ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Kiki-ri-kí… — nesie sa od pánta k pántu. Z Čreníc až pod Vysokú ako by si len podával. Čo všetko si tí spevaví nevynôtia?!

— Kikirikí… rikí… kí…

Kde-tu kmitne svetlo. Chalupy sa budia pomaly. V jednej — hore — hore, pod Orechovím, iste pečú chlieb. Gazdiná sa nakláňa pred pecou. Pahreba jej ožiari vráskavú tvár. O chvíľu vidieť inú, podobnú tej prvej, ale plnú, bledučkú a krásnu. Veľké, rozumné, lesklé oči a ústa ako zrejúca čerešňa. Pahreba pomaľuje zdravé líčka, okrúhle, pevné ruky, i lopatu a na nej vyváľaný hodný peceň cesta. Posype ho múkou, pohladí, požehná a — šup… jeden za druhým, kým jest z čoho.

— Vmestí sa ti, Anna?

— Vmestí, mamenka.

Kým ostatní vstanú u Holúšov, bude chlieb von. Pekne umytý, jeden pri druhom na štôčku, ako dobré detičky pod pecou na lavičke.

— Kiki-rikí…

Slniečku sa tiež nechce akosi. Ledva rozdrapuje oči. A vždy neskoršie. Ako sedliaci. Cez leto sa dosť narobia spolu. Teraz oddychujú. Do sto a sto chalúp — malých, menších i najmenších, šustne svetla. Hneď je však i po ňom.

— Čo sa to slnko pichlo do perín?

Brány vrznú. Ľudia vychodia po vodu. V dedine i hore na kopcoch.

— Dobré ráno. Pochválen, — počuť pozdrav.

Plechové nádoby hrknú v žilnatých, tvrdých rukách. Plné postavia ich na zem.

— Kako se imaš? — smejú sa strapaté deti na územčistého, počerného Miliča pred Šíverov na Toporci.

Srb pokýva im priateľsky hlavou. Spustí vedro do hlbokej studne. Vyšiel Eve po vodu. Idú však i susedia, ženy, dievky. Načrie i tým. Potom si stanú do hlúčka a diškurujú, čo a ako.

Nie je náhlo? Čoby bolo! Dobytok sa nakŕmi. Však teraz nerobí. Poorané a posiate. Už i povzchodilo. Majeráci, čo vychodia na roboty, žijú si z výžinku. Do februára vystačí. Potom dá gazda preddavok a pôjde sa zas chlieb do sveta vyrábať. Tak je to na Toporci i pod Orechovím, na Mokradi i v Škriatkovom Žlebe. Všade!

Ľudia postávajú. Jest o čom hovoriť.

— Joj, počuj, Mariša… Kača… Eva… — vinie sa od hlúčka k hlúčku, ani to kikiri-kí hore dolinou, — a viete čo je nového?

— Čo? — ozve sa zvedavo.

— Večer bol súdny deň dolu v Čreniciach. Starému Šimúnovi vyriadili krám. Chvatli ho vraj i za bradu.

— No, nebol on ešte najhorší, — bafká si Jano Ručeň pod Orechovím z fajočky. Starosti má hockoľko. Nedávno mu zľahla stará so šestnástym. Ale čož’? Veď je z nich len deväť nažive. — Ten Cícesbeiser tam na doline, — spokojne gazda prežviakuje slová, — to je už potvora. Ja som mal od neho býčka na chovu. Aj mi pošiel — však viete — na tú slintačku. Či som ho ja nemusel celého škodovať?

— Škoda tvoja — osoh napoly. Stará pravda, Janíčko, — teší ho sused Bolvan, Paráčkin zvaný po žene. — Ale všetko do času, — potrhne sa mu ostro vyčnievajúci ohryzok na suchom hrdle.

— Pán Boh naveky!

— A v dedine bola tiež rumiga, — položí plechane Eva Holúška, strhaná, vojenná vdova, mať šiestich zdravých detí. — Náš Jano prišiel neskoro večer. Priniesol mi čosi bieleho v balíku.

— Ba?! — založia si ruky zvedavé susedy.

— Myslím, to je farba, alebo škrob. Bude — reku — na kasanky a ručníky. A to — cukor.

— Cukor? — zavzdychne si Mariša, Bolvanech nevesta. Popri svokre ani topárka vedľa dubovej dbanky, hoc i čo deň naberá. — Veru som už cukru týždne nevidela.

— Ani ja… Ani my…

— Oleja mal radšej doniesť, — pritiahne si vlniačik za Holúškiným chrbtom urastená, krásna dievka. Oči veľké, sivé. Tvár veselá, svieža — tá, čo zružovela ráno pred pecou od pahreby. — Niet pri čom vyšívať…

— Hja, olej, — pozrie mať na dcéru, — čo by si ty len nechcela? Ten zobrali na Dom. Bude vraj pre tých, čo musia písať — notári, farári a kde-kto. Kde by si ty, Anička, dostala z toho? Veď by musel tiecť ani voda Šibicou.

