ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Šimúnovci idú na bodovské kopanice. Na bodovské kopanice idú klenoty hľadať, — strkajú ľudia hlavy dovedna.

— Vieš, Juro, — prikyvuje Drgla svojmu druhovi, Žutákovi, prstom, ako sa to naučil od pána notára Chrenku, — vieš, to po tie zlaté retiazky, strieborné lyžice a kadečo. Tam je to kdesi v Krachajech chalupe. Slúžka Kača to odniesla. Ta idú.

— Bolo by ich zaskočiť, — stiahne čelo a stisne pery Sedlár z Mokradia.

— Keby bolo pušiek! — obstanú ho mladí vojaci, urastený Vieška z Rakova, červenkavý Jurina, takej dievčenskej tváre, majster Majer, došlý práve od Piavy, Kútan, Zázvor a iní. — Však by sme im!

— Chlapci, za nimi! — prikvitne Srdovan, samý oheň. — Pušky sú! Tým sa musia galoty vyprášiť. Zoberte si kvery a ta sa do Bodovej! List už šiel. Jano Klupka beží s ním. Tak čo?

— Hotovo, — zasalutujú Kútan, Žilovatý, ešte niekoľkí a idú.

— Len by z toho nebolo zle! — hľadí Hrebenár ustarano za odchádzajúcimi.

— A tvoj by nemohol ísť, Adam? — hrkne ho Peterec.

— A tvoj už šiel?

— Môj už!

— No, mňa ruka bolí. Kto by mi nakŕmil?

— Ale choď, ty baba! — zahriakne ho Krivošiak, iste mu ešte špejú dlane od tých kolies. — povedz pravdu, nechceš ho pustiť! A nech nie tí mladí — ideme my.

— Musí človek vždy len na zajace pytliačiť? — mrdne plecom hauzirant Adam Klanko, preštvaný chlap s loveckým klobúčikom na hlave. — Však je rebélia!

— Len by ťa vešali, ako Malocha na Homôlke — bol by si šteklivý! — bráni sa Hrebenár.

— A čo som ja ty, čo sa i kométy ľakáš?

— Kto? Ale ja? — počína to dožierať gazdu.

— A ja? — vrhne mu Klanko ostrý úškľabok do tváre. — Však si veru i tú tehlu chcel pratať do stajne. Či nie?

— To len ten oplanisko, Srdovan, všetko vymyslel, — fŕka už i slina s gámb Adamovi. — To len on — šľak toho trafil!

— Koho? — stane mu vtom Srdovan za chrbtom.

— Teba! — obráti sa prudko. — Teba, aby si vedel!

— A prečo?

— Pre tú kométu, vieš?

— Jaj, či tak? — uškrnie sa Srdovan a spolu s Beňom razia si cestu.

Vypukne smiech.Ľudia sa vystupujú.

— Čo nového, bratia? — volá na srdovanovcov zo záhradky pred dlžizným barakom vojak, vyholený, krvnatý, ostrého pozoru. — Kam vám je tak náhlo?

— Vojna je tu, pán rechtor! Vojna!

— Čo len to! Však ešte ani neodišla.

— A kedy ste prišli? Odkiaľ?

— Pred chvíľou. Od zeleného kádru! — seká Kremenáč slová ako pri vojsku.

— No, vy sa najprv ohrejte doma! — búcha sa Srdovan do ľudí, ktorých je všade ako maku. — Odpusťte, slečna, vy ste to? — zastane naraz vedľa elegantnej Nelly Simorovej. — Skoro by vám bol stúpil na tú malinkú nôžku.

— Nič, nič sa nestalo! — uprie dievča veľké, nebové oči na Beňu, čo sa jej ľahko uklonil. — Kde sa to len mohol naučiť? — myslí si Nelly a vystihne v momente popri drsnosti Srdovanovej jemnosť jeho druha. — Aký divný sedliak!

— Ale, slečna, — ukáže jej Srdovan prstom na školu s veľkými a širokými oknami, — dajte si ten maďarský címer zabieliť! Už ho tam nenačim.

— Dám! — usmeje sa koketne. — Prečo by nie?

— Vápno, vápno! — počuť silným, škrekľavým hlasom, ešte chlapa ani nevidieť. — Vá-ápno, hej.

Zpoza Waldmannovho obchodu vyrazí voz, plný-plnučký sedliakov. Ani naložený.

— Fraštacký! — smejú sa ľudia.

— Va-ápno… vápno… hoo-óp! — žmúri pohonič, oči a opraty zdržiava.

— A ty čo tak ženieš? Nevidíš, čo je ľudí? — kričí naňho Jano Mišovic, chlap v najlepšej sile, popri Mišovi Metielkovi, odborný znalec mapy a obecného katastra. — Čo sa šalieš?

— Mojou stanicou je Osada a Črenice — ho-óp! — letia kone ani šarkany.

— To je blázon! Počkajte, čo spraví s tými ľuďmi!? — hľadia sedliaci zvedavo.

— Zastavte, ujec, hoó!… — počuť s voza, kde sa mrvia chlapi i ženy s batôžkami na chrbte.

— Moja stanica je Osada a Črenice, — trhá Fraštacký opraty, ako by nemohol záprah zdržať. — A čo si ja rozkážem dnes koňom? Nevidíš, je rebélia?

Pred Domom skáču ľudia s voza. Najprv batôžky, potom ženy. Už ich je klbko na zemi. Švihulovej Osip, starý Šupák, mlynár z Božej Hrsti. Tetička Malekech zo Svíbového, nedostižná tanečnica sedliacka, obráti sa i v povetrí, a hup! Anna Stankech, urastená, kvitnúca, sbiera sa na hradskej medzi mnohými.

— Ach, zázrak! Ako som sa len doriadila! — obzerá si zásterôčku s krásnymi perami.

— Čož’? Ale moja ruka! — stone tetička. — No, však ten neujde môjho jazyka! — fľochne Maleková za Fraštackým, ako by strelil. Ten je však už pred hornou farou. Zaberá, až fŕka s kolies. Vidieť ho chvíľu. Potom už len pŕchnucie orechy a na konci aleje strojnú vežu dolného chrámu s trojitým oknom.

— V tom človeku je azda to zlé, čo sa tam rozlialo načierno z toho okna, — naráža Mišovic na šmúhu, čo vidieť na dolnej veži. — Nedávno viezol učiteľov — Jarkoviča i toho kučeravého Ondrejku — do Bodovej. Či nekričí po ulici: vápno, vápno! Mali sa tí s ním. Aj ich vyvalil — nazad idúc. Jarkovič padol rovno do vody.

— Kristu, — a ten ju nemal rád!

— Však ani neprišiel na Mokradie, iba na druhý deň. I to len na svite. Ten má tiež dosť Fraštackého!

— Hja, lacný furman! Ale si ťa vypožičia, ak môže. A čo ho to už stálo! — spomína sa tu i tam.

Traja žandári postávajú pred stanicou. Kedysi vypätí — dnes im tá rovnošata neprilieha akosi. Strážmajster Sas nevyviazal si ani svoje parádne fúzy. V očiach prv strely, teraz bezradnosť.

— Počujte, páni, — pristaví sa pri nich Srdovan a hovorí povedome, — v mene Národnej rady žiadam vás zájsť hneď do Čreníc a dozerať tam na poriadok!

Žandári, nezvyknutí takému tónu, pozrú na seba s otázkou.

— To je vašou povinnosťou! — zdôrazní ešte Srdovan.

— Dobre! Pôjdeme!

— A mohli by ste vstúpiť do služby našej republiky?

— My sme prisahali vernosť uhorskej vlasti.

— Tej však už niet, len Maďarsko. A tomu ste neprisahali.

— To je jedno.

— Rozmyslite si. A teraz choďte! Poď, Beňo! — potrhne Štefko druha s tým tmavým a smutným zrakom, — zajeme si niečo. Potom uvidíš, čo si ešte nevidel.

