ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deň sa drobí v Beňovej duši na hodiny, hodiny na minúty, tieto na sekundy a dlhé sú, dlhé. Svitá a mrká. Ba stále mrká — noc je bez konca. Sen, ak i slietne na oči, ťažký je a neosviežuje. Predstaví mu hneď ulice, nádherné, rušné, zapadajúce v hmlách. Regent Street? Boulevard de la Madeleine? Kamsi mu je náhlo, veľmi náhlo a ľudí všade, ľudí. Nemôže ani krok. Tlačia ho, dlávia — ach! Strhne sa, cíti nemilý pach potu. Ktosi mu utiera tvár. Rád by otvoriť oči, ale — hľa, už je tu jarček, skoro len včiarnutý do zelenej pažite. A ako len rýchlo rastie v jarok, potok, rieku… veľrieku kalnú a búrnu. On je plavec, dobrý plavec, kedysi kúpaval sa so Svarínskym tam doma. Tu je však sám, samotný Pavol Beňo. Rozráža vodu, prúd však len stŕha. Kam to stŕha? Preč, preč od brehu, a druhého ani nevidieť. A na tom brehu oči, dívajú sa, svietia. Čie sú to oči, čierne a lesklé ani kamenné uhlie, kde ho ulomíš? To je Kača, Sedlárka. Tvár jej horí, prsia sa dmú a ruky vystiera, ako by volala — nechoď, nechoď. Či nevolá? Hrozí sa. Na tie druhé oči sa hrozí — na sivé a krotké. To sú Anine oči. Čo jej urobila? Prečo ju socia? — Kača, Kača, čo robíš? Nevidíš, je tam voda — hlboká, mútna a prudká? Utopí sa, utopí… Hah, Anna…

— Kikirikí, — vlúdi sa do podivného deja. — Kikirikí, — ktorý raz? Iste prvý, ako včera, ako predvčerom. Kedyže zas svitne? Ten pot je slaný a azda by chcel kožu prežrieť. A tí sú už hore? Knôtik na mištičke bliká — mihoce. Pri stole ktosi sedí. Hlava sklonená do dlaní, vlasy pustené vo dvoch vrkočoch a ruky okrúhle, okrúhlučké. Vstane, pristúpi ku lôžku, složí s pŕs obkladok a nesie druhý…

— To si ty, Anna?

— Ja, ja som… Mamenka spia na peci.

A zas aká ťažkosť! — Aký to kameň na mojich prsiach? Kto mi ho položil, Anna? Či sám — sám som si ho položil? Never! — položil mi ho život. Svet! A rastie ten kameň. Ako len rastie. Celý balvan je už z neho. A vy všetci dívate sa naň. I ty, Anna. I tvoja mať. I ženy sa dívajú. Celá dedina. Zvedaví ste, čo je pod tým balvanom, pravda? Vtáčatko, pozri, malé, drobulinké vtáčatko. Vidíš ho, Anna?

— Nie! Nič nevidím…

— Nevidíš? Dušu moju nevidíš — ha? Tam cupká po dlážke, a ty ju nevidíš. To vtáča preletelo mestá — ponad hory, ponad vody. Teraz je tu. A ten kameň má ho zavaliť?

— Aký kameň? — hľadí placho Anna. — Nič, nič nevidím. Kameň?

— Tu, tu, na mojich prsiach, — otvára Paľo užasnuté oči. — Ach, musím ti to povedať. Musím ti všetko povedať, lebo ma zadusí. Len by som mal sily. Počuješ? — zdvihne sa napoly a oprie o podušku. — Kto ma to volá? Musím von… už… hneď…

— Mamenka, mamenka, — skočí Anna k peci, vyhupne na lavičku a potrasie spiacou. — Mamenka, vstaňte, prosím vás!

Holúška sa rýchle spamätá. Pristúpi k dcére, chvejúcej sa ako list, práve keď sa táto pustí pri posteli na kolená.

— Zle je… nedobre! Volá ho von, krížom vraví, — drkocú jej zuby a dievčenským srdcom zlomcuje bôľ. Na stene je obraz a na ňom hlava s korunou tŕňovou. Vzopne ruky a díva sa strnule na Ježišovu smutnú tvár…

— Čo robíš, Anna? — chytí jej chorý ruky ako náhodou.

