ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rad vozov chystá sa z Čreníc. Ľudia sú veselí. Diškurujú si, ako vyprevadili šimúnovcov.

— No, Kristu, — šúcha si Dučka dlaň, — ak si čo zabudli, sotva sa vrátia po to.

Dievčatá blýskajú očami. Dokerujú sa s mládenci. Výskotu a spevu dosť:

spieva Sedlár, i Fraštacký spieva, i celý voz púšťa sa do spevu.

— To je naša podvysocká, — volá sivý Peterec s druhého voza. — Beňo, hej, poď sem. Ty rád máš pesničky. Počuj, ako je ďalej? Sedlár to nevie, nik to už nevie, a keď ja umriem, bude tam…

— Hneď, hneď, ujec, len počkajte, — zdrží Beňa Srdovan obďaleč. — Tak čo? Náš Martin má slivovicovú vôľu. Čo bolo u matere?

— Nič. Ušla. On do izby — ona von.

— Večer ju pôjde prichytiť, pamätaj! To je potvora chlap. Náhle mu vyšumí z hlavy slivovica — pôjde za ňou.

— Beňo, Beňo, ideme, — kýva rukou Peterec, tiež podgurážený.

— Už.

Zrachocú vozy. I prázdnych je niekoľko. Načo? Nevedieť. Iba Gedeon so Srdovanom všímajú si ich pozorne.

— Dedinka, ani z cukru, — pohodí poručík.

— Páči sa ti?

— Páči. Domce pekne v rade. Záhradky pred nimi. V oknách kvety. Ľud svedčný, úctivý, prebudený národne. A tie dievčatá, aké sú len svieže a švárne. Tváre pravidelné, oči veľké, usmievavé. Tu je ľahko srdce stratiť.

— Ale i nájsť — ako všade, — sadá si Štefko k veliteľovi. — Vieš, brat poručík, toto bola prvá obec v národnom povedomí na okolí. A robili sme to tak. Keď som mládenčil, tu som počal obuvníčiť. Večer zašli sme si za dievčaty, ako mládenci. Ale ja som hneď v chalupe — a máte predplatené noviny, Hlásnika, Dennicu? Kde nemali, ta sme ani nešli. Potom už došly za mnou matere i do ševcovne: Prosím ťa, Ičko, vezmi tieto vajíčka a predplať to tej našej Anne alebo Kači. Nech má i ona ako druhé. Však ak nebude dosť, prinesiem. Vieš, to vajíčka len tak, aby starý nevedel. Ten o novinách ani počuť. Len by vraj bolo na soľ a na petrolej.

Chalupy miznú, dedina sa stráca. Pohoničia ženú veselo. Peterec vyspevuje Beňovi:

Beňo počúva, usmieva sa a zasa počúva. Páči sa mu tá chudá, pravidelná Petercova tvár. Zrak belasý, hlas zachovaný. A tá dobrá vôľa. Mimovoľne cíti, ako v tomto spevavom človeku skutočne raz odumrie dobrá časť starej Lesnianskej doliny. Vozy sa predbiehajú. Najmä Fraštacký, ten chce viesť. Ako by to i bolo inak? Veža a krovy mesta blížia sa.

— Ahá! Ahá… Chytaj ich, lapaj! — ozýva sa so smiechom. Po roliach otrhaní chlapi utekajú ako kŕdeľ rozdurených vtákov od hradskej čím ďalej. Šimúnovci! Zbadali transport — naľakali sa gardistov, aby sa to nejak nezačalo znova. Zahadzujú sa po oráčinách. Peterca to nemýli. On si pošibkáva Šimle a nôti:

Pekná pieseň, čo? — zadíva sa starec do tmavých, citlivých očú Beňových. A ten — ani čo by mu bol synom alebo bratom. Na kolenách notes a v ňom čari-bari. — Azda si si to i odpísal? — pýta sa ho.

— Som.

— A môžeš na voze? Kde si sa ty tak dobre naučil písať?

— Naučil, ujec, naučil.

— To by si ty mohol i do nejakej služby…

— Mohol, ale nepôjdem. Ostanem na doline. Zariadim si gazdovstvo a budem žiť ako ostatní.

Pred Klenovou zastanú.

— Kam teraz?

— Prázdne vozy tu nechať! Plné idú na stanicu a potom cez mesto! — usporaduje Srdovan.

