ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po hradskej kráča tlupa gardistov. Idú vo štvorstupe, veselí, pod zástavou. Jurko Gelovič ich vedie. Na chrbtoch tornistry, natlačené iste i z toho, čo sa nasbieralo napochytre, v ústach cigarety a v očiach žart. Jano Stránik nesie tabuľku, na nej čítať: Lesná-Črenice.

— Ďaleko? — volajú za nimi ľudia, ktorí ešte nečítali plakát.

— Bojovať za Slovensko!

— Za svoju dedinu!

— Za seba!

— Za vás!

— Za tú našu slovenčinu! — volá Jožo Baláž. Prsia vypnuté, krok pružný, vojenský. — Jano je legionárom a ja som… — blýska sa mu v očiach a zuby belejú.

V Čreniciach pripoja sa ešte niekoľkí.

— Pán Boh vám pomáhaj, — počuť za nimi. I objemná pani Hufnáglová im kýva šatôčkou zpred zavretého šenku. V Lesnej starý Tobiáš, čo mával obecný regál, dal im i niečo tuhšieho na cestu. Však sme ľudia, a sme svoji. Okrem toho, čo ten Drgla pomlátil, nestalo sa mu nič, i ten ho už odpýtal. A človek musí hľadieť napravo i naľavo. V Čreniciach je to tiež nie horšie. Riegel, Ehrlich, Neumond rýchle vystihli, čo sa deje. Iba šimúnovci prevážajú sa do Klenova. Kto vyjde, pozdraví mašírujúcich. Len kto-ten zgáni — nerozumejúc tomu.

ozve sa pieseň ako vždycky. Ľudia vychodia zo dvorcov, postávajú popred brány, natreté natmavo, so slnkovou ozdobou. Niektorí i vyprevádzajú. Dievčatá podídu o niekoľko dvorcov. Anna, Mariša, Kačka — schytia sa za ruky, vyprávajú si čos’ i rozchichocú sa. Potom kdektorá zastane a hľadí a hľadí…

— Neplač, Anička, však ti ho mačky nezjedia, — pohladí Fraštacký peknú černoočku suchou rukou po tvári, — neplač!

— A ktože plače? Vy…

spustia chlapci za dedinou, kde už i kŕdeľ detí zaostáva.

— Čo je to za pesnička? — spytuje sa harmonikár Čelko.

— To je z tých starých. Peterec to spieva, — ladí si hlas počerný Gužvara zpod Višňového.

mašírujú dolu vŕškom. Spev sa rozlieha po doline. Kráča sa veselo. Iba pesnička smutno sa nesie ponad oráčiny.

Niekoľko žien i dve-tri dievčatá vykradnú sa na vŕštek pozrieť ešte za nimi. Na tvárach vráskavých i hladučkých a ružovkavých láska pod zvedavosťou. V opŕchnutom šedivom stromoví na hradskej tratia sa chlapci. Ešte čo pieseň dolieha. I tá zanikne a ženy sa ticho vracajú do chalúpok — priasť, robiť na plátno, mazať, variť — ako kde príde.

— Ba kedy sa vrátia? Vraj za týždeň-dva, — vravia si dievčatá, z ktorých najmä Čerenech černoočka osmutnie akosi. — Najviac tri týždne ak budú tam, kým bude poriadok.

— Ej, tivor, never, — hodí Dučkech mať rukou nedôverčivo, — to im len tak ten Srdovanisko. Ale veru prejdú i Vianoce — uvidíš. Ten náš Janisko tiež len idem, idem, a mal by sa ženiť. Ja už veru nevládzem i do dvora, i pod kúdeľ, i za krosná…

— Prídeme vám pomôcť, tetička, — núkajú sa dievčatá.

— Bude načim — bude načim!

— A toho si mi neukázala, — šepce objemná Eva Kaliniakech švagrinej, Mariši Ženžulech.

— Koho myslíš?

— Toho z doliny. Čo sa našej Kači prihováral v ktorúsi nedeľu, keď išla z kostola.

— Nebol medzi nimi.

— Nebol? Azda ho zabudli… A mne veru dievča vravelo o ňom, aký je len milý a múdry. Rada by som ho vidieť.

— Ukážem ti ho inokedy. Ale to je zriedkavý vták. Ktovie, ktorej vojde do klietky!

— Však ja to len tak — ako sa povie — pre oči.