— Modlím sa.

— Nauč i mňa. Nech počujem i ja…

Mať nevie tiež, čo má prv — vyžmýkať obkladky v studenej vode, či otvoriť Tranoscius a pomodliť sa, alebo odkázať chytro do Bolvanov a tetke Ručenech. Stojí bezradne chvíľu, ako by naslúchala tiktak hodín, zavesených pri dverách, s veľkým bielym ciferníkom. Tu sa nesie v tichu:

šepocú dievčenské ústa, prechádzajúc v hlasno. Slovo ukladá sa k slovu vážne, odmerane, ako keď ide o život a smrť. Chorý, podopretý na poduške, zdá sa počúvať.

— Svitu… nádeje… — opätuje Beňo, ako by prežúval slová, a drží ju pevne za ruky.

dvíha čosi Annu a dodáva jej sily:

— Amen, — doloží mať a utiera si oči. — Čo je s ním? — prizrie sa mu bližšie a omaká vlhkú hlavu, vpadnutú do podušiek.

— Spi!

Horúčka klesá, chorý leží spokojnejšie. Okolo štvrtej pomôže mu Holúška preobliecť bielizeň. Prehodí hlavnice, perinu. Mládenec si ľahne a spí ďalej.

— Anna, čo to bolo v noci? — pýta sa jej ráno, keď mu nesie hrnček mlieka. — Čo to bolo?

— Nič!

— Ako to hovoríš? Azda ja neviem? Modlila si sa. Aká to bola modlitba?

— To nám dali pán farár na katechizme.

— Aj sa ju modlievaš?

— Modlievam niekedy, keď mi je smutno.

— Bolo ti v noci smutno?

— Bála som sa.

— Koho?

— Nikoho. O vás.

— A zas mi vykáš. Či som ti nepovedal?

— Keď musím.

— Prečo?

— Keď ste vy nie ako my. Vy ste pán. Učený človek.

— Kto ti to povedal?

— Srdovan. Tam v stole máte i písma. A ja som len chudobná sedliačka.

— Ba bohatá si.

— Veru. Šestoro nás na desať meričiek. Čo je to?

— Ale sa vieš modliť, — hovorí o poznanie živšie ako inokedy, kým ona otvára okná, berie kropáčik a cifruje jemnučkým strekom dlážku. — Modliť sa vieš!

— Veď ste sa i vy modlili v noci.

— I ja? — snaží sa Paľo upamätať. — Neviem.

— Veru.

Beňo si spomenie na časy, keď sa ešte s matkou v Mýtnej modlievali spolu, a cíti sa pokojnejšie. Život je ťažký — prečo sa nepotešiť tým, čím sa tešiť možno?

„Anna to vie a jej to i svedčí,“ diví sa chorý, že mu to prv neprišlo na myseľ.

Noci sa míňajú a ráno ako ráno. Slniečko blysne do okien a Anna príde vždy s jasnejším zrakom. Ona najlepšie vycíti, ako Paľkov záujem rastie o to i o oné. Berie kropáčik a čaká, či jej len povie niečo.

— Anna, — vraví jej istého dňa, — poviem ti čosi. Leží mi to ako kameň…

„Kameň na prsiach,“ spomenie si dievča na onú noc.

