ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chov dobytka, krm

S chovom dobytka na Slovensku úzko spojené je i pestovanie lúk a sena. Jakmile chov dobytka v centrálnej Európe stal sa stálym hospodárskym zamestnaním, bolo treba starať sa, aby zostalo dosť krmu na zimu. V lete ho bolo nazbyt. Tu stačilo len vyhnať dobytok do najbližšieho okolia dediny: do hájov, na horské stráne, na hole, alebo na role (pole), ktoré práve ležaly úhorom, alebo na strniská a zvieratá napásly sa do sýtosti. Ale v zime (či keď už) prezimoval statok v dedine (v otvorených ohradách, ako sa to miestami dialo na pr. v Bukovine ešte v XVIII. storočí, alebo) v krytých stajňách a chlievoch, bolo preň treba hojne nashromaždeného krmu i mimo zrna, ktoré občas dávali koňom. (Tak v Čechách kŕmili kone v XI. storočí jačmeňom; na Slovensku kŕmia kone ovsom.)

Pastviny

Behom času pastviny, ktorých predtým vždy bolo dosť voľných okolo novozaložených dedín: v hájoch, na stráňach, staly sa spoločným a vymedzeným majetkom obce, s ktorou boly potom ovšem i rozdávané alebo predávané skrz kráľov a zemepanstiev. Preto už v listinách XI. a XII. storočia stále pripomínajú sa pastviny — pascua. Boly teda pastviny už vtedy súčiastkou dediny — majetkom obecným. A tu bývajú lúky obyčajne v jednom kuse — v jednote. Miestami však sú už lúky podelené a tu si gazdovia kladú znaky, aby vedeli, pokiaľ je čie.

Vzrast trávy

Tráva už pri prvom jarnom slnci v marci začína zo zeme vykukovať. „Na Ďura (24. apríla) tráva už zo zeme beží.“ „Do Ďura môžeš trávu zo zeme kliešťami vyťahovať, nevytiahneš ju; po Ďure môžeš ju kladivom zatĺkať, nezatlčieš ju.“ To sa však týka severných krajov, lebo v južných krajoch na Jura už „lúky idú do záhonu“, t. j. zakazuje sa ľuďom po lúkach chodiť, lebo pošliapaním trávy narobili by na nej škody. Tu už o dni Zvestovania Panny Márie (25. marca) hovoria, že „Matka Boží trávu množí.“ — „Tráva na Marka (25. apríla) je už hodne veľká.“ „Keď však rastie tráva už v januári, potom zle rastie v lete.“ Zato „Prah breznový hovie tráve i kroví.“ — „Tráva v júli dozrieva.“ — „Po Michale (29. septembra) tráva už nerastie a čoby ju kliešťami ťahal zo zeme.“

Čas senoseče

Dľa štátnej štatistiky za rok 1927 započala sa senoseč v krajoch južných niekde (ako okolo Komárna a Nitry) už 25. mája, inde najneskoršie 10. júna; v stredných krajoch započala sa 15. júna a v severných 20. až 25. júna; teda o celý mesiac neskoršie ako v krajoch teplých.

Dľa ľudových porekadiel: V máji počína sa kosiť ďatelina a v júni sená. — Čas kosby trávy a hotovenia — robenia — sena („sená robiť“, „budeme robiť sená“) je v severných, vrchovatých krajoch a v ich dolinách o Jáne (24. júna), na holiach po Jáne. „Tráva sa (vôbec) kosí, keď je celá v kvete.“

Púť koscov slovenských do teplých krajov

Na južných nížinách Slovenska a na uhorských Dolniakoch bývajú senoseče koncom alebo už i prostred mája. Preto tento čas pred senosečom a žatvou domácou, pozdejšou, využívaly slovenské kraje na to, že chlapi vyberali sa na púť na Dolnú zem s kosou na pleci a s oslou v oselníku za pásom a s nakovadlom i kladivkom v remenej kapse (kapsici) alebo v cedidle („cedile“) od svojich hôr a vrchov ta na zelené rovne „na kosbu“, aby pokosiac tam lúčiny, navrátili sa po Jáne kosiť doma svoje hole, stráne, kopanice, lazy a košariská.

Z Oravy z Erdúdky, z Mútneho, Benedikovej chodievali do Zvolena, zo Zázrivej, z Lovče a Gorali chodievali na kosbu i do Čiech. Kým ešte nebolo železnice, týchto koscov lifrovali na pltiach, kde si i oheň kladávali.

