ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dokončenie žatvy

Keď na väčšom majetku žatva sa dokončila, slávievajú obžinky, ktoré dľa rozličných krajov volajú sa i dožinky, ožinky, ožinok, ohrable (Orava, Liptov) ohrabník (Turiec).

Žatva skončená je tým, keď všetko obilie poukladané je v snopách do krížov (kôp, mandelov) a tak ženci a žnice, hrabačky a viazači skončili svoju prácu a nasleduje už len svážanie obilia domov. Niekdy však, keď je obilie suché, svážajú hneď i domov rovno do stodôl, takže s ukončením žatvy sa i ostatné zbožie domov odváža.

Žencovský veniec

Vtedy žnice nasbierajú na okolí poľného kvieťa a z najkrajších obilných klasov upletú okrúhly veniec na podklade do kotúča stočeného prúta a ozdobia ho papierovými stužkami. Takýto žencovský veniec (Lančár) postavia niektorej žnici, dievke alebo žene, alebo žencovi na hlavu. Jeden zo šuhajov uviaže na žŕdku alebo i len na palicu biely ručník (šatku), k nemu niekde i stuhu — ako zástavu (prápor). V Orave i Liptove nesú tento veniec na hrablách. Niekde je veniec veľkých rozmerov v podobe koruny (ktorá je niekde štvorhranná, niekde trojhranná), ozdobenej pestrými stuhami a nesie sa na hrablách alebo na tyči. Často i ostatné žnice povešajú si na hrable malé vence, uvité z kvieťa a z klasov.

Na okolí Čachtíc sídu sa ženci a žnice v krajnom dome obce, tam uvijú veniec — korunu z obilných klasov a poľných kvetín a obtočia palicu tiež kvetinami a klasmi. Vo sprievode kráča napred ženecký gazda s onou ozdobenou palicou, držiac ju hore koncom a za ním dievka s korunou, ostatní za nimi, a tak tiahnu so spevom ku hospodárovi.

V Bošáci nesie veniec na hlave mládenec, na okolí Pezinku najstarší žnec.

Pri pletení vencov žnice spievajú:

Pod veniec a pod zástavu vyberie sa obyčajne najkrajší párik: dievča nesie veniec (na hlave) a šuhaj v rukách zástavu. Títo postavia sa napred, ostatní sriaďa sa do pochodového radu: ženské napred s hrabľami a kosákmi a chlapi za nimi s kosámi a vidlami.

Cestou idúcky na poli, pred obcou a cez obec spievajú pesničky, ktoré sú podľa krajov rozdielne; ale mnohé sú tie samé v melódii vo viacej krajoch s málo odchýlnymi variantami v osnove. Po každej pesničke ženské výskajú a ujúkajú.

Ešte na poli spievajú v Turci:

V Dolnej Orave:

V Prochoti v Tekove:

V Donovale vo Zvolenskej:

V Šáriši:

V Liptove:

V Turci:

V Horných Bzinciach cestou spievajú:

V Solčanoch:

V Liptove:

V Súľove:

Spevy o oldomáši a večeri

Celá žatevná družina zastane pred domom hospodárovým a tam vyspevuje o oldomáši a večeri tak hlučne, že sbehne sa hromada divákov z obce.

V Zárieči spievajú:

V Homoľovej vyspevujú:

Inde spievajú:

V Horných Bzinciach i v Mikušovciach:

Vo Vajnoroch:

Na koniec zaspievajú:

Pred odovzdaním venca

Nato ženci vtiahnu s veselým spevom do dvora hospodárovho domu, kde ich čaká hospodár s hospodárkou na prahu domu. Hospodár drží v ruke ľagvicu s vínom a hospodárka chlieb alebo koláč, soľ a nôž a povedľa má pripravený hrnček s vodou. Družina zastane pred nimi a spieva:

V Markušovciach vo Spiši spievajú:

Vo Smižanoch vo Spiši:

Želanie devy s vencom

Po speve predstúpi pred hospodárov deva s vencom a zareční:

Gazda s gazdinou poďakujú sa za veniec

Nato hospodár prevezme od devy veniec a hospodárka poleje ju z hrnčeka vodou, aby vraj obilie bolo čisté. Obaja poďakujú sa slovmi za veniec a potom spievajú:

Zavesenie venca

Po tomto hospodár vníde do izby a zavesí veniec nad stôl na visiaci so stropu (povaly) svietnik, alebo vedľa neho, kde často i budúcej jary sa dočká. Niekde zavesia veniec samy družice v izbe nad stôl. Inde povesia veniec na trám v pitvore. Vo veľkých murovaných domoch zavesia ho na hák na sklepení pod bránou. S jara, keď ide hospodár siať prvú hrsť musí vziať z tohoto venca. Žatevný veniec niekde visí na svojom mieste do roka — do nového venca; niekde len do Štedrého večera, kedy sa sosníme a súčasne s inými zbytkami z jedla štedrovečerného dáva sa zrno z neho kravám, aby dobre dojily a sliepkam, aby dobre niesly.