— A človek by si i zaplatil, — zašomre mať Bolvanech, ubitá ako mažiar. — Ale nám už ostanú iba peniaze, Bože môj!

— Kto si vezme, ten má, — bafká Jano Ručeň.

— Ale počuj, Eva, — nahne sa k Holúške babička Kozákech z hornej chalupy, kedysi vraj žensko, teraz hruštička sušienka, — nebude to za to stáť. Nech ma vred uhodí — prídu žandári a budeme sa mať ako otcovia naši v meruôsmom za tej rebélie. Tivor-tovor, to ti vtedy bolo. Ono to tí naši brali. Ale šiel ten — pošepol. I onen — pošepol. A prišli gazdovia o kravy, o kone… I o role a lúky. A tu bude tiež také. Prídu vojaci — popíšu. Nech ma vred uhodí — najlepšie len zataj!

Vrznú dvere na bránke neďalekej chalúpky. Vyvýšenej, s neveľkou záhradkou, opletenou prútím pod oknami. Nad nimi ešte otvory ako dlaň. To na výšku pod slamenou strechou. Z domu vyjde sedliak, urastený, poblednutý, zato svedčný, v beláskach, čižmách, v bielej halienke s okrúhlym klobúčikom na hlave.

— Čo ten Beňo? — mrknú ženy jedna na druhú. — Aké má len smutné oči!

— Pán Boh vie, čo je to za sedliaka! Všetko má, a ako by nič nemal, — šepce Holúška.

— Poriaďte to, tetička, — prihovorí sa jej a pozdraví tých pri studni.

— Mal by si sa oženiť, — usmejú sa za ním. — Nemusel bys’ prosiť.

— Keď ma nik nechce.

— Čoby len. Ľaľať, dievok, — rozvraví sa mať Bolvanech. — Len u Holúškov sú štyri. A u Ručenov… U nás už niet. Rozdali sme.

— Však ma už len opatríte nejako, keď bude treba.

— O to nič.

Anna zoberie materi vodu a odtiahne sa k chalupe. Obzrie sa len zpod návratia, kde ju nik nevidí. Beňo kráča ľahučko, ako by sa niesol. Ide s kopca. Orechové je vysoko a má meno od ozrutného, starého, košatého orecha. Chalúp dosť. Len Ručenech niekoľko — Janova, Jurova, Adamova… Hodná kopanica — na samom konci doliny, rozvalenej ani otvorená kniha. Ohromná obrázková kniha. Hore hradskou vidieť ešte chalupy. I akúsi fabriku s komínom. Dolu zatáča sa riečka Šíbica, keď tečie od obce Šíbu, zpoza fabrickej osady. Vinie sa ako stuha popri dobre opatrovanej ceste. A čo krok, to stránka. Čo stránka, to chalúpka, alebo — chalúpky, kopanice, až hore do Vysokej. Veľká záhradka, pŕchnucia, ošumelá. Dolu narazia sa kopce v ostrej Homôlke, pod ktorou rozkladá sa niekoľko súvislých ulíc Lesnej, takého starého sedliackeho mesta. Dve veže — horná luteránska, dolná katolícka — dvíhajú sa nad krovmi. Ďalej — ako hniezďatko v stromoví — vidieť Črenice. Ešte ďalej bielu, striebornú hladinu Bystrej a nad ňou okresné mesto Klenov.

Mládenec sa vpíja zrakom do tých čiar, tvarov a vyšedivených farieb. Vydýchne si zhlboka. Nadvihne klobúčik a prejde si prstami po preriedených gaštanových vlasoch.

— Beňo, hej! — zastaví ho vtom starý, kašľavý hlas. — Počkaj!

— Aha, ujec Kozák? — spomalí krok, poznavši krepkého ešte starca v krpcoch a halene. Na chrbte má niekoľko veľkých opálok. V ruke zas maličké, bielobelasočervené — z jemnejších prekladaných lúštin. — Kam vy, ujec?

— Do dediny, syn môj, — preberá sedliak starými nohami. — Nesiem toť opáločky. Vyrobiť niečo. Aspoň na nejaký ten paklíček tabaku. Ten Adam Klanko, hauzirant, to nosí zpoza Fraštáka. Ale ráta draho, šľak ho trafil aj s madianskym kupcom.

— A to čo máte za opáločky? Tie maličké…

— Tieto? No, vidíš, to nesiem nášmu faganovi, Svarínskemu. Budú na peniaze. I k Bukvovi zájdem na dolnú faru.

