ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvesť o richtárskej voľbe letí z chalupy do chalupy ako po telefone. O hodinu je to už i pod Orechovým.

— Ach, ach, — vychodia ženy z dvorcov a dajú hlavy dohromady, — teda Pokryváč? Ten bude azda poriadny človek… Neukradol nič, ani nikomu neublížil.

— Tetička, — zavolá Evka Rúčenech do Holúšech kuchyne. — Beňu vraj vyvolili za podrichtára.

— Však je toho hoden, — odvetí gazdiná, práve zametajúc akousi nepodarenou metlou od šíbanského povestného metlára. — Mohol by byť i okresným.

— Len by nespyšnel, — blysne počerná Mariša veľkými očami na Annu, ktorá skladá na stole konce konopného plátna do váľkov. — Čo myslíš, Anna, bude mu to svedčiť?

— Prečo nie? — pokračuje v práci zamĺkla a zamyslená. Včera prišla akási smutná z dediny a ani sa nezasmiala od toho času.

— A ten Zázvor si už našiel ženu? — usiluje sa ju prebrať Mariša. — Nepočula si?

— Nič som nepočula.

— Toť Bolvanech babička boli s Jolanou na Páterovom. Hovorila im, ani Mariša Stránikech sa vraj nedá na to. Je tam v dome všelijako, starí sú kuriózni. Ostane len na Eve Prepelech.

— Však je to tiež hodné dievča!

— Tú mu núkala Ganslová. Tá všetko ukuje. Čo, keby sme si ju šly i my popýtať? — smeje sa černuša.

— Ale iď…

— A u Žeruchu je muzika, — vbehne Evuša, tiež už dievka, ale ešte s detskou tvárou. — Muzika, muzika… Tam bude i Adam Gužvarech, i… i… i…

— Pustíte nás, mamenka? — pýta sa Mariša.

— Ak chcete, iďte. Ale ty, Eva, ešte nie! — vraví mať. — Ty máš na to dosť času. A vezmite si i tých päť korún s police. Sloboda je — povoľte si! Ale aby sa vás kto nedotkol. Len dotiaľ ste pod mojou strechou, kým mi čos’ nevyvediete.

— To by sme maly i niečo vyviesť?

— Jaj, dnes sa stáva všeličo, — smraští Holúška vážne obrvy. — Svet je nekázaný. Čo si otec rozkáže so synom, alebo mať s dcérou?

— A ty, Anna, pôjdeš? — uprie Mariša oči na sestru, ukladajúcu váľok plátna na váľok. — Pôjdeš, ha?

— Neviem.

— Iste bude tam i on, — šepce jej, — Beňo, podrichtár.

— Daj pokoj. Čo ja mám z toho? — zvlhnú vtom krásne oči Anine. — Tuším, príde za ním i tá…

— Kača?

— No! To je zlá žena. Už si ho vzala na mušku. Videla som.

— To sa ti len zdá.

— Nie. Ja mám dobré oči. Ja ju znám. Rozmarínom šla mu do tváre. Tá mu už nedá pokoja.

— Veď preto poď! Azda by si jej ty mala ustúpiť? Čože je ona hodnejšia ako ty?

— Ale vie blýskať očami.

— Veď tej zablýska Sedlár, keď sa vráti.

— Čoby len. Kým ju nevidí, ide ju zabiť. Len čo pozrie naňho, už je tam. Tá má akúsi čertovskú moc. A chlapci za ňou lipnú.

— No, len poď! Nájde sa masť na každú bolesť.

Chystania je hneď všade po chalupách — na Kozobľakoch i na Mokradí, Klábové, Páterovo, Toporec, Božia Hrsť — všetko sa pohne — až po Svíbové, Škriatkov Žleb a Vlčie Jamy. Najmä kde sú dievky na vydaj. Fašiangov ubúda a tá chamraď dievčenská stáva za oltárom v chráme, ale rastie ako šašina. Ani Orechové nemôže zaostať, veď je odtiaľ i podrichtár a tu sú i švárne Holúšky. Okolo štvrtej počne sa veselosť. Tancuje sa v dedine, i u Žeruchu zahrmí bubon a spustia trúby do skoku… Niekoľkí mládenci dôjdu sem až z Čreníc. Tí tu iste majú kohosi.

