ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nádeje na dobrú žeň

Po kosbe sena nasleduje žatva obilia.

Hlavným prameňom výživy roľníkov je poľná úroda, preto žatva (žeň, skľudzeň) je im najdôležitejšou dobou práce poľnej, lebo od dobrej žatvy závisí blahobyt a živobytie roľníkovo a jeho rodiny; dobrá úroda je odmenou za prácu vynaloženú v roku. Preto, keď sa na poli pekná úroda ukazuje, každý hospodár teší sa na hojnú žatvu. Veď i porekadlo hovorí: „Čižmár sa teší dratve a sedliak žatve.“ I vzdychne si pritom: „Len aby nás nebeský Pán Boh zavaroval od škody!“ Nuž „Všetko je v Božskej moci“, lebo „Pán Boh žehná zrnie (zrno) a čert trnie (tŕňa).“ A tak „Všetko je dobré, čo Boh požehná“, keď sa do toho čert nepripletie. Preto hospodár pri výdatnej a šťastne zakončenej žatve rečie: „Pán Boh nám pomohol, lebo on je najstarší hospodár“ a potom dopraje si i hostinu a zábavu sebe i čeľadi.

Ako žali starí Slovania

Starí Slovania pred žatvou sa modlili a vezmúc do hrsti zrna prosného vyzdvihli ho k nebu a volali: „Pane, ty, ktorí si nás opatroval potravou, daj nám i dnes v hojnosti!“ Prvú hrsť klasov obetovali sv. Blažejovi, druhú poľným demonom.

Poneváč pri žatve ide o živobytie roľníkovo, aby úrodu dostal čím skorej šťastlive do domu, preto Slovania i po pokresťanení nechceli v nedeľu a vo sviatok žatvu si opustiť, keď bol priaznivý čas, ačkoľvek to kňazi kresťanskí silne zakazovali, aby bol deň sviatočný zasvätený nepracovaním.

Slovo žať, žatva doložené je už v XI. stor. Kosí alebo žnie sa dnes kosou a len kde-tu ešte srpom (kosákom) i to len ženy, menovite, keď idú na trávu. Pôvodne žali i muži srpom; a to kosilo sa na „hrste“, „hrsťovalo sa“. Dnes žencovi kosou žnice „odoberajú hrste“ („hrsť po hrsti“) a kladú na riadky. — Srpom žalo sa dvojakým spôsobom: 1. žaly sa steblá pri zemi, a hrste kládly sa na zem; 2. urezávaly sa len klasy a steblo nechávalo sa stáť; a 3. steblo presekávalo sa uprostred a krátke snopy odnášaly sa na mlat.

Slovania žali obilie nízko nad zemou, lebo už z X. storočia doložené je, že požaté obilie shrabovali hrabľami (grabami) a viazali ho do snopov a zo snopov robili malé kopy; väčšie hromady snopov volali stogami. — Dnes ukladajú sa snopy do krížov, vandlov, mandlov (z nemeckého: die Mandel), kozlov a stohov. V okolí Čachtíc „sedliacky vandel“ sú tri kríže, „pánsky vandel“ štyri kríže, „záhorácky vandel“ — dva kríže. V Bratislavskej každý ražný i ovosný kríž má 17 snopov, jačmenný 20 snopov.

Ako sa kosí obilie. Dnes obilie kosí sa poväčšine krajov kosou, opatrenou hrabkami.

Kosy sú dvojaké: kosa holá na trávu a ďatelinu a kosa hrabková na obilie. K holej kose totižto pripravené sú hrable (hrablice — Bošáca). Táto kosa má niekde na kosisku len na prostriedku kľuku. Hrabky pripojené sú ku kosisku válcom (stupkom — Bošáca) a oblúčkom povyše kľuky (hučka — v Bošáci). Do válca zasadené je 4-5 dlhých drevených zubcov (vidlíc — vo Vajnoroch, rožencov — v Bošáci, ohrabkov — v Šariši), ktoré neďaleko válca spevnené sú spolu mosadzným drótom (hydrálami — v Šariši, druhým stupkom — v Bošáci). Na obilie majú v Bošáci i kosu s vidlami, pri ktorej ku kosisku pripevnené sú trojzubé vidly drevené.

Cieľom hrabkovej kosy je, aby skosené zbožie neprevalilo sa ponad holú kosu, ale oprúc sa na hrablice (zubce), dalo sa do riadkov priamo ukladať. Tým stalo sa zbytočným, aby ženy zachytovaly skosené obilie od kosy do hrstí a ukladaly ho samy na riadky.

Obzeranie siatin

Je akýmsi sviatočným zvykom, že gazdovia chodia po nedeliach od jara do žatiev na pole obzerať si oziminy a jariny, teda dorastajúce, kvetúce i dozrievajúce úrody. Lebo vedia, že na príklad žito za dva týždne vzchodí; za dva kvitne; za dva sa vyplňuje a za dva ešte zraje. Zbožie má v zemi korene, korienky a nad zemou vyrastené dutinovité čiastky sú steblá; zo stebiel vyrastajú klasy, na ovsi riasy, a vtedy zbožie klasí alebo sa sype. Dozretý klas je zarastený osťami alebo je holý.

Keď po siatí o dva týždne hospodári po prvý raz výjdu na pole, aby videli, ako kľúči a vzchodí žitné zrno a následkom prajnej povetrnosti siatiny pekne stoja, to jeden hospodár pochľubuje si siatiny: „Semä zišlo krásne, akoby ho ulial!“ Druhý chváli si, že mu „Zbožie zišlo ako šteť (husté)“. A keď o dva týždne zase idú pozerať, ako sa zbožie „vyperilo“, — je až radosť sa na to dívať: „Zbožie husté ako hora“. Iný nato vetí, že jeho „je také husté, žeby ani had cezeň nepreliezol“, tretí prevyšuje oboch, že jeho zbožie na roli „leží ako duchna“; konečne štvrtý pretromfne, že jemu zbožie stojí „ako múr“, „žeby sa kolesom mohol oň opreť.“

V Bošáci dievčatá, idúce večer domov z pálenia Júrskeho ohňa na návršiach nad dedinou, keď ich vedie cesta okolo oziminy, raži alebo pšenice (žita), váľajú sa po nich, aby na nich také vysoké steblá narástly, ako sú vysoké ony. To gazdovia nielen nezazlievajú dievčatám, ale ráno ešte si pochvaľujú: „Ej, ale mi dievky pogúľaly rež (raž)!“

Nato dievky v ten večer pred Jurom z oziminy upletený veniec hádžu po tri razy jedno po druhom na jabloň; jak veniec do tretieho razu zostane visieť na strome, naisto sa dievka vydá toho roku.

Do dvoch týždňov zbožie sa už klasí a tu gazdovia, keď sa ich úrody dosiaľ pekne zadržaly a vyvinuly, vyslovujú svoje potešenie pochvalou, že klasy sú veľké „ako cepíky“, „ako klince“, „ako klokoč“. Iný povie, že „klasy sú tvrdé ani oceľ“.

V Dol. Orave vôňu raže v čas jej kvitnutia volajú chlebovinou.

Avšak, keď zbožie v kvete pre nepriaznivé počasie zaostalo, vzdychajú: „Neúfaj sa v kvece, (len) až je plné vrece.“ Niekdy obilie následkom suchoty zožlklo, pomdlelo, „poželelo“. No, žiaľ prejíma každého hospodára, keď vidí svoje obilie poľahnuté a tu s mrzutosťou vyriekne, že to zbožie „ako čo by sa boli psi po ňom povláčili.“ A než zbožie dozraje pod kosu, všelijako sa jeho výzor mení: raz na dobre, raz na zle, takže na príklad „pšenica na roli gazdu 9 kráť zarmúti a 9 kráť poteší.“ Niekedy je to s úrodou tak zle, že hospodár sa musí tešiť s porekadlom: „Lepšia je kosenica ako trhanica“, alebo až tak zlá že je vtedy: „Lepšia poľahlina ako sbieranina.“ Vtedy veru vážne riekne: „Čo je v lete zebrané, všetko v zime zjedené.“

No, keď v dobrej pohode zase zbožie sa posbiera a rýchle prichodí do vzrastu, hovorí o ňom hospodár, že „sa zbadalo“. A keď išiel vývin siatin vždy v poriadku, riekne, že „zbožie pekne sa zachovalo“.

