Zlatý fond > Diela > Starobylé zvyky slovenských roľníkov pri poľnej práci


E-mail (povinné):

Stiahnite si Zvyky, piesne, porekadlá ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Socháň:
Starobylé zvyky slovenských roľníkov pri poľnej práci

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Michal Belička, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Marián André, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Andrej Slodičák.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 71 čitateľov

IV. Obžinky

1. Na poli

Dokončenie žatvy

Keď na väčšom majetku žatva sa dokončila, slávievajú obžinky, ktoré dľa rozličných krajov volajú sa i dožinky, ožinky, ožinok, ohrable (Orava, Liptov) ohrabník (Turiec).

Žatva skončená je tým, keď všetko obilie poukladané je v snopách do krížov (kôp, mandelov) a tak ženci a žnice, hrabačky a viazači skončili svoju prácu a nasleduje už len svážanie obilia domov. Niekdy však, keď je obilie suché, svážajú hneď i domov rovno do stodôl, takže s ukončením žatvy sa i ostatné zbožie domov odváža.

Žencovský veniec

Vtedy žnice nasbierajú na okolí poľného kvieťa a z najkrajších obilných klasov upletú okrúhly veniec na podklade do kotúča stočeného prúta a ozdobia ho papierovými stužkami. Takýto žencovský veniec (Lančár) postavia niektorej žnici, dievke alebo žene, alebo žencovi na hlavu. Jeden zo šuhajov uviaže na žŕdku alebo i len na palicu biely ručník (šatku), k nemu niekde i stuhu — ako zástavu (prápor). V Orave i Liptove nesú tento veniec na hrablách. Niekde je veniec veľkých rozmerov v podobe koruny (ktorá je niekde štvorhranná, niekde trojhranná), ozdobenej pestrými stuhami a nesie sa na hrablách alebo na tyči. Často i ostatné žnice povešajú si na hrable malé vence, uvité z kvieťa a z klasov.

Na okolí Čachtíc sídu sa ženci a žnice v krajnom dome obce, tam uvijú veniec — korunu z obilných klasov a poľných kvetín a obtočia palicu tiež kvetinami a klasmi. Vo sprievode kráča napred ženecký gazda s onou ozdobenou palicou, držiac ju hore koncom a za ním dievka s korunou, ostatní za nimi, a tak tiahnu so spevom ku hospodárovi.

V Bošáci nesie veniec na hlave mládenec, na okolí Pezinku najstarší žnec.

Pri pletení vencov žnice spievajú:

Žatva, milá žatva, vítaj s novým chlebom! Už sme sa nažali tam pod šírym nebom. Žali sme pšeničku od konca do konca, ktorá z nás dostane švárneho mládenca? -----File: pod0158.png---\andrej.slodicak\andrea.janosikova\michal.belicka\ Ktorejže dnes, ktorej uvijeme veniec? Tej, ktorú si vyberie najkrajší mládenec. Komuže dnes komu dáme niesť zástavu? Tomu, čo jej podá svoju rúčku pravú.

Pod veniec a pod zástavu vyberie sa obyčajne najkrajší párik: dievča nesie veniec (na hlave) a šuhaj v rukách zástavu. Títo postavia sa napred, ostatní sriaďa sa do pochodového radu: ženské napred s hrabľami a kosákmi a chlapi za nimi s kosámi a vidlami.

2. Idúcky s poľa

Cestou idúcky na poli, pred obcou a cez obec spievajú pesničky, ktoré sú podľa krajov rozdielne; ale mnohé sú tie samé v melódii vo viacej krajoch s málo odchýlnymi variantami v osnove. Po každej pesničke ženské výskajú a ujúkajú.

Ešte na poli spievajú v Turci:

Ten Ondriš Slávike, tá Anča Blažeje, to by bou pekný pár, keby im pán Boh dau! Pani naša, pani, otvárajte brány, nesieme vám dárik žencou pekný párik. Idú ženci s rolí, prestierajte stoly, stoly javorové, obrusy kmentové.