— Ako kameň, — sleduje čerstvejším zrakom obraty a maľovky kropáčika v Aninej rúčke. — — Otca som skoro nepoznal. Ostal som s matkou. Majetok sme mali pekný, mohol som gazdovať. Mal som však dobrú hlavu — aspoň tak vraveli — a mamka chceli mať zo mňa kňaza, ako Svarínskovci z Janka. Aj sme študovali spolu. Učil som sa z chuti, ale na kňazstvo som nebol. Mať sa vždy trápila, keď som prešiel domov. — Paľko, ty si už ani nezaspievaš so mnou ako kedysi… ani sa nepomodlíš — vravela mi neraz. — Čo to len máš za profesorov? Vyhovoril som sa, ako som vedel, ale na kňazstvo som sa už nedal. Zapísal som sa v Pešti na univerzitu. Budem, reku, profesorom — ktovie, kde sa môže človek svojim zísť! Tam sa žilo veselo. Keď som bol sám, trápily ma všelijaké myšlienky. Otváral sa mi svet bohatý, vzdelaný, ale i svet nespravodlivosti a hnusu. Videl som, ako Slováčkovia stavajú paláce zámožným Pešťanom. Poznával som výdobytky rozumu, umenia… knihy, obrazy. Naslúchal som hudbe a unášalo ma to od rodnej chalupy vždy ďalej a ďalej. Vybadal som i lesť a biedu ulíc, boj trovených a troviacich, ale nestihol som rozmýšľať o tom. Uchvátilo ma kúzlo veľkého sveta. Vidieť čím viac, poznať čím viac — to ma hnalo v duši. Náš slovenský život stal sa mi skoro malicherným, prázdnym a cudzím. Predišlo mi, čo ohromného stavia sa okolo, a my nič, ako by sme ani nemali úlohy. Šiel som do Cambridge, Londýna. Potom i do Paríža a Viedne. Slúchal som známych profesorov, obzrel som si najväčšie európske sbierky a knižnice. Ale spokojný som nebol — ba rozorvanejší. Vypukla vojna — rukoval som. Videl som potoky krvi, pustošenie, a bolo mi hrozne. Všetko, čo som obdivoval, sosulo sa na hromadu. Odrazu mi bolo jasné, čo stojí ľudský rozum a všetky jeho výdobytky. Žil som na frontoch v rozopre so sebou, s Bohom i s celým svetom. Počul som o légiách. To ma ešte zohrialo, ale nevedel som sa dostať cez front. Ranilo ma viac ráz, až mi pomohol istý lekár, Čech, domov ako invalidovi. Matky som nenašiel, iba jej hrob. Z príbuzných ostal len strýc. Adam. Ten však, ako je naučený od mladosti — len robiť, robiť, hoci nemá ani na koho. Nemohol som ostať s ním. Čosi ma hnalo kamsi ďaleko, dobre ďaleko zpomedzi ľudí. Popredal som majetok a prišiel k vám hľadať úľavu a pokoj…

— Ale tu je pusto, — vníma Anna slová, keď i nerozumie všetkému, a dokreslieva cifry na dlážke. — Tu len sova zauhúka a vietor zaspieva.

— To som práve hľadal. A nie je to tak zle.

— A kto vás sem priviedol? — zdvihne detsky zvedavo veľké sivé oči.

— Pán farár Svarínsky. Však ti vravím — spolu sme rástli, boli sme ako jeden kedysi. Kam, reku, pôjdem? Prišiel som za ním, keď sme rodina — bratanci. A potom — poznáš Jesenáka z Čreníc?

— Toho veľkého, dobrého gazdu?

— Toho. No, vidíš, Anna. Ten mal syna — hodného chlapca. Študoval. Poznal som sa s ním a bol som raz tu, v Čreniciach, na sviatky. Zapáčil sa mi ľud, kroj i kraj. Rozumieš? Ten, chudák, umrel a ja som ho prišiel nahradiť.

— Rozumiem — nahradiť, a nie umrieť! — zalesknú sa zúbky dievčaťa.

Do chalupy padne za hrsť svetla. Prelámky sa smejú, i štíhly harasový driečik. Anna odkladá kropáč, berie metlu a vymetá. Na dlážke ostanú vzorky ako na koberci.

— Pekné, Anna, — všíma si Paľko polievačiek. Prv si ich ani neobzrel. — A to len tak z hlavy?

— Akože ináč?

— Ale tie vzorky si videla kdesi?

— Nuž to vyšívame na prelámky i na perá, — ostýcha sa kresliarka, keď je reč o jej práci. — To má všetko i svoje meno. Toť sú osmičky, — vysvetľuje, — vedľa retiazky, tamto zavrtáky, zapletačky, hen na slimáka, na panenky, na ďatelinku. Dá sa to všelijako…

— A to tak polievajú na doline?

— Takto, keď je dosť času.

— To je umenie, Anna, — pozrie na ňu Paľko divne. — Vieš, čo je to umenie?

— Neviem!

— Ty, pravda, vieš len polievať, vyšívať?

— Len — a robiť opletá, podchlebáky, keď je dosť harasu.

— A kto ťa tomu učil?

— Ha — ha, — zaihrá jej úsmev na sviežej tvári.

— Čo sa smeješ?

