ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Pane Bože nebeský, — potrhne grguľou a stane nad chorým tetička Ručenech, Príbelských, nie po prvý raz. — Ach, neúrečný, veru ti ktosi pomohol. Však má rosu na čele ako hrachy, — berie pravé krídlo kasanky (ľavým by mu uškodila) a utiera ho rubom.

Tak robí, keď nakukne, so dňa na deň. Robia aj iné. I tá Ručenech, Mäšicech, i Balešech, Bolvanka, Maleková, Stánková, Švihulka z Kozobľakov a kto by ich všetky vedel vyrátať. Mieria ku chalupe, či by ešte to a či by oné… Najmä podvečer. Pod návratím prejdú na prstoch, ako by šly kradnúť. Nepozdravia nikoho, neprihovoria sa nikomu. Vbehnú ako včely do úľa a zastanú len pri posteli.

— Kto sa len naňho tak ulakomil?

— Ba len kto? Veď on býval človek dobrý. Ani tomu kuriatku, ani tomu plotu neublížil.

— Všetkých nás uctil. Pozdravil zďaleka. Nepovedal zlého slova. I to hoviadko mal rád. Ani len oči naň nespustil.

Beňo často upáda v čujný spánok. Ak nespí, díva sa na tie ustarostené tváre. Nebavia ho, ani neprekážajú. Navykol už na ne ako na chinín, obklady a sladké mlieko.

— Ach, iní mládenci lazia po dedine. Chasa má časy. Dnes-zajtra sú tu Vianoce. Prídu fašiangy, a on, chudák, takto… — poľutuje ho Bolvanech babička. — Ale veď všade je trápenia! Tá naša nevesta to už tiež nepovlečie ďaleko. A ja som sa veru už dosť napestovala. Pekne ťa vítam, Eva, — prihovorí sa napokon i opatrovnici. — Akože ste?

— Veru len tak, — utrie si koncom kasanky navlhnuté oči.

— No už je skončený, — hľadí suseda na spiaceho pozorne. — To je už nie jeho tvár. Ach, moja tvárička, kde si sa podela! — pohladká ho a preberie — Veru tebe, syn môj, už iba mieru vziať. Nezakvitne tebe kvietie na našej doline.

Ľahostajne naslúcha chorý, ako ho vystrájajú. Niekedy sa mu zdá, hovoria to okolo neho celkom iné tvory, ako je on. Ako by len hľadel na nich z druhého sveta. Inokedy zasa zadiví sa, ako je týmto ľuďom všetko prostunké a prirodzené. Umrieť ľahšie, ako ísť do Ameriky.

— Len si chystajte peniaze na dosky, — zaznie mu v duši, hoci sa nepohne.

— Iba ak by ešte, farára mu dajte.

— Ba mohla bys’ mu, Eva, ešte probovať rozlúčsveta, — radí Malečka. — To je dobrá bylina. Len mu jej navar. Keď ju vypije, alebo umrie, alebo ožije. My sme to nášmu dedkovi a, vidíš, uľavilo sa mu. Čo sa mal tu trápiť? A tu ti nesiem akési chrochle hubu ovlažiť. Daj mu to, — postaví krachelku na stôl.

— A ja som mu kúpila vody, čo strieka, — vraví Švihulová.

— A ja mu nesiem vína, — vyberá zpod zásterky fľašku kmotrička Surovcech, hen zo Škriatkovho Žlebu. — Žerucha to má len pre pánov. Nech mu je na zdravie!

— A my sme mu veru upiekly trochu fánok, — nesie Bolvanech nevesta novú, novučičkú misu vrchom ešte kúriaceho sa, červenkavého, podareného pečiva.

— Však som jej nakázala, — ozve sa testiná, — namies, reku, z tej nulky, Eva. A nerozguľuj to veľmi, nech nám chlieb nevyjde z domu! Popichaj i nožom. Napeč hodné, tlsté, ako na krštenie. Nech si ešte Pavolko zaje.

— Jojój, — stane Eve Anna do cesty, vystrie obe ruky proti mise, — kde by len! Veď on to nesmie. Iba polievku, i to čistú ako oko, a mlieko. Tak povedal doktor. A keby inak — umrie, — zalesknú sa smutné veľké, sivé oči.

