ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S obratom slnca letí i čas vždy rýchlejšie, ani dolu vodou. V chalupe pod Orechovým je čo deň viac jasu a života. Beňo hľadí zpomedzi mušelínových záclon na bielučké stráne. Kedysi boly chmúrne, teraz sa usmievajú.

— Šťastní ľudia, ktorí sa môžu brodiť po snehu.

Na stole vedľa kancionála je i stará, iste vyše storočná Biblia. Anna ju priniesla od Holúšov, keď bol chorý zle a pýtal sa na ňu. Niekedy mu ju podá. Prehrebá sa v nej, ako z dlhej chvíle.

— Čo tu všetko nenájsť, — vraví raz Holúške. — Však ten Mojžiš dal svojmu národu zákony, čo sú i dnes základom ľudského práva i poriadku. A ten Izaiáš ako prorokuje o svetovom mieri: vlk s beránkem budou se pásti spolu a lev jako vůl bude jísti plevy, hadu pak za pokrm bude prach… Počujte, tetička, boli ľudia múdri i za dávnych časov.

— Ba len vtedy boli. Čo dnes? Príde chlapčisko z vojny alebo zo sveta — Pána Boha nepozná a mudruje. Nik mu je nič a svet by obrátil na ruby. A nebyť tých starých, boli by sme ako vlci v lese.

— Môžte mať pravdu, — zadíva sa rekonvalescent do tváre, planúcej presvedčením. — A vy čítavate Bibliu?

— Keď sa mi ujde.

— A veríte všetkému, čo je tu napísané?

— Čo by mala z toho, keby som neverila?

— Veď je tak. A čo čítavate najradšej?

— O Jóbovi. Viete, keď mi je zle — poteším sa. Tak to robili i naši predkovia. Schádzali sa i po horách čítať Písmo. Niektorí i z Česka prišli na naše kopanice za prenasledovania. Tí veľkí Kuželovci tam nad Božou Hrsťou sú vraj z nich.

Mládenec počúva a všíma si lesku vo vdoviných očiach.

„Dobre musí byť veriť tak detinsky,“ dumá. Čosi ho núti zahlbovať sa, a má i kedy. Preberá sa v nahromadených zásobách svojej duše — veľkých, obrovských. Pred očami formujú sa mu myšlienkové stavby, hotové babylonské veže. Čo však? Anjelského spevu nepočuť z nich a človeka idú zarútiť.

O deň-dva nevie už obležať na posteli. Síde, sadne si k stolu a prehŕňa sa v Biblii. Číta i evanjelium.

— To je kniha, čo má súcit s biedou človeka, — hovorí i Schetterovi, keď nadíde. — Asi tej je tu čo ďakovať, že ,dobrá myseľ‘ v tŕní rastie.

— Keď je sedliak zdravý a má, čo mu treba, hneď je i myseľ dobrá.

— Neverte, doktor. Vy ste človek vedy, ustálený a vyrovnaný, ja zas sveták a filozof. Ale odpusťte — tá Holúška vie čosi, čo vy jakživ nebudete vedieť. Ani ja to neviem. Iba tuším.

— Ach, neúrečný, veru poznať na ňom. Veru sa darmo v troch kostoloch nemodlili zaňho, — povrávajú si ženské pri návšteve.

— Len v nohách cítim ešte slabosť, — žaluje sa Beňo.

— Čo len to, — stane si tetička Malekech zo Svíbového, s istotou, ani doktor Schetter, — dievčenského dreva mu navariť a okúpať ho v tom.

— Jaj, kde by to len… — hneď zatým Anna, pozrúc s obavou na Paľka.

— Prečo? — hľadí vážne Malečka. — Ten náš bol aký chorý, ani pokročiť. Vykúpal sa, a je chlap.

— Musím probovať, — prisvedčí Beňo. — Všetci ľudia všetko vedia.

Hoci niet vane, okúpa sa, lebo u Bolvanov majú ohromné koryto na zabíjačky. V tom sa vyčliape a nezaškodí mu. Skoro potom prejde sa po izbe, vezme kvakuľku, odváži sa i predo dvere, kde ho, krútiac chvostom, víta kudlavý psík Brondo. Oveje ho čerstvý vzduch a zahľadí sa. Vedľa susedovie chalupa. Prostunká, chutná — skoro ako jeho. Neveľké okná dívajú sa do diaľky, ako naširoko otvorené oči. Beňo sa nezdrží. Preciepka po vlhkom snehu, vojde pod návratie, do pitvora a zaklope.

— Pane Bože nebeský, pekne vás vítame… pekne vás vítame… — skočia mu so všetkých strán v ústrety Holúšech dievčatá. — To ste už dali tej smrti mericu maku…

— Dal, — hľadí mládenec s úsmevom na rozradostené tváre.

