ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Vstávaj, Beňo! — volá ujec Kozák, odchýlivší dvere na izbe. — Ideme na jarmok. Azda sa nám len pošťastí niečo.

— Haaách, veď len čo som zohol oka, — vyzivuje mládenec, vystierajúc si ruky nad hlavou. — A musí to byť dnes?

— Nemusí! Ale ak chceš byť gazdom, ako si vravel…

— No vstanem, — zdvihne sa na lakeť. — Však je ešte času! Von je tma.

— Len sa skoro! — vojde ujec do svetlice a nedbal by mu pomôcť. — Na jarmok sa pozde nechodí. A kým zájdeme do mesta — dá sa to. U Bolvanov už tisli Brezuľu von zadkom a potierali na násype stolcom hore nohami, keď som išiel sem.

— Ešteže! A načo? — hádže Beňo šaty na seba a pretiera si oči.

— To sa musí, aby neodniesla mlieko gazdinej. Ešte jej gazda i hubu pomočí, aby sa tiahla za ním.

— A tú by sme nemohli kúpiť?

— Kde by, — vykladá Kozák odborne. — Však ju Bolvan nevedie na jarmok, nech špata nemá chyby. Nedávno ju kúpil, tuším na Všechsvätých, z Čreníc od Fraštackého. Mala vraj mať šestnásť litrov denne. A, hľa, už ide s ňou. Chyba musí byť, chyba. U Bolvanov má stará širák na hlave a predvčerom počujem ju hovoriť: — Juro, tú Brezuľu nesmieš dojiť. Pôjdeme s ňou na jarmok. Čo by ja radil tebe, čo jemu nenačim? Kravu a ženu, pravda, ťažko vybrať, a tebe by bolo i jedno i druhé. Keď kúpiš kravu, krmu máš, ale kto ti ju bude chovať. Načim ti gazdiná.

— Však uvidíme, — poškrabe sa Paľo za uchom. — Do času mi pomôžu Holúšovci. I vy, keď to musí byť.

— Veď ak musí…

— Sedlárovie Kača, tá by mi ihneď prišla gazdovať.

— Kača? Hej… ale s tou pozor. Tá len tak, ale nie je do roboty.

— A je hodná, čo…?

— Ej, hodná, potvora… strela jej v materi. Zato je Anna hodnejšia.

— Myslíte?

— Len si ju obzri. Biela ani húska. Oči veľké, sivé — spravodlivé. Zúbky jak perličky. Údy okrúhlučké. Kasanka prilieha, ako by ulial… A keď si dá na hlavu tylanger alebo škrobku — ani bábika.

— Hej, ujec, ale vy viete furmy vyberať!

— Vedel som. Tu u nás to vedia všetci. Keď však už človek doťahuje do sedemdesiatky…

Beňo vypije mlieka, zaje si chlebom a idú. U Holúšov sú už hore. Netušia, čo zamýšľa, ale sa už svieti. Von je tma. Kohúty spievajú. Po vŕškoch žiari sa svetlo tu i tam. Na hradskej stretajú sa jarmočníci zo Síbu, z Harfeníc… — Hajs, hejsk, sasa! — počuť. Deň je už dlhší — pomaly sa rozvidnieva. U Žeruchu zastávka na chvíľu. Sedliaci si vypijú — vozy hrkocú.

— Vezmite nás, — pristaví Kozák prvý. — Hore, Beňo, hore! — ponúka mládenca, — azda len nepôjdeme pešo?

Vysadnú do kopy medzi chlapov i ženy. Sedliaci fajčia, ženy vyprávajú. Beňovi je už pomaly všetko prirodzené, ako by žil na doline od malička. Hrčia nadol povedľa Šibice, trochu rozvodnenej.

„Ani na motore po Champs-Elysées,“ pripomenie si. Zažitia včerajška zapadly mu v duši, ako by to ani nebolo pravda. Načúva rozprávkam, čo kto chce, čo čaká? Pozerá so záujmom na ľudí i na dobytok. — Aké pekné voly, — ukazuje na dva Ryše Kozákovi.

— Hm, to Stanko z Božej Hrsti, — kýva starý na sedliaka, kráčajúceho za svedčnou párou… — Ten to už vie vychovať. Pomastí rohy, i mašličku spraví a stužkou prizdobí retiazku. To, vieš, aby bol chutnejší.

Cestou hrnie sa dobytka celá karavána, a národa ešte viac. V Čreniciach zastanú na chvíľu. Pred Kedrášovou krčmou probujú Šíbania chatrné koníčky, Šimľa i Faku. Triafa sa im kupec, ale koníky sú akosi ustaté.

— Čo ich stružlinami chováš? — zapárajú gazdovia a smejú sa na koníčkoch, takých horniackych.