— Čo tam doktor! — neupustí Bolvanka. — Kedy sa potom posbiera? Páni majú svoje recepty a sedliaci svoje. Náš Jano bol už tiež že-bože na smrť. Žltý bol, ani prelámky do smútku. A doktor len tiež polievku, mlieko, ľahunké cesto a kadečo. Tu ja pečiem fánky pre mlatcov a on sa len díva. Vidím, zjedol by. A ja tomu — zajedz si, Janíčko, však keď to oné nie, bude ti azda toto na úžitok. Aj si chlap zajedol a na druhý deň šiel už po duby do Kameničného.

— Jaj, ale tomu bolo iste iné, — bráni Anna.

— Však ho už aspoň ponúkni.

— Ďakujem, — snaží sa Paľko spraviť milú tvár, vezme si fánku a položí nabok. — Nemôžem teraz. A čo je von sneh? — pýta sa, zazrevši čosi ako okyt na nevestinej halienke. — Už je zima, čo?

— Veru sa Vysoká belie ani dievka na Turíce.

— Preložte mi hlavnice! Nech vidím do okien! — ľahne si chorý na druhý kraj postele. Len teraz vidno, aký je slabý a vychudnutý. — Naozaj, — usmeje sa, — a ja ani neviem! Koľko snehu!

Anna pozorne odtiahne záclony. Oknami vidieť na úbočia Vysokej i ďaleko do doliny. Na pohľad je to mŕtve, ako sivá bučina. Ale kraj žije, búrno, divo. Reči sa stelú na reči, ako šústie v hore. Dej sa rúti na dej, iba osoby sa zamieňajú, — vie to i Beňo. Ženské donesú mnoho, hoci to chorého nezaujíma. Ináč chalúpka hľadí na všetko, zachytí všetko ako rádiový aparát.

Holúšech dievky — najviac Anna a Mariša — chodia týždenne v pondelok a v piatok do mesta. Raz jedna, raz druhá. Vezmú si niekoľko vajec, sliepočku, kúsok vareškou cifrovaného masla alebo homôlku tvarohu a idú nakúpiť korenia, papriky, soli, nejaké tie hodvábne pradienka, či chorému niečo do apatéky. Večer potom nakuknú za materou k Beňovi, hoci to lekár Schatter i zakázal. Tá choroba sa vraj chytá. Ale kde ju dostal ten prvý? Sadnú si na lavicu ku sporáku a rozprávajú, ako by len materi.

— A v meste bolo toľko gardistov! Stáli na rínku v radoch a prisahali. Pán farár Spálik ich sprisahal. Katolíkov zasa ich kňaz. Boli tam naši, i z Bodovej, z Jahodného, z Lúčok. I zpoza Bystrej a z dolných dedín. Tí prišli i pod zástavou a na nej Panna Mária. I muziky hraly. Jedni šli hneď do Hradišťa, druhí do Ružomberka…

— A Srdovan? — ozve sa Paľko ticho.

— Ten je v meste, — odchýli vravná Mariša dvierka na sporáku. — Tam je vraj u Bergmanna v kancelárii. Čož’ by sa on išiel biť? To je už pán. Vozí sa na autáku a rozkazuje…

— A Sedlár? — zobúdza sa u chorého zvedavosť.

— Šiel na Horniaky s gardistami, — tešia sa dievčatá, že ho zaujíma čosi.

— A tá jeho žena, Kača?

— Čože, tej je nie smutno. Má i troch miesto jedného.

— Tá už nebude inakšia. Má to v krvi, — povie Holúška.

Odchýlenými dvierkami leje sa žiar. Mihoce po hlinenej dlážke a odrazí sa v zrkadle oproti. Beňo vidí s lôžka zdravé dievčenské tváre — Anin profil, pekný, zružovený. Tu sa mu však vylupne nový obličaj, plný života, ako rozvitý kvet. Blysnú i oči, veľké, čierne, zvodné. A počuje i hlas: — Zlé sú, zlé!