— Keď sa tak pýtate. Ktože by nás učil? Jedna od druhej sa učíme. Mamenka to robí, i u susedov robia — odkukáme to.

— Nejaká miss by to nevedela spraviť.

— Kto?

— Miss, Angličianka! Slečna!

— Jojój, azda by nevedela ani to?

— Veru nie, hoci má i školy, — rozvraví sa chorý. — A ty kde si chodila do školy?

— Na Toporec — päť zím. Šiestu som už musela doma pomáhať. Tatenko nestačil, mamenka boli chorá. Musela som ich opatrovať.

— Ty sa len naopatruješ. Teraz mňa! Nie si ospanlivá?

— Čoby som len bola! Nič mi je!

Vojde tetička Bolvanech, tá nevesta, Eva, je už taká nekaľavná. I suseda Ručenech nadíde.

— Nuž čo? Akože spali? Už sú, ďakovať Bohu, čerstvejší.

— Joj, čože mi tak, — stavia sa Beňo, vidiac, že o tých písmach vie už celé Orechové.

— Hja, komu česť, tomu česť.

— Ale ja nechcem, — rozčuľuje sa mládenec, — ja nechcem byť iný ako vy.

— Budem vám teda vykať, ako je medzi nami. A teraz už i medzi pánmi je to móda, — rozrieši Bolvanka. — A akože ste spali? Nevolalo ho? — obráti sa k Holúške.

— Nie od tej noci…

— Len ho nepustiť. Škoda by ho bolo, krásneho mládenca.

Nakukne tá i tá. Aspoň na chvíľočku. Prinesú noviny z mesta i z obce — čo píšu gardisti. Na východnom Slovensku boly srážky. Ujec Ferovič zasa tu doma len platí na to richtárstvo. Iste pôjde i rolička za roľou. Nazrú chlapi do Holúšov. Oddajú pozdrav i Beňovi tu od tej, tu od inej. Svarínsky sa tiež ohlási. Posmeľuje a dodáva vôle. Paľko má najradšej ešte ujca Kozáka. Príde bez huku, prinesie si i lyčka, pletie opálky na zemi a rozpráva o starých časoch. Chorý sa díva, ako to len ohýba, zapletá. Už by azda proboval i sám. Čím je sviežejší — tým skôr. Pomaly ho počína všetko zaujímať. Noci sú však ešte dlhé, telo slabé, keď nesmie jesť ťažší pokrm, len mlieko a vínovú žufku. Boky bolia od ležania a tá tvár ani papier. Len myseľ sa rozhára vždy silnejšie, ako by svietila okolo. Neraz nevidí tú trámovanú povalu a spomienky letia ponad hlavu, ani oblaky na oblohe. A na tých oblakoch samý obraz — samý. Pekný priestranný domec pod vršiskami. Cítiť chlad skál, čistý pohľad vody a jedľovú vôňu. — Kde je však tá trúchla, drahá ženská s belasými očami? Kríže, rozhádzané mohyly. Hentá s tou ohrádkou, to je jej. Tváre, tváre, tváre… veselé, zdravé. Oči horiace, ambiciózne. Ústa vravné, odfukujúce dym cigariet. — Kamaráti, Granec, Kumhár, kde ste sa podeli? Nedávno boli u Svarínskeho, ale to sú už nie tí — nie!… Ulice veľkých miest… menlivé krajiny, hory, doly, more… zelené i modré. — Kde som to len chodil — kde? Za čím? Za obdivom sveta? Za radosťou duše? Tmavé vlasy, čierne oči — také, ako má Kača Sedlárová. Úsmev na ústach, pekne krojených. Taký zradný úsmev. — Justa, Justa, pekné dieťa, čo sa to len stalo zo mňa? Koho ľúbiš, koho klameš? Domov bez konca… more ľudí. Oči ľahostajné, pichľavé i zvodné. Tvárička mladá, napúdrovaná, maľované pery. — Kto si? — Nikto! — Viem! — Aký to máš divný parfum? Ale tvoja ruka je mäkká ani hodváb, a tam na tú lavičku nezasiahne elektrické svetlo. Samý strom — húšť, ceng električiek kála ticho zďaleka. Nik… iba hviezdy na nebi — uh. Mesto je veľké a dravé. Čo len spravily zo mňa tie mestá? A čo zo vzdelania? Z osvety? Oheň… oheň… krv… a dym… — Anna, Anička, ty sa to dívaš na mňa?