Po okraji mesta niekoľko fabrík — nábytková, železná, klincová a iné. Pracuje sa zplna. Na jarmočnom priestore pusto. Iba akýsi zabudnutý kolotoč viazne v blate. Gardisti prehrčia popri plynovej nádrži. Od stanice počne sa spev. Pušky, čo sú poruke, vyložia sa — nech ich vidia! Takto sa vtiahne do Klenova na piatich vozoch, rozložených dôstojne v istej vzdialenosti od seba. Ulice ani bazár — samý obchod. Za chvíľu oživnú. Na trotoároch zvedavci stŕhajú širáky, ukláňajú sa hlavy. Postavy behajú hybkým, mačacím krokom odo dvier do dvier a rozkladajú rukami. Oči sliedia za vozmi. Tie rachocú na rínok. Popod akúsi pamätnú sochu zahnú do horných ulíc, zkade prišli. Na hradskej presadnú na prázdne vozy, ináč sa soskupia a zas na stanicu. So stanice na rínok. S rínku hore vo tri razy.

— Was ist? — vychodia kupci pred krámy.

— Vojska vozy a vozy, — ide z úst do úst.

— Was ist? Was ist? — pýta sa rozčúlene pán Kohn, obchodník s krátkym tovarom, železníka Stieglitza, optik Hitzkopf klampiara Turteltaubera, starožitník Hager mäsiara Grünhuta. — Was ist?

— Die Gardisten… die Gardisten von Lesna… Bodova… A tu sú ešte i matrózi. Ó-vé, čo len z toho bude?

Na rínku víta prišlých mestská deputácia. Doktor Hôrka, predseda Národnej rady, padne Gedeonovi okolo krku. Prudká krv, vznetlivý zrak, zvlhnutý slzou radosti.

— No, nehovoril som vám, pán doktor, že vojsko ide? — zdvihne Srdovan hrdo hlavu.

— Veď — veď. Bolo už na čase niečo robiť. Pobili by nás. Ja som už ani nespal bez nabitej pušky.

— A ja som vždy, — pohne spokojne hlavou vysoký luteránsky farár, Spálik, — Lesná nás nenechá. Tá nás obránila, i keď nám chceli naši hazafíci okná v banke povybíjať. Tá nás neopustí.

— A Bodová tiež nie, — nedá sa svalnatý Venduš.

— Koľko vás je z Bodovej?

— Štyri vozy.

— Dosť! Ovládneme celé mesto, — istí Gedeon.

Ľudí pribúda. Okná poschodových domov sa otvárajú okolo. Hláv nevidieť. Dívajú sa iste spoza záclon. Nastáva robota. Povolávajú veliteľa matrózov, ktorých je ešte asi šesťdesiat. Dostaví sa slušne, a keď mu poručík oznamuje, že ručí za poriadok a pokoj, hotový je vzdialiť sa i s mužstvom za dvadsaťštyri hodiny.

— Nie, pán poručík, — Srdovan hneď na to, — osem hodín bude vám dosť.

— Dobre, — salutuje dôstojník a ide za svojimi.

Národa pribúda — ľudí i vozov.

— Občania, — prehovorí Gedeon s jedného. — Od tohoto dňa a tejto hodiny prejímame vaše mesto v mene Česko-Slovenskej republiky pod moc a do ochrany Slovenskej gardy. Pomôžte nám zachovať pokoj a poriadok. Všetkým občanom, bez ohľadu na národnosť a náboženstvo, zabezpečujeme istotu života a majetku. Proti rušiteľom verejného poriadku zakročí sa čo najprísnejšie.

Oduševnenie stúpa. Srdovan si zareční. Doktor Hôrka, aj iní. Ľud sa rozchodí v pokoji. V otvorených oknách zjavia sa vykolmované i strapaté ženské hlavy. Gedeon rušia so svojimi do Bergmannovho hotela. Tam sa posádka zalágruje. Zrekvirujú sa miestnosti, telefon a na stenu pribije sa nápis: Kancelária Slovenskej gardy.

Beňo sháňa Srdovana. Nemôže ho nájsť. Konečne ho popadne u Bergmanna, ako probuje s Vendušom telefon. Gedeon už vydáva rozkazy gardistickej stráži.

— Ičo, Ičo, tak čo s tými vozmi? Majú sa vrátiť?

— Vrátiť. Načo sú tu? A chlapci tiež — niektorí — pôjdu domov. Však im niet čo dať jesť.

— A do toho Bohušova?