— Eh! — pretrie si zrak a obráti sa na druhý bok.

Inokedy príde zas Anna. Nie je taká smelá ako Mariša, ale rada by prebrať chorého niečím.

— Cez mesto šlo dnes vlakov a vlakov, — hovorí. — Samí Nemci. Naši vyjednávali s nimi — a pustili ich na Matúšovo. To vraj má byť celučká armáda.

— Bola si v meste, Anna? — pýta sa chorý.

— Bola.

— A čo tam? Kúpila si niečo?

— Som, — teší sa dievča, keď sa jej prihovoril — však už pomaly všetko dostať. I pradienka hodvábu, i harasu. Pani Schatzová má už zas na výber. Len sa žaluje na ľudí, že ani ju neušetrili. A vraj ona nikdy nič nikomu. Ani slovíčkom! A počkajte, aby nezabudla. Prišli ľudia z horných dedín a spytujú sa — čo to máte v Čreniciach za stonohu? — Koho, reku? — Nuž toho, čo to u nás v Budinej vyhrával včera pred kaplnkou. — To bude Fraštacký! On je i muzikant, a bol tam kdesi s kamarátmi na svadbe.

— Však to on veru nespravil prvý raz, — prevára mať mlieko chorému. — Raz ide slúžny na koči a vidí — Fraštacký vyhráva pred kaplnkou.

— Čo robíš — pýta sa tento muzikanta. — Však vidia! Kázal si, nuž hrám… Ale ho to potom i stálo pár groší. Aj si to vari odsedel.

Ani teraz to neodniesol sucho. Prišli ľudia — nadali mu. I po chrbte sa mu ušlo.

— Tak mu načim, — prikývne stará, prelievajúc mliečko z hrnka do hrnka a ofukujúc ho, — načo pohoršovať druhých? Každý nech sa drží svojho za tú chvíľu, kým je na svete! Čo však Fraštackému? To je psia kosť. Len na pestvá myslí a vždy má niečo do svätých. Raz vezie drevo z hory. Či sa — hádam i chcúc — nevyvalí pred sv. Jánom v dedine? Skočí, schytí bičisko a hneď do svätého — čo ty tu robíš? Načo si tu, keď sa mne voz vyvalil — ha?… A bác! bác!… Svätá Panna Mária — volá tade idúc Súčanka — čo si triezvy, či ožratý? Vieš ty, koho biješ? Veď je to Boh! Bolo však už neskoro. To decko, čo ho Ján vedie, malo už rúčku odrazenú. Aj ju má od toho času. Ale bolo na doline hriechu. Jednako len idú za ním ľudia — za bájkárom! Mňa tiež previezol minule, ale jakživ by som na jeho voz nesadla viacej. Sletela som s neho ako vrece zemiakov…

Zvesť za zvesťou doletuje do chalúpky pod Orechové. Snášajú chorému to i to — zelinky i veselé veci. Chcú ho rozvravieť. Nejde to. Paľo je vždy zamĺknutejší, ako by sa prepadal do seba.

— Mamenka, — vojde do chalúpky Evka, súknárka, pravidelná kreolská tvárička, — bude sa deliť štátny rum. Sedem deci na dušu. A peniaze majú vraj sťahovať, keď ich je veľa.

— To je pre ujca Šupákech na Božej Hrsti, — smeje sa veselá Mariša.

— Nesieš niečo i pre nás?

— Ba — svadieb sa chystá ako nikdy. Jurko Zázvor a Eva Prepelech, tá, čo sa tak nadrapuje v kostole pred oltárom, aby ju bolo vidieť s chóru… Ičo Topoľcech a Mariša Stránikech — Jano Stránik a Anna Topoľcech, tí pôjdu na frajmak, nech sa len chlapci vrátia z gardy, — vyratuje Evka na prstoch pár za párom. — Pani Ganslová majú roboty. I na teba, Anička, už sa pýtali.

— Ale iďže, ty…

— Budeže to miesta okolo oltára, — svietia dievčaťu oči. — Aspoň mi už nezavadia do rebra.

— A čo ešte?

— Legionári idú, i bohatí Amerikáni. Ale zajatci sú v ťahu. Bude niekde i plaču. Čo si len počne tá Švihúlech bez Osipa?

