ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Holúšov dejú sa vážne veci. Už ráno nadriekla Cigánka, Cigória, z dediny: — Pani gazdinká, nesiem vám novinu.

— Akú? — pýta sa hneď vdovica zvedavo.

— Dobrú, — blysnú Cigánke zuby. — Veľmi dobrú!

— Ale čo?

— Ak mi dáte omasty — poviem vám!

— Dám. Som ťa kedy vyhnala… čo?

— Nuž veď… pani gazdinká. Však vám poviem — prídu námluvy.

— Kde?

— K vám.

— A kto? Odkiaľ?

— Z dobrého domu… z poriadneho. Od Zázvorov z obce. Juro prišiel z vojny a chcú ho oženiť. A ten už dávno pozerá za Annou. Keď išli raz z kostola, dobre oči nenechal na nej. Ó, ja viem. I Mariša má hodného frajera.

— Čo by sa len kto obzrel o chudobné dievčatá…

— Jojój, gazdinká, vaše majú šťastie! — obzerá sa Cigánka po slanine. — U Zázvorov je otec nevládny, mať tiež tak. Príde Juro, vravia mu. — Ožeň sa, ale hneď! — Dobre, keď chcete. — A ktorú by si si tak? — Nuž, vraj, iďte vypýtať Aničku Holúšech pod Orechové. Ak by nešla, môže byť i Mariša Stránikech z horného konca. Ak ani tá, nech je Eva Prepelech! Dal im tri na výber, ale na prvom mieste vašu dcéru, gazdinká…

— Evička, Evička, — volá o chvíľu zas akýsi známy hlas. — A nemáte sliepočky na predaj? Alebo húsku, alebo kačicu?

— To ste vy, Jolanka? — víta gazdiná maličkú, starú Židovku, soschnutú ako sušienka, prestupujúcu s nohy na nohu s košíkom v ruke. — A že sa vám to takto chce?

— Veru chce, keď musí! — žaluje sa ošúchaná pani a utiera si ústa, žmurkajúc bystrými očima. — Čo si má počať chudobný človek? Najprv to posbiera po chalupách a potom poď s tým každý boží týždeň i dva razy do mesta. A ešte nás s ujcom Šíverech, so starým Tomášom, i vysmejú. Tá mladá chasa, už to len nemá nijakého móresu. Veru sa Tomáš včera i nahneval. On si kobylku poháňa — nože-no, moja, čože neťaháš? Veď si sa nažrala… A tu to vaše dievčisko, tá Eva, ide popri a volá. — Ujec, však sa nažrať ani nevidí! Veď má miesto očú iba jamky.

— Naša Eva? — zamračí sa gazdiná.

— No iste bola to ona. Aj som jej hneď, počkaj, veď sa ja požalujem materi. Ale ju veru i bičom zatiahol, a mal recht!

— Mne sa veru nepochválila. Ja tej dám… — vyhráža sa tak naoko.

— A máte niečo pre mňa, Evička?

— Čoby len, pani moja. Máme chorého, však viete.

— Ba povedzte pravdu — budete dcéry vydávať. Už to hovoria v dedine. Pani Ganslová mi pošepla — Annu prídu ešte dnes nahovárať. A Mariša má už tiež svojho.

— A koho? — stavia sa Holúška. — Po mňa to ešte nedošlo.

— Toho Gužvarech zpod Višňového. Veru hodný chalan a ženu vychová. A ty, Anička, čo? — zazrie dievča, ako upratuje v kuchyni, — pôjdeš? Nebude ti tam zle. Budeš sa mať na čom narobiť do božej vôle.

— Ja mám ešte dosť času na vydaj, — červená sa Anna, idúc do komory. — Pre mňa sa veru nemusí nikto ponáhľať!

— Hja, tá má iného kohosi, — sníži hlas Jolana. — Ale, Evka, Evička, — pritrie sa k Holúške, — poslúchnite, to je nie sedliak! Však to ľudia vedia. To je pán!

— Veď si ona nezakladá na tom.

— Nech si ani nie. Panská láska po zajačom chvoste. Pán i zaľúbi, a poľúbi, ale ľahko nechá tak. Nech si Anička šťastie nevyženie pre daromnicu.

Popoludní dôjde i tetička Klankech, Kačkina mať, zo Svíbového, jará, skúsená, s drobnou vyrážkou na nose. Na ruke konopný obrúštek, pod obrúskom gatky, okrútené dva razy okolo ruky, už aby to bolo zdarné. Hneď sa dá do toho, že tak a tak ten Juro Zázvorech… Chváli, nahovára. Stará to i chápe, ale Anna ani počuť.

— Nie, mamenka. Ja sa nevydám. Ešte mám čas!

— A na koho sa držíš? — mrzí sa Holúška. — Pozri, mám vás štyri a som vdova. A ten, čo ja viem, či ti sľúbil niečo?

— Mne nik nič nesľúbil.

— Tak čo chceš? Lepšieho šťastia sa ti netrafí. A máš mi ostať starou dievkou?

— Nech, ak i… Bude to len pre mňa, — prechodí dievča do plaču.

— Dobre — ja ťa nenútim, — zmäkne mať. — Ale mi potom nehundri!