— Hja, skoro by bol i zabudol, — udrie sa Štefan prstom po čele. — Do Bohušova? Vieš, musíme! Musíme! Môže prísť niekto, zlomí to krk, a jakživ si to neodpustím. Vieš, brat poručík, — hlási veliteľovi, — to sú tam u istého sedliaka, akéhosi Kochla, krásne bronzy. Vyoral ich kdesi zpod skaly. Zídu sa do martinského múzea.

— Choď! Neodkladaj! — pochopí Gedeon, o čo ide.

— Tak počuj, Beňo — jeden voz, taký ľahký, nech ide s nami. Obídeme a zajtra sme tu.

— Dobre! Na rínku ťa čakám. Ale príď hneď.

Srdovan ešte musí pohovoriť s Gedeonom o rozšírení agitácie za Slovenskú gardu. Dôjdu zprávy: Matúšovo je už tiež v našich rukách. Organizuje sa I. pluk slovenskej slobody. Treba plakátovať vyzvania a pôjde sa z dediny do dediny. Teplany ešte vždy znepokojujú. Gardistov treba.

— Tu máš dobrého chlapa, — ukazuje poručíkovi na Jurka Venduša z Bodovej. — Čo ti treba od železa — telefon napraviť, trať pretrhnúť, všetko vie… — Salutuje a beží za Beňom na rínok.

Na uliciach je ešte vždy nevšedný ruch. Obchodníci postávajú pred krámami. Pustené brady, počerné i červenkasté líca, i pekne vyholené, švihácke tváre. Pred Hitzkopfov i zvedavé dámičky s dlhými krkmi. Pani Schatzová, bystrá ani živé striebro, so sitkom na prešedivených vlasoch. Roboty niet. Rolety sú stiahnuté celkom alebo dopoly. Oči brnkajú sem i ta. Debatuje sa tíško — hlavy dovedna.

— Mestský kapitán, — ukazujú na Srdovana a úctivo ho pozdravujú.

— Čo, pán Stieglitz, bolo vám teplo za tej slobody?

— Teplo, teplo, — blysnú malé, pichľavé oči, zachveje sa červenkastá brada. — A sme poškodení!

— Rýchlo si vy to zoberiete!

— Zoberieme, zoberieme, — vystrie dlane Jakub Kohn, vysoký, s bokombriadkami. — Ako by sme žili, keby sme si nezobrali?

— Ale čujú, pán Srdovan, oni sú hodný pán, nuž len pozrú, — chytá ho Stieglitz dôverne za gombičku, — je to rozum od tých ľudí? Oni berú železo, staré haraburdie, šnúročky, stužtičky — čo z toho majú? Keď si vezmem, — vezmem, čo stojí za to.

— Však to bola len taká príučka pre vás. Komu-tomu sa to azda i zišlo.

— Ja nehovorím, — obráti prsty na prsia, pošinúc bradu dopredu, — komu-tomu, kto si zaslúžil, ale mne nie. A potom, pozrú, oni sú múdry človek. Tam je advokát, doktor Hirsch. Kto derie viac sedliakov ako ten? A čo sa mu stalo? Tam je doktor Ignác Kürcz, doktor Altmann, doktor Strauss. Tomuto rozbúchal ktosi klavír, vzal mu cylinder a sopár mašlí na krk, a to je milionár. No? My sme museli i za tých škodovať, a oni sa nám smejú.

— Už bude poriadok. Počuli ste.

— Počuli a sme spokojní. Istota života, istota majetku — to je pre nás dosť. My máme rozum.

— A peniaze, — doloží Srdovan žartovne.

— A kto má rozum i peniaze, môže dostať všetko, — blysnú zlaté zuby okrúhleho Háqera.

— To je tak.

Beňo prekračuje na rínku s nohy na nohu. Vozy jeden za druhým odchodia. Peterec, Fraštacký, Adam Želovič, čo bol u cisára a má syna legionára, Paľo Burý, kurátor… sú už tam. Ostatní sa hýbu. Neďaleko postáva Sedlár z Mokradia. Slivovica mu už vyvetrala z hlavy. Iste uvažuje.

— A ty tu ostaneš? — vyruší ho kamarát.

— Ostanem i neostanem, — hodí Martin vzdorne hlavou. — Mám ešte v Lesnej robotu. Však vieš. Ja tú suku musím dostať, a to dnes. Dotiaľ si neviem miesta.

— A nešiel by si s nami do Bohušova?

— Po čo?

— Po bronzy ku Kochelovi.