— Pekné, — pochváli Beňo. — I mne spravte takú.

— A dohánu máš? — tyká mu, ako mladému.

— Nate! Zapáľte si! — podá starochovi cigaru.

— Ej, nech ti Pán Boh pomáha tu medzi nami, — obzerá si dar s jedného i s druhého konca.

— Neznám ti otca, ani mater, keď si sa tu neuliahol na doline. Ani rodiny ti neznám. Len vidím, si sedliak, ako ja. A si dobrý človek. Ale nenahnevaj sa a povedz mi, odkiaľ si ty?

— Ja, ujec? — pozrie naňho mladík smutne, — zďaleka. Z Horniakov. Z Mýtnej.

— Ejno, tak zďaleka. A tie naše babiská už, že z Trantárie, z Ameriky a toto-hento. Ale ja sa — reku, spýtam. Teda z Horniakov, z Mýtnej. A čo tam azda niet poľa?

— Tam sú veľké hory, ujec. Vrchy, skoro tri razy také ako Vysoká.

— Ba. Ale čo ťa dohnalo práve sem — do tohoto zapadnutého kúta?

— Páči sa mi tu.

— Máš pravdu. Tu je ťažko žiť, ale pekne… — pripaľuje si Kozák cigaru pred vetrom pod halenou. — Orieš, seješ — slabý osoh. Ale na jar rozzelenie sa Vysoká, bučina sa rozosmeje, kukučka zakuká. Kopanice zakvitnú, včeličky zabzučia, srdiečko poskočí. Veselý je tu život, na moj’ dušenku, veselý. Na Páterovom muzika. Zatancuješ si. Nájdeš si dievča — vyvrtíš ho. Nikde takého života! Ľudia sa množia i stonú, ale nikomu sa nechce preč. I keď jest iba zelia a zemiačkov.

— Čo sú to za kopanice? — ukazuje Beňo na brehy hen pod Vysokou.

— Hja, ty to ešte nepoznáš? To všetko má svoje meno, veď by sa ináč ani nebolo v tom vyznať. Tam, vidíš, je Židovec. Hore, až po Osadu, Kozobľaky. Tu je i škola. I tá Švihulová tam v tej chalupe sa pelchá s tým Osipom. Prišiel by jej muž, však by jej dal. Tá druhá škola poniže, to je Klábové. A v tej dolinke nad ním má mať Klába poklady zakliate. Hore na kopci je Mokradie. Tam je tiež škola a Jarkovič je učiteľom. Hodný človek, keď má — dá sa pri ňom užiť. Ak však má — to len raz do roka. Ešte ďalej je Škriatkov Žleb. Za ním Vlčie Jamy, Višňové, kde žil hôrny chlapec Višňa. Tu je zas Páterové, kde býva muzika, neďaleko Majnochovej skaly. Majnoch, to bol tiež taký ako Višňa. Dolunižšie je Božia Hrsť, kde má mlyn Šupák, ten starý lakomec. Vyššie bývajú Kuželovci, ozrutní chlapi. K sebe zas je Toporec so školou, kde učí ten Poleva akýsi. On je, vieš, len taký sprostý, ako i my, ale naučí, čo sedliakovi načim. Ešte viac k sebe je Svíbové, kde sú odjakživa čierni Maleci. Potom Rakovo, kam dolný organista cez leto chodieva na raky… Hej, je toho tu. Však sa v tom skoro vyznáš, len raz pôjdeš s mládenci na zálety. Boly ti to časy, keď sme my chodili — za jednu noc všetky kopce. Nohy moje, nožičky! A tá Vysoká, tá ti má len históriu. Niekedy ti porozprávam. Tam bývajú hôrni chlapci — obrancovia našich otcov za Turka. A neskoršie i za pánov.

— Prídete ku mne, ujec. Poviete mi o tom.

— Poviem, čo viem. Ako by nie? Ale starý Peterec z dediny, ten Jano, taký vysoký — býva pri moste — ten toho vie ako nik. Všetky pesničky, čo sa kedy spievaly po našich chalupách. Poznáš ho?

— Videl som ho v meste. Zájdem si i k nemu. Len sa mi treba vyznať v tých chalupách. Koľko ich je… — diví sa Beňo. — Hentú, — ukazuje na stavanie s odtlakom dosák na hlinených stenách, — musia ešte dorobiť.

— To je toho Adama z Mokradia. Toho hauzírera. Nahrabal už dosť. Sem sa chce preniesť bližšie cesty.

— Ako je to len stavané? — všíma si mládenec.

— Lacno — za kvit. Ale, Kristu — toho sa vypije veľa.

— Ako to, ujec? Nerozumiem!