V Dolnej Orave:

Už sme dohrabali, ej, nášho pána roľu, už ideme domov, ej, chvala pánu Bohu!

V Prochoti v Tekove:

Žali sme my, žali pod zelenou horou, veď sme sa nažali, už ideme domov.

V Donovale vo Zvolenskej:

Už sme dohrabali s tej strany na holi: už nám pripravujú v našej fare stoly. Už sme my, už sme my hotoví s výžinkom, akýmže nás uctia naša pani vínkom.

V Šáriši:

Nášho pána žnivo skoro sa dokončilo a susedovo žnivo na poli v polu zhnilo. Našeho pána žnivo teraz sa dokončilo a susedovo stojí, bo sa ho čeľaď bojí. Žnivo sme dokonali, palce sme si porezali, treba by nám rentečky, pozavijac palečky.

V Liptove:

Už sme sa nažali, žitka naviazali, na tom našom poli, až nás hláuka bolí. Susedovo pole je skala na skale, nebohá je žnica, čo sa hej dostane.

V Turci:

Už sme sa nažali, ovsíka malého, ešte nedostali štvrtku páleného. Už sme sa nažali, snopov naviazali. Chvála pánu Bohu, už je ovos dolu. Zaraduj sa, pane náš, vyhrali sme oldomáš. „Akýže ste vyhrali?“ Pšeničku sme dožali.

V Horných Bzinciach cestou spievajú:

Už nám Pánbo pomohél, druhým ľuďom nemohél, jak sa budú ponáhľať, aj tým bude pomáhať.

V Solčanoch:

Už nám pán Boch pomôhou, iným ľuďom nemôhou; aj vy kričte: Ó, Bože! aj vám pán Boh pomôže.

V Liptove:

Už nám Pánboch pomôhou, inším ľuďom nemôhou; zavolajte: Ó Bože! i vám Pánboch pomôže.

V Súľove:

Keď my domov prídeme, čo večerať budeme? Pečeného kohútka, to je naša pochúťka. Pečeného káčera, to je naša večera.

Spevy o oldomáši a večeri

Celá žatevná družina zastane pred domom hospodárovým a tam vyspevuje o oldomáši a večeri tak hlučne, že sbehne sa hromada divákov z obce.

V Zárieči spievajú:

Žali sme ho, žali, ej, aj sme ho dožali, aj sme u Galánkov ej, oldomáš vyžali. * Už nám pán Boh pomóhel, inším ludzom nemóhel. Zavolajce: Ach, Bože! aj vám Pánboh pomóže. Chystaj, gazda, oldomáš, už ten oves dolu máš. A gazdzíčko sa zľaknul, chycil gace ucieknul; gazdzinka sa též zlakla, chytla čapec, uciekla. * Gazdzíčko náš, ej, dajce nám oldomáš! Dajce nám ho smele, ej, žali sme vesele. Dajce nám ho z lásky, ej, sbierali sme klásky. Tá naša gazdziná, ej, červené jabúčko, ona sa prechodí ej, po dvare ľahúčko. Po dvare ľahúčko, ej, po izbe cichúčko, tá naša gazdiná červené jabúčko.

V Homoľovej vyspevujú:

Pane náš, pane náš, ej, dajce nám oldomáš, dajce nám ho z lásky, ej, sbierali sme klásky. Pane náš, pane náš, ej, biele gace máce, veru vy nám ešce ej, páleného dáce.

Inde spievajú:

Hotuj, pane oldomáš, skosili sme, kde čo máš. Hotuj, pane, večeru, dvanásť funtov pečeňu, ešte k tomu pint vína, pečeného kapúna. * Gazda náš, gazda náš, chystaj nám oldomáš, veru sa pred nami za dvere nezkováš. Chystaj, gazda, oldomáš, čo to žitko dobré máš, chystajže ho náhle, kládli sme ho na mandle.

V Horných Bzinciach i v Mikušovciach:

Gazda náš, gazda náš, dajže nám oldomáš, dajže nám ho z lásky, sbierali sme klásky.