— Hlúposť, to je pre Srdovana. Ja mám iné bronzy na mysli, — mykne sa nervózne poďobaná tvár.

— Akí sme len ľudia na svete, — dovtípi sa Beňo, pomysliac na dotlčené krásne telo a smutné oči Sedlárovej. — A žena, žena. Má oči ani jazero, a hovorí — zlé sú, zlé…

— Hotoví ste? — prikvitne Srdovan.

— Ba že už raz ideš.

— Ale, Paľo, — blýska radosť zpod srasteného obočia, — vždy to nezažiješ. Pozri tú múdrosť. Židia sú len Židia. Prispôsobia sa. Hľa, ako sa klonia gardisitickým strážam. Hentam, vidíš toho tučného elegána? To je doktor Hirsch. I ja som mal s ním dosť opletačky. Práve nás zbadal…

— Dobrý deň, — vystruhne advokát poklonu zďaleka a ide ďalej.

— Dobrý deň, pán doktor… Vidíš, kamarát, ten sa ešte len nadrie našich sedliakov. Má majetok i krásny dom. Obchodníci si ťažkajú. Nie div. Starej Schatzke rozobrali všetky stužky a šnúročky, Turteltauberovi plechové kaňvice a kadečo. Háger nechal celé múzeum, utekal do kaplnky chytiť sa rohov oltára, tak sa triasol o kožu. A čo doktor Hirsch? Dostal trocha strachu, odišiel do Teplian a dnes je pánom, ako bol.

— Tak je to často v živote. Platíš, a nevieš, za koho… Ale ak máte ísť — poďme! — kývne Beňo na Zuzicech chlapca, postávajúceho pri vozíku.

— A ty, Martin, neprisadneš? — volá Sedlára Srdovan.

— Kde by ja šiel podaromnici! Mám doma roboty.

— Mohol by si nás počkať v Čreniciach. Aby si nevykonal nejakú hlúposť!

— Počkám, ak bude chuti.

— Janíčko, pohni, — potľapká chlapca Srdovan. — Deň je krátky. Však nás uvezieš, čo? A vozík máš dobrý?

— Chodievam pre doktora — neviete?

— A otec je kde? Povedal si mu?

— Povedal. Oni išli s Petercom. Vďačne ma pustili. Len aby som vraj neprišiel neskoro.

Vozík shrkoce s rínku ulicou pomedzi domce vždy nižšie a chatrnejšie. Vo dvorcoch všelijakého haraburdia a nečistoty. Z jedného hľadí drevená potvora. Oči ako päste, zuby ani lopaty. Zafarbené je to nabelaso a červeno.

— Golem, — pohodí Beňo.

— A čo je to?

— To ti je akýsi židovský duch, čo sa zjavoval v Prahe za dávneho času.

— Len nech ju už nemáta teraz.

Po hradskej ide sa lepšie. Koníčky, také stredné Fuksy, pustia sa do behu. Vľavo, ďaleko po kopci, belie sa lesniansky dolný chrám. Vpravo, za Bystrou, pnú sa na strmom skalisku pošmúrne rumy Zubrovského zámku. Hore Bystricou otvára sa krásna, malebná dolina. Tam kdesi je i Matúšovo so starým hradom. Niže Klenova za kopcami ukrýva sa zasa povestná krvavá Bašta.

— Pozri, Beňo, — ukazuje Srdovan ťažkou rukou za Bystrú, — vidíš tú zubrovskú vežu, ako sa belie? Tam som bol s naším Kmeťom ešte pred vojnou. On sbieral pre múzeum a ja som pomáhal. Istého dňa príde ku mne do Čreníc. Sadne si na trojnožku — sedel na nej nejeden slovenský i český národovec — a pýta sa, či nemám niečo. — Mám, — hovorím, — len to ešte nie je moje. V zubrovskom katolíckom chráme našly sa nedávno v dlážke pod kazateľňou zlatom vyšívané papučky. I rováše z rákócovskej doby. Poďme ta! A Kmeť, sivý ako holub, bol hneď hotový. V kláštore nás prijali vďačne. Jednu papučku ukázal nám gvardián, druhá je vraj už v maďarskom múzeu, vydaná na reverz. Rováše ešte má. — To si, reku, obzrieme. Pozeráme, obzeráme a pustím jeden, dva do vrecka. — Pán farár, — pošepnem Kmeťovi, — je to hriech kradnúť starožitnosti? — Nie, — vraví mi on, — to sa zachráni národu. Keď mi on, že nie, ešte som tri ukradol. Ale cestou do Bohušova mal nás prievozník cez Bystrú utopiť. Slováci ani nevedia, kedy bol ich veľký syn v nebezpečenstve života. A bol už slabý, slabučký.

