: „Milý, milý s tamtej strany, poc mi dvihaj zajdu (plachtu) trávy!“

V Liptove šuhaj sa vyhovára, keď nechce ísť dievčaťu pomôcť:

Na vysokej hore dievča seno hrabe, ja by hej pomáhau ale nemá hrable.

I dievča by šlo šuhajovi pomôcť hrabať seno, ale ona má príčinu k nemu neisť:

Na hore, na Gabe, šuhaj seno hrabe, šla by mu pomáhať, keby nie jeho mať.

Druhé dievča má zase inú príčinu, prečo nemôže pomôcť šuhajovi pri sene:

Na zelenej Dúbrave, môj milý seno hrabe, keby bolo s pou noci, išla by mu k pomoci, ale že je s poludnia, videli by ma ľudia.

Idenie dievky domov s trávou

Keď dievča nažalo trávy pre svoje kravičky, vyspevuje si cestou:

Zaspívaj, slávičku, na zelenom stromu, už nesem trávičku mojej krave domu. Keď ja tebe sluchám, radosný speváčku, hneď vecej sily mám k tomuto bremiačku.

Ale, keď doma kravám trávu predložili, nechcely ju žrať:

Nažala trávy, zelenej trávy; nechcely ju jesť gazdinine kravy; ani gazdinine, ani materine, dá to milý pán Boh, že budem švegerinou!

Ako si pomáha záriečska deva, aby mládencom počarila, dozvedáme sa z piesni:

Nabrala som batoh samého šmýkanca, aby ma mládenci pojali do tanca.

Dievča v Turci spomína šuhajovi prvé časy ľúbosti:

Kamže sa tie časy, kamže sa podely, keď sme sa, šuhajko, či vieš, kde videli? Ty si trávu kosil a ja som hrabala, tam som ťa, šuhajko, tam som ťa poznala.

5. Krádež trávy

Chodenie na cudzú trávu

Chudobní, ktorí nemajú svojich lúk, alebo majú ich veľmi ďaleko a potrebujú náhle krm pre statok, alebo aspoň pre kravičku trávy, zájdu si potajomky v noci, alebo zavčas rána do cudzého si nakosiť a odniesť domov.

Keď hájnik (vo Vrbici „hajčí“) dolapí také dievča, strhne a vezme jej ručník s hlavy, i batoh s trávou jej soberie.

V Turci však šuhaj vyhráža sa pomstiť, že jeho milej sobrali ručník za to, že ju pristihli na zeline: t. j. na tráve:

Plače dievča po doline, ej, sobrali ho na zeline. „Keby vedeu, čí to hájnik?“ Ej, Kašparovie pán úradník! „Keby vedeu, čo mu vzali?“ Ej, pekný ručník vyšívaný. „Keby vedeu, či bez viny? zapáliu by dve dediny: jeden Prosiek, druhú Belú, ej, a to všetko pre mú milú!“

Ale nie každé dievča dá sa chytiť, keď ju naháňajú, tak zuteká dievča z Vrbice:

Bola som na tráve, ej, tej brnavej krave: hájnik ma naháňau, hej, bodaj čungy (nohy) zlámau!

Tak nedalo sa chytiť ani dievča v Dolnej Orave:

Ej, žala som ja trávu, v kubínskom chotáru, hájnik ma naháňau: bodaj nohu zlámau.

V Liptove o jakubovianskych dievčatách je i pesnička, že rady chodia na cudzú trávu:

Nemáš nad dievčatká, Jakuboviančatká, keď zore vychodia, už po tráve chodia. Trávnice, trávnice, v poli záškodnice, ale ste do domu dobrie robotnice.

No, aj inde chodia dievčence na cudzú trávu, čo sa nedajú chytiť a nepozorovane si jej nažnú kosákom:

Páterova lúka, sama na mňa kuká, žeby z nej nažala a domov bežala.

Alebo:

Sokolovie lúka sama sa mi núka, žeby ju hrabala moja biela ruka.