— U vás na Horniakoch azda tak nestavajú? Tu je to takto. Klankovcom načim chalupa. Sídu sa bratia, švagrovia, kmotrovci a — hneď je hliny navozené. Vykopú sa základy, spraví sa z dosák furma a počne sa nabíjať. Drží to ako cement, čo naši predkovia vymysleli už pred stá rokmi. Komu je to nie — narobí si tehly, vysuší ju na slnci a stavia z tej. Robí sa darmo. Len kvitu načim a rezancov na misy. Všetci staviame tak. Raz sa pomôže tomu, raz onomu.

— A mne by ste tiež pomohli?

— Pomohli. Ako by nie, — núka sa hneď Kozák.

— Pomôžeme ti, Beňo, len nás zavolaj, — dávajú sa mu do priateľstva hneď aj iní sedliaci, družiac sa k nim na širokej ceste.

— A čo nového u vás, ľudkovia?

— Včera bola u Šimrlíka rekvirácia, — usmieva sa Adam Ručeň, vareškár z Kozobľakov. Slabý gazda, obchodník s opálkami a dreveným riadom. — A tá tučná Šimrlíčka len kričí a kričí — vidíš, Márkuš Silberstein, vidíš, som ti nevravela — nechoď rekvirovať, nechoď rekvirovať…

— Však on nemal ľútosti, keď chodili s richtárom i podnotárom.

— Ba i ten parazol strkal do kapusty — a Juríčko, ešte máte čo jesť! O toľko vezmeme zbožia viac… — mrzia sa sedliaci.

— A ináč — ako?

— Dobre. Ľudia sú veselí. Pália kvas i ražnú. Nik im nezabráni, — pridá sa i fúzatý ujec Šívera od Potoka. Vážny majster sedem remesiel.

— I vína priniesli — pochvaľujú si niektorí.

— A ja som si, ľudkovia, zakvasil jabĺčka, — hmká si Kozák, pohodivši si nošu opálok na chrbte. — Aj som pil — pil. Bolo to vždy lepšie a lepšie. A teraz, keď je už najlepšie, mám z neho len za glg, Tak mi je ľúto, že som to pil, kým nebolo také dobré.

Stretajú ľudí z dediny.

— Čo nového, Bartoš? — pýtajú sa ustaraného sedliaka, kostolníka z dolnej stránky. Dcéra mu je vydatá v Klábovom.

— Večer vyriadili Waldmannovi krám.

— Ale už máme svoju vládu na obecnom dome, — dokladá ochotne Adam Jozek, invalid. Ide si hore nejakého dreva hľadať. Zima je tu dnes-zajtra.

— Máme veru, — prisvedčia, ako by mu neverili, — tam sú obaja farári. I richtár Jurina i notár. I ten Ičo Srdovan. Národná rada. Prídu zákony — bude nám lepšie.

— Veď by sa už i zišlo…

Hrkot voza. Ktosi ženie kone hore dolinou ako posadlý.

— To je Fraštacký, — poznávajú ho sedliaci zďaleka. — Hej, Fraštacký, čo nového? — dívajú sa mu na sparené kone a spotenú tvár.

— Zle, kamaráti, zle! — stíši záprah. — V Čreniciach už maďarskí matrózi zháňajú to, čo sa pobralo. Lepšie sa vám vrátiť.

— Jojój, ľudkovia, čo to bude? — zjajknú ženy.

— A čože by bolo? — chlapí sa Martin Sedlár z Mokradia. Chatrný človiečik, ale smelý. Včera prišiel domov, ženu si nenašiel. Ide za ňou do dediny. I pušku si nesie so sebou.

— A čo, Martinko, nečakala ťa tá Kača?

— Kristu, však by jej bol krky vykrútil, — udrie mu krv do poďobanej tváre. — Ale veď, — stisne pery. — Poďme!

— Poďme, — dodávajú si smelosti. — Fraštacký je bájkár. Kto by mu veril! Robí si z nás bláznov.

Popri ceste na dohľad vždy za chlp chalúp. Role, rozkúskované pásiky. Tmavé rady pŕchnucích slivák. Nové Mlyny — Staré Mlyny. V cigánskej kolónii veselosť. Balážovci, Piškovci, Kuvici nemajú teraz biedy. Sloboda ich podvihla. Iba Piškova žena, čierna Cigória, sa mrzí. Ona má najlepšiu chajdu a v nej i slepého otca, Petra, na starosti. Ten kázal Cigánom nosiť len soli a soli. Teraz jej je plná komora.

— Čo len budem s toľkou soľou robiť, dade? — vyčituje starému.

— Len by si jej mala! — ohne sa pod ním pekný kožený diván na podstení.

— Topíme sa!… Juj, topíme sa!… — počujú už zďaleka kopaničiari.