Ku dobrej úrode treba v prvej polovici vlahy a v druhej slnca. Zle je však na poľné úrody, keď prší veľa dažďa, radšej nech je viacej slnka. I porekadlo hovorí: „Rok blativý, zle nás živí; rok slnečnosti všetko dá v hojnosti.“ No, a „V dobrý rok sa všetko podarí“. Lenže to všetko závisí od Božej milosti, lebo konečne „Nie zem, ale Boh nás živí“. Ale i po žatve často bývajú „suché dni“ a vtedy statok „je na vysokých jaslách“ (na stálom krme).

K vôli koňom treba, aby i ovos sa urodil, lebo „Ovos vozí voz; seno je len pre meno a sečka je len s…a“. Ale i „Slama je stryga, kde sena niet.“ — Keď úroda ovsa pekne sa ukazuje, povie gazda: „Ovos sa dobre ohlásil“. Keď však gazda vidí, že zbožie už dozrelo, riekne: „Tomu zbožiu nič iného nechýba, iba kosa.“

Tak chodia hospodári skúmať úrody, či sa do nej sneť a iná plevel nehodila, či kúkol, vôstie nedusia obilie, či vetry, víchre, búrky nepováľaly zbožie (či obilie nepoľahlo), či kamenec nevytĺkol (nevymlátil) zrno, nenarobil veľkej škody a podobne. Zvykli to robiť menovite starší, zkúsenejší hospodári. Potom už besedujú a veštia si dľa starodávnej pranostiky, aké budú úrody a aké siatie sa sľubuje. Vtedy vždy tie najlepšie nádeje chovajú, lebo však: „Včely sa tešia kvetu, hospodár letu.“

Kúkoľ

O kúkoľu je pieseň i porekadlá:

Nenie role bez kúkole.

Všade je kúkoľ medzi pšenicou.

Kúkoľ — múkoľ. (Keď kupci robia predavačovi výčitky pre kúkoľ, tento týmto porekadlom upozorňuje ich, že i z kúkoľa bude múka.)

Dľa Štedrého večera a Vianoc vôbec

Keď je na Štedrý deň jasno, bude dobrá úroda, ak je ale hmla, bude planá.

Štedrý večer jasný, každému je milý, dáva Pán Boh vína, požehná obilí.

Keď počas utierne (polnočnej omše) je nebo jasné, bude budúceho roku dobrá úroda, ak chmúrno, bude prázdna stodola.

Jasné Vianoce, tmavé stodoly: tmavé Vianoce, jasné (prázdne) stodoly.

Keď je vianočná noc tmavá (bezmesačná), bude tma v záčinku.

Ak sa na Vianoce voda s neba leje, starosť o úrodu käčku vám zohreje.

Mnohé dažde pred Vianocami neškodia toľko oziminám, ako po Vianociach.

Lepšie Vianoce treskúce, nežli tekúce.

Ak na Vianoce z odkvapov visia cencúle, tak bude dobrý rok.

Zo snehu na streche koľké cievy ľadu visia, toľké v tom roku narastú klasy. (Nová Baňa.)

Ak na Vianoce padne sneh, bude hojná úroda.

Biele Vianoce, zelená Veľká noc a naopak.

Keď na Vianoce dážď prší alebo sneh padá, bude úrodný rok.

Dľa ostatných dní decembra — prosinca

Štefanské (26. XII.) lúče slnca prinášajú drahotu.

Sivý sv. Ján (27. XII.) veští dobrý rok.

Studený, snehový december predpovedá požehnaný úrodný rok.

Keď v decembri mrzne, sneží, úrodný rok nato beží.

V studenom decembri zem snehom pokrytá, dáva budúceho roku hodne žita.

Ak je v decembri mliečna cesta na nebi biela a jasná, bude budúci rok hojný.

Ak v decembri hrmí, bude úrodný rok.

Dľa jednotlivých dní januára — ľadna

Keď rok so zimou a suchom počína, sľubuje dosť chleba.

Ak na Nový rok sú zore zapálené, to je znak, že bude toho roku bieda.

Ak je na Tri krále (6. I.) jasno, zdarí sa pšenica.

Keď na Tri krále kvapká so striech, alebo koľajnicami voda tečie zo snehu, bude hojná úroda.

Na Vincenta (22. I.) jestli slnce svieti, má byť hojnosť zbožia.

Pekná chvíľa a blesk slnca na Pavla (25. I.) robí nádeju na hojnú úrodu.

Ak je na Pavla snežno alebo mokro, bude chlieb veľmi milý. (Zlá úroda.)

Na Pavla čľapky (odmäk), vyhadzuje gazda jedky (zbytky žrádla vo válove).

Na Pavla na poly peceň chleba.

Ak hrmí v januári, znamená to hojnosť obilia.

V ľadnu veľa dažďa, ale snehu málo, záhradám i poliam vždycky škodievalo.

Dľa jednotlivých dní februára — února

Keď je na Hromnice (2. II.) veľká chumelice, veselo si kuká sedliak zo svetlice.

Na Hromnice treba mať ešte polovicu krmu.

Mnoho snehu, málo zbožia.

Mnoho snehu, málo sena.

Keď na Blažeja (3. II.) slnce hreje, budú pekné jariny.

Keď je Peter (22. II.) mlhavý, snetivá bude pšenica.

Mateja (24. II.) je vesna nádeja.

Keď je pekne jasno na Romana (28. II.) býva žatva požehnaná. Ak vo februári nemrzne, teda musíme sa obávať studeného, úrodám škodlivého jara, lebo na včasné teplo, temer vždy pozdná zima nasleduje.

Únor bílí, pole sílí.

Ak je únor veľmi mierny, je jarný čas potom biedny.

Silné severné vetry ku koncu februára zvestujú úrodné leto.

Keď v zime inoväť (osadlina — Spiš) je na stromoch a tráve, bude toho roku zrno mať veľké klasy.

Dľa jednotlivých dní marca — brezňa

Ak je na Gregora (12. III.) prach a nie riedke blato, prach ten gazdom je milý ako zlato.

O Gregore leňoch sedliak, čo neore.

Marcový prach je zlatý.

V marci prach čo striebro-zlato, sneh ale býva pre obilie jed.

Ak je na Jozefa (19. III.) pekne, to predzvestuje úrodný rok.

Na Jozefa ide vdovicin pluh zo dvora.

Ak je na Zvestovanie P. M. (25. III.) pred východom slnca nebo jasné, to znamená pekný čas v kosbe.

Na deň Zvestovania P. M. dážď, rodí sa raž.

Jozef a Matka Božia, tí najviac osožia.

V mäsopôstny deň (fašiangový) jestli slnce svieti, má sa mnoho žita urodiť.

Marcový sneh nie je dobrý, ani vtedy, keby ho vo vreci vyniesli na chotár, lebo v tomto mesiaci sneh je škodlivý siatinám.

Keď je mesiac marec suchý, mesiac júrsky (apríl) mokrý, turíčny mesiac (máj) chladný, bude veľa pšenice.

Marcové hrmavice znamenajú úrodný rok.

Keď brezeň ore, dubeň („jar“) odpočíva.

Dľa jednotlivých dní apríla — dubna

Pekné, jasné Kvetnice (1. IV.) predzvestujú úrody.

Jasná a suchá Kvetná nedeľa alebo Veľká noc predzvestujú mokrý rok.

Na Tiburca (14. IV.) pole má sa zelenať, aby bol dobrý rok na zbožie.

Čo do Ďura (24. IV.) vypučí, to po Ďure vysuší.

Čo do Dzura narastie, to po Dzure skape.

Ak prší na Ďura, bude ovos, keby ho na skale zasial.

O Dzure už tráva porastie, čo by si ju hámrikom pral do zeme.

Keď na Ďura havran schová sa do raže, bude úrodný rok.

Koľko týždňov pred Ďurom vŕba sa zelená, toľko týždňov pred Annou (26. VII.) sa žne.

Sv. Jur popráva oziminy.

Ďuro všetkých z izby von do poľa vyženie.

Na sv. Marka (25. IV.) schová sa do žita vranka.

O Dzure, na Marka má sa už vrana schovať do oziminy.

Mokrý duben a daždivý, býva úrodám priaznivý.

V apríla prší na raž (žito), v máji na pšenicu, v júni na jačmeň.

Dľa jednotlivých dní mája — kvetňa

Ak je na prvého mája mráz alebo zima, neurodí sa obilie.

Ak večer na 1. mája prší, úfa sa hospodár úrodnému roku.

Ak na 1. mája málo prší, že pôda sa dosť nerozmočí, tak ani obilie nedobre rastie.

Májový dážď — nad Viedeň.

Májový dážď viacej stojí ako Viedeň.

Ak na Jakuba Filipa (1. V.) poprcháva, to úrodný rok vyznamenáva.