Beňo sa vráti v dobrej vôli, a tá vôľa ako by bola tým najlepším liekom. Čo deň je zdravší. Opadnuté líca sa azda od toho smiechu vypĺňajú. Iba samota ho už tak nevábi. Keď je nie ktosi uňho z Holúšovcov, zájde k nim on. Rozpráva, žartuje a zvedavý je na všetko. Ten sedliacky stav má preňho akési nevysvetliteľné kúzlo. Ako vstúpi do chaupy — chlad sa tratí s tváre. Veľké Anine oči sa dívajú a smejú a smejú.

— Kde ste boli večer? Nemohli sme sa vás dočkať…

— Však viete. Všade to vedia. Richtára sme volili u Žeruchu. Feroviča. Potom ma volal ujec Ručenech do Škriatkovho Žlebu jalovičku jednať.

— Jalovičku? Ba azda Jurovi ženu, nie?

— I to i oné.

— A ako sa vám vodilo?

— Dobre. Neviem, za čo by to nedal, — pochvaľuje si Paľko. — Ja som zpočiatku len tušil, čo, reku, za jalovičku? Načo by nás toľko bolo? Tu vojde starý do Surovcech chalupy a hovorí: — Prišli sme kúpiť jalovičku, máte? — Ale máme, — usadí nás hneď gazda, — a predáme vám ju. — A bola by takto drahá? — Však sa pojednáme, — nevyjdú chlapi z úlohy. Na stole je hneď obrúsok, pekný podchlebák, a sadlové hriate. Také, ako sme pili u Kochelov v Bohušove, keď sme jednali starožitnosti. I škvareniny prinesú za misu. Husacie vajce v nej, aby to bolo podarené. Jednáme, jednáme. Surovec sa nedá, gazdiná prikyvuje a Juro vyjde za Evou do pitvora. — Ale nech to už Pán Boh požehná, — pretne napokon reč hostiteľ. — Ja vám tú jalovičku dám a, tuším, nebudete mať nič proti tomu, ak bude i krava. Ale dám vám i našu Evu s ňou. Straka je veľká mazna, aby ju mal kto dobre opatrovať.

— Jojój, to ste vy naskusovali, ha-ha-ha… — zachvieva sa chalupa od veselosti. — A dnes azda šli už i ohlášky písať.

— Pravdaže, — ohlási sa Eva, čert dievča. Pred chvíľou ju mať hrešila pre Tomášovu kobylu. — Práve ich tetička vystrájali, čo som bola u nich. A máš peniaze? — pýtajú sa ujca. — Mám, tie, čo sme tú ošípanú predali. — Daj ich sem, — berie mu ich z červenej šatôčky, — vezmi tieto, čo som v čepci opatrovala. Tie budú šťastnejšie. A abys’ tam na fare niečo nevykydol a týchto mladých nezahanbil, lebo máš riedku hubu. A pred polnocou aby si bol doma.

Smiechy pretrhne chlapčisko od Ručenov, Adamových.

— Dedko nám umreli, keby ste prišli k nám.

— No, chvalabohu, že mu už odľahlo, — vzdychne Holúška. — Povedz, syn môj, hneď prídeme.

Zápäť za ním vstrčí Bolvanka hlavu dverami.

— Eva, a si doma? Poď, prosím ťa, k tej našej neveste! Už to prišlo na zázraka.

— Mašicech dedko umreli, počula si? — zvestuje Holúška susede.

— Ešteže? No, na moj’ dušenku, jedno mrie — druhé sa liahne!

— Keby len jedno, — berie vdovica vlniak, zahodí na seba a beží…

— A babky máte? — volá za ňou Beňo.

— Akej babky? Všetky sme babky! Vypomáhame si, ako vieme.

Holúška ponáhľa sa do Bolvanov, Beňo s Marišou a Evou do smútočného domu. Tu je už mŕtvy na doskách… hodiny zastavené, zrkadlo zastreté čiernym ručníkom. Nech dušu nič neruší, kým sa dostane na svoje miesto. Syn Adam šiel už tiež do dediny — zariadiť, čo treba na fare, u cechmajstrov, u zvonára a kdekade. Keď vyzvonia, bude už duša na mieste.

Dedka pekne oholia, umyjú a oblečú, ako sa patrí. Večer síde sa rodina. Prídu i susedia spievať. Dcéra Anna, vydatá za Mišugom v dedine, je tu i s mužom a deťmi. Vykladá, ako vie. Má i za čo. Jej poručil najviac. Synovia, Martin a Michal, sú v Amerike. Tým je tam dobre. Adam sedí mĺkvy, nevesta sa mrzí. Zato sa otvoria hrubé, obité Tranoscie, popravia i okuliare, Starý Bolvan si odkašle, pohmká a začne vysoko trasľavým hlasom: — Tak tedy dokonávam beh svého života…, — až sa mu ohryzok na hrdle pohne hore-dolu. Ostatní vpadnú do toho tenko i hrubo, aký komu hlas Pán Boh osadil. Beňo sedí a počúva. Posvätnosť chvíle v prítomnosti mŕtveho cíti veľmi silno.

Po vykonaní povinností domáci čím-tým uctia prítomných a rozchodia sa všetci v mene božom.

— A veru bol to statočný človek, — povie ten i onen domácim.

— Jojój, tatenko môj! — zakvíli Anna Mišugová a utiera i drobnej dcérke očká koncom kasanky.

— Ba bol on človek kadečo, — vraví ujec Kozák Beňovi pred chalupou. — Nik nemal pri ňom ani tej zeme v poriadku. Každému odoral, medzu presadil. I ten poriadok, aký nechal tým deťom, jednému všetko — druhému nič, ani len za opateru. Bude to zas len pre advokátov a na súdy. Na čo iné?