— Eh, čo vy viete! — zmeria ich Šíban v bielej halienke, v šnurovanom prucli a s klobúčikom s červenými húsenkami okolo. — Môj Šimľo preskočí i vášho štajeráka… A Fako tiež, nech len má, čo načim! — Vtom ich už i vtiahne do dvora. — Krčmár, nože rumu!

— Koľko rozkážete? — spytuje sa úslužný Kedráš, územčistý, tichý človiečik. — Koľko, dobrý človek?

— No, do fľašky?

— A načo vám je to? — pozrie skoro, ako by ho odhováral.

— Načo? — diví sa Šíban na čudnom krčmárovi, keď sa ho to také ešte pýta. — Nuž vypiť…

— Šíban, to je potvora, — vysvetľuje Kozák Beňovi. — Ten niečo vykupčí, niečo vypýta a niečo ukradne. Z toho si statočne žije od kuručáka sveta. Počkaj len, čo ten z tých mŕch spraví.

A skutočne. Šíban vyjde o chvíľu. Sám je červenší o dobré poznanie, ale koníky na nepoznanie. Skáču, striasajú sa, hrebú…

— Aký je krotký ten Šimľo? — tľapne ho po suchom zadku územčistý Dučka, ktorého kedysi tá dlaň zasvrbela na šimúnovcov.

— Aký je veselý ten Fako? — žmurká Potočný s úškrnom na gambách a hľadí úkosom. — Čoho si mu to nalial?

— Nič, Kristu Pánu velebnému, nič, — duší sa Šíban. — To je kôň…

— Však teľa neni…

— A ťahá, keď má guráž, ani všetci čerti, — chváli sa gazda.

— A keď nemá ako ani jeden, čo? — smejú sa okolo.

— To nalial on gurážu tým koníkom, — šomre Kozák Beňovi. — On…

— Myslel som na to, — smeje sa i Beňo s ostatnými divadlu. Nevie oči spustiť, ako obzerajú sedliaci — oči, nohy, hubu, šiju a čo všetko. Ale voz sa hne. Ide sa ďalej. Na polceste dobehne ich Šíban na koníkoch. Idú ozaj ako všetci čerti.

— Keby som si ja tak vypil, aj ja by vládal utekať.

— Ba by si sa zvalil do priekopy ako klát, — zavracia Kozáka Malek zo Svíbového, čo sa práve ešte ulepil kdesi na rázvoru. — Človek je nie kôň a kôň je nie človek!

V meste život na jarmočnisku. Kravy, voly, kone, svine i akýsi zaviaznutý kolotoč a sedliakov, ani čo by sa už všetci boli sišli. Známych na každom kroku.

— Hej, podrichtár, — volá Krivošiak na Beňu, — aj ty si tu? Azda ideš naozaj sedliačiť? Čudný človek! My na doline chceme byť všetci pánmi, a on sa tisne za sedliaka.

— Hja, ujec, — podáva mu ruku, ranným vzduchom už celkom občerstvený, — to je doba. Svet sa obracia na ruby. A vy čo?

— Len tak! Človeku je doma dlho, keď čo má nohy, ide do mesta. Pomôžem ti vybrať niečo.

— Dobre, ujec, dobre, — smeje sa mládenec. — Bude i oldomáš.

Statku na všetky strany. Hmýri sa a pestrie. Ťažko je pretisnúť sa. Hoviadka vyzimované, niektoré dosť biedne. Nájdu sa však i krásne kusy. Také poloťažké.

— Za čo tá Retuša, priateľu? Zo čo tá Belaňa?

— Za dvadsaťpäť stovák… Za tridsať, — počuť jednať, rozumie sa, v zlatých.

— Tridsaťpäť… Štyridsať — cení tam ktosi zvysoka. Však ak musí, spustí.

— Dobytok je v cene, — vraví Krivošiak. — Pred chvíľou dostal Zrídený za párku býkov päťdesiat stovák. To je suma…

— Hja, ale býk je býk, a peniaz len handra, — pohodí v tom vedľa Plavčo, podŕžajúc si tiež neveľké ryšavé hoviadko za retiazku.

— A táto Lysaňa čo? — staví sa pri ňom vytiahnutý gazda z horných dedín v cifrovanej kabanici. — Čo chcete za ňu?

— Dvadsaťsedem stovák.

— Nedajte sa vysmiať. Však vám ju žena unesie v plachetke, — obzerá si kupec jalovičku. — Pätnásť vám bude vyše hlavy.

— Ó, to by si ja dal, — háji sa Plavčo. — Také vyriadené hoviadko.

— Tak bude osemnásť… dvadsať… jedenadvadsať…

Plavčo spustí až na jedenadvadsať päťsto. Však sú to handry…

— Ešte niečo, a dojednáme sa, — nástojí kupec.

— Ani Kristu na výsosti… ani Otcu velebnému, — dopaľuje sa ujec. — To, čo by vám ho dal do daru i s retiazkou.