Ak prší na Vstúpenie (10. V.) bude obilie snetivé.

Keď sa sídu „traja ľadoví svätí (mužovia)“. Pankrác, Servác a Bonifác, (12., 13., 14. mája), obyčajne býva mráz, ktorý všetky úrody spáli v poli, preto gazdovia netrpezlive vyčkávajú, ako sa títo svätí zachovajú.

Dážď na Pankráca (12. V.) osožný je poliam.

Na Urbana (25. V.) ešte nemôžeme hádať, či bude dobrá alebo zlá žatva.

Urbanov ovos, Havlovo (16. októbra) žito (raž), zriedka býva z toho čo dobrého.

Keď je na Urbana pekne a na Víta (25. júna) prší, býva úrodný rok.

Sv. Duch (27. V.) popráva oziminy a sv. Jur (24. IV.) jariny.

Na mokré Turíce (27. V.) nasledujú pošmúrne Vianoce. (To jest, keď sa jačmeň vysype a naň poprcháva, tak môže snadno vysypať sa na zem a rásť alebo i na klasoch porásť; taký jačmeň je teda len na krm súci a kŕmia ním svine okolo Vianoc.)

Mokré Svätodušné sviatky na vysypané jačmenné klasy dajú tučné Vianoce. (Narážka na tučné bravčové mäsu na Vianoce.)

Máj, v poli háj. — Máj, v stodole ráj. — Máj, zelený háj.

Studený máj, v stodole ráj, — na poli ráj.

Máj má byť chladný, ale nie studený. — Máj chladný plní stodoly. — Chladný máj naplňuje stodoly.

Chladný marec, studený apríl, mokrý máj, bude v stodole ráj.

Marec suchý, apríl mokrý, Máj chladný dáva rok úrodný.

Teplý apríl, zimný máj, bude žito ako háj.

Suchý marec, mokrý máj, bude žito ako háj.

V apríli prší na raž (žito), v máji na pšenicu, v júni na jačmeň.

Májové mrazy nivočia siatiny, preto máj má byť chladný, ale nie studený.

Ak ani raz v máji zem sa nenapije, smutné bude spievať hospodár pašije.

Jestli je v máji žito riedke, a ak sú na poli prázdne, vymoknuté miesta, pôjde obilie do ceny (bude drahšie).

Keď sa v máji blýska, to si sedliak výska; lebo nasleduje dobrá úroda, veľa raže.

Máj — kravám daj! (Ešte je slabá paša.)

V máji pastier, palica, hor na plecia širica.

V máji pastierova palica aby ani neosychala.

Dľa a jednotlivých dní júna — červňa

Na červňu záleží celá úroda.

Červeň má byť suchý a teplý, lebo ináč je celá úroda zkazená.

Ak na Medarda (8. VI.) prší, jačmeň sa nevysype z kožuškov (sa nevymetá).

Jasný deň na Medarda potešuje roľníka.

Ak prší na Medarda, bude pršať ešte 40 dní. — Medardova kvapka 40 dní kvapká.

Kto seje na Víta (15. VI.) škoda žita.

Na sv. Víta pol zrnka žita.

Ak prší na sv. Víta, je úrodný rok.

Keď na Víta zvonia, bude na zbožie dobrá úroda.

Jasný deň na Tela Páne (16. VI.) teší hospodára, — býva dobrý rok; ak prší porastie zbožie v stodole.

Na sv. Jána (24. VI.) otvára sa letu brána.

Do sv. Jána Krstiteľa nechváľ pšenicu, jačmeň.

Pred Jánom nechváľ jarinu, až po ňom.

Ak prší na sv. Jána, má byť mokrá žatva.

Ak je pekne na sv. Jána, nasledujú tri dni pekné.

Netreba v júni Boha o dážď prosiť, príde hneď, jak začneme kosiť.

Ján studený, sedliak krčí rameny.

Do Jána do brucha jama. (Núdza o chlieb.)

O Jáne nechvál jariny, až po ňom.

Do sv. Jána ovsík, po sv. Jáne ovos.

Čím je po sv. Jáne, hneď si sedliak klobúk nahne.

Ak kukučka pred s v. Jánom kuká, bude lacné zbožie (bude veľká úroda), ak po sv. Jáne kuká, bude drahé (lebo ho bude málo).

Kukučka po sv. Jáne za koľko dní kuká, za toľko groší bude žito (bude drahá múka).

Po Jáne je i múka zrelá.

Jasný deň na Petra Pavla (29. VI.) prináša požehnaný rok.

Na sv. Petra Pavla deň jasný, pripraví rok šťastný.

Na Petra Pavla vidí oko zrno.

Na Petra Pavla vyhynie vláda žitnému koreňu, potom vo dne i v noci dozrieva zrnu koreň.

Peter a Pavel pretrhne žitám koreň, — natrhne korienky. (Nerastú ďalej, len zrejú.)

Chladných dažďov v júni hospodár sa bojí.

Mokrý a studený červeň predstavuje rok neúrodný, dľa toho je i porekadlo: Rok blativý zle nás živí, rok vo slnečnosti vše dáva v hojnosti.

Slnce ešte žiadneho sedliaka von z krajiny nevysvietilo, ale dážď už mnohých na žobrotu priviedol.

Červeň mokrý a studený činí najviac rok hubený.

Chladný máj s mokrým červeňom plní stodoly zbožím a šopy senom.

Polnočný vietor v júni je dobrý, on ženie do krajiny zbožie, len nech je nie ostrý a studený, lebo tak ženie zbožie z krajiny von.

Ak hrmí v júni, býva dobrá žatva.

Ak počas žatvy prší, býva málo chleba.

Dľa jednotlivých dní júla — červenca

V júli obilie dozrieva.

Dážď na Navštívenie P. M. (2. VII.) sedliakom sa neľúbi, lebo potom prší po celé žne (— za štyri týždne).

Keď na Navštívenie P. M. prší, vtedy hrste vyrastajú.

Ak prší na sv. Prokopa (4. VII.), premokne kde ktorá kopa, — shnije mandel či kopa.

Do sv. Kiliana (8. VII.) koľko pšenice narástlo, toľko jej ostane.

Keď na Kiliana prší, bude žito chudé.

Keď žitné zrno na zemi ležiace na hrstiach tak praští, akoby pukalo, to dážď znamená.

Sv. Margita (13. VII.) strčí srp do žita, — volá srp do žita, — vedie žencov do žita.

Na Mariu Magdalenu (22. VII.) rastie zbožie trebárs v stodole.

Magdalena chodí obyčajne pokropená.

Ak je tri dni pred Jakubom (25. VII.) pekne, bude to žitu prospešné.

Jakub, chleba kúp!

Čím je po Anne (26. VII.) hneď si sedliak širák nahne. (Má peniaze za odpredané obilie.

Sv. Anna — chladná z rána.

O svätej Anne žitečko sa nažne.

Ak prší, keď je slnce na znamení Lva, to škodí žitu i jačmeňu.

Keď s dažďom slnce svieti, trpia úrody: „spália sa“.

Dľa jednotlivých dní augusta — srpna

Počiatkom augusta studený vietor so strniska fúka.

Keď na Nebevzatie P. M. (15. VIII.) prší, vtedy hrste vyrastajú. — Jarec zmoknul i s kalendárom.

Sv. Bartolomej (24. VIII.) ovos láme (ak je ešte na poli, zmorí ho).

Na Brtomila pekný jasný deň, bude i pekná jaseň. — Aký je deň Brtomila, taká bude i jaseň.

Dážď, ktorý v auguste do obeda prší, skorej ako obed minie, sa usuší.

Dľa jednotlivých dní septembra — zári

September — s poľa ber!

Keď na počiatku septembra hrmí, bude nasledujúceho roku hojnosť zbožia.

Malá Mara (Narodenie P. M. 8. IX.) chleba dala a Veľká Mara (Na Nebevzatie P. M. 15. VIII.) ho sobrala — popratala. (To znamená, že na Malú Maru sejú sa oziminy a na druhý rok na Veľkú Maru je žatva.)

Ak na Egida (1. IX.) hrmí, má byť hojnosť zbožia budúceho roku.

Ak na Michala (29. IX.) hrmí, možno očakávať hojnosť nasledujúceho roku.

Michal — všetko s poľa spichal.

Po Michale tráva, čoby ju kliešťami ťahal, nepodrastie.

Dľa jednotlivých dní októbra — rujňa

Gálovo (16. X.) žito, nebude bito.

Od Gála chvíľa nestála.

Na Havlovo (Gálovo) žito a Urbanov ovos, nech gazda popredku ovesí nos.