Celé rady koscov stávaly po hlavných uliciach a námestiach malých i väčších miest dolniackych, kde si ich gazdovia najímali. Niektorý statkár alebo hospodár mal už svojich koscov každý rok, ktorí dostavovali sa k nemu v určitý čas, bez toho, aby ich vyhľadával.

Kto doma nemal čo kosiť, nenavracal sa z Dola domov, ale zostal tam i na žatvu a mlatbu. Taký pribral si ku kose i cepy, vejačku a dlhú brezovú metlu.

Na takého mladého kosca na Dolniakoch spomína si jeho milá v Trenčianskej v piesni:

Ale i šuhaj-kosec na Dolnej zemi vzpomína si na svoju milú tam doma:

Senoseč

Kosba trávy na počiatku leta je dôležitým aktom hospodárskym, predchádzajúcim žatvu obilia. Toto obstarávanie lúčneho krmu — sena pre dobytok má staré, všeslovanské pomenovanie: senoseč, senožať, senokoš, srbsky: sjeno kositi, sjenokoš, ktoré názvy prichodia už u spisovateľov X. — XI. storočia, ale sú iste u Slovanov prastaré.

Tráva sekala, kosila, žala sa srpom (kosákom) alebo kosou teraz riadne kosou. Vykáša sa ale kosákom, obyčajne vykášajú dievčence, keď idú na trávu.

Srp a kosa, oselník

Srp je indoeuropské slovo; Rimania zvali ho sarpo. V starých nálezoch doby bronzovej nachodí sa len srp a nijaká kosa. Pomoranci ešte na konci doby pohanskej žali len srpom. Srpi (kosáky) bývajú zubaté a hladké, nasadené do drevenej okrúhlej rukoväte (rúčky), za ktorú sa srp (kosák) drží.

Kosa je v strednej Europe o veľa mladšia ako srp, lebo je známa len od pozdnej doby latinskej alebo rímskej. V dobe slovanskej je kosa celkom riedka v nálezoch. Názov „kosa“ je výraz starý a všeslovanský, ktorý prešiel od Slovanov i do iných rečí, ako do novogréčtiny, albánčiny a maďarčiny.

Kosa je nasadená na kosisku (porisku) na jeho vrchnom konci tak že päta (krk) kosy „nabíja sa“ (pripne sa) pomocou obrúčky (prstena, karičky, zákosníka) na kosisko. Aby kosa sedela v obrúčke pevne, vbije sa medzi pätu a obrúčku záhlavok (klinok, zákovka, cvik, cvek). Na spodnom konci kosiska zasadená je rúčka (kľuka, kľučka, huček), za ktorú kosec drží kosisko ľavou rukou a na prostred kosiska je druhá rúčka, za ktorú kosec drží kosisko pravou rukou. Na kose je ostrie a tupé (chrbát), koniec je špic; na širšom konci ostria je brada, vedľa nej je krk (alebo päta), za ktorú pripevňuje sa kosa ku kosisku.

Každý kosec (žnec) nosí v zadu za pásovým remeňom háčkom zavesený, z dreva, rohu alebo z plechu robený oselník (krb, kužalka, talajka, srbsky: vodir), v ktorom je trochu vody a v ňom zastrčená je osla, (osielka, brus, zákalec, durbak), s ktorou v čas potreby ostrí (brúsi, preťahuje, obťahuje) si kosu. Keď je kosa veľmi tupá, vtedy kosec vezme babku (babicu, nákovku), vpravenú do stĺpika (klátik, klatka, kovadelka, koník), ktorú si doniesol sebou a má ostro zastrúhaný alebo i zo železa ukovaný koniec (špic), ktorým vtisne klatku do zeme a na kožuch alebo kabát prisadne si na zem k nemu, položí ostrie kosy na babku a kladivkom (mlatkom, mlatcom, klepáčom, klepačkou, čakancom, hámrikom) poklepáva na ňu postupne od brady po špic, a tým naklepáva (nakúva) si kosu.

Keď kosec skončil kosbu, obtiahne (nabrúsi) ju a tak odloží niekde pod strechu, alebo vystrčí ju okienkom na štíte povaly (pôjda) von.