V tom čase na doline, hore pod Orechovým, badať nezvyčajný ruch. Sliepky sa prevláčajú lenivo pomedzi stavania, chalúpky hľadia nemo na seba, ako najviac. Iba zrazu z Beňovej, nedávno olíčenej i svetličkou podfarbenej, vyrazí driečna dievka a s plechaňou v ruke beží na studnicu. Na rukávoch vyšedivené prelámky, futka tiež už s ošúchanými perami, ale sukienka až lipká vo vetre, čo preberá nohami. Beží bosá, tvár vyjavená, ako by sama letela do priepasti. Pri tretej chalupe zastane.

— Tetička Ručenech, tetička Pribelských, — zavolá do dvora. Hlas sa jej trasie. Čosi sa prihodilo.

— Čo je? — vyjde o chvíľu žena ako zpod kúdele. Pomaly ide podstienkou, má času hockoľko. — Čo sa stalo? — Krava sa vám telí?

— Čoby len.

— A čo?

— Poďte chytro, prosím vás. Beňo prišiel!

— Beňo, túlavý kocúr? Čo na tom?

— Ale je chorý… — žmolí si dievča koniec futky a prekladá biele nohy na vlhkej, studenej pažiti. — Chorý je.

— Chorý?

— Veru, — prisviedča vráskavej starene pravidelná, splašená tvárička. — Príde k nám ešte pred obedom — bledý ani futa. Pýta kľúč od chalupy, že je veľmi ospalý. Oči mu len tak plávajú…

— Nech sa teda vyspí.

— Však už veru spí. Ale hovorí nakríž. Mamenka sú tam sami. Boja sa — ak to bude niečo zlého. On je už dávno nie svoj. Choďte, tetička, za mamenkou.

— A ty kam ideš?

— Po vodu. Však vidíte!

— Vidím, ale kam?

— Na studienku.

— To musíš, dievka moja, až na Jablonické, — radí Ručeňová. — Tam sú krížne cesty. I žriedlo je tam. Z toho načri. Trochu je to ďalej. Ponáhľaj sa!

— Však! — dá sa dievča nadol ani srna, len sa jej tak suknička rozsýpa na bielych lýtkach.

Tetička Ručenech vojde ešte do chalupy, obuje si čižmy, vezme vlniak na seba a ide do Beňov. Zápäť za ňou vybehne dievčica, Eva. Preskáče bosá, ako mačka, do druhých Ručeňov, Mašicech — k Adamovi. Dôjde to i do Bolvanov, Paráčkinych zvaných po dedkovi, iste veľkom jedákovi — i Bálešech. Tak letí zvesť od chalupy do chalupy pod Orechovým. Síde na dolinu do krčmy k Žeruchovi… Zájde na Kozobľaky, Židovec, Mokradie, do Škriatkovho Žleba k Surovcovým a kdekade. Ako po telefone.

— Beňo je chorý, — vravia sem i tam.

— Ale vari ten čudák zpod Orechového?!

— A veru ten, — hovoria u Šupákov vo mlyne na Božej Hrsti. — Už má vraj dušu iba na jazyku, — uisťuje stará mlynárka. — A však i potrebnejší idú. Toť ten Ondrej Kuželech, tuším, minulý týždeň mal pohreb. Päť detí nechal s vdovou Pánu Bohu na starosť. Čož’ Beňovi? Za tým nebude mať kto plakať.

— Horký len nie! — poľutuje ho Stanková, neďaleká suseda, práve majú melivo vo mlyne. — Takého človeka veru vždy škoda. I nebohý pán farár Jaroš ako sa nám rýchlo odobrali. Ja som sa veru naplakala nad mladým človekom. Taký sa zíde ešte mnohým. I Beňo by sa zišiel…

— Pravda, ty máš dievky…

— Jaj, mne veru nejde o to. Však ich nemám len ja sama na doline. I tam ich je dosť pod Orechovým. U kmotry Holúšech. Len aby žil a bol zdravý. Čo sa mu to len stalo?

— Čo? To bude iste porobené. Blázon, keď už raz sem prišiel, čo sa neožení? Dali by mu ľudia pokoj… — usiluje sa Šupáčka prekričať hukot mlyna. — Veru porobené, stvorička.

— Ba Pán Boh dopustil. Čoby len…

Zvesť sa nesie po kopaniciach ako jesenný dym. Netratí sa — vždy ho je viac. Priberá i všetko ostatné, čo nového v dedine… že gardisti už šli a treba sbierať zemiaky, múku, fazuľu, údené a kto čo dá, aby chlapci nepomreli hladom.

Ženy sa schodia pod Orechové. Spúšťajú sa shora po jednej. A tie zdola chápu sa zas chodníčkami. Všetky mieria do chalúpky, čo tam čupí medzi opŕchnutým stromovím vedľa Holúškinej. Taká ako ostatné, len trochu vyššia. A má slamenú strechu, kým tie škridlu alebo plech.

Vojdú pod návratie. Tam ich je už viac — starých i mladších. Sbierajú sa mĺkvo.

— Kde je? Tu? — pýtajú sa jedna druhej a pozerajú, čo vidieť okolo.

— Tam je v pitvore. Nemôže prísť na pamäť!

— Pane nebeský, však sme len v rukách božích! — zaochká Malekech mať, dobrá tanečnica, hoci je už i v rokoch. — Ja som veru išla toť na Osadu za Schetterom, čo by mi niečo dal na hlavu. Celú noc ma lomila, oka som nezohla. Na Kozobľakoch však počujem o Beňovi. Utíšilo mi — ach, idem, reku, chudáčiska navštíviť. Hádam, to má len od zlých očú, ak ho uriekol niekto. Kde ho máte, kde?

— Tu, tetička, v pitvore, — vyjde mladšia Holúškina dcéra, počerná, s veľkým tmavým zrakom.

— Ty si to, Evuška? Ako som ťa dávno nevidela, dievča. Však si podrástla. Veď si Evka?

— Ó, nie. Ja som Mariša, Eva je doma.

— Jaj, zabudla som. Tá je menšia, a Beta najmenšia. Štyri ste, čo?

— Veru štyri, tetička.

— Nič to, všetko sa minie, čo pošle Pán Boh na tento svet. A kam ty?

— Aby som šla doniesť nejakých zelín. Máme to na výške.

Zo dvora počuť skučanie i štekot. Iste zo stajne alebo z chlieva.

— To máte psa? — zvedavá je ešte mať.

— Bronda. Ujec Krupica priniesol Beňovi psíča a on hneď, len ho vraj nechať. A nemáme mu veľmi ani čo dať, potvore.

Pod návratie vojde tetička Kozákech i hodná Sedlárová, čo sa utiahla k Holúšovým pred Martinom. Stará Holúška je jej materi sesternica. Kača je trochu smutná. Obzerá sa pozorne ako mačka. Ale zato v tele pružnosť a oheň v očiach. Za ňou vhupne dievča s plechaňou v ruke, zablatené, zuby jej drkocú.

— Nesieš vodu?

— Áno, — odrazia sa sivé oči Anine od Kačiných čiernych, ako deň od noci.

Žien je už plnučká kuchyňa. Tisnú sa sem i ta — pozerajú, obzerajú. V kúte posteľ, na nej slama novučká, ražná. A na slame mládenec, gazda, spí…

— Čo sa mu len stalo? — skloní sa Sedlárová nad ním. — Iste má horúčku.

— Ja škrabem zemiaky k obedu, keď príde a oprie sa o stenu, — vysvetľuje Holúška. — Chceme ho dnu, a nikam. Tam má i periny, a tu je chladno. Vypráva akousi divnou rečou. Mám z toho strach!

— A veru je ten nie svoj! — zadíva sa mu znaleckým okom stará Ručeňová do ružovkastej tváre. — On je šikovný, Paľo, musel niekde pochodiť. Taký ukázaný chlap, a kde nič, tu nič je s nôh dolu. To nejde bez toho!

— Niekto mu podlial, — mieni i Maleková, ktorá už vonkoncom zabudla na bolesť. — Niekomu je nie po chuti.

— Ba, na môj’ dušenku, nebude to inak, — prikývne Kozáčka. — Jano oných tam zo Židovca tiež bol takto. Ledva ho bolo dostať z toho.

Ženy sa tisnú okolo postele, naťahujú krky a šepocú. Toľko si hneď majú povedať. Kdektorá fľochne sklenými dverami i do svetlice. Dnu je krásne a čisto. Nad stolom vyrezávaná polica, na nej maľované misky a krčiažky. Posteľ odokrytá a Anna podkladá pod sporák, aby bolo teplo.

— Tú by chcela zaňho dostať, hej! — čítať v zrakoch.

— Ba nech tak umrie, komu to poručí?

— Komu? Nuž jej! Však tie sem darmo nechodily za ním, — šľahnú ženské oči trochu zlomyseľne.

— Počujte, dobrí ľudia, — vraví Holúška, — zasa rozpráva!

Prítomní napnú sluch. Nastane ticho, ako by uťal. Počuť trhané slová a chorý siaha si rukou okolo nosa, ako by muchu odháňal. Hlavy sa stisnú dokopy nad posteľou.

— Čo povedal? Čo to hovorí?

— O akýchsi profesoroch, — chytá slová Kača Sedlárka. — Také čos’ a potom dve na tri. Kto by tomu rozumel? Čo má len sedliak do profesorov? Ale choď, to si len ty počula, — strkajú ju ženy.

— Čo ja. Však stojím pri ňom, a hluchá som nie.

— Ba hovorí akousi inou rečou. Ani mu nerozumieť.

— To je nie dobre. Ten nemá svojich očú. Vpadnuté sú, — obzerá si ho Kozáčka. — Škoda, nemám tu okuliare.

— Ani ten prst na ruke nie je jeho, — ozve sa mať Bolvanech. — Nechty má podbehnuté.

— Najlepšie len vziať košeľu alebo gate a ísť na Žitkov. Alebo aspoň k Hosa-Ive do dediny, — rozumujú staré ženy tak i onak.

Mladšie len naslúchajú. Či neveria tomu a či si myslia, staršie sú skúsenejšie.

— Ale okadiť ho. Naštibrať machu zpoza komína, odstrihnúť mu z vlasov a tak…

— Ba svinskej alebo kravskej srsti, — odváži sa preriecť nevesta Bolvanech akosi naľahko. — Náš tatenko to tak robievali.

— Netáraj, Eva, — zahriakne ju tetička Ručenech. — To keď je sviňa chorá, alebo krava… S chorého srsť, kto to kedy slýchal? Čo otváraš hubu, keď sa nerozumieš? Dať sa mu napiť vody z krížnych ciest. Anna, tu si?

— Som, — ozve sa dievča, ktoré na všetko to hľadí ako do prázdna.

— Máš vody z Jablonického?

— Mám!

— Daj do pohárika!

— Ale nech vstane najprv. Nech sa prebudí.

— No, však ho najprv len pofŕkam ňou, vieš. Tvár mu ovlažím. I tak mu je ani oheň.

— Tovor, nie, — ohlási sa mať Bolvanech, — ja som vychovala dvanástoro detí — ja viem. Len úrečníku mu navariť a proti srsti potrieť. Nech ma vred uhodí, ak mu nepomôže.

— Počkajte, ženy, — zamieša sa Maleková, rozhľadená žena, takto i babka v čas potreby. — Počuj, Eva, Holúška…

— No?

— Je to nová slama v tej posteli, ha?

— Nová, novučičká. Predvčerom sme ju premenili, aby bolo všetko v poriadku.

— Povrieslo ste ta nenamiešali?

— Čoby.

— A konopí máte?

— Veru neviem.

— U nás jest, — skočí Bolvanech nevesta. — Tu sú raz-dva.

— Dobre! A teraz pozor, — komanduje Maleková. — Prineste klát.

— Aký? — obzerá sa placho Anna, ktorej to už nejde do hlavy, ale sa bojí neposlúchať. — Aký to chcete, tetička?

— Nuž klát, na akom sa rúbe drevo. Nátoň, rozumieš?

Čochvíľa je všetko pohromade — i konope, i klát. A tetička berie steblá, poviaže Beňovi ľavú ruku, pravú nohu, ale tak, aby ruka spočinula na kláte. Inak by to nestálo nič. — Ešte ho okadíme, — šomre si ako pre seba, keď je s prácou hotová, — okadíme si ho, a bude dobre. Zajtra môže nás už častovať a pozajtre ísť i s chlapci po dedine.

— A ja ho veru jednako len pokropím, — nedá sa odbyť suseda Ručenech.

— Jestli neosoží — nepoškodí, — naberie vody do hrsti a pochodí mu chrabľavou dlaňou po tvári.

Vo dverách stojí Anna a lomí rukami.

— Jojój, Bože, jojój!

— Čože jojkáš, čo?

— Ak sa ten preberie! On sa na povery hnevá, — javí sa zreteľne úzkosť na peknej tvári. — Ak ten otvorí oči!

— Čož’, aké reči, — mrzí sa Maleková, — je to povera, čo pomáha ľuďom? Azda je to nie vyskúsené? Môjmu starému to veru tiež pomohlo. Ale vám mladým je už všetko len povera, — stane si babka tesnejšie k posteli a mrmle ako pre seba: „A ja teba zažehnávam, abys’ nebolo ani ako mak, ani ako prach, ani ako nič. A abys’ išlo na more a z mora nevyšlo…“

— Kristu Pánu, — mrká Kača pri dverách, — videl by to náš farár, by nám dal.

— Chudobní ľudia pomáhajú si, ako vedia, — odsekne jej Kozáčka. — Čo mi máme na doktorov a na apatieky ako páni?

— Ešte tej vodičky trocha. Nezaškodí! — dostane sa zasa chorému čerstvej, studenej vlahy.

Tu sa chorý pohne, ale konope ho nepustia. Snaží sa obrátiť na bok. Nejde to. Na tvári zjaví sa nepokoj.

— Jojój, — zamrví Anna rukami a uteká do izby.

Privreté oči sa otvoria a zahľadia sa udivene na sklonené a ustarané ženské tváre.

„Kde sa len vzaly? A ako sú len podivne svraštené, ohorené dotmava, žltkasta, ružovkava. I ručníky na hlavách čudnej farby, neslýchane čudnej. A rohy veľké — veľké…“ uvedomuje si mládenec pomaly.

— Oči má ani nevädza, a počerný je, — šepce Bolvanech nevesta Sedlárovej. — Pravda, má také oči?

— Ale nepleť. Však má zelené!

— Aké zelené? Tmavé má! — opravuje Holúšech Mariša.

— Veď také tmavozelené. Ale vie i pekne pozrieť, keď chce, — hádajú sa mladé o tom, čo ich zaujíma.

Stareny trochu zmätie ten udivený pohľad. Hneď sú však vo svojej úlohe. Tetička Ručenech raz-dva rozmotá konope.

— No, už je lepšie! Už je lepšie!

— Zima mi je, — zachveje sa Beňo, dvíhajúc sa so slamy. — Mal by som sa zohriať.

— Už sa v izbe kúri, — nahne sa k nemu Holúška. — Tam bude lepšie.

— Veď mi je nie zle. Len som ustatý.

— To tak príde i na mladého. Prejde a zas je dobre. Trochu si hovoril nakríž. Tak sme sa veru sbehly a pomáhame ti, ako vieme. Poď, v izbe máš už posteľ odkrytú, — chce ho gazdiná podoprieť.

— Nie, — odtisne ju od seba, — veď mi je nič.

— Horký nič, môj krásny! — pohladká ho Maleková po tvári. — A hovoril si akousi čudnou rečou. Spomínal si profesora.

— To som slúžil na vojne u istého profesora, — usmeje sa a ide váhavým krokom kuchyňou. — Ďakujem vám, ženičky!

— Neďakuj! Neďakuj!

— Ako? Však sa svedčí…

— Nesmie sa, aby osožilo!

— Či tak… — Na prahu stretne poblednutú, peknú tvár a ustrašené oči, veľké, sivé. — Čo ti je, Anička?

— Nič. Čo by mne? Nehneváte sa?

— Prečo?

— Keď sme takí sprostí! — složí dievča spustené ruky v rozpakoch. — Keď sme…

— Vy ste dobrí, — pohladká ju po čele a vojde do svetlice. Zavanie ho teplejší vzduch. Sadne si na odokrytú posteľ, bielu, netknutú, a hľadí, ako sa ženské vkrádajú jedna za druhou, až je ich plná izba.

— Sobleč sa a ľahni si, — natrasie mu Holúška hlavnicu starostlive. Pomôže mu šaty stiahnuť a prikrýva ho veľkou, šuštiacou perinou. — Navaríme ti zelín, vypotíš sa a prídeš k sebe.

— Len by ťa bolo, môj krásny, okadiť dobrou mysľou! — doloží Maleková. — Hneď by si vstal ako ryba.

— Čím to, tetička, čím to? — obráti Beňo hlavu.

— Dobrou mysľou!

— A to je čo?

— Dobrá myseľ? Azda ani nevieš? — diví sa žena. — Rastlinka je to, bylina — dobrá, užitočná. A rastie to v tŕní. Dobrá myseľ v tŕní rastie, hovorievame my, sedliaci. Však, Eva?

— Tak sa to vraví, — prikývne Holúška.

— Dobrá myseľ v tŕní… Ale len tu u nás, na kopaniciach, — prelietne mdlý úsmev chorému po tvári. — To len tu…

— Ó, nie! Všade, kde Pán Boh dá. Azda na celom svete.

— Dobrá myseľ… — opätuje si vždy živšie. — To som ešte nepočul. A dobre je to povedané. Môže to byť i pravda. To je, čo i ja dávno hľadám v tŕní — dobrú myseľ.

— Prinesiem ti, — teší sa Malečka, že mu trafila na strunu, — prinesiem, môj zlatý. Nasbierala som jej v lete dosť. Mám jej vo vrecúšku… na kline v komore.

— I u nás jest.

— No, tak — neboj sa, bude z teba ešte gardista.

— Veď som. Čo však takto naplat… Oni šli…

— Šli, šli, môj krásny. Aj sa už sbiera pre nich po dedine — múka, zemiaky, fazuľa, údené a čo kto dá.

— A ja takýto invalid, — ťažká si Paľko.

— A za vojny si nebol, keď ťa pustili?

— Bol, tetička. Vtedy som však chcel byť — teraz nechcem. Veľké veci sa dejú, a ja nemôžem, — utkvie zrakom na veľkej, hranatej peci, pekárnici, vedľa nej v sporáku, užšom pri spodku, práska ohník veselo.

Z kuchyne vojde Anna s plechovým hrncom v ruke. Postaví ho na platňu. To na tie zeliny.

— Pekne to tu riadiš — pochvaľujú ženy a obzerajú si kúty starostlive.

— Aký krásny obrus na stole.

— Len taký — konopný!

— A podchlebák aký dúhový. Až oči preberá… Kde ste len dostali takého harasu?

— U Schatzovej v meste.

— A záclony aké — mušelínové, ako kde sú dievky na vydaj.

— Ak bude zdravý, privedie si nejakú. Tá spraví krajšie.

— Tanieriky na polici samý kvet. Také už ani nedostať.

— A krčiažky, aké chutné. Podívajme sa!

— To si on také opatril, — vysvetľuje Holúška. — Rád by mať všetko, ako iní sedliaci.

Holúšovcom je to ani nie po chuti, toľká zvedavosť. Ale čo? Gazda na posteli po krk v perinách. Ženské oči vniknú všade.

— Jój, čo tu všeličoho! — diškuruje sa v kuchyni. — Nádobia, riadu!

— I živnosti — nazreli už do komory i na povalu. Všade. — Len kravy do stajne a hodnú gazdinú do domu.

— Však on nakúpil rolí vyše dvadsať meríc. I horu má kdesi v Klábovom a či v Kameničnom.

— Jój, počujete, musí ten mať groša!

— Tu by bolo komusi gazdovať, — mľaskne plnými perami Kačka Sedlárech.

— A na povale je niekoľko debien. Ťažkých, ani pohnúť.

— Čo tam len môže byť?

— Ja viem, — mrkne Bolvanech nevesta-všade-bol, hoci je už i trochu ťažká a nemala by sa liepať kde-kade. — Ja viem, ale ma nevyzraďte. Pozrela som do jednej, kde je doska odrazená. Hádajte, čo je dnu?

— Šaty, — myslí Kačka.

— Čoby.

— Cukor a také veci, — háda Švihulová, čo má toho Rusa, Osipa.

— Ani to!

— Tak čo?

— Veru by ste nemysleli. Knihy!

— Knihy? — vyvalia ženy oči. Skutočne všetko čakaly, len to nie. — Ale naozaj?

— Na moj’ dušenku, knihy! — zaverí sa nevesta. — Samá kniha! A otvoríš — nerozumieš.

— Načo sú knihy sedliakovi? A toľko kníh!

— Pre nás najviac biblia a kancionál, — ozve sa tetička Stankech, Holúškina kmotra. Prišla tiež z Božej Hrsti. — Nám len to!

— A kalendár! — povie druhá.

— A snár! — doloží tretia.

— A Sibyla, — zamieša sa tetička Ručenech. — Nech ma vred natiahne, tá i tú vojnu vyprorokovala. Načo sedliakovi toľko kníh? Ktovie, čo v tom väzí. On je dobrý chlapec, i prítomný. I žartu rozumie, ale spýtaj sa ho také čosi, usmeje sa a stíchne ako hrob. Čo sa už nachodí Jolana, čo tie sliepky skupuje, kto je, čo je? Pani Ganslovej to už vraj nedá nikam pokoja. Nemôže dobre spať. A Schatzová z mesta už mi i sľúbila štrengličky hodvábu Eve, i stužku, ak čosi-kdesi. Ale čo ja, reku? Však som tam. Bývam v susedstve. Príde lanského leta, nakúpi majetku, a ani nerobí. Len tak. Žandári ho viac ráz vyšetrujú. Nič mu nespravia. Je vraj odkiaľsi z Horniakov.

— Len by nebol nejaký ten černokňažník! — híka Bolvanka.

— To nie! Neochorel by. Ale — čudák akýsi!

Večerí sa. Vysoká dýcha chladom. Ženské sa rozchodia. Tu dve — tam tri dajú ešte hlavy dovedna pred chalupou. Potom sa tratia po chodníčkoch.

Vo svetlici sú už len domáci a najbližšie susedy. Anna otvorí okno. Hneď sa ľahšie dýcha. V sporáku horí. Osvietený okrúhly popolník i mihotavá žiara jasá oproti medzi oknami v zrkadle. Beňo sa díva na iskričky, ako praskocú, padajúc do popolníka, a hasnú.

— Tak zhasnúť, a bolo by dobre!

— Čo to vravíš? Zhasnúť — nerozumie Holúška. — Veď sme ešte ani nezažali.

— Ó, on to inak, mamenka, — šepce Anna, ktorá dáva na všetko pozor. — To on že umrieť, ako tie iskričky v popolníku.

— Ba kieho! Mládenec, a takto sa opúšťať? — vyčituje vdovica. — Čož’ nás Pán Boh nato dal na svet?

— A načo, tetička?

— No žiť! Však si ešte ani nežil.

— Ba hádam priveľa.

— Ale choď! Koľkože máš?

— Dnes-zajtra tridsať.

— Čože je to. Mládenec v tridsiatke — panna okolo dvadsiatich. Anna, preceď tie zeliny! Ale počuj, — pobáda to Holúšku za Beňom, — čo ty nemáš nikoho, keď ti je život taký skonaný?

— Nemám.

— Ani rodičov, brata, sestru?

— Ani. Otec mi umrel, bol som ešte malý. Skoro sa naňho ani nepamätám. Matka — tá umrela za vojny.

— A z rodiny nemáš nikoho nažive?

— Iba strýca, Adama, a ten je už starý. Som len sám.

— Tak máš tu nás. Všetci sme rodina po Bohu.

— Veď tak. Vám je to tak prosto povedať.

— Keď si medzi nami, musí byť i tebe, — prikyvujú susedy.

— Musí!

— Ale, mamenka, — rada by Anna reči zaraziť, nech ho netrápia, — on sa mrzí na nás pre tie babony. Pravda, mrzíte sa?

— Nemrzím! Robíte, čo viete, a dáte, čo máte!

— Teda sa naozaj nemrzíte?

— Ba sa mrzím, Anna, keď mi vykáš, — zvýši hlas chorý. — Povedz mi ty…!

— Ja to nemôžem, — odťahuje sa dievča do kúta.

— Povedz! Som len toľko ako vy. Možno ešte menej.

— Musel si len mnoho prežiť, holúbok, — vstáva Bolvanka, kým Anna uhne dverami. — Ale už poďme, kmotra, — volá susedu Ručenech. — Ak by sme vám boli načim v noci, odkáž, Eva!

— Veď…

— A len ho von nepustiť, ak by ho volalo! — radí Ručeňová, skúsená stvora.

— Čo by ma malo volať? — pýta sa chorý Holúšky, keď ostanú sami.

— Čo? — zapaľuje knôtik ma mištičke. — Nuž a víly, ženské, čo umrely samodruhé! I dievky… Keď mládenec ochorie, volajú ho. Klopú mu na okno — poď — poď! Potom ho schytia a utancujú na smrť.

— A mňa práve ako by zval niekto. Horúco mi je — uh!

— Napi sa zeliniek, napi! — podáva mu liek v maľovanom hrnku.

— Horké! — dvíha chorého ako na dávenie.

— Nič to! Len vypi! Horké osoží najviac! Tak! — berie prázdny hrnček. — Teraz sa pomodli a bude ti ľahšie.

— Neviem sa modliť.

— Ani si sa nikdy nemodlil? — diví sa Holúška.

— Modlil — doma, s materou. Ale ma odučili.

— Kde?