Zelenú o Gále kto má oziminu, od radosti môže spraviť si hostinu.

Na Šimona Júdy (28. X.) mrznú v poli hrudy.

Na Šimona Júdy, hájnici von z búdy! (Idú domov.)

Šimon Júdy vyháňa baču z búdy.

Ak hrmí v októbri, keď je slnce na Štíru (Štípavcu) to znamená drahotu. — Ak v tom čase vejú polnočné vetry, nasleduje tiež neúroda, preto že vetry zastavujú dažde a pri suchom počasí množí sa hmyz a červiaky, ktoré zažierajú korene oziminy. Keby v tomto mesiaci hojne pršalo, tedy by hmyz vykapal.

Ak v októbri listie neopadáva, môžeme nasledujúceho roku obávať sa veľa hmyzov a príkrej zimy. Ak listie padá hneď pod strom a zostane pod ním ležať, bude nasledujúci rok úrodný.

Čím včaššie v októbri listie opadáva, tým úrodnejší môže byť nasledujúci rok. — Dobre je, keď v rujnu list so stromu padá; v tom rok požehnaný cestu si k nám hľadá.

Ak si sedliak v rujnu hľadá kabanicu, neuvidí potom na jar húsenicu.

Dľa jednotlivých dní novembra — listopadu

Sv. Martin (11. XI.) prichádza na sivkovi.

Keď na Martina alebo v polovici mesiaca prší a potom hneď zamrzne, to škodí oziminám a pôsobí drahotu.

Keď prvý sneh padne na Martina, škodí to oziminám.

Tri dni pred sv. Martinom začína sa „vlčí mesiac“ a trvá do 7. dec. Keď v tom čase sneh do blata padá, to škodí oseniu, ak padne na zamrznutú zem, predpovedá dobrý a úrodný rok.

Biely Ondrej (30. XI.) — zlý rok.

Ondrejský sneh zaleží sto dní a zadržuje osenia.

Ak sňaží na Ondreja, nevydarí sa žito. — Ondrejský sneh zjedá režný chlieb. — Sneh Ondrejový, žitu nehoví.

Ak v novembri snehy padajú do blata, bude na ozimnom poli i veliká škoda statá.

Ak v novembri hrmí, keď je mesiac na Strelci, bude hojná úrodu po vrchách, naproti tomu skrovná v nížinách.

Predpovedanie dľa rastlín

Keď je na lieskach v zime veľa rásy (nom. rása — inovať), bude mnoho raži; keď nieto v zime rásy, nevydaria sa raže.

Keď sa urodí veľa lieskovcov (lieskových orechov), bude drahota, keď je mnoho vlaských orechov, bude raž po toľkých zlatých merica, koľko orechov nachodí sa v jednej „guči“ (hromade).

Ako putovali

To bývalo pred prevratom.

Z pohoria Javoriny, z horného Trenčianska a z Oravy, z horného Gemera a zo Zvolena, Hontu chodievaly na deň Jána Krstiteľa (24. VI.) alebo na Petra Pavla (29. VI.) celé karavány chudobných robotníkov žatviarov a žatviarok (žencov a žníc) s nástrojmi pre žatvu a mlatbu na dolné kraje uhorské so ženami a deťmi, tiahnúc sebou vozíky na zbožie, alebo viezly sa na rebrinových vozoch. Lúčili sa z domu pri veselom speve a pokrikovaní, niekde pri gajdách alebo fujarách i s tancom. Potom už leteli „ako kavky v kŕdloch“. O dačolomských dievkach a ženách bieloodetých, keď uberaly sa na Dolniaky na robotu, hovorilo sa, že „už letia biele husi“; o Moravkách z okolia Slavičína a Bojkovíc, ktoré šatia sa červenými látkami, keď hromadne tiahly do Uhier na robotu, vraveli Bošáčania, že už „letia červené lastovičky“.

Hľadanie práce

Obyčajne každá skupina mala svojho „faktora“, ktorý prostredkoval prácu a viedol každý svoju „partu“ na popredku určené a vyjednané miesto. Niektorí však išli „vo slep“ a títo potom už postávali po uliciach a námestiach vyčkávajúc, kto príde si ich najať. Ale často chlapi chodili i po gazdovských domoch sa ponúkať, či nepotrebujú koscov.

Práca za „výžinok“

Ženci pracovali iba za „výžinok“, čo býval najviac 9 — 12-ty diel vyrobenej úrody. Výžinok dovážali im domov voziari, s ktorými sa dohovorili doma, aby títo doviezli napred na Dol nejaký tovar a potom na Hor na zpiatočnej ceste mohli lacnejšie doviezť výžinok, aby doma bolo dosť chleba pre rodiny.

Ťažká robota

Bola to dlhá a ťažká cesta a ešte ťažšia robota. Nejeden pri takej úmornej práci na Dole si zavzdychol:

Napriek tomu predsa len každý rok putovali na Dol, aby odtiaľ priviezli si domov zbožia na vezdajší chlebíček.

Tešili sa na žatvu

Preto títo ženci a žnice tešili sa, keď sa žatva blížila, i vyspevovali si:

Alebo v Drieňove v Honte:

Ženci z Rohoviec z Gemera spievali si idúc na Dolniaky:

Ale niektorý žnec nebol spokojný na Dolniakoch:

A tu porekadlo hovorí: Kto neumie robiť, môž’ na Dol nechodiť.

Dievča z Turca nerado spieva v cudzom svete:

Úmluva žencov s hospodárom

Ženci najímali sa na dohovor, úmluvu, na konvenciu, dľa ktorej peňazí nedostávali, ale dostali obživu, diel zbožia a slamy, koľko si uviezli. Pani hospodárka vydala im zbožia na chlieb, múku, soľ, masť (slaninu), mlieko, bôb (fazuľu) a na mäso peniaze. Jedna zo žien to prevzala, i riad, čo jej pani na to požičala. Najstarší z chlapov bol „gazdom“ nad ostatnými.

Pri práci na Dolnej zemi

Kde mal hospodár pole ďaleko od domu, ako bývalo na uhorskej Dolnej zemi (dve i tri míle), tu sa sobrala všetka čeľaď a zostala na poli, kým nebolo všetko svezené.

Robotníčky, žnice na Dolniakoch pri práci radi si zaspievaly slovenské pesničky, medzi nimi aj:

Nebezpečie pre švárne Slovenky na Dolnej zemi

Na švárne robotnice slovenské radi sa prizerali tamojší maďarskí mládenci, avšak Slovenkám protivili sa čierni Maďari, preto o tom i spievaly:

A keď si ju nahovárali, aby stala sa im milenkou, takto odsekla:

Prednovka a prednov

Niektorý statkár, alebo i väčší gazda, ktorý má obilia nad mieru svojej potreby, predá priekupníkom svoje osenie ešte na koreni, alebo pred žatvou už zralé obilie, často i úrodu budúceho roku hospodárskeho, načo dostane od kupca preddavok, ktorý zovie sa „prednovkou“.

V Orave však pod „prednovom“ (nom. prednov) „dônovkom“ (nom. dônovok) rozumejú, keď zásoby obilia míňajú sa pred novým zbožím a preto musia kupovať.

Kedy započína sa kde žatva

Doba žatvy na Slovensku koná sa dľa miestnych klimatických pomerov niekde prv, inde pozdejšie. I povetrnostné okolnosti majú vplyv na počiatok žatvy. Na dolinách a nížinách, menovite na južných rovinách je žatva i o mesiac prv, než v severných vrchovatých krajoch. I porekadlo hovorí: „Na Dole je prv leto ako na horách.“ Už medzi Liptovom a Turcom je rozdiel.

Doba žatvy všade závisí od počasia. Stáva sa, že na Horniakoch bol pekný čas a žatva sa riadne skončila, kdežto na južných nížinách, na Dolniakoch zdržaly žatvu tam panujúce neustále dažde. Obyčajne je to však naopak. Preto žatva pre nepriaznivé počasie môže sa často i značne opozdiť. V normálnom čase podľa zkúseností starých hospodárov žatva započína sa v určité dni, ktoré stanovené sú tradične ako pravidlá.

Zrno rastie týždeň-dva po odkvitnutí, dva týždne musí mať ku svojmu dozretiu, „Potom prijde i deň Jakuba svätého (25. VII.), po ňom žnec chytí sa kosáka ostrého.“

No v teplejšom kraji už „Svätá Margita (13. VII.) strčí srp do žita; — vedie žencov do žita“. Do sv. Anny (26. VII.) býva niekde už skončená žatva žita a začína sa žatva pšenice, preto i porekadlo hovorí: „O svätej Anne sedliak žitečka sa nažne.“

V Dunajských nížinách započína sa hneď po sv. Jáne (25. VI.) kosenie ozimín a ozimného jačmeňa a ku koncu mesiaca s kosením žita.