Von je sychravo. Tancuje sa v priestrannej sieni, nabitej do posledného miestečka. Hudba hučí — ťažko i slovu rozumieť. Kopanickí mládenci hrajú si už sami. I v Čreniciach a v dedine sú domáce hudby. Čo vedia inde, prečo by sa nenaučili na Lesnianskej doline? Dievky stoja húfom predo dverami, priťahujú si vlniačiky pred chladným vetrom, čo olizuje Vysoká… Tie šťastnejšie sú dnu po kútoch, kým sa na prostriedku tancuje. Ani dovidieť sa nedostane všetkým. Ale je i stisk okolo dvier. Oči čierne, tmavé, belasé i sivé mihajú sem i ta ako reflektory. Najviac sú však upreté na dvere.

— Kto vyjde z nich? Koho zavolá?

— Evka, Sladoňka, — kynie vtom z dvier prstom vyhriaty Janko Klupka na ružové dievča, tučné ako vyváľaný pecník chleba. — Evka, — mrká i očami, — ty, ty, hybaj! Poď do tanca!

— A čož’ ten neostal v dedine? — povrávajú si dievky, kým Evka razí si cestu do tanečnej miestnosti. — A za Evou škúli?

— Hja, on len na kopanice. A Mokradie, Vlčie Jamy, Škriatkov Žleb — to je vraj všetko jeho revír. On to má v árende.

— Anna Strankech… Mariška Holúškech… Kačka Klankech… — vychodia mládenci, vyhúknutý Janko Vieška, počerný Adam Gužvara s kučeravou hlavou a iní. Poobzerajú sa, povedomí súc si svojej mužskej hodnoty, a odvádzajú si tanečnice.

Za nimi vyjdú druhí i tretí a preberajú, preberajú. Niektorý ani nehovorí. Kývne prstom, alebo dá znak očami. Takí si už dobre rozumejú. Dievčatá hodia vlniaky kamarátkam, vypnú sa, opravia ručník na hlave a zmiznú vo dverách, z nich sa valí para. Ostatné čakajú, kým príde na ne rad. Nejedna stojí, postáva sklamaná, až sa i zoberie a odíde.

— Kto je to, Eva… Mariša? — drgajú sa dievky, keď sa zjaví nejaký neznámy. — Čo to za pána? — hľadia na pristrojeného driečneho tanečníka.

— A ho neznáš? Peter Majerech, majster z dediny, — mrkne počerná Mariša Strankech na Annu Holúšech, s ňou sú krstné deti. — Ten hľadá kohosi a sem sa díva. Anna, choď — choď!

Vtom však už vyskočí obratná Anička Šupákech, mlynárova dcéra z Božej Hrsti, širšia ako dlhšia, zavesí sa mu na ruku a — zmiznú.

— Vidíš, tá je preňho. Tam by dostal babu i gabu.

— Ó, ten si tú nevezme. Jeho mať je tvrdá luteránka, nechce mať nevestu s kríža.

— Dievčatká, ktorá chcete sa mnou tancovať? — vyjde sa ochladiť dobrosrdečný Kačkin Pišta. On je tiež z dediny, ale ako Klupka, najlepšie sa zabáva na kopaniciach. — Ktorá ma chce, nech sa hlási. Som, pravda, trochu invalid, — ukazuje na krivú nohu, — ale sa nedám ani Janovi Klupkech a vašim mládencom. No, čo? — díva sa na dievky, ani jedna? — Ja viem, vy by ste ma všetky chcely a nechcete sa pobiť. Tak poď dnu, Anička Holúšech, poď do tanca…

Anne sa veľmi nechce, ale nechce ani hanbu spraviť mládencovi.

— To by bol pár, — smejú sa vonku, keď tí dvaja zapadnú vo dverách, — ani deň a noc.

— Ale je veselý. Má vždy aspoň dobrú vôľu.

— Len je on trochu pristarý kohút, — zamieša sa ženáč, Jano Knuga zpod Pántového, chudý, neveľký, svätým stavom manželským asi privčas zadrhnutý, ale furták, ako najviac. — Náš nebohý tatenko spomínali, že chodil s nimi k frajerke. So mnou tiež chodil, a ak neumrie, bude ešte azda i s mojím synom chodiť.