— Ja. Mamenka spia na peci a knôtik mi nechce dobre horieť.

— Poď bližšie, Anna. Sadni si sem na peľasť, — pomkne sa jej na posteli. — Akú máš horúcu ruku a tvrdú…

— Keď musím robiť.

— A radšej by si nepracovala?

— To nie. Nemohla bych žiť bez toho! Pracovať je radosť, keď je človek zdravý.

— Ale ty pracuješ mne…

— Vy ste k nám dobrý. Dali ste nám mnoho.

— To len preto?

— Nie… Však vy viete. Vy iste múdry, — dotýka sa čelom skoro jeho čela. Cíti žhavosť jeho dychu, i ruku, ako sa jej vinie okolo hrdla. — Bude vám horšie… horšie!

— Nie! Ostaň, Anna! — pritiahne ju tuhšie, až to zvibruje v mdlých svaloch. — To už tak musí byť!

— Kde by! Ja som len sedliačka…

— I moja mať bola a mala také krásne belasé oči. A ja som tiež z toho.

— Však vy už máte kohosi.

— Mal som, dievča — poviem ti pravdu. Pekná bola a učená. Mala krásne vlasy, čierne oči, ale srdce pre viacerých.

— Klamala vás?

— Ako inak? Spravila by si to?

— U nás dievčatá, keď sa raz sľúbi, druhému už neotvorí dvere. To len také… — stáva sa Anna smelšou v pološere. — U nás nie!

— Vidíš.

Ťažký, slaný pot prestáva — sen osviežuje. Chorý je čerstvejší čo deň. I hlad sa ozve.

— Keby ste mali chleba, takého ľahkého s krehunkou kôrou, — premýšľa Paľko. — Veru by som si zajedol.

Holúška i upečie chlebánik vonný, uhladený, taký len pre neho. Lenže príde doktor Schetter, a nie a nie… Iba mlieko, polievku, krupicu a kadečo.

— Ťažko ja takto naberiem na seba, — usmeje sa mládenec, — ťažko, pán doktor.

— Ale príde to všetko, príde svojím časom, — uspokojuje lekár, utierajúc si cviker čochvíľa. Vidieť, ako je rád, keď sa to napráva. Vie i on už, koho opatruje. Práce veľa, španielka pustoší ešte vždy. Jednostaj ho vláčia po chalupách. Zato si on nájde času nazrieť pod Orechové i poshovárať sa. Takého podivného pacienta ešte nemal. Kde by aj?

— Mnoho je chorých, pán doktor? — spytuje sa Holúška.

— Mnoho. Španielka sa popletá.

— Ľudia zpočiatku — to je vraj len nádcha, a je to zlá choroba.

— Zlá. A najmä pre ženské — dievky a mladé ženy. I včera umrela mladá mať v požehnanom stave.

— Jaj, tá Lúštiková na Židovci, — poľutuje gazdiná. — Jej sa uľavilo, ale čo s deťmi? Ešte dobre, bola iba s tretím… Tu je to tak — jedno umrie — dvoje sa narodí. Mišo Lúštikech je ešte mladý chlap — ožení sa a pôjde všetko ďalej, ako by nič. Mala by som veru na pohreb…

— Môžbyť, už ju dnes pochovajú? — diví sa Beňo.

— Prečo?

— Ešte ani neochladla. Umrela včera.

— Tak je to tu od nepamäti, — stisne Holúška plecami.

— Však ja im tiež neraz, — vloží lekár teplomer chorému pod pazuchu a sadne si k posteli, — ja im tiež: počujte, ľudia, a ak pochováte živého? A oni čo? Usmejú sa mi medzi oči, veď nás je dosť, pán doktor, veď nás je dosť!

— Vy toho naskusujete po chalupách…

— Dosť veru. Nachodím sa do dobrej vôle. Niekedy pojmem i dcéru Tildu. Tá má tiež medicínu a pomáha. Dvom nám je veselšie.

— Ako sa majú tí ľudia? — uprie chorý oči, čo sú už nie také podbehnuté a je v nich život. — Biedy veľa?