Ohlašovanie kosby

Po našich mestečkách bolo zvykom, že keď sa mala započať kosba sena, chodil mestský hajdúch s bubnom po meste, ohlašujúc, že kosba sa započína vtedy a vtedy. Tak ohlašovali i žatvu, sberanie kukurice a vinobračku; vyberanie zemiakov, v Orave (Veličná, Leštiny) sekanie kapusty. To preto, aby statok mohol sa vyhnať odrazu na pole a nikomu nenarobil v nesobratej úrode škody. Niekde chodil boženík a niekde i sám rychtár rozkazovať.

O tom spievajú v Lopašove pri Vrbovom:

Ale v Lúžnej v Liptove rozkazuje rychtár i dievčatám:

Zeliny, zelia

Na lúkach nerastie len samotná tráva, ale i veľké množstvo rozličných zelín a bylín so svojimi rôznobarevnými kvietkami. Preto slovenský ľud často hovorí, že ide na zelinu, na zelie. O tom i pesničky hovoria:

V Pekelníku v Orave na to narážajú:

Kosenie trávy

Majitelia veľkých lúk najímajú si väčší počet koscov, ktorí len v košeliach a gaťách, s klobúkom na hlave a so zapekačkami v ústach postavia sa do jednoho radu a kosiac kráčajú krok za krokom do predu.

Koscom „za rána, za rosy najlepšie sa kosí“, lebo vtedy tráva pekne rovno sa hore drží. I stará pesnička to ospevuje:

Dobre naostrené, nakované, naklepané kosy šuhajci-kosci často si vychvaľujú v pesničkách:

Do kosby chodí kosec s kosou doma nakovanou:

I v Hnilci vo Spiši chváli si kosec lúku i kosu svoju:

Detviansky mládenec pri kosení trávy tiež pochvaľuje si svoju kosu „dobre naostrenú“ a „dobre nakovanú“, ako i svoju znamenitú lúčku v hlbokej doline:

Šuhajova kosa hocaj „nekovaná“, predsa len dobre kosí, keď mu dievča vodu nosí, ako to rozpráva pieseň z Vrbice.

Ale i v Lúžnej šuhaj si takto milú pochvaľuje:

Ale v Bratislave šuhajovi kosa mu brať nechce:

Dievča v Štrbe tiež by rado nosilo vodu svojmu milému koscovi:

Hrable a vidly

Hrable majú dlhú rúčku, hrablisko s rásoštekom, zapravenú vo válci (válečku), v ktorom sú zasadené drevené zuby (zúbky, videlky). Hrable na seno sú malé, ale na ohrabky veľké, ktoré ťahajú sa za sebou.

Porekadlá o hrablách

Každé hrable k sebe hrabú.

Každé hrable na to hrabú, aby dačo vyhrabaly.

Každý k sebe — pod seba — hrabe.

Dávno tie hrable zkapaly, čo k sebe nehrabaly.

Kto hrabe, vyhrabe.

Starej babe leda hrable a mladej muža.

Vidly sú buďto železné štvorky, (ktoré majú 4 rohy), alebo sú drevené trojky (tri rohy); bývajú i z liesky urezané sošky s troma rohmi. Toporisko na železných vidlách nasadené je v tulajke.

Hrabačky

Keď sa koscom ľahko kosí, chvália si, že je trávička povoľná, že sa im pekne pod kosu prikloňuje. Trávu kosia na riadky; za nimi idú hrabačky, ktoré shrabujú hrabľami trávu a potom rozhadzujú vidlami, „roztriasajú záhony“ (prevracajú), potom shrabujú trávu do kopy, stohu alebo len do petrencov (menších kôp), ktoré zase rozhadzujú cieľom usušenia do vencov, okržieľ, niekde na posteľ. Na pále slnca tráva za tri dni uschne na seno. O takejto práci pieseň z Bratislavy hovorí:

Pri tejto práci hrabačky si vyspevujú až im tak hrdielka zvonia ani zvonky. Celé rozhovory vedú vo speve; čo jedna nevie, druhá povie. Tu chváli si dievča svojho šuhaja, aký je pekný, žeby ho nedala za „výsypok trávy“ a iná odpovedá šuhajovi, ktorý jej hrozí, že sa dá na vojnu: „Tak ja ťa, šuhajko, zabudnem ľahúčko, akoby do vody zahodil jabúčko!“

O svojej práci na lúke dievčatá si spievajú:

Deva vo Východnej (Liptov) rada seno hrabe, keď jej milý trávu kosí:

Ale deva vo Štrbe sa preto hnevá na šuhaja a volá na neho:

Skladanie a svážanie sena

Seno ukladajú do kôp a stohov, alebo priamo do seníkov (v Senici) gátrov (na Brezovej), do pajty (v Gemeri), ktoré stoja na lúkach, alebo vykladajú seno hneď na vozy a odvážajú domov, kde ho ukladajú na šopy, vôdre (vo Vrbici) alebo na pôjdy (padláše). — Keď sa sberá mládza, ukladá sa vonka na hŕbu do stohov, kde však vystavená dážďu a slncu, ľahko berie zkazu.

Vozy sena uvádzajú sa medzi dávkami v Poľsku v XIII. storočí. Iná dávka narezaného krmu volala sa nárez.

Jedlo pri senách

K senám ľud strojí si čím najlepšie jedlá a najmä, kde chodia na hole kosiť a hrabať. V Orave na zavčas rána dostávajú slaniny, bryndze, o ôsmej hodine sú väčšie raňajky zo strovy (hrach, šošovica, fazoľa, ryža, žltá kaša (proso) a pohánka). Od 12. — 1. hodiny je poludienok. Tu radi hostia sa bravčovým údeným mäsom, vareným v kapuste, uschovaným od zimy a baraninou; k tomu ešte pirohy ako dlaň s tvarohom alebo lekvárom, halušky s bryndzou, posúšky a druhé koláče a obvyklé jedlá; kyseľ a mlieko pre občerstvenie v horúčosti. Gazdiná navariac obed, nesie ho v rukách alebo na chrbáte v „dvojčekách“ (hlinených hrncoch spolu spojených s jedným uchom do hora ponad ne). Potom o 5. je olovrant: bryndza a slanina. Večerá sa, keď je už skoro tma: zostatok od obeda. — Na lúkach pálenka sa nepije. — Menovite, kde majú len jednokosné lúky ďaleko od domov, tam sú to už celé sviatky, keď vyberú sa s potravou, nápojom a, kde možno i — s gajdami kosiť na hole a vrchy. Jednokosné lúky potom už vypasáva statok.

Čo lepšie lúky kosia sa dva razy: na seno a na mládzu (otavu, kosienok, košarinu) asi o dva mesiace nato.

Oblek pri senách

Šuhajci, mladí ženáči, ako i dievčence, mladé nevesty a staršie ženy chodia do tejto roboty vždy sviatočne vystrojené. Vo Vrbici v Liptove k senám obliekajú si osobitne biele oplecko „kosienča“, v Bobrovečku: „kockavča“, úzke oplecká s obalkami až po päste, aby sa im ruky nepopichaly. Ale mužským seno trúsi sa za golier a štípe spotenú kožu.

Veselosť pri senách

Pri práci ženské neustále žartujú a vyspevujú i často helekajú, halakajú, ujúkajú, výskajú, hlásajú, a síce tak, že dievka zastanúc si tvárou v tú stranu, v ktorej chce, aby jej hlas bol ďaleko počutý, priloží si k ústam na líca obe vystreté dlane a zahlási: „Ujujujú! Na ti Adam Porubenoví Marku Hubkoví! Ujujujú!“ — až sa tak so všetkých hôr, brál, grúňov a stráň ozveny odrážajú a dolinami stelú. Ale pritom vždy pilne pracujú, lebo matky i šuhajci pozorujú tu, ako i pri žatvách, ako oblek tak i prácu budúcich mladých neviest.

Ku senobraniam vypomáhať si chodia rodina rodine, kmotrovia kmotrom, priatelia priateľom, súsedia súsedom a milenci na vzájom.

Viazanie gazdu na lúke

Keď prijde gazda na lúku, sbehnú sa hrabačky okolo neho a jedna obviaže ho šatkou alebo stužkou okolo pása, začo musí im dať niečo na zpriepitné, aby si mohly spraviť „dobrú vôľu“. Tento zvyk „gazdu viazať“ je všade na Slovensku.

Zakončenie senobrania

Keď je všetko seno sobraté, urobia dievčatá veniec zo sena, jeden z mládencov nastrčí si ho na tyčku a kráčajúc na čele ostatných, ktorí nesú hrable a vidly, idú s vencom do gazdovského dvora, kde na nich čakajú s večerou.