Ráno privezú truhlu so zlatým krížom, s hlávkou anjela s krídelkami. I ruky sú tam stisnuté, ako na rozlúčku — všetko z papiera. Prídu i cechmajstri. Stránik s kamarátom Fialom. Naladia hlasy, spievajú, rečnia a potešujú citlivým, pomazaným tónom.

— A veru bol to človek, — chváli Stránik, keď už majú ísť a ich už i učastovali. — Taký sa chytro nenarodí.

— Budeme ich dlho pamätať, — prisvedčí i kamarát. — Ale by sme už mali ísť.

— Ešte sú nie tu stryná z bodovských kopaníc, — zdržiava ich Mišugová, — však vám radšej ešte prinesieme niečo.

— Nuž počuj, Jano, — mrkne Stránik, — zaspievajme mu ešte jednu. Takú kratšiu.

— Prečo nie? — pristane štedrejší Fiala a hneď i začne, kým dcéra nebohého naleje po poháriku. Zatiaľ príde konečne i strynká z bodovských kopaníc, i deti po kmotrovi z Vlčích Jám. Zatlčú rakvu, zoberú a udrú tri razy o prah vo dverách, aby sa zosnulý nevrátil, vyložia pred návratím na doštenák a Žeruchove Fuksy pohnú dolu kopcom.

— Ťažko sa to chodí kopaničiarovi za živa i po smrti, — vraví cechmajster Stránik Beňovi. — Hegá to dolu kopcom, hegá.

Na hradskej sadne si rodina do voza. Dcéra, čo najviac smúti, na rakvu i s deťmi. Ostatní stoja okolo.

— Tatenko môj, — počuť vykladať, — ako len budeme bez vás? Čo ste sa ešte aspoň dva-tri roky nepobavili? Čo nás odchádzate?

Húf rastie za vozom. Pripojujú sa ľudia z Toporca, Mokradia, z Božej Hrsti, zo Svíbového a zovšelikadiaľ. Chlapi v sedliackom alebo i takom cajgovom… kde-tu ešte i širica s farebnými výložkami. Ženské v halienkach, belasých mentiekach a v zásterkách, vyšívaných žlto alebo načierno.

Ide sa vážne, ale toľkou cestou pospomína sa to i oné. I čo tá Kača Sedlárech! Kto bol všetko nahovárať Evu Surovcech v Škriatkovom Žlebe! Kto všetko prišiel od vojska? Kto sa vracia zo zajatia a čo to všetko bude s tým richtárom na Lesnianskej doline! Keď dochodia k dedine — ozve sa zvon. To aby krúpy nevybily obilie.

Pred kostolom složia rakvu. Mŕtveho by mal ešte obzrieť nejaký ten pokukáč. Tento úrad zastáva nateraz Pišta Kačkin, predseda všetkých figliarov na doline. Čož’ však, keď ho nikde niet. Horko-ťažko ho nájdu. Vrchnák odložia, a tu — dedko ležia pekne dolu tvárou.

— A čo sa ty, Adamko, hneváš na mňa? — usiluje sa ho pokukáč obrátiť. — Azda som ti ja kedy spravil niečo zlého?

V chráme nasleduje spev, žalmy, kázeň… a najmä odobierka. Mŕtvy leží už poriadne, ako sa patrí, pod sieňou tam pred bočným vchodom. Dvere otvorené a Svarínsky sa odoberá, ako by to len hovoril on, Adam Ručenech-Mašica, najstarší… — A teraz sa už odoberám od vás, drahé deti moje. Od teba, syn môj Martin, od tvojej manželky i dietok v Amerike. I od teba, syn môj Michal s manželkou i dietkami tiež v Amerike. I od teba, syn môj Adam, od tvojej manželky i od vašich dietok. Ďakujem najmä tebe, nevesta moja, že si ma v mojej ťažkej chorobe starostlivo a verne opatrovala… Odoberám sa od teba, dcéra moja Anna… (ozve sa plač a zasa stíchne), od tvojho manžela i od vašich dietok… Odoberám sa od brata Jána s manželkou, dietkami, od brata Jura s domácimi. Od bratanca Adama Varečkárech na doline. Od švagrinej Anny z bodovských kopaníc. Od dietok po kmotrovi. Od kmotričky vdovy po druhom kmotrovi i s dietkami. Od rodiny ručenovskej, bolvanovskej, mišugovskej, menovanej i nemenovanej všetkej dohromady. Od dobrého priateľa Mateja Kozáka, čo ma verne navštevoval a potešoval v mojom trápení… — tak sa pospomínajú skoro celé kopanice. Zájde sa do dediny, do Čreníc, ba prejde i na Bodovskú dolinu. Farár si zaslúži štólu, kým všetko vypočíta z hárku. Ale on každému priloží niekoľko dojemných slov. A musí mať tvrdé srdce — nič sa ho to nedotkne.

— A odoberám sa ešte raz a naposledy od vás, milé moje deti. Od susedov horných i dolných, bližších i ďalších. Od velebnej cirkvi, i od rodnej obce, i od všetkých vás, čo máte účasť na tejto mojej pohrebnej počestnosti! Ostaňte s Bohom… — vydýchne si farár a zakončí.

