Svety 1

Okolo obecného domu je živo, ako zriedkakedy. Kopaničiari schodia sa hneď ráno. Tí sú prví v kostole, a keď treba, i pri takejto vážnej príležitosti. Teraz času jesto. Zajtra má byť jarmok. I peniaze sa majú kolkovať. Treba sa prezvedieť, čo a ako. Pred Waldmannom postáva Adam Klanko z doliny. Oči mu jastria ako vždy a na hlave potriasa sa lovecký klobúčik so štetkou z diviaka.

— Povedz mi, Adamko, ako to len žiješ? — pristaví ho cechmajster Stráník. — Sedliačiť nemáš na čom, nemáš obchod ani licenciu, a si pán.

— Hja, mám rozum, ujčenko, — usmeje sa Adam. — A kto má rozum, má i, čo chce. I licenciu.

— I licenciu? A ako?

— Nuž, naberie si do fliaš limonády a ide predávať. Keď ho kto pristaví, je to limonáda. Keď kupuje, tiež je limonáda, lenže niekedy slabšia, niekedy tuhšia, likérka i rascovka, ražná a slivovica. Kedy ako…

— A keď si doma, čo robíš?

— Poľujem, ako sa patrí na pána.

— A máš azda i revír?

— Mám, — uškrnie sa Adam.

— Načo tomu revír, keď mu zajac vojde rovno do kuchyne? — rozkladá Malek rukami, ako kňaz Stránikovi a Janovi z vysokých Kuželov. — A má, zázrak, i pušku. Kedysi mal ju i dedko Majerech. Keď si s tou stane do okna, príde mu zajac sám pred rúru… Za čo by si ju predal?

— To nekúpiť, — usmeje sa Adam a pohne sa s kamarátmi na Dom.

V okne notárskeho bytu zjaví sa počerná, pravidelná ženská tvár. Veľké, čierne oči hľadia na rozvírenú ulicu akosi placho a s obavou. Sedliaci postávajú. I Srdovan a Beňo sú medzi nimi.

— Pekná pani, tá Chrenková, — pošepne Paľo kamarátovi. — Má tvár, ako by ju vytesal z kameňa. I oči má vhodne uložené…

— Páči sa ti? Vidím, bude čosi z teba, keď ťa ženy počínajú zaujímať. Len aby si v tom neuviazol, — podpichuje ho Štefan. — I Sedlárová má také oči, potvora.

— A čo je s jej mužom?

— Musel sa skántriť. Pekná žena ani diabol — dlho s ňou neobstojíš. Ľudí pribýva, viac mladých ako starých. A tí mladí — hlavy hore, prsia vypnuté. Kto si teraz zo starších čo robí?

— A čo mne kto? — stavia sa Žilovatý proti Petercovi. Niekoľko dní, čo sa vrátil s niektorými z gardy. — My sme trpeli za vojny — my si i doma spravíme poriadok… — udrie mládencovi krv do tváre.

— No, len si ho spravte!

Inde zas hádajú, kto už len bude tým richtárom.

— Ten starý nie je toho hoden. Nežičil chudobe.

— Jano, Juro, — smeje sa neveľký Adam Dŕžava, — však som ja tu. Vykričte mňa.

— A bolo by to pre teba, ty zázrak, — potľapká ho Malek.

— Hneď by jeho Eve inak stály rohy na hlave, — mieni Krivošiak.

— To veru stály! Tá by bola richtárom.

— Najmä rum deliť, — letia posmešné poznámky.

— To by mal byť potom toť ujec Zrídený.

— Len si uťahujte zo mňa, — oháňa sa ujec z ružičkami a s fajočkou v prucli, bodnutou na kuráž. — Len si uťahujte!

— Neuťahujeme si, — počuť Srdovanov hlas. — Richtára hľadáme. Kto by tak mohol byť? Jano Gelovič?

— Ten by bol, ale draho predával zbožie.

— A Stránik? — uvažuje sa ďalej.

— Ten len rečnikovať.

— A Zuzic?

— To je bohatý a ľahčiar.

— Teda Hrebenár.

— Ó, ten je lakomý.

— Tak Plavčo…

— Ten nás bude šialiť. Nikomu nič nedá.

— A Hobla?

— Ten odoráva. Presádza medze!

— A Šívera?

