ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na fare sú práve pri večeri, keď počuť klopať.

— Voľno… á, pekne vás vítam, — vstáva od stola Svarínsky a podáva ruku príchodzím. — I ty si tu, Paľko? I vy, legionári? To je radosť! Sadnite si! Elenka, — obráti sa k žene, — priprav nám niečo!

Farárka ochotne beží do kuchyne, kým si malý Janko obzerá hostí.

— Netrápte sa s nami — sme po večeri! — volá za ňou Srdovan. — Poshovárať sme sa prišli. Poradiť, čo a ako to budeme?

— Veď preto… Však som rád! Vidíš, Janko — ukazuje farár synovi na Lúčana a Svetlého, — to sú legionári. Zapamätaj si, tí nám vydobyli slobodu. A koľko je vás z našej doliny, priatelia?

— Vyše päťadvadsať, pán farár, — vyratuje Lúčan. — Zastúpení sme na všetkých frontoch — na talianskom, francúzskom i ruskom.

— Pekne! Mali by ste nám rozprávať o všetkom. Ale o všetkom!

— To je dlhá história.

— Ale patrí k tejto doline, — pobáda i Paľko. — Kto ju má rád, chce počuť i to, čo prežili jej synovia.

— No, nebyť našich vodcov a vychovávateľov tu doma, jakživ nevstúpime do légie, — je Lúčan hneď vo svojom elemente. — Keď sa ma kto pýtal: odkiaľ si? Odtiaľ, reku, kde účinkoval nebohý pán farár Jaroš. A Slovák už vedel, že je vec v poriadku.

— Elenka, pošli pre Bukvu, — mrkne Svarínsky na ženu, kým táto zamieňa náčinie. — Ten sa, pravda, ťažko hne z domu. Ak by však prišiel. Ktovie, kedy zas budeme takto spolu! Tak čo, priatelia? — uprie oči na legionárov a núka ich cigaretami. — Kedy ste sa dostali do zajatia?

— Na Zmrznutom vrchu… 8. apríla 1916, — vypráva Lúčan s podivnou istotou. — Viedli nás do zajateckého tábora v meste Padula, provincia Salerno. Tam už bolo 17.000 Maďarov a ja som sa odtiaľ hlásil na prácu do Ameriky. Dali ma do Firenze rašelinu kopať. Priúčal som sa taliansky. Nazrel som i do časopisov. Bolo tam i o česko-slovenských dobrovoľníkoch, len som tomu dobre nerozumel. Robil som si výstrižky. V ten čas prišiel medzi nás akýsi Klapkov potomok. Pochádzal vraj z myjavských kopaníc, on však bol už celkom Talian. Rečnil Maďarom, že nadišla chvíľa, keď sa maďarské jablko môže odtrhnúť od dvojhlavého orla, ale len s pomocou Slovákov, čo sa chcú spojiť s Čechmi. Maďari tvrdili, že sa Slovák s Čechom nerozumie. On im to vyvracal. Hovoril i o zhabaní Matice slovenskej.

— To bol azda potomok toho uhorského generála zo štyridsiateho ôsmeho?

— Akiste! Po Klapkovi hneď sme boli s Maďarmi šógori. Bolo nám všelijak. Vziať časopis do ruky, a mal si — desať dní do basy. Zato som ja čítal a vystrihoval. Bol tam lekárom istý Rusín. Ženu mal Gemerčianku, Slovenku. Dostať sa k nemu — spravil som sa chorým. — Čo si? — pýta sa ma. — Slovák! — A što teba boľať?

— Nič ma nebolí, pán doktor, iba toto, — ukážem mu výstrižky z novín. Zatým prišla za mnou jeho žena. Dostal som sa do Paduly. V jeseni 1917 stal som sa agitátorom v tej veci, čo prišiel Klapka do Firenze. Na Nový rok 1918 hlásilo sa 150 Slovákov zapísať do légie. Slováci s Moravci tvorili sme 33. pluk. Čechov bolo len 13. — 15. marca šli sme do Ferrary, odtiaľ na Monte Baldo. 17. júna na Piavu, proti Odersi. Tu sme sa brodili po vode a mali sme 500 mŕtvych a ranených. Potom nás stiahli a použili na propagandu po veľkých mestách Talianska.

— A bol si s generálom Štefánikom, Juríčko? — žiaria pri svetle lampy uveličené tváre okolo.

— Bol! Práve vo Ferrare na letovisku. — Si ty Slovák? — pýta sa ma. — Som. — Odkiaľ? — Z Lesnej — zpod Vysokej. — Je ten kraj dobre zastúpený? — Je, brat generál. Tu sme skoro samí. — Ako sa vám páči? — Brat generál, nestojí za mnoho. Vysilení sme! — Vy si aspoň pošomrete, — vraví, — ale ja si musím, ak sa mi čo nepáči, schovať do vačku…

— A čo, bol zdravý, hodný? — pozrie veľkým snivým zrakom pani farárka.

— Počerný, chudorľavý, ale dobrý chlap.

— Keby sa len šťastne vrátil domov. Nech sa vám ľúbi, — núka hostí zákuskami. — Čaj vám je dosť sladký? Cukru nech sa vám páči… rumu.

— A v Ríme si bol? — díva sa Beňo na rozprávajúceho, pozorujúc tiež na každé jeho slovo. — Tam si vraj strážil pápeža…

— To bolo v sedemnástom. Áno, v sedemnástom to bolo… Taliani demonštrovali proti Vatikánu pre mierovú akciu. Najmä ženské sa búrily a chcely Anjelský hrad prepadnúť. V júli 1918 poverili strážou Angličanov a nás. Česi boli pritom zlí. — Prečo je to? — hovorili hneď Angličania. — Preto, reku — keď sme my iného smýšľania. — My tiež, — oni na to, — ale rozkaz je rozkaz! A pustiť tento dav na hlavu katolíckej cirkvi, to by nebolo pekné!

— A potom? A potom? — prežívajú prítomní deje s legionárom, keď vstúpi do izby i staručký duchovný otec, Bukva. — Práve sme v Ríme, pán farár, — volajú na neho, usadzujúc ho priateľsky. — Povedzte ešte, ako to bolo? Povedz to ešte!

Legionár rozpráva o Ríme. O ženských, ako kričaly. Líči to živo, až sa mu ohorená tvár vyjasnieva a tvrdé črty mäknú.

— Kresťania sa vždy nájdu navzájom, — poznamená Bukva a chváli zlatý mok vonného čaju. — Kde ste ho len dostali, kde?

— Veru je to chatrný čaj, — vyhovára sa farárka, ako by len prosila odpustiť. — Aký dostať! Sú v tom všelijaké lístky. I jahodové.

— Ďalej… čo potom? — nástoja poslucháči.

— Šli sme zas na Monte Boldo brániť 18 km úsek pozdĺž Gardského jazera… proti Rive, Argu, Roverettu. 21. septembra útočili Rakúšania. Oheň bol tuhý. Generál Graziani nariadil predné zákopy opustiť. Vytrvali sme a mali sme 7 mŕtvych, 17 ranených. Mŕtvych Rakúšanov odniesli sme 156. Odtiaľ nás potisli k Piave. Dostal som sa do zákopov na Monte Grapo. V októbri sme pretrhli front. Prišli sme do mesta Vittoria, Monte Ponto, kde už nastalo prímerie.

— To sú pamätné veci. Bolo by ich poznačiť, — mieni Svarínsky, v ňom sa vždy hneď ozve spisovateľ.

— Je to česť pre našu dolinu! — prikyvuje Bukva.

— A ty ako si sa dostal do légie? — obracajú sa všetky oči na mladšieho, belšieho legionára. — Rozprávaj! Vidíš, dobre sa to počúva.

— Ja som bol rebelant od malička, — usmieva sa Svetlý. — Už som i v škole dostal svoje.

— Ako?

— Bol som v šiestej… Mali sme sa učiť čosi zo školníka o kráľovi Žigmundovi a maďarsky. Prečo sa má Slovák učiť maďarsky — prišlo mi na myseľ — a to o človeku, čo nám dal Jána Husa upáliť? Posbieram chlapcom všetky školníky a položím pred seba. Príde učiteľ a hneď do mňa: — Jano, vieš, čo som naložil? — Neviem. — A čo sú tie školníky pred tebou? — Dnešným dňom skladám poslednú skúšku z maďarčiny — usmejem sa mu. On však do mňa, až mi nebolo do smiechu. — Čo to za lomoz? — počuť zrazu. No, na moj’ pravdenku, to sú pán farár. — Ale škandál, hrôza, pačmaga — žaluje sa učiteľ — skladajú mi akési skúšky a nechcú sa učiť maďarsky! — Chlape — myslím si — s tebou je nie dobre! Skutočne ma i chvatnú, vytiahnu z lavice ako veliteľa, jeden ma lapí za nohy, druhý za pás a bác — bác palicou, až z nej kusy letia. Ale ja nestratím ducha, vydriem sa im z hrsti, zoberiem knihy, klobúk, a s Bohom! Ani som sa viac neukázal v škole!

— Smutné to boly časy, keď musel biť pre maďarčinu i ten, kto ju sám nemal rád! — zamýšľa sa Svarínsky.

— Dnes to už chápem, — prisviedča Svetlý. — Bývalý pán farár Jaroš bol dobrý Slovák. I pán učiteľ. Ja som však nevedel inak a od toho času prestal som sa i modliť. Šiel som do sveta na kupectvo. Rodičia ma skoro odumreli. Odišiel som do Ameriky. V Milwaukee (Wisc.) stal som sa členom Sokola č. 96. Vo februári 1918 prišli k nám dvaja Česi sbierať chlapov do légie. Schôdzka bola v Česko-americkej sieni. Čechov bolo prítomných najmenej 65 %, ale na výzvu neprihlásil sa ani jeden. Ostali sedieť ani zarezaní. Podpísal som prihlášku prvý. Za mnou istý Vendelín Kaman z Ružomberka. Potom Jozef Hirka zo Slov. Komlóša, Michal Baráni z Liptova. Utvorili sme si Jánošíkovskú družinu. 14. apríla šli sme do Stamfordu (Don.), kde sa tvoril tábor. Šesťdesiati prešli sme do New Yorku a na lodi Niagara, ktorú neskoršie potopili Nemci, preplavili sme sa do Bordeaux. Vystúpili sme 11. mája a našli sme našich v Cognacu. 22. pluk pridelený bol do Jarnacu. 23. pluk, väčšinou slovenský, nastúpil k Belfortu. Odtiaľ sme šli do Compagne… do Ardennských hôr, na front do Votozieres. Tam nám padol i krajan Želovič, syn ujca Adama, čo bol kedysi u cisára.

— Tak ten padol? — ľutuje ho Srdovan. — Škoda chlapa!

— Veru, škoda! Starý si i poplakal, keď sme mu povedali, — pokračuje Svetlý. — 27. októbra útočili sme na Nemcov. Front sa pohyboval už od júla. Po prerazení tiahli sme cez Chemin des Dames do Vittel na oddych… a na Taliansko cez Turín, Miláno, Veronu, Paduu a Piavu do Českých Budejovíc. 23. januára prišiel som do Prahy a teraz som tu medzi vami…

— A vrátite sa? — nalieva mu farárka čaju.

— Áno! Do Prahy.

— Ja zas do Bratislavy, — berie si Lúčan kocku cukru do drsných prstov. — Ešte na čas. Nás starších majú už prepúšťať.

— Ty si bol, i keď naši zaujali Bratislavu? Ako to bolo? — zvedavý je Beňo.

— Ako? Keď som sa od ženy vrátil do Čáčova, našich už tam nebolo. Celý pluk bol v Zohore. Večer sme nastúpili proti Devínskej Novej Vsi, čo mali ešte Maďari v rukách. Tu ich padlo osemnásť a zajali sme devätnástich. Dvoch sme obesili. Jeden zastrelil istú starú ženu, druhý šestnásťročného chlapca. Okolo tristo Maďarov zahnali sme do vody. Pred Bratislavou ležali sme dva dni. Ja som stál deväť hodín pri tuneli. 30. decembra vtiahli sme do mesta. Jakživ nezabudnem, ako všetko utekalo pred nami, keď sme šli celou šírkou po ceste.

— A ako to tam teraz?

— Všelijako. Však ste počuli. 4. februára bola srážka na Zelenom rínku. Maďari plukovníka Bareccu nosili na rukách. Dostalo sa mu kolbou po hlave. Povedali vraj — kameňom. Ostalo päť mŕtvych a do šestnásť ranených. Barecca ženy rád a Maďarky to vedia. Ani tam nebude dobre, kým sa ten človek nestratí…

— A keď ťa pustia, Jurko, čo potom? — vpíja sa Beňo do tých drsných, ale zaujímavých vojenských čŕt.

— Prídem sedliačiť.

— A ja si tiež nájdem nejakú tú živnosť, — smeje sa Svetlý. — Azda sa i ožením. Dáme sa doma do práce za náš ľud.

— To, to! Musíme pomôcť celej doline a pomôžeme i sebe, — ozve sa Srdovan, ktorý dosiaľ proti svojmu zvyku viac len počúval.

— Preto sme i prišli, páni, poradiť sa, — a rozloží plány o parcelácii, železnici i o fabrike, čo má stáť tam kdesi na Židáčke.

— To by bolo! — prikyvujú prítomní.

— Urobíme všetko možné a musí to ísť, — istí Štefan. — Ja už mám i inžiniera, Eda Kertzera. Ten sa má trochu k nám. Bude nám na pomoci.

— A založíme si Sokola, evanjelici i katolíci spolu, — doloží Svarínsky. — Nech sa už stavia nový svet!

— Dobre, — prisviedča i Bukva. — Ľud sa pomaly vymaňuje z moci Židov. Nechže užíva slobody!

— Ako to bolo na doline s tými Židmi? — stupňuje sa u Beňu záujem s otázky na otázku. — Bolo ich veľa?

— Dosť! — vykladá Srdovan. — A skoro každý mal krčmu alebo obchod. V Čreniciach boli, — vyratuje na prstoch, — Hufnagel, Riegel, Neumond… no, a Šimúnovci. Sedliaci si ich však prekrstili a volali po svojom Kamilka, Chrček, Pinka, Fufnák… V Lesnej zas bradatý Izák Fröhlich, ináč Tobiáš, majiteľ obecného regála, krivý Rosenkranz, mäsiar a obchodník, žmurkavý Marháš, pravým menom Bär, ten je ešte tu, Ginsel, Weis, Waldmann, Donát, Marišáčka. Tá bývala na hornom konci, bola židovskou kostolníčkou a plietla dievkam krásne čipky na škrobky — sýkorové, cvernové, hodvábne, na veľké uchá (všelijakou farbou), na malé uchá (z čierneho a bieleho hodvábu), gučkové (preberané všelijakým).

— Ako to len poznáte všetko? — diví sa farárka, ponúkajúc hostí s vďačným úsmevom.

— Hja, veď moja mať sa toho dievkam naviažu i dnes…

— Ale, Štefan — ešte o tých Židoch, — pobáda Beňo.

— Teda — skoro každý piaty dom popri hradskej bol židovský. Na rohu pri našom kostole meral Singer, v ulici šušlavý Móric Mohr, za mostom červený Dávid Putz, na Mokradí akýsi Lonzík, na Žeruchovci Schnábel, na Kozobľakoch Silberstein a Ciesesbeiser… asi sedemnásť krčiem a obchodov.

— Veru dosť. Museli tu byť už dávno.

— Kamene na cintoríne sú vyše stotridsaťročné.

— A ako hľadeli na nich ľudia?

— Kedysi s rešpektom. Keď šli zo synagogy, vystupovali sa im zďaleka. Najprv mali tu akúsi modlitebnicu. Synagoga, ako dnes, stojí už vyše päťdesiat rokov.

— A ako sa chovali oni k ľudu?

— I dobre i zle. V Čreniciach Kamilková vydávala a ženila, ako tu Ganslová. Niektorí Židia mali v obci slovo. Neskôr ich vytisli. Ale starý Šimún vždy bol rád, keď mu kto povedal — to boly časy, kým oni, pán Šimúnko, sedeli vo výbore. — Ja som vravel — bola odpoveď — budete spomínať! Moji synovia už nebudú takí ako ja… I zratovali sedliakov tak či onak. Nejeden prišiel — ale, pán Neumanko, Pán Boh mi mater povolal, potrebujem na pohreb… farárovi, zvonárovi, hrobárom, cechmajstrom. Pomôžte mi, veď vám dám do zálohu roľu na Kožovej, alebo na Ceckovskom. — Ktorú, Janíčko — jednal sa hneď Žid — tú pod štvrtku, či tú pod dve? — Hociktorú. — Tak vieš čo, daj mi tú na tom Krížnickom — to je totiž najlepšia zem v chotári. Tam je rad slivák a ja, vieš, slivky ľúbim. A tam je i studnička a ja rád vodu pijem. Keď sa Žid bál o peniaze, zaskočil si dlžníka. — Janko, potreboval by som peniaze. — Ale keď teraz nemám. — Tak vieš, všetci sme smrteľní, podpíš mi aspoň túto obligáciu. Neraz prišli potom sedliaci o role. Žid mal vždy rozum. Keď to prišlo na licitáciu — kúpil sám. Starý Tobiáš nevystal ani z jednej licitácie. Nadhodil — vylicitoval. Keď prišiel sedliak ku grošu, hlásil sa uňho — ale, pán Tobiáško, či ako mám povedať Fröhliško, pustia mi tú roličku! — A čo mi dáš za ňu? — Nuž šesťdesiat zlatých výrobku. — Tak vieš čo, Janíčko, — daj mi sto a vezmi si ju! Dojednali sa. Žid mal zárobok — sedliak roľu. Ešte sa i poďakoval…

— A Židia i hospodárili?

— Niektorí. V obci bolo vyše tristo meríc v židovských rukách. Sedliaci si to však odkúpili pomaly. Najmä čo sme založili Potravný spolok a náš Úverný. Ľud kupoval, čo bolo načim, za slušnú cenu, dostal i úver a vymanil sa z područia. Horšie bolo s tými, čo brali dobytok na chovu. Žid kúpil hoviadko za 80 zlatých, ocenil ho na 120. Zdochlo? Sedliak škodoval 120 zlatých a Žid nič. Predalo sa za 120 zlatých? Peniaze boly Židove. Ak sa dostalo viac — zárobok šiel napoly.

— Ale i sedliak mal rozum, — ohlási sa tichučký Bukva. — Počujte, Srdovan, ako to bolo s tým Tobiášovým regálom? Čo ho to ten Krivošiak…

— Ako bolo? Nuž starý Tobiáš, ináč Fröhlich, mal obecný regál. Kvit do Lesnej nesmel nikto dodávať, iba on. Od neho si ho potom brali všetci krčmári i občania. V meste bol však lepší. Preto si ho sedliaci pri väčšej potrebe odtiaľ nosili a Židák ich striehol. Stalo sa — ujec Krtko mal mať krštenie. Potreboval kvitu. Aj si ho niesol z mesta v demižóne. Pokojne si kráča i s Krivošiakom popri kríži, keď tu — hop, Tobiáš i s financom idú proti nim! — Tí, vred ho natiahol, zle je, švagre, zle… — zjajkne Krtko a mrká očami. — Nič sa neboj, len choď ako s octom! — a vtom už i beží Krivošiak cestou vbok, hore do sadov. Financ a Tobiáš za ním, ledva popadajú dychu. Kdesi pod sadmi dobehne financ Krivošiaka. Ten si sedí na pažiti spokojne a čaká. — A kde je kvit? — spytuje sa financ. — Aký kvit? Čo za kvit? — naťahuje udivenú tvár Krivošiak — nemám nijakého kvitu! — Prečo si teda utekal? — Hm, pán financ, a nesmiem ja bežať, keď sa mi ľúbi? Krtko, pravda, bol už s demižónom šťastne doma.

— Dobrá vec… výborná, — smejú sa okolo stola. — Náš ľud má vždy dosť vtipu a vynaliezavosti.

— Človeku by to vo sne neprišlo na um, čo tým príde na myseľ.

— A zajtra je richtárska voľba, — vraví Svarínsky. — Uvidíte, čo im všetko vŕta v hlave.

— Ba koho vyvolia? Ferovič už týždeň platí.

— Richtárom bude Martin Pokryváč. To je človek schopný, akého nám treba, — ponúka domáci hostí cigaretami.

— Ej, pán farár, náš ľud je teraz všelijaký. Nevyznať sa v ňom. Sú to iné časy, ako keď pán farár Lukáš, ešte pred Jarošom, ukázal na obecnom dome čutorou: ej, duše moje drahé, tento bude! — vysvetľuje Srdovan. — Naši ľudia chcú dnes rozkazovať a čakajú mnoho, veľmi mnoho.

— Hlas ľudu — hlas boží. A keď ľud čaká, kiež by nečakal darmo.

— Ale ak sa sklame?

— Čoby sa len sklamal. Veď sme tu!

— Šomrú i na nás, — vraví Lúčan, — sme si vraj nadonášali, nakradli… hlupáci!

— Rozumný človek to nepovie.

— A mne zas nemôžu odpustiť, — žaluje sa Srdovan, — že som prišiel so dva razy do Lesnej na aute. Hľa, vraj — už chce byť pánom. Aký zázrak! Zato ešte vždy majú aký-taký rešpekt. A viete prečo?

— No?

— Keď som vymyslel tú kométu.

— To… to… to,— ozve sa so všetkých strán. — Ako to bolo? Mal si nám to povedať.

— Pán farár Bukva to vie. — usmeje sa Štefan šelmovsky. — Pamätáte sa, pán farár, na ten večer, keď lesnianska inteligencia čakala Halleyho kométu?

— Ako by sa nepamätal? Bol som mladší, vtiahli ma k Šestákovi kométu čakať. Tam bol nebohý Jaroš, notár, i mladý Zapper a kto všetko. Už bolo po polnoci, a ešte nič. Ktorýsi vyšiel — vari notár. O chvíľu vráti sa celý vyjavený a volá zo dvier: dopite si, ľudia boží, koniec sveta je tu! Kométa sa valí nad Homôlkou. Vyjdeme na dvor — skutočne: nad Homôlkou jasná žiara, ako by mala chvost… Pretieram si oči — ak sme si, reku, len o pohárik viac vypili. Ale nie. Na ulici plno ľudí. Ženy vzdychajú, lamentujú. — Ach, pán farárko, — shŕknu sa mi hneď okolo — čože to len bude? Malo by sa veru aspoň zazvoniť. Keď už ideme na ten druhý svet, nech je to už aspoň, ako sa patrí. Pozeráme na žiaru — väčší sa, i chvost jej rastie, hneď zas hasne. Podajedni chcú i za tou žiarou. — Pozri, aký má chvost! To je ona — verí sa notár. — Ale oheň kladie ktosi — tvrdí Jaroš — no ak ho dostanú, nebude mu jedno. Celú obec vodiť za nosom… Ja som v tom tiež tušil fígeľ. Pobral som sa a šiel som ticho domov.

— I my sme ju pozerali, — prikyvuje Lúčan, otriasol popol s cigarety. — Huku bolo dosť. Jedni plakali, druhí bedákali, tretí sa smiali. — Len ber knižku, Kačo, a modli sa — volaly ženy. Tomáš Šiverech utekal najprv do stajne. — Ach, kravičky moje — pohladká jednu i druhú — čo len s vami robiť? Brezuľa, Lysaňa, už nám je na moj’ dušenku koniec všetkým. Načo sme to len orali, načo sbierali, keď to všetko ide na skazu. — Potľapká i koníky — vtedy mal celkom riadne, zdurí i ošípané, i sliepočky poplaší a pripravuje dušu na tú najposlednejšiu chvíľu. U Hrebenárov zas mali narobené tehly — na stajňu. — Žena, žena, vstávaj — vbehne starý do chalupy — poď, tú tehlu popraceme! Už tá gramatika letí… Ešte dobre, že som tomu Tobiášovi nevrátil tých dvesto zlatých. Môže ich už čakať… Zatiaľ sa kométa dívala s Homôľky na ustrašenú Lesniansku dolinu, až i zhasla. Ale nech vtedy dostanú ľudia do rúk toho kométára, to mu nedarujú.

— Veď som ja to vedel, — uškŕňa sa Srdovan. — Dal som si na to pozor. Náš človek rád žartuje, ale urob z neho blázna, to ti neodpustí, kým ti neodplatí.

Z ulice počuť spev. Mládenci prejdú s harmonikou popod farské okná, keď ktosi klope na dvere a v druhej chvíli vstúpi urastený, driečny vojak.

— Ach, pozrime… Gedeon, Gedeon. Pekne ťa vítame. Kde sa tu berieš? — vítajú všetci veliteľa mestskej posádky.

— Mal som prácu v Osade. Potrebujem niekoľko kúskov pekného skla, — cíti sa dôstojník domácky. — Vidím, svietite. Nenahneváte sa, keď vás navštívim.

— Ba nás teší, — uisťuje hosťa domáca, usilujúc sa poskytnúť mu všetko pohodlie. — Však nám to už dávno sľubujete.

— Vhupol si medzi nás, brat nadporučík, ani tá lesnianska kométa, — zažartuje hneď Srdovan po svojom. — Práve sa o tom rozprávame. To ti bolo tak, — vysvetľuje uzimenému Gedeonovi, — v Lesnej čakali Halleyho kométu. Niektorí už pili celý týždeň. I tak vraj všetko vezme čert a bude koniec sveta. Krčmárom bola hoľa. Večer zájdem k Šestákovi, a tu sa zabáva inteligencia. Ja som si však už dávno premysleli, čo som chcel. Okolo jedenástej som sa pekne vytratil. Zobral som učňa i Židáka Weisa a hybaj na Homôlku. Vyjdeme hore — tma. Rozložíme si za kopcom ohňa, priložíme hrnček a varíme čaj. Noc je ináč príjemná. Plameň vyblkuje a dym sa vinie ponad nás doďaleka, ako nejaký chvost, osvetlený žiarou ani zo železnice. Sadneme si na zem a upíjame. Nikdy nám čaj nechutil lepšie. Tu začujeme zdola huk, ako keď horí. — Počkajte, o chvíľu počnú zvoniť — robím si ešte dobrú vôľu. Ale huk sa blíži. Počuť už i hlasy a kadejaké šľaky. Naložíme na oheň a — čo bolo najrozumnejšie — pohneme do dediny druhou stranou. Myslím, idem domov, ľahnem si spať. Ale nedalo mi to. Vyjdem na ulicu, len tak v nohaviciach, ako by práve vstal. — Ale ľudia — zamiešam sa medzi nich — máte vy svedomia, keď sa už človeku nedáte ani vyspať? — A to ty, Ičko, azda ani nevieš, čo sa robí? — divia sa okolo. — Veru už ani ty viac nebudeš šustrovať. Pozri — ukazuje i niekoľko rúk nad Homôlku, kde naozaj vidieť oheň s dlžizným chvostom. — Taák? — obrátim sa k nim — a to je preto toľká rumiga? A ak si to nejakí obesenci rozložili ohňa? — Ale ozaj? — Veľmi ľahko. Veru sa ja pre nejaké daromnice neprechladím. A ak príde i umrieť, ja mám svedomie čisté… Aj som sa stratil. Ale doma vypočul som všetko otvoreným oknom. To bolo šľakov a vredov… Keď sa mi vtedy nič nestalo — už sa mi nestane.

Nálada stúpa, iba malý Janko nevládze už hlavu hore držať.

— A ako vy, pán nadporučík, — spytuje sa farárka Gedeona. — Privykáte u nás?

— Ale áno. V Klenove je milá spoločnosť… doktor Hôrka, farár Spálik, i Jarošovci sú tam…

— Poznáte ich?

— Veľmi dobre. Pani Jarošová je veľmi milá, spoločenská dáma.

— A dievčatá?

— Chodia do školy.

— A sú pekné?

— Krásne vyrastajú. Z Danuše bude krásavica.

— A s dobrovoľníctvom ako? — zvedavý je Svarínsky.

— Dobre. Ide to! Hneď som vravel… vďaka Srdovanovi, Vendušovi a iným. Poručík Breda je už v Ružomberku.

— Tak je Julko v garde?

— Tiež sa dosť naustával. Poslali sme mu už siedmu výpravu. Je to radosť. Naše dámy robia skvostný prápor, čo Národná rada daruje I. pluku slovenskej slobody.

— Ten potom zanesieme my, s Vendušom, — hlási sa Srdovan.

— Ako prvým gardistom vám to i patrí.

— Veru som ja hneď prišiel na to — ak chce národ žiť, musí sa i biť. Nečakať iných, že ho obránia.

— Tak je, priateľ, — prisviedča Gedeon. — My sme vám prišli vypomôcť. Keď to bude v poriadku — pôjdeme.

— A čo ty na to, brat veliteľ? — pozrie Svarínsky vážne na hosťa, — už sú vraj trenice medzi Čechmi a Slovákmi. I pri vítaní vlády v Žiline skrslo čosi medzi našimi.

— To sú pletky. Úrady sa rýchlo obsadzujú. Železnice, pošta, všetko funguje. Stávajú sa kde-tu hlúposti, čo urazí náboženský cit domácich. To sú prestrelky, ktoré nielen páter Skalka, ale i my odsudzujeme. Čo by ste si však počali bez našej pomoci? Pritlačenému k zemi ťažko je naraz skočiť na rovné nohy…

Rozhovor prechodí na vážne veci, ako ovládať nielen úrady, školstvo, ale i banky, obchod a priemysel… Janíčkovi klesne hlávka na buclaté rúčky. Mamička ho soblečie a uloží do postieľky, peknej, bielej, so žltými ozdobami. Po izbe stelie sa vonný dym, ani kresby neznámej, záhadnej ruky. Kto by im rozumel? Beňo hľadí na tie podivné vlny. Predchodia mu ako zem s horami i dolinami. Zvláštna, nová zem, o ktorej nevedel dosiaľ vzdelaný svet. Tá zem počína žiť, rodiť pre svojich. Rastú vysoké budovy, komíny, veže… Hneď zas mizne všetko ako pod mrakom a vlna poráža vlnu, ako videl kedysi na mori. Vlna zelená, jedovatá, hrozná…

— A ty čo si taký nevravný? — preberú ho naraz z dúm.

— Naslúcham a hľadím.

— Na čo?

— Na ten dym. Je to borba, samá borba…

— Ba domy, paláce sa stavajú. Pozrite tam v kúte, — rozihrá sa hneď i citná obraznosť Svarínskeho.

— Len to poručme na Pána Boha, — dokladá Bukva ticho, presvedčivo. — Veľkých časov sme sa dožili. Ani sme ich nie hodní.

— Treba nám ich len rozumne využiť pre národ, — vravia legionári.

— Pôjde to, len všetky ruky k činu, — rozhodne Gedeon energicky. — Počiatok je vždy ťažký.

hučí popod okná. Dnes hlási Jano Drgla, katolík, po svojom. Na druhý týždeň bude hlásiť Juro Žuták, evanjelik, tiež po svojom. A občanom sa dobre spí tak či onak.

Spoločnosť sa rozchodí v najlepšej nálade. Gedeona zdržiavajú ostať na noc.

— Nie, nemôžem. Inokedy, — vyhovára sa. — Povinnosť ma čaká.

O chvíľu hrčí brička do mesta. Bukva sa lúči a Srdovan kráča tmavou ulicou s priateľmi. Noc je vlhká — blata dosť. Okná bielych chalúpok sa černejú. Iba v jednej tam pod hruškou mihne sa svetlo.

— Pozrite, starý Zrídený práve zažíha, — šepce Srdovan. — Iste bol na richtárskej trakte. Poďme pod okno, uvidíme niečo.

Podídu na násyp a hľadia opatrne. Ujec horko-ťažko rozožne knôt. Drobnučké oči žiaria mu ani uhlíky a na tvári ružičky sa mu červenejú. Čosi si povráva a hľadá a zháňa.

— Ako si len diškuruje sám so sebou! — diví sa Beňo.

— To on vždy tak. Je ti to divné?

— Dramatici to zavrhujú, ako neprirodzené, nemožné pri človeku so zdravými smyslami.

— Ó, ujec Zrídený má veľmi dobré smysly. On si vypije, ale má svojich päť vždy pohromade.

— Len čo hľadá? — mrkne Lúčan.

— Iste je hladný, — háda Svetlý, priloživší skoro ucho na sklo. — To asi bude.

Postele odostlaté. Ostatní domáci spia spánkom spravodlivých. I tetička Zrídená. Starý chodí po izbe, nazrie do rúry, i do hrnca na sporáku a nespokojne krúti hlavou. Zgáni i na posteľ, kde spí jeho polovička. Napokon nahne sa i pod stôl…

— Však tu máš tri hrnce, — počúva Svetlý rozprávku ujcovu, div sa nezájde smiechom. — Čož’ keď ja dám svojim kravám žrať, azda ja pôjdem o hlade? Gazdiná? Ona sa napácka a ty si hľadaj… bohdaj teba vred natiahol aj s potvorou…

Kamaráti zapchávajú si ústa rukami. Ujec si sadne na lavicu, vytiahne zpod stola žufanu, posotí si nohou akýsi hrniec a načrie. — Mlieko… Eh — nezdá sa mu. Vkydne zpät. Posotí druhý hrniec a načrie, — … Zemiaky. — Eh, to je pre svine… — Vkydne i to. Posotí tretí hrniec, nazrie a vytiahne plnú žufanu kapusty. Kyslé mu chutí — zaje si z nej i bez mäsa. Beňo nevládze sa už zdržať smiechu a sbehne pod bránu. Vtom Srdovan zaklope na oblok.

— Čo je? — počuť zdnuka. Ujec Zrídený obráti sa do okna v ruke so žufanou, utierajúc si ústa rukávom. — No? Kto si?

— My!

— Aké my? Ale kto?

— Nuž ja, Srdovan!

— A čo chceš tak neskoro, šľak teba trafil?

— Kto bude tým richtárom — Ferovič, či Pokryváč?

— Čo ja viem? Ja mám dosť starosti sám so sebou. Prídeš domov — jesť nemáš čo…

— Však máte…

— To veru… tri hrnce a jednu žufanu, — hnevá sa gazda. — Poďte, počastujem vás, — zbadá i viac postáv pod oknami.

— Ideme práve z hostiny.

— Tak čo ma mýlite, vy obesenci? — hrozí im žufanou a počína sa rozohňovať. — Čo leziete za poriadnymi občanmi v nočnej dobe?

— Kortešujeme.

— A za koho?

— Za Feroviča. Každý hlas je drahý.

— Ej, to nie. Na toho korheľa, Kristu — nehlasujem! Ten mi nedávno nadal do rozgazdov. Ja rozgazda? Azda ja predávam roľu za roľou ako on?

— Tak je nič z nás?

— Veru nič. Richtárom bude Martin Pokryváč — tak!

— To som chcel, — mrkne Srdovan na priateľov.

Ešte vidia, ako si tetka Zrídená sadne na posteli, čosi zašomre, hodí sa na druhý bok a neskorí návštevníci zapadnú do noci.