Beňo naslúcha rozprávke a obzerá sa okolo. Hradská sa túli skoro k samému vrchu, husto porastenému opŕchnutou bučinou. Stretá sa so železničnou traťou. I roztečené prúdy Bystrej majú namierené do toho brehu. Dumno si hukocú svoju starú pieseň.

— Tento vrch, — vysvetľuje Srdovan ďalej, — menuje sa Turecko. Až sem museli Turci kedysi výpady robiť. Za vrchom je údolie — Vojnové — iste sa tam bojovalo.

O dobrú polhodinu zastane vozík pred krčmou v Bohušove.

— Srdovan, kde sa tu berieš? — víta hostí červený, mladý krčmár, opásaný belasou zásterou. — Čo vy tu? Nech sa vám páči bližšie…

— Asentovať sme prišli, kamarát — asentovať do Slovenskej gardy.

— Azda aj pre iné, nie?

— Vybrali sme sa ku Kochelovi pozrieť na tie bronzy.

— Tušil som. Však som ja hovoril o tom kominárovi, vieš? — zajasajú krčmárove oči.

— Viem. Ďakujem ti! A čo myslíš — dostanem to?

— Ak kto — ty to, Ičenko, dostaneš. Ale bez kvitu to nepôjde.

— A máš?

— Rum dostať. Priviezli sme z Moravy.

— Rum, to je nič, — mľaskne Srdovan znalecky. — Kvitu nemáš aspoň pol litra? Kochelová uvarí to so starým sadlom a pôjde hladšie. Kvitu.

— Popozerám, — stavia sa krčmár k službám. — Vozík môže tu ostať.

— Dobre!

O chvíľu vykročia cestou popri majeri. Drobné sedliacke domce striedajú sa ako všade.

— A máš peniaze? — pýta sa Beňo priateľa. — To bude stáť groš.

— Mám len niekoľko korún.

— Ja mám tiež len čo-to pri sebe. A ak nám to nedá?

— Dá, dá, netráp sa. Čo počne s tým? Bojí sa toho ani ohňa.

Zamieria k chalupe, takej z najstarších. Strecha zo slamy šedivej, uľahnutej. Okná malé. Za chalupou chlievy, zadné stavy.

— Už nás zbadali, — hľadí Štefan ostro. — Hlavu dám na to, tam pod tou šopou to drží. Do izby nevezme.

— To ste vy, pán Ičko Srdovan, — vyjde im v ústrety gazdiná, dobre už opadnutá v tvári i v sile. — Aj-aj, to ste vy, no-no! Kde ste sa tu vzali u nás? Však sme veru u vás asekurovaní. I nám nedávno prišla polica — aj-aj, — pokyvuje si hlavou, ako by sa veľmi divila i tej polici.

— Prišli sme vás pozrieť, tetička, ako sa máte? Pojal som si toť i kamaráta, Paľka Beňu, mládenca. Vy máte hodnú dcéru, Evku. Ešte by z toho mohlo i niečo byť.

— Ach, ach, — všíma si ho Kochelová dôkladnejšie, — veď je on neúrekom driečny ako svieca. A naša Eva — aj, aj, malá je ešte, slabučká. Ale však… — vedie ich do svetlice — nuž, veď, aj, aj, — sadnite si u nás!

— A starý kdeže je?

— Kde by bol? Vo dvore. Evka, Evka, — obráti sa mať k dcére, obšívajúcej čosi pri okne, — choď, zavolaj tatenka!

V rohu nad stolom vyrezávaná polica. Tanierov na nej i krčiažkov, maľovaných nabelaso, ružovo. Po stenách sväté obrazy. Zranené srdce Panny Márie. Medzi oknami zrkadlo. Beňo nazrie sa doň nevdojak.

— Uh, aký som nijaký, — zarazí ho opadnutosť a žltosť vlastnej tváre.

— Pekne vás vítam, — vojde gazda, Ondrej Kochel, drobný, územčistý, s neoholenou ostrou bradou. — Kde ste sa nabrali u nás?

— Nevestu vraj hľadajú, starý — nevestu pre tohto hodného mládenca. Aj-aj, ženu, vieš? — vysvetľuje Kochelka po svojom.