— Však sme vás už aj oplakaly, — rozpráva temperamentná Mariša, pribodnúc vyšívanie ihlou na babku. — Pred Silvestrom prišla toť Eva z mesta celá uplakaná. Vy ani neviete. Vyzváňali komusi a ľudia volajú za ňou v dedine — to vraj Beňo umrel. Ona letí ako bez duše. — Ale ozaj, mamenka, ale ozaj? — narieka už pod návratím.

— A ja hneď, — ozve sa Martin, vzorný žiak, — to už ujec neumrie. Bude žiť, — stojí chlapec, v jednej ruke kúsok dreva, v druhej penálik, a oči sa mu smejú, — ja som hneď!

— I ja… i ja… ja tiež, — volajú dievčatá. — Koho ženské pochovajú, ten vraj dlho žije.

— Sadnite si u nás, — ponúka Anna vzácneho hosťa. Vyblednutou zásterkou utrie mu stoličku. — Však ani niet veľmi kde pre tie krosná. Je to tu neporiadku. Ešte i Martin stružliká. Na doline snehu i vody, nešiel do školy. Upletie vraj opáločku ako ujec Kozák.

— A Janko je kde?

— Píli drevo kdesi pod šopou.

— Ten je už mládenec.

— Však je. Konfirmáciu má už za sebou.

— A má i harmoniku, — ukazuje útla Betka zvučný nástroj s remeňom na peci.

— Vie i hrať?

— Čoby nevedel? Tak nám je večer veselo.

— A ty čo, Anička?

— Ja, keď stačím, trápim sa, tkám, — sadá si za krosná, okrúhlou rúčkou siahne po jednom z člnov a vystrie hladkú červenú niť. — Nás je veľa. Konope raz-dva popradieme a potom — šuch sem… buch tam, nevychádzaj, buď tam. Tieto vyšívajú a ja najstaršia už najviac len s tým člnkom.

— A čo to majstruješ? — všíma si Beňo zblízka prekladané živé farby dúhového tkaniva.

— Opletá.

— Opletá?

— To, čo sa červenie ženským na rubáši zpod rukávcov okolo pása?

— To! Vy všetko viete.

— Vídaval som toho na plotoch, kým som bol zdravý, celý výber. A je to pásov a vzoriek, — žasne mládenec, kým dievčatá prepukajú v hlasitý smiech. — Ako to robíš, Anna?

— To je trojaký haras, biely, belasý, červený, — ukazuje dievča člnky s rozličnými cievkami. — Potom je to na štyri podnože. A pozrite, takto sa hádže… — zdvihne člnok, vystrie peknú, okrúhlu ruku, podnože zívnu, člnok letí, ľavá ruka udrie bidlom, a už to ide s červenou, belasou či bielou cievkou. Maľuje sa, maľuje…

— Šuch sem — buch tam, nevychádzaj, buď tam, — povráva si Beňo do taktu, hľadiac na Annu, kypiacu zdravím a silou. Taká je, len zahryznúť do nej.

Nakukne i mať z pitvora. Príde i Ručenka s Bolvankou. Zazrely ho ciepkať po násype, kde by sa zdržaly? A Beňo je im vďačný. Má celé štúdium. Spytuje sa na to i na oné a ony mu vysvetľujú.

— To tie vzorky majú svoje mená, — ukazuje mať Bolvanech. — Teraz hádže krokvičky. Tam, hľa, sú srdiečka, kiahničky, pateračky, vlačúžky. Maľovky bývajú všelijaké: zámčekové, slniečkové, studienkové, chvostíkové… Ako si kto navymýšľa.

— A pri vyšívaní je to tiež tak? Ukáž mi, Mariša, čo máš na tej babke?

— Prelámky.

— A ty, Eva?

— Perá na zásterku. To pre Annu také jasné, keď je biela.

— Pre Marišu muselo by sa inak vyšívať?

— Pravdaže. I pre mňa… Počerným sa inak maľuje. Pozrite jej prelámky! To si robí sebe.

— Ale, — diví sa Beňo, — to sa biela strojí inak ako čierna?

— Ako ktorej prichodí.

— Od hlavy po päty?

— Veru inak by ju zle šatilo — prisviedčajú i ženy. Predkladajú mu za náručie záster a rukávcov. Dievčatá ochotne vynášajú z komory, keď ho to tak zaujíma.

— To sú Anine stehové, a to zas šíkové. Tieto žlté k smútku, — rozkladá Holúška, prekladá výšivky pestré i jasavé, smutné i veselé. Jedny krajšie než druhé. — Pozrite tie vzorky na týchto rukávcoch. To sú tu pracky, lístky, venčeky, pazúrky. Tu zas na prelámkach — kopce, očká, tulipány, srdiečka. A na zásterkách — krokvičky, zavrtáky, nožnice, prúťky či mešterky — všetko má svoje meno.

— A si to i kreslíte? — žasne Beňo a porovnáva s tým, čo videl v svete čosi podobného. — Kreslíte si to?

— Čoby — len skladáme.

— Keď je to také súmerné — rovnaké na oboch stranách?