Nápoj družine

Nato dostane žatevná družina od gazdu niečo vína, piva alebo pálenky na ovlaženie gágora, začo mu zaspievajú:

Večera

Družina posadajúc si ku stolu (alebo stolom), upíja si z nápojov v očakávaní večery, ktorú im gazdiná pripravila: halušky, alebo pirohy a iných pokrmov. Do tých čias si vyspevujú, pričom im niekde i hudci vyhrávajú a v speve ich sprevádzajú:

Vo Vrbici však zaspievajú naopak:

V Horných Brinciach a v Mikušovciach:

V Dohňanoch:

V Trenčianskej:

V Gemeri:

Niektorá žena v Solčanoch si aj zažartuje spevom:

Po večeri

Žatevná družina v Zárieči po večeri, ktorú s chuťou požila, zaspieva:

Starí Slovania, ako národ roľnícky, ďakovali svojim bohom za požehnanú úrodu a obžinky slávievaly sa tak, ako i dnes.

U Pobaltických Slovanov pohanských bývalý obžinky hlučno slávené. Pri takej príležitosti býval ohromný koláč upečený a do chrámu Svantovíta prinesený. Kňaz položil ho na oltár a stal si zaň i spýtal sa pred ním shromaždeného ľudu, či ho (kňaza) za koláčom vidia. Ak povedali, že ho nevidia, z toho veštil im budúci rok úrodný a naopak.

Po zaniknutí pohanskej viery obrad tento prevádzal sa ako zvyk v domácnostiach a zachoval sa dosiaľ na Slovensku i na Morave. — V Jamníku v Liptove na Štedrý večer domový otec pred večerou obtiahne stôl reťazou, nato nakladie naň hŕby chleba a skrývajúc sa zaň, spýta sa detí, stojacích naprostred izby: „Deti, či ma vidíte?“ Keď deti odpovedaly, že nie, on na to zakričí: „No, bodaj ste ma na takto rok ani tak nevidely!“ Čím pre nastávajúci rok zaželal hojnú úrodu. — Na Morave na kopaniciach Vyškovských tiež ešte panuje obyčaj, že čeľadný otec na Štedrý večer postavia všetky koláče na hromadu a za nimi sa ukrčiac riekne: „Vidíte ma?“ Ak rieknu: „Vidíme!“ — predpovedá budúceho roku neúrodu, v opačnom páde veští hojnú úrodu.

Slávnosť obžinková imitovaná bola dľa starodávneho obyčaja sedliackeho vo veľkých rozmeroch so strany českej šľachty v Kráľovej obore (Stromovky) u Prahy, na oslavu korunácie kráľa Leopolda r. 1791 a kráľa Františka VI. a Márie Terezie dňa 12. augusta r. 1772. — Druhé také obžinky slávené boly na počesť korunácie kráľa Ferdinanda a kráľovny Anny 14. septembra roku 1886.

Božena Nemcová opisuje vo svojej „Babičke“ slávenie obžiniek v Čechách takto: Za dvorom bolo veľké priestranstvo, ktoré bolo čiastočne trávou zarastené, čiastočne zaujaté vysokými stohmi slamy. Na trávniku chlapci boli vztýčili vysokú tyč, okrášlenú chvojicou, stužkami a červenými šatkami, ako zástavkami. Medzi chvojou bolo plno poľného kvieťa a obilných klasov nastrkané. Okolo stohov narobili lavíc, vystavili z chvoje besiedky a okolo okrášleného stromu udupali zem na tanec. Všetci tí, čo chodili na robotu a čeľaďná chasa zo dvora shromaždili sa na druhý deň, sviatočne oblečení, na zelenom trávniku. Na voz naložilo sa trochu mandelov, k vozu pritiahly sa kone vystuhované, jeden z chlapcov vysadol si na koňa, na vrch mandela vysadla si Kristla a niekoľko dievčat, staršie ženy za nimi. Ženci niesli srpy a kosy, ženské srpy a hrable. Každá mala za šnurovačkou kyticu z klasov a poľných kvietkov, chlapi operili si kytkami klobúky a čapice. Paholok plieskajúc bičom poháňal kone, ženci pustili sa do spevu a spievajúci poberali sa ku zámku. Pred zámkom voz zostal stáť, dievčatá sliezly s voza. Kristla vzala na červenej šate položený veniec z klasov, chasa soradila sa za ňou a so spevom vošli do predsiene, kam kňažna bola súčasne vstúpila.