— Ženu? To sa nájde. Dievčat dosť.

— A vy, Kochelko, našli ste vraj akési poklady, — nadpriada hneď Srdovan.

— Haraburdy — hm, staré železo. Ale to už ľudia zo závisti — tak.

— A by ste nám to neukázali? My vám aspoň povieme, či to čo stojí a či nič.

— Hm, ukážem. Ukážem, ale musíte so mnou ísť.

Vyjdú a gazda ich vedie rovno pod šopu. Viazanicu slamy odhodí a tam je to na veľkej opálke i s črepmi akejsi ozrutnej nádoby. Beňo si všíma priateľa, ako mu blkocú oči od radosti.

— Aká popolnica, — zohne sa tento a preberá. — A tá nádoba, škoda, je zabitá… A tie sekery, pracky, kosáky. Pozri, Paľo, týmto sotínali hlavy kedysi.

— To bolo všetko v tej nádobe, — vypráva gazdík, žmurkajúc očami. — Tam pod Sklady mali sme val a v ňom skalu ako dobrý sud. Syn Jano hovorí — priorme si z toho valu, prirobíme si kus zeme. Ale skalisko v ceste. Dáme sa ho lámať, tu sa len naraz vyvalí a nájdeme tam pod ním tieto čary.

— A čo vy počnete s tým, ujec? — ožíva i Beňova tvár pri pohľade na bronzové nástroje. — Kam to dáte?

— Kam? — poškrabe sa sedliak za uchom, kade už silno šedivie, — čo ja viem? Človek sa i bojí. Mám kravy… chalupu. Ktovie, čo v tom môže byť?

— A by ste to nepredali?

— Čo? Azda tieto haraburdy? — Aj-aj, — natiahne krk gazdiná, stojaca s Evkou len tak obďaleč. — No-no, to by nám ešte bolo načim, aj-aj.

— A ja by to vzal od vás Kochelko, pre múzeum, — položí Štefan gazdovi dôverne ruku na plece. — Viete, čo je to — ha?

— Veru neviem.

— Nuž to je taký dom, čo patrí všetkým Slovákom. Tam sa také veci ukladajú. Môže si ich obzrieť, kto chce, a nepoškodia nikomu. Dáte ich?

— Hm, to nejde len tak, — krúti Kochel hlavou nedôverčive. — Čo ja viem, ký anciáš je v tom?

Posberkaná tvár sa však čosi-kamsi vyhladí. I vyjasní. Srdovan má totiž na také bolesti osvedčený recept. Vyberie z vrecka groša, cintľavá Evka strčí fľašu pod futku a odbehne. Medzitým príde i syn, Jano. Ten je už onakvejší — z novšieho sveta. Ponáša sa trochu na starého, ale nedá tak na daromnice. Vojakom nebol, chybný je na vnútro i na nohu, ale sa nebojí.

— Ta s tým do izby, — povie a berie to hneď i s opálkou.

— Ba to! — protestuje mať, zastúpi mu cestu, — ja chcem pokojne spávať. Ktovie, čo v tom trčí.

Tu dobehne Evka, celá udýchaná. Stará sa stratí. Jano zasa — keď je to vraj pod šopou, prečo by nemohlo byť i v chalupe? O chvíľu sú už veci po stole a po šramkovanom stolci rozložené ako hračky.

— Pozrite, tetička, — ukazuje Srdovan bronzovú sekeru gazdinej, čo sa už má starostlivo okolo sporáka, — týmto kedysi rúbali drevo… Týmito kosákom sotínali si hlavy. Týmto kladivom…

— Aj-aj, no-no, — diví sa Kochelka, ako na všetkom.

Na paňvici škvrčí sadlo. Kvit je už rozrobený. I cukor sa prižaruje na farbu. Vôňa páleného udrie chalupou, vyjasní tváre i jazyk rozviaže. Gazda je vždy mäkší. Beňovi neujde, ako Štefan pustí do vrecka jednu z bronzových sekier. Potom i druhú…

— A čo, tetička, staré je to sadlo?

— Také sedemročné, aj-aj, — duší sa gazdiná. — Pravda, starý? To je ešte z tej mašice, čo sme zabíjali, keď na majeri horelo.

— Ehm, — mľaskne si Kochel s pôžitkom, — také je najlepšie.