Inde, keď do sv. Anny bola skončená žatva žita a začala sa žatva pšenice, potom v auguste nasleduje jačmeň a ovos. I v piesni je to vyznačené:

No v Liptove započína sa žatva až na Matúša (21. septembra) a najviac na Maru (15. augusta). Keď je teplé leto započína sa žatva i včaššie. Tak r. 1788 (dľa kroniky nemecko-lupčianskej) začala sa žatva už týždeň pred Jakubom (teda asi 18. júla). Avšak v Dolnej Orave na Jakubský jarmok (25. júla) vo Veličnej „musia už stáť kríže na poli“.

Žne sa daria, keď „psie dni“ od Jakuba do Brtomila (25. júla — 29. augusta) začínajú sa s pekným počasím.

Niektoré pravidlá týkajú sa len istých krajov: Na deň Natálie (26. VIII.) končí sa žeň ovsa, preto tam sv. Natáliu i „ovosnicou“ volajú. — Do Brtomila (29. VIII.) má byť úroda všade sožatá i svezená. Avšak pre Dolniakov platí pravidlo: „Na veľkú Maru (15. VIII.) je žatva všade skončená. Na Brtomila sedliak (už) žito seje.“ Po vrchoch však ešte ovsíky zaostávajú, lebo tie boly najneskoršie siate.

Dľa štátnej štatistiky na rok 1927 žatva započala sa v južných krajoch dňa 7. septembra a končila sa dňa 15. septembra; v stredných krajoch bol počiatok žatvy 10. septembra a koniec 20. septembra; v severných krajoch trvala žatva od 15. do 20. septembra.

Keď je obilie zralé

Žatva započína sa, keď je obilie (zbožie: žito, pšenica a potom jačmeň a ovos) zralé, t. j., keď klasy sú už žlté a na steble sú navisnuté. Preto i pieseň zo Šúľova upozorňuje:

Ale na Kysuciach oznamujú zralé žitko v piesni:

Niekde je žito „ako húšť“ a vysoké, že „i chlapa prerastá“, ale niekde je zbožie (jačmeň i žito) také nízke, malé, drobné, že je iba „žabe po oči.“

Najímanie žencov

Gazdovia žencov zabezpečujú a jednajú si vopred, ktorých v deň žatia chodia volať hneď na svite, akoby ich na svadbu volali. Povolávaní ženci idú na pole hromadne a so spevom. A keď idú „Ženci do poľa (vtedy letia) včely s poľa“.

Modlitba pred začínaním žne

Keď ženci prijdu na pole, prvý žnec urobí kríž srpom ponad klasy a riekne: „Pane Bože, pomáhajže!“ Alebo odrieka modlitbu, aby im dal Pán Boh šťastlive skončiť žatvu, načo sa prežehnajú. — V Solčanoch ženci, keď vyšli včas ráno na pole, pokľakajú si na kraj role, ktorú majú sožať, pomodlia sa a potom so slovami: „Len sa teraz ta so zbožnou mysľou do žita!“ — postavia sa do práce.

Kto a ako kosí

Obilie kosia ženci a žnice odobierajú hrste (ukladajú do hrstí) a rozkladajú ho po zemi, aby sa usušilo. Kedysi jačmeň sa len vytŕhal. Nato usušené zbožie hrabačky shrabujú a viazači viažu ho do snopov povrieslami a ukladajú ich do krížov (mandelov) a konečne sváža sa do stodôl. Keď je žito poľahnuté, ženy „podkasávajú“ ho kosákmi.

Zaujatie postatí

Najlepší kosec „vedie predok“ a za ním každý (alebo každá) zaujme svoju postať jedno za druhým, každý takú širokú, akú trúfa si vyvládať za tými, čo pred ním (alebo pred ňou) žnú. O tom spevy rozprávajú:

Pravda, dievčence hneď myslia na frajerov, aspoň sa na nich vyhovárajú, keď pri práci ustávajú:

A iná hneď s väčšou chuťou by vraj pracovala, keby vedela, koho dostane za muža:

Iná by vraj s velikou radosťou žala, keby vedela, že sa onedlho vydá:

Ale dievča, ktoré dostalo svoju postať do prostriedka role, sťažuje si:

Ostávanie „na chvoste“

Komu dostalo sa byť na poslednej postati, o tom hovoria, že je „na chvoste“, inde „na koze“. Často sa takejto žnici posmievajú, ak nevládze za prednými, vyspevujú jej:

I v Čechách menujú to „na koze“. A tej „kozy“ každý žnec sa bojí, aby ju nemusel sám odreť. Preto prední ženci zadným sa posmievajú:

A žnička, ktorá sa opozdila, „zůstala na koze“, musiac sama tu „kozu odříti“, zavzdychá si:

Keď na chrbáte kríže bolia

Aby kríže nebolely od stále sohnutia chrbáta, počínajú ženy a dievky žať opásané povrieslom, pritom spievajú:

Prepelica v obilí

V obilí zdržuje sa vtáčik prepelica (krepelka), ktorá sbierajúc potravu pre seba i svoje mláďatá, čistí obilie od hmyzu. I milo je počúvať jej „prepelovanie“, ktoré v každom kraji ináč si vykladajú. V Liptove vraj volá: „Pod spodok, pod spodok!“ — Na Myjave „podpoluje“, lebo volá: „Poď poľom, poď poľom!“ — V Bratislavskej volá: „Pet penez, pet penez!“ Inde volá žencov do žatvy: „Poďte žať, poďte žať!“ — V Čechách volá na sedliaka: „Už je čas, na ten klas!“ Alebo: „Pět peněz, pět peněz!“

Keď prepelica v poli sa ozýva, znamením to vždycky leta býva. Preto i pieseň na ňu složená to vyjadruje:

Ale s počiatkom žatvy prepelica, keď vidí, že sa musí z obilia vysťahovať, narieka:

Na Myjave podobne:

V Horných Bzinciach však v piesni rozprávajú, ako by dievča rado chytilo krepelku:

V Bratislavskej však šuhaj obracia sa na krepelku s prosbou:

Iná pieseň dáva úlohu nielen prepeličke, ale i lastovičke a holubičke upozorňovať dievčatko na jej povinnosti:

Obveselovanie sa spevom pri žatve

Kosenie kosou alebo kosákom po viacej dní za sebou v slnečnom úpale a stále naklonený, je veľmi ťažká robota, menovite, keď je sucho, nieto rosy. Tu ženci hovoria, že tak „zle sa kosí, ako čoby starú strechu rezal“ (totiž slamenú). I vyžaduje to veľkú vytrvalosť a predsa veľmi zriedka sa stáva, žeby niekto nevydržal v tejto práci do konca. Oslaďuje im ho povedomie, že soberajú „Božie požehnanie“, z ktorého majú celoročnú výživu.

Ako pri senách tak i pri žatve mladé ženské sú sviatočne odené a obveseľujú sa pritom spevom, aby sa im čas rýchlejšie míňal, a pri veselosti a dobrej vôli ide i práca rýchlejšie a ľahšie od ruky. Preto i spievajú si:

Ale ľud spieval si i za časov poddanstva, a to viac, ako dnes, lebo svoju prácu spríjemňoval si aspoň spevom; ba i keď ustatý po celodennej práci navracal sa s poľa domov, celou cestou si vyspevoval.