Tu priali kňažne ku hojnému a šťastnému skľudeniu a položili vence ku jej nohám. Kňažna ďakujúc odkázala ich ku jedlu a pitiu na pána správcu. Nato šlo sa na tanec. Medzi žencov prišli i úradníci so svojimi rodinami. Hudba, výskot, spev a smiech ozýval sa okolo okrášleného stromu. Hojnosť piva, sladkej rozolky a tance rozohnily hlavy všetkých, a keď kňažna sa zjavila, pilo sa jej na zdravie neustále.

Obžinky v Čechách už v druhej polovici XIX. stor. neslávily sa tak všade hlučne, ako predtým. Len na väčších statkoch (majetkoch) a dvoroch venovaná je tejto oslave osobitná nedeľa. Vo Vlachove Březích však konajú obžinky i menší hospodári (roľníci). Keď posledné snopy svážajú do stodoly, nechá sa na poli niekoľko snopov, asi na jeden rebrinový voz. Pre tieto snopy sa v ustanovený deň — obyčajne v nedeľu odpoludnia — pošle voz s párom alebo i s dvoma pármi volov, sprevádzaný ľuďmi, ktorí počas žatvy u gazdu pracovali, ako i čeľaď zo dvora. Voz ako i dobytok ozdobený je stuhami. Vodcom býva šafár, nesúci dlhú, vencom z obilných klasov ozdobenú tyč a má okolo hrdla pestrú šatku. Keď prijdú na pole, urobia všetci kruh. V tomto kruhu sviaže sa veľký snop „baba“ alebo „barbora“ i „nevesta“ zvaný. Snop tento složený je z troch dielov. Spodný diel je najsilnejší, prostredný je menej objemný a vrchný je najtenší. Každý tento diel sviazaný je povrieslami. Na prostrednú časť tejto „baby“ ženské navlieknu kabát, vypchajú rukávy kabáta, čím utvoria sa ruky a na najvrchnejšú časť „baby“ upevnia šatku, ktorej koniec zaviažu do tyla. Takto vyzdobenú „babu“, ktorá často je dosť pekne vystrojená, vyložia ženské slávnostne na voz pri zvukoch hudby, ktorá po celú slávnosť žatovnú družinu sprevádza. Tu ženské usadia sa na snopy okolo „baby“. Nato voz pohne sa do predu a ženské, strežiace „babu“ spievajú cestou.

Pri shrabovaní posledných riadkov na Domažlicku každý ponáhľal sa, aby na neho neprišlo sviazať zbytok do posledného snopa, ktorý sa menuje „žobrák“ a takému sa potom všetci smejú. Nato v nedeľu slávi sa „dožatá“.

Na Morave včas valašskej „dožatej“ v Polanke pri Vsetíne, keď žnice vchádzajú do domu, sedí gazda i gazdiná za stolom. „Žnica“ s vencom pristúpi ku stolu pred gazdu a vinšuje. Nato položí veniec gazdovi na hlavu. Gazda si ho sníme a povesí na význačné miesto v kúte za stolom; niekdy položí veniec na „kútnicu“, armarku v kúte za stolom stojacú.

„Žnivúvky“ v Orlovej vo východnom Sliezsku slávia sa takto: Keď bolo posledné obilie naložené na rebrinový („drobinový“) voz, pripriahne sa k vozu druhý pár koní, aby slávnostne dovezený bol posledný náklad „Božieho daru“ do stodoly. Dcéry a synovia hospodárovi, dievky a paholci starajú sa o to, aby voz bol vyzdobený čím najvkusnejšie dľa možnosti všetkými kvetinami, rastúcimi na poli a v zahradách. Už deň pred žniuvkou dievčatá pilne robia prípravy. Vijú vence z klasov zo všetkého obilia a okrašľujú ich i umelými kvetmi a stuhami, menovite červenou stuhou hodvábnou na spodku. Cestou domov sedia niektoré na voze, niektoré, zvlášte ženské, idú buď za vozom alebo pred vozom pri hlučnom speve a pokriku. — Slobodné device zo štveračivosti ustrojujú sa za „snopy“. Odovzdajú tiež veniec hospodárovi. Ak dožatú sprevádza hudba, tieto device majú úkol pretančiť so všetkými účastníkmi, počínajúc hospodárom. — Na panstvách bývajú žniuvky zvlášte pestré, poneváč býva ustrojené niekoľko osôb za snopy.

Dožinky slávi niekde celá obec, až všetci gazdovia sožali a sviezli úrodu domov. Nato o týždeň spoločne veselia sa pri hudbe, tanci, jedení a pití.