Vo Vajnoroch:

Tada náš, tada náš, kde sú ten gazda náš? Už sme dorobili: dajte nám oldomáš! Už sme všetko sožali, aj do snopov sviazali: hotujže nám, gazda náš, hotujže nám oldomáš! Oldomáš sme vyhrali, bo sme všetko sožali, žeby si sa gazda náš, neskryl na pôjd, na padláš! Neskryže sa do komína, uváľaš sa ako sviňa, lež nám daj, čo nám treba: pálenky a kus chleba! Daj hostinu, gazda náš, vyhrali sme oldomáš, bo sme všetko sožali, aj do snopov sviazali.

Na koniec zaspievajú:

Páni naši, páni, otvárajte brány: nesieme vám dary, žencov pekné páry!

Pred odovzdaním venca

Nato ženci vtiahnu s veselým spevom do dvora hospodárovho domu, kde ich čaká hospodár s hospodárkou na prahu domu. Hospodár drží v ruke ľagvicu s vínom a hospodárka chlieb alebo koláč, soľ a nôž a povedľa má pripravený hrnček s vodou. Družina zastane pred nimi a spieva:

Neseme vám vienok a panej podarúnok, pánovi do stodoly a panej do komory.

V Markušovciach vo Spiši spievajú:

Kolo vjenečka kolo nešeme panovi polo: panovi do stodoly a panej do komory. Hopsa, koničky, hopsa, nešeme vjenek z ovsa panovi do stodoly a panej do komory. Harcu, koničky harcu, nešeme vjenek z jarcu panovi do stodoly a panej do komory. Kto chce vjeneček maci, muši nam talar daci.

Vo Smižanoch vo Spiši:

Ej, kopenec, kopenec, ej, zelený kopenec, pozdrav tam našu paňu, že jej nešeme venec. Naša pani je pyšna, napret venku nevyšla. Poc ty, pani, venec kupic, bo ci ho idzeme prepic za jednu bočku vína, za druhú bočku piva, za trecú i pálenky, že še napiju ženci.

3. Odovzdanie venca

Želanie devy s vencom

Po speve predstúpi pred hospodárov deva s vencom a zareční:

Milý pán hospodár a milá pani hospodárka! Už sme vám požali, kde ste len čo mali. Keď sme to srobili, veniec sme uvili, s ním sa ponáhľali, ako sme vládali, by sme vám, hospodár, oddali tento dar, a Boha prosili, by vám dal posili: by ste boli toľko rokov zdravý, koľko jesto v tomto venci trávy; by ste mali toľko pekných dietok, koľko jesto v tomto venci kvietok; aby Boh požehnal toľko vám meričiek, koľko v tomto venci všetkých je zrničiek; by ste vždycky toľko statku pásol, koľko jesto v tomto venci klasov; by ste nám dal toľko litrov piva, koľko očí tu sa na vás díva; by nás milá pani hospodyňka, obdarila jedným súdkom vínka. Preto milý náš pán hospodár, prijmite vďačne od nás tento dar.

Gazda s gazdinou poďakujú sa za veniec

Nato hospodár prevezme od devy veniec a hospodárka poleje ju z hrnčeka vodou, aby vraj obilie bolo čisté. Obaja poďakujú sa slovmi za veniec a potom spievajú:

Buď pochválen pán Boh náš, že pomáhal v tento čas, žitko sožať, poviazať do stodoly posvážať. * Bože nám pomáhaj, všetko nám dobre daj, daj zdravia a chleba však nám viac netreba. Bože, nám požehnaj, aj tie naše volky, čo nám navozily žita do stodolky.

Zavesenie venca

Po tomto hospodár vníde do izby a zavesí veniec nad stôl na visiaci so stropu (povaly) svietnik, alebo vedľa neho, kde často i budúcej jary sa dočká. Niekde zavesia veniec samy družice v izbe nad stôl. Inde povesia veniec na trám v pitvore. Vo veľkých murovaných domoch zavesia ho na hák na sklepení pod bránou. S jara, keď ide hospodár siať prvú hrsť musí vziať z tohoto venca. Žatevný veniec niekde visí na svojom mieste do roka — do nového venca; niekde len do Štedrého večera, kedy sa sosníme a súčasne s inými zbytkami z jedla štedrovečerného dáva sa zrno z neho kravám, aby dobre dojily a sliepkam, aby dobre niesly.

