ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Si hore? — odchýli ráno Srdovan dvere na vrchnej izbe. — Už sú tu i vojaci. Prišlo ich niekoľko zo Šíbu i s poručíkom. I Sedlár ťa už dovedoval. Kdesi vystriehol tú kozu. Mal by si mu byť svedkom, ako sa vyporiada so ženou.

— Hneď! — pretiera si mládenec oči a obzerá sa po nízkej izbici, plnej tanierikov, krčiažkov a všelijakých črepov. — Ako som sa len dostal sem?

— Ani nevieš? — vojde Štefko s úsmevom. — No, skúsil si niečo tej noci? Počuť už všeličo.

— To som jakživ… — skočí Beňo s lôžka. Schytí nohavice — nemôže si ich od smiechu natiahnuť. — To som jakživ! — opätuje a pery sa mu potŕhajú. — Čo je proti tomu túlačka po meste? To sa nedá zažiť nikde, iba v Lesnej. Divadlo — naozaj divadlo.

— Hovorí už o ňom celá dedina. Ľudia sa smejú — najmä na Hrebenárovi. Tomu všetci doprajú tej prechádzky. Veď by za glg dobrej slivovice zašiel i po Teplany. A teraz jej niet. Krčmy prázdne, a ak v nich čo — žbrnda. Ak si nenapáliš — nemáš. S Krtkom sa už včasráno vyvadila tetička Mišugech. Zvalil vraj na ňu, že mu dala porobiť Hosa Ive. Nadal jej i do hrbani, a ona jakživ nemala nijakého hrbu ani v záhradke, ani na roli. Marhášovi zas prišlo zle. Bol u žandárov, ale tam už balia.

— To je novín! Ozajstný ranný žurnál.

— A máme i novinársku agentúru.

— Čože? Agentúru?

— Agentúru. So sídlom tu v obci u pani Ganslovej. Službu majú večer čo večer. Zasedajú dve Židovky, katolík s katolíčkou a dve luteránky, aby bolo všetko zastúpené. Tam sa dozvieš všetko, čo sa robí na doline. Zpravodajskú službu majú v Čreniciach, tu i na najďalších kopaniciach — na Vlčích Jamách či pod Orechovým. V meste sa to sbieha u pani Schatzovej. Aparát veľmi citlivý. Kde sa zakadí v chalupe — už to vedia. Kto sa s kým súdi, kto za kým pozerá. Keď mládenec prehodí frajerku — všetko, všetko.

— Teda akési malé Wolfbyró či Stefani…

— No! Oni robia verejnú mienku a všetci sme pod ich tlakom. Iba s tebou nevedia si rady. Kto si? Čo si? Už i starú Jolanu poslali pod Orechové.

— Tú maličkú, vravnú, čo tie kurence skupuje?

— Tú! Tú! I mňa sa už naunúvali. A čo ja viem, kto je? Však, reku, musel sa i žandárom raz legitimovať. Spýtajte sa tých. Čo ja viem, kto je?

— Nuž sedliak. Sedliak, ako druhý!

— Jakživ si ty nebol sedliakom. Ani po rukách, ani po reči. Ale poď! Musíme do Čreníc. Dovedú z Bodovej šimúnovcov a máme ísť s gardistami do mesta, ukázať sa maďarským matrózom. Ak stihneme, zaskočíme i do Bohušova pre tie bronzy. Ponáhľaj sa.

Na schodoch krčiažkov a tanierikov, ako všade. Dolu v izbe sedí počerný vojak, mladý, širokých pliec a bystrého pohľadu. Dopíja si kávu a diškuruje s domácimi.

— Brat poručík, — pristúpi ku stolu Srdovan, — mám česť ti predstaviť svojho priateľa, Pavla Beňu, gardistu.

— Gedeon, — povie nakrátko vojak. — Teší ma, veľmi teší. To sa nedáme tým Maďarom.

— Nedáme, pán poručík! — stisne Beňo podávanú pravicu.

— Budeme dolinu spolu hájiť — čo?

— Budeme.

— Tak hneď do toho! Kto je predseda Národnej rady?

— Farár Svarínsky.

— Svarínsky… Svarínsky? O tom som i počul čosi. Nie je to ten spisovateľ?

— Je.