Obžinkový snop

Veľký význam pri slovanských obžinkách má snop naposledy sviazaný. Tento posledný alebo obžinkový (dožinkový, dožinočný) snop všelijako ozdobujú a obliekajú do mužských šiat i s veľkou slávou, hudbou a spevom dovážajú ho domov a postavia v chyži do predného kúta vedľa snopu najprv sviazaného, kde ich ponechávajú často i celý rok. V Čechách a na Morave tento snop nazývajú „babou“, inde „dedom“ (dziadom) i „nevestou“ a „barborou“, „starým“, „žobrákom“.

Ku poriadaniu slávnosti obžiniek hospodárskymi spolkami je v tomto spise uložené dosť materiálu a opísaný je i celý postup obžinkového deju.

Pre poriadnie však slávnostného sprievodu obžinkového so žatevnou družinou s ozdobenými jazdcami, vozmi a koňmi, s alegorickými postavami a skupinami, ako i s hudbou môže sa to diať dľa tohoto programu.

1. Náčelník slávnosti so širokou trikolorou kosou cez prsia, širák ozdobený poľným kvietim a obilnými klasmi, podobne kvietim a klasmi na hrive a pestrými fáborami ozdobený jeho kôň. Na týči nesie žatevný veniec z klasov. Týč je tiež kvetmi a klasmi okrášlená.

2. Za ním banderium v krojoch, vyzdobení sú ako mužskí, tak i kone, ako náčelník, ale bez trikolor.

3. Hudobníci v krojoch s klobúkami vyzdobenými, dľa možnosti vyzdobené i nástroje hudobné.

4. Deva v kroji so žencovským vencom v podobe koruny na hlave; pestro vystrojená. S ňou spolu kráča šuhaj so „zástavou“ (pestrý ručník na tyči) ozdobený stuhami.

5. Koscov skupina s kosami a vidlami, ako i hrabačky s hrablami a kosákmi; na nástrojoch malé venčeky.

6. Voz s prvým žitným snopom, ktorý stojí hore klasmi, oblečený do mládeneckého kroja. Drží ho vyzdobený mládenec; za nim soskupení mládenci s kosami a väzači s povrieslami.

7. Alegorický voz Vesny (Jara). Deva v bielom rúchu (antickom alebo v kroji), na ľavom rameni drží sväzok rozličného druhu bahniatok (menovite rakytových) a z košíka v pravej ruke vyčnievajú jarné kvety a oziminy. Okolo rozostavené devy v bielych krojoch s venčekami kvetinovými na hlavách a s kytkami v rukách.

8. Alegorický voz Leta. Deva drží stromok, ozdobený stuhami a výduškami a pod. Ona v rúchu červenom antickom alebo v kroji s červenou šatkou na hlave. Iné devy soskupené za ňou sú holohlavé, ale ovenčené kvietim.

9. Alegorický voz Živeny. Deva v pestrom rúchu na ľavom rameni drží hrste rozličného obilia; v pravej ruke drží kosák alebo roh Štesteny, naplnený ovocím a inými plodinami. Iné devy soskupené okolo držia v košíkoch a iných primeraných nádobách rozličné plodiny poľné a zahradné. Na hlavách majú party so stuhami. Zlatú partu má Živena.

10. Voz s posledným snopom „babou“, oblečený do starých ženských šiat. Snop stojí na voze hore klasmi a drží ho najstaršia žena, oblečená do obdraných alebo dotrhaných šiat, s čiernou šatkou na hlave, opásaná povrieslom; ostatné ženy držia v rukách v náručí alebo v košíkoch: bodliača, kúkol a iné škodlivé byliny, opásané sú tiež povrieslami. Na zadnom konci voza jedna žena drží na tyči hastroša (dedka, strašiaka) mužskú figuru v otrhaných šatoch. Ženy vyspevujú žartovné pesničky a robia vtipy.

Kone vo vozoch tiež všetky vystrojené na hrivách a kantároch. Avšak dľa možnosti nech sú voly zapriahnuté, ozdobené na rohách a jarmoch.

Z vozov ozýva sa spev obžinkových piesní, podľa toho, ktorú práve hudci hrajú.

Pred domom hospodárovým, kde ich čaká hospodár s hospodárkou, rozostaví sa celý sprievod do polkruhu. Pred hospodárov predstúpi deva s vencom a mládenec so zástavou. Mládenec prednesie vinš (v spise uvedený) a deva nato odovzdá veniec hospodárovi. Nato ju hospodárka obleje pár kvapkami z hrnčeka a hospodár poďakuje sa za veniec i pozve družinu na hostinu.

Ak možno zasadnú si všetci ku stolu; ak to okolnosti nedopúšťajú, teda hospodárka počastuje nápojom len onoho mládenca s devou.