Nápoj družine

Nato dostane žatevná družina od gazdu niečo vína, piva alebo pálenky na ovlaženie gágora, začo mu zaspievajú:

Náš pán gazda, dobrý gazda, dobrý trúnok dáva, a my z jeho lásky, napíme sa z fľašky, keď on dá, nech on dá, nech mu pán Boh požehná.

Večera

Družina posadajúc si ku stolu (alebo stolom), upíja si z nápojov v očakávaní večery, ktorú im gazdiná pripravila: halušky, alebo pirohy a iných pokrmov. Do tých čias si vyspevujú, pričom im niekde i hudci vyhrávajú a v speve ich sprevádzajú:

Naša pani nepyšná, na vráta ku nám vyšla, Bohu sa pomodlila, že žnivo dokončila.

Vo Vrbici však zaspievajú naopak:

Naša pani pyšná, pred bránu nevyšla, či misy umýva, či sa s pánom príma?

V Horných Brinciach a v Mikušovciach:

Tá naša gazdiná červené jabúčko. ona sa prechádza po dvore lahúčko, tá naša gazdiná červené jabúčko,

V Dohňanoch:

Pani naša, pani naša červené jabúčko, červené jabúčko: Pani naša, pani naša, červené jabúčko, precháza sa po dvore ľahúčko. * Naša pani, naša, večeru nám snáša, keď snáša, nech snáša, však je pani naša. * Naša pani zkúpa, pomalučky stúpa, stúpaj, pani, smele, žali sme vesele.

V Trenčianskej:

Naša pani, naša, večeru nám snáša. Nasnášala chleba, že jej bude treba. Nasnášala hrncov, že bude mať žencov.

V Gemeri:

V nášho pánovom dvore kvitne ruža na stole, pán sa na ňu pozerá, že on peknú ženu má. Hotuj, pani, večeru: dvanásť funtov pečeňu; hotuj k tomu lyžice, idú ti domov žnice. Hotuj, pani, tanierov pre tých tvojich väziarov Jeden väziar tam zostal, hlávky bolenia dostal.

Niektorá žena v Solčanoch si aj zažartuje spevom:

Nášho pána brána, pekná malovaná, jako prídem pod ňú taká učubraná? A ja sa nehanbím, čubry hore zdvihnem, v nášho pána dvore rozkazovať budem.

Po večeri

Žatevná družina v Zárieči po večeri, ktorú s chuťou požila, zaspieva:

Už nám Pánbo pomóhel, hraj hora, hraj hora! Už nám Pánbo pomohel, iným ľudzom nemohel; kej sa buju ponáhlac, tež im buje pomáhac, Už sme sa my dožali, oldomáš sme dostali.

4. Obžinky u starých Slovanov

Starí Slovania, ako národ roľnícky, ďakovali svojim bohom za požehnanú úrodu a obžinky slávievaly sa tak, ako i dnes.

U Pobaltických Slovanov pohanských bývalý obžinky hlučno slávené. Pri takej príležitosti býval ohromný koláč upečený a do chrámu Svantovíta prinesený. Kňaz položil ho na oltár a stal si zaň i spýtal sa pred ním shromaždeného ľudu, či ho (kňaza) za koláčom vidia. Ak povedali, že ho nevidia, z toho veštil im budúci rok úrodný a naopak.

Po zaniknutí pohanskej viery obrad tento prevádzal sa ako zvyk v domácnostiach a zachoval sa dosiaľ na Slovensku i na Morave. — V Jamníku v Liptove na Štedrý večer domový otec pred večerou obtiahne stôl reťazou, nato nakladie naň hŕby chleba a skrývajúc sa zaň, spýta sa detí, stojacích naprostred izby: „Deti, či ma vidíte?“ Keď deti odpovedaly, že nie, on na to zakričí: „No, bodaj ste ma na takto rok ani tak nevidely!“ Čím pre nastávajúci rok zaželal hojnú úrodu. — Na Morave na kopaniciach Vyškovských tiež ešte panuje obyčaj, že čeľadný otec na Štedrý večer postavia všetky koláče na hromadu a za nimi sa ukrčiac riekne: „Vidíte ma?“ Ak rieknu: „Vidíme!“ — predpovedá budúceho roku neúrodu, v opačnom páde veští hojnú úrodu.