— Veď už — no, no… Aspoň niečo, priateľko. Keď už nie, teda pre to božie požehnanie. Však sme kresťania. Nebolo by to požehnané.

— Nech vám bude! Ešte piatku spustím, i oldomáš dám, — dojednáva sa Plavčo. — Ale, — ukazuje na chlapčiska, — musíte dať tomuto rohové.

— Hej, kmotre, — poťahuje Krivošiak priateľov za Bolvanom. — Čo si už tu s tým zázrakom?

— Však je to krava, nemôže sa mi k válovu zmestiť, — chváli si gazda Brezuľu, takto vypasenú a peknú naoko.

— K válovu? Najmä ak ho máš na povale.

— To azda ty vodíš kravy hore rebríkom.

— Veď ja nič, — zbadá hneď kmotrovu nevôľu Krivošiak. — Chcel som ti len povedať — i Fraštacký je tu.

— Eh, vred toho hádzal vredovitý…

— Spoločne, priateľko, spoločne, — uškŕňa sa vtom na všetkých počerná, drobná tvár Fraštackého. — Tuším, si prišiel ukázať, akú máš peknú kravu? Len jej nemyslíš krky zlomiť? Nedostaneš jej jakživ.

— Tu si máš svoju kravu. Vezmi si ju, — zabúda sa gazda Bolvanech. — Šľak teba trafil! Ber si ju…

— Čo ťa posadlo, človeče? — nazrie mu furták do očú, ani v obave o jeho rozum. — Inokedy nebývaš taký štedrý.

— Vravel si, — sipí cez zuby, — tá krava bude vraj mať za deň i šestnásť litrov mlieka…

— A nemá?

— Čoby len mala? — zahryzne si Bolvan do spodnej gamby. — No, máš ty svedomie — ha?

— Hja, — položí si Fraštacký ukazovák na čelo, — už ja viem, na čom je chyba.

— Na čom? Na vemene.

— Nie! Na tebe!

— Ale iď…

— Ty ju iste dojíš každý deň…

— Nuž a?

— Jaj, môj drahý, to si ju mal len v pondelok, — povie mu ten s nevýstižnou iróniou v pichľavých očiach. — Veru tak, môj drahý!

Po jarmoku sa už nesie, ako mala mať Fraštackého krava šestnásť litrov za deň. Sedliaci sa smejú. Idú kravu pozrieť, ale ju nekupujú. Beňovi zas nemôže sísť s mysle Fraštackého tvár s pichľavým zrakom a ironickým úsmevom. Zdá sa mu, kdesi ju videl. Kdesi u Madame Tussaud’s v Londýne medzi voskovými figúrami… drobnučkú a zvráskavenú tvár Voltaira.

— To je on… To je on v slovanskom vydaní.

— Ten Bolvan dnes už nepredá, — vytrhne ho vtom Kozák z myšlienok. — Blázon, takto pokaziť chýr hoviadku.

— Ani dievke mať, čo, ujec? — usmeje sa Beňo.

— Veru! Však mu stará doma dá. Ej, dá tá tomu.

Zájdu i ku koňom. Tu sú gazdovia i z Čreníc — Potočný, vtipný Čereň, mohutný Jesenák, rumený Valko, Špica, Ženžula… Neostal by doma ani jeden, iba ak by nemohol s pece alebo s postele. Fajčia cigary. Poznať — majú za čo. Obzerajú si ťažké kone. Také potrebujú repu voziť.

— Podrichtár, hej, — volajú hneď na Beňu, — vyberieme ti kone. Chceš?

— Eh, mal by som s tým len starostí veľa. Načo to?

Oproti Šíban vykrúca sa s koňom. Faka už predal. Na Šimľa má práve kupca, akéhosi mäsiara z mesta. Potrebuje len menšieho koníka, mäso voziť z bitúnku do jatky. Tento by mohol byť…

— Pozri — vidíš? — mrká Kozák Beňovi na chlapčiska, čo si tam za Šimľom zapálil cigaretu. — Vidíš?

— Čo?

— Len daj pozor!

— Ten kôň je ako blesk, — vysvetľuje Šíban. — Samý oheň. Keď sa rozbehne dolinou, ani všetci čerti ho nepredbehnú.

A Šimľo sa naozaj chce prezentovať. Skáče, preberá nohami. Keď ho probujú, letí ani závodný kôň.

— To je už potom koník, čo?

— Ale pod chvost by sa mu nedal nazrieť, — nahne sa Krivošiak k Beňovi.

— Hja, už viem, — pozrie tento na Kozáka. — Práchno, čo?

— Chudobný človek pomáha si, ako vie. A najmä Šíban.

— Však komu dal Pán Boh rozum, — odpľuvne si Ženžula zďaleka, — nech sa nedá oklamať.

Jarmočný duch víri okolo vždy silnejšie. Prídu i uhorskí Cigáni i nadháňači-saseri a jednajú. Huk rastie a dolieha azda po samú oblohu.