— To, čo Zuzka Vieškech bez Maxima. Potešia sa inak, — myslí Mariša. — Ale s Betkou Šíverech čo bude, keď je s Miličom sobášená?

— Pôjde za ním do Srbska. Však mu je žena.

— No len aby šla. Myslíš, je to len tak ľahko?

Slová šumia vôkol Beňovej hlavy ani lístie pod lipou v jeseni. V duši sa mu však sotva čo zachytí trvale. Oknami vidieť doďaleka. Hory sa sivejú, dolina belie — čo deň ho to menej zaujíma. Ráno zväčša Anna chodí poriadiť, popolievať dlážku. Pozdraví sa, ale pozrieť na posteľ jej je nevoľno. Mamenka poprikrývajú chorého. Ona zas vezme kropáčik a vzorkuje na čiernej, ubitej zemi. Kreslí, ako vie najkrajšie, vodičkou z neďalekej studienky. Niekedy i z Jablonického. Tá zametená hlina je potom ani koberec! Keby aspoň pozrel na to!

— Anna, — pýta sa jej však istého rána, — a si ty vždy taká spokojná?

— Som, keď som zdravá, — zahľadí sa dievča na opadnutú tvár, tušiac, za nezvyčajnou otázkou väzí čosi.

— A smrti by si sa bála?

— Smrti? Neviem! Hádam ani nie. Všetci musíme raz umrieť.

— A povedz mi, odkiaľ to máš?

— Čo? — zdvihnú sa husté, dlhé mihalnice s veľkých sivých očú. — Neviem, čo by ja mala?

— Nuž to! Tú silu, že sa nebojíš!

— Čo ja viem? — usmeje sa šťastím, keď sa jej privráva. — Chudobnému človeku je nie ťažko umrieť, keď ho nemá veľmi čo k svetu ťahať. A my sme už tu všetci takí, mamenka, susedia, celá dolina. Veríme v Boha, to je všetko. Keď nám je smutno, otvoríme si kancionál a zaspievame si. Prečítame si z biblie, a hneď nám je veselšie.

— A máte bibliu, Anna?

— Máme. Takú starú, hrubánsku.

— Prines mi ju!

— Načo?

— Chcem ju vidieť. Prečítam si niečo, ako vy čítate.

O chvíľu je Anna tu i s knihou. Nesie ju v oboch rukách, ťažkú, do kože viazanú, s odranými a sčernetými okrajmi. Chorý nazrie do nej — no v očiach sa mu mení. Musí ju dievča odložiť na stolec.

— Ty mi prečítaš niečo, Anička. Dobre?

— Vďačne, hoc i hneď, — pozrie na mládenca sútrpne.

— Nie, nechaj! Teraz máš prácu. Potom… Ktosi ide.

Do izby vstúpi starý Kozák. Rezký ešte chlap. Nesie opáločku, malú, maličkú. Takú, ako spravil farárovi na peniaze, peknú, prekladaných farieb.

— Beňo, len ma nechceš odbehnúť, starého človeka? — počne hneď žartom. — Pozri, spravil som ti opáločku. Páči sa ti?

— Pekná, — hovoria mdlé oči.

— Sadnite si, ujec, — ponúka Anna došlého a hneď mu i predloží misu, plnú fánok. — Vezmite si!

— Veď som vás už čakal, Kozák, — snaží si chorý lepšie ľahnúť. — Máte mi ešte porozprávať. Prejde mi čas.

— A o čom, syn môj? — napcháva si sedliak fajočku. Sipne z čutory, ale nezapáli. Kde by pri chorom? Vezme si i z fánok a po omrvinke kladie do úst. — O čom ti mám?

— O Vysokej.

— No, Vysoká — stará hora. Mnoho rozprávajú o nej. Ľudia pod ňou žijú od nepamäti. Stalo sa tu mnoho. Najviac vie toho Peterec. Však som ti vravel.

— Niečo viete i vy — o tých hôrnych chlapcoch.