Niektorá dievka by aj rada išla nažať batoh trávy na panskú roľu, ale mať ju nechce pustiť, preto o tom si spieva:

Keby mne mamka na trávu dala, veľký bych jej ja batoh nažala. Ale mne mamka na trávu nedá, nech si ju sama na poli hľadá. Nieto jej v poli, ani v údolí, jesto jej dosti na panskej roli.

V Súľove dievka podobne vykladá:

Keby ma mamko na trávu dala, ale ma mamko na trávu nedá, nech si hu sama na poli hľadá. Ale tá tráva neroste v poli, leč ona roste na panskej roli.

Keď šuhaja na tráve alebo sene dolapia a on vzdoruje i bráni sa, strhne sa pračka a obyčajne si to odnesie slabšia stránka — vinník. Šuhaja v Petre tak dorúbali, že z toho zomrel. I oplakávala ho milá a ľud složil na to pesničku:

Ten peterský cintorín, ej, všecek ohradený, tam v ňom leží milý môj, ej, všecek dorúbaný. Ach, kdeže ho dorúbali? Ej, na Peterských lúkách. Mohol sa on nedať, ej, však mal kosu v rukách.

No, v Liptove dievča, prichytené samým hospodárom-pánom pri krádeži trávy na jeho lúke, stane sa jeho ženou:

Bola jedna panská lúčka, žalo na nej švárno dieuča. Pán sa na ňu z okna díva, od ľúbosti až omdlieva. „Šíruj, kočiš, šíruj kone, pôjdeme na poľuvanie, vypoľujeme zvieratko v šesťnástom roku dievčatko.“ „Daj Bôh štestia trávu žati!“ Vedelo mu ďakovati. Dávalo mu srp, plachtičku za tú zelenú trávičku. „Nechcem ti ja srp, plachtičku, len mi podaj pravú rúčku!“ Pravú rúčku mu podala a žalostne zaplakala. „Ani som sa nenazdala, žeby pána muža mala.“ „A ja som sa tiež nenazdal, žeby ženu sedliačku mal.“

6. Čarodejné povery

Čarodejné prostriedky proti chyteniu na zakázanej tráve

Aby sa ľudia poistili proti tomu, aby ich hájnici nechytili, keď idú na cudzie, alebo zakázané miesta trávu žať, majú na to rozličné čarodejné prostriedky:

Kto má z obesenca s ľavej ruky malíček a kosti, ktoré na Štedrý deň o 12. hodine v noci vykopal na cintoríne, ten môže čokoľvek kradnúť, nezbadajú ho, a čoby sa na neho i dívali. (Stankovce v Trenčianskej).

Na Štedrý deň pri pečení koláčov dievča hľadí ukradnúť koláč, ktorý z pece prvý vysadia. S takým teplým uteká von, vyjie z neho prostriedok a cez tú dieru pozerá do poľa: nebudú ju vraj na zeline (na tráve) soberať (Stankovce).

Kto pri pečení vianočných koláčov osuch, alebo koláč, ktorý bol prvý daný do pece a prvý i von vytiahnutý, ukradne, toho, keď bude kradnúť na poli trávu, alebo na cudzom pásť, nikto nevidí, ani nesoberie. (Terchová.)

Keď gazdiná pečie vianočné báleše (koláče) a prvý kus jej paholok alebo syn ukradne a zjie, bude šťastlivý, keď pôjde v lete v noci lichvu pásť, — hajný ho nechytí. (Lopašov.)

Pred Ďurom (24. apríla) chyteného motýľa viažu si trávnice do plachát, aby ich nedostihli hájnici, keď idú na zakázané miesto trávu žať. (Bošáca.)

7. Ľúbostné piesne o tráve

Spomínanie ľúbosti vo spojení s trávou

Šuhajci v Bratislavskej tešia sa na pekné dievča, až narastie:

Tam pri moste tráva roste, tráva, ďatelinka, bude to dievčinka, až naroste.