— Výborne. A je tu i katolícky farár?

— Je. Ján Bukva.

— Slovák?

— Dobrý Slovák. Osvedčený národovec.

— Četníkov máte?

— Žandárov. Práve sú na odchode.

— Tých moji chlapci vymenia. Zavolajte jedného, — tam sú vonku.

Vstúpi vojak a pozdraví.

— Bratku, — podíde k nemu Gedeon, — rozdelíme našu armádu. Dvaja obsadíte četnícku stanicu, dvaja pôjdete s nami. Práce je veľa. Žandári sa vypracú. Ale zbraň aby neodniesli.

— Dobre!

— Dovoľ, brat poručík, — vpadne Srdovan do reči, — ja som sa už postaral o to. Naši gardisti patrolujú od hornej fary po dolný chrám.

— Výborne. Čím si bol na vojne, priateľu?

— Čím? Robil som sa hlúpym, ako som vedel. Šustroval som v Žiline a pálil podošvy, keď bolo zima a nebolo čím kúriť. Kto prišiel — známy, dali sme mu, koľko vedel skryť. Potom ma dali do Olomouca. Tam mi tiež nebolo zle. Ale poďme, brat poručík. Musíme i za Svarínskym. A v Čreniciach dostaneme zajatcov, o ktorých som ti hovoril.

V dedine ruchu a ruchu. Zvedavosť hľadí z okien i zo dvorov. Všetci by radi vidieť to vojsko, čo prišlo. Pozdraviť generála. Cechmajster Stránik je prvý.

— Ach, keď nám už len prišli, pán vojak, — a utrie si oči rukávom.

— Aspoň už bude poriadok v dedine, — uľavuje si Hrebenár. Zašiel sa žandárom požalovať, ale tí sú už na ceste.

— A nebude ti každý blázon nadávať, ako by hnoj kydal, — dokladá tetička Mišugech v ošúchanej hráškovej clejke na starej hlave.

— Dobre bude, ľudia, dobre, — smeje sa poručík a podáva ruku starým, mladým a deťom, „nazdar!“

— Nazdar! Nazdar!

Shora kráča sedliačka, urastená, hybká. Oči ako uhoľ a obočie ani štetcom podtiahnuté. V počerných lícach krv a zdravie. Pery — len zahryznúť do nich.

— Beňo, Beňo, — mrká Srdovan, — to je Sedlárová!

— Kdesi som ju už videl. Akiste v meste.

— Taká ženská utkvie v mysli. Ale vieš čo? Choď k Višňovej na Priekopu. To je jej mať. Sriekni sa, že hľadáš Martina. Nech ten blázon nevykáže niečo… — Vtom Srdovan zaskočí Kačku, ako náhodou. Čosi jej povie. Tá blysne očima, krv jej udrie do tváre a pohne, zatiahnuvši si vlniak na hlavu.

— Už vie, o čo ide! — myslí si Beňo, idúcky s Gedeonom.

— A ty, — vracia sa Štefko, — nezaviazni. Ideme ma faru — ta príď! A pozri, tam na lavičke pred krámom tá pani, čo pletie pančuchu. Pozdrav sa jej — zíde sa ti! To je agentúra, vieš?

— Dobre! — usmeje sa. Pred očima na niekoľko krokov osieva sa mu riasnatá belasá sukňa a bije o drobné čižmičky. Príde mu na myseľ poďobaná Sedlárova tvár. — To je ženská, samý oheň. — Nie div.

Pred sv. Jánom ju dobehne.

— Kačka, čo tak bežíš? — pozrie si ju zboku.

— Musím. Muž mi prišiel z vojny. Zabije ma! — Uprie na mládenca veľké, čierne oči.

— Pekné máš tie oči, Kačka, — zachveje sa Beňo.

— Ba zlé — zlé. Načo ich len mám? — odbočí do uličky, síde na Priekopu a skoro vpadne do Višňových chalupy. — Mamičenka moja, mamičenka moja, Martin je tu. Pásol po mne v noci na kopaniciach. Kde sa ja len schovám? Kam sa ja len uchýlim, Bože môj…

Materina vráskavá tvár ešte sa viac zorie obavou. Zachveje sa ako list. Dobre jej misa so zemiakmi nevypadne z ruky.