— Švagre… kmotre… Eva, hej. Za čo tie voly… Dám vám ich… Nedám… Pätnásť stovák… dvadsať… päťadvadsať… štyridsať… — hučí to, hukoce a udiera o okná klenovských budov, vyčnievajúcich na vŕšku pod barokovou vežou nad špinavým a rozkvaseným jarmočniskom.

— Hoho, ľudia! — vyrazí zrazu ostro z huku, — kmín, zlodej, chytajte ho!

— Kde, kde? — strkajú sa jarmočníci a placho i dravo pozerajú na všetky strany. — Kde ho šľak nesie?

— Aha, tam… hľa! — ukazujú v haravare na klbko ľudí.

— Drž ho-ó, chytaáj!!

— Toho v tom tvrdom klobúku? Veď je to pán?

— Už ho majú, na moj’ dušenku. Už ho mlátia!

— Dáš mi moje peniaze? — volá Plavčo z Lesnej, celý červený od zlosti. — Takáto ohava človek!

— Však ich hodil. Tu sú ti… Má šťastie! — kričia sem i tam.

— Ale, ľudkovia, — žaluje sa Plavčo, — chcem platiť oldomáš, a tu mi ho vytrhne všetkých jedenadvadsať stovák, čo som dostal za jalovicu… vytrhne i so šatôčkou.

— A to je pán? Chudobných ľudí okrádať? Nabiť ho, nabiť… — mrákava sa rozvlní. Aj sa to sype na chlapa, kadekto… Konečne padne do blata a ostane ležať. Fraštacký podíde k nemu.

— No, čo, chlape? — kľakne si a ohmatá mu srdce ako lekár. — Žiješ? Čo sa starieš do remesla, keď sa doň nerozumieš? Ale aby ťa neodvliekli do Lesnej. Tam by ti hralo o život. Do Šíbu odtiaľ neďaleko, a tam psov jedia… — uväzuje ho štrankom o najbližší šiator.

— Načo to robí ten blázon? — pozerajú ľudia.

— Aby neušiel, — mieni Čereň. — On je ako chrobáčik, čo sa ti spraví mŕtvym. Ani sa však nenazdáš — ufrkne ti.

— A zda by nemal dosť? — diví sa Beňo, ktorý bol svedkom ľudového súdu.

— Má, ale sa robí. Nie je dobitý.

— Akiste má hodvábne šaty naspodku, — vravia ženy. — Iste má, aby ho nebolelo. Čož’ by on to vydržal?

— Pozri, to je krava, — potrhne vtom Krivošiak Beňu za rukáv. — A tam vedľa druhá — ako jedna. Tie by boly do jarma, — pohne sa hneď za bližším gazdom. — Hej, priateľ, odkiaľ ste?

— Veru z Bašty.

— Z Bašty? To sme skoro susedia. A za čo tá Kvetuľa?

— Za tridsaťdeväť i pol, — nepohne sa gazdovi ani sval na tvári.

— Jojojój, či vy viete, koľko je to? A polovička nebola by dosť?

— Hja, Kristu… to už nie. Však takej kravy, — prejde jej rukou po širokom chrbte. — Keď sa to natiahne po stajni — ani lev. Až sa ľaknem. Veru! A div mi tlo nepadne, keď počne chrápať.

— Ale nebájkujte, — bafká si Krivošiak z fajočky. — Zajtra vám ju vrany zjedia.

— Eh, to už nie! — krúti gazda hlavou. — To by ja s takým kadečím ani nevyšiel z domu. Tak koľko doložíte?

— To je hriech i povedať. Veď tá má mlieka ani Dunaj.

— Ale jej musíte, priateľko, tŕním po vemene chodiť.

Kým Krivošiak jedná, ako pre seba, Kozák s Beňom majú sa už okolo tej druhej. Dovrávajú sa, hladkajú, ohmatávajú hoviadko. Beňovi to už tiež robí zábavu.

— A je teľná? — spytuje sa gazdu, katolíka-ruženčiara z bodovských kopaníc. Lesniansky predriekač, Mandelík, tiež je hneď s kamarátom. Poznajú sa z púti na počesť Panny Márie bodovskej, usporiadaných s roka na rok.

— Či je teľná? Poviem pravdu, je… osem týždňov.

— Čo? — mračí sa Kozák, — jakživ neskočil býko na ohavu.

— A čo tam hmatáš? — odpláca zas ruženčiar. — Tam má rohy.

— No, však ak i bolo niečo, ale iba predvčerajšky, — robí si už i Beňo dobrú vôľu. — Zato je aspoň peknej srsti.

— Veru krásnej, — prisviedča Mandelík s mäkkým pohľadom.

— Veď ti ju i prefarbím, ak ti načim.

— Stačí i takto. Však máte dobytok pekný neúrekom.