— Ale badáš? Ľudia sú akejsi nedobrej vôle. Nedôverujú!

— Počkaj. Nalejeme pod ten knôt oleja.

Kade idú, obzerajú sa oči za nimi, ako by čakaly niečo. Na veži zazvonia.

— Čo je už obed?

— Ešte je nie dvanásť. To si len zvonár prináhlil, alebo mu vrana sadla na ručičku, — pozerá Srdovan hore na ciferník, kde je už skutočne toľko.

— Čas uteká, a máme dnes mnoho vykonať!

— A kde je ten tvoj dom?

— Hentam nad potokom, pri kostole. Ten vysoký.

— S tým dreveným výklenkom?

— Ten.

— Na poschodie?

— To. A čo myslíš, z čoho je tá chalupa?

— Neviem.

— Zo Zapperovej výšky! Sypáreň to bola, vieš! — vysvetľuje Srdovan, zjavne rád. — Ja som totiž z Čreníc, nie z Lesnej. Ani som nemyslel nadobývať. V Čreniciach majú rodičia pekný domec. Sestra mi umrela, brat tiež, som už len sám — komu bude? Ale raz v krčme u Šestáka osopí sa na mňa Metielka, — dobrý gazda, tam je i v rade.

— Ty všivák — povie mi — ty cudziar, však v Lesnej nemáš kde nohou stúpiť na svoje. Ani vymočiť sa nemáš kde. Na druhý deň licitujú sad vedľa jeho parcely. Ľudia prídu: — Ičo, kúp… on by ho rád mať, podáš si ho za to!… Ja sa dám do toho. On nabíja — ja tiež. Konečne mi to ostane za 125 zlatých. Večer je smiechu u Šestáka a mladý Zapper núka mi dom na predaj. — Oni, pán Srdovan, sú hodný človek. Dám im ho lacno. — Predajte mi, reku, tú výšku tam nad potokom — spravím si verkštat z nej. — Predám, vraví. Aj som to kúpil, zodvihol, dal som spraviť okná, dvere, a mám dom.

— A čím si ty vlastne? — vzrastá u Beňu záujem i zvedavosť.

— Čím chceš. Bol som obuvníkom. To som nechal, hoci je to veselé remeslo. Kým si mládenec — najkrajším dievkam šiješ. Niekedy za peniaze, niekedy i darmo. Čo som sa naspieval pritom! A také čižmičky s rozmarínkom ušil málokto. Teraz som asekuračným jednateľom, sberateľom starožitností a čo všetko. Ale už sme tu. Nech sa ti ľúbi.

Z ulice vojdú rovno do izby. Dnu je teplo — až sparno. Na transporte dovára obed Srdovanová, vyhriata, buclatých rúk, odetá po remeselnícky. Na zodranej pohovke starena, rohánka s ružičkami v lícach a veľmi pravidelných, pekných čŕt. Hrá sa s päťročným dievčatkom.

— Mama, tata! — chytá detvák mater za sukňu.

— Tak sme tu, žena, — pozdraví Srdovan svojich veselo. — I vy ste prišli, mamenka? Ako vás poslúcha Boženka? Dajte nám niečo prehryznúť, musíme preč! Sadni si, kamarát!

Beňo sa obzerá po čudnej svetlici s veľkým oknom na jednej i na druhej strane. Miesta je málo. Vedľa pohovky široký stôl. Potom pri stene druhý, vysoký, s veľkým kalamárom. Skrine s knihami a foliantmi starého vydania. Po skriniach a oknách všelijaké črepy a kusy kamenné a z kovu. Ako v múzeu. Na stene stará vyrezávaná polica, krčiažky, misy, taniere — krásne vzory slovenskej keramiky, maľované nabelaso i dočervena. Jest tu všeličo, čo sa divom božím dostalo spolu, a na všetko to hľadí so skrine žltá umrlčia lebka.

— Tú som si našiel pod dolným chrámom, keď ho stavali, — vysvetľuje Srdovan. — Tam bolo kostí na meter zhrúbe. Musela tu byť kedysi veľká bitka. Za Turka, či hen za Tatárov…

— A kde sa strojíš? — spytuje sa ho žena s obavou.

— Na vychádzku. Neboj sa — bude nám veselo!

— Ba len si daj pozor, Ičo! — kára ho mať. — Opatrnosti nezbýva. I otec ti odkazuje, aby si nejak nezlomil krky. Pozri, čo je v Čreniciach. Keby si len vedel, ako tam bili ľudí… A nemáš ešte dohánu pre starého? Však vieš…

— Mám! Veď ja nefajčím. Pre nich som to priniesol z Olomouca. Žena, vieš, kde je. Daj potom mamenke.

— A Venduš z Bodovej hľadal ťa pred chvíľou.

— Venduš? To je chlapík. Ten by mal teraz doma byť.

— Ešte vraj príde.

— Dobre! Ako na zavolanie.

Domáca rozloží tanieriky. Polievka sa parí a chutná vôňa stupňuje hlad.

— Jedz, kamarát, — ponúka Srdovan hosťa priateľsky. — Keď prídem k tebe, ty mi dáš.

Zďaleka počuť bubnovať.

— Ale počuj! — ofukuje si Beňo lyžičku, — ako si ty to posbieral všetko?

— Čo? — vystupuje pot na hostiteľovom čele hneď po prvých lyžiciach.

— Nuž tú keramiku, bronzy, kamenné sekery…?

— To je nič, — mykne perami. — Však som toho poslal za šesť vozov do martinského múzea. Na šiestich vozoch viezli debny, plné krásnych vecí. Tisíce je to hodno. A ako som to sbieral? Dvoch chlapov som mal, kým som nemusel na vojnu. Chodili s vrecom po kopaniciach popod Vysokú. Sbierali, kde sa našlo — keramiku, bronzy, sekery, nože, piky, podkovy, kamenné kladivká, staré písma, kúpy a také. Našli sme i kosť z mamuta. Najviac sa našlo na istej skale pri Bohušove, kde bolo pohanské pohrebište. Ale i tu na doline vymieľa voda bronzy z jarku. Ženy mi zas nosia staré výšivky. Vzorky, aké už vymrely. Prelámky stehové na kačacie rožky, na račie paprčky, lopatkové. Čo tu mám, to je len na poučenie ľuďom. Príde niekto, vezmem a ukážem mu: Juro, keď ty vyorieš, dones — to môže byť načim! Ale počuješ, — povie mi on, — aby to neboly čary! Nech mi krava nestratí mlieko!

— A ťa nepodvedú?

— No oni si radi vypožičajú človeka. Prinesú hrdzavú podkovicu s čižmy — že do múzea. Ale prinesú i dobré veci.

— A dostaneš to lacno?

— Ako kedy. No, ja to už musím vydrankať. Ak ťa zaujíma, poviem ti. Mám istého priateľa — kominára. Chodí po okolí, a keď niečo zbadá, povie mi. Včera mi oznámil, v Bohušove našiel vraj predošlého týždňa starý Kochel bronzov za dobrú opálku. Ani to nechce ukázať nikomu. Ja to však dostanem, ale bez svitu to nepôjde. Musím za ním, aby to čert nezobral.

— Pôjdem i ja s tebou.

— Dobre. Zídeš sa mi. Si mládenec a on má dievku, Evu. Povieš jej niekoľko milých slov, pôjde to ľahšie.

— Čo tebe všetko nepríde na myseľ! — nadchodí i Beňu dobrá nálada. — A čo tu všetko nájsť! V malom, ale čosi ako v Paríži, Londýne.

— A bol si ty tam? — utiera si Srdovan spotenú tvár ručníkom.

— Hádam i bol.

— Čo by si ty tam robil?

— Ja som ti bol všade.

Medzi rečou sú už i po mäse a makových rezancoch. Vtom zahrčí koč. Predo dverami zastane. Do izby vstúpi urastený pán s cvikerom na nose a s nepokojom ma výraznej, vyholenej tvári.