— Je. Mnoho úst a málo chleba. Po chalupách detí v každom kúte — od šiestich nahor. Hodné, zdravé, ale nemá to opatery. Ľudia sa množia — poľa nepribýva.

— Veru je tu úrodná zem na decká, — nesie vdovica umyvák doktorovi ruky si umyť. — Či je to od vody? Ja som ich uliahla sedem, jedno mi umrelo. A to je nič. Sestra, Beta, u Klankov, má ich deväť a dvoje u Boha. Kmotra v Škriatkovom Žlebe azda šestnásto. A Šíverová tam v dedine mala ich osemnásť, a ešte by nedbala tých dvoje do dvadsať. Nech je vraj okrúhle číslo. Lepšie si ho zapamätať.

— To je požehnanie, ale i starosť, — utiera si Schetter ruky do konopného uteráka. — Po mestách je to už pokladané za luxus. Ťažko ich vychovať.

— Nuž vyplance sa to voľajak. Decká, keď sa naučia chodiť — prizrú husi, pasú dobytok. Keď vyrastú — ak je na čom — gazdujú. Ak niet — idú do sveta na roboty. Chlapcov poženia, dievky povydávajú a žije sa dobre, keď sú zdraví…

— Vidíte, pán doktor, — sadne si Beňo na posteli, keď ostanú sami, — to je, čo som hľadal v Pešti i v Cambridge, v Paríži a kdekade. To, čo horí v očiach tejto vdovy, ktorá dala život siedmim deťom, trápi sa s nimi na malom majetočku a žije múdre, spokojne. Všetci sa divíte, čo som ja za blázna — nechať ten svet vzdelaný, bohatý, ohromný vo svojich výdobytkoch a zatúlať sa sem, pod toto biedne Orechové. Preto som zatúžil po tejto samote, keď tu „dobrá myseľ“ v tŕní rastie. Čo myslíte, pán doktor, o týchto ľuďoch? Sú spokojní?

— Sú! — prisviedča Schetter. — Človek sa diví, kde sa to berie? A veselí sú. Veselšej doliny nenájdete naširoko. Len poverčivosti je veľa.

— I mne hneď vraveli, ešte na železnici, keď som sa sem strojil — hja, to sú ľudia dobrej vôle. Čreničania, Lesňania, furtáci. Za vojny prišiel vraj akýsi Fraštacký do Matúšova, hneď vedeli všetci pisári — prišiel pán Fraštacký z Čreníc a v ,Korune‘ sa jedlo, pilo na jeho účet. On chcel potom z účtu niečo zjednať, ale koniec koncom platil a bolo dobre. Ale Fraštacký je Fraštacký, ten má svoj svet i svoje radosti. Druhí sú však utiahnutí, tichí a dobrej vôle. Vytiahnuť tajomstvo ich vôle, ich múdrosti, na to niet univerzitnej katedry. Naučiť sa jej, osvojiť si ju, to by rád, pán doktor — aby som bol zdravý, celkom zdravý. Pochopiť ten ich primitívny svet, čo majú azda od kráľa Svätopluka. Zhodnotiť ho a nájsť v ňom, čo duši treba a čo mi veľký svet zabil svojimi filozofiami.

— Chápem vás, — všíma si Schetter pozorne každého slova, — učiť sa možno všade. Ale našskému človeku ťažko sa je vžiť do ich sveta. Musel by sa, tuším, znova narodiť.

— Alebo aspoň odumrieť ten veľký, dráždivý svet. Ja som na tej ceste. A vidíte, už sa učím i modliť. Anna ma učí.

„Pekný inštruktor,“ myslí si Schetter.

— Nemyslite! — uhádne Paľko myšlienku. — Stratil som ten veľký svet — stal som sa sirotou, žobráčikom. Ochorel som — stal som sa deckom a počína sa to znova, ale so starými skúsenosťami. Anna ráno složí ruky a modlí sa nahlas: — Keď deň vstáva, buď ti sláva za dobrotu, žes’ ma vzbudil ku životu… Ja vravím za ňou a robí mi to radosť. Zamyslím sa a badám, každé to slovo má pre mňa význam, a vážny. Prv by to nebol chápal, mal som život, zdravie, všetko… teraz je to inak. Hnal som sa za múdrosťou, koril som sa jej, kým mi ona rozrážala dušu ako ostrý kameň. A čo stojí všetka múdrosť sveta, ak má človeka spraviť nešťastným? Pozrite tú ich prostotu, povery. Rozmýšľam a prichodí mi na myseľ — neraz i vy, lekári, predpíšete sladkú vodu, a pomôže. Nie liek — dôvera, ako je užívaný! Nie, pán doktor?