Niektorý šuhaj sa hneď i strojí, že si také dievča pekné i vezme za svoju milú:

A na moste tráva roste, tráva, ďatelina: „Budeš moja milá, keď narosteš!“

Ale v Dolnej Orave šuhaj umieňuje si, že si také dievča vezme za ženu, až narastie:

Pod naším oblôčkom, trávička zelená, pod naším oblôčkom tráva rastie, požala hu Zuzička, ešte bola maličká: a ja si hu vezmem, keď narastie.

Turčiansky šuhaj kosiac na lúke trávu, zbadal pekný kvietok, ihneď ho odtrhol pre svoju milú:

Keď som trávu kosil útly kvet sa spínal, akoby ma prosil, by ho nezotínal. Škoda ťa tu kvitnúť, spanilý kvietočku, musím ťa odtrhnúť pre moju dievočku.

Liptákovi však milá sama uvije pierko, keď ho stretne na lúke, vracajúceho sa s kosby na holiach:

Keď som išieu s hole, má milá išla s lúk, sama mi uvila perečko za klobúk.

V Dolnej Orave dievčina spomína v piesni, jako si ona na lúke poznala svojho milého:

Ej, lúčka, lúčka, lúčka zelená, poznala som si na lúčke, lúke, môjho jeleňa. Tráva zelená, rosa studená, prečo nás spája slnka, slniečka žiara červená?

Šuhaj vo Spiši pochvaľuje si svoje pekné dievča:

Trávička zelená, co ja po nej brodzim; pekne to dzevčatko, co ku nemu chodzim.

Ale dievča v Súľove vyspevuje, že pod sedením šuhajkovým vybledla tráva:

Bledá je tá tráva, kde šuhajko sedá; pekná je zelená, kde som ja sedela.

V Turci šuhaj, keď napásol koníčka, ešte sa na ňom vyberie ku svojej milej:

Napas sa, koníček, napas na pažiti, veru ešte musíš k mojej milej íti.

V Tekove dievča rada by mať kosca a šuhaj hrabačku:

Pri Ďarmatskom moste tam trávička roste, trávička zelená, povyše kolena. Kto ju kosiť bude, ten môj milý bude. Kosí ju Janíček, sivý holubíček. Kto ju hrabať bude, tá má milá bude. Hrabe ju Anička, sivá holubička.

V Závade v Trenčíne mladý kosec s hrabačkou si pri práci spolu i posedia:

Kosel šuhaj trávu na zelenej lúce, dievča pri ňom stojí, drží hrable v ruce. Polož, dievča, polož, polož hrable dolu, až si my sadneme na senečko spolu.

Zvolenský mládenec už dávno nebol u milej:

Nebou som pri milej už štyri nedele, nariastlo jej žitko zelenô na dvore. Nebolo to žitko, zelená trávička: nepúšťaj, Hanička, hneď večer Janíčka.

Chudobné dievča v Palúdzke (v Liptove) vykladá svoje žiale trávičke zelenej:

Trávička zelená, kdeže si sa vzala? „V tom Palúdzkom poli sama som si siala.“ Trávička zelená zo zeme sa kole: Nevydám sa nikdy bez otcovej vôle. Trávička zelená, čos tak omorela? akoby si nikdy zelenou nebola. Trávička zelená, ktože teba sožne? Dievčatko chudobné, ktože teba vezme? Tráva moja, tráva, ty zelená tráva; mala som frajera, ale ma necháva.

Iné opustené dievča liptovské vykladá si žiaľ svoj v piesni:

Sama som ja, sama, sama osamelá, ako tá trávička v hore neskosená. Keď tá tráva uschne, zase druhá zíde: moje potešenie nikdy viac nepríde.

I v Súľove milý oznamuje svojmu dievčaťu svoj rozchod:

Kamarátka moja, už sa rozejdzeme: na trávu zelenú spolu nepodzeme.

No, Lipták nenechá si dievča ani za svet:

Trávička zelená, padla na ňu rosa, moja frajerečka chodí po nej bosá. Trávička zelená, na nej je biely kvet: nenechám ťa, dievča za všetek šíry svet.

V Turci deva vo svojom zármutku si spieva:

Veje vetrík, veje po tráve zelenej, ale nevyveje žiale zarmútenej.