— Ha-ha-ha, — chichocú sa dievčatá.

A čo dnu? Tu je len ešte veselo. Hudba sa tisne v kúte a všade hláv a hláv, očí a očí. A v tých očiach kto by len vedel vyčítať, čo je všetko. Medzi zvedavcami sú staršie i mladšie dievky, čo sa predraly až sem. Z druhej izby hľadia ženy, matere. Miestnosť plná huku, spary, veselosti. Páry sa vykrúcajú, až sukienky letia. Neraz, pravda, i zavadia jedny do druhých. Kto by si tu však toho všímal?

— Ichuchú…

— Kačo, hentá Mariša by svedčila tomu Janovi, — vyberajú furmy starostlivé matere. — Tá Eva nie. To je kratiš.

— Takého škriatka by si zobral? Veď to neni nikde nič. To je iba plienka. Len tie šaty čo ju zakrývajú.

— A pozrite tú Evu Sladonech. Tá by bola pre toho Klupkech mládenca. I tvár má okrúhlu, ako on. I belasé oči. Je trochu tučná, ale však by ona spustila niečo so seba na jeho chove.

— Ó, čož’? Ktovie, koľko mi ten ešte prehodí…

— I hentá Šupákech sa už múdri. A na skúške to veru nikdy nič nevedelo. A tá i dostane. Kto si ju vezme, bude mať.

— Čož’ to? — počuť hneď vedľa. — Ale má i veľkú hubu. Bude muž pre ňu po súdoch chodiť.

— A ten Juro Príbelských ako sa len obtiera okolo tej Surovcech Evy. Ako si len pozerajú do očí, — posudzujú mamenky Ručenech mládenca.

— Hja, tí sú už v oddávkach…

— Ale sa im to nesvedčí. Môžu sa i doma lízať.

— A Beta Turákech len pozerá za tým Ičom, pozerá. Keď šli na Tri krále od muziky — vyprávala s ním viac než dve hodiny.

— Čo by taká? Vydať sa nemôže — už len hľadá. Čo vyčaká pri otcovi? Kravu jej nedá, role ani tak, keď sám nemá. A čo chodí do toho sveta? Odtiaľ iba blchy donesie.

— A čo tá Frčkech dievka? — uvažuje v kúte i tetička Malekech zo Svíbového, prišla tiež za dcérou. — Vlečie sa ani snop!

— Hm, ten Adam ju nesie. Tam je čosi nového. Tá už bude zašitá. Nemôže vyskakovať, — prisviedča jej kmotra Toporech z Páterovho. — Však to uvidíme za krátky čas!

— Tá nepôjde v parte, — vravia si ženy.

— Nie vera — nech ma vred uhodí! — zaverí sa mať Bolvanech. — Tá nie! Iba ak ošialia farára.

— A Klasných Eva, tá len s učiteľom Ondrejkom. Už veru i šaty prehodila. Ale jej i svedčí. Aká slečna!

— Veď si ju má brať.

— Vari naozaj? To by si páni brali naše dievky?

— Veru! Keď je už iný svet…

— To by bolo pre ne — otriasť ruky od roboty.

— A Anna Holúšech azda myslí na iné? Netancuje s chuťou ako inokedy. A Kačkin vie zabávať ako nik…

— Hja, ona by rada iného tanečníka. Jednostaj sa obzerá. Iného by chcela.

— Koho?

— Nuž podrichtára — Beňu.

— Že si to len myslí na také čosi. Čo je ten pre ňu? On, ak už chce sedliačku, môže si zájsť do Čreníc, a dajú mu ženu, akú chce.

— Ba len či príde? — vnárajú sa oči zvedavo do tej mrvenice. — Ale by len mal, keď je podrichtár.

— Však je tu, — zvestuje hneď Bolvanech nevesta. — Pred chvíľou videla som ho v kuchyni shovárať sa s Kozákom i s tým novým učiteľom, takým suchým, čo prišiel na Klábové. Tam je i Jano Chomút, taký je čierny… a tučný. Prišiel z Ameriky a má peňazí a peňazí…

— Ten si môže teraz tiež vybrať dievča, hoci je i starší. A pred vojnou nebol by nikto dal zaňho ani deravý groš.