— Tomu bol otec nepodarený — i on bude. Jablko nepadá ďaleko od stromu…

— A keď i padne, stopkou sa doň obráti, — dokladá Srdovan. — Ale viete čo, ľudia? Vyvoľme Beňu. Ten je nie tutejší, aspoň mu nikto nezazávidí. Nájdeme mu peknú pani richtárku. Takú, čo nás bude mať všetkých rada.

— To už áno. Beňo by bol, — ozve sa okolo. — I času má na to. I mladý je a rozumný, lenže býva ďaleko.

— Nech bude teda podrichtárom za kopanice!

— Tak je… tak je… — súhlasia sedliaci, najmä Malek, Klanko a Kuželovci.

— A za richtára, keď nemôžete nikoho nájsť, voľte mňa, — žartuje Štefan, ako pri takej veci.

— To už nie, — ozve sa hneď silný protest. — Ty si vyrábaš peniaze.

— Ty, Ičenko, — prerazí huk mohutný Hobla, — ty máš chosen z republiky. Chodíš si na autáku ako pán.

— Ale rozumu má za troch, — vraví Kvíčala z Pántového, Dŕžavov zať, susedovi. — Však nám on vymyslel i tú kométu.

— A tu je i pán Roztopčín, — strhne pozornosť územčistý dôverník pani Ganslovej v čiernom, so zlatými zubmi. — Ten už dostal z Ameriky za opálku dolárov po tetke a ešte za jednu dostane. Nech je ten!

— Ó, nie. Sýty lačnému neverí. Kde ten porozumie chudobe? — protestuje Župica, proletár z klenovskej fabriky na železo. Ondrej Strunka, kováč Krušina, Cícor, starý bojovník za spravodlivosť v obci, a viacerí mu prisviedčajú. Vidieť, nie je sám — má stranu.

— Richtárko, vítame vás, — počuť vtom slávnostne na hradskej, kde sa práve prebíja ujec Ferovič so strakatým šálom okolo krku.

— Sem sa, sem, pán richtárko! — uškŕňajú sa sedliaci. — Ten sa toho naplatil… Sem sa, teba si vyvolíme!

— Len si vy vyvoľte, koho chcete! — odhadzuje sa Mišo na podchytávania. — Ale nech vám potom zastáva nie pánov, ale chudobu!

— To, to… — vyrazí krik, — takého nám načim, čo sa zastane chudoby!

Medzi chlapmi vidieť poriedku i ženské. Najviac ich je okolo mocnej Anny Paráčech z rodu vysokých Kuželov. Stoja si povedome a vzpriamene.

— I vy chcete richtára voliť? — dopaľujú ich mužskí.

— A čo len vy? — odsekne im urastená Paráčka. — To je už nie, ako bolo. Azda sme sa dosť nenaoraly a nenakosily za vojny? I my máme právo!

— Ale iď, Anna, — zmeria ju prikvitlý Jano Klupka posmešne. — Veď si si grguľu doma zabudla.

— Ba ty tvoj širák. Však diškuruješ ako nejaká baba.

Pred obecným domom zastane koč. Vystúpi objemný pán, načervenastý, s bokombriadkami.

— Podslúžny, — zašumí medzi sedliakmi. — Na čo nám len ide? Však si to my odbavíme sami.

— My k tomu pánov nepotrebujeme! — šomre suchý Ondrej Strunka.

Ľud sa hrnie do obecného domu. Čierne oči v notárovie okne zmiznú za riedkou záclonou. Priestranná obecná sieň nabije sa pomaly. Tu sú Beňo so Srdovanom, Gelovičovci, Peterec, Cícor, Krivošiak, Stránik a iní prední sedliaci, ale i Strunka, Krušina, Župica a ostatná chudoba, ktorej je najviac. Medzi nimi postáva i Martin Pokryváč, päťdesiatnik, vráskavej, otvorenej tváre a prenikavých belasých očú. Hľadí na stisk ľahostajne, ako by ho nezaujímala celá komédia. Zrazu nastane ruch. Vojenským krokom vrazí Cigán Piško, bojovník od Dukly a Piavy, a za ním v rade niekoľko mladých chlapcov, vojakov. Starý richtár, Jurina, vyholený, so šedivastými vlasmi, hľadí pred seba, ako komu je tu už všetkého dosť. Piškovci sa však poobzerajú a stanú rovno pred ním na komando, ako by uťal.

— A tie peniaze — po tristo päťdesiat korún — za vojnu kedy dostaneme? — vypne sa Piško hrozive a zabodne mu svoj cigánsky pohľad do ľahostajných očú. — To ostalo tebe, richtárovi?