Po šírich poliach v čas žatvy hemží sa to pilne pracujúcim ľudom: žencov, žníc a hrabačiek a spev ozýva sa všade, až milá vec počúvať, ako si pritom ujúkajú, výskajú a hlásajú. A ešte milšie sa na nich dívať, ako žnice, ženy a dievky „hrste valia“, pričom si spievajú mladé žnice, menovite, keď sú už blízko kraja (konca role):

Túžba diev za milým počas žatvy

Podľa toho, ako ktorá dievka „hrste valí“ posudzujú, aká je robotnica i doma, a preto šuhajovi radia v piesni, aby si len na žatve vybral dievča za ženu a nie na tanci:

Dievky v Tisovci zažartujú si pri žni v piesňach aj ironicky:

Pri žatevnej práci dievky usilujú sa v nádeji, že zapáčia sa niektorému šuhajovi-žencovi:

Ale i staršie ženy upozorňujú dievčatá, aby sa usilovaly, že tak skorej dostanú milého:

I v Šariši ženy upozorňujú na to dievčatá:

No, niektoré dievča i samo sa pochváli šuhajovi:

Ženy na Kysuciach i parobka vyhrešia, keď vidia, zaslepený láskou nedobre kosí:

Ale na Myjave zle pieseň hovorí o tamojších pannách:

Keď taká dobrá robotnica v Turci sa vydáva, to si vyberá za družbu len toho najlepšieho ženca-robotníka a za družicu len tú najlepšiu žnicu-robotnicu, ako o tom i spievajú:

Každá deva-žnica túži mať milého i všelijak sa usiluje si ho pripútať ku sebe, ako o tom dozvedáme sa z pesničky:

Poniektorá deva-žnica je celá nešťastná, až chorá, že nemá milého, a rada by mať — rozumie sa samo sebou — takého, čo by sa jej páčil:

Dievčaťu-žnici sa ani robiť nesladí — bez milého:

Ale ak dievča-hrabačka zbadala, že jej milovaný šuhaj obľubuje si inú, to je ona nesmierne zarmútená vo svojom žiali, ako o tom spievajú vo Vrbici:

Zamilovaná deva-žnica ľahko sa i poreže kosákom. To vtedy ostatné žnice povedajú, že to myslela na milého a deva sa i prizná. A to milý hneď ku nej priskočí, ako sa o tom rozpráva v piesni:

Dievča v Zarieči priznáva sa, že sa porezalo preto, že sa obzeralo za milým šuhajom:

I šarišské dievča podobne sa priznáva:

Dievča v Súľove vychľúba sa, že sa jej milý pri žatve okolo nej točil:

Staré dievky nerady sa pretŕhajú v práci, preto na žatve treba ich popoháňať:

Vzájomné vypomáhanie milencov pri žatve

Často ide milá vypomáhať rodičom svojho milého pri žatve a naopak milý rodičom svojej milej. Ako sa pritom usilujú, hovoria piesne z Horných Ozoroviec a zo Zárieča:

A keď všetko porobili, potom sa už všeliako zabávajú:

V dolnej Orave zavolajú dievča aspoň im volky poháňať:

Ale keď milý v Turci nemôže prísť pomôcť rodine svojej milenky, kde chlapa nemajú v dome, vykladá si dievča v piesni:

Alebo:

Dievča šarišské má však radosť zo svojho milého pomocníka:

Aké veľké je pole milej, opisuje si ho sama v piesni:

Nie každá matka pustí si dcéru vypomáhať jej milému pri žatve, ale radšej ide sama. O tom spievajú v Liptove:

Podobne povodilo sa šuhajovi v Mošovciach v Turci:

Ľúbostné piesne pri žatve

Deva v Moravskom Lieskovom sa teší, ako sa jej milý okolo nej neustále točí:

Dievča, ktoré dobre vie, ako jej milý šuhaj ju veľmi ľúbi, vie ho i využiť k úslužnosti a preto ho vyzve spevom:

Milá rada vypomáha pri žatve svojmu šuhajovi, keď nie inším, aspoň tým, že mu vody donesie, ako to pesnička vyzradzuje:

I ku pohánke volá šuhaj svoje dievča na pomoc v Turci:

Každá dievčina pozná svojho milého i po hlase:

Niektoré pekné dievča má toľko ctiteľov-mládencov, že sa jej ľúbosť zunovala už natoľko, že už ani o ňu nedbá, ba ešte sa i posmieva chlapcom:

Pekné dievča páči sa i zemskému pánovi i pánu farárovi:

V hornej Nitre šuhaj upomína dievčinu na jej sľub lásky:

Šuhaj v Turci opatrne vyzvedá sa od svojho dievčaťa bohatého, či si ho chce vziať za muža:

Ale iný šuhaj v Turci priamo vyzve dievča, aby išlo zaňho:

V hornej Orave však dievča musí upomínať šuhaja na daný sľub:

Niektorá deva v Turci ani nedočkala sa žatvy, čo ju milý zanechal:

Podobne pochodilo dievča v Zárieči zo svojím milým:

V Turci šuhaj povie i príčinu, prečo si dievča nechce vziať:

Na Kysuci milý s milou i žnú spolu na poli a predsa dievča cíti, že medzi nimi už lásky niet:

Šuhajovi v Krajném poradili, aby sa neženil:

Preto taká ohrdnutá deva v Zárieči oplakáva svoju ztratenú lásku:

Dievča v Liptove však šuhaja, ktorý ju opustil, ukrutne preklína:

Žartovné piesne žatevné

Z piesni dozvieme sa, ako sú dievčatá oblečené pri žatve:

V Liptove na krštení kmotrovci, keď sa do chuti najedli koláčov, potom i žatvu si v piesni spomenú:

Husi narobily škody v žite:

Po žatve vydávajú sa dievčatá z domu.

Piesne o planých gazdoch a gazdinách

Syn pijak prepije matery i úrodu na koreni:

Keď kto zle hospodári, musí sa i v jedle uspokojiť:

Mládenci v Liptove i Trenčíne radi by sa ženili, keby im nechybelo to, bez čoho sa ani na muziku nelezie:

Iný šuhaj by sa rád oženiť, ale nevie alebo nechce sa mu role obrábať:

O zlej gazdinej svedčí pieseň:

Šuhaj z okolia Trnavy natoľko je zaľúbený do svojej frajerky, že si pre ňu zanedbal i svoje osenie, potom už vykladá v piesni:

Gazdiná pripraví a pošle alebo, sama prinesie obed

Ako pri kosbách, tak i teraz pri žatve gazdiná pripravuje žencom k obedu vyberané jedlá: halušky, pirohy, údené klobásy a lítky, sviežu baraninu; napečie postružníkov (postruhníkov, posúchov, podplamenníkov, príplamkov, kabáčov, ako sa v rozličných krajoch všelijak volajú) a dobrého chleba. Pritom posiela od smädu kyslej žinčice, kyseľa (zemiaky na kyslo s octom) a párovca i páleného a vína za žatviarmi do poľa. Žatva vôbec podobá sa sviatku s hodami.

V Tekove okolo Zlatých Moraviec nosí gazdiná pracujúcim obed vo „dvojičkách“ (dvojitých hrncoch).

Vodu na pitie držia si v takzvanom „krháči“, krčahu s úzkym uzavretým krkom; na miesto otvoru sú dierky, aby nevošly dnu smeti. Dnu sú kamienky, ktoré svojím hrkaním dávajú na známosť „suchoty“ (vyprázdnenie hrkáča) a slúžia i cielom lepšieho vyčistenia tejto nádoby. Pije sa z neho cez „čipik“ na uchu pripravený.

Pri žatevnej tuhej práci pri znoji na slnci a čistom vzduchu žalúdok dobre troví, vyhladne a žiada si jesť. A preto, keď (mladá) pani gazdiná s obedom načas nechodí, alebo ho neposiela, tu sťažujú si ženci na jej neopačnosť (nezručnosť, zpozdenie) so spevom:

V Lúžnej oneskorený obed svaľujú na hospodára:

I vo Vrbici sa hnevajú na gazdu:

A keď do piatej hodiny odpoludnia nechodí s olevrantom a zrazu vidia ju z ďaleka pomaly stúpať, tu zase jej vytýkajú pesničkou:

Odpočinok žencov po obede

Po poludňajšom jedení — obede — odpočívajú (oddychujú) si trochu ženci, žnice a hrabačky.

Šuhaj cez poludnie zájde si do chládku pod kríček a tam si zdrieme. Milá bo tam vidí, preto vloží do nôty:

Milá, keď je od práce uznojená, tiež by si rada pred páľom slnca niekde v tôni stromu sa ochladiť, a tu skrsne v nej dobrá myšlienka, ako by si pomohla, ktorú hneď i vysloví v piesni:

Do poľa ženy berú sebou drobné deti a pre tieto poľnú kolísku (hojdu) zo troch žrdočiek (týčiek, palíc) na vrchu tak spojených, že dajú sa roztiahnuť na trojnohú pyramidu, pričom spodné naostrené konce žŕďok vtisnú do zeme tak, aby pyramida bola do zadu trochu nachýlená. Na predné dve žŕďky zavesia plátenú hojdu, do ktorej vložia perinku a na ňu uložia dieťa, prikryjú plachtou alebo obrusom, aby muchy neštípaly dieťa i aby slnce naň nesvietilo a dieťa pokojne odpočívalo.

Keď matka má už trochu odrastenú dcérku, tak jej táto dozerá, opatruje a kolíše dieťa, pričom mu vyspevuje ukoliebavky a pesničky, aké vie. Ináč musí si najať nejaké dievča alebo opatruje si ho sama.