— Aký mi Pán Boh požehnal, taký mám, — uskromňuje sa sedliak. — Ale vieš, mladší si ako ja, mohol by si mi byť i synom — ale ti túto telicu nedám od tridsať stovák. A ešte dáš desať korún rohového, chlapcovi tuto päť korún, a oldomáš k tomu. Takej párky nenájdeš na desiatich jarmokoch, — využíva príležitosť.

Pomaly dojednajú obe Svetule… rovno po dvadsaťdeväť i pol. Poprepisujú zdravné listy a zájdu do mesta na olddmáš. Dym, para a teplo ovejú ich v krčme. Sadnúť ledva si nájdu miesta. Krčmár Steiner, úslužný, drobný Židáčik, prinesie pánom stoličky. Tu ich už víta Peterec, i Cícor, bojovník za spravodlivosť a právo na obecnom dome, Adam Želovič, ktorému padol syn, legionár vo Francúzsku, Ženžula a kto všetko. Ľudia diškurujú, ako to už teraz bude, keď sme si sami páni. Najviac je však reč o tom zlodejovi, ako ho naložili na voz…

— Ale počujte, nie je to dobre, keď už i páni kradnú, — zdvihne Želovič hlavu, pekne začesanú, s dlhými vlasmi. — To je zlý znak.

— Ó, azda je to prvý pán? — uškrnie sa Cícor znalecky. — Takí sa vždy našli. Lenže nám neprišli pod ruku ako tento. Čo ich je!

— No, — zdvihne pohár Krivošiak, keď si už sedia okolo stola, — daj nám Pán Boh zdravia, ako našim predkom, ako našim dedkom! A deťom nás a my vypime si zas!

— Aby tento náš mladý gazda dobre vygazdoval! — privinšuje Kozák a štrngnú si.

bájkuje Krivošiak ďalej, hrknúc si i s Mandelíkom, ktorého tiež zavolali, keď už raz bol pri tom.

— A ja vám vinšujem, priateľko, — zasvietia oči tomu z Bašty, — nech vám Boh nebeský požehná na tomto dobytku mlieka i sily.

— A svätý Vendelín nech vám pomáha na roliach, — dodá ruženčiar z Bodovej.

— A svätý Ján chráni od vody!

— A svätý Florián od ohňa! Majte radosť z tohoto podareného hoviadka… — želajú Beňovi gazdovia jeden po druhom.

— A my vám vinšujeme, — dokladá zas Krivošiak, ako sa patrí, hoci je i luterán, — nech svätý Jakub chráni váš groš a svätý Peter nech vám je vždy na pomoci!

— Pán Boh uslyš… Pán Boh uslyš!

— Peterec, i ty si tu? — volá Kozák trochu razjarený na druhý koniec stola. — A si predal tú Rekušu?

— Som, chvalabohu!

— Dobre?

— Len tak. Zato nie najhoršie. Za dvadsaťtri i čosi. Však sa jej má nohy naviazať. Kope, potvora. Ináč je to kravička na rozume.

— Ako sa máte, ujec? — obráti sa i Beňo, na ktorom hneď poznať, keď olizol vína.

— Ja vždy dobre, keď som zdravý! — potriasa Peterec peknou hlavou.

— Človek má byť vždy dobrej mysle a veselý, kým vlečie nohy za sebou, — zamieša sa črenický Ženžula, obstojný gazda, katolík. — Pozrite, ľudkovia. Keď som počal gazdovať, mal som málo, neveľa. Povadil som sa večer s Jurom oných, však ho už čert vzal… v noci mi však už bol kozol v ohni, a keď som sa prebudil, i celé stavanie. Počalo byť zle. Žena plakala, deti plakaly, bola nedeľa a v dedine hrala muzika. Mal som len niekoľko šestáčikov vo vrecku a poď ja ta! Zazrel ma Cigán Fero a ten hneď: — Ktorú vám zahrať, gazdíčko? — Nemám groša, more. Nevieš, vyhorel som… Vám i darmo, vám i darmo — vyceril primáš zuby. Raz som skočil do kolesa, len tak čižmičky fŕkaly. A ten Juro oných dostal od toho koliku. Musel poslať za bohyňou.

— Komu Pán Boh veselého ducha ráčil popríti, — zacituje Krivošiak.

— A nám ho veru poprial na našej doline. Takej doliny ani niet! Inde sú ľudia stále zachmúrení, fňukajú, stonú. U nás je veselo.

— Však je to aj chýrna dolina, — zdvihne Peterec povedome hlavu a blysne belasým zrakom na Beňu. — Podrichtár, ty to nevieš. Naši otcovia boli hurbanisti. Na Vysokej skladali prísahu pod istým dubom. Starý Kužela-Belánik, ešte žije v Škriatkovom Žlebe — ten ich videl. Boli v krpcoch, remeň krížom cez halenu. Stráž mali na štyroch stranách. Keby šiel nepriateľ, mal sa zapáliť senník. Náš ľud veru dosiaľ spomína — keby Hurban prišiel…

— Však už prišiel, — hľadí Beňo s pôžitkom na sedliacke tváre, najmä na rázovitú Petercovu.