Kadečo i s tými črepmi poodkladá sa znova do opálky. Srdovan už spočítal kusy. Je ich vyše sto. Eva pristrie stôl. Prinesie i chlieb z komory. Rozloží pekné, brúsené poháriky. Stará berie po jednom a nalieva z veľkého kastróla. Parí sa to — vonia. Leje ani olej a farbu má peknú dočervena.

— Nech sa páči! Nechže sa vám páči! I z tohto nášho chlebíčka!

— Máte pekný, chvalabohu.

— Len taký, aký nám Pán Boh požehnal.

— Tak na vaše zdravie, Kocheľko, — dvíha Štefko pohár, — a na šťastie celého domu. A aby ste, tetička, dostali dobrú nevestu! A ty, Evka, švárneho ženícha!

— Bože daj! Bože daj!

Štrngá sa a vôľa rastie. Na to haraburdie už i zabudli. Rozprávky dosť o všeličom. Gazdovi svietia oči ako svätojánske mušky. Spomína tisíc vecí, počnúc od svojho pradedenka, ktorý prišiel bol sem z lesnianskych kopaníc. Jeho žena sa všetkému diví.

— No-no, aj-aj!

Beňo je najtichší. Hľadí pred seba a počúva ostatných. Pohárika len čo sa dotkol.

— Nechutí ti? — primkne sa k nemu rozihraný kamarát.

— Chutí, ako by nie. Ale mám slabú hlavu.

Konečne zamieri Srdovan rečou i na tie črepy a na to železivo. Čo s tým?

— Ale, priateľko, — žmurká Kochel, — dáte mi ešte niečo, že som to opatroval, a vo meno božie vezmite si to a dajte, kam patrí. I tak by to musel zaniesť, odkiaľ som vzal. Pravda, stará?

— Aj-aj! Nuž veď akože inak?

Už sa dobre zmrklo, keď sa hostia lúčia. I Beňo je dobrej vôle. Pochváli gazdinú a Evku pohladká. Starý je už ani rodina. Jano si pohvizduje a pomáha odniesť haraburdie na vozík pred krčmou.

— Aspoň mi to nenarobí pokúšania v dome, — posvieti im gazdiná.

Tma je nie hustá a Fuksy majú dobré oči. Pohnú rezko, ako domov. Veselo sa vozík rozhrkoce. Cesta je nie najlepšia. Zahnú poľnou popod horu rovno do Čreníc. Pahorky vidieť, ako sa vlnia. Nad Vysokou ešte niečo spopolneného svetla.

— Teraz už vieš, ako to sbieram? — vraví Srdovan druhovi. — Nerobím to pre seba. Dostanem a dám — národu. Od prostého človeka je to azda dosť. Čo mi ostane? Radosť, a nič viac! Radosť!

— Šťastný, keď ju vieš precítiť, — pridŕža sa Beňo na sedisku.

— A ty nemáš radosti? Ani si jej nemal?

— Málo, — odmlčí sa a zahľadí do šera.

Štefan sa ho nechce ďalej vypytovať. Vie — na tomto mĺkvom človeku leží čosi. To však musí on sám složiť.

— Hľaď, — prejde na iný predmet, — toto údolie tu je to Vojnové. Tu boly iste i valy. Hore na kopci bol hrad za dávnych časov. Tam v doline, kde mihajú svetlá, to je Bodová. Ten kopec naľavo, skoro nad Lesnou — i na tom mohlo byť také hradisko.

— Čo stôp po starej kultúre, — diví sa Beňo. — Museli tu už ľudia dávno bývať.

— Dávno.

Janko dobre poháňa, Fuksy sú hladné a vo vozíku len tak vŕzga. V Čreniciach stavia sa najprv v krčme u Kaliniaka.

— Bol tu Sedlár?

— Nebol, — obsluhuje si hostí okrúhla, červená rohánka.

— Bude iste u Kedráša, — myslí Srdovan a zatiahnu ta. — Bol tu Martin Sedlár z Mokradia? Taký s poďobanou tvárou.

— Bol, — podíde územčistý krčmár ochotne ku dverám. — Odišiel, asi hodina je tomu.

Beňom to trhne. Cíti sa nevoľno. Nič mu je nie do Kačky, ale po celý čas vidí dotlčené krásne telo — ako bronzové.

— Ak ten vykázal čosi, — hovorí. — Neviem, ľúto mi je akosi tej ženy, ľúto.

— Daj si pozor, aby si sa jej nenazrel hlbšie do očú. Má ich pekné, potvora. A ten Martin popri nej — hotové nešťastie. Ktorej babe to len kedy napadlo dovedna sbúchať!