Povera. Pri senobraní, keď sa posledné seno z kopy na voz hodí, vtedy sa voz iste prehodí. (Nová Baňa.)

Idenie dievky samotnej

Kým sú sená nie skosené a domov odvezené, chodia dievky alebo i ženy na svoje úvrate a medze alebo i na blízke svoje lúky nažať kosákom (srpom) krmu pre statok, menovite pre dojné kravičky, t. j. „chodia na trávu“, ktorú ukladajú si do „trávnej plachty“ a potom sviazanú do batohu, odnášajú na chrbte domov. — O tom pesničky rozprávajú:

Bratislavská deva nakosí si trávy vo vinohrade:

V Bošáckej doline šuhaj pozoruje svoju milú, ako ona žne trávičku:

Súľovské dievča je celé popletené, že sa šuhaj na ňu díva:

Vo Zvolenskej pod večer dievča poberá sa s batohom trávy domov:

V Dolnej Orave dievča preto chodieva na trávu, aby ju zbadali, že je usilovná:

V Zárieči naberie si toľko sena do batoha, že to nemôže uniesť, preto volá na milého, aby išiel jej pomôcť:

Mladá nevesta v Bošáci vyberie sa na svite na trávu do hája:

Maličké dievča natrhá si trávičky i okolo domu:

Na Prenčove zaľúbil sa mladý pán do dievčaťa-trávnice:

Pesničky trávnic o ich speve

V Bratislavskej dievča, idúce na trávu, vyspevuje si:

V inej pesničke tiež prirovnáva spev dievčaťa-trávnice so spevom vtáčka:

Pesnička z Lúžnej (v Liptove) tiež hovorí, ako si dievča vyspevuje pri žatí trávy:

Vážecké dievča tak hlasno si vyspevuje za rána na poli, že ju musí i jej milý počuť:

A oravské dievča pri sbieraní trávy si neustále prespevuje:

Turčiansky ľudia ešte i povzbudzujú, aby si dievky spievaly v lete v poli:

No, i dievkam sa to páči, keď si mládenci vyspevujú v poli:

Pomoc milého milej pri sbieraní trávy

V Bratislavskej, keď dievča sberá sa na trávičku, to sa jej milý vyzvedá, kam pôjde, aby jej mohol prísť pomôcť:

V Nitrianskej však nedočkavý šuhaj sám beží ku svojej dievčine, aby jej pomohol:

Ale zvedavý je šuhaj v Novohrade:

I šuhaj z Tisovníka v Novohrade vypytuje sa svojho dievčaťa:

Tiež šuhaj v Beluši (v Trenčianskej), ponúka sa, že sám nakosí dievčaťu trávy:

V Zárieči dievča privoláva si šuhaja, aby jej prišiel podvihnúť batoh trávy:

V Hnilci vo Spiši podobne dievča privoláva šuhaja:

V Liptove šuhaj sa vyhovára, keď nechce ísť dievčaťu pomôcť:

I dievča by šlo šuhajovi pomôcť hrabať seno, ale ona má príčinu k nemu neisť:

Druhé dievča má zase inú príčinu, prečo nemôže pomôcť šuhajovi pri sene:

Idenie dievky domov s trávou

Keď dievča nažalo trávy pre svoje kravičky, vyspevuje si cestou:

Ale, keď doma kravám trávu predložili, nechcely ju žrať:

Ako si pomáha záriečska deva, aby mládencom počarila, dozvedáme sa z piesni:

Dievča v Turci spomína šuhajovi prvé časy ľúbosti:

Chodenie na cudzú trávu

Chudobní, ktorí nemajú svojich lúk, alebo majú ich veľmi ďaleko a potrebujú náhle krm pre statok, alebo aspoň pre kravičku trávy, zájdu si potajomky v noci, alebo zavčas rána do cudzého si nakosiť a odniesť domov.

Keď hájnik (vo Vrbici „hajčí“) dolapí také dievča, strhne a vezme jej ručník s hlavy, i batoh s trávou jej soberie.