V Liptove dievča ešte väčšmi vie žialiť:

Veru moje žiale, veď ste mi na mále, ako tá rosička na zelenej tráve. Ešte tú rosičku vetríček oveje, a mňa, zarmútenú, nik nepoľutuje.

V Orave dievčaťu v jej žiali i líčka obledly:

Trávička zelená, i pole zelenô, moje bľadé líčko, nikdy nie červenô.

Vo Važci šuhaj potešuje svoje dievča:

Ej, trávička zelená, ej, zazeleňajže sa, ej, frajerečka moja, ej, začerveňajže sa!

Vo Zvolene dievča natoľko žiali, že až slzy prelieva:

Trávička zelená, kade ja chodievam, lebo ju ja často slzami polievam.

V Šariši však oba milí dajú sa do plaču:

Pomaly ovečky hore rúbanami, lem še napašete tej zelenej trávy. Hore háj, hore háj a na stredku lúka; zaplakal šuhajko, zaplakala dzívka.

No vážecký mládenec nič si z toho nerobí, že sa mu frajerka vydala:

Ej, trávička zelená sedem vrškov maua; mau som frajerečku, ale sa vydaua.

V Rovnom (v Trenčianskej) na vojnu odvedený šuhaj narieka za svojou lúčkou:

Lúčka, lúčka, lúčka zelená! Kto ťa bude lúčka kosic, kedz ja budzem šablu nosic? Lúčka, lúčka, lúčka zelená!

Dievča v Honte pasie na lúke jeleňa:

Lúčka zelená, nepokosená: pásla milá na nej jeleňa. Či si sa nažral, jelenčok, jeleň, či si sa nažral trávy zelenej? Nenažral som sa trávy zelenej len som sa napil vody studenej.

Piesne žartovno-ľúbostné

V Dolnej Orave dievča sa kosákom porezalo, že sa na šuhaja obzeralo:

Bola som na tráve, ej, porezala som sa, pre teba šuhajko, ej, obzerala som sa.

I v Liptove pridalo sa to dievčaťu:

Na záhumní trávu žala, palec sebe urezala. Nečuduj sa milý tomu, pridá sa to ledakomu.

V Turci dievča nedá sa len tak ľahko bozkať šuhajovi:

Keď som išla hrabati, chcel ma milý bozkati, ale som sa nedala: nevoľa ho metala!

Dievčatá rady posmievajú sa mládencom vo svojich piesňach:

Pekný si, šuhajko, od paty do hlavy, ver by ťa nedala za výsypok trávy! Ani za výsypok ani za petrenec, tys v celej dedine najkrajší mládenec.

V Liptove vedia sa posmievať mládencom ešte ostrejšie:

Zelená pokrievka, maľovaný hrniec. Za sto zlatých dievka, za peniaz mládenec! Ešte mu je i to cena vyvýšená: niektorý mládenec nestojí chlp sena.

V Dolnej Orave vysmievajú chlapčiska, ktorý sa chce ženiť:

Seno, že je seno, veď by sa senilo, chlapä súsedovie, veď by sa ženilo.

Ale i mládenci vedia sa posmievať dievkam a ženám vo svojich piesňach, tak v Bratislavskej:

A ty, dievča, ledačina, načo ti je kopa sena? Ej, ja príndem za tu kopu, prindem večer na sobotu.

V Trenčianskej posmievajú sa ženám podobne:

Keď ja pojdem rano kosic, kto mi bude frištik nosic? Prinese mi mladá žena, po kolena učubrená.

V Bratislavskej posmievajú sa i starým ženám:

Starej babe hrable, aby dobre hrabala, a tej mladej dajte muža, aby sa s ním stískala.

Lenivá žena a chudobný hospodár

Lenivej žene posmievajú sa v Hnilci vo Spiši:

Hrabajce, hrabajce, to zelené seno! I ja by hrabala, keby sa mi chcelo.