Teraz to už hladko ide. Rechtor zaspieva a zástup vyrojí sa na ulicu. Cechmajstri zapália fakle a obstanú rakvu. Mendíci berú veľký, čierny kríž, ozve sa i zvon, čo jediný nezobrali na vojnu, a hne sa to na cintorín. Mužskí popredku, ženské spolu za nimi. Ručníky, viazané na rohy, len sa tak mrvia. Cintorín je niže dolného kostola. Luteránsky osobitne, pekne ohradený, s divou čerešňou pri vchode. Hrobári, ináč i obecní sluhovia, Žuták a Drgla, čakajú nad jamou. Ľahostajne kladú telo k telu v luteránskej či katolíckej časti. Ak ich čo vyruší — najviac fľaša starej slivovice, keď sa vykope niekedy, alebo nerozlučná fajočka, čo sa dostala pred rokmi a rokmi do zeme so svojím ctiteľom.

Farár prežehná, rechtor odspieva i ôsmu pieseň, cechmajster rozplače smútiacich svojím pomazaným hlasom o tej smrti ukrutnej ešte naposledy, a dedko Ručenech môžu do súdneho dňa bezpečne odpočívať.

Ľud sa hrnie od hrobu. Mohyly zdvihnuté i urovnané. Krížov, drevených krížov, sem i tam. Po svahu belejú sa ručníky, kasanky ihrajú.

— A si už chlap? — chytí zrazu Svarínsky Beňu popod rameno. — Pozrime, aká radosť! No, chvalabohu. Keď som bol u dedka, hľadal som ťa. Nebolo ťa doma. A teraz čoho sa lapíš?

— Budem sedliačiť, — usmeje sa Paľko spokojne a obzerá sa po cintoríne.

— Pozri, Beňo, — Peterec, tiež akási pokrvnosť zosnulého, ukazuje na hroby, kde sa belie osamelý pomník a černie železná ohrada. — Tam ležia naši farári.

— I Jaroš, môj predchodca, je tam pochovaný, — spomína Svarínsky. — Napracoval sa, chudák, a umrel v mladom veku. Nechal vdovu, deti. Ktovie, z čoho žijú.

— Tí sú v Klenove, — potriasa Peterec krásnou šedivou hlavou. — Predvčerom som ich videl s Gedeonom, čo bol i tu u nás. A tie dievčatá veru pekne vyrastajú. Mladšia má oči celkom na otca, čierne a veľké. Však ich otec bol ozaj len krásny chlap. A mocný, že ho nebolo na doline. Keď ten pri sôsype — ja som bol vtedy kurátorom — vzal päťdesiatkilové vrece do jednej, päťdesiatkilové do druhej ruky a zdvihol to dohora ako nič. A Slovák bol veľký. Keby mu bol niekto na Slovákov čosi — to mu nedaroval. Raz v meste u Bergmanna vyhnal z jedálne všetkých Maďarov a Židov pre také čosi… Mali by sme mu aspoň pomník postaviť.

— Veru mali.

— Ach, Bože môj, Bože, — narieka Mišugech totka, a ani nie nad hrobom.

— To za tým starým tak nariekate? — pristavia sa pri nej.

— Ach, čož’, pán farárko, — zdvihne vdovica oči, plné sĺz, — starému je už tu dobre. Ale ja som si tu kúpila miesto vedľa neho. Keď ho vidím, vždy ho veru musím oplakať… Tu budete spočívať, vy, moje ručičky, i moja hlavička, i moje nožičky — ach, ach!

Ľudia sa rozchodia. Pred farou sv. Ján a za ním akási babka. Maleková zo Svíbového.

— Pán farár, prišli sme s krstom od Bolvanov zpod Orechového. Je to akési slabučké. Nebudete sa na nás hnevať?

— Čo si pomôžem? Počkajte v kostole, mám ešte prácu. A to doniesla tá, čo som ju len nedávno sobášil?

— Veru tá, prosím ponížene. Keď je to už v tej republike všetko akosi naopak.

— A čo má — syna?

— Čoby len. Dcéru! Však sa stará i hnevá preto.

— A akéže jej dá meno?

— Milka.

— A nie Anna?

— Ó, nie. Tí mladí to už i tie staré mená zapovrhujú. Teraz už len Milka, Vladko, Milanko, samí páni. Len kto bude zemiaky okopávať a hnoj kydať?

— To, to, tetička, to!

Oproti idú dve dámy. Staršia okrúhlučká a počerná, peknej pravidelnej tváre. Mladšia štíhla, biela, ružovkavá. Elegantnosť priliehavých šiat odráža sa ostro od sedliackeho rúcha v dedinskom prostredí.

— Ach, už ste zdraví? — pokývne Nelly hlávkou na Beňov pozdrav, hrajúc sa v prstoch s plnými, červenými klincami, čo dostala včera od kohosi. — Už sme vás i oplakali. Nate, vezmite si na šťastie, — podá mu usmievavý klinček.

— Škoda by bolo mladého človeka, škoda, — prisviedča s chybným prízvukom i spoločnica, v ktorej poznáva Paľko pani notárovú.

— Aká škoda? Za mnou by nemal kto zaplakať, — sklopí oči mládenec, ale je rád tomu vľúdnemu úsmevu. — Kto by len…?

— Čo ty vieš? — kára ho bratanec. — Ani netušíš, komu by si chýbal.

— Tak je! To je pravda! — zasmejú sa dva páry pekných očí a tratia sa medzi ženami, čo idú z cintorína.