— Vhodný duševný stav je iste vážnou podmienkou uzdravenia.

— A oni, pozrite, pri tom vhodnom duševnom stave idú hoci ma Žitkov. Chorému dajú piť všelijaké byliny. Okadia ho a čo všetko. Stáva sa — osoží.

— Veru i v Bodovej žije dievka, prosím ponížene, akási Pleskáčech, — zamieša sa stará Bolvanka, práve pri posledných vetách vošla do izby. — Idem raz navštíviť kmotru a tu vidím vedľa cesty stvoru. Pozriem — tvár ako futa a len kosť a koža. Oči vylezlé. — Čo ti je, reku? — pristavím sa pri nej. — Chorá som — zastone. — To si ty, Dora? — poznávam Pleskáčkin parsún. — Ale ja, tetička. Veru mi už i doktor v meste vypovedal. — No, nech ti je, dievka moja, Pán Boh milostivý! Len som čakala, kedy nám už odkážu ísť na pohreb. A v jeseni koho stretnem na rínku? Doru, driečnu, tučnú ani pilier! — A si to ty? — Ja, ja, ako vidíte — hovorí. — A čože ti pomohlo? — Nuž — šla som sa poradiť…

— Nech sa ľúbi hádať s ňou, doktor! — usmeje sa Paľko.

— Musel by som najprv vec zistiť. Tu môžem myslieť i na náhodnú silu prírody, čo si neraz podivne pomáha sama. Ale uznám — je to zvláštny svet… zvláštny… — nepúšťa sa Schetter do ďalšieho, hoci najmä v lekárskych veciach má svoju mienku. — Hlavné, keď ste zdravší a budete zdravý…

— Ja chcem byť zdravý, — zasvietia silnejšie Beňove tmavé oči. — Chcem. Už sa mi zdalo, nemám čo robiť na svete. Teraz vidím — mám!

Pri okne stojí Anna, štíhla, driečna, v nových rukávcoch, v kvetavej zásterke. Čaká, či lekár ešte nenariadi niečo. Pozrie pod sporák a príde jej na myseľ čosi o popolníku a hasnúcich iskrách. Obráti oči a usmeje sa.

Chorý cíti, ako mu ktosi nalieva sily i vôle. Vtom vojde do chalupy Anka Bolvanech, dievčatko asi desaťročné.

— Toto vám posielajú tetička Sedlárech, — podáva Beňovi akúsi výšivku.

— Tetička? Kačka? Povedz, ďakujem, — podrží výšivku lepšie proti svetlu, farby pera zaihrajú, zlaté strapce sietia. — Čo je to?

— Vložka do knihy, — hľadí doktor.

— Pozri, Anna, pekná je?

— Pekná, ak sa vám ľúbi, — trhne ju čosi v duši, keď berie výšivku bližšie k oknu. — Aké divé farby!

Prejdú Vianoce i Nový rok.

— Nikdy som nezažil radostnejších sviatkov, — pochvaľuje si Beňo, keď ho kto príde navštíviť.

Holúška je rada.

Istého dňa riadi Anna hneď ráno ešte pečlivejšie ako inokedy. Mať prestrie na stôl nový konopný obrus, i nový podchlebák, len mu tak dúhy hrajú.

— Čo je? — spytuje sa Beňo.

— Koledáši prídu.

— Koledáši? No, to len prichystajte!

— Len čo im dať? — stará sa gazdiná.

— V komore je zbožia. Naberte za mericu.

— A my, mamenka, počkáme ich doma, — vchodí Mariša.

— Nie! I vy príďte sem, — nástojí Paľko. — Všetci. Tu ich počkáme. Čo budem sám?

Holúška zariadi, čo treba. Na stôl položí mericu raži. Vedľa niekoľko železných šestákov a sopár zŕn i pod obrus, ako to už býva. Čakajú, čakajú dievčatá i chlapci, Jano a Martin. Okolo obeda počuť cengot spiežovca nablízku.