— Čo je? — posporia si k chajdám a tu — na zemi pod starou, povykrúcanou bútľavou vŕbou — periny, biele ani srieň. Bohvie, odkiaľ pošly. Na diváne už plno Cigánov. Starý Peter ledva dýcha. Cigánčatá zasa skáču do perín, zahadzujú sa rukami a kričia, čo im hrdlo stačí: Topíme sa… juj, topíme sa!

— Veselý národ! — obzerá ich Beňo.

— A nielen keď jesto čo jesť, — prikyvuje Kozák. — I keď nieto.

Od Cigánov je už chalupa vedľa chalupy. Pred jednou počerný, starý Neostrený chytá dych. Tam dnu vždy má ho málo. Kašle, až maz padá s nabíjanice. Odtiaľto vidieť už i horný chrám. Na hranatej veži biely ciferník. Ručičky ukazujú práve desať.

— Čo nového? — pýta sa Beňo postávajúcich.

— V Čreniciach bijú sedliakov maďarskí matrózi!

— Mali by sme sa dať dokopy a nedať ich.

— Čo sme baby? Dosť sa nás nenadrali tí s kosierkami? — udrie o zem hlavňou pušky Sedlár.

— To by si ty vedel i strieľať, Martinko, — posmeľujú ľudia.

— Tak je — nedať sa! — potľapká Sedlára po pleci Krivošiak, bafkajúc z fajočky. — Ja som starý, ale si obránim svoj tabak. Čo sme my baby? — zahrá si paličkou medzi prstami.

Ľudia hľadia na prsty, ako preberajú. I na paličku, ako sa vrtí. Hneď je lepšia vôľa.

— A kolesá by ste si nehodili? — vypleští na ujca oči a otvorí ústa Šíverech chlapčisko — stonoha.

— Iď, žaba! Ukáž ty, čo vieš! — osopí sa Krivošiak na fagana.

Ten sa i prehodí dva-tri razy na rukách, padne na brucho, skriví tvár a lapá dych.

— To si len za chlapa, — usmeje sa starec, hodí sa na rubky a hybaj — točí sa, točí, od kostola dolu, po skalnatej ulici.

— Hľaďte! hľaďte! — otvárajú sa oči, dvíhajú ruky s ukazovákmi, namierenými na zázraka. — Už stojí!

— Čoby! Točí sa! Točí! Skotúľa sa až pod most! Až po vás, Peterec!

— Sedem krížikov na chrbte! — diví sa vdova Trusková. — Sedem krížikov, Bože môj!

— Tu ste, kopaničiari? I ty, Beňo? No, pekne ťa vítam. Zídeš sa! — rýchlo mrví slová rozjarený Srdovan. Nazrel domov — čo robia žena, deti. Stačí len práve nakuknúť. — Vojsko z Moravy je už na ceste, — posmeľuje ľudí hlasno, najmä pred žandárskou stanicou. Nech počujú i tí s tými kosierkami!

— Vidíš! Nehovoril som ti? Ten to vie!… Ten sa nebojí… — strká Adamka Dŕžavu lakťom ujec Hrebenár. Trojuhlastá tvár, samý trojuhol. I ten úškľab hranatý, hranatý. — Ten sa nebojí — ha!

— Ten nie, ale ty sa bojíš! A mal by si dosť niesť vrece tých šrób na Vysokú.

— A ty tú kožu nie? — odpláca hneď Hrebenár.

— Ale dajže pokoj, — zaiskria oči štíhlemu Petercovi, — nebude z toho nič! Kto by to už dnes ponachodil — jajajáj!

— To je ten, čo vie tie pesničky, — potiahne Kozák Beňu za rukáv.

— No, viem! — zachytí gazda narážku. — A keď umriem, pôjde to všetko so mnou do hrobu. Nik to už nevie, Beňo, čo je ešte v tejto mojej šedivej hlave.

— Mali by ste nám to nechať, ujec.

— Načo? — nazrie sa veselý, belasý zrak v tmavé oči Beňove. — Teraz je už iný svet. I ľudia sú pomaly iní. Iné pesničky sú v móde. Čo je staré, zahodí sa!

— A ja by som rád počuť tie staré.

— No, to je inšie. Keď rád — dobre! Zaspievame si, až bude na to čas.

— Droto-óvať hrnky, kastróle, misky, — kričí fúzatý, zavláčený Rezba po rušnej ulici. — Droto-óvať!

— A čo ty, Juro, nejdeš domov? — volajú za drotárom. — Nevidíš, čo sa robí? Rozbíja sa Maďarsko!

— Nech mu je Matka Božia milostivá. To ja nezadrotujem!

— Ani by sme ti ho nedali.