— Hôrka z Klenova, — poznáva hneď Beňo advokáta. Videl ho v meste.

— Čo nového, pán doktor? — usadzujú ho.

— Prosím vás pekne, prosím… — hovorí došlý, ako by ho hnal, — robte niečo, lebo môže byť zle! Bolo by sostaviť nejakú domobranu. Človek si je nie istý so životom.

— Bubnuje. Nepočuli ste? Sadnite si a oddýchnite, pán doktor. Hľaďte! — a Srdovan vytiahne zpoza pohovky veľký kartón, položí ho na vysoký stolík, namočí rúčku do kalamára a ťažkou rukou čiara veľké písmeno za písmenom… Spokojne, isto, ako kto má všetky veci v poriadku.

Beňo vidí tú istotu a uchvacuje ho. Hôrka je nervózny, ako by nechápal a čakal na odpoveď.

— No, bude to? — obráti Štefan kartón, na ňom čítať veľkým písmom: SLOVENSKÁ GARDA.

V tú chvíľu skoro vpadne do izby svalnatý, krvnatý chlap. Pohľad tvrdý ani žula.

— Venduš! Dobre, že ideš, — Srdovan hneď k nemu. — Počul si — šimúnovci šli na bodovské kopanice. Hrabú sa do Krachajov v Kameničnom hľadať zlato a striebro. Zober sa. Naši už šli. Urobte tam poriadok.

— Urobíme… — padne chlapisko priateľovi okolo krku, vyobjíma ho a už je i von.

— A pozdrav tam našich. Že už verbujeme do Slovenskej gardy, — volá Štefan za ním na ulicu.

Otvorenými dverami počuť hrčať bubon.

— Dáva sa na všeobecnú známosť, — rozťahuje slová Jano Drgla, — hneď po tomto ohlase bude pred obecným domom veľké ľudové shromaždenie. Zorganizuje sa Slovenská garda na obranu občanov. Potom sa ide na vozoch do Osady proti vojsku, čo nám ide z Moravy na pomoc. Občania, ide o vás i o vaše deti. Príďte všetci!

— Tramta-tom…

— Tak čo, pán doktor? — pozrie Srdovan s úsmevom na oddychujúceho návštevníka. — Dobre to bude?

— Výborne! Ale povedzte, — prikloní sa Hôrka nedôverčivo, — naozaj idú tí vojaci? Nie je to len váš fígeľ?

— Idú! Istotne. Povedzte to v meste, môžu spokojne spať! A pozrite — tu bude kancelária Slovenskej gardy. V mojom dome. Pomôžte mi firmu pribiť!

Štefko berie kartón, Beňo kladivko, doktor sbiera klinčeky. Pribijú to vedľa dvier na stenu, nad ňou sa vlní vo vzduchu národná zástava. Medzitým ľud sa už hrnie z horného konca, ako by slieval.

— S Bohom, Srdovan! — lúči sa doktor, pružne a veselo sadajúc do koča. — A len sa držme!

— My sa budeme, o tom ani reči. Len sa vy tam… Hlavné je, — obráti sa k Beňovi, — ani zohnúť, ani zlomiť. A kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia. Počul si to?

— Nie.

— Tak si to zachovaj.

Dôjde voz i pred Srdovanov. Veľký doštenák, Petercov od mosta. Kdesi-kamsi nájde sa ešte zelene i neskorých astier a chryzantém. Okvietia ťažké Šimle i voz. Zástava zapichne sa do predku a — hio! Zastanú pred obecným domom medzi rastúcim zástupom. O chvíľu hrkocú už vozy i z dolného konca. Jano Gelovič, Ferovič Mišo, Stránik… I z Čreníc to už rachoce po ceste. Fraštacký, Čereň, Jesenák, Potočný — vezú náklad ľudí, farieb a kvietia. Dozvedeli sa i bez bubna. Pomoci treba. Vojska treba. Čo sa dajú ľudia pre haraburdy zauškovať?

Slnce svieti príjemne. Beňo sedí na voze a cíti — tie pohľady dvíhajú a farby hrejú. Akási nevídaná životná sila preniká i jeho.

— Ctení občania, — vypne sa vtom vedľa Srdovan v celej svojej výške, — srdečne vás vítam všetkých, starých i mladých, mužov i ženy, i vás, hodné nevesty a švárne dievčatá. Nepoviem vám veľa. Doba je vážna. Hanba je pod pecou sedieť. Nepustíme si maďarské vojsko do našich dedín…

— To, Kristu — nepustíme! — zahučí zo zástupu.

— Však by nám tí dali za našu slobodu, — volá ostrým hlasom Matej Hobla, vyčnievajúci, ako Saul, o hlavu zpomedzi ostatných.

— Tak je! — pokračuje rečník. — Draho by vám prišiel ten pluh. I tá koža. I tebe, Evka, tie šnúročky. Potrebujeme Slovenskú gardu na obranu nášho domova. Tí, čo šli do Bodovej, už sú v nej. Kto je súci a má srdce na mieste, nech sa hlási. My sme chlapci zpod Vysokej: ani zohnúť, ani zlomiť, a kto strachom umiera — lajdáci mu zvonia. Mládenci, sem sa! Teda ktorí?

— Ja.

— Meno! Beňo, píš!

— Juro Gelovič! — vypne sa hrdo urastený, biely šuhaj.

— Juro Gelovič. Sem! Ďalej!

— Ja! Jano Stránik, cechmajstrov! — pristúpi druhý.

— Sem! Ďalej!

— Ja! Štefan Čelko! — skočí neveľký, mladý chlapec.

— Ďalej!

— Adam Gužvara, zpod Višňového… — potrasie kučeravou hlavou a blysne očima počerný mládenec.

— Sem!

Tak to ide radom. Už ich je s tými, čo šli do Bodovej, dobre vyše dvadsať. Chlapcom horia oči. Dievčatá sa usmievajú. Skladajú s hláv stužky a pripínajú ich domobrancom cez prsia — široké, kvetnaté. Priperia ich — raz, dva — rozmarínom a dolu na boku uviažu do mašle. Tak! V okne na Dome dve pekné ženské hlavy — biela a počerná. To je notárka Chrenková s Nelly. Nik si ich nevšíma, ani údivu v nebových očiach. Ani v tých tmavých ako noc. Koľko tu takých očí. I krajších! Celá dedina rastie v nich na sile. Celá dolina. Vozov pribúda. Už ich je vyše dvadsať a zástavy vejú na nich…

— A teraz dáme si sľub, chlapci. Takto, — složí Srdovan zástavu, pobozká jej konce a hovorí, aby počuli všetci. — Ja, Štefko Srdovan, prisahám na túto zástavu, že vás nezradím. Svoj slovenský národ budem brániť do posledného dychu. Tak mi Pán Boh pomáhaj! Nasledujúci!

— Ja, Pavol Beňo, — vystrie sa mládenec po vojensky, — prisahám na túto zástavu…

— Aký hodný šuhaj! — šepcú si dievčatá. — Je trochu bledý, ale má pekné oči.

— Také ako ty, Anna. Ešte sa mu spodobáš.

— Ďalej! — počuť komando.

— Ja, Juro Galovič, prisahám…

Oduševnenie sa stupňuje. Oči svietia. Svaly stuhnuté, prsia vypnuté. A Beňovi sa zdá, to všetko na rozkaz toho podivného človeka s tým drsným zrakom a srasteným, chlpatým, čiernym obočím. Toho Srdovana…

— Aký krásny je tento ľud, — povie mu ako mimochodom.

— Krásny je otrok, keď láme okovy, — jasá Štefkova tvár. — Priatelia, — zvolá do zástupu, — nech žije slovenský národ!

— Nech žije! — zachvejú sa okná na Dome.

— Nech žije Československá republika, naša vlasť…

— Nech žije! — búri to okolo a masa sa slieva v jednu tvár, v jeden zrak a v jediné ústa.

— Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije! — zahučí priestorom ako more. Niekde plačú od radosti. Inde sa objímajú. Ľud je vo vytržení. Odvážil by sa azda preniesť Vysokú za Sivý vrch.

— A teraz ideme proti našim, pozdraviť ich! — komanduje Srdovan. — Vy tu zatiaľ spravte slávobránu, ako sa patrí. Dievčatá, navite vencov, hoc i z rozmarínu! Napred!

Zástup sa rozstupuje. Skáče na vozy, kde sa ešte dá ulepiť. Kone hrebú netrpezlivo. Vzopnú sa, zastrihajú ušaimi, púšťajú sa behom a vždy tuhšie. Kolesá rachocú. Spev národných piesní nesie sa ponad chalupy a sady… nesie ďaleko do pustého poľa.

Opŕchnuté slivky mihajú sa vedľa cesty. Chalupy sa tratia. Otvára sa krásne údolie.

— Pozri, tu mám záhradu i včelín, — ukazuje Srdovan Beňovi. — A bol to len zdrap pažite, keď som to kúpil za facku. Nikto z toho nič nemal. Teraz je už tu i zeme i stromovia…

— Pekné miesto, — rečie Beňo a zamyslí sa. Aký je to divný človek? Tvorí z toho, čo pre iného nemá ani ceny. Skoro z ničoho.

Hradská je dobrá, vyvýšená — hladko sa po nej vezie. Pomedzi opŕchnuté stromy vidieť širokú, plytkú riečku. Vinie sa sem i ta popod vŕby, jelše a topole. Slnečné lúče trasú sa na hladine a blyskocú. Skoro sa dolina rozšíri. Pod Pántovým obzerajú si ľudia novú chalupu, akýchsi Knugech z dolnej stránky. Vidieť ďaleko vpravo i vľavo — do doliniek i vysoko na kopce. Všade chalúpky, ako by obrázky rozsial vietor a postavali do čistého jesenného vzduchu. Krotké bývaly tie chalúpky — krotučké. Dnes však hľadia ostro, smelo. Ľudia idú zo Svíbového od Malekov, z Božej Hrsti. I Jano Knugech je tu, nový kopaničiar, trochu chudý, a tu stučnieť ťažko. Aj invalid Jozek, čo bol po drevo, vracia sa už. Keď však vidí toľké vozy, vysadne na Burého Paľov a ide s nimi. Ženy bežia z chalúp. Stoja vedľa cesty — i dievčatá. Švárne, urastené… sypú kvety do vozov.

— Pán Boh vás sprevádzaj, — volá sedliačka, svieža, okrúhla a ani jedľa. Dobre jej svedčia rukávce a ručník pekne prilieha na rozumnú hlavu.

— Pán Boh uslyš, Stanková, — pokýva jej Srdovan. — Obzri si ju, Beňo. Si mládenec, a tá má hodné dcéry. Neviem, koľko doniesla detí, iste dosť, a nepoznať to na nej. Dobrá žena. Každého mŕtveho oplače, každému ide na pohreb. Všetkým sa zíde.

Vozy rachocú ďalej a budia tiché kopanice. Chalupy sa blížia i miznú. Hen zpoza kopca vidno iba komín. Medzi opŕchnutým stromovím domce, ako jeden, prostunké, nízke. Chalupy a stále chalupy. Prehrčia cez Páterovo, Klábové, slniečko odblysne sa v širokých školských oknách na Kozobľakoch. Veselosť neklesá, spev sa ozýva. Ľudia vychodia z chalúp a radujú sa. Iba starý Císesbeiser sa opatrne utiahne do dvora a Šimrlík, pravým menom Markuš Silberstein, odváži sa na ulicu, len keď sú už preč.

Hranica s povaleným stĺpom — hraničným kameňom!

— Tam leží Maďarorság! — pohodí Srdovan.

Prechodia na Moravu. Vysoká, porastená krásnou bučinou, strmí tu príkro dohora. Pod úbočím niekoľko poschodových domov s čiernym fabrickým komínom.

— Gmuntova skláreň. Pekné sklo tu dostať. Brúsené. Tu už nežijú z rolí a majú sa dobre. Ale nebyť fabriky — boly by tu len dve-tri chalupy.

V Osade pristavia sa vozy pred poštou.

— Počkajte, ľudia, za chvíľu! — volá Srdovan. — Tu nás iste už čaká telegram, — skočí a už je i dnu.

— Počuj, Jano, — mrkne Krivošiak na Peterca, ktorý si so záľubou obzerá svoje Šimle, — či nás tento zázrak nezavádza? Veď tu nijakého vojska.

— Ale môže prísť.

Na pošte úradujú. Akási slečna sedí pri telegrafe.

— Prosím vás, moja krásna, ja som Srdovan z Lesnej, — ukloní sa Štefan. — Mám tu mať z Hradišťa telegram.

— Nedošiel, — pokynie záporne nakolmovanou hlavou.

— Tak mi ho pekne napíšte. Úradne to potrebujem pre Národnú radu v Lesnej — vo verejnom záujme.

Slečna zpočiatku nechápe. Potom sa však usmeje, sadne ku stolíku a píše na blanketu, ako diktuje Srdovan. Udrie na to pečiatku, a je to. Zatiaľ tamvon kamarátia sa moravskí Slováci s Lesňanmi. Všetko je srdečné, veselé.

— A príde to vojsko na našu dolinu? — pýtajú sa sedliaci hutiarov.

— Príde. Ako by nie?

— Tak si aspoň zaspievajme z tých našich lesnianskych, — poskočí si Peterec, ako by mal len päťadvadsať. — Chlapci, — zdvihne okrúhly klobúčik nad šedivú hlavu:

Ichuchú — tadanaj! — zavýskne si ujec.

Ľudia sa sháňajú okolo a Peterec sa zvŕta s Krivošiakom. Krešú si oproti, tlieskajú do dlaní. Beňo dobre oči nenechá na nich.

— A vieš ty, čo je to — ichuchu-tadanaj? — stane naraz pred ním Peterec, len mu tak pot steká s červenej tváre. — Pravda, čo by ste vy mladí vedeli. Ichuchú, Tadanaj a Tralala — to boli naši hôrni chlapci. Tí bránili našich otcov za Turka…

— Počujte, ľudia, — volá vtom Srdovan, vychádzajúc z pošty, — prišiel telegram. Počujte! — vyjde na voz a číta trochu chripľavým hlasom: — Národnej rade, do rúk Štefka Srdovana — Lesná. Vojsko ide na všetky strany Slovenska. Upravte Národnú radu a rozkážte starostom dbať o poriadok. Kto sa previní, bude prísne potrestaný. Kapitán Kopeček… Počuli ste? — pýta sa dôrazne hotového shromaždenia.

— Počuli!

— Rozumeli ste?

— Rozumeli!

— Spokojní ste?

— Sme!

— Tak sadnime na vozy a poďme. Vojsko ide na Vláru a Matúšovo.

počuť s Petercovho voza. Gazda si sám poháňa a i spieva k tomu. Ostatní pomáhajú.

Už sa zmráka, keď hrkocú vozy dolu hradskou. Nadol ide sa ľahšie. Ľudia vychodia z chalúp. Kývajú zďaleka, plní zvedavosti.

— Tak čo? Idú?

— Všetko je dobre, — kričia im speváci a ráfy sypú iskry na tlčenom skálí.

V obci sú všetci na nohách, až po Adama Lúštikech a Jura Prepelech. Pred horným chrámom slávobrána, na nej nápis: Vitajte nám! Ľudstva na stá i z Čreníc. Dievčatá belejú sa v nádhernom kroji.

— To sú tie podvysocké biele panny, — vysvetľuje Beňovi Peterec. — Tých sa Turci báli.

— Idú? — hučí so všetkých strán otázkou.

— Ctení občania, — zakýva Srdovan zástavou, — idú! Poslali nám tento telegram, — číta: — Národnej rade, do rúk Štefka Srdovana — Lesná. Vojsko ide na všetky strany Slovenska. Upravte Národnú radu atď. Počuli ste?

— Počuli! — zahrmí z mrákavy.

— Rozumeli ste?

— Rozumeli!

— Tak si ešte zaspievajme a rozíďme sa v pokoji. Istota je tu.

— Vy ste to už dávno vyčítali zo Sibylie, tetička, — vraví na uhle Hosa-Ive Čelkech nevesta. — Vy ste už vedeli.

— Vedela, Eva, — uškrnie sa vráskavá tvár. — Ale ešte nebude hneď koniec. Pamätaj!

Zahučia národné piesne do večerného ticha. Počuť ich azda hen na Vysokú. Národ sa rozchádza v istote, že bude lepšie.

— Srdovan, vy ste to zachytili… — stisne mu ruku Svarínsky.

— Len tak, pán farár. Príde rad i na vás, nebojte sa!

— Veď sme tu. Spravíme, čo sa dá.

— Všetko sa dá, keď sa musí… Poď, Beňo, — potrhne kamaráta za sebou, — však ťa žena nebude hrešiť, môžeš u mňa spať. Zajtra nás čaká nová práca.

Vozy sa rozchodia. Rachot kolies zapadá do noci. U Srdovanov je už posol z Bodovej. S ním je i Martin Sedlár z Mokradia.

— Teda čo? — vyvalí na nich oči Srdovan, keď ich zhliadne.

— Všetko v poriadku, — hlási mládenec z Bodovej, ktorému sa domáci priznáva len teraz. — Obrali sme ich. Tu je list. Hneď máte dať odpoveď Vendušovi a Národnej rade.

— Priateľu, — číta Srdovan na drsnom papieri, — zajali sme ich všetkých tridsaťpäť. I Šimúna. V Bodovej je veľká radosť, že máme zajatcov. Je sto chutí povešať ich v jarku, kde sme ich odzbrojili. Bez vás však nechceme. Odpíš, ale na fľaku — či ich máme povešať a či čo? Venduš.

— A kto sú to tí vojaci? — pýta sa došlých Štefan.

— Takí posbieranci. Najviac Slováci, najatí…

Srdovan sa zamyslí, vezme kus papiera a píše:

— Priateľu, — pritíska ani kolom, — život im neberte! Veď sú to, počúvam, najatí Slováci. Dobre ich vyplaťte a zajtra okolo desiatej doveďte ich do Čreníc. — Srdovan.

O chvíľu je posol už preč. Srdovan hodí sa na pohovku, až zaškripia perá. — No, to sa nám dnes podarilo, — zadíva sa s veselým smiechom na prítomných. — A ty si bol tam, Martinko? Ako to bolo, kamarát?

— Ako bolo? Veľmi prosto, priatelia, — zapaľuje si Sedlár cigaretu. — Mal si tam byť, Štefko. I ty, Beňo. Nehneváte sa, ženy, keď vám nadymím?

— Len si zafajč, Martin, keď ti chutí a máš čo, — zháňa zas čo-to na stôl Srdovanová. Babička už šla do Čreníc s dohánom starému. Božena opiera si hlávku o pohovku a ustato zaviera oči.

— Pri fajčení sa zabúda, — odfúkne si Martin. Po čele prebehne mu mrak.

— Teda, — rozpráva s chvatom, — z Čreníc išli šimúnovci na vozoch. Rozkázali — sedliaci museli zapriahať. Idú do Bodovej a ľudia už vedia o všetkom. Dívajú sa na nich zpod návratí a zpoza plotov. Necekne nik — nepozdraví. Ulica ako vymretá, iba Židia vychodia pred krámy a pozdravujú zďaleka. Vyše dediny postáva akýsi človiečik pri jarku. Opravuje brehy, aby mu voda nebrala roličku. — Hej, ty, a vieš, kde sú Krachajovie chalupy? — volajú naňho s prvého voza. Neviem. Čoby vedel! — Nevieš? — namieria hneď na neho. — Viem, viem! — poddáva sa. — Tak poď na voz a veď nás do Kameničného. — Človiečik nemôže ináč a oni idú hore dolinou, zabočia naľavo, vojdú do jarku a tu — stoj! Venduš zaskočí im cestu s kverom v ruke. Chlapi vysypú sa zprava i zľava. Pušky namieria. — Poddajte sa! — kričí Venduš. — Ak nie, postrieľame vás na hromadu! Vojaci ani nečakajú — skladajú kvery. Šimún zúri, ale čo robiť? Napokon oddá i on revolver. Vozy sa obrátia a ideme. Tridsaťpäť je ich… tridsaťpäť a Šimún tridsiaty šiesty. Ten je smutný — ostatní nedbajú. A Bodovania kolesá lámu od radosti, že majú zajatcov.

— A odkiaľ sú tí ľudia? — pýta sa Beňo.

— Kdesi od Nových Zámkov. Najviac Slováci.

— Slováci? Hrozné…

— Však im hneď i hovoríme tam — čo sa nehanbíte ísť s kverom na svojich? Čo ste potratili rozum — ha? Vyhovárajú sa — nevedeli sme! — Čo, nevedeli? A fuk — už letia facky — aby ste vedeli, voly. Prídeme do Bodovej, ľudia sa sháňajú. Ledva prejsť! Zajatci kráčajú pod bajonetmi. Vykrikujú na nich a pľujú. Na obecnom dome zasadne súd. Prvý je Arnold Šimún. — Čo si tu chcel? Čo máš pri sebe — sem! Venduš preberá papiere. — Čo je to? — Legitimácia od pána ministra z Pešti… Drap — je na kusy. — A tu čo? — Číta: Osvedčenie. My dolupodpísaní v mene celej obce Čreníc uznávame, že sme pána Šimúna poškodili a… To je listina, podpísaná Čreničanmi na stodvadsaťtisíc… Taák? Kľakni — rozkazuje Venduš. — Kľakni, ak ti je život milý! Slávny súd, odporúčam dať mu túto listinu v zuboch roztrhať! — Staň sa! — Chlape, na — hryz! Šimúnovi drkocú zuby, ale hryzie a trhá, až neostane z listiny nič. Privedú i druhých. — Vojenské šaty dolu — všetci! Dostanú sedliacke. Na hlavy širáky, staré čiapky — aké sú práve poruke. Šimúnovi vtlačia starý, deravý cylinder — až po krk.

— Ešteže… — divia sa poslucháči. — Kriste Pane, muselo to byť!

— To veru bolo. A dostali, koľko sa im len zmestilo. Až mi ich nakoniec bolo už i ľúto. Zavretí sú v pivnici. Pri vchode národná stráž. Nech tak chceš — povešajú ich — ako ti písali.

— To nie! — krúti Srdovan ježatou hlavou. — Človek je jednako boží tvor, keď sa i zopsí niekedy. Ale na mňa ide akási ustatosť. Zajedzte si, kamaráti. Vo vrchnej izbe máte postele.

— Ja by som išiel domov, — zamračí sa Sedlár, ako pred chvíľou. — Vieš, Ičo, ešte som ani nebol so ženou, ako som prišiel. Stratila sa mi ako gáfor. A mám sa s ňou porátať. Iných mala rada, kým som bol na vojne.

— Jojój, to je zle… To je nie dobre, Martinko! — ľutuje Štefan priateľa. — Však sú tie ženské len potvory.

— A vy ste akí, — zahriakne ho polovička. — Azda nevieme, čo robia vojaci na vojne? Azda ste vy svätí, — soberá taniere so stola.

— Veď ja tej posvietim, — navrú Sedlárovi žily na políčkoch.

Blíži sa spev, sprevádzaný harmonikou.

,Když’ sem maširoval ke hranici…‘ Dvere sa rozletia. Mládenci vstúpia. Harmonika hučí — na prahu.

— Oznamujeme ti, Srdovan, — pozdraví ho urastený Jurko Gelovič po vojensky, — občania hovoria, načim stráž! — A garda je tu.

— Skoro by som bol zabudol na to, — postaví sa Štefko hneď ako veliteľ. — Tak, chlapci, osem vás bude dosť. A ty, Gelovič, budeš komandovať. Rozumieš?

— Áno! — vypne sa Jurko v postoji.

— A hasičská strážnica bude hlavným stanom. Jesť a piť si opatríte.

— Áno!

— A veľké huncútstva nerobte. Na poriadok dbajte!

— Áno!

— Môžete ísť! Ja som veru ustal — musím si odpočinúť.

— A ty, Beňo, poď s nami. Skúsiš voľačo, — volajú druha mládenci.

— Idem, — ožijú mu smutné oči.

— Iď! Však si mládenec, — povie i Srdovan. — spať príď, až sa ti zachce.

Ičo Čelkech, neveľký chalan, stisne harmoniku, čo má cez plece na remeni. Nôta zahučí do kroku a chlapci vysypú sa na ulicu. Zázvor, Žilovatý, Kutan, Jano Klupka, Gelovič — ani čo by ich len povyberal.

spustia hneď veselo. Beňa strhnú medzi seba, pochytajú sa okolo krku a halačia. Harmonika hukoce do taktu. Tma hustne. Oknami chalúp vyžaruje akési trasľavé, neisté svetlo. Dnu vidieť tu-tam kúdeľ do povaly — navitú, vyčechranú. I ženské hlavy v rohatých ručníkoch.

— Dobrú noc, chlapci! — lúči sa Sedlár na môstku, odraziac sa hore, na kopanice.

— Pán Boh daj i tebe! — volajú mládenci za odchádzajúcim. — Ej, Kača, Kača, ak ťa ten dolapí, bude to zlá noc.

— Čoby len, — mieni Kutan. — Ak jej aj dá jednu, dve. Len raz pozrie na neho tými čiernymi okáľmi, a už ho má. Zmäkne ani vosk.

— Stoj! — komanduje Jurko Gelovič. — Tu je láger… — Otvorí dvere a blysne elektrickou lampkou donútra. — Osem nás bude dosť. Štyria spať, štyria stáť. A ty, Beňo, deviaty. Slivovice dal nám cechmajster Stránik. A panenskej. Nesmieme mu zabudnúť na dievku pri muzike. Jediva jest, i cigarety. Teda: Zázvor, Klupka, Čelko, Kutan… — číta do osem. — Ostatní môžete ísť! Zajtra je rad na vás.

— I dnes! I dnes! — však je štvrtok! — protestujú chlapci.

— Prečo štvrtok? — hľadí Beňo.

— To si za mládenca, — lapí ho okolo krku Jano Klupka. — Ani to nevieš? Nuž vo štvrtok máme právo spievať po dedine. Zájsť si za dievčaty na horný či dolný koniec — do Čreníc či hen pod Orechové, alebo na Vlčie Jamy. Kam len ľúbo. Taký svätý deň je ešte utorok, sobota a nedeľa. Tam, odkiaľ si ty, je to ináč?

— Ináč, celkom ináč. Kým si dievča neberieš — nesmieš do chalupy.

— To sú tam smutní mládenci, — ľutuje ich Klupka.

— Smutní.

— A málo skúsia. Ženia sa naslepo.

— Hádam aj.

— A ty, Beňo — máš frajerku?

— Čoby mal!

— Ani si nikdy nemal?

— Mal — nemal, čo potom?

— Neboj sa — nájdeme ti. Na našej doline rozsial Pán Boh kvietia — jest si z čoho vybrať. Ale ak sa ti niektorá spodobá, nesmieš k nej sám, lebo si hneď namyslí, potvora. Ani hocikedy nesmieš k nej, a najmä v piatok nie. Vtedy by si bol už istý, a to si má rozumný mládenec vždy rozmyslieť.

Harmonika zahučí, pekne, súladne, do noci. Chlp chlapcov ženie sa po dolnom konci, Beňo sa rýchlo prispôsobuje. Zvedavosť ho vábi — taje usínajúcej dediny pod Vysokou. V rechtorskom byte tma. Na Dome tma. Iba na hornej fare svietia. Dnu sa mihajú postavy. Z okien padá ostré svetlo na sochu sv. Jána. Stojí vedľa cesty pod lipami v záhradôčke.

— Čo sa tu radia? — rozoznávajú chlapci v kancelárii kostnatého Svarínskeho, akýchsi neznámych pánov, Peterca a niekoľko sedliakov.

ozve sa veselo pod samými oknami. Svarínsky je zvláštny farár — rozumie žartu a rád sa smeje. Nezamrzí sa. Však keby aj, i to nič. Po dolnú faru, vystavanú ďalej od cesty — v záhrade — ostane im ešte veršík.

Tichučký Bukva iste sa už dávno pomodlil breviár a odpočíva. Ak i počuje, dobrák je — odpustí. Najviac si zavzdychne: aby Pán Boh tej dnešnej mládeži dobrého ducha dať ráčil… Iba jeho starý Sultán zaňuchá čosi, hoci nevidí už a dobre ani nepočuje. Zašteká na dvore, ale i dosť.

Shora hrnie sa nový chlp mládencov.

— Vy ste to, chlapci? To si ty, Janko Klupkech? Už si doma? Veď si bol v Bodovej?

— Bol, ale som i tu. Ja som všadeprítomný.

— To niečo vyparatíme, keď je už tá rebélia, — stanú si chlapci dokopy, ako na radu. Tvárí nevidieť, len ak kto-ten pripaľuje si cigaretku. Veselé črty — štverácke. Oči ani uhlíky, prižmúrené, šibalské. Hovoria tlmene, len kedy-tedy vybúši divý chichot. Zrazu sa schytia ako lastovičky, keď sa poradily, a — poď. Pieseň na pieseň pohládza chalúpky, sliepňajúce a usínajúce pomaly. Už sú vysoko pod kopcom, kde bývala Beta Gabajech. Tam sa ešte svieti. Pradie, robotnica. Zaklopú jej na okno, a hybaj. Ale i tie tmavé okienka volajú. Nejeden z chlapcov odskočí — pozrieť, čo robí Anna, Eva alebo Kača… Ale stráž nie. Tá je pohromade, hoci sa to chodí sem i ta. Zrazu stíchne harmonika. Mládenci vojdú po prstoch do dvora a stanú pod osvietenými oknami, čo hľadia do sadov.

— Čože robí ujec Krtko?

— Pozrime, — rozhodne Klupka. — Čelko, Ičo poď sem. Ty si ľahký. Ale dolu harmoniku.

Chlapci ho schytia na plecia. Ičo sa napne ponad plot a nazrie do odokrytých okien.

— No, čo?

— Tká, akiste vlnu, — šepce harmonikár. — Stará mu odmášťa. Na peci vidieť bosé nohy. To je Jano. A Kačka čosi špendluje na babku.

— Počkajte, chlapci, — skočí Klupka, — dáme im dar… — a vyťahuje uzlík zpod kabáta. — Ale ticho… — Podíde ku dverám, priviaže na kľučku a — klop… klop… zaklope.

— Nahluchlý je. Ešte raz, — ukazuje územčistý Zázvor posunkom.

Ozvú sa dva údery na dverách.

— Čo je? — počuť vtom z izby. Kroky… kľučka šťukne a — Ježiš, Mária, stará, zle je… Kača, Jano!

Chlapci si dobre krky neutrhnú, hľadiac do okien ponad vysoký plot. Tam dnu štyri hlavy okolo stola. Starý, zarastený od nedele, prežehná sa a rozväzuje uzol: v mene Boha Otca, Syna i Ducha svätého, amen.

— Čo to vytiahol? — šepocú si pod oknom.

— Nevidíš? Povesno konopí.

— A to čo?

— Vŕbové šteliny.

— A to?

— Kvakové sušenice… trak z kasanky. No, na moj’ dušu, budeš ty mať za noc!

— Čary! — počuť z izby a vidieť zhrozený Krtkov obličaj. Stará sa tiež žehná, i Kača. Iba Jano ako by sa držal.

— Ale zbav nás od zlého! — šomre si gazda. — To akiste Hosa Iva dala tej hrbani, — cieli na susedu Mišugech. — Veď no… veď len no.

— Teraz, chlapci, preč… — komanduje Klupka. — Starý zapaľuje lampáš — nech nás tu nezbadá. Ondro, Poplužný, ty ostaň. Ty si žirafa, vidíš dosť a povieš nám. My sbehneme k Hrebenárovi. Vrátime sa.

Roj sa pozorne vyhrnie zo dvora. Harmonika zhučí a pieseň pošteklí nejedno dievčenské srdiečko po chalupách. Svetlo v oknách je vždy redšie. Drahé je — pridrahé. Petroleja nedostať. Na stôl položí sa hrnček hore dnom, na hrnček mištička, na mištičku masla alebo masti, do masla bodne sa knôtik, a ako horí — tak sa svieti. Ak zle — upravuje sa ihielkou.

— Aha, ujec, odkiaľ? — volajú mládenci do tmy, z ktorej sa vynoruje štíhla Petercova postava.

— Z fary, chlapci — z fary.

— A čo ste boli? Radiť sa?

— To i to, — pritiahne si lepšie halienku. — Náš Svarínsky hodný človek. I povypráva sa, i počastuje. A nemá zlú slivovicu. I jeho hostia si ju pochvaľujú. Páni. Akýsi bratanec Macho, druhý je Kumhár, ten je vojak odtiaľ z Horniakov. A ten tretí, ako ruský pop, ako sa len volá…? Už ho mám — Žitnák, advokát z Lipovca. Všetko dobrí Slováci. Však ináč by ani neprišli k nám na našu faru. Spytovali sa ma o tých starých časoch a ja som im vyprával. A vy čo? Spievate si? Hej, keď som ja mládenčil, inak sa spievalo. Naše krásne staré pesničky, čo skladali podvysockí chlapci a biele lesnianske panny — tie boly v móde.

— Zaspievajte nám, ujec, zaspievajte…

— A poznáte tú kertzerovskú? To je pesnička.

— Ako je? Hore ju!

nôti Peterec mládencom, ani čo by mladol. — Tú vy neviete čo?

— Pekná pieseň, — ozve sa Beňo. — Lenže maďarská.

— Čo maďarská? Čoby Maďari vedeli takú složiť?

— Napísal ju azda Petőfi a či kto?

— Ale iď! Čoby napísal — odpísal. Čo ty vieš? Tú pesničku spievaval mi Zápeček, čo býval u môjho otca vo výžinku a znal taje podvysockých chlapcov. Složil ju za starých čias Struhár. Aj chodník je po ňom na Vysokej — Struhárov chodník. No a ten pásol ovce na lúčanskom u Kertzera. A veď som ja nebol darmo jednu zimu v Martine na školách. Však sa Petőfi volal Petrovič a Petrovičovci sú i dnes na lúčanských kopaniciach.

— Čo vám všetko nepríde na myseľ! — chlácholí ho Beňo. — Už nám ju len zaspievajte.

A Peterec i spieva — harmonika ho sprevádza. Spieva o bojtárovi, čo si pasie ovce, s gazdom sadne prvý k mise, v sečiach si zagazduje do vôle, nájde si i dievča, čo sa mu zaľúbi, a — končí:

Pri moste belie sa vo tme strojná chalupa. Mlynica hukoce — Peterec sa lúči. Chlapci idú ďalej cez dvory, cez ploty, pomedzi chalupy. Čo je len tých chalúp!

— Pst! — zastanú pred jednou, tiež úhľadnou a so širokým dvorom. V oknách sa nesvieti. Hrebenár nedá maslo páliť. To je gazda — z kameňa vody nevyžmýkaš — opatrný.

Klupka vojde. Majú hodné dievky — Betu a Katušu. Nezamykajú.

— Ujec Hrebenárech… ujec Hrebenárech, — odchýli Jano dvere.

— Hu, len čo sme si ľahli, — zašomre starý.

— Dáva vás vaša pani kmotra, tetička Šestákech pekne pozdravovať a že pán kmotor Šesták idú z Ameriky. Aby ste im šli hneď obaja oproti na stanicu do Klenova. Vezmite si plachty, lebo bude čo niesť. Oni že idú pomaly. Dobehnete ich.

— No-no, ale naozaj? Teda ide? — zapraští posteľ na znak, že sa ujec dvíha. — Vstávaj, stará, potrasie ženou, — ideme na stanicu! Kmotor ide z Ameriky.

— Kmotor? Kde, čo? — nevie sa hneď spamätať gazdiná.

— Kmotor, nepočuješ? Kmotor, odkazuje kmotra. To bude oldomáš. A už len prinesie niečo i svojim duchovným deťom. Mal by ísť i ten Adamisko, bohvie, kade sa ten túla.

Zápalka škrkne — knôtik na masti zablikoce. Mládenci sa nadrapujú do okien. Gazdiná, tvrdá ako drieň a rovná ani jedľa, navlieka si čistý rubáč. Zháňa rukávce, pripína kasanku, ihravú ako harmonika, bielučkú ani srieň. Podpáše sa zásterkou s veľkými perami. Gazda zas naťahuje nové, práve dnes vyvalchané konopné gate. Keď ísť, nuž ísť. Chlapčiská tamvon dobre nepuknú smiechom.

— Keď odídu — zatancujeme si v chalupe. Tá Beta je ani lusk.

— A Kača ešte hodnejšia. Len aby ich nezobrali so sebou.

— Hja, veď stará musela byť dievkou!

— Preč, chlapci, — hrozí Klupka posunkami, — starý je lišiak, ak čo zbadá — je po všetkom. Jeden bežte pred Šestáka, Gužvara, Adam — zaskoč ty, Hrebenárovcom povieš, nech sa len ponáhľajú — kmotra už išli. Do mesta ďaleko. A teraz do Krkov, ale môžme sa staviť i u Marháša — vyprobovať to.

Ticho, ako havrany vo tme, pustia sa nocou mládenci. O chvíľu počuť Čelkovu harmoniku už kdesi na moste. Na veži bije jedenásť. Hneď zatým moce sa i Juro Žuták po hornom konci a hučí do noci: tú-tú-tú… Spev zamĺkne. I harmonika. Tiene sa vlečú až po zavretý Bärov krám, zvaný všeobecne u Marháša. Dve tmavé okná nemo hľadia na hradskú a na vymretú dedinu. A tu na skle: cup, cup-cup, cup-cup-cup. A tak to ide v malých prestávkach: cup, cup-cup-cup-cup. Tamdnu dlho nič. Konečne blysne zápalka. Starý Marháš v košeli zapaľuje veľkú visiacu lampu. Brada sa mu trasie — knôt nechce horieť. Keď vtom — šust-šú-ust… dobre tably nevyrazí. Lampa letí na zem a sklo príšerne zarinčí.

— Mein Gott! Mein Gott! — počuť zdnuka. — — Hermin, Hermin!

— Chlapci, poďme — ten to podpáli!

Nič horšieho sa však nestane. Len čo sa odchýlia dvere a počuť zajakavo: — Pre Pána Boha, čo sa robí? Ratujte, ľudia. — Krám sa však hneď i privrie. Na okolí ani živej duše.

Tiene sa šinú do Krtkovie dvora. V oknách ešte svetlo.

— Tak čo, Ondro, striehneš?

— Starý bol v stajni zažehnávať, — hlási Poplužný šeptom. — Len čo som sa pritisol o plot. I varil čosi a — zas do stajne. I všetky uhly vykropil vodou. Aj mne sa dostalo z krstu. Teraz má akúsi knihu pred sebou na stole. Ostatní spia.

— Zobudia sa ešte.

Vtom už počuť na okne: cup, cup-cup… A hneď i na iných oknách — cup-cup-cup… i od sadov — cup-cup-cup-cup-cup.

Krtko zdvihne hlavu, započúva sa, nakriví ústa, vyvalí oči a vojde si do vlasov.

— Kačo! Kačo!

— No?

— Počuješ?

— Pane Bože nebeský, — trhá mať dcéru s postele, — dievča, vstaň!

Na oknách len ďalej: cup, cup-cup-cup…

— Čo je? Kieho šľaka? — chlapí sa starý. Otvorí dvere, vyzrie z pitvora a zavolá mocným hlasom: — Kde si bolo, keď sa Kristus Pán narodil, ta choď!… — Zažehnáva, ale nevidí nič. Keď tu — cup, cup-cup-cup… — Jaj! — chytí si tvár, ako by ho len muchy dosekaly. Skočí hupkom do pitvora a zamkne dvere. — Kačo, zle je!

— Tatenko, — volá Jano s pece, — veď nám akosi pukajú hrady.

— Vstaň! Musíme ich podoprieť! V komore za škrichom sú koly. I na povale jest.

Jano si pretiera oči. Skočí s pece a snáša kôl za kolom. Starý podkladá pod hrady. Potom vezme hrubý, žltými plieškami obitý Tranoscius. Otvorí a spieva ťahavým, ostrým hlasom ako pílka:

Stará i mladá Kača pomáhajú tenšími hlasmi. I Jano sa zamieša, hoci nie je na spev — nemá sluch. Všetko márne. Cupkanie, pukot a praskot sa len stupňuje. Plechový krov rinčí ani cymbal.

— No, to je už nie s kostolným riadom! — kýva Krtko hlavou. — Jano, Kača, berte, čo sa dá! Chalupa nám letí!

Všetci sa hodia na čosi, čo by bolo najviac načim. Ženy viažu periny do plachát. Jano berie chlieb z komory a otec zrkadlo. Takto vystrojení vyrazia z chalupy, ako kedysi Mikuláš Zrínsky z obliehanej Sihote. Kráčajú jeden za druhým. Lepšie — nesú sa.

— Eva, Evka Kutanech, — klopú Krtkovci u susedov. — Otvor, preboha, s nami je nie dobre.

— A čo? Len vás nevykradli?

— Ani sa nepýtaj, len otváraj chytro.

Kutanová vdova prehodí spodnicu na rubáč a otvorí vyhnancom — pre milosrdenstvo božie. Vlastne — otvárať ani netreba. Však chlapec, Jano, ešte sa túla. Niet ho doma. Ktovie, za kým krky lomí. Ostatní spia. Je ich aj dosť, ale v chalupe sa ešte vždy nájde miesta, ak to musí byť.

— Tak čo je to s vami? — zažihá knôtik trasúcou sa rukou. Oči došlých plné strachu, a strach sa chytá. — Azda vám horí chalupa?

— Čo len to. Horšie!

— Pre pána Jána… Len vás nestraší?

— Ba! Na oknách — cup-cup, hrady praskajú a na krove to bubnuje, ako by tancovaly bosorky. Ostať tam — i dušu stratíš.

— Dobrý večer, tetička, — vojde vtom Klupka, — doma je Jano?

— Čo tam po Janovi, ale tuto — hľa, — ukazuje na Krtkovcov, rozhliadajúcich sa po chalupe.

— To ste vy? Ach, ujčenko môj krásny, — pritrie sa mládenec ako by nič.

— Ja som to tiež počul. Nechoďte sám domov! Zabilo by vás. To je porobené.

— Veď ja viem. To tá potvora dala porobiť Hosa Ive. Kde tam ísť?

— Ale keby sme tak šli dvaja… — posmeľuje Klupka, — azda by sa nám nič nestalo. Váš Jano nech nejde, ten sa bojí. Ale my…

Odvážia sa. Mať Krtkech je proti tomu. Čo, ak ho tam prichlopí niečo? Ale chlapi sú chlapi. Chytia sa popod pazuchy a vyjdú. Skoro sú však zpät. V izbe knôt dohorel. Človek sa vraj vyzná i tak vo svojej chalupe. Sotva však vošli s Janom, zavadil starý hneď na prahu do čohosi a prevalil sa ako klát na hlinenú dlážku. Iste mu duch podložil nohu. Však na krove to chrapšťalo ani v súdny deň.

— Ale, ujčenko, probujme ešte s lampášom, — nedá Klupka pokoja. — Zavesíme si ho na žŕdku, aby nás nechvatlo.

— Jojój, ešte tam zahynie! — bedáka Krtková. — A ani krov nemáme ešte vyplatený.

— Nebojte sa, tetička, — zháňa Jano žŕdku po pitvore, — nič sa nám nestane!

Poberú sa ešte raz. Popredku Klupka, v ruke so žŕdkou — na konci lampáš. Vojdú do dvora — na oknách hrkoce, na krove bubnuje. Prebojujú sa až ku dverám, a tu šust — šu-úst i do lampáša. Vtom sa Krtko zohne a schytí plnú hrsť bieleho, drobnučkého prachu.

— No, vidíte, ujčenko, — smeje sa Jano, — už to máme, už je to tu!

— Ach, ja vášho anciáša, vy galgani akísi, — chápe konečne gazda, čo sa to robí s ním a s jeho domom. — Prídeš mi ho voľaktorý za Kačou!

— Ani ja nesmiem, ujčenko? — natiahne mládenec tvár, nevinnú ako decko.

— Ty môžeš. Len ty môžeš! No, ale, chvalabohu. Však veru už môžme doma nocovať, — poteší sa ujec. — Ale tí — eh, však mi ho príde do ruky jeden…

Šuhajci už fŕľajú dvormi na dolný koniec. Tam nájdu Gužvaru. Stojí pred Šestákom a čaká.

— Nuž čo — a šli?

— A ako. Už by mohli byť i zpät.

Kohúti počnú kikiríkať. Chlapci vyzerajú. Na ulici ticho. Pri hornej fare záhradka a v nej všelijaké kroviská i tuja. Jest kam vskočiť.

Konečne beží štafeta.

— Idú.

Shora kráča hlásnik, Juro Žuták, spevák do opery. Trúbi jednu. Zdola blížia sa dve postavy — mužský a ženská.

— Bodaj vás vred krútil i s vaším poriadkom, — zasupí Hrebenár na prekvapeného hlásnika, veľmi akurátneho čo do povinnosti. — Bodaj vás, takto do mesta nás vyhnať.

— Dobre, že nie do samej Ameriky, — doloží zrejme s hnevom gazdiná.

— Prídeš mi ho na fašiangy s ražnom, však ti dám, — šomre starý.

— Čo sa vám robí? — stavia sa Žuták, — veď ja neviem o ničom.

— Veď to práve. To… To si ty hlásnik, keď nevieš? Za čo berieš plat?

— No, to poriadny človek iste nebol, — tíši ich Juro, keď napokon zvie, čo je vo veci. — To len taký… taký… Tú…

Mládenci skočia poza uhly a idú putovníkom za pätami. U Šestákov Hrebenár chce zaklopať — nech dá pani kmotra nejaký ten oldomáš a či bolestné.

— Ale, nechaj, starý blázon, — ohriakne ho žena. — Poď! Zajtra máme sečku rezať.

Pred striekačkou chodia dvaja odmeraným krokom. Jeden má i pušku na pleci.

— Stoj! Kto ste? — pristaví Hrebenárovcov.

— A ty si kto?

— Stráž.

— Veru stráž. Pekná stráž! A občanov vláčiť až do Klenova, to je stráž? Vy obesenci, však je to vaša robota. Prídete vy mne pod ruku, — zastrája sa Hrebenár a stráca sa i so ženou v bočnej ulici.