— Hja, tých bolo viac, — vtiahne Kozák oči, ako by rozmýšľali. — Najstarší Cagar, alebo Cagara, potom Klába, Ichuchú, Tadánek, Tralala, Višňa, Struhár, Majnoch, Janovic… a kto by ich tam vedel všetkých? A vieš, to neboli zbojníci, ale obrancovia našich otcov. Kedysi boly tu veľké vojny, ešte za toho Atilu. A v obci pod dolným chrámom, tam je na meter kostí, iste tureckých. Naši otcovia žili na Vysokej. Sem už bolo ťažšie nepriateľovi. Tu si pásli statok a obrábali políčka i v také zlé časy.

— A ženské? Deti?

— Tiež boly tam s nimi. Pomáhaly im. Tkaly plátno a čiapky plietly. To vieš, hory vtedy siahaly — nie ako dnes — ale až po samú obec. Na rovine bolo nebezpečne. Ľud sa utiahol do hôr a hôrni chlapci strážili vchody. Taký bol i Cagar — pekný, vysoký chlap a dobrý vodca. I pesnička je o tom, ako sedávali pri vatre na Vysokej u studienky. Aj ti ju veru zaspievam, ak chceš:

odkašle si Kozák:

Keď Cagar ostarel, veľká vatra horela raz pri studienke. To si vodca robil testament.

Aj ho pochovali, ako si kázal. Veru tak. Oni sa tam schádzali ďalej. Mali i kolkáreň. Gajdy a husle robili si sami. Zatancovali si. A tie podvysocké panny — biele ako húsky. Krásne urastené ani topole. Ony — však ti Peterec povie — keď bolo treba, šly i do boja. Nepriateľ sa i bál tých bielych dievok najviac. Ale v tanci — hja… na líčkach kvet, prelámky — kvet, zásterka — kvet. Kasanka riasnatá a ani keď sa sneh osieva. Čižmičky drobné — z kordovánu. Opätky javorové, obtiahnuté bielou bavlnkou. A na tom opätku zvŕta sa dievka pri sedliackej ani vretienko i za hodinu, čo ju nemôže šuhaj dolapiť. Či to ako dnes? Hej…

Beňo počúva ľahostajne. Zato sa mu ľahšie dýcha. Pri okne sedí Anna, noha na babke, oči clonené dlhými mihalnicami. Vyšíva prelámky. Tu i tu pozrie ma posteľ.

— Biela panna, — pomyslí si Paľo a v duši vynoruje sa mu dávny, zapadnutý svet. Zrazu vyruší ho dupot pod návratím. Ktosi otriasa obuv. Vidí vchodiť Srdovana, jeho mater a za ňou — oči, tie čierne oči, krásne a zlé. — Sedlárova Kača, kde sa tá tu berie? — usiluje sa prebrať ako z polosna a sústrediť pozornosť.

— Prišli sme, Pavolko, — vtipkuje hneď Srdovan, — aby si sa neodvážil odísť bez nášho požehnania, čo ti, pravda, ani nedáme. Pri Teplanoch ukoristili sme auták od Maďarov. Sadnem naň a idem do Lesnej, kým nepadne viacej snehu. Ľudia sa divia i nadávajú. Ukazujú veru i prstom: — Na, vidíš ho? Už je pán! Na autáku chodí. — Ale nech si vravia! Keď som však už doma, vyjdem si, reku, aspoň Beňu pozrieť, či ho ešte tie baby neumorily liekmi.

— No nie. Ešte nie! Pekne, že si si spomenul na mňa.

— Čo len ja. Celá dolina ťa želie. Myslíš, si ničí? Kým si mládenec, si všetkých! V Čreniciach pozeraly ťa ženy i dievky, a ty takto. A moja mať — hľaď… že ona veru tiež ide. Keď vraj len nemáš nikoho.

— A čož’ nie je pravda? — zahrá úsmev starene na príjemnej tvári.

— Vzala vína a poď! Aspoň sa vraj raz za života prevezie na aute. A Kačku toť zobral som ako slamenú vdovu. Ide ťa tiež pozrieť. Sedlár je už bohvie kde — za Ružomberkom. A ak sa nevráti, môžete byť ešte i rodina.