— Ba to!

O štvrť hodiny sú už pri cintoríne v Lesnej. Chrám sa belie, večné svetlo bliká tajomne. Chalúpky stúlené mlčia. V oknách sa svieti slabo a neisto.

— Ak ti vôľa, nazrieme, čo je tam? — hotový je Srdovan. — Janko, — potrhne chlapca za plece, — zastaň. Tieto veci zavezieš k nám a povedz mojej — prídeme hneď.

— Dobre.

Priatelia zamieria na Priekopu. Zájdu pozorne ku chalupe a pritiahnu sa k oknu. V izbe postáva Višňová, Martin sedí za stolom a pred ním za misu okrúhlych, červenuškých, usmievavých šišiek.

— Tu je, — šepce Beňo.

— Kde by bol inde? A pozri, stará líška, už ti ho traktuje. Len mu to nejde dolu hrdlom.

Naozaj Sedlár sedí pri stole. Hlava podopretá rukou a neberie si z misy.

— Ale, Martinko, už si len vezmi, — počuť zdnuka. — A udobri sa, môj krásny, udobri! Pozri, Martinko, však ja viem, ani ty si nebol bez toho na tej vojne. A ona, mršina, zle porobila. Aj ťa odprosí. Ale to je tak — niektorá sa obíde. Taká však — urastená ako javor, krv búrlivá, ani nevie, kde, ako, a čert ju podchytí. Nech si doma, inak je to, môj zlatý, veru inak. Taká ti je ani jahnička.

— Ej, čert aby jej veril, — vybuchne z Martina.

— Nedostal ju! — mrká Beňo, zrejme uspokojený. — Vojdeme?

— Ako chceš.

— Poďme, — ťahá čosi Paľa.

— Tu si, Martin? — odchýli dvere Srdovan. — Hľadali sme ťa v Čreniciach.

— Nech sa páči, poďte nás navštíviť, — skočí Višňová ani pre spasenie. — Poďte, dušenky moje, prehovoríte Martina, — sype mať slová milé, prihladené i ponúka ich. — Nate, vezmite si, i jemu príde chuť. Však som to nachystala preňho. Pre koho iného? Mám ho ako syna. A on i prišiel, práve som zahasila. Búcha, trepe — mati, otvorte, kde je tá moja suka? Ja nedajbože nájsť zápalky, a on dobre dvere nevyborí, ľudkovia. A Kače tu veru niet. Nech je tu, dám mu ju sama — vydusiť, keď si zaslúžila. Ale ona sa ho bojí ako hromu. Išla k tetičke na kopanice.

— Netráp sa, Martin, — teší Štefan zamračeného kamaráta. — Horšie si už prežil. Vymláť babu — odľahne ti a bude. Vezmime si šišiek, čož’? — berú si z misy. — Zahryzni si i ty, hladný si od rána, a na moj’ dušu dobré sú.

— Martinko môj krásny, radostný, už sa len nehnevaj. Už si len vezmi akomak! — žobroní starena.

Sedlár mäkne. Ten hrozný výraz roztápa sa na tvári. Vztiahne pomaly ruku, vyberie si šišku, keď si berú druhí, — zahryzne a slzy mu tečú z otvorených očú. Slzy ako hrachy.

— Bude lepšie, — myslí Beňo, — odľahne mu.

— Poďme, — vstáva Srdovan a obzerá sa po svetlici. — Čakajú nás doma. Zajtra máme verbovať do gardy. A ty, Martin, ostaneš?

— Nie, idem, — dojedá už skoro tretiu šišku. — Musím!

— Kde by si len šiel, syn môj, do tej tmy? — zdržiava ho mať. — Vyspi sa u nás. Však…

— Nie, mamenka, idem ma kopanice. Musím to vybehať, — odstrčí ju prudko. — Dobrú noc.

Chladný, vlhký vzduch oveje ich vonku. Pri hornom chráme priatelia sa rozídu so Sedlárom.

— Tvrdý chlapík, — šomre Srdovan. — Ale má ju rád, potvoru. Len by sa ešte nevrátil. Vieš, kde bola Kača?

— Kde? — užasne Beňo. — Azda nie…?

— V posteli. V tej pekne upravenej posteli, kamarát. Tam ju iste stará strčila, kým on búchal. Zazrel som jej koniec sukne. Trčal jej zpod periny.