— Bum, bum… bum-bum-bum, — ozve sa bubon a hneď zhučia i trúby kdesi pri dolnom chráme. Ľudia sa obzerajú. Z brán vychodia noví zvedavci. Najviac ženské a deti.

— Skoro by som bol zabudol, — dotkne sa čela ukazovákom Svarínsky. — Mám ešte svadbu z Čreníc. Potočný vydáva dcéru. Je to tu divný svet — čo? Ako sa mieša radosť so žalosťou na tejto ulici! A tak by si rád s tebou pohovoriť. Nejdeš k nám?

— Nie. Máš prácu. Zájdem k Srdovanovi, ak je doma.

— Je. Zas prišiel na deň, dva. Tak dovidenia!

Bubon hrmí, trúby hučia akýmsi pochodom vždy silnejšie. Dolu na hradskej spestrejú sa farby, vynoria sa postavy, blysnú trúby, a ako prestanú hrať, ozve sa lahodný ženský spev:

nesie sa pieseň mäkko, ako pozdrav dávnych, predávnych časov. Spievajú len ženy a dievčatá. Chlapci a operení družbovia držia sa okolo hrdla a zavýsknu — ichuchú!

Za mládencami hudba, za hudbou s prvým družbom mladucha. Na hlave rozmarín, farbienok a parta, s nej visia široké, pestré stuhy všetkých dúhových farieb na plecia a chrbát vkusnej, belasej súkennej mentieky. Na rukách odievka, vyšívaná, s dlhými strapcami — na znak viazanosti.

— Tí starí vedeli i rúchom hovoriť, — myslí si Beňo a vidí, že i dámy obďaleč ako to zaujíma. Nevdojak pozrie i na ženícha. Ten zas má rozmarín na prsiach, i pripnutý kvetavý hodvábny ručník. Druhý koniec vložený je do pravého vrecka na bielej halienke. Okolo pier a stúh a tylangrov. Beloty a kvietia, až sa v očiach mení. Krok mužských a ešte viac žien je celkom elegantný, svieži, drobný, rytmický.

Hudba zvučí… Ichuchu… Pohybmi vládne takt. Chlapci sa roztancujú… Ichuchú…! Zvedavci sa sháňajú a postávajú po ceste. Najviac ich je popred Želoviča, kde si smútočná rodina zalieva žiaľ po spôsobe otcov.

— A nech už dá milostivý Hospodin tomu nášmu nebožkému sladkého odpočinku a radostného zmŕtvychvstania, — zazdravká Peterec a štrngne si s Ručenovci, Bolvanovci, Mišugovci i s vravným Malekom. — A nám tu ešte toho zdravia a dobrej vôle!

— Pán Boh uslyš! — prisviedčajú cechmajstri i ostatní.

Plakať už nik neplače, iba dcéra Anna, v tých pobelavých rukávcoch, čo zavzdychá. Však sa stalo, čo sa malo!

— Ani ho len nespomenula. Ani nezajajkla, — šepocú si ženy a mrkajú smerom, kde za táfľou sedí nevesta, Adamova žena. — A jej sa tiež dosť ušlo. Čože si doniesla z domu?

Na hudbu vyhrnie sa čo mladšie predo dvere. Tam je i Beňo. Zaráža sa pomedzi ľudí, ako by hľadal niekoho.

— Ale ste pyšný, — zasmejú sa mu vtom veľké čierne oči. — Už ma azda ani nepoznáte. Dám vám voňačku, chcete? — podáva mu pod nos snietku rozmarínu.

— To si ty, Kača? — uprie mládenec teplý pohľad na veselú ženu. — Mám sa ti ešte i poďakovať…

— Za čo?

— Za vložku.

— A páči sa vám?

— Ako by nie? Pekne vieš vyšívať.

— Ale nie tak ako Anna.

— Čia?

— Holúšech, — nazrú sa tie čierne oči ani na dno duše.

— Tá vie tiež pekne, — dá si Beňo pozor na slová. — A kde je Martin?

— Môj muž? Neviem! Azda ho zem zhltla. Vravia — zabili ho na maďarských hraniciach.

— A kde si ty teraz? U mamenky v dedine?

— Mamenka už veru prešli na svoje otcovské do Slávikova. Tam je niekoľko chalúp, ako sa ide do Rakova, blízko Srdovanovej záhrady. Ja som ešte na kopaniciach. Keby ste neboli pyšný, veru by ste mohli návštevu vrátiť, — škádli sa hneď, kým hrmí hudba a všetky oči obrátené sú na nevestu a svadobný sprievod. Iba jeden pohľad prediera sa až k nim pomedzi hlavy zvlneného davu. Dlhý, plachý pohľad veľkých, sivých očú…

— Čo je tá Anna Holúšech taká bledá? — šibrinkuje Kačka rozmarínom.

— Kdeže je?

— Tam stojí pri studni s Marišou. Čosi jej musí byť.

— Neviem.

— Dobrý deň, pán Beňo, dobrý deň, — zadíva sa zrazu na dvoch v tisku osamelých veľká zvedavá tvár.

— No, na moj’ dušenku, sme odmaľovaní, — myslí Kačka. — A nech!

— Čo ty, Kačka, — unáša prúd pani Ganslovú pomimo, — čaruješ? Čaruješ?

— Eh, frajer čarovaný — chrbát maľovaný, — vynájde sa žena.

— Veď je tak!

Hudba stíchne, ženské dospievajú pred kostolom. Prúd svadobníkov vteká doňho ako hladina, posiata kvietím dolu úpustom. Beňo dostal sa až k Anne. Už je nie ako pred chvíľou. Červená sa ako zapálená broskyňa.