Šuhaj by sa rád oženiť, ale nemá načo:

Načo ti je, šuhajičko, žena, keď ty nemaš zimoviska doma? „Kúpim si ja vo tri vozy sena, budem mati zimovisko doma. K tomu ešte tri vozy otavy, budem mati, čím chovati kravy. K tomu ešte zo tri vozy repy, budem mati, čím chovati deti.“

V Honte muž posmešne spieva o svojej žene:

Pane Bože, čože je to za žena? Kúpila mi štyri voly, voz sena. A ja seno popredám, ženičku si vychovám: v hore rastie zelina, nech sa pasie mršina!

8. Vplyv povetrnosti na vzrast trávy a úrody sena

(Dľa ľudovej pranostiky.)

Vplyv snehu

Mnoho snehu — mnoho sena,

Málo snehu — málo vody.

Veľké snehy — veľké vody.

Ak nieto na Mateja (24. februára) snehu, — bude málo sena.

Ak padá sneh v máji, bude hojne trávy.

Vplyv vody

Brezeň (marec) bez vody — duben (apríl) bez trávy.

Keď máš v marci lúku vytopenú, nič si z toho nerob, zaraduj sa senu.

Tráva, čo aspoň počuje vodu žblnkať, už lepšie rastie.

Ak na Pavla (25. januára) vták môže si zobák vo vode omočiť, nech vtedy gazda dobre hospodári, lebo ináč bude krm na smetisku sbierať, čo bude taká dlhá zima.

Vplyv dažďa

Ak je na Veľkú noc (v apríli) dážď, bude suché leto a málo krmu, nedostatok sena.

I malý dážď na Vstúpenie Krista Pána (10. mája) škodí senu.

Dážď na Marketu (13. júla) neosoží senu.

Vplyv rosy

Večerná rosa chladná sľubuje veľa sena.

Vplyv vetra

V apríli vietor, vydarí sa seno i žito.

Vplyv slnca a suchoty

Ak je na Zvestovanie Panny Márie (25. marca) pred východom slnca nebo jasné, takže hviezdy pekne svieťa, to znamená úrodný rok a pekný čas senám i kosbe, menovite, keď sa seno suší.

Jestli je v marci a v apríli sucho a jasno, býva veľa krmu.

Ak na Vstúpenie Krista Pána (10. mája) slnce svieti, osoží to senám.

Máj — kravám daj! (Ešte je slabá paša v chladných krajoch.)

Suchý deň na Tela Páne (25. júna) sľubuje veľa sena.

Ak je na Vavrinca (10. augusta) pekne a jasno, bude príjemná jeseň a dobré seno.

Jasný den Nanebevzatie P. M. (Veľkej Mary 15. augusta) sľubuje peknú jaseň a dobré seno.

Keď je na Brtomila (24. augusta) pekný jasný deň, bude i pekná jaseň a môžeme sa úfať dobrému senu.

Neúroda — úroda

Keď sa sena neurodí, hovoria v porekadlách:

Nemá sena ani pod kvočku (— čo by pod kvočku).

Málo krmu, mnoho mäsa (lacný dobytok v jeseni).

Lúka je zvláštny dar boží: je vďačná ako krava, pekná ako kôň a užitočná ako ovca.

Málo sena v kopách, malý peniaz v rukách.

Keď je hneď z jari mnoho iskierok (kvietok Bellis perennis), bude málo sena.

9. Povery a zvyky

Zvyk na Štedrý večer

V Novohrade na Štedrý večer dávajú pod stôl hrnček hore dnom a naň položia za hrsť sviazaného sena a tam ho nechajú až do posviatkov. Potom ráno gazda vynesie seno do stajne a rozdelí kravám, do hrnčeka však nadoja mlieka od každej kravy, tak kravy vždy budú mať čo žrať — a vždy budú dávať dosť mlieka.