— Však už ho starý Šupák i naberá — ale vraj, Janíčko, poď si ku mne sadnúť. Povieš mi niečo o tej Amerike.

— Ten by ho vari nedbal dostať pre tú Annu? A nemá dosť?

— Čoby mal! Mnoho má — viacej chce.

Prestávky netrvajú dlho. Vyberá sa — preberá. Keď sa zmrkne, zavesí Žerucha lampy na povalu a tancuje sa veselo. Oči sú žhavejšie a tváre sa červenajú ešte viac.

— Z toho Gužvarech Adama, — snuje sa to ďalej, — bol by gazda. Čosi-kdesi má, niečo dostane. Ja by mu veru dala našu Evu, keby prišiel. Čo vyfajčí trochu tých cigaret — to je nič. Veď sa on napraví.

— Pozerá za Holúšech Marišou…

— Čože na tom?

— A pozrite Martina Kľučkech, — vraví drahá. — Ten by bol k tej našej Kači. Len je nerajdovný. Trochu má krivé nohy.

— Preto by on mohol byť. Dobre vie kravy kŕmiť, kydať, voziť hnoj!

— A ten Janko Vieška, — blysne zrakom tretia. — To je chlapec a viem, neraz som ho vyhnala od nás s druhými. Veď to bolo nikde nič, a aké chlapisko odrazu. Ten by bol pre teba, Anna, — potrhne mať ešte nevyspelé dievčisko so smiechom. — Ale keď ešte nevieš nič robiť. Ani konope nevieš hachlovať.

— Však sa naučím, mamenka, mám času!

— Veď máš. Čoby si len nemala! Ešte si len decko.

Medzi dievčatami hučí to tiež ani v úli. Vlniaky poskladaly, majú ich na rukách a hľadia okolo ako gazely. Ale je i hádka stále medzi nimi.

— Ty, Eva, nesúraj.

— A ty mi nestúpaj po čižmách. Čo sa toľko tisneš? Nájde ťa i tu, kto ťa nájsť má.

— Čož’ musíš ty vždy tancovať? — neostane Eva dlžna odpoveďou. — Musíš byť vždy napredku?

— A tie Stankech dievky z Božej Hrsti, Anna i Mariša, ako si len vedú. Kto sa to len zabáva s nimi?

— A nepoznáš? Jurko Venduš, Jurko Venduš je to z Bodovej…

— Venduš? Ten, čo obriadil toho Šimúna na bodovských kopaniciach?

— Ten!

— Podívajme sa — aký gavalier. A nie je ženatý?

— Čoby bol!

— Ale najlepšie tancuje to decko, Kačka Klankech. Hľaďte len, ako sa nesie s tým Jurom oných…

— Čož’ je to, Juro? Veď je to učiteľ z Klábového, akýsi Veston, — vysvetľuje Anička Žeruchovie kamarátkam. — U nás sa chová…

— Musíte ho lepšie chovať, aby vám neumrel.

— Ó, on je nie preto taký suchý. Má trápenie!

— Aké?

— Žena mu ušla tam u nich s akýmsi dôstojníkom.

— Nájde si druhú. Čo len to! Kačka by iste hneď pristala a jej tiež načim dorásť, však je ako topárka. Ale tu — hlava hore, nohy ani struny.

— A šatu nevie oprať. Tu však chce ukázať, aká je vzácna.

— Mariša Holúšech — pozrite, ako len pasie po Adamovi!

— Ale i on div oči nenechá na nej.

— Tuším sa zjedia. Tí sa už nenechajú.

— I Juro Zázvor z dediny je tu. Pozrite, ako sa vykrúca s Annou. Tie Holúšky majú šťastie.

— Len si ho nevedia vážiť. Však ju Juro poslal nahovárať, a nič. Prišiel iste probovať ešte a zabaviť sa do chuti, keď sa má lúčiť so slobodným životom.

— Ale Beta Turákech musí mať jed. Div sa jej oči nechytia plameňom, — mieša sa do hudby, skoku a ujúkania. — Ten Ičo Chovanech s tou bielou hlavou, to bol jej. Teraz sa má len okolo Evy Sladonech. Tá ho privábila. Nebodaj zašla jej mať k bohyni.