Slávnosť obžinková imitovaná bola dľa starodávneho obyčaja sedliackeho vo veľkých rozmeroch so strany českej šľachty v Kráľovej obore (Stromovky) u Prahy, na oslavu korunácie kráľa Leopolda r. 1791 a kráľa Františka VI. a Márie Terezie dňa 12. augusta r. 1772. — Druhé také obžinky slávené boly na počesť korunácie kráľa Ferdinanda a kráľovny Anny 14. septembra roku 1886.

5. Obžinky v Čechách, na Morave a v Sliezsku

Božena Nemcová opisuje vo svojej „Babičke“ slávenie obžiniek v Čechách takto: Za dvorom bolo veľké priestranstvo, ktoré bolo čiastočne trávou zarastené, čiastočne zaujaté vysokými stohmi slamy. Na trávniku chlapci boli vztýčili vysokú tyč, okrášlenú chvojicou, stužkami a červenými šatkami, ako zástavkami. Medzi chvojou bolo plno poľného kvieťa a obilných klasov nastrkané. Okolo stohov narobili lavíc, vystavili z chvoje besiedky a okolo okrášleného stromu udupali zem na tanec. Všetci tí, čo chodili na robotu a čeľaďná chasa zo dvora shromaždili sa na druhý deň, sviatočne oblečení, na zelenom trávniku. Na voz naložilo sa trochu mandelov, k vozu pritiahly sa kone vystuhované, jeden z chlapcov vysadol si na koňa, na vrch mandela vysadla si Kristla a niekoľko dievčat, staršie ženy za nimi. Ženci niesli srpy a kosy, ženské srpy a hrable. Každá mala za šnurovačkou kyticu z klasov a poľných kvietkov, chlapi operili si kytkami klobúky a čapice. Paholok plieskajúc bičom poháňal kone, ženci pustili sa do spevu a spievajúci poberali sa ku zámku. Pred zámkom voz zostal stáť, dievčatá sliezly s voza. Kristla vzala na červenej šate položený veniec z klasov, chasa soradila sa za ňou a so spevom vošli do predsiene, kam kňažna bola súčasne vstúpila.

Tu priali kňažne ku hojnému a šťastnému skľudeniu a položili vence ku jej nohám. Kňažna ďakujúc odkázala ich ku jedlu a pitiu na pána správcu. Nato šlo sa na tanec. Medzi žencov prišli i úradníci so svojimi rodinami. Hudba, výskot, spev a smiech ozýval sa okolo okrášleného stromu. Hojnosť piva, sladkej rozolky a tance rozohnily hlavy všetkých, a keď kňažna sa zjavila, pilo sa jej na zdravie neustále.