— Ach, Katuška moja, — zahorekuje starena, ktorá iste tiež bola hodná kedysi, — že si sa len tak dala tým čertom posadnúť! Kam ťa už teraz schovať pred tým vlkolakom — kam? — Pozorne vyjde na násyp, hneď je však i dnu celá vyjavená. — Na moj’ dušenku, však ti je už kopov za pätami. Chytro skoč za škrich do komory.

Pred chalupou hovor. Stará pozná Sedlárov hlas celkom určite. Ktosi ho zdržiava. Skočí do izby, pozrie oknom — skutočne on, a ako čert. Vezme metlu do ruky a porúča všetko Pánu Bohu.

— Dobré ráno! Pekne vás vítam, mamenka! — vchodí zať do stavania. — Ako sa máte? A čo moja sajha? Kde je — čo je?

— Neviem, Martinko môj, neviem, môj pekný… — posbiera žena sily, a veru nik by netušil, ako sa triasla pred chvíľou. — Neviem. Poď bližšie, sadni si, — a ešte sa mu i usmeje.

— Ako neviete? — šľahne oheň z očú a počne sa mykať ten poďobaný obličaj. — To som ju nevidel sem ísť?

— Videl-nevidel. Bola tu pred chvíľou — poviem ti pravdu, no. Ale ušla. Počula, že ju hľadáš.

— Ja ju dostanem, hoci bude pod nebom lietať, — zastrája sa Martin a vypne sa vo svojej chatrnej postave. — A kam šla tá vaša slávna dcéra? Veď ste si ju len krásne vychovali.

— Nuž, vieš, Martinko, na nej sa to nezačalo, ani sa to neskončí.

— Ba skončí, keď ju dopadnem, — skríkne zať a potrasie puškou. — Skončí, aby ste vedeli… — a obzerá sa po izbe, pozrie ma pec, popod postele. Vyjde do pitvora, posvietil do pekárnice i na ohnisko a do komína. I do komory sa vrúti, ide ku škrichu, nahne sa zaň…

„Kriste Ježiši!“ ide mater zadusiť. Ale nič. Kače niet — ani na povale, Nikde! Nikde!

— Nuž čo? Prepadla sa? — dobre sa Sedlár nezaleje hnevom. — Počujte, mamenka, — obráti hroznú tvár k starene, — už si ja to na nej musím odbiť. Ináč ma porazí.

— Ale odbi, odbi, môj pekný. Však je tvoja. Ale jej hriechy si neber na seba.

— Však… má šťastie.

Na priedomí postáva Beňo. Všíma si naloženého voza, čo práve hrkoce dolu po hradskej.

— Tak čo? Hotový si? — pozrie na rozorvaného Martina. Videl Kaču, ako brnkla z chalupy ani gazela. Snaží sa kamaráta prehovoriť. Nech by si vylial žlč na inom. — Dobre, že ideš, — vraví mu, keď nedostáva odpoveď, — tí sa už sťahujú.

Na voze slamy dopoly. Na nej sedia žandári, žena a dvoje detí. Sedlár sa díva, ako by sa ho to netýkalo. Zrazu skočí, kývne na patrolujúcich gardistov a — stoj!

— Postáť! — zachytí im kone. — Kvery ste oddali? — pýta sa tých na voze, dnes už celkom krotkého vzozrenia.

— Oddali, — zneje odpoveď.

— A tu máte koly? — vryje sa rukami do slamy. Vytiahne pušku, i druhú. Prekutá voz — puška za puškou, až do päť. — No, teraz môžte ísť! — odľahne Martinovi.

Voz sa hne a mizne na zákrute. Gardisti obzerajú pušky.

— Kam s nimi?

— Na faru, — komanduje Sedlár.

— Tam je hlavný stan, — teší Beňu, že to uľavuje.

Ľudia vychodia z chalúp. Ošúchaní, ako pri práci. Čím väčšia gazdiná, tým ošúchanejšia. Hja, treba gazdovať, a koho sa nechytí špina, toho ani práca.

— Čo ste za hada chytili? — zastane zvedavo objemná tetička Súčanech, idúcky z dolného chrámu.

— To sú vidličky na rezance — vidličky, tetička.