— Jój, Ičo, veď ty len natáraš, — kára ho mať, kým sa Kačka smeje. A pekný je ten úsmev, i keď nepáli.

— Ba, človeče, veď sa neopúšťaj! — rád by Srdovan nalial sily do uvädnutého tela. — Ani nevieš, čo sa všetko robí vo svete. Azda je dnes čas umierať? Predstav si — stojí nás na mestskom rínku niekoľkosto. Prisaháme. Berieme moc do svojich rúk. Všetko sa nám kloní — od doktora Hirscha po Hitzkopfa a Turteltaubera. Ešte len i Arnold Šimún. Dostaneme telegram — idú Nemci, či ich prepustíme cez Klenov. Vyjednávame s Mackensenom a prepúšťame ho na Matúšovo. Už sme čosi, a to je radosť! Vysielame transporty do Hradišťa, do Ružomberka. Naši sú už rozlezení až za Prešovom. Po tieto dni vyšiel som si to obzrieť. Ružomberok ani úľ, a taký rojivý. Stránik, Gelovič i Klupka Jano ťa pozdravujú. Chlapci sú dobrej vôle. Hovoria — nepôjdeme domov, kým nebude naše celé Slovensko. Vláda je v Žiline a pôjde do Bratislavy. Zašiel som na východ. V Obyšovciach na stanici idem na veliteľstvo. — Podpíš mi cestovný preukaz, — vravím veliteľovi. — Keď ja veru, prosím, neviem písať, — stisne vojačisko plecami a smeje sa. — A odkiaľže si? — pýtam sa ho. — Z lúčanských kopaníc, z Kapradia. — Nuž, chlape, — prizriem sa mu lepšie, — a ma nepoznáš? Neraz som nocoval u vás. I poistení ste u mňa. A stará mať dala tie krčiažky, vieš, čo som jej chcel odkúpiť, alebo ukradnúť? — Tak to ste vy, pán Srdovan, — vyvalí chlap oči, — a ja že aký pán. — Ja, ja, Janíčko! — a dobre sme sa nezjedli od radosti.

— Jój, Ičo, Ičo, — vpadne mu zas mať do reči, — čo jeho, chorého človeka, do toho? Pozri, aký je — ako papierik. Toho načim liečiť.

— No, hľa — hneď som to vedel. Len, Anička, zober gate alebo košeľu, — uškŕňa sa Štefan, — okrúť si to dva razy okolo ruky, nestav sa nikde pod krovom a iď na Žitkov, k bohyni. Alebo Kača, — uštipne Sedlárovú, — i tak nemáš roboty. Za takého mládenca preskočíš i ty!

— Ak načim, prečo nie?

— Pravdaže načim, — prikyvuje starena hlavou i rukami. — Len mu, mladému človeku, nedáme umrieť?

— O tom ani reči. Veď som vás na to vzal so sebou. Moja mať — hotový doktor! Ak ťa bolí chrbát — hneď ti dá kúpeľ z dievčenského dreva. Alebo z toho devätorakého. To sa varí vo vode devätoraké drevo. Pre ženu ženského rodu, ako — jabloň, slivka… pre muža zas mužského — javor, buk, dub a také.

— A vidíš, Ičko, — ozve sa ujec Kozák, omáľajúc ešte fánky v ústach, — len sa ty nesmej! Mne to tiež osožilo. A ja som veru pil už i zajačie bobky, keď ma nechcely nohy nosiť. To sa vám vezme, ľudkovia, zajačí bobok, srsť z veveričieho chvosta, orech so stromu, na ktorý sa veverica škriabe. Osuší sa, upáli, roztlčie všetko a prach sa potom vsype do vody…

— A keď to vypiješ — skáčeš ani zajac a škriabeš sa ani veverica, — posmeškuje Štefan.

— Tak by to malo byť!

— Jaj, Ičo, — rozhorlí sa mať, — ty len posmešky robiť, ale pomôž tu Paľkovi. No, pomôž, keď si taký múdry!

— A bohyňa pomôže?

— Pomôže! Nech neskúsim — nevravím!

— Veď nám už povedzte, ako to bolo na tom Žitkove — no!