— Kto? Kde??

— A Štefánik? To je druhý Hurban.

— Ten generál? No, je… je, ale je ešte nie tu! Ešte je nie na našej doline.

— Pán Boh nás živ, ľudkovia, — chytá sa Kozák pohárika, keď už veru nepil čosi lepšieho, odkedy sa mu minulo to jabĺčkové. — Pán Boh nás…

— Ale počkaj, počkaj, len nech si dopoviem! — rozväzuje sa Petercovi jazyk. — Vy neviete o tej Hurbanovej vojne pri Matúšove. Tam bol istý Špalek, náš výžinkár, ten poznal ešte i hôrnych chlapcov. I môj otec bol tam. Maďarskí gardisti v štyridsiatom ôsmom išli zdola na Lúčky. Lúčania im však pokládli na hradskú brány hore zubmi. Na to gardisti vypálili celú obec. Prešli do Jahodného a potom k nám. Tu zas iba starí boli doma. Mladí odišli s Hurbanom. Maďari rekvirovali voly a dávali poistenky na košútky. Mali sme ich ešte donedávna. Obecné role musela dať Lesná do zálohu, keď chcela mať pre nich groša. I môj otec vyplatil na záloh pätnásť stovák. To bolo vtedy peňazí! Potom si ten ich veliteľ vybral dva páry krásnych volov so zvoncami a dal sa vyviezť na kyslú vodu za Bodovú. Našich otcov vyhnali proti tomu cisárskemu generálovi, Šimuničovi, či aké mal meno. Prišli na rovinu, kde už stála vojna. — Halienkári, utekajte! — zavolal naraz ten Šimunič na Lesňanov. A bolo už i prečo bežať. I toho Maďara už zabili nad kyslou vodou. Keď to videli naši otcovia, zobrali palice, kosy, kabely a šli pokojne domov. To bola vojna, čo?

— To už hej! — smeje sa Beňo. — A vy toho viete.

— Viem! Kto by vedel, ak ja nie? — zasvietia starcovi oči. — Pôjdeme raz na Vysokú. Tam by ti to vedel porozprávať. I pesničky odspievať. Takto to nejde. To sa musím prizrieť na tie hory a všetko mi príde na myseľ. Šiel by si, podrichtár? Ukážem ti, i kde má Klába poklad zakopaný…

— Mali by sme ho nájsť, ujec. Musíme!

— No, však, však… — štrngajú si kamaráti v dusnej krčme. Úslužný Šteinerík obskakuje okolo sedliakov. Čože by len nie! Dnes sú oni páni.

— A keď prídete do Bašty, neobíďte ma! — vstáva gazda. — Bývam nahor od svätého Floriána číslo tridsaťpäť…

— Neobídeme!

Rozchodia sa v najlepšej vôli. Ulica je rušná, ľudia sa mrvia hore-dolu. Lesnianky idú zo sklepu pani Schatzovej. Beňo zazrie Kačkinu ružovú tvár, ako sa odráža od bielej šatky. Poznal by ju medzi sto ženami i od chrbta po plavnom kroku. Nedá sa jej však do známosti. I tak ho iste počká kdesi. Pred Národnou bankou stretne doktora Hôrku s poručíkom Bredom, ktorý práve došiel z Ružomberka.

— Beňo, Beňo, čo vy? — volá naňho temperamentný advokát zďaleka. — Čo tu robíte?

— Kupoval som kravy, — usmeje sa Paľko.

— Kravy? Človeče, máte vy rozum, tam sa zakopať, keď potrebujeme ľudí na všetky strany? Viete vy, čo sa robí? Úradníkov nemáme, profesorov nemáme. Česi sa hrnú k nám, a čo robiť? V Klenove je gymnázium, síl niet, a vy, učený človek, budete kravy česať a hnoj kydať?

— To je už tak, — stisne Beňo plecami. — A konečne, pán doktor, človek nevie, kde je na pravom mieste.

Neďaleko stoja traja chlapci, bystrí, hoci ošúchaní na pohľad. Starší Gelovič, Jano, vypráva sa s nimi. Keď však zbadá známych, podíde k nim.

— Čo sú to za chlapci, ujec? — pýta sa počerný Breda.

— Študenti! Jeden je môj, ten vyšší, — ukazuje gazda posunkom. — To je náš Miško. Druhý je Kaliniakov z Čreníc. A ten tretí, to je robotnícky syn odtiaľto, akýsi Sulovčík. Keby len z nich niečo bolo! Nech im je lepšie ako nám… Však sa už teraz budú slovensky učiť?