— Už idú… idú…

ozve sa spev. Rozletia sa dvere a vhupne mendík so zvoncom. Za ním Michal Kubis, vyholený, vytiahnutý, poctivého remesla obuvník, ináč kostolník od tridsiatich rokov… mechári s vrecami a za všetkými farár, Ján Svarínsky v luteráku, v albe, ako sa patrí na takú príležitosť.

Beňo je čerstvý a dobrej vôle. Sadne si na lôžku a usmieva sa. Holúška i deti stoja v rade, ako píšťaly na organe. Farár, vyšľahaný vetrom, vyružovený, želá požehnania v novom roku. Opory vdove, potechy deťom, najmä však zdravia domácemu a všetkým radosti.

— Ďakujem, Janíčko, ďakujem, — stisne Paľko bratancovi ruku. Slzy sa mu sperlia v očiach. — Našli ste i mňa? Všetkých nájdete?

— Všetkých, ktorí nás vďačne prijmú, — sadne si tento k posteli.

— To pochodíte všetky chalupy?

— Všetky! Len to máme zadelené. Na kopaniciach polovicu my, druhú zasa pán rechtor Kremenáč. Veľa je toho. Ja som si umienil navštíviť ťa, Paľko, a povedať ti — nestrácaj sa nám. Život ťa sklamal, ten starý… ale je i nový život, čo má svoje krásy. Neraz si myslím na teba. Škoda, že je tak obďaleč Orechové…

— Keď bol tak zle, chceli sme vás už i zavolať, pán farár, — vykladá Holúška dobrodušne. — On nám nehovoril a my sme sa báli, ak by umrel, keď mu prislúžite.

— Jajaj, vdovica, — pozrie Svarínsky vyčítave, — to ja roznášam smrť? Života a veselosti potrebuje dnes náš ľud. Toho! A ty ako sa máš, Anička? A ty, Mariška? Evka? Betka? A čo ty, Janko? Martinko? — ide od jedného k druhému a pre každého má milé slovo.

— Ako všetkých poznáš? — diví sa Beňo. — I po mene!

— Ľahko. Ľudia sa divia tomu aj inde, ale nie je to nijaké bosoráctvo. U nás je to tak — z dievok najstaršia je všade Anna, potom Mariša, Evka, Kačka, Betka… Z chlapcov najstarší je zas Jano, potom Martin a tak. Nie je to ťažko uhádnuť. Ale pôjdeme…

— Veď si ešte poseďte u nás! — zastúpi im cestu Holúška a mrkne na dcéru. — Anna, dones!

— Nie, tetička! — bráni sa Svarínsky, tušiac už misu fánok alebo praženice s klobáskou. — Inokedy. Teraz nemôžeme. Už sme jedli kávu, klobásu, čaj, huspeninu, syr so smotanou, šunku, sliepku a čo všetko. Takýto človek nevydolie… Keby tomu bol už koniec.

— Ba, pán farár, — ohlási sa Kubis veselo, — keby sme mohli koledovať do Veľkej noci aspoň po Matúšovo a hoci Žilinu…

— Tak si aspoň vypite niečo u nás, — upúšťa gazdiná.

— To už áno, Evička, — chváli kostolník, i mechári chvália a hrknú si dobrej slivovice po hodnom poháriku.

— To je už pre nášho Kubisa, — doberá ho farár. — Ten by azda vydolel i v každej chalupe.

— No za tridsať rokov mal som sa kedy naučiť, prosím ponížene.

Mechári presypú zbožie do vreca. Vezmú na dlaň a ofúknu.

— Pekná raž. No, Pán Boh zaplať! A ty, Anička, sadni si tam, kde sedeli pán farár. Však vieš, vydáš sa…

— Ó, ja mám ešte času na vydaj.

— Skoro by som nedbal s vami, — vraví Paľko pri lúčení.

— Ak dá Pán Boh — na takto rok, — podáva mu ruku Svarínsky. — A veď prídem niektorý deň. Pohovoríme si o tých chalupách a všeličom. A vieš, čo je najnovšia zvesť? Bratislava je už naša!

— To je veľká vec.

spievajúc, idú koledáši ďalej do Bolvanov, do Ručenech dvorov, ako nasledujú.