Obžinky v Čechách už v druhej polovici XIX. stor. neslávily sa tak všade hlučne, ako predtým. Len na väčších statkoch (majetkoch) a dvoroch venovaná je tejto oslave osobitná nedeľa. Vo Vlachove Březích však konajú obžinky i menší hospodári (roľníci). Keď posledné snopy svážajú do stodoly, nechá sa na poli niekoľko snopov, asi na jeden rebrinový voz. Pre tieto snopy sa v ustanovený deň — obyčajne v nedeľu odpoludnia — pošle voz s párom alebo i s dvoma pármi volov, sprevádzaný ľuďmi, ktorí počas žatvy u gazdu pracovali, ako i čeľaď zo dvora. Voz ako i dobytok ozdobený je stuhami. Vodcom býva šafár, nesúci dlhú, vencom z obilných klasov ozdobenú tyč a má okolo hrdla pestrú šatku. Keď prijdú na pole, urobia všetci kruh. V tomto kruhu sviaže sa veľký snop „baba“ alebo „barbora“ i „nevesta“ zvaný. Snop tento složený je z troch dielov. Spodný diel je najsilnejší, prostredný je menej objemný a vrchný je najtenší. Každý tento diel sviazaný je povrieslami. Na prostrednú časť tejto „baby“ ženské navlieknu kabát, vypchajú rukávy kabáta, čím utvoria sa ruky a na najvrchnejšú časť „baby“ upevnia šatku, ktorej koniec zaviažu do tyla. Takto vyzdobenú „babu“, ktorá často je dosť pekne vystrojená, vyložia ženské slávnostne na voz pri zvukoch hudby, ktorá po celú slávnosť žatovnú družinu sprevádza. Tu ženské usadia sa na snopy okolo „baby“. Nato voz pohne sa do predu a ženské, strežiace „babu“ spievajú cestou.

Pri shrabovaní posledných riadkov na Domažlicku každý ponáhľal sa, aby na neho neprišlo sviazať zbytok do posledného snopa, ktorý sa menuje „žobrák“ a takému sa potom všetci smejú. Nato v nedeľu slávi sa „dožatá“.

Na Morave včas valašskej „dožatej“ v Polanke pri Vsetíne, keď žnice vchádzajú do domu, sedí gazda i gazdiná za stolom. „Žnica“ s vencom pristúpi ku stolu pred gazdu a vinšuje. Nato položí veniec gazdovi na hlavu. Gazda si ho sníme a povesí na význačné miesto v kúte za stolom; niekdy položí veniec na „kútnicu“, armarku v kúte za stolom stojacú.

„Žnivúvky“ v Orlovej vo východnom Sliezsku slávia sa takto: Keď bolo posledné obilie naložené na rebrinový („drobinový“) voz, pripriahne sa k vozu druhý pár koní, aby slávnostne dovezený bol posledný náklad „Božieho daru“ do stodoly. Dcéry a synovia hospodárovi, dievky a paholci starajú sa o to, aby voz bol vyzdobený čím najvkusnejšie dľa možnosti všetkými kvetinami, rastúcimi na poli a v zahradách. Už deň pred žniuvkou dievčatá pilne robia prípravy. Vijú vence z klasov zo všetkého obilia a okrašľujú ich i umelými kvetmi a stuhami, menovite červenou stuhou hodvábnou na spodku. Cestou domov sedia niektoré na voze, niektoré, zvlášte ženské, idú buď za vozom alebo pred vozom pri hlučnom speve a pokriku. — Slobodné device zo štveračivosti ustrojujú sa za „snopy“. Odovzdajú tiež veniec hospodárovi. Ak dožatú sprevádza hudba, tieto device majú úkol pretančiť so všetkými účastníkmi, počínajúc hospodárom. — Na panstvách bývajú žniuvky zvlášte pestré, poneváč býva ustrojené niekoľko osôb za snopy.

Dožinky slávi niekde celá obec, až všetci gazdovia sožali a sviezli úrodu domov. Nato o týždeň spoločne veselia sa pri hudbe, tanci, jedení a pití.

Obžinkový snop

Veľký význam pri slovanských obžinkách má snop naposledy sviazaný. Tento posledný alebo obžinkový (dožinkový, dožinočný) snop všelijako ozdobujú a obliekajú do mužských šiat i s veľkou slávou, hudbou a spevom dovážajú ho domov a postavia v chyži do predného kúta vedľa snopu najprv sviazaného, kde ich ponechávajú často i celý rok. V Čechách a na Morave tento snop nazývajú „babou“, inde „dedom“ (dziadom) i „nevestou“ a „barborou“, „starým“, „žobrákom“.

6. Poriadanie slávnostných obžiniek hospodárskymi spolkami

Ku poriadaniu slávnosti obžiniek hospodárskymi spolkami je v tomto spise uložené dosť materiálu a opísaný je i celý postup obžinkového deju.