— Lenže ho Beta sotva pustí. Pozri, ako sa mu stavia pred oči. Čo len môžu mať medzi sebou?

— Nebodaj bol ktosi u nej na vohľadoch. Ičo sa nahneval a po chvíli ju mieni tak nechať, — strkajú ženské hlavy dovedna.

— Hľaďte, hľaďte, — stŕpne vtom Bolvanka. — Juj, čo to bude?

— A čo som ja nič? — vyrazí ostrý dievčenský hlas. — Čo je ti druhá hodnejšia?

Hudba hrá akúsi novú pesničku. Nič ju nevyruší, ale všetky oči upierajú sa jedným smerom. Ičo drží Evu jednou rukou, druhou odtíska nadurenú Betu, čo sa im stavia do cesty.

— Ale iď! Nerob hlúposti, — smeje sa trochu nasilu, potriasajúc opereným širáčikom, nakriveným na polhlave. — Iď, vravím ti!

— Áno, teraz už iď, — skríkne Beta a vtom vidieť už len klbko ľudí.

— Jojój, to je Beta!

— Strhla Ičovi širák, i pero mu roztrhala!

— Mal si si ísť za ňou i vtedy, vieš? — počuť ešte ostrejšie, hoci bubeník tlčie na svoj nástroj ako divý a veľká trúba hučí, až to pohne i obrazom Panny Márie na stene. — Mal si si ísť!

Ičo sa díva a nič nehovorí. Kamaráti ho obskočia. O chvíľu sa stratí. Evku si zoberie pán učiteľ a tancuje sa ďalej vždy veselšie a ohnivejšie.

— Ichuchú! — vykrikujú mládenci a dupčia, až vakovka padá so steny. — Ichuchú!

V susednej sedia si tí, ktorým sa nechce do tanca. Tu sú i zajatci, čo zaviazli niekoľkí. Milič už šiel a jeho žena, Beta Šíverech, chystá sa za ním. Už bola vraj i na fare poradiť sa. Tu je však Osip, vysoký Rus, pomoc i potecha Švihulovej na Kozobľakoch. I územčistý Maxim je tu a urastený Radomír Ristanovič. Popíjajú si červené vínko a diškurujú s chlapcami. Okrúhla tvár i čierna pleť Srbína odráža sa od ostatných.

— A čo ty, Radomír — nezaskočíš si? — pýtajú sa ho.

— Nemám vôle, — odvetí krátko.

— Prečo? Frajerka ťa nechala?

— Ba ja ju musím. Zajtra už idem, a navykol som.

— Kako se imaš, bratuško? — položí mu vtom ruku na plece Vasil Bečko, kostnatý chlap, šikmých, veselých očú. Tiež taký zaviaznutý zajatec, Rus.

— Kako ty znaješ srbsky rozgovarati? — diví sa Radomír.

— Sad som rádil u Srbii.

— Šta si tamo rádil?

— Sme sečali (kosili).

— Kod kerego varoša ste rádili?

— Kod Čačka.

— Kod kerego sela?

— Kod sela Rakova.

— U koga? — vyjasnieva sa tvár zajatcova rastúcim napätím.

— U Radovan Ristanoviča.

— To moj otac, — skočí mu vtom Radomír okolo krku. — Kako se ima? Je živo? Zdravo? — a slzy ako hrachy sperlia sa mu v čiernych očiach.

Chlapci sa shŕknu okolo nich. Hľadia na Srba dojatí. I Beňo sa nadarí. Chodí pomedzi ľudí a hovorí s nimi veselo. Pozerá Annu, a tu je svedkom toho podivného stretnutia. Prihovorí sa im a rozkáže hneď vína i cigarety.

— Tak ty, Ristanovič, ideš už zajtra?

— Už!

— A je ti radostno?

— Smutno i radostno. Človek si nájde, koho rád — nájde si i domov.

— Teda ti je ťažko lúčiť sa?

Ristanovič kývne hlavou a pustí kotúč dymu do vzduchu. Keď sa dym rozíde, už tam stojí Sedlárova Kača, hybká, plavná ako labuť. Oči ako uhlíky, prsia sa vlnia a kasanka sa dráždivo zachvieva pri každom pohybe.

— I ty si tu, Kačka? — zdvihne Ristanovič hlavu. V očiach zablysne sa oheň a tvár sa potrhne.

— A ty ju znáš? — pýta sa ho Beňo.

— Ako by nie? Počuj, Kačka, — chytí ju za ruku, — zajtra už idem. Zaskočíme si, čo?

— Čo ja viem, — vytrhne sa mu. — Nevidíš, mám čierne prelámky… Ukrkali by ma, — natiahne žena vážnu tvár, a vrhnuvši horúci pohľad na Beňu, prostopašno sa zamieša medzi dievky.

— Kačo? — prekára ju Eva Surovcech, mladucha, ináč tiež čert dievka. — Kačo?

— A čo?

— Umrel ti muž?… A už?… A si rada?

— Rada… rada… krk… — dopovie ktorási z dievok miesto Kače riekanku.

Dievky sa smejú. Iba jedna sa nesmeje. Anna Holúšech. Plachým zrakom sleduje kroky prostopašnej ženy.

— Anna… — strhne sa vtom dievča na známy hlas. Obzrie sa a tu stojí Beňo, ten istý, ktorého vyopatrovala, lenže svieži a ružový. Hľadí na ňu mäkko, láskave. — Anička, čo si taká smutná? Pozri, ako sa Mariša zabáva s Adamom.

— Však sa i ja… — usmeje sa ako cez slzy. — Natancovala som sa, až ma bolia nohy.

— Poď… So mnou si ešte netancovala.

— Podrichtár tancuje s Annou Holúšech, — trhne to v sieni ani elektrika. Páry sa im vystupujú, čo dosiaľ neurobily nikomu. Anna žiari. Nesú sa ľahko, ľahúčko, ako pierko. Skoro však ani už nevie, čo sa to deje s ňou. Krásne oči pricloní dlhými mihalnicami. Jednak cíti na tvári množstvo pohľadov. I to, ako tam medzi dievkami smeje sa na ňu pichľavo prostopašná Sedlárová.

„Čo len má tá Kača toľko do mňa?“

Hudba zrýchli. Začnú hrať sedliacku. Vyhriate dievčatá tisnú sa do siene. Boly na studni — ochladiť sa. Nič to nepomáha.

— Anna, vypi si malinovku, — ponúka Beňo svoju tanečnicu, len krv a mlieko.

Sedliacka je už v prúde. Mládenci sa chytajú, i Klupka i Gužvara. Nejde to. Nevedia už dnes všetci tancovať ako kedysi. Iba Kačkin vykrámi tetičku Malekech. Tej sa to práši, hoci má už i roky. Ale čož’, keď je tanečník invalid.

— Kačo, poď! Ty to vieš, — volá Janko Vieška Sedlárovú.

— Nie! Nesmiem… Neviem, čo je s mužom, — vyhovára sa.

— Eh, ty hlúpa. Veď to neni tanec. To je sedliacka!

O chvíľu už sa Kačka vrtí na opätku ani vrtielka. Janko okolo nej — nedajbože ju ulapiť. Ostatní sa vystupujú. Takých tanečníkov hodno si obzrieť.

— Ako sa bavia!

— Ako sa mu šikovne vyšvihla na bedrá, ani mačka!

— To by dievka nedokázala.

— Však tej ani dievka nechytí! — povrávajú si mládenci.

— Zato je to čert žena, — obráti sa Klupka. — Nechcel bys’ ju mať.

— Za frajerku ešte, ale za ženu nie! — mrkne Kačkin.

Ponad dievčenské hlavy hľadia i zajatci. Radomír dobre nezhltne očami tanečnicu. I Beňo sa díva. Páči sa mu ten starý tanec.

— Aké má len malé čižmičky tá Kača, — mihne mu mysľou a teplo mu bije do tváre. — A ako jej sukienka prilieha. To je viac než vykrúcanie v nejakom dansing halli.

Hudba stŕha. Nielen mladá chasa, ale i ženy a babky o niekoľko zuboch sa rozspievajú a tlieskajú do taktu.

— Katuša, čo to máš za ňadry?

— Tulipán, ale je uvädlý.

— A ja by uhádol, prečo ti uvädol, — keď si ty tančila s husármi!

Holúšech dievčatá už odišly. Márne Beňo hľadá Annu očami. Niet jej! Dobrá vôľa stupňuje sa po prostopaš. Podrichtár cíti i víno v hlave, cíti, ako mu žilky hrajú. Hľadí na tie hodné dievky, ako chápu svoju bezcennosť, a povykrúcal by ich radom. Také švárne dievčatá a prihovorí sa tej i tej. Ozve sa spev — spieva s nimi, ako by nikdy nevidel inej doliny. Ale spara rastie, až dusí… Vyjde ochladiť sa. Tma a chladný vetrík ukájajú nervy. Ide hradskou. Uvažuje o tej prostunkej radosti, čo je tu nahromadená, a cíti sa mladým, mocným.

„Títo ľudia vedia žiť,“ myslí si. „I zabávať sa, keď na to čas.“ Zdá sa mu — celé kopanice sa zabávajú. Celá dolina. Aj je tak. V obci je tiež muzika.

— A vy ste čo ušli? — vyruší ho vtom hlas a pocíti dotyk horúcej ruky.

— Kačka, to si ty?

— Aký hrdý. Ani ste ma neprišli navštíviť, — vyčíta mu Sedlárová polohlasne. — A ja som vás bola navštíviť, keď ste boli chorý. Teraz ma aspoň odprevaďte.

— Kam?

— Aspoň tu cez potok. Bojím sa sama. I v chalupe som ako prst.

Beňo cíti, tej žene nemôže odoprieť. Príde mu Anna na myseľ. Prečo odišla? Čo ho nepočkala? Darmo — nevládze sa vrátiť! Idú cez brvno, prehodené ponad Šibicu. Kača sa ho lapí oboma rukami a na druhej strane — hop… nedobre skočili. Srdce k srdcu privinie sa ako náhodou a ústa sa im stretnú nevdojak.

— Tak! Aspoň jediný bozk chcela som od vás, — dýcha Kačka zrýchlene a jej čierne oči i potme zahoria.

„Pália, rozkazujú,“ myslí mládenec, a kráčajúc chodníkom do vŕšku, drží ju vždy mocnejšie za ruku. — Čo to? — zastaví sa naraz a hľadí ostro na chodník, kde mizne pod stromami. — Ktosi je tam. Nečaká ťa Radomír?

— Čo ja viem? Blázon, však má azda doma ženu. Poďme tadeto, — strhne Beňu iným smerom.

— Ten si ťa počká pri chalupe. Videl som, ako mu horely oči.

— Ó, ja si poradím. Hodím mu mokrý vecheť za krky.

Chodník sa krúti vždy vyššie pomedzi stromy a krovia. Na oblohe kde-tu hviezda. Na svahu začernejú sa chalupy. Učupené — spia. Keď sa Beňo vracia, psi štekajú zo dvorov.

„Čo prv neštekali?“

Kohúty porážajú sa hore dolinou. U Žeruchu je ešte muzika. Nálada je vždy vínovejšia. Mládenci si nôtia a hutiari platia muzikantom.

„Hja, chlape, tí ti majú peňazí!“

Dievky sa tratia, kamarátky spolu. Mládenci ich odprevádzajú.

„Koľko daromných slov padne na doline,“ myslí si Beňo, idúc pomaly ku svojej chalupe pod Orechové. „Nie je to inak ani v Paríži. Noc má svoju moc.“

Doma nezažne svetlo. Posteľ odostlatá, všetko pripravené ako vždy. Jednako mu kúty zarážajú pustotou. Ľahne si. Spánok mu nejde na oči. Mnoho toho zažil. Kača mu ešte vždy mätie v hlave. Na perách cíti jej dravý bozk, stisk jej okrúhlych rúk i horúci dych zvlnených mäkkých pŕs.

„Besná ženská,“ vtom ho čosi zamrzí a prehodí sa na druhý bok. Príde mu na myseľ Anna. Aká len bola šťastná, a pekná tiež. Krajšia ako Kača. Ale to je iná krása. Tá by nešla po zakázaných cestách jakživ. A tu prejde Beňu, čo necítil, iba kedysi dávno, veľmi dávno. Akýsi stud sám pred sebou. „Ale čo?“ snaží si to vyvravieť. „Právo mladosti! Láska divá, ale pre lásku. Nie ako v mestách…“ Pred oči stavajú sa mu ulice, ako za choroby — obrovské, výstavné. Autáky, drožky, autobusy, ľudstva ani hmýru mrví sa po asfaltových trotoároch. Sem-ta cupkajú uhladené ženské — parfum, púder a v ruke taštička. Oči zabodnuté do náhodných mužských zrakov… citlivé a vypočítavé i na ľahunký pohyb mihalníc. Obzrieš sa? Krok spomalí. Ideš popri nej? „Čo, pane, smutno vám? Mne tiež! Ak chcete, môžme do baru. Tam je spoločnosť,“ ukazuje plavá dámička biele, lesklé zúbky… To je Londýn — blízko Picadilly… Tu zas kaviareň, samé sklo. Hudba hrá, pravá cigánska hudba. V prestávkach počuť i poriadne nadávky po maďarsky. Dobre, že im hostia nerozumejú. Pred kaviarňou dve-tri dámičky. Tvár maľovaná nahrubo — obočie i pery. Najmä pery. Kráčaš vedľa, stanú ti do cesty a smejú sa, smejú. Z čoho? Z teba? I zo svojho vlastného života… To je Paríž… Boulevard Montmartre, alebo — čo sa ľúbi. Berlín, Viedeň či Praha. Láska bez lásky — obchod. Sedliacka láska? To je iné, celkom iné. Ľúbi i dravo, divo, ale — koho má rada. Taká Kača… Čo však i z toho? O čo som šťastnejší? O nič! Naopak, lepšie by bolo bez toho. Je to skutočne hriech, ako je v Písme? Čo ma núti rozmýšľať o tom? Či Anna? Tá Anna, Anna. Nech zvie — utrápi sa. A je krajšia, krajšia ako Kača. Sto ráz krajšia! „Z nej by bola žena, verná ani ovečka,“ šumí mu to v hlave. „A mne už prichodí spraviť poriadok so životom, alebo sa vrátiť…“

Zatiahne si hlavnicu na hlavu a stratí sa sám sebe.

O tom čase roznáša sa po chalúpkach radosť i žalosť. Ako kde. Radomír má trochu v hlave a miesto na Mokradie k Sedlárovcom zájde do Vlčích Jám. Horko-ťažko dostane sa ku svojej gazdinej na Kozobľaky. Janko Vieška nevie sa od Katky Klankech odtrhnúť. Vyprevadí ju, mladé dievčatko, až do Svíbového. Vojdú do chalupy. Starí spia. Pár si sadne pod pekelec a šepoce, šepoce.

— Kačka, Kačka, — ozve sa vtom mať. — Podaj mi vody!

Kačka podá. Vie, čo to značí. Ale sadne a šepocú si ďalej.

— Kačka, Kačka, — volá mať znova, — podaj mi ešte vody!

Kačka podá a vystrája Janka.

— No, iď už, iď… — Ten si však nedá povedať. Ešte vždy má čo hovoriť.

— Kačka, Kačka, — ozve sa starostlivá mať po tretie, — podaj i otcovi vody!

Kačka podá a Janko odchodí.

Evka Sladonech diškuruje zas s Jankom Klupkech doma medzi dverami.

— Eva, Eva, poď už! — volá mať netrpezlive, — pradená máme zajtra zvárať.

— Už, hneď…

— Počuj, Eva, — hnevá sa mať, keď sa jej dočká konečne, — ale ti hlavu rozštiepim. Ty si tam dlho bola s ním. Nech ťa Kristus Ježiš chráni, keď mi čo vykonáš.

V chalupe na Židovci je však horšie.

— Beta, a kde sú tie peniaze, čo boly na polici? — pýta sa Turákech mať dcéry, keď si ustiela na peci.

— Veru som ich dala na muziku, — prizná sa Betka skoro s plačom.

— A tancovala si?

— Čoby len, mamenka. Ale som aspoň spravila hanbu tomu Ičovi. Potrhala som mu pero.

— Škoda groša! Vidíš, mohli sme mať na soľ!

— Veď som ja to, mamenka, už i oplakala.

— Však je to nie pekne ani od susedovie Jana, keď ťa tam nevidel, — šumí to v mysliach i srdciach.

A noc prikryje všetko. Sen zahojí.