Hospodár príde sa podívať na žencov

Hospodár alebo hospodárka počas žatvy príde sa podívať na pole, ako sa ženci a hrabačky usilujú a či budú skoro hotoví. Keď ho žnice zočia prichádzať, tu mu zanôtia:

A keď hospodár na roli si zastane a díva sa na pracujúcich žencov, zaspievajú žnice:

Hospodára poviažu i musí sa odmeniť

Ale ak sa hospodár k žencom priblížil (na panských pozemkoch úradník, šafár), alebo niekto z jeho rodiny prišiel si obzrieť zblízka „poviažu ho“, t. j. obstanú ho s jasotom a vystrú pred neho šatku (ručník) alebo povrieslo a nepustia ho zprostred seba, pokým na výmenu nepodaruje im nejaký peniaz.

Niekde hlavne žnice sväzujú alebo obväzujú hospodárovi hŕstkou zbožia ruky a nohy. Inde preložia krížom na cestu alebo chodník okolo idúcim hrstky zbožia alebo povrieslo, aby dostaly zprepitné — „viazaného“.

Za podarok ženci a žnice sa poďakujú a ujúkajúc a spievajúc zase pokračujú v žatve ďalej.

Unaveným žniciam sa posmievajú

Po celodennej od svitu do mrku trvajúcej práci žatevnej „na slnka spare“ telo žencov a žníc ustáva a vzmáha sa podajedných už únava. I nejeden si vzdychne so žartu:

Keď však podvečer niektorá žnica je už taká unavená, že jej práca už nejde od ruky, ukazujú druhé na ňu spevom:

Ale veru turčianska žnička nezahanbí sa pod večer si zaspievať:

Radi by už domov utekali

Niektorí ženci a žníce v Bošáci radi by si už poležali chrbáty svoje, preto Boha prosia v piesni:

V Solčanoch dievča je tiež netrpezlivé dočkať sa večera a utekať domov, lebo tam na ňu jej milý vyčkáva:

V Solčanoch ženci na mraku, nedočkaví už domov sa pobrať, spievajú:

V Bošáci podobne:

No, keď už noc sa blíži, všade sa poberajú domov:

V Pekelníku v Orave riaďa sa podľa prepelice:

Starší ženci sdržujú žencov prácu dokončiť

Ale starší, vážnejší žatviari sdržujú žencov, aby dožali, čo ešte trochu zbýva dožať na roli, aby k vôli tomu nemuseli sa na druhý deň ešte unúvať:

Na večer gazdiná chystá večeru čeľadi, až sa vráti s poľa.

Nedeľa v čas žatvy

V nedeľu sa nepracuje na poli, lebo ľudia idú do kostola a odpoludnia starí besedujú a mládež si vyspevuje a zabáva sa v hrách. Až večierkom vyšla zornička (večernica), všetko šlo sa uložiť k spánku, aby ráno na svite zase všetko poberalo sa do poľa.

V čas žatvy výzor poľných úrod je taký, že miestami brnejú sa lány na koreni, miestami úroda na riadkach ustretá čaká na hrabačky a inde sa už jarabejú kríže. V lete robota na poli nikdy nestojí, lebo prechádza z jednej ruky do druhej.

I jednotlivý chlap sjedná sa u niektorého gazdu do žatevnej práce za „výžinok“, t. j., že nedostane peniaze, ale umlúvenú čiastku obilia, ktorú zovú „výžinkom“. To pieseň bošácka ovšem ironicky opisuje o jednom mládencovi, ktorý by sa rád oženiť, ale je daromný a k tomu i pijan:

Na okolí Čachtíc, keď na panstve alebo väčšom hospodárstve majú cudzích žencov, ktorí soberajú si výžinok, vtedy „panský vandel“ má miesto štyroch krížov: jedenásť, a tento jedenásty soberú si ženci ako svoj „výžinok“. Mimo toho dostávajú títo ženci pohrabky, t. j. obilie, ktoré zostalo medzi strniskom po složení snopov do krížov.

Dobrý hospodár dozerá si pri žatve

Pri stále priaznivom počasí dobrý hospodár s istotou môže počítať i na dobrú úrodu. Avšak, kde je hospodár daromný, i keď je rok dobrý, výsledok jeho žatvy je predsa len slabý, lebo „Len tá roľa dobre rodí, čo sám gazda po nej chodí“. Takého gazdu cudzí ľudia okrádajú podľa porekadla: „Kubo robí, Kubo jie“. Tu potom neplatí zásada, že „Čie pole, toho je i obilie.“ To sa alebo nedbale, povrchne žalo, tak že je to „ani holeno, ani koseno“, alebo pri žatve mnoho sa rečiami odbývalo, mnoho sa klebetilo a klekotilo. A „Kto pri žatve veľa oddychuje, ten v zime veľa vzdychuje.“ Alebo „Kto v čas žatvy často hľadá chládok, toho iste nájde v zime hládok“.

Pri nedbalej práci bývajú i snopy tenké, lebo „aký chlap, taký snop“. A veru ani „Kopa (— kríž, mandel) nedá, ak snop nedá“. Taký gazda zabúda, že „Žeň býva len raz do roka“. A keď v lete neschráni, trpí v zime núdzu, lebo „Leto je schraniteľka, zima ztraviteľka“.

Preto počas žatvy sa má nielen pilno robiť, ale i pilno dozerať a nie v krčme vysedať a potom doma drahý čas vyspávať, lebo „Keď je chvíľa, vtedy žnime, (a len) keď je dážď, vtedy spime.“ — Lenivý, daromný gazda obyčajne sa i opozdí so žatvou a taký potom sa už vyhovára, že „Kto prvej sožne, prvej zjie“.

Usilovný gazda ešte i po žatve vysbiera si klasy po strnisku dľa zásady: „Zrnko po zrnku, nasbierame mierku“.

Dobrá pôda dáva i dobrú úrodu

Avšak nie zriedka je i zlá pôda príčinou neúrody. Tam už potom usilovný gazda darmo narieka, že „Hrabem, hrabem a nemám nič“, lebo „aké chotáre, také koláče.“

O dobrej úrode vykladajú pesničky vo Vrbici v Liptove:

Taký potom si už môže i dovoliť pivečka vypiť, hoc je ináč i chudobný:

Potrestanie previnilcov

Poniektorí chudobní ľudia, nemajúci svojho poľa, nedovoleným spôsobom — krádežou — pomáhajú si ku kúsku chleba, alebo aspoň ku krmu pre statok a hydinu. V lete v čas žatvy vyjdu si v noci alebo ešte večer na sožaté pole a z postavených krížov tajne odnášajú si na chrbte snop-dva žita alebo jačmeňa, ovsa domov.

Keď takéhoto odvážlivca — obyčajne mladého šarvanca — pri skutku alebo na ceste pristihnú, ako ich chce o výsledky ich krvopotnej práce pripraviť, tu v spravodlivom rozhorčení nevyberajú, ako a čím dôkladne mu „namastia rebrá“.

Ostražití zlodeji

Ale obyčajne takíto zlodeji sú ostražití a v poli je dosť možnosti v nočnej tme zutekať alebo ukryť sa. Potom taký prenasledovaný šuhaj po svojej záchrane zaspieva si v Liptove:

Lenže stáva sa, že takého zlodeja, keď ho popadnú, tak nešeredne „vyobšívajú“, že to končí jeho smrťou, o čom i pesnička hovorí:

Pastieri pražia si jačmeň

Pastieri statku na paši obľubujú si opalovať pri ohnisku zrelé žitné alebo jačmenné klasy, čo „pražmou“ zovú. Tým nemalú škodu majiteľom obilia zapríčiňujú, preto gazdovia takýchto škodcov, ak ich in flagranti pristihnú, náležite „vyplatia“. O tom pesnička svedčí:

Panskí hajdúsi ukrutne trestali zlodejov

Keď na panskom poli pristihli zlodeja, to ho jali sebou a na panskom dereši nemilosrdne vyprášili mu gate alebo pľundre lieskovicou. Preto každý zlodej varoval sa dostať sa do moci panských hajdúchov. Z toho povstala pesnička:

Ženskí zlodeji nemajú sa trestať

Ale i hájnici, keď popadli niekoho pri poľnej krádeži, nakládli mu dôkladnú poučku na chrbát. No, hospodári hájnikom pripomenuli, aby dievčatá nezajímali, ani ich netrestali, lebo tie i tak toho veľa neodnesú a naproti ženským, hoc aj zlodejom, treba byť predsa galantným. Tak to i zvečnila pieseň:

O človeku, čo si rád cudzie obilie osvojuje na poli, vraví porekadlo, že „Cudzú rolu žne“, alebo „Žne tam, kde nesial“.