— A ako inak? Len by sa ich malo pozapisovať viac z našich dedín. Potrebujeme učených Slovákov.

— A mnoho?

— Mnoho, veľmi mnoho! Povedzte to ľuďom doma. I Beňu vám chcem vziať z kopaníc.

— Ó, toho si nedáme! Ten nám je načim! — stavia sa Gelovič. — Však je podrichtár. Celé kopanice by boly proti tomu. A my tiež. Či my múdrych ľudí nepotrebujeme?

— I to je pravda.

Kozák zajme Kvetule a hajs, no… hore dolinou. Ľud sa vracia do dedín. Hovorí sa o tisíc veciach.

— Akí sú len tí Židáci teraz úctiví, — diví sa počerný Malek zo Svíbového. — Tak ťa obslúžia ani pána. Bol som u Stieglitza, pozrieť si kus železa na ráfy, u Hitzkopfa vyberal som si zas okuliare, ale nikdy tak. Veru, ani čo by vošiel nejaký zeman, alebo gróf.

— Zišlo sa ich trochu popreháňať, — myslí Adam Želovič, vykračujúc si vážne s krátkou cigarkou v ústach. — Zišlo veru!

— A čo myslíš, na kom si to oni doberú? Len na nás — sedliakoch. Ó, tí môžu byť ešte väčší páni, ako boli dosiaľ.

— Prečo nie?

Pred chlapmi hádajú sa dve baby po ceste. Raz sa ponáhľa jedna a predbehne druhú, hneď zas druhá prvú a vždy si hodia čosi do očú.

— Ľaľať, Šaragová so Zúbkovou, ako sa predháňajú, — pokýva Krivošiak sivou hlavou a mľaskne veľkými ústami. — Tie dve sa už len vedia poshovárať.

— Ty taká a taká, — nesie vietor slová, kým si kravičky prekračujú s nohy na nohu, — budeš si ty o môj dom hubu otierať?

— A ty o môj? Počkaj, však ťa Strauss poškrabe. Čo si myslíš, keď je tá sloboda, to nad teba nieto?

— Idú z okresného súdu, — vravia si ľudia. — Veru aspoň tie súdy mali by pozatvárať v republike. Však je to hotová skaza pre sedliaka. Prv si vynadali i pobili sa, nebolo z toho nič. Teraz? Povedz niečo babe, už ti je u fiškála.

— Hja, to je božská prozreteľnosť, — vysvetľuje Krivošiak. — Pán Boh stvoril ďatelinku pre zajačka, zajačka pre sedliaka, sedliaka pre fiškála a fiškála pre čerta, aby všetci dostali svoje. To veru nebude inak ani v republike. Však by tí fiškáli bez nás podochli hladom.

— Z našej doliny majú niekoľko stálych návštevníkov. Šípalu z Vlčích Jám, Kohúta z Rakova. No a tetičku Šaragech, — smejú sa ľudia, ako predbehuje Zúbkovú a zas ju počká…

— Len aby sa ešte nepochytily!

— Však sme tu!

Beňo trochu zaostáva s ľuďmi, medzi nich sa nadaril i vychudnutý, ale na prvý pohľad veľmi inteligentný Ivan Veston, učiteľ z Klábového. Prišiel zpoza Moravy a prispôsobuje sa. Stanicu má, ale platu ešte nič. Bol si ho posúriť na inšpektoráte. Beňo poznal sa s ním už na muzike u Žeruchu. Zaujímavý chlap, len sa trochu rád zabaví…

— Však je mladý človek! — prepáčia mu ľudia. — Keď bude starší, prídu roky, dôjde i k rozumu.

— A ste ženatý, pán učiteľ? — doráža hneď Anna Paráčech, veľká, mocná z rodu kopanických Kuželov. Muža nechala doma pri deťoch a vybrala sa býčka kúpiť. Aj ho vedie, Lysu, na retiazke, ani jahniatko.

— Ani taký, ani netaký, — znervóznie hneď Veston.

— A to ako?

— Rozsobašujem sa. Kým som bol pri vojsku, utiekla mi žena s oficierom. Beštia.

— To máš ťarchu na duši, — ľutuje ho Beňo.

— Nič to, pán učiteľ, — potešuje Malek. — Vám je zle bez ženy, Jarkovičovi na Mokradí zasa so ženou. Drží ho na svorke.

— Hja, ale smutno je človeku samotnému, — cituje Krivošiak. — Čo však len ženských, tých dosť i na našej doline.

— Veru ich je ani v tej Viedni, — zaostáva i Želovič za spoločnosťou.

— A vy ste tam boli, ujec? — pozrie Beňo na rezkého starca vychudnutej, výraznej tváre, s dlhými vlasmi na hlave. — Boli ste tam?

— To veru bol, pán môj, — vystrie qazda krok povedomejšie. — Veď som ja bol až v Burgu u Jeho cisárskej a kráľovskej Jasnosti.