Roj detí rastie po sv. Jáne, ktorý si spokojne stojí pod lipami. Za ním roztiahnutá horná fara s hranatou bránou a malými oknami.

— Tam je i generál, — povrávajú si chlapci.

Vo fare je naozaj živo. V pootvorených izbách plno ľudí, tunajších i cudzích. Ku včerajším hosťom, ktorí zaviazli pre zlé železničné spojenie, pribudli noví. Asi pred hodinou prišli na aute z Teplian starí známi, účtovník Kurtovič, trochu zasadlovený, staviteľ Kabáč a vtipný spisovateľ, kučeravý Janko Granec, novelista a nádejný dramatik. Okrem doktora Žitnáka, ktorého tiež azda len tá popská brada robí starším, samá mladosť. Beseduje sa veselo. Nebezpečenstva dosť — maďarskí matrózi šarapatia sem i tam.

— Ale čo, priatelia, — podrží si vyholený a nulkou vystrihaný Maťko Kumhár graciózne cigaretu v prstoch, — s nami je Dohoda, a to stačí.

— To som ja vždy vravel počas vojny, — prisvedčí energický doktor Macho, lekár z Matúšova, Svarínskeho bratanec. — Čo sa naši nastrachovali. I tu Janko. A ja mu vždy len — neboj sa, s nami je väčšia polovica sveta. A teraz je už vláda v Skalici. Treba sa nám len chytiť do práce. Každý na svoje miesto, a utvoríme divy.

— No, nový svet, nový, — pokýva bradou rozvážny Žitnák. — Zato mnoho ťažkostí nás čaká, kamaráti. Ja sa ich nebojím, len viem — mnoho.

— Bez ťažkostí niet z práce radosti, — usmeje sa Macho. — Ináč ja neviem, čo by tak. Slovensko je naše.

— Budú ruvačky, kamaráti.

— O čo? O prácu?

— Čoby. O výhody, — potrhne Žitnák kútikmi úst významne. — Ináč ja neviem, neviem. Možno — mýlim sa, ale tak sa mi to aspoň zdá… Doba je veľká a ľudia, — zdvihne prst pred čelo, — akiste malí.

— Eh, čo? Všetko sa poddá, — blysnú Machove oči ohňom presvedčenia. — U nás je dosť miesta pre všetkých.

— Tak je… tak je… — prisviedčajú okolo pristretých stolov, na nich podáva čaj mladá domáca pani, okrúhlučká, veľkých, sivých očú a bohatých, gaštanových vlasov.

— Ešte sem, Elenka, — upozorňuje ju Svarínsky diskrétne.

— Starý, ty budeš županom, tam niekde v Lipovci — volá Kumhár. — Ja ti budem tajomníkom.

— A ja vystavím Slovákom parlament, — vraví Kabáč, chudorľavý, plavých vlasov.

— A ja banku, národnú banku, — dodá Kurlovič, ako by to ani nemohlo byť ináč.

— A ja divadlo, — prihrnie si havranie kučery Janko Granec. — A ty, kamarát, tiež neostaneš tu zahrabaný, — vraví Svarínskemu. — Ty pôjdeš na slovenskú univerzitu. Budeš profesorom…

Vojdú Srdovan s Gedeonom a odvaha ešte stúpne. Poručíka vyobjímajú. Asi päťročný chlapček, Janko Svarínsky, hľadí z kuchyne, čo sa to robí.

— Dokážeme Europe a svetu, že sme schopní života, — vyráža Machov ostrý tenor.

— A našich amerických bratov zavoláme domov, — vraví Kumhár. — Tí majú i groša i skúseností, a toho bude treba. Ty máš niekoho v Amerike, Jano?

— Brata Ondra. Šestnásť rokov mal, keď išiel pred vojnou.

— A máš i viac bratov?

— Mám. Žijú s materou doma v Mýtnej.

Do kancelárie vchodí Martin Sedlár a hlási korisť.

— Teda zobrali ste kvery? — svietia Svarínskemu oči.

— Zobrali. Kam ich složiť?

— Do farskej komory. Alebo — ak chceš — do pivnice. Však tu to iste i bývalo kedysi. Vieš, brat poručík, — vysvetľuje Gedeonovi, — táto budova bola kedysi, pred sto rokmi, stoličným domom. Na dvore bol dereš a v komore árešt.

— To ty teda bývaš vlastne v árešte, — vtipkuje Granec.

— Tak trochu, — pozrie mu priateľsky do výrazných očú, keď vstúpi Beňo s dvoma gardistami. — Sem, sem sa, bratia, — volá Svarínsky, — tesné kúty, ale dobrých sa veľa vmestí. Konečne sme si teda pánmi v dedine. Elena, dušička, ponúkaj…

Žienka snáša hosťom, čo nájsť napochytre. Chutný chlapček s pričesanými dlhými vláskami prikradne sa z kuchyne za mamou.

— Nech sa páči… nech sa páči, — núka farárka. — A pán poručík, ostaňte u nás! Budete nám hosťom!

— Ďakujem, ďakujem — musíme hneď do mesta. Však keď sa vrátime. A máte už hodného chlapca. Ako ti je meno?

— Janko, — pozrie tento smelo na vojaka.

— No, Janko, len rasť a pamätaj. Daj mi rúčku! Nazdar!

— Nazdar!

— Ale, priatelia, — zdvihne sa Srdovan, — povedzme si, čo máme. Treba nám ísť. O desiatej musíme byť v Čreniciach. Dovedú nám šimúnovcov. Garda ide na vozoch do mesta, pozrieť si maďarských matrózov. Vec je už zariadená.

Porada je krátka. Páni idú autom na Moravu. Domáci zas rozdelia si úlohy. Gedeon je povereným veliteľom. Srdovan podveliteľom gardy a správcom četníckej stanice. Rozhodnú vyvoliť nového richtára miesto Jurinu, ktorý je už starý. Tak potom držať v poriadku túto sedliacku republiku.

Na hradskej zarachocú vozy. Pred farou zastanú.

— Gardisti! Priatelia, sadáme! Nazdar!

— Nazdar… nazdar!

Štyri vozy počerných, bodrých, ohorených chlapcov. Ozdobené vozy. Zhabané pušky sa rozdelia a prisadne sa. Spev zahučí a kone idú ani so svadobným rúchom. Sotva tí odídu, uháňa už i auto s hosťami hore dolinou.

V Čreniciach sú od rána na nohách. Pred Kaliniakovou krčmou hláv a hláv — celé obecné predstavenstvo. Počerní, zažitejší chlapi. Vidieť, lepšie sa majú ako tí na kopaniciach. Ženy pekné a tie v kasankách o toľko driečnejšie.

— Keď ste už len prišli! — víta poručíka mohutný chlapisko, vyholený, mäkkých čŕt, — keď ste už len tu! Vítame vás! — a slza sperlí sa mu v belasých očiach.

— To je Matej Jesenák, — vysvetľuje hneď Srdovan Gedeonovi. — Dobrý gazda, zaslúžilý človek i v národných veciach. Mal, chudák, i syna, Michala. Výborného žiaka. Dal ho študovať a bol už na práve, keď umrel. To by bol pracovník. Ten by bol pomáhal ľudu…

— Ako sa tu máte? — stíska poručík ruku rozcítenému gazdovi.

— U nás, viete, pán poručík, — blysnú v to nápadne inteligentné Čereňove oči, — u nás už ide sloboda na facky. To je tak ako na bodovských kopaniciach. Ukradli barana. Príde gazda do stavania. — Čo chceš? — To, čo ste mi vzali. — Tu ti: fac, fac… — teraz si ber. — — A čo ma biješ, keď mi dávaš? — diví sa človek. — No, veď ti to nedám darmo — ha-ha!

— Ha-ha-ha, — ozve sa smiech okolo.

— Však je tak — u nás sa to tiež dáva zpät, čo sa pobralo. Ale bez faciek to nejde, — hmká zavalitý Dučka. — Čo len nejdú z tej Bodovej?

— Chlapci, poďme im naproti! — schytí sa Sedlár so svojou vidličkou.

— Poďme!

— Ten človek behá ako na mukách, — myslí si Beňo. — Vždy musí robiť niečo.

— A ostatní matrózi sú kde? — pýta sa Srdovan.

— Hja, tí počuli, že je zle. Večer utiahli sa k Cigánom a do rána neostalo po nich ani smradu.

— Tramta-tamta-tamta-tom… — počuť vtom na akomsi chrapľavom bubne. Ľudia sa smejú a sbíjajú dokopy. — Dáva sa na všeobecnú známosť, — oznamuje chudorľavý človiečik čo najvážnejšie, — komu by sa ešte nebolo dostalo niekoľko faciek za tejto novej slobody, nech sa hlási. U Šimúnov v magazíne jest ešte meter-dva. Dostane sa mu… Tramta-tom… — ponáhľa sa oznamovať ďalej.

— Aký bubon? Veď to má hrniec, ohava, — smejú sa sedliaci.

— To je Fraštacký, — oboznamuje Srdovan poručíka so zvláštnosťami obce. — Nemôže bez fígľov, hoci ho to stojí veľmi mnoho. Mal do osemdesiat meríc, a už je z toho neveľa. Ale nemôže bez toho, ako ryba bez vody. Taký je náš ľud vôbec. Vie sa hnevať, i radovať, ale po svojom spôsobe.

Od Zapperovho majera ponáhľa sa ktosi. Chatrný, ale bystrý chlapík.

— To je kuriér z Bodovej.

— Skutočne. Mládenec zpoly vo vojenskom zastane pred poručíkom, pozdraví podľa reguly a oddá mu list.

— Teda idú, — prebehne riadky Gedeon a kýva hlavou. — A čo s nimi? Najlepšie vraj povešať…

— Mali by ste si ísť najprv niečo zajesť, — vravia Čreničania, chýrni pohostinstvom. — Poďte k nám. — A vy k nám… A vy, — volajú gazdovia i gazdiné.

— Nie! Potom! Hneď sú tu zajatci.

— To ste vy nie takí ako môj nebohý otec — Pán Boh ho osláv, — bájkuje hneď Čereň. — Ten vedel na každé slovo pesničku. Keď ho však kto pred obedom naberal zaspievať naoko — noha — motyka… on hneď — hja, chlapče, najprv sa najeme a potom do nôty — ha-ha.

— Však pôjdeme — pôjdeme, — povoľuje poručík srdečnosti ľudu.

Cestou od Zapperovie majera vyrojí sa húf na ulicu. Ozbrojenci vopred… zavretý rad chlapov so svesenými hlavami a zas ozbrojenci. Krik, huk — zvedavcov, najmä detí. Svalnatý Venduš, v poručíckej rovnošate, komanduje. Tam je už i Sedlár a s ním i niekoľko lesnianskych gardistov.

— Fuj, hanba, otroci! Nehanbíte sa? — vykrikujú ľudia na zajatcov a smejú sa, smejú. Ako by sa i nesmiali? Včera ešte páni vojaci, a dnes — hotové opice. Čo to majú len za rovnošatu? Nohavice krátke-dlhé — boty-topánky-čiapky — slamené širáky — staré brúsky na hlavách, ha-ha. — To ste vy len za regiment…

— A tebe, Šimún, vidíš, ten cylinder lepšie svedčí ako dôstojnícka čiapka, — uškrnie sa veselý Ženžula, tuhý katolík medzi luteránmi. — A kver ti je kde?

— Načo je Židovi kver do ruky? Zastrelí sa ním.

Víťazi sú dobrej vôle — ostria, paprikujú slová. A tí ani oči so zeme zdvihnúť.

— Ale ma svrbí dlaň, — bzučí si zavalitý Dučka.

— Občania, — napne hlas poručík Gedeon, keď vypočul hlásiť statného Venduša a prevzal zajatcov do svojej moci, — občania, čo s nimi?

— Však ste vy na to, pán poručík, — ozve sa so všetkých strán. — Vy ste vrchnosť!

— Ale chcem vedieť, čo myslíte vy.

— Povešať ich, povešať! — naháňajú strachu zajatcom. — Povešať, galganov. Fackovali nás. Bili nás, a pre nič. Chceli nám dedinu vypáliť. Povešať, však je rebélia! Tu je štatárium…

Gedeon, Beňo a Srdovan odtiahnu sa nabok. Po chvíli vystúpi poručík na najbližší voz.

— Občania, — zavolá, — vešať nie. V Čreniciach ešte nevešali jakživ nikoho. Ale viete čo? V mene Československej republiky a nášho revolučného práva vynášam tento výrok: život nech majú, ale vyveďte ich za dedinu a vráťte im, čo ste im dlžní. Spokojní ste?

— Spokojní.

— Ba by ich bolo povešať. Aspoň by sme mali povrazov na šťastie.

— No, občania, výrok je výrok.

Zajatci ožívajú a dvíhajú hlavy. Chlapi sa majú okolo nich a už sú im i vo vlasoch. Spica už vypláca svojho zajatca, čo mu dal zaucho pre prázdny súdok. Zelenák, čo pre tú kozu musel na kopanice, tiež si nájde svojho. A tak to ide.

Tí však ako by nič — dívajú sa a smejú.

— Čo sa vyškieraš? — skríkne Dučka na jedného v otrhaných nohaviciach s deravým klobúkom. — Ešte ti je i do smiechu?

— Ale, ľudia, však sa nás nabili v Bodovej, už to ani nebolí.

— Uvidíme, či nebudete ešte i kričať. Kamaráti vám už ráno šli kade hladšie.

— No ale po pesničke jesť, — zve Červeň hostí. I ten zve, i onen — nemožno odoprieť.

— Musíme do Klenova, — vyvráva Gedeon. — Ktovie, čo je tam. Musíme, čím prv. I vaši nech sa pripoja. V meste sú ešte maďarskí matrózi.

— Však… však, ale naše ženy chcú vás pohostiť, — vedie bystrý Čereň hlavný štáb na široký dvor. Tu ich privíta Čereňová, biela a okrúhla ani guľôčka. I deti, Janko a Anička, vítajú. Majú celkom také čierne oči ako otec a tak im i svietia. Gedeon a Beňo obzerajú, ako je len čistučko všade. Hlinená dlážka v prednej vykropená, vyvzorkovaná — samý kvet. V druhej izbe belie sa už prikrytý stôl, husaciny, chleba mäkkého, vonného, i hodná fľaša dobrého vína. Tu je dostatok, nie tak — ako na Horniakoch, alebo i len na kopaniciach a na Osade. Na neveľkých oknách mušelínové záclony ako srieň. Cez rozrastené, krásne muškáty vidno na rušnú ulicu. Kto by však i hľadel? Gazdiná núka, gazda zabáva. Čo slovo — to vtip. Kde to len všetko nasbieral?

— Už ich vedú, tatenko, — priskočí Janko k oknu.

Skutočne. Po druhej strane tiahne sprievod. Ozbrojenci so všetkých strán. Jurko Venduš kráča si hrdo, ako najvyšší. Volali ho tiež, zjesť si niečo. Ale — kde? To si neprepasie. Za ním Martinko Sedlár. Má trocha v rožku. Však má i prečo mať. Šimún Arnold vyčnieva zpomedzi zajatcov o celý cylinder.

— To je Saul, čo nepobil svojich tisíc, — mrkne Červeň.

— Čo len spravia s nimi?

— Nemajte starosti. Bez obeda nebudú.

Čereňová núka, ponukuje. Položí hosťom najkrajšie kúsky i na taniere.

— Čo tu hojnosti! — nestačí Gedeon ani ďakovať. — Čím sa vám len odslúžime za toľkú láskavosť?

— To sa vy pýtate ako kedysi moja testiná, — kmitnú Čereňove zdravé, biele zuby a oči zahoria. — Bol som ešte celkom malý chlapec. Mohlo mi byť štyri alebo päť. Vyjdem na priedomie a vidím — malé, buclaté dievčatko, Anička Valkech, vypadne z vozíčka na zem a kričí-kričí. Priskočím k nej a pomáham. Aj sa mi ju podarí do vozíčka dostať. A tu Valkech mamenka stoja vo dverách. Dívajú sa, dívajú a — vraj — čím sa ja len odslúžim tomuto chlapcovi? A viete, čím sa mi odslúžili?

— Čím?

— Ph, — šľahne furtácky očami po polovičke. — To dievča dali mi o sedemnásť rokov za ženu. To je moja výsluha, — tľapne so smiechom gazdinú po pleci. — Človek si musí pri takých službách pozor dať. Nevie, do čoho habne! Ha-ha-ha.