Ďatelina, veštiaca bylina

Ďatelina pred Ďurom je veštiacou bylinou, preto pred Ďurom devy vyhľadávajú štvorlistovú ďatelinku a nosia ju sebou, aby boly všade šťastné. I kto pätorakú alebo šestorakú ďatelinku najde a pri sebe nosí, bude ho všade šťastie sprevádzať; keď mu ju zašijú do kabáta, všetko sa mu vyplní. Len sedmoraká ďatelinka znamená smrť. — Inde pred Ďurom nalezenú štvorlístkovú ďatelinku zašijú do handričky a nosia ju pri sebe, — privábi im šťastie; ale nesmie sa jej ani pri trhaní ani pri zašívaní holou rukou dotknúť, lebo ináčej by ztratila svoju kúzelnú moc. — Kto má pri sebe takú ďatelinku, prezre bársaký klam a podvod.

Polievanie na Ďura

Na Ďura parobci polievajú dievčatá, idúce na trávu a dievčatá polievajú zase pastierov, po prvý raz vyháňajúcich dobytok na pašu. — V Turci ženské polievajú do poľa idúcich roľníkov, aby počas poľnej práce boli čerství a zdraví.

Kúzelná tráva

V Gemeri na lúke jedna tráva je taká, že keď človek na ňu stupí, tak zablúdi, ale je i taká zelina, od ktorej krava krvou dojí.

Kúzelná zelina

Keď koscovi spadne kosa s kosiska pri kosení, vtedy kosec odťal zelinu, ktorou bársaký zámok otvorí, keď sa ho ňou dotkne. Ak túto odťatú zelinu chce najsť medzi trávou, musí všetku tú trávu vziať a na vodu pohádzať, zelina, ktorá pláve hore vodou, je ona kúzelná zelina.

Porekadlá

Tráva a nešťastie vo dne, v noci rastie.

Aká tráva, taká seč, aký človek, taká reč.

Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú.

Kričí ako trávnica. (Dievčatá, čo na trávu chodia, ujúkajú, výskajú.)

Také je to, ako rosa na tráve.

Má sa len tak, ako rosa na tráve.

Májová zelina každému dobrá.

Tráva — ani bylka — bez vetra sa nepohne.

Nedarmo sa bylina trasie.

I tá nejmenšia bylina pochodí od Hospodina.

Zeman založí na zimu lúku a v lete kepeň. (Bošáca.)

Podal kosák Rákócymu. (Šiel na vojnu. — Lopašov.)

Smrť má kosu a nie sekeru.

Kosa ako zvon (cvendží, keď špicom udre o kameň, lebo má dobrú oceľ).

Trafila kosa na kameň.

Keď je kosa tvrdá, musí byť osla mäkká. (V manželskej priečke má jeden ustúpiť.)

Žena hluchá, kosa tupá, tráva suchá — všetko mrcha.

Nevraciam ani kosu ani oslu.

Nie každý kosec, čo kosu na pleci nosí.

Zlý kosec čo vždy kosu kuje.

Za rána za rosy najlepšie sa kosí.

Za rosy sa kosí, na slnku sa suší.

Už ho smrť skosila. (Umrel.)

Málo sena v kopách, málo penez v rukách.

Nemá sena čo by pod kvočku.

Nestopí chlp sena. (Málocenná vec.)

Z toho sena môže povrazy pliesť. (O mokrom sene.)

Hájnik netresce, ale zákon.

Načo krave rozum, keď seno vidí.

Málo krmu, mnoho mäsa. (Lacný dobytok v jeseni.)

Rosník volajú v Terchovej druh trávy, na ktorej sa rosa dlho drží, je to najlepšia tráva na mlieko.

Hádanky

Nerodí sa, nekrstí sa a predsa spasená býva. — Lúka, tráva.

Do kostola nechodila a predsa spasená bola. — Lúka, tráva.

Anekdota

Vo Východnej v Liptove prišiel súsedov parobok ku kamarátovi a sosňal mu kosu na stene vonku zavesenú a nato zavolá do dvier: „Pavou, kosu ty berem!“ — (t. j., že si ju požičiava). A majiteľ kosy z izby zavolá: „Ej, bereš, nebereš!“ Totiž vedel, že aký slabý kosec je kamarát i odpovedal tým asi toľko: Však uvidíme, či ju uvládzeš!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.