— Taký je u nás život, — stratí slovo Svarínsky, ponáhľajúc sa po novej povinnosti do kostola. — Plače sa i výska a nik si z toho nerobí veľa. A zajtra máme richtársku voľbu. Mal bys’ ostať, braček.

— Uvidím, — hľadí Beňo za priateľom, ako sa prediera v dôstojnom luteráku. — Čo, Anička, ostať?

— Ako sa vám ľúbi. Chalupa neujde.

— A čo si bola taká bledá?

— Len tak, — zapýri sa dievča ešte väčšmi. — Ideme z pohrebu, nemôžeme byť veselí.

Ulica je prázdnejšia. Hudba sa vracia k Želovičovi. Z otvoreného chrámu vyznievajú slávnostné zvuky organa.

— Joj, — uchýli sa zrazu Anna za Paľka, ako by ju bodlo čosi. — Vidíte tú ženu v čiernom tam pod gaštanom pri kostole? To je Hosa-Iva.

— Už som ju videl. Čo sa jej bojíš, starého ohrebla?

— Veď. Ale najlepšie je s ňou nemať nič. Tá dievkam čaruje. I ten Sedlárkin rozmarín je akiste od nej. A Kača ho na prsiach nosila. Na holých prsiach.

— Ba, — stisne jej mládenec silnejšie ruku, tvrdú, vyrobenú. — Už rozumiem, — pomyslí si. — Aká je rozkošná v tej svojej naivite. Kačka je len zvodná… Tak, Anička, ja ostanem, — vraví jej, — a vy len tam doma opatrite.

— Dobre!

Anna zmizne vo dverách u Želoviča, kde sa už mieša smútočná rodina s podajednými svadobníkmi, čo nevedia trafiť do kostola, Beňo zatiaľ klope u Srdovanov.

— Voľno, — ozve sa známy, tvrdý hlas. — Ach, pozrimeže, — skočí Štefan, oblečený po vojensky, priateľovi v ústrety. — Beňo, neúrekom… Kde sa ty tu berieš? — obsýpa ho otázkami ešte vo dverách. — To si tú smrť jednako previedol. Už som sa veru i dopytoval na teba. A vyzváňali ti vraj. No, je dobre, keď je nie zle. Poď, sadni si medzi nás!

Pri stole sedia vojaci v legionárskej rovnošate.

— Taliansky legionár, Jurko Lúčan… francúzsky Janko Svetlý, — oboznamuje ich Srdovan s Beňom. — A toto je náš nový obyvateľ, priatelia, rekonvalescent a kandidát na ženbu…

— No, i to dobre, — pohodí Lúčan, ženáč, asi štyridsiatnik, tvrdých čŕt.

— To nás čaká jednaká starosť, — doloží Svetlý, belší a otvoreného pohľadu mládenec.

— Kedy ste prišli, priatelia? — všíma si Paľko výrazných obličajov a hneď sú v rozprávke.

— Ja som bol už na Štedrý večer doma, ale len na štyriadvadsať hodín, — hovorí Lúčan ochotne. — Z talianskeho frontu šli sme cez České Budejovice. 22. decembra prišli sme na Slovensko do Senice. Práve pochovávali Maďarov, čo tam padli okolo stanice. Ubytovali nás v Čáčove. Tu som dostal i dovolenie navštíviť ženu a syna.

— Bolo to radosti, keď si kráčal Lesnou?

— Veru bolo. Večer som v meste skoro ubil jedného. Idem so železnice a on — vy, legionári, všetko ste vyžrali. — Čože? Šľak teba trafil… málo chýbalo, že som ho nevyzauškoval. Brgoň akýsi! Na druhý deň ľudia sa hrnú z kostola, keď dôjdem do svojej chalupy. Veru mi i slzy vstúpily do očú. Takej radosti už viac nezažijem…

— To si myslím, — hľadí naňho Beňo. — A ty ako? — spytuje sa mladšieho.

— My sme išli z frontu od Vouziéres, z Ardennských hôr, na Taliansko a tak do Českých Budejovíc. 23. januára boli sme už v Prahe.

— A prišiel si?

— V nedeľu. Už na železnici rástol som od radosti, keď som videl ľudí z okolitých dedín. Pri mne sedí babka. — Odkiaľže ste? — pýtam sa jej. — Z Bohušova. — Z Bohušova? A nepoznáte akéhosi Srdovana z Lesnej? — Poznám. Ako by nie? — A žije? — Žije, — vraví mi žena. — Tu je v meste, verbujú s Vendušom dobrovoľníkov u Bergmanna. — Idem rovno do hotela a tu vidím Iča na schodoch. — Štefan, a žiješ? — volám naňho zďaleka. — Jano, a si to ty? — ten zas hneď proti mne. Poznáme sa na prvý pohľad. Vyjde i Venduš, chlapisko ako hora. V tornistre mám chleba i konzervy. Učastujem ich. Náhlim sa však domov, hoci nemám ženy, ani milej, ani majetku, ale ťahá to. Na vŕšku nad Črenicami složím ruky, ja, neznaboh. Rozhliadam sa po doline k Lesnej. Tichá, mesačná noc a ja ďakujem Pánu Bohu za tú veľkú radosť. Bohatým sa cítim ako nikdy. V Čreniciach prenocujem u bratanca. Deťom rozdám čokoládu a jedno-druhé, čo som priniesol z Francúzska. Mysleli sme, tu už vonkoncom niet nič. Ráno idem popri dolnom kostole a ujec Krupica prvý volá na mňa: Vitaj, Janíčko, a ťa nezabili? Odkiaľ? — Zďaleka, ujec, zďaleka! — Zvonia, do chrámu ľudia sa sypú. Dievčatá driečne, pekne pristrojené. Prešiel som kus sveta, ale krajších som nevidel. Blysol som si po nich a šiel k sestre. A ty čo, — obráti sa k Beňoví, — kde si sa tu vzal?

— Prišiel som sem hľadať pokoj a radosť.

— Pst, — pretrhne ich Srdovan, prekladajúc veci za rozprávky sem i ta, ako by nepozoroval nič. — Nechajte si to na večer, alebo na inokedy. Toho je i tak veľa. Teraz prejdite na chvíľu do pitvorca. Môžete sa dívať na komédiu.

— Čo zas vystrájaš? — zapáli si Lúčan cigaretu. — Ešte si z tých fígľov nevyrástol?

— Nič zlého! Hosa-Iva išla kamsi — musím ju zastúpiť. Odkázal mi Krivošiak. Pripravujem sa. A vy čo by ste už i boli tam, — ukazuje Štefan hosťom bočné sklené dvere.

— Čo len vymýšľa? — mrzí sa i jeho žena. — Jemu vždy ide rozum len na také veci.

— I ty choď ta s nimi! Uvidíte — bude to stáť za to!

Poslúchnu a vyjdú. Hľadia cez sklo, čo sa to strojí. Štefan kladie na stôl veľkú starú knihu a priloží ju umrlčou hlavou. O chvíľu čuť kroky. Dvaja chlapi a dve ženy v sedliackom vojdú do svetlice. Podľa rúcha zpod Vysokej, ale niekde s druhej strany.

— Ale, prosím vás pekne, čo nás len k vám nedohnalo, — počne jeden z chlapov, neveľký, počerný, kým tí ostatní obzerajú sa placho okolo.

— Viem, čo vás dohnalo, všetko viem, — pretrhne ho Srdovan, tváriac sa čo najvážnejšie. — Vám svine dochnú, kravy ručia, strečkujú a nechcú dojiť.

— To, to, prosím ponížene, — vyvaľuje človek oči. — My sme až z Krtova a dobrí ľudia poradili nám sem k Hosa-Ive. Tej však niet doma a akýsi gazda poslal nás k vám, že vy tomu tiež rozumiete.

— Ako by som nerozumel? — múdri sa Štefan. — Veď je mi Hosa-Iva vlastná tetka. Tu je, hľa, i kniha múdrosti. To je od nej, — ukazuje starý, hrubý foliant na stole. — Sadnite si.

Tí v pitvore div sa nepuknú smiechom, keď vidia, ako sa ženy mykajú lakťom a posunkami ukazujú na umrlčiu hlavu.

— Hm, hm… však už len no! — usádzajú sa. — Ako to len všetko viete?

— Ako by nevedel, keď som sa tomu učil?

— Tak, akú nám dáte radu?

— Počkajte! — zdvihne Srdovan hlavu, strihanú nakrátko, keď sa chvíľu preberal v knihách. — Najprv tie svine. Máte nové chlievy?

— Nie. Také staré…

— Vykopte pod nimi jamu, aspoň na meter hĺbky. Do tejto jamy nanosíte hliny so všetkých svojich rolí. A vy, ženy, vybieľte chlievy vápnom. Potom zoberte z rubáča traky a šnúrky z giat. K tomu mach od komína, íverky z devätorakého dreva. To všetko dáte na uhlie a okadíte ošípané. Rozumiete?

— Áno, áno! A s dobytkom ako?

— Tiež tak. Vyberiete podmostnice, vykopete jamu a kravičky okadíte. A kto prvý príde do vášho domu, nič mu nepožičajte. Ten vám to porobil.

— A olovo nelejete?

— Nie.

— Ani vosk? — odváži sa ohlásiť ženička.

— Načo! Viem i bez toho.

— Tak vám pekne ďakujeme. A túto maličkosť vezmite si vďačne, — vyloží chlap niekoľko koruniek na stôl.

— I toto, — vytiahne zo žien tá smelšia za hodný uzol maku.

— I toto, — postaví druhá fľašu kvitu. — A užite to v dobrom zdraví.

— Dobrí ľudia, ja vám to nie preto, — odtíska Srdovan dary od seba. — Len si to nechajte!

— Ale no, veď vieme…

— A len to nezabudnite urobiť. Uvidíte — neobanujete! — volá Srdovan za odchádzajúcimi. — A pozdravte tam u vás!

— Dobre. Dobre…

— Už si ty len potvora chlap, — vojdú tí z pitvorca, sotva sa dvere zavrely, celí červení od smiechu. — Ako si to len narafičil?

— Čože ešte ja? Len čistote ich učím a poriadku. Ale Krivošiak — ten len ešte lieči svine. Nedávno jednej radí — svine ti dochnú, stvorička? Odstrihni švy s nových rubáčov. Posväzuj a otoč tým chlievy šesť ráz… a zbavíš sa pliagy.

— To je drahá medecína, — pochopí hneď Srdovanová. — A z nových rubáčov.

— Ale tá Hosa-Iva jednak má len meno, keď chodia k nej toľké svety, — uvažuje Beňo. — Tu si ju tak nevážia.

— Každá dolina má i svoju bohyňu. A čož’ u nás. Lež na Morave! Ale i tu platí — niet proroka vo svojej vlasti.

— Rád by raz do Ivinej chalupy.

— Ak len to, — tľapne ho Srdovan po pleci, — pôjdeme, však mi je to tetka či čo. Začaruje ti frajerku, akú chceš. A čo ty teraz mieniš?

— Sedliačiť a študovať.

— Študovať? Ba kieho? — Nemal si toho dosť? A kde?

— Tu — na doline.

— Iba ak nejaké pekné oči.

— Jest tu i okrem toho všeličo — história, literatúra, právo, medicína, filozofia, náboženstvo, umenie i národohospodárstvo… Tu je celá rezervácia podivného sveta, čo vy nebadáte, keď žijete v ňom od detstva, — vysvetľuje Beňo ako profesor. — Ja som cudzí u vás, preto to ľahšie zbadám. Učil som sa mnoho i videl, a čo poznávam, viem to ohodnotiť. Len pomoci mi treba, a tej mi dáte vy. A tu je i iná otázka. Pozrite, ten ľud je pekný, dobrej i veselej mysle. Od prevratu sľubuje si mnoho. Ako mu pomôcť, aby sa nesklamal?

— To veru, priatelia, — prikyvuje Lúčan vážne, — Hosa-Ivy mu nepomôžu.

— Pomáhali sme i dosiaľ, ako sme mohli, — odkladá Srdovan hrubánsku knihu na miesto a umrlčiu hlavu hore na skriňu. — Však bol v židovských rukách. Tu bolo Židov vyše tristo, a všetci žili z nášho ľudu. Mali krčmy, sklepy, synagogu, školu i s učiteľom. Založili sme Potravný spolok — na pôžičky zas Lesniansky úverný spolok, a šlo to. Dnes je tu už len židovský cintorín a niekoľko tichých židovských rodín na pamiatku.

— Úver je dobrá vec, ale nie všetko. Roľníctvo potrebuje zeme, a tu sú krásne tably panského poľa… — vykladá Beňo ako samozrejmosť.

— Zapperovský veľkostatok… ten sa musí rozparcelovať, — prisviedčajú legionári. — Zem patrí do rúk ľudu.

— Ďalej pozrite, Lesnianska dolina je priamym a najkrajším spojením na Moravu. Tu treba postaviť železnicu, jednu-dve fabriky, a ľud má chleba.

— Výborne, — lapá sa sŕdc hotové nadšenie. — Výborne!

— Však sme preto prišli k tebe, Štefan, — vstáva Janko Svetlý, — poradiť sa, čo a ako. Keď sme už bojovali za tú slobodu, nech náš ľud má niečo z nej.

— Musíme za to pracovať.

— Viete čo, priatelia, — zjasajú ostré Srdovanove oči zpod srastených obŕv, — večer sme doma. Poďme na faru k Svarínskemu. Bude rád a poradíme sa o tom.

— Dobre.

Bum-bum… bum-bum-bum… hrmí vtom vonku, až sa taniere chvejú na stene… Trá-rata-rá-rata-rá… Popod okná vidieť ľudí bežať. Srdovan vyjde tiež na ulicu s priateľmi. Prúd svadobníkov vlní sa pomedzi húfy zvedavcov.

— Čo títo ľudia, nemajú roboty? — diví sa Beňo.

— Čoby len? Akej?

Od Želoviča vychodia zaviazlí sedliaci, veselí a spokojní, ako by dedko Ručenech len opálky plietli hore pod Orechovým. Anny už nevidieť, ani Holúšech dievčat. Má kto oči pásť i okrem nich. Za hudbou vedie si už ženích nevestu. Pristane im to.

— I ty môžeš tak ísť, ak si hodnú nájdeš.

nesie sa ponad chalúpky ta k sivej oblohe. Na priedomí sú všetky zvedavé tváre. Jurko Prepela s nakrivenými ústami. Eva Dubcech, ešte v jeseni parádna a teraz akási rozcuchaná. Adam Lúštikech…

— Čo je tej dievke? — všimne si jej Beňo. — Nebola taká!

— Hja, frajer ju sotil, či jej dal zaucho. Odvtedy je taká.

— Škoda dievčaťa!

— A ty, Adam, si si už našiel niekoho? — prekára Lúčan Lúštika.

— Čoby len.

— A by si chcel?

— Však by, — usmejú sa mu do očú. — Keď nechcú habať, zhyzdy akési.

Pani Ganslová tiež stojí so svojimi. Oproti pod odkvapom elegantná Nelly. Kto by ich všetkých vyrátal. Pestrý sprievod hrnie sa nadol. V tej mrvenici jediný Želovič stojí pred krčmou pevne ako stĺp, silný, s vysokým čelom a múdrymi očami.

— Poď, Janko, Miško, Adam… — kynie prstom na toho i onoho. — Poďte!

— A načo?

— Vypiť si.

— A kto platí?

— Čo vás po tom? Zajtra je richtárska voľba. Viete, jemu ani veľmi nedochodí, ale spomenul si na vás.

— Kto? Azda Pokryváč?

— Ale nebuď zvedavý, Janíčko. Len poď, keď ti vravím.

Sedliaci vojdú do krčmy. Ulica stíchne. Len zďaleka nesie sa vždy slabšie, sotva badateľne: Ty Pane Bože môj!…