— A čože ste tam?

— Šiel som v deputácii za obec protestovať proti komasácii po tej cholere v šesťdesiatom šiestom. Ale to je dlhá história. Niekedy vám ju poviem, keď bude času.

— Dobre, ujec! Dobre!

Pomaly sa tratia jarmočníci. Niektorí zaviaznu v Čreniciach u Kaliniaka alebo u Kedráša. Druhí uviažu hoviadka pred Želovičom v Lesnej. Z jarmoku jakživ nie je gazdom náhlo. Vestona zoberú na Gmuntovo auto, keď má trochu v hlave. Beňo ide sám, spokojný, veselý. Cíti radosť ako človek, ktorý všetko stratil a nadobúda znova. Pohvizduje si. Kozák s Kvetuľami, kým sa on zahováral, už je dobre napred. Rád by ho dobehnúť, keď je mrk, aby sa nestalo niečo. Pri Horných Mlynoch pridá sa mu Kačka, bola si previazať batôžtek v chalúpke pri ceste.

— Ani sa len neobzriete, — zažihajú sa jej čierne oči.

— Aj ty si bola, Kačka? — pretvára sa Paľko, obzrúc sa nevdojak, či kto ide za nimi. — Nevidel som ťa v meste. Bol by ti kúpil jarmočné.

— Nevidel? Ba nepozeral…

— Čoby len. A čo si bola?

— Mala som čo-to. Azda žena nemá vždy po čo do mesta ísť? A bola som i zvedavá…

— Na čo? — vyhýba mládenec žhavému pohľadu.

— Nuž či to ozaj chcete sedliačiť? Kto vám opatrí tie kravy?

— Sám. Však nemám roboty!

— To je málo. Kde sú kravy, musí byť i gazdiná. Mala by ja také kravičky, tak by som ich chovala…

— Veď máš svoje.

— To sú len také…

— Príde Martin, kúpi krajšie.

— Ej, ten už nepríde. A nech! Keby bol ešte ako vy…

Ľudia ich dobehnú a koniec rečiam. Kačka odrazí sa so ženami na Mokradie. Beňo je rád. Nevie prečo, ale je rád. Keď gazdinú, to si musí inú hľadať. Čo by s takou počal? A potom, má muža. Raz jej môže prísť…

Na Páterovom je už tma. Vzduch je svieži, Šibica hukoce a zem ako by už počínala dýchať. Na hradskej vidieť kravu a za ňou obďaleč sedliaka, kráčajúceho trochu neisto. Prihovára sa hoviadku a pospevuje si:

— No, vás dvoch už len do jedného, — nevie sa Beňo smiechu zdržať. — Ale vám je veselo, priateľko, — pristaví sa, vidiac Šíbana. — A azda ste tú kravičku ani nepredali?

— Čoby som ja nepredal? — obráti sa gazda. — Ja som dnes predal i Šimľa, a ten má vošky na nohách… i Faku, a ten je na jedno oko slepý. Kravičku, tú som kúpil.

— Taák, to ste vy ten? — poznáva Beňo chlapa, čo tie koníky muštroval ráno u Kedráša. — To ste vy ten Šíban?

— Eh, ja sa s tebou nerozprávam! — odvráti sa naraz od neho. — Ba, Kristu, nie!

— A prečo?

— Keď ma tak mrzko voláš. Šíban… že vraj Šíban!!

— A čože si? — počne mu už tykať i Beňo, keď vidí, nie je ešte starý.

— Čo som? Nuž pán z Osady.

— A potom pán Gmunt je čo?

— No, Gmunt je Gmunt!

— Teda pán z Osady, to si ty! Tak ťa už teraz budem volať.

Pri Žeruchovi čakajú gazdu Kvetule. Odtiaľ musia svahom po jarkoch a lúkach. Nakoniec nevidieť len ich tieň. Kozák sa im prihovára, vedie ich ako deti. Ale je i sám rád, keď zastanú na Beňovom dvore pod Orechovým.

— Svetla, svetla dones, — volá za Holúškou, ktorá už počula o kúpe a čaká ich i s deťmi.

— Neúrekom sú — pekné! — dvíha lampáš vdovica nad svedčné hlavy odfukujúcich a rúkajúcich kravičiek. — Pekné, no…

— Len by čert neuhodil na ne, to budú kravy! — tisne ich Kozák zadkom do stajne. — To aby bolo šťastné, — vysvetľuje Beňovi. — Aby im neuškodily špatné oči.

— Čoby len uškodily, — smeje sa mladý gazda. — Však my nemáme.

— Ale majú iní.

— Anna, dievča, — volá Holúška za dcérou do kuchyne, — utlč ľanového semena a daj soli s cestom.

Anna prinesie žiadané a Beňo to sám podá kravičkám pri hrante, ako sa patrí na dobrého lesnianskeho gazdu.

(Koniec prvého dielu.)