Strach pred dažďom

Svážanie úrody pod strechu je veľmi dôležitou vecou, lebo stihne prísť dážď alebo i dlhé dažde, čo sa neraz stáva, obilie i v krížoch zamokne a porastie, také potom je nesúce len na krm pre statok, ale nie na chlieb. Tak vtedy hospodár v poslednom okamihu prišiel o celú svoju úrodu a utrpel ohromnú škodu.

Keď sa v poli pre dažde žatva opozdila a nastalo pekné počasie, tak ponáhľajú sa rýchlo zbožie posvážať. Vtedy nešetria nedele ani sviatku, len aby zachránili čím skôr ovocie svojej celoročnej námahy. Preto pri svážaní zbožia do stodôl a humán vyvolávajú deti:

Kde nemajú koní, svážajú na voloch.

V septembri, aby už bolo všetko s poľa sobraté. I porekadlo hovorí: „September — s poľa ber!“ — „Jelenné volky vozia do stodolky.“ Keď majú všetko obilie s poľa sobrané a domov svezené, hovoria gazdovia: „Už je zbožie na rukách.“ Beda však tomu hospodárstvu, kde „Gazda na voloch sváža a gazdiná v zástere vynáša.“ — O dobe svážania hovoria v porekadle: Keď obilie popredalo: „Keď Pán Boh z jarmoku príde.“

Sbieranie klasov medzi strniskom

Keď je v poli všetko obilie svezené, chodia chudobné deti a dievky i ženy po poli sbierať medzi strniskom obilné klasy. A veru nasbierajú toho hodne. S týmto zrnom kŕmia si doma obyčajne hydinu. No niektorí gazdovia dávajú si to sami shrabať alebo vysbierať čeľadi, preto vyháňajú takých cudzích sberateľov zo svojich strnísk, pokým sú „ostatky“ neshrabané.

„Počiatkom augusta už studený vietor zo strniska fúka“ — hovorí porekadlo.

Hádanky o strnisku

Kedy je najviac dier do neba? — Po žni na strnisku.

Kedy zajac uteká po nesmiernom počte dier? — Keď po strnisku uteká.

„Husie právo“. Na okolí Čachtíc akonáhle je strnisko pohrabané a obilie odvezené, nastupuje na poli „husie právo“, t. j., že každý má právo na „hroblouke“ (na ohrobanom strnisku) sbierať klasy alebo pásť svoje husy.

Predpoveď z listov vŕby

Gazda dozvie sa, aká bude toho roku úroda — z listov vŕby, keď prvé lístky, najmenej tri, vyženú na vyššej čiastke, tak bude jarná siatina požehnaná, ak na dolnej, tak jasenná.

Rakytové bahniatka chránia oziminy

Na viacej miestach po omši na Kvetnú nedeľu ľudia chodia do poľa a zahrabávajú alebo len vztykujú niekoľko posvätených rakytových konárikov s bahniatkami do ozimín, aby ich požehnali. Čím dlhšie sú ratolesti, tým dlšhie budú oziminy alebo i klasy. Niekde pre ozdobu sviažu ich stužkami a pokropia svätenou vodou, menovite trojkráľovou. Tým je úroda i chránená proti bleskom a kamencu, proti čarám i všetkému zlému. Avšak stáva sa, že zlomyseľní ľudia zo závisti alebo zo škodoradosti niekdy i z pomsty, chcejúc narobiť druhým ľuďom škody, idú tajne tieto vetvičky povyťahovať alebo vykopať a do svojich ozimín presadiť, aby tým svoju úradu zvýšili.

Kvet ražový chráni pred prechladnutím

Keď na jar vidíš po prvý raz kvet ražový, oblíž a prehltni kvety zo troch klasov a si istý pred prechladnutím.

Aby sa ruky na žnive nesbieraly

V Šariši pred Dzurom, keď starí ľudia najdú bramaškovú kôpku (mravenisko), teda si v nej ruky čuhajú (umývajú), aby sa im na žnive (o žatve) neobíraly (nesbieraly, neodberaly) ruky.

Kedy sa má žatva započať

Ani jeden hospodár nedá žatvu započať v iný deň v týždni, ako v piatok, aby mu myši obilie nežraly. Naproti tomu iní tvrdia, že v piatok a v stredu nemá sa práca začínať, lebo je to vraj nedobre: nevydarí sa.

Vyvolať dážď

Keď hrabačka položí hrable hore zubami, vtedy prijde dážď. Tak to veria v Novej Bani.

Džbánok vody pri prvej žatve. V Lopašove keď idú prvý raz žať, vezmú si vody do džbánku, nápoky ju tam všetku nevypijú, ale donesú voľačo z nej domov, vylejú to na oharky, zasadené v záhrade, — tie budú potom dobre rodiť.

Ako sa dá prv posvážať zbožie s poľa domov

V Šariši na Veľkú noc na prvý sviatok (Veľkonočnú nedeľu) ráno nesú ľudia „pasky“ (veľkonočné pečivo), vajcia a všelijaké jedlá do kostola posvätiť. Nato každý ponáhľa sa domov, lebo vraj, kto skoršie príde, ten i prv posváža si zrno (zbožie) s poľa domov.

Význam kukučky v hospodárstve

Keď niekto počuje hladný po prvý raz kukučku kukať, vtedy bude neúrodný rok. (Terchová.)

Kto počuje po prvý raz kukať kukučku, nech pozoruje, koľko ráz zakukala, lebo po toľko zlatých bude merica jačmeňa. (Terchová.)

Žena nesmie sama hrabať, ináčej ju kukučka zakuká: bude nešťastlivá.

O kukučke sa hovorí, že sa na prvom jačmennom zrnku zadrhne, t. j., že kukučka o jačmenných žatvách prestane „kukať“.

Čary so zeleným žitom

V Jamníku v Liptove v Jurskú noc pôverčivé ženy trhajú zelené žito, ktorým obkadia svoje kravy, aby dobre dojily.

Predpoveď

Zo snehu na streche koľké cievy (cencúle) ľadu visia, toľké v tom roku narastú klasy. (Nová Baňa.)

Povera

Pri skladaní snopov do štálu prvý dávajú ríťavým koncom, aby myši zrno nežraly. (Nová Baňa.)

Ešte ďalšie porekadlá hospodárske

Keď žito kvitne, cesto redne.

Cudzie brázdy vyžína. (Vykáša nesvoju brázdu.)

Dobre je pri kope klásky sbierať.

Ani z raže nebýva vždy múka.

Tak mu je ako husám, keď sa dostanú k žitným klasom.

Žne, čo nerozsieval. (Trpí za cudzie hriechy.)

To je kríž — aj päť snopov! (Turiec.)

Z ovsenej slamy ešte i lajno ledace. (Spiš.)

Pole má oči — les uši.

Hm, v lete je dobre i Bete, ale v zime, charisime!

Ani krížom slamy nepreloží.

Jaký klop (chlap), taký snop. (Goralské.)

Leží ako snop bez seba. — Opitý je ako snop.

Nedá sa piesok do snopov viazať, ani voda hrabať.

Gazda v posteli — sluha veselý.

Gazda chorý — sluhu morí.

Mnoho rúk — málo práce.

Otec nebeský otvorí leto.

Nemá ani kosy ani osly.

Na jedno nakovadlo tlučí.

Kosí, ani čoby umývau (pri samej zemi).

Jie, akoby päťkorcovú zem pokosil.

Nechcelo sa cigánovi žať, že vraj „nech si sbiera, kto si porozsýpal“.

Kto porád len hrabe, nemá kedy viazať.

Krátke povrieslo — ľahký snop.

Nekladie mimo povriesla.

Aj staré povrieslo, keď sa spotí a prikrúti — obstojí. (Lipt.)

Jeden klások oka vlások.

Starý vrabec ani pri snope nejde na lep.

Suché kopy, mokré snopy.

Lepšia kosenica ako trhanica; lepšia poľahlina ako sbieranina. (Bošáca).

Kto na cudzie s hrsťou, tam čert s vrecom.

Holub za pšenicou, šuhaj za dievčinou.

Má ho rád, ako holub pšenicu — žitko.

No, čo mi urobíš? Soženieš mi vrabcov zo žita?

Láska k poli (k poľu) kŕmi stôl i voly.

Čo je v poli, nech sa tmolí.

Už je čas s poľa bežať (vydať sa).

Všetku žatvu ním odbavili.