V Turci však šuhaj vyhráža sa pomstiť, že jeho milej sobrali ručník za to, že ju pristihli na zeline: t. j. na tráve:

Ale nie každé dievča dá sa chytiť, keď ju naháňajú, tak zuteká dievča z Vrbice:

Tak nedalo sa chytiť ani dievča v Dolnej Orave:

V Liptove o jakubovianskych dievčatách je i pesnička, že rady chodia na cudzú trávu:

No, aj inde chodia dievčence na cudzú trávu, čo sa nedajú chytiť a nepozorovane si jej nažnú kosákom:

Alebo:

Niektorá dievka by aj rada išla nažať batoh trávy na panskú roľu, ale mať ju nechce pustiť, preto o tom si spieva:

V Súľove dievka podobne vykladá:

Keď šuhaja na tráve alebo sene dolapia a on vzdoruje i bráni sa, strhne sa pračka a obyčajne si to odnesie slabšia stránka — vinník. Šuhaja v Petre tak dorúbali, že z toho zomrel. I oplakávala ho milá a ľud složil na to pesničku:

No, v Liptove dievča, prichytené samým hospodárom-pánom pri krádeži trávy na jeho lúke, stane sa jeho ženou:

Čarodejné prostriedky proti chyteniu na zakázanej tráve

Aby sa ľudia poistili proti tomu, aby ich hájnici nechytili, keď idú na cudzie, alebo zakázané miesta trávu žať, majú na to rozličné čarodejné prostriedky:

Kto má z obesenca s ľavej ruky malíček a kosti, ktoré na Štedrý deň o 12. hodine v noci vykopal na cintoríne, ten môže čokoľvek kradnúť, nezbadajú ho, a čoby sa na neho i dívali. (Stankovce v Trenčianskej).

Na Štedrý deň pri pečení koláčov dievča hľadí ukradnúť koláč, ktorý z pece prvý vysadia. S takým teplým uteká von, vyjie z neho prostriedok a cez tú dieru pozerá do poľa: nebudú ju vraj na zeline (na tráve) soberať (Stankovce).

Kto pri pečení vianočných koláčov osuch, alebo koláč, ktorý bol prvý daný do pece a prvý i von vytiahnutý, ukradne, toho, keď bude kradnúť na poli trávu, alebo na cudzom pásť, nikto nevidí, ani nesoberie. (Terchová.)

Keď gazdiná pečie vianočné báleše (koláče) a prvý kus jej paholok alebo syn ukradne a zjie, bude šťastlivý, keď pôjde v lete v noci lichvu pásť, — hajný ho nechytí. (Lopašov.)

Pred Ďurom (24. apríla) chyteného motýľa viažu si trávnice do plachát, aby ich nedostihli hájnici, keď idú na zakázané miesto trávu žať. (Bošáca.)

Spomínanie ľúbosti vo spojení s trávou

Šuhajci v Bratislavskej tešia sa na pekné dievča, až narastie:

Niektorý šuhaj sa hneď i strojí, že si také dievča pekné i vezme za svoju milú:

Ale v Dolnej Orave šuhaj umieňuje si, že si také dievča vezme za ženu, až narastie:

Turčiansky šuhaj kosiac na lúke trávu, zbadal pekný kvietok, ihneď ho odtrhol pre svoju milú:

Liptákovi však milá sama uvije pierko, keď ho stretne na lúke, vracajúceho sa s kosby na holiach:

V Dolnej Orave dievčina spomína v piesni, jako si ona na lúke poznala svojho milého:

Šuhaj vo Spiši pochvaľuje si svoje pekné dievča:

Ale dievča v Súľove vyspevuje, že pod sedením šuhajkovým vybledla tráva:

V Turci šuhaj, keď napásol koníčka, ešte sa na ňom vyberie ku svojej milej:

V Tekove dievča rada by mať kosca a šuhaj hrabačku:

V Závade v Trenčíne mladý kosec s hrabačkou si pri práci spolu i posedia:

Zvolenský mládenec už dávno nebol u milej:

Chudobné dievča v Palúdzke (v Liptove) vykladá svoje žiale trávičke zelenej:

Iné opustené dievča liptovské vykladá si žiaľ svoj v piesni:

I v Súľove milý oznamuje svojmu dievčaťu svoj rozchod:

No, Lipták nenechá si dievča ani za svet:

V Turci deva vo svojom zármutku si spieva:

V Liptove dievča ešte väčšmi vie žialiť:

V Orave dievčaťu v jej žiali i líčka obledly:

Vo Važci šuhaj potešuje svoje dievča:

Vo Zvolene dievča natoľko žiali, že až slzy prelieva:

V Šariši však oba milí dajú sa do plaču:

No vážecký mládenec nič si z toho nerobí, že sa mu frajerka vydala:

V Rovnom (v Trenčianskej) na vojnu odvedený šuhaj narieka za svojou lúčkou:

Dievča v Honte pasie na lúke jeleňa:

Piesne žartovno-ľúbostné

V Dolnej Orave dievča sa kosákom porezalo, že sa na šuhaja obzeralo:

I v Liptove pridalo sa to dievčaťu:

V Turci dievča nedá sa len tak ľahko bozkať šuhajovi:

Dievčatá rady posmievajú sa mládencom vo svojich piesňach:

V Liptove vedia sa posmievať mládencom ešte ostrejšie:

V Dolnej Orave vysmievajú chlapčiska, ktorý sa chce ženiť:

Ale i mládenci vedia sa posmievať dievkam a ženám vo svojich piesňach, tak v Bratislavskej:

V Trenčianskej posmievajú sa ženám podobne:

V Bratislavskej posmievajú sa i starým ženám:

Lenivá žena a chudobný hospodár

Lenivej žene posmievajú sa v Hnilci vo Spiši:

Šuhaj by sa rád oženiť, ale nemá načo:

V Honte muž posmešne spieva o svojej žene:

(Dľa ľudovej pranostiky.)

Vplyv snehu

Mnoho snehu — mnoho sena,

Málo snehu — málo vody.

Veľké snehy — veľké vody.

Ak nieto na Mateja (24. februára) snehu, — bude málo sena.

Ak padá sneh v máji, bude hojne trávy.

Vplyv vody

Brezeň (marec) bez vody — duben (apríl) bez trávy.

Keď máš v marci lúku vytopenú, nič si z toho nerob, zaraduj sa senu.

Tráva, čo aspoň počuje vodu žblnkať, už lepšie rastie.

Ak na Pavla (25. januára) vták môže si zobák vo vode omočiť, nech vtedy gazda dobre hospodári, lebo ináč bude krm na smetisku sbierať, čo bude taká dlhá zima.

Vplyv dažďa

Ak je na Veľkú noc (v apríli) dážď, bude suché leto a málo krmu, nedostatok sena.

I malý dážď na Vstúpenie Krista Pána (10. mája) škodí senu.

Dážď na Marketu (13. júla) neosoží senu.

Vplyv rosy

Večerná rosa chladná sľubuje veľa sena.

Vplyv vetra

V apríli vietor, vydarí sa seno i žito.

Vplyv slnca a suchoty

Ak je na Zvestovanie Panny Márie (25. marca) pred východom slnca nebo jasné, takže hviezdy pekne svieťa, to znamená úrodný rok a pekný čas senám i kosbe, menovite, keď sa seno suší.

Jestli je v marci a v apríli sucho a jasno, býva veľa krmu.

Ak na Vstúpenie Krista Pána (10. mája) slnce svieti, osoží to senám.

Máj — kravám daj! (Ešte je slabá paša v chladných krajoch.)

Suchý deň na Tela Páne (25. júna) sľubuje veľa sena.

Ak je na Vavrinca (10. augusta) pekne a jasno, bude príjemná jeseň a dobré seno.

Jasný den Nanebevzatie P. M. (Veľkej Mary 15. augusta) sľubuje peknú jaseň a dobré seno.

Keď je na Brtomila (24. augusta) pekný jasný deň, bude i pekná jaseň a môžeme sa úfať dobrému senu.

Neúroda — úroda

Keď sa sena neurodí, hovoria v porekadlách:

Nemá sena ani pod kvočku (— čo by pod kvočku).

Málo krmu, mnoho mäsa (lacný dobytok v jeseni).

Lúka je zvláštny dar boží: je vďačná ako krava, pekná ako kôň a užitočná ako ovca.

Málo sena v kopách, malý peniaz v rukách.

Keď je hneď z jari mnoho iskierok (kvietok Bellis perennis), bude málo sena.

Zvyk na Štedrý večer

V Novohrade na Štedrý večer dávajú pod stôl hrnček hore dnom a naň položia za hrsť sviazaného sena a tam ho nechajú až do posviatkov. Potom ráno gazda vynesie seno do stajne a rozdelí kravám, do hrnčeka však nadoja mlieka od každej kravy, tak kravy vždy budú mať čo žrať — a vždy budú dávať dosť mlieka.