Pre poriadnie však slávnostného sprievodu obžinkového so žatevnou družinou s ozdobenými jazdcami, vozmi a koňmi, s alegorickými postavami a skupinami, ako i s hudbou môže sa to diať dľa tohoto programu.

1. Náčelník slávnosti so širokou trikolorou kosou cez prsia, širák ozdobený poľným kvietim a obilnými klasmi, podobne kvietim a klasmi na hrive a pestrými fáborami ozdobený jeho kôň. Na týči nesie žatevný veniec z klasov. Týč je tiež kvetmi a klasmi okrášlená.

2. Za ním banderium v krojoch, vyzdobení sú ako mužskí, tak i kone, ako náčelník, ale bez trikolor.

3. Hudobníci v krojoch s klobúkami vyzdobenými, dľa možnosti vyzdobené i nástroje hudobné.

4. Deva v kroji so žencovským vencom v podobe koruny na hlave; pestro vystrojená. S ňou spolu kráča šuhaj so „zástavou“ (pestrý ručník na tyči) ozdobený stuhami.

5. Koscov skupina s kosami a vidlami, ako i hrabačky s hrablami a kosákmi; na nástrojoch malé venčeky.

6. Voz s prvým žitným snopom, ktorý stojí hore klasmi, oblečený do mládeneckého kroja. Drží ho vyzdobený mládenec; za nim soskupení mládenci s kosami a väzači s povrieslami.

7. Alegorický voz Vesny (Jara). Deva v bielom rúchu (antickom alebo v kroji), na ľavom rameni drží sväzok rozličného druhu bahniatok (menovite rakytových) a z košíka v pravej ruke vyčnievajú jarné kvety a oziminy. Okolo rozostavené devy v bielych krojoch s venčekami kvetinovými na hlavách a s kytkami v rukách.

8. Alegorický voz Leta. Deva drží stromok, ozdobený stuhami a výduškami a pod. Ona v rúchu červenom antickom alebo v kroji s červenou šatkou na hlave. Iné devy soskupené za ňou sú holohlavé, ale ovenčené kvietim.

9. Alegorický voz Živeny. Deva v pestrom rúchu na ľavom rameni drží hrste rozličného obilia; v pravej ruke drží kosák alebo roh Štesteny, naplnený ovocím a inými plodinami. Iné devy soskupené okolo držia v košíkoch a iných primeraných nádobách rozličné plodiny poľné a zahradné. Na hlavách majú party so stuhami. Zlatú partu má Živena.

10. Voz s posledným snopom „babou“, oblečený do starých ženských šiat. Snop stojí na voze hore klasmi a drží ho najstaršia žena, oblečená do obdraných alebo dotrhaných šiat, s čiernou šatkou na hlave, opásaná povrieslom; ostatné ženy držia v rukách v náručí alebo v košíkoch: bodliača, kúkol a iné škodlivé byliny, opásané sú tiež povrieslami. Na zadnom konci voza jedna žena drží na tyči hastroša (dedka, strašiaka) mužskú figuru v otrhaných šatoch. Ženy vyspevujú žartovné pesničky a robia vtipy.

Kone vo vozoch tiež všetky vystrojené na hrivách a kantároch. Avšak dľa možnosti nech sú voly zapriahnuté, ozdobené na rohách a jarmoch.

Z vozov ozýva sa spev obžinkových piesní, podľa toho, ktorú práve hudci hrajú.

Pred domom hospodárovým, kde ich čaká hospodár s hospodárkou, rozostaví sa celý sprievod do polkruhu. Pred hospodárov predstúpi deva s vencom a mládenec so zástavou. Mládenec prednesie vinš (v spise uvedený) a deva nato odovzdá veniec hospodárovi. Nato ju hospodárka obleje pár kvapkami z hrnčeka a hospodár poďakuje sa za veniec i pozve družinu na hostinu.

Ak možno zasadnú si všetci ku stolu; ak to okolnosti nedopúšťajú, teda hospodárka počastuje nápojom len onoho mládenca s devou.




Pavol Socháň

— etnograf, fotograf, publicista a spisovateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.