— Odmeriame slamou alebo štetinkou, — usmeje sa Anna zpoza krosien. — Malá starosť!

— A ešte pozrite, — žiari Holúška od radosti nad toľkým záujmom o poklady jej dievčat, — to sú Marišine… a toto Evine. Tie sú maľované dotmava, keď sú ony čierne.

— Ale, mamenka, — oháňa sa Mariša, — však na čiernej zemi chlebík rastie.

— Krásne, nádherné, — rozhorlí sa Beňo. — Nech to majú Francúzky alebo Angličianky, obdivuje ich celý svet. Tónina výšiviek od hlavy po päty a belosť alebo tmavosť pleti — to je obrovské. A Betka, kde má svoje…?

— Tá je súknárka. Nechce sa už šatiť po sedliacky. Ani Evuša…

— To už tak tá mladá vrstva, — ukladá Holúška rukávce pekne do tenkého papiera, — zapovrhuje to a vymýšľa novoty. V dolnom kostole už vidieť kroja leda-leda. U nás počalo sa panštiť najprv v Čreniciach. Za vojny nebolo dostať bavlnky, hodvábu. Teraz vraj zas je to drahé. Ale mladej chase nechce sa len robiť ako nám a našim babičkám, to je to!

— To je nie preto, — bráni sa útla Betka.

— A prečože?

— Pre rohy… Keď idú dievky do sveta na roboty, vysmievajú sa im — aha, — vraj — hľaďte — ženy s rohami. To najviac pre ručníky na hlavách. A veď keby sa kamarátky tak šatily, ja by som sa tiež.

— Viete, čo nového? — kým sa Beňo preberá vo výšivkách, a Anna búcha bidlom, rozhovor prejde na iné veci. — Eve Lúčanech prišiel muž, legionár, a to na samý Štedrý večer. Ten vraj i pápeža strážil v Ríme, keď tam vypukla rebélia.

— A Kača Sedlárová, hádam, je už vdova. O Martinovi ani chýru, ani slychu.

— Ona sa za ním neuplače.

— A pani Schatzka v meste mi hovorila, — vraví Bolvanka, — majú vraj kolkovať peniaze a polovicu zoberú. To nebude dobre, uvidíte. Sedliakom povyťahujú peniažky z truhlíc a páni si pokryjú. Tí majú rozum.

— Veď už ľudia ani nevedia, kam od rozkoše, — mrzí sa tetička Ručenech. — Už ani muziky nestačia. Mládenčiskovia sa stále nadúvajú na trúbach tam dolu u Žeruchu. A v dedine tiež. Ten náš je vždy tam, ako by ani roboty nebolo.

— V dedine sa tiež učia hrať. Bude načim na svadby, — hlási Beta.

Spomínajú sa páriky, ten i onen. Má ich byť akosi veľa, preveľa… Holúška sníma hrnky s police — nalieva čaj. Beňo pošle Martina i pre Kozáka, už ako na ten oldomáš. A ujec sa nedá dlho vyčakávať.

— Ale som ja moju starú dostal, — žiari mu tvár hneď vo dverách. — Delili štátny rum a ona mi nedala z neho ani ovoňať. Tu sa ja v tieto dni prehŕňam v priečinku a narazím na čosi tvrdého. Pozriem — fľaša, litrovka, eh. Dobre jej bolo v tom žite. Vezmem, prelejem, do fľaše dám vody a položím pekne na miesto. Ale ona, mrkva, zbadala. Tri dni som chodil veselý. Aj sa mi priznala, má vraj ešte jednu, a takú veľkú, luhačovickú. Hľadám — konečne v raži vykutrem i tú. Mľasknem si — eh, a tu — ocot.

— Tá vás dostala, ujec, — smeje sa i Beňo.

— Veru, veru, — jasajú ženy, ofukujúc v kvetavých hrnkoch horúci čaj. — Nech vás Pán Boh živí! — hrknú si s Beňom.

— A dá toho zdravia!

— A švárnu nevestu! — vinšuje Bolvanka.

— Počuj, Eva, — priplichtí sa Kozák ku gazdinej, — a máš ešte z toho štátneho? Za čo bys’ mi predala Lysaňu?

— Čo vám to prichodí na um?

— Bol by nejaký ten oldomáš, — mrkne ujec šelmovsky na vdovicu.

— To tí naši teraz nemajú milšieho, než kupčiť, — chlipká si ujčinká Pribelských. — Však ten smrad i zakázali, a zas ho dovliekli. A chlapi, kde ho tušia pod strechou, tam hneď robia čaru, ak nie kúpu. A ty, Eva, musela si ho dostať dosť, keď vás je mnoho.

— Ani som ho nevzala všetok.

— Mohla by si mi veru dať. Ja ti zasa dám múky, omasty, alebo čo ti práve načim. Nech by si mohol ten môj starý upiť. Bojím sa, aby nakoniec nepopredal kravy i chalupu a mňa s ňou. Dáš mi?