— Ako bolo? Poviem. Čoby nie? Môj nebohý Jano ležal v trnavskej nemocnici. Stojím v Trnave na stanici, keď tu príde ku mne pekný pán, vyobliekaný a v okuliaroch. — Čo vám je, babička, — vraví mi pekne po slovensky, — čo sa vám stalo, keď plačete? Už som vás tu videl neraz. — Mám tu v špitáli syna, — hovorím, — koleno mu puchne a noha schne. — A odkiaľže ste? — Z Čreníc, reku, z Čreníc od Klenova. — Ej, ej, — pokýva ešte hlavou, — prečo nezájdete na Žitkov k bohyni? — Ja, pán veľkomožný, — vravím mu, — nebola som tam jakživ. Ani neviem, kde je to. — Dobrých ľudí nájdete všade — povedia vám! Vezmite si s neho košeľu alebo nejaký ten šúch a choďte! Tu niže Trnavy ležala istá žena dvanásť rokov. Potom jej poradil ktosi. Šla a pomohla si. Má troje detí, teraz ich môže vychovať. Tu mne už nedalo. Jana doviezli domov, a keď Ičo odišiel kdesi, aj som sa vybrala…

— Ja by vás veru nebol pustil.

— Veď si ty už ani vtedy neveril v Pána Boha.

— To je bohyňa Boh?

— Daj mi už len dopovedať, — mrzí sa mať i Evy, Holúšky, keď ju syn doberá. — Prídem ta — kdesi dobre medzi hory. Tam sú dve. Idem za jednou. Akási pani práve odchádza na koči od nej. Hľadím, žena ešte mladá, v rukávcoch s prelámkami ako my. Ale izba zariadená pansky. Záclony ako pena a periny bielučké, krásne. — Čo vám je, stvorička? — pýta sa ma hneď. — Mne, reku, nič, ale syn mi nemôže robiť. — No, uvidíme. A máte s neho niečo so sebou? — Mám — vytiahnem košeľu. Žena dá čosi do hrnka a pomodlí sa nad ním Otčenáš. Taký pekný ako náš luteránsky. Postaví hrnček na sporák a nechá zohriať. Potom načrie vody na misu, a to z hrnka, akési žlté, vleje do tej vody. — No, vraj, čože mu je? — Pozerá, pozerá a vraví: — babička, vy ma cigánite. Váš syn môže robiť, ale mu puchne koleno a noha schne… — ukazuje mi to v tej vode a hovorí: — vidíte tam tie okná? — Dívam sa, dívam — a veru! — A v tom okne vidíte tie oči? — Vidím, reku, to sú, to sú jeho oči. Celkom ho bolo poznať a za ním rakvu. To je pravda, Ičo, vie, — nedá si Srdovanka svoje.

— Veď ja nič!

— A ešte mi vám povie: — Počujte, babička, pozrite, koľko je hodín. — Tri, reku. — No, oči mi vypichnite, ak je nie pravda! Váš syn hovorí teraz s istým hodným dievčaťom. Presvedčte sa! A skutočne! Prídem domov, pýtam sa: — Jano, s kým si hovoril o tretej popoludní? Bola tu Anna Kaliniakech. No, vidíš, Ičo, to je pravda. Aj zelín mi dala tá bohyňa.

— A čo vás to stálo?

— Dve koruny. Bolo vtedy za to čosi dostať — pred vojnou. Dve…

— A viac nič?

— Nič!

— Ani kvitu, tetička? — obzrie sa Sedlárka od Anny, kde sa prizerá vyšívaniu.

— Ani slzičky!

— Ale priznajte sa! Čo na tom? — úfa sa Štefan pobaviť chorého.

— Nie! nie! Tajiť, čo by i tak mala z toho?

— A aspoň osožilo, tetička? — kynie Paľo Anne pre teplomer. Nevie si nájsť miesta. Zťažka mu mať oči otvorené. — Osožilo aspoň?

— Len tak! Tri razy sa vykúpal v tých zelinách a umrel. Bolo už neskoro!