Ďatelina, veštiaca bylina

Ďatelina pred Ďurom je veštiacou bylinou, preto pred Ďurom devy vyhľadávajú štvorlistovú ďatelinku a nosia ju sebou, aby boly všade šťastné. I kto pätorakú alebo šestorakú ďatelinku najde a pri sebe nosí, bude ho všade šťastie sprevádzať; keď mu ju zašijú do kabáta, všetko sa mu vyplní. Len sedmoraká ďatelinka znamená smrť. — Inde pred Ďurom nalezenú štvorlístkovú ďatelinku zašijú do handričky a nosia ju pri sebe, — privábi im šťastie; ale nesmie sa jej ani pri trhaní ani pri zašívaní holou rukou dotknúť, lebo ináčej by ztratila svoju kúzelnú moc. — Kto má pri sebe takú ďatelinku, prezre bársaký klam a podvod.

Polievanie na Ďura

Na Ďura parobci polievajú dievčatá, idúce na trávu a dievčatá polievajú zase pastierov, po prvý raz vyháňajúcich dobytok na pašu. — V Turci ženské polievajú do poľa idúcich roľníkov, aby počas poľnej práce boli čerství a zdraví.

Kúzelná tráva

V Gemeri na lúke jedna tráva je taká, že keď človek na ňu stupí, tak zablúdi, ale je i taká zelina, od ktorej krava krvou dojí.

Kúzelná zelina

Keď koscovi spadne kosa s kosiska pri kosení, vtedy kosec odťal zelinu, ktorou bársaký zámok otvorí, keď sa ho ňou dotkne. Ak túto odťatú zelinu chce najsť medzi trávou, musí všetku tú trávu vziať a na vodu pohádzať, zelina, ktorá pláve hore vodou, je ona kúzelná zelina.

Porekadlá

Tráva a nešťastie vo dne, v noci rastie.

Aká tráva, taká seč, aký človek, taká reč.

Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú.

Kričí ako trávnica. (Dievčatá, čo na trávu chodia, ujúkajú, výskajú.)

Také je to, ako rosa na tráve.

Má sa len tak, ako rosa na tráve.

Májová zelina každému dobrá.

Tráva — ani bylka — bez vetra sa nepohne.

Nedarmo sa bylina trasie.

I tá nejmenšia bylina pochodí od Hospodina.

Zeman založí na zimu lúku a v lete kepeň. (Bošáca.)

Podal kosák Rákócymu. (Šiel na vojnu. — Lopašov.)

Smrť má kosu a nie sekeru.

Kosa ako zvon (cvendží, keď špicom udre o kameň, lebo má dobrú oceľ).

Trafila kosa na kameň.

Keď je kosa tvrdá, musí byť osla mäkká. (V manželskej priečke má jeden ustúpiť.)

Žena hluchá, kosa tupá, tráva suchá — všetko mrcha.

Nevraciam ani kosu ani oslu.

Nie každý kosec, čo kosu na pleci nosí.

Zlý kosec čo vždy kosu kuje.

Za rána za rosy najlepšie sa kosí.

Za rosy sa kosí, na slnku sa suší.

Už ho smrť skosila. (Umrel.)

Málo sena v kopách, málo penez v rukách.

Nemá sena čo by pod kvočku.

Nestopí chlp sena. (Málocenná vec.)

Z toho sena môže povrazy pliesť. (O mokrom sene.)

Hájnik netresce, ale zákon.

Načo krave rozum, keď seno vidí.

Málo krmu, mnoho mäsa. (Lacný dobytok v jeseni.)

Rosník volajú v Terchovej druh trávy, na ktorej sa rosa dlho drží, je to najlepšia tráva na mlieko.

Hádanky

Nerodí sa, nekrstí sa a predsa spasená býva. — Lúka, tráva.

Do kostola nechodila a predsa spasená bola. — Lúka, tráva.

Anekdota

Vo Východnej v Liptove prišiel súsedov parobok ku kamarátovi a sosňal mu kosu na stene vonku zavesenú a nato zavolá do dvier: „Pavou, kosu ty berem!“ — (t. j., že si ju požičiava). A majiteľ kosy z izby zavolá: „Ej, bereš, nebereš!“ Totiž vedel, že aký slabý kosec je kamarát i odpovedal tým asi toľko: Však uvidíme, či ju uvládzeš!