— Ak máš soli?

— Mám. Včera som kúpila od Cigánov za masť. Vidíte, ľudkovia, keď bola tá rabovka, my len po kadejakých stužtičkách — šnúročkách, po cukre a káve. Starý Peter, ten mal rozum — kázal Cigánom brať soľ, o čo sa nikto neobzrel. A teraz chodíme pekne my, sedliaci pre soľ ku Cigánom.

Po tejto vychádzke Beňo sa už ťažko udrží vo svojej chalupe. Zájde si do Bolvanov i do Ručenov. Tam ešte pradú, nevesta, Eva, pomaly sa hýbe. U Ručenov sa už chystajú navíjať.

— Všade okolo priadze, — diví sa Paľko. — To tak na celej doline?

— A ako inak? — otvorí oči doširoka gazdiná Bolvanech. — Keď sa raz kolovrátky roztočia — vrčia od tej najnižšej chalúpky v Čreniciach až do najvyššej pod Vysokou. To je už tá ženská robota. Je čas konope trhať? — Trháme — poskonné či materné! Namáčať? — Namáčame! Česať? — Češeme! Priasť? — Pradieme! Tkať, zvárať a bieliť? — Všade sa paprú okolo toho.

— To je chalupa ako chalupa?

— Skoro.

— A žena ako žena?

— Nie celkom, ale dosť. Myslíte — bohaté gazdiné v Čreniciach robia iné alebo menej ako my, chudobné kopaničiarky? Ešte je neraz lepšie takej, čo chodí na majery. Zarobí si a nezdrhne sa.

— A chlapi čo robia? — zvedavý je teraz už na všetko a všetko mu je nové.

— Chlapi? Okolo dobytka a vo dvore sa vždy nájde robota. Poprávajú pluhy, brány, pletú opálky a stružlikajú kadečo. Mnohí sa veru dosť i napostávajú, keď sa tu niet čoho chytiť. Fabriky niet, ako na inom kraji.

— A tá na Osade?

— Skláreň? To je len pre tamojších, i to len ako psovi mucha. U nás by bolo vystavať fabriku pre tisíc-dvetisíc ľudí. Dobrí gazdovia vymierajú. Na kopaniciach ich už na prstoch spočítať. Najlepšie sa má náš strýk, Bolvan od Jahodného, starý páleník. I ten nech sa raz vyvalí — čo? Detí je sedmoro, dostane sa im práve toľko, že nemusia na majery. A čo z ich detí? Famílie rastú, ako by makom sypal.

— Na celej doline?

— Na celej. Hľa, naša nevesta nedávno prišla, už bude mať malé. A teraz, odkedy je tá republika, ani to už nenosia deväť mesiacov. Povedia — vraj — farár je na vine, prečo sobášil neskoro. Veru sa toho rodí. Už i nové mená vymýšľajú, akési panské.

— A vás to, tetička, i potrápi niekedy?

— Ba by sa mi chcelo ešte i trápiť nad tým? — pokrčí Bolvanka plecami spokojne. — Keď nás Pán Boh raz chce mať — musí nám, čo načim, dať.

Beňo sa čo deň ďalej púšťa. Od Jana Ručenech k Jurovi, od Jura až k Adamovi. Tam sa má syn ženiť. Tu zas ležia dedko na posteli. Všade dosť starostí.

— A veru, pani kmotra, tá Eva z toho Škriatkovho Žlebu, tá by bola pre vášho chalana… — počuť u Jura z pootvorenej komory.

— Tá Surovcech? Obzrela som si ju v nedeľu v kostole. Však je neškodná.

— No, je ona neúrečná. I dajú s ňou — i spravu má.

— A veru i náš Jurisko je tiež, ako sa patrí, nedá sa zas stará. — Aj kravy dobre pásaval. A vie spraviť i od dreva, aj ku pluhu stať — i odorať i priorať. Na bičisko odmeria si roľu a nedá si hrudky zeme.

U Adama zas — jaj. Včera boli sirotný Želovič i notár Chrenko robiť testament. Starý si to asi zle podelil.

— Za čo som sa ja len trápila! — utiera si gazdiná oči cípom kasanky, — za čo?

Dedka to nepohne. Nevidí už, ani nepočuje a spokojne čaká ešte farára — vyznať sa z hriechov a ísť.

Sneh sa púšťa. Miazga v lieští a bučine sa pohne. Zpod záveja vykvitne snežienka a pred oknami poskočí vtáčik valášek — čiv-čiv! Beňo si natiahne belasé nohavice, prucel, oblečie bielu halienku a síde na dolinu. Ľudia ho vítajú, ako by vstal z hrobu. Iba sú zdržanlivejší. Za tých niekoľko týždňov mnoho sa zmenilo. Ten umrel — onen sa oženil. Do obce prišli četníci. Urasteného strážmajstra, Šverca, poznajú už všade. Učiteľ Ondrejka na Páterovom dostal suseda na štátnu školu do Klábového — akéhosi Vestona, veselého človiečika. Na Kozobľakoch je zas akýsi Danek. Nový život — noví ľudia. A všetko mladí. Iba biedy ako predtým a dobrej vôle!