— Čo ja mám do vašich peňazí? — bráni sa Jurina. — Tu je pán notár, nech vám povie! Keď vám peniaze pošlú, dostanete ich!

Na notárovi len čo šaty visia. Plecia mu letia dovedna a oči vystupujú z vychudnutej tváre. Zato sa vzpriami, odkašle si a ukazuje nespokojným v denníku, že už posúril peniaze.

— Márne!

— Einzeln abfallen! — zježia sa Piškovi nezriadené fúzy, keď komanduje a kričí na richtára. — Ty tu nemáš čo hľadať. Už sa ťa strasieme ako deravého kožucha!

Jurina bol dosť richtárom, aby si z toho robil niečo. Vie, to je dotácia všetkých lesnianskych úradských, a tak i bude. Nemožno žať slávu bez pohanenia. Ale oheň sa lapá.

— Moja žena dostávala malú podporu! — volá Strunka.

— Moja jej ani nemala… Ani moja, — počuť výkriky. — Kde je náš groš?!

— Všetko príde na svoje miesto, — tíši ľudí Srdovan, vystihnuvší háklivosť nálady. — Mali ste ísť brániť, keď daňový úrad v Klenove vykradli Maďari. Nechali nám iba kľúče a prázdne zásuvky. Z čoho vám to má dať republika?

Ostrý hlas zarazí nepokoj. Hneď však vybuchne dvojnásobne.

— Ty čuš! — skočí mu do tváre kováč Krušina. — Ty si s pánmi. Teba podplatili.

— Ten len farárov a notárov brániť!

— Vojakom si nebol za vojny. Ani pušky si nemal v rukách, — kričí Piško. — Teraz si vojak? Ej, vred teba natiahol!

— Čo ja budem uňho asekurovaný? Ja budem takú hnidu podporovať? — počuje Beňo z haravary. — Radšej sa poistím u toho, kto ide otvorene proti mne.

— Nieže, nie, Jano! — vlní sa to ďalej. — Keď tu bude načim, vykoná ti i ancikrista. I k pápežovi prídeš zadarmo, — vysvetľuje Stránik pri okne. — Pôjdeš ako Krtko do Zvolena. Dá ti takú ceduľu, a ideš. To je už pán. Na autáku chodí!

— Nuž veď preto…

— V jednom kúte sa utišuje, v druhom prepuká. — Tí okolo archívu a matričných skríň počnú sa v tom preberať.

— Ta tie písma potrhať! Podriapať! — vyráža z kriku.

— Ale, ľudia boží, — stiahne Srdovan srastené obočie a usiluje sa ich prekričať, — veď sú to vaše písma. Keď vám budú načim pri prepisoch, kde to nájdete?

— A na povale je veľa cukru. I petroleja, — počuť zas.

— Choďte a zoberte.

— Tam sú len staré papiere, — volá Martin Kľučka, ten čaptavý, — ja som už tam bol.

— No, teda…

— Prečo teda? — blkocú zraky okolo. — Ty len zastávaš, zastávaš — načo zastávaš?

— I tebe ešte pomôžeme. Taký si veľký, a taký budeš malý, — ukazuje majster Vrúblik v zašpinenej belasej zástere. Zdvihne ruku vysoko nad hlavu a hneď pretiahne prstom cez malíček. — Taký, vieš?

— Občania, — otvorí vtom červenkastý podslúžny richtársku voľbu. Vášne sa vybúrily — nastáva ticho. Po hádke ani stopy. Beňo si všíma, ako sedliaci, ešte pred chvíľou rozzúrení, úctivo prepúšťajú miesta došlým farárom. Ani v jedných očiach nevidieť mraku. I Strunka, Župica a Krušina hľadia krotko — a to sú klady. Iba dvaja ľudia dívajú sa jednostaj do zeme. Kandidáti. Vie sa — sú len dvaja, hoci richtárstvo je veľká česť. I popánený Zuzic by to prijal. Plavčo by sa tiež neodhodil od toho. Možno, ani Hrebenár… a kto všetko.

Predseda hovorí rozumne. Pri dverách mihajú sa i ženské ručníky. Spomenie utrpenia za vojny, chudobu, potrebu jednomyseľnosti v novej dobe. Po takomto obozretnom úvode predloží občanom najvážnejšiu otázku — kto má dôveru obce a bude lesnianskym richtárom?

— Pokryváč… Pokryváč… Martin Pokryváč! — počuť so všetkých strán.

— Ten je z tých piatich spravodlivých, pre nich ešte zhovieva Hospodin Lesnianskej doline, — dokladá Krivošiak ako odporúčanie.