— A ja nemám na to ani drótu.

Ľudia ani včely. Sbíjajú sa na rohu ulice proti žandárskej stanici pred zatvoreným Waldmannovým sklepom. Chlapci majú sa okolo Srdovana, ktorý odvahou a rozhodnosťou strhuje všetkých. Vyúdený Župica žmurká naňho drobnými očkami, majster Kačkin, predseda figliarov, Jano Klupka, znateľ všetkých chalúp, kde rastú hodné dievky… Jano Želovič, okrúhly, krvnatý krčmár i sirotný, keď najlepšie pozná všetkých Lesňanov od najmenšieho… starý Krupica, odborník od srsti, pozná všetko štvornohé na doline, od prasiatka až po bujakov, najväčšiu to starosť obecného zastupiteľstva… Jolana, soschnutá Židovčička, odborníčka od peria — husi, kačky, sliepky… veselý Mikulo, čo má kamennicu… ujec Krtko, dobrý človek, trochu ľahkoverný… nedôverčivý Cícor, uzavretá ľadová, bledá tvár, zastanca pravdy v obci i trpiteľ. I šaty si robí sám od päty do hlavy. Len pričasto zachodí vraj kamsi na Hrozenkov… Kopaničiar Šípala i Kohútik, najlepší znatelia zákonov a stáli abonenti advokátskych rád. Roj — opravdivý roj! Ženy a dievky postávajú opodiaľ popod chalúpky.

— V Čreniciach je zle! Kristu — zle… — ide z úst do úst. — Šimúnovi synovia prišli s vojskom starého brániť.

— Hej, brániť? Pomstiť sa! To!… — počuť inde. — Juj, Bože, čo to bude!?

— Na obecný dom, ľudia! — vypne sa Srdovan, chlapisko, dosť čo očami zmerať, a ešte ako by narástol. — Tam je Národná rada. Tá všetkých zastane!

Okolo Domu, práve ho natreli nažlto, ani v úli. Akýsi koč stojí pred ním. Skoro sa však obráti a pohne do Čreníc. Zdola od fary beží ktosi ako štafeta. Mládenec. Dychčí ako mech, do tváre mu bije krv a kečka sa mu parí.

— Kam ti je tak náhlo, Zelenák? — pristaví ho Srdovan.

— Zle je! Nedobre! — oznamuje, ako by to mal napísané. — V Čreniciach bijú našich! Veci sa snášajú na hromadu. Šimúnovi obrlajtnanti nepoznajú nikoho. A prv nás poznali. I mňa poznal! Občanom dali podpísať odškodné — na stodvadsaťtisíc!

— A ty si voľačo ukradol?

— Ale kozu, takú strakatú!… — priznáva sa placho mládenec.

— Neboj sa, — posmeľuje ho Srdovan, — preto ťa neobesia. Ale iď, Janíčko, na kopanice k otcovi. Nech ťa nenájdu!

— Však radšej by som dal kozu zpiatky. Veď je to ledačo. Ani to nedojí, ani nežerie, leda žihľavu, — utiera sa tento rukávom. — Ešte ma i zabijú pre ňu. Veď sa mi budú ľudia smiať!

Hore hradskou zaberá druhý posol.

— Ľaľať, Valko! Kam ty?

— Povedať vám, priatelia, povedať, — vraví urastený sedliak, zdravej farby, ako maľovaný. — Vojaci obstali Črenice a Šimúnovci chodia po domoch. Veci sa snášajú pred zvonicu. Také daromnice. A matrózi fackujú. Tam jednému takú lizli, a pre prázdny súdok, no! Len by nám ešte nevypálili dedinu. Čože tým?

— Veru, ľudkovia! — vpadne ako náboj do kruhu dobrý, trochu už i plešivý gazda.

— I ty, Spica? Čože je to u vás?

— Človek by ľahko striasol krpci… u richtára pod návratím stoja dvaja. V pitvore dvaja… V izbe dvaja… A za stolom starší Šimún, ten Arnold, či ký ancikrist. Uškŕňa sa, hryzie si fúzy a cicia cigaretu. Pred ním na stole revolver. Lepší gazdovia — Potočný, Jesenák, Čereň, Ženňula — všetci dnu. A on len, ako nejaký generál — podpíšte písmo za obec na stodvadsaťtisíc! A do rána musí suma byť! Inak obec horí! A vraj — richtár — koľko máte v kase? Ale richtár na to: viete, pán obrlajtnant, ja mám len jeden kľúč, druhý je u notára Chrenku v Lesnej. Už boli i preň — na tom koči pred chvíľou. Ktovie, dal či nedal!

— A naozaj bol tu koč pred chvíľou, — prisviedčajú ľudia. — Dvaja vojaci na ňom. To bol od Zapperov, ale hneď i šiel…

— A čo zapperovské panstvo? Vlas sa im neskrivil na hlave. Iba so dve ovce čo dali ľudu, — počuť šomrať.

— Sami Čreničania ich bránia.

— No, hľa. A tu ešte pošlú sem koč. Eh! — počína to vrieť, — A ak im dal ten kľúč!

— Hneď to zvieme, — otočí sa Srdovan a zachytí priateľa. — Beňo, poď!

V priestrannej obecnej sieni niekoľko vážnejších občanov. Sedia si na laviciach — jedni popod vysoké okná, najväčšie v Lesnej, druhí okolo dlhého stola, pokrytého všelijakými papiermi. I múčenky, melenky, cukrenky vidieť na kraji. Slniečko zasvieti odkiaľsi od jahodníckej hory. Šikmé lúče padajú na výrazné, ohorené tváre, vráskavé, zryté. Na prešedivené vlasy, ťažké ruky s hrubými prstami, složenými tu-tam vážne medzi kolená. Starí, opravdiví sedliaci od päty do hlavy. Urastení, krásnych čŕt.

— Pekne vás vítam, Gelovičovci, ujec Stránik, Plavčo, Metielka, Pokryváč… — podáva im ruku radom. — A poslal notár kľúč do Čreníc?

— Neposlal, — hlási spevavo vyholený Mandelík, s hustým obočím nad zbožným zrakom. Ruženčiar a predspevák, najmä na bodovskej púti. — Veru neposlal!

— A čo? — hľadí Srdovan zvedavo.

— Povedal, kde majú na to splnomocnenie!

— Múdro. A kde sú?

— V bočnej. Tam sú všetci — richtár, notári, farári — Svarínsky i Bukva. Všetci! — vykladá skoro potichu Pokryváč, spravodlivý. — Je to starosti. Nech ich zajmú, zavlečú ich kamsi do Maďarska. Zabijú ich, keď sú naši. Človek ako mucha!

Vtom už aj idú. Popredku richtár, starý Adam Jurina, chatrný, tenký a čochvíľa zdá sa šedivejším. Hja, ťažké dni! Bukva je starší, ale okrúhly a červenkavý v tvári — samý mier. Svarínsky pravý opak — mladý, kostnatý a búrny. Poznať mu to i na rozhádzaných vlasoch nad vysokým čelom, naň vysadá neraz ľahký mráčik. Notár Chrenko, neveľký, tvár ani papier a prsia vpadnuté. Za ním o hlavu vyšší vyhúknutý podnotár Strnádka nesie akési šalabachtre.

Všetky oči obrátia sa v tú stranu. Zrazu sa však otvoria s hurtom i hlavné dvere a vhupne vypätý c. k. obrlajtnant.

— Šimún! — hrkne to v prítomných, hoci nerieknu slova. — Aký štramák! Aké má fúzy, ani Vilhelm. Len napichnúť na ne! A nosisko! Iba po tom poznať, čí je!

— A má i revolver! — šepcú si v kúte.

— Čož’ to? Malá starosť! Azda je on tu sám…?

Dôstojník sa chladno ukloní a bez váhania podíde za Srdovanom.

— Prosím ich úctive, — podáva mu ruku, — je tu Národná rada?

— Áno!

— A oni sú pán Srdovan?

— Však ma azda znáte? Čo si prajete?

— Prišiel som sa im najprv poďakovať, že nástoja na pokoji a poriadku, — vraví dôstojník celkom pokorne. — I môj otec ďakuje. Tu je list od neho. Páni — obráti sa k predstavenstvu, — vedia, čo sa stalo v Čreniciach?

— Vieme, i nevieme, — pozrie mierne Bukva.

— Tam sa rabovalo. Ale ľudia chcú škodu nahradiť.

— Ale čo nás Lesňanov do toho, pán obrlajtnant? — pristúpi k došlému richtár Jurina.

— Nič — ja viem, — zdvihne Šimún dlane, naklonivši hlavu, ako by žiadal odpustiť. — Ale oni nevydali vojakom kľúč od kasy. A nám sa stala veľká škoda. Otcovi. Všelijaké haraburdy už ponosili, ale drahé veci, strieborné a zlaté, nemôžme nájsť. Ja si svoje môžem hľadať. Či nie?

— Isteže. Na to máte právo!

— Tak ja si to hľadám a ich prosím postarať sa o poriadok!

— Uisťujem vás, pán môj, my sa o to postaráme, — pozrie mu smelo Srdovan do vypuklých, čiernych očú. — Národná rada vykoná svoju povinnosť. Len — pravdaže — nedajte trápiť našich ľudí. Dnes je nie na to čas! Udajte nám, čo kde máte. Poriadok bude! Žandári pôjdu vec vyšetriť.

Dohodnú sa a Šimún, hrknúc opätkami pekne — po vojensky, porúča sa.

— Aké to bolo sopľavé chlapčisko, — ozve sa ozrutný Hobla, sotva dôstojník vykročil, — a tu ho máš! Podívajme sa!

— Ale pán Šimún, pán Arnold! — pobehne zrazu za ním Srdovan a zachytí ho na dvore, — však sme boli kamaráti! Spolu sme rástli v Čreniciach. Čo by som vám nepovedal…

— No, — pozrie dôstojník skúmavo, ako človek, čo nemá veľa času.

— Tie drahé veci — strieborné a zlaté — nemôžete nájsť?

— Tie!

— A máte slúžku z Bodovej. Tú Kaču oných, Krachajech?

— Tú! Takú rapavú.

— No, ale nevyzraďte nikomu, čo vám poviem, — pristúpi Srdovan celkom blízko, obzrie sa okolo a šepce, — tá vám zobrala vaše veci. Tam ich nájdete na bodovských kopaniciach u jej matere.

— A vedia to iste?

— Istotne! V Čreniciach to každý vie. A načo máte zháňať po obci, čo tam niet?

— Dobre! Ďakujem! I otec ďakuje! Zoberiem časť vojakov a pôjdeme. A ak sa nájdu veci — odmením sa.

— To je najmenej. Len nech už je raz poriadok! — volá Srdovan za odchádzajúcim.

Na Dome padol kameň so srdca. Nálada je onakvejšia.

— Dobre, že je už preč, potvora! — vravia si sedliaci. — Má vojakov, mohol by nám ešte nadrobiť nejakej mrveničky.

— No, čož’ — ohlási sa Sedlár. — Ak by sme si dali!

— Veď keby boly zbrane!

— Jest! Srdovan má šesť kverov. Poslali nám z Moravy.

Pomaly prejde reč na obecných býkov, ako obyčajne. Vždy je totiž s nimi nejaké trápenie v Lesnej, či je rebélia a či nie. Páni sú už tiež lepšej vôle. Hovoria čosi o španielke.

— Veď je to hotová vojna, čo tá choroba robí, — vraví Svarínsky.

— To je.

Srdovan zatiaľ sedí pri stolíku. Píše ťažkou rukou čosi na papier a potom akýsi list.

— Ba čo len má náš Štefko za lubom? — pristúpi Bukva ku stolíku.

— To, páni farári, nie je pre vás, — zdvihne sa ježatá hlava. — Vám Biblia a breviár. My sme však vojaci. Jano, Drgla, — pokýva na obecného sluhu, — zavolaj zvonku šikovného mládenca, čo zaskočí do Bodovej. Ale hneď… A počkaj ešte, — podáva mu podpísaný papier, — toto potom vybubnuj! Rozumel si?

— Rozumel, — pretiera si Jano trochu zamrachtavené oči a ide.

— Aký komandant! — mrkajú si ľudia. — Však i musí ktosi…

— A jemu to i svedčí, — díva sa naňho Beňo od dlhého stola.

— Počujte, Beňo, — obzerá si Bukva pozorne inteligentnú tvár, — ale vám akosi nepasuje tá sedliačtina.

— Čoby len nie? Čoby len…

Vojde Drgla a za ním Jano Klupka, mládenec.

— Tak ty, Janíčko, — obráti sa Srdovan od stolíka, — ty si vojak a šikovný chlapec. Vieš loziť po chalupách za dievčatami. Však poznáš i Bodovú.

— Ako by nie. Vo dne i v noci, — usmeje sa Klunka.

— Tak vieš čo? Budeš nám kuriérom. Vezmi tento list a oddaj ho Národnej rade v Bodovej. Pozdrav všetkých, i Venduša. Ale nohy na plecia. Rozumieš?

— Áno, — vystrie sa mládenčisko, zasalutuje a už ho niet.

— A teraz, Beňo, — zavolá na kamaráta, — ideme verbovať do Slovenskej gardy. Potrebujeme aspoň desať-dvadsať chlapcov. Ale hneď! Ideš?

— Už aj…

Hovor o býkoch zaviazne. I o tej španielke — ako by uťal. Oči sa uprú na Srdovana, ktorý rozkazuje ako by nič. Čosi nevšedného je v tom človeku. Srší mu to z pohľadu — zpod srasteného, čierneho obočia — a zdvihne všetkých.

— Čo to len smýšľa ten človek?

— Čo vás po ňom. On vie, čo robí, — vypne sa i Martin Gelovič, niekdajší fíra, čo slúžil pri husároch. — Nebojte sa oňho. Na tom si i čert vyláme zuby.