Na hradskej sedliaci obracajú vozy, naložené obilím. To sú Bodovania. Chceli im z obce zbožia vyviezť, ako prv na Moravu, kde má cenu, koľko zapýtaš. To však už nejde. Poď tí za furmanmi a zaskočia ich.

— Čo budeme v Bodovej azda prsty obhrýzať? Rušaj zpät!

U Žeruchu je živo. Stará, známa krčma. Sem sa schodia, keď jest kedy, i hutiari na dobré víno. Kopaničiari majú práve teraz dosť času, iba peňazí málo. Beňo vojde medzi nich. Fajčia a vyprávajú všelijaké skúsenosti. Najviac ich má, pravda, krepký Adam Klanko, podomový obchodník a výborný lovec, hoci nemal jakživ revíru. Načo mu aj, keď mu zajac vojde rovno do kuchyne? V susednej hrajú sa starí kamaráti o fiľa. Na stole fľaša páleného. Kto vyhrá — pije, kto nevyhrá — nepije zo spoločného. Krčmár, starší muž, s ružičkami na lícach, chodí pomedzi hostí a úctivo obsluhuje. Krčmárka, okrúhla, v rukávcoch ako ktorákoľvek sedliačka — i svedčná dcéra, Mariša, vbehnú tu i tu, privítajú, pomôžu a stratia sa v kuchyni. Pri kachliach v kúte sedia si gazdovia z Čreníc s počerným Malekom zo Svíbového. Spica i Zuzic, v koženom kabáte, Ženžula, Čereň i Fraštacký s Potočným. Besedujú ako vždy veselo a fajčia cigary. Iste prevážali zbožie na Moravu a majú šupáky. Tí si vedia dožičiť. I počastovať vedia.

— Ta, vypime si, chlapci. Ktovie i tak, čo bude z tých handár? — vyťahuje Potočný chlp stokorunáčok z bočného vrecka. Pritom šelmovsky fľochne na kopaničiarov a posmešne potrhuje kútikmi. — Hej, Žerucha, sem dve fľaše. Nech ľudia nedostanú pípeť. No, kopaničiari, vedeli by ste to dokázať?

— Čo sme my za vojny toľko nakmínili ako vy, — zgáni Malek, spustiac hubou, dobrou i pre kňaza. — Však tým Horniačkam jednostaj dvíhate i vrecia i cenu. A k Schetterovi jakživ nechodilo toľko vozov. Čo sa len navyvážal toť Fraštacký.

— To veru som, — žmurká známy furman spokojne. — Neraz som mal večer plnú komoru zbožia. Do rána — ak ho nezobraly Horniačky, vynosili ho Šíbania, Osaďania. Ale — netajím — i hore som sa toho navozil. Raz idem so sestrou. Vo voze slama, pod slamou vrecia žita a plechovice masti. — Eva, — vravím sestre, — ak sa ťa kto spýta, čo a kde, len sa chyť za hubu, že ťa bolia zuby. Večer pohneme. Už je dobre tma, keď tu — Kristu — na Páterovom: stoj… kam? — Ach, to sú oni, pán őrmešter? — napínam oči, ako by nevidel. — Idem s touto tetkou na Osadu k lekárovi. Neslýchane ju zuby bolia. — Izé, Fraštacký, — povie mi, — oni sa tých teták navozia na tú Moravu. — Ale, prosím, pán őrmešterko, — vytáčam sa, ako viem, — to už, nech ma vred uhodí, neni tetka. To je veru Eva, moja sestra, čo im tej šunky nakrájala vtedy, keď boli u nás. A oni kam, ak sa smiem spýtať? — Na hranicu. — Taák? Nuž nech sa páči s nami. I ten druhý pán — lebo boli dvaja. Žandár tiež nedostane druhé nohy od Pána Boha, keď si prvé zoderie. Aj som ja vtedy viezol žandárov na obilí a na masti. Ale my sme sa vždy pekne riadili…

— Ľaľať, ľudia, a tento azda vstáva z hrobu, — zachytí Potočný Beňu a ťahá k stolu medzi kamarátov. — Poď, sadni si medzi nás.

— A si živý? Neumrel si? — potrasie mu ruku ten i onen. — U nás už bolo čuť — vzala ťa vraj tá zubatá.

— Frajerka si ho vymodlila! — pohodí Malek. — I mojej starej sa jednostaj snilo o ňom. Ale frajerka…

— Veď by ho i bolo škoda, hodného chlapca, — robí mu miesto Aduš Zuzic, veľký špekulant. — Štrngni si s nami. Nech ťa Pán Boh živí.

Zazdravkajú si a Beňo sa necíti zle. Všíma si rečí. Všetko ho zaujíma. Najhladšie hovorí Zuzic, len sa trochu múdri, — mieša cudzie slová. Má obchodného ducha a veľké plány. Čereň je prirodzenejší. Vykladá, ako je v Rusku, kde revolúcia obrátila všetko na ruby, i ako bude tu. Tituly sú už dolu — každý je pán, kto je nie pani. A zem bude patriť tomu, kto ju obrába…

— Odkiaľ to len všetko vieš? — diví sa Malek.

— Odkiaľ? Veru nie od vašej Jolany, ani Cigórie, ani pani Ganslovej, alebo starej Schatzky z mesta. Z novín…

— Čo tu vedia na kopaniciach, čo sú noviny? — potrhne zas Potočný kútikami úst. — Iba ak im Ciesesbeier niečo zabalí do nich. Ani tým nerozumejú, keď sú nemecké.

— Ó, u nás sa číta novín hockoľko, — nedá sa Malek. — Starý Šívera na Páterovom predpláca jedny, učiteľ Poleva druhé, i tretie ktosi a tie idú po všetkých chalupách, kým sa nezoderú. Lež čo — však je to klam. Čo sa len naklamali ľudí v novinách za vojny. Vždy opak bol pravdou. I teraz je to len také…

— Ó, nie, — stavajú sa Čreničania. — Teraz píšu pravdu.

— Čoby len. To si len v Čreniciach môžu myslieť. To je klam.

— Ba neni.

— Ba, Kristu — je!

— Pardon, pardon, páni, — vyrovnáva Zuzic. — I je i neni. Ale teraz sa už nedá bez toho žiť. I náš sedliak musí hľadieť do sveta a poznať, keď nie iné, ako ho svet klame.

— To už vie dávno.

— Ale si nevie pomôcť.

— A noviny ho naučia?

— Naučia. Beňo, čo myslíš?

— Naučia i preučia. Ako ktoré a ako koho.

— A však si ja prečítam novinky, — zmäkne Malek, — ale si myslím, čo chcem.

— Ba, povedz pravdu, — zdvihne Potočný obočie a posunie spodnú gambu, — čítať by si rád, ale haliera nechceš za to dať…

— Či je mne azda ako tebe?

— A ti je zle? Komu je dnes zle na našej doline? — rozohňuje sa Potočný, až to vzbudí pozornosť i mimo stola. — Len nedbajom a darebákom. Potrasieš slivku — máš peniaze. Potrasieš jabloň — máš peniaze. Ošípané, dobytok, zbožie — všetko má cenu. A kto nemá majetku, — vyrobí si, či nie? — obráti sa gazda k chlapom na druhom konci, ošúchanejším a tichším. — Azda ste minulého leta nevyrobili?

— Hja, kde je to už, — ozve sa pehavý Juro Turákech z Páterovho. — Zima je dlhá.

- Hm, máte si gazdovať.

— Však si budeme, až sa dostaneme k svojmu.

— Ako k svojmu?

— No, až nám nadelia z tej zeme, ako rozpráva ujec Čerenech, — primkne sa Juro bližšie. — Azda len do tej pôdy budeme my prví, čo nemáme nič. Hádam to bude chudobe. Lenže nám toť zapperovské nebude dosť.

— Na to si ty neostri zuby. Ktovie, kto to dostane.

— Ej, to by rád uvidel. To patrí nám.

— Ja mám zapperovskú rátu pod samými okny, — stisne päsť i ujec Malek a ústa sošpúli. — Mne že by nedali? A kto by to potom mal dostať?

— Ten, kto má peniaze, — hrkne Spica pohárikom o pohárik. — Ten, vieš. To tak bolo vždy i bude.

— Ba nebude. To by bola za pravda! A za republiky!

— A bude!

— Nebude!

— Pardon, páni, — vyrovná sa zas Aduš Zuzic, — zeme je dosť. Dostane sa všetkým. I tým, čo majú, i tým, čo nemajú peniaze.

— Ba keby sa ukázal nejaký ten gazda, — túžia sa chudobní kopaničiari, majeráci — Beňovi. — Čo z tohto? A chleba už veru niet pomaly, iba nejaký lokeš. V jeseni je veselo, ale na jar — to už len samá fazuľa, hrach, kapusta, kukuričianka, pšeno… Ostatné ide u sklepníka na vieru, alebo dá gazda preddavok…

— Ale povedzme si pravdu, — otŕča Turák chybné zuby. — My sme ako to vtáctvo nebeské. Nehromadíme, ale dobre sa nám žije… Máme mäsa, neraz ani nevieme, ako s ním. Včera vravím žene, ale, stará zarež tú sliepku — tú Straku. Už je vynesená… Tá vezme nôž, vyjde na dvor, chytí tutku za hlavu, oči odvráti a chichle-žižlikuje. — Jaj, chudera, — zvrieskne vtom susedovie chlapčisko. — Ty sprosták sprostácky, — oboria sa naňho naše deti, — čo ju ľutuješ? Aj ju veru ledva doriadili…

— To sa nesmie poľutovať? — vypytuje sa Paľo so záujmom.

— Ani človek ani tvor. Potom sa len trápi. I tutka ešte behala po dvore. Iba deti čo ju dorazily. Stará ju i oplakala. Neviem, ale bude to ťažko žuvať.

Chlapi sa smejú na Turákech tutke. Beňo sa pritiahne medzi nich. Zvedavý je na všeličo.

— A na majeroch je vám dobre?

— I dobre, keď je gazda, ako sa patrí. Usporí si sám, i ľuďom vyhovie. Náš Dučka z Mokradia — to je človek. Ten si i zaspieva s ľuďmi v nedeľu z Tranoscia. I z postílie im prečíta. Jeho žena dobre varí a rozdelil nám i jedného brava z troch, čo si vychoval.

— A ten Kľučko, šľak ho trafil, — blysne zrakom chatrný Maťko Kľučka z Toporca, — nedal nám, iba na stanici po poháriku piva. Jeho Barbora, tá sa veru vykŕmila pri nás cez leto. Driečna je, ani dubová dbánka. Zato napiekla nám aspoň pekného chleba domov na ukážku.

— A kam pôjdeš tej jari? — pýta sa ho Juro.

— Počul som, má prísť sem gazda Gužvarech zazávdavčiť. To je lepší človek. Pôjdem s ním do Rakús.

— A ty kam?… A ty?… A ty?… — spytujú sa chlapi medzi sebou.

— Ja s Klankom na Moravu, — vraví Turák.

— Kam? Do Milotíc?

— Nie. Do Jaronovíc.

— Nechoď ta. Tam sa málo vyrobí. I chlieb je suchý a voda zlá.

— Ba ty si tam azda naveril?

— Veru je aj čosi pravda. Však to ani netajím, — priznáva sa Maťko, poťahujúc ohorček cigarety. — Lenže to už ten Václav jakživ nedostane.

— A do Koryčian nemal by si vôle?

— Do Židlochovíc na Veľký dvor, — upomínajú sa robotníci, ktorým predkovia boli majetnými sedliakmi na doline. — Do Zemplína, do Kyjova…

— Do Kyjova? Tam je dobre. Tam sú hodní ľudia!

— A do Jedlovíc?

— Ta ja nejdem ani za vera, — stavia sa šušlavý Miško Kohútkech z Rakova. — Tam gazda kradne. S mlynárom sa delí. Čož’ myslíš? Keď on tu dá farárovi päť korún na modlenie, to mu ja tam budem robiť celé leto, len — aby žil?

— A čo asi zarobíte, ľudia, — všíma si Beňo rozdielu medzi Čreničanmi a týmito. — Čo asi zarobíte?

— Ešte je to ta, — vykladá mu Turák. — Len by nebolo horšie! Na dňovku dostalo sa po osem-deväť korún okrem stravy. Na akord sme robili viac, a vyrobí sa 50 i 70 korún denne na pár. Lenže sa už drhne. A minule mali sme i zbožia po pol druha metra na jedného… Ešte je to nie zle, ale zdržali by sme i lepšie.

— Azda i bude.

— Bude, ale komu?

V krčme je už plno dymu. Ľudia sa diškurujú i kričia a mudrujú, ako v takom kopanickom kasíne. Pri Potočného stole nechali už všelijaké vysoké veci a hádajú sa, čo je lepšie — prisadiť býčka a či jalovičku? Kartári zas otĺkajú hánky o stôl, až to hučí.

— Hej, pán učiteľ Poleva, — volá Zuzic na vychudnutého človiečika, výpomocného z Toporca, — ako to, prosím ťa, učíš deti počtovať? Vraj od milióna?

— To je práve kumšt! — zbadá hneď ostrie učiteľ. — Od jedného nahor, to naučí každý somár. To by si spravil i ty. Ale od milióna.

— Eh, ti dal, — mrkne Čereň. — Bolo ti to treba?

— Ale načo je kopaničiarovi vedieť, čo je milión? — nedá sa Aduš.

— Však už dnes rátame na stá, — hľadí mu Poleva spokojne do očú. — Všetko dražie. Keď to takto pôjde, môžme rátať ešte i na milióny, ako v Rakúsku.

— A na moj’ dušenku, Jano, ty môžeš mať pravdu, — zachytí ho Čereň za rukáv. — Poď sem. Nalej mu, Fraštacký! Nech nás Pán Boh živí!

— Dobrý deň vám, páni občania… aj pochválen Pán Ježiš Kristus, — vstúpi medzi hostí chudorľavý, ale povedomý sedliak. Pozornosť všetkých strhne hneď na seba. — Dobrý deň — pochválen…

— Á — Ferovič, podívajme sa, Ferovič! — Vitajte, Ferovičko… vitaj… — volá kto ako príchodziemu v ústrety.

— I ja vás tu pekne vítam všetkých, — podáva ruku radom. Vidieť, nechce nikoho vynechať.

— A čo nám nesieš, kamarátko? — pozrie na neho Malek trochu už i neistým zrakom. — Čo nesieš?

— Však viete, — obráti sa vážne po všetkých. — Má byť richtárska voľba, treba sa nám poradiť, občania! Nie kadečo nám načim, ale človek, čo by sa nás vedel zastať. Pán Žerucha, — sníži trochu hlas, — vína na stoly! A všetkým po cigare. Dnes ja platím. Mišo Ferovič…

— Kristu, ten človek má rozumu, — vyvalí oči Turák na konci stola.

— A čo ho bude mať, keď bude richtárom! — dodá Malek.

— Veru to Pokryváč jakživ nedokáže, čo ja! — vypne sa Ferovič, aký malý — taký energický. — Čože, keď on i vie niekoľko tých slov po židovsky, ale nevie, čo je súd a čo panská kľučka. Žgrlačí, to je všetko!

— A ten by chcel byť richtárom? — vie Malek, čo padne rovno do srdca. — Ten? Ó, to kopanice nedovolia! To, Kristu — nie!

— Pite, priatelia, ja platím! A ty, Beňo, čo nepiješ? Žerucha, obslúžte tam… vína, cigary! — rozkazuje Ferovič. — Čereň, Spica, Ženžula… ja platím!

— Ale čo by si len komu platil? — mľaskne ústami Potočný a zmeria chlapa dobre zvysoka. — A neviem čím!?

— A toto je čo, — ozelenie Mišo a vytiahne za hrsť cedúľ, samé stovky. — Myslíš, keď človek nenakmínil ako ty, to už má iba vši? Ja platím…!

— Čo by si ty komu platil! — natiahne to Čreničan do prasknutia. — Ty všivák!

— Ale ja? No, povedz mi to ešte raz!

— Všivák, no…!

— A ty kmín! Ty… Čo ty tu? Ty si rozkazuj v Čreniciach, a nie v Lesnej! Aký mi tuto volencier…

Z reči do reči, a je trma-vrma. Ľudia sú hneď v klbku. Ktosi letí zo dvier ako guľa. To je Ferovič. Ale on nič. Skočí ako chrček a vráti sa.

— A čo ťa šľak trafí, ja platím! Čo som ja dostal azda plevy za jalovicu?

— Plaťte obaja. My vydolieme! — smejú sa ľudia.

— Tak je, tak je! — ozýva sa so všetkých strán. — Nech nám je raz na kopaniciach, ako nám nebolo.

O chvíľu je všetko zabudnuté. Kamarátstvo ako med. Ohlási sa i Hrebenár. Má tu kdesi býčka na chovaní, bol ho pozrieť.

— Azda by ste mu nedali platiť, keď chce? — zadiví sa na hádke. — Čož’ by to bola za sloboda v republike?!

— A ty, Adam, by si nezaslúžil ani kvapôčky, lebo si lakomý, — kára ho Ferovič priateľsky. — Neužiješ! Nikto z teba nič nemá. A ja i užijem, i dám a som vždy i budem Mišo Ferovič.

— Tak je, tak je! — hučí zo všetkých kútov, kým Fraštacký už čosi muštruje s tými mladšími. — Tak je, ta-ák!

Ferovič si sedí na stoličke a usmieva sa na všetkých. Vtom skočí niekoľko chlapcov od chrbta, zdvihnú ho i so stoličkou. Podhodia i do povaly, dobre nevrazí hlavou o hradu. Keď je najvyššie — pustia ho, až buchne ako klát.

— Divadlo, opravdivé divadlo! — myslí si Beňo. — Neumelkárske a živé.

— Počuj, sused, — potrhne ho vtom za kabát gazda Ručenech Juro, ten, čo žení syna, — nešiel by si ty s nami do Škriatkovho Žlebu?

— A po čo?

— Žerucha nám dá kone, vyvezieme sa. Ten Surovec má na predaj peknú jalovičku. Zjednáme ju. Pôjdeš?

— Prečo nie!

— Nech žije Mišo Ferovič, lesniansky richtár! — zavolá ktosi.

— Nech žije…! Nech žije…! — počuť zpoza stolov, z izieb i zo dvora.

Vôľa sa chytá ani nákaza. I Čereň už volá, i Fraštacký, i ostatní volajú. Volá i Beňo a smeje sa z chuti ako dávno — za detstva — takým zdravým smiechom.

— Ach, kmoterko môj, — objíma sa Potočný s Ferovičom, — však som ja len tak, či ťa dožeriem.

zalieha spev i na hradskú, kde sú Žeruchove Fuksy, zapriahnuté do vozíka. Vyjdú Ručenovci, starý i mladý, vyjde i Beňo, šípiac, ide o čosi. Vysadnú a hio do Škriatkovho Žlebu. A po chalupách sa roznáša: u Žeruchu volia richtára.