— Kto chce iného? — spytuje sa podslúžny. — Nech sa hlási!

— Nech bude Mišo Ferovič, — ozve sa Zuzic od pece. Tvár má nabledlú, hlas sa mu zachveje. — I ten si to zaslúžil!

— Tak je, tak! — počuť, ako by rozhodil dva-tri hrachy.

— Obišli sme ho — robí to z protivne, — šomrú sedliaci na Zuzica. — Ten si vždy niečo myslí pod kožou.

— A čož’, to keď on nashŕňal peňazí, musí byť i richtárom? — povie si svoje Peterec otvorene, hoci to znamená o jedného nepriateľa viac.

— Počuli sme dve mená, — počína byť podslúžnemu teplo. — Teda kto?

— Martin Pokryváč, spravodlivý! — zahučí, dobre vakovka nepadá so steny. — Pokryváč!!

— Nikto viac? Teda v mene Česko-Slovenskej republiky, — vyhlasuje predseda, keď sa ferovičovci neozývajú, — Martin Pokryváč je jednohlasne vyvolený richtár slávnej obce Lesnej.

— Nech žije… nech žije… — jasajú sedliaci, i Anna Paráčech, vysoká, udatná, i Beta Gabajech v tureckom červenom ručníku. — Nech žijeéé!!

V tú chvíľu niekoľkí sú už von. Strunka i čierny Krušina, i mudrák Župica a ešte niekoľkí. Pred obecným domom háda sa s nimi Ferovič. Oni mu zas, rozhadzujúc rukami, vysvetľujú čosi a kráčajú hore dedinou.

— Ctení občania! — prehovorí zatiaľ v preplnenej sieni nový richtár, Martin Pokryváč, na jeho trochu už i zvráskavenej tvári odráža sa slávnostnosť chvíle, — keď ste vy mňa, nehodného človeka, poctili svojou dôverou, pekne vám ďakujem a sľubujem vám…

— Nesľubuj, i tak to nesplníš, — pohodí hneď žartom Srdovan.

— A sľubujem vám, — hľadá rečník slová, — starať sa o našu slávnu obec a jej budúcnosť.

— Dobre hovorí, — pochvaľuje i Martin Gelovič, kedajší švárny fíra. — Len by i robil tak!

— Veď to… veď to…

Nasleduje voľba podrichtárov, prísažných a celého úradu. Všetko ide hladko. Beňu vykričia podrichtárom za kopanice. Zdráha sa, keď je nie tutejší. Konečne dá sa nahovoriť. Srdovan dostane sa zťažka do výboru. On je vlastne Čreničan, a to je veľká vina. Keď sa však už za tými pánmi vláči na tom autáku, azda sa len zíde na čosi i obci.

Podslúžny prijme hneď i sľub vernosti, poutiera si šatôčkou vyhriatu tvár a je rád, keď to šlo tak hladko. I notár Chrenko je rád, pevnejšie stojí na nohách. Jurinovi sa zabudli poďakovať za vernú a svedomitú richtársku činnosť a iné zásluhy. To však už Pán Boh tak dal a je dobre. Ľudia sú na rozchode. Pokryváč niektorým povie pár slov, vykrámi odkiaľsi z kúta svoju dlhočiznú fajku a mrkne významne spravodlivým sivým zrakom.

— Ale veď… no, — ovrávajú sedliaci, stískajú plecami a idú.

— Počkajte, páni občania! — zdrží ich Martin Gelovič, nový pokladník, hoci si už tiež položil okrúhly klobúčik švihácky na vrchhlavu, — ešte máme jedno, to najhlavnejšie! Čo s tými obecnými bujakmi? Ako to spravíme?

Z gazdov tí starší, Jano Gelovič, Miklúš, Hrebenár, Peterec a iní, ostávajú. Mladších to málo zaujíma. Odchodia po jednom za Janom Klupkech. I Piškovi vojaci sú už dávno tam…

— Mienka je tá, — pokračuje Martin, — aby sme ich dali gazdom na chovu. Obecné lúky sa vylicitujú a gazdom nech sa platí desať korún na deň. Ja si hneď vezmem toho Ryšu.

— A ja toho Lysu, — podoberá sa nový richtár.

— Ja Kešu, — ponúkne svoje služby i ujec Miklúšech, starec veľmi statočnej tváre. Má dom z najzriadenejších na doline. — Dáte mi to?

— Dobre! — prikyvujú gazdovia a rozberú si osem býkov na chovu v najlepšej shode.

— A od skoku komu príde a koľko?

— Nech je osem korún, — navrhuje starší Gelovič, — šesť do kasy a dve gazdovi.

— Vidieť, on nevzal ani jedného, — protestuje Plavčo. — Nech sú pre gazdu aspoň tri. Čož’ dnes je meter sena sto korún, a také ohavy toho požerú.

— Nech je tak — gazdovi nech sú tri za posluhu, — dohodnú sa sedliaci.

— A čo je ešte na bujakovej kase, — uisťuje Pokryváč, — však my to opatríme. Ale teraz už poďme! Páni, nech sa vám ľúbi so mnou!

Obecná sieň sa vyprázdni. Poslední z občanov idú vážnym krokom k Želovičovi, ktorý pre svoju rozhľadenosť po doline ostal i ďalej sirotným. Uňho sa dnes dostane zajesť i vypiť a nik sa nepýta, na čí účet. To je už tak odjakživa. Mišo Ferovič sedí už za stolom a zalieva si žiaľ.

— Nič si z toho nerob, Mišianko! — pristúpi k nemu Plavčo a chce ho potešiť. — Však to nebola posledná richtárska voľba.

— A čo? — osopí sa Ferovič popudlivo, — to bys’ azda ty bol hoden viac ako ja? Čo si ty? Aký gazda? — a všetky pohľady v krčme letia hneď v tú stranu.

— Ale, ľudia, keď je tak, — zamrzí sa Plavčo, — pozrite mňa a Feroviča, moju ženu a Ferovičovu! Však ti nemá ani poriadnej šatky na hlave. Nedávno ma stretne. — Eva, ako sa máš? — pýtam sa jej. Veď nás spolu nosili na krst. — Tri veci ma trápia — vraví. — Ktoré? — Bitka, hlad a nahota… Na moj’ dušenku, tak mi povedala. Vidíš, Mišo — obráti sa k Ferovičovi — celkom múdre, keď sme ťa ešte nevyvolili, poriadok v obci robiť. Vieš prečo?

— Preto, keď ste hlúpi a nedbáte o chudobu, — odsekne gazda zlostne.

— Nie! Sprav si ty najprv poriadok doma, potom nám ho môžeš i v obci spraviť.

— Len si ty zametaj pred svojou stajňou!

Do krčmy vstúpia Pokryváč a jeho priatelia. I Beňo je medzi nimi, ako podrichtár za kopanice. Zádumčivý smútok zmizol mu z očú. Títo ľudia upomenuli ho dnes i na jeho hodnotu a on vrastá medzi nich ako štep do pníčka. Ich vôľa preniká mu do žíl, ich duch do srdca. Len teraz počína jasne chápať plány, o ktorých si vykladali včera u Svarínskych. Ten ľud to chce i sám a čaká i od neho.

— Len nechceš tu ostať? — chytí ho Srdovan za ruku, keď sa zapletá do reči. — Rozkáž a poď! Neboj sa, nebudú ťa hľadať! Vypijú to na tvoje zdravie i bez teba!

— Pán richtár, a bude muzika? — volajú na Pokryváča z kúta, kde stoja Kutan s Klupkom i s Gužvarom zpod Višňového.

— Bude! Ako by nebola?

— Ale i u nás. U Žeruchu na kopaniciach, — zdôrazní Kľučko, smoliac akúsi lacnú cigaretu.

— No, nech bude!

— A ty, Beňo, poď medzi nás, — zdržujú ho mládenci. — Však si ešte, chvalabohu, slobodný a z toho podrichtárstva nerob si veľa!

— Tak ideš? — doráža Srdovan na nerozhodného.

— Ale ostanem. Čo doma?

— Dobre! Mňa dnes dožrali, chrapúni. Najmä Hrebenár, — zahrozí sa na ujca trojuholnej tváre, spokojne popíjajúceho s Krivošiakom. — Však si to zapamätám. A ty, keď chceš — príď! — vyjde Štefan prudkým krokom.

— To ho ten auták tak dožral. To…

Sedliaci sa melú von i dnu. Veselosť vysadá na tváre, hladké, ohnivé i starosťou zbrázdené. Tak je to i u Šestáka. Tak i v krčmičkách, čo si niektorí vojaci proste otvorili i bez dovolenia a čapujú, čo príde.

— Ten Cícor bude chudobu zastávať, — uvažujú sem i tam o novom výbore. — Robil to i pred vojnou. Aj si odsedel neraz preto.

— A Gelovič, ten zas len boháčov, — vravia hneď do toho.

— Ale to bude už inak. My mladí ukážeme starým, ako načim gazdovať v obci.

— Nepechor sa, Miško! — zavracia Krivošiak Žilovatého, ktorý sa tiež dostal do výboru. — Neni učedlníka nad mistra svého. To je i v Písme.

— Veď vy iba z Písma, — rozkrikuje sa mládenec. — A všetci jednako. Čo ste vy videli svet? Naša babka majú osemdesiatpäť rokov, a boli len v meste. Teraz ležia a vravia mi — syn môj, keby ešte vstala, čo by šla už aspoň do toho Jahodného, alebo do Bodovej!

— To je toľko, ujčenko, — stane si vtom majster Kačkin medzi Miša a Krivošiaka, poriadne sa uškľabiac, — on chce povedať, že bol ďalej ako jeho babička. Ba on bol, — pokračuje furtácky, — už pri stvorení sveta. Vtedy, keď Pán Boh stvoril Adama a Evu.

— Čo za Pán Boh? Aký Pán Boh? — naťahuje Žilovatý ešte múdrejšiu tvár. — Boha niet! To len farári vymysleli. To je príroda.

— Počuj, Mišo, — zmeria ho Krivošiak, — slabé si ty kurča preďobať tú škrupinu.

— I čo si hneď bol ďalej ako tvoja babička, — uškľabuje sa vždy veselý majster Kačkin.

— Ba má pravdu! — priskočí Mišovi na pomoc Župica, veľký rozumkár. — Človek povstal zo zvera — z opice.

— To on, ujčenko, tak čítal v akomsi kalendári, — mrká Kačkin.

— Ba nie, — hľadí Krivošiak pichľavo. — Pamätám, ako nebohý otec kričal za ním, keď mu bol načim — ideš sem, ty opica voľáka. Ja som hneď: — No, počkaj, ten chlapec si to zapamätá i uverí. A, hľa…

Ľudia sa smejú z Miša a Župicu. I Beňo sa zabáva na dedinských filozofoch. Badá, ako sa otázky, búriace mysle po veľkých mestách, predierajú i sem do tohto zákutia a ako a čo si ľud na ne odpovedá. Radšej si však sadne ku gazdom, Petercovi a Gelovičovcom, čo diškurujú o zajtrajšom jarmoku. Oproti je i starý Kozák, čo tiež sišiel voliť a dostal za sklenku rumu od svojho suseda.

— Ja mám takú Lysaňu, — pochvaľuje si Martin Gelovič, ktorý skončil i dva ročníky hospodárskej školy, — keď ju vyvediem, veru Šíban širák strhne pred ňou.

— A moja Rekuša jej nechytí, — zaiskria Petercove oči.

— Počujte, — hľadí Beňo zvedave na gazdov, — a je to veľká radosť, keď sa tak dobytok podarí?

— Ako by nie? Ako by len nie? — chytí ho Gelovič okolo krku. — Vieš, to si ty ešte neskúsil. Keď sa tak dávaš medzi nás, mal by si si kúpiť aspoň dve kravičky. To sú ti príjemné tvory. Tak ti pekne rúkajú, hneď ti je veselšie v stavaní. A keď sa ti taká krava otelí a uliahne ti býčka, takého pekného s lyskou na čele… to je väčšia radosť, ako keď sa ti piata dcéra narodí… Mal by si to skúsiť, Pavolko, veru mal.

— A zajtra bude jarmok?

— Zajtra. Tam kúpiš, aké len chceš…

— Tak počujte, ujec, — volá Beňo na Kozáka, okolo ktorého stelie sa celý oblak dymu, krájať by ho mohol, — zajtra ideme na jarmok, — kravy kupovať. Však mám i krmu na povale i v stodole.

— Dobre! — uprie Kozák uradostené oči raz na podrichtára, raz do sklenky. — Ale musíš vstať veľmi zavčasu, môj milý, ak pôjdeš domov.

— Pôjdem! Chcem už raz vidieť i tú muziku u Žeruchu…

— To, to, — smejú sa gazdovia, — nájdeš si hneď i gazdinú. O to niet biedy. A o kravy sa načim starať.

— Mám gazdiné a toť i ujca Kozáka. Vezmem si ho do pomoci.

— Ó, ja by ti veru opatril tie kravky, ako svoje.

— Tak ma príďte zobudiť.

— Prídem.