— To ste, mamenka, jednako mali k tej druhej ísť, — nedá len Štefan pokoja. — Tá nie je popanštená. Sedliačka nielen po rukávcoch, ale aj inak. Tá vám vraj, ľudkovia, chová syna ako za starého sveta toho Valibuka. Už má chlapčisko na ôsmy, príde zo školy, a keď mať miesi, volá na ňu zo dvier — mama, cici! A ženská sa nedá vyrušiť. Prehodí vraj prsník cez plece, chalan si prinesie stolček a nacicia sa, aby bol ako buk. Ale je aj bumbajisko z neho, — preberá sa pri reči Srdovan v akýchsi písmach zo stola.

— Jój, Ičo, keby si netáral aspoň tu. Kto ti to len povedal?

— Kto bol tam.

— Ba ty len posmešky robiť.

— Dobrá myseľ v tŕní rastie, — všíma si Štefan listín vždy pozornejšie… — Pavol Beňo — slabikuje si pre seba — narodený 5. mája roku 1888 v Mýtnej. Otec Ján Beňo, matka Mária Macho… To je rodný list, a tu domovský, — odkladá písmo za písmom. — A tu čo? Maturai bizonyítvány… A tu? Magyar kir. tudományegyetem… University colledge Cambridge… London… Paris… Kriste Ježiši, Paľo, — vytreští oči na chorého, — čo sú to za písma?

— To až umriem, vieš? — zrak sa mu podivne zaleskne a dych je sporý.

— Budapešť, Cambridge, Londýn, Paríž… čo to máš?

— Hlúposti… Nenávidím to… Nešťastie… — trhá Beňo slová, naťahujúc tvár v podivné grimasy. Postavy sa mu menia, rozplývajú v hmle, čo dvíha i jeho. Vidí bohyňu v rukávcoch s prelámkami. I záclony ako pena, i periny bielučké, krásne. A tá žena modlí sa Otčenáš, taký pekný ako luteránsky. Vleje roztopený vosk do studenej vody. Samý kvet je na ňom — samý kvet. A rakvu nevidieť — nevidieť. Len ak by bola niekde pod tým kvietím…

Anna siahne chorému za košeľu, vyberie teplomer a podá Srdovanovi.

— Štyridsať i čosi… Obkladky mu dávať a poslať pre Schettera.

— Hádam sme mu i my pridali, keď toľko remzíme, — vstáva Kozák.

— Čoby len? Zato on neumrie, — potešuje domácich Štefan. — Neumrie!

— Ozaj nie? — pýtajú sa sivé Anine oči, navlhnuté slzami.

— Čoby. Len ho dobre opatrujte.

— Však ho, ako vieme, — postáva Holúška.

— A ty, — odtiahne Srdovan Annu a chytí ju za obe ruky, — ty ho máš rada, čo? Pozor, dievča. Nie je on sedliak, to je pán…

— Pán? — sklopí Anna oči a spustí ruky.

— Pán? — pokýva si ujec Kozák hlavou, ako by neveril.

— Pán? — divia sa ženy, Holúška, Srdovanka, i Sedlárová, hoci o takom čos’ vypráva celá dedina, odkedy je len Beňo na kopaniciach. — Ale mohlo by to byť? Teda pán?

— Pán… Študovaný človek, — prisviedča Srdovan, ľutujúc už, že to vypustil z úst. Ale — azda ho lepšie opatria.

— Tak prečo prišiel sem medzi nás? — vraví Sedlárka ako za Annu, zapýrenú po uši. — Čo je chalúpka pod Orechovým pre pána?

— A ja viem? — stisne Štefan plecami. — Len ho opatruj, dievča, — rád by utíšiť rozrušenú Annu, — On sa ti odplatí.

— A uvarte mu túto tutku, — vytiahne Kača sliepku z kuchyne, kde ju hodila pod lavicu. — Je to stará kvočka, nechce sedieť, ani vajec nenesie. Celé leto mala som ju na špagáte uviazanú — suku akúsi. Ale polievka z nej bude dobrá.

— Ej, bude, Kačka, — mľaskne ústami Kozák a položí prekladanú opáločku na stolec k posteli — ja som už takú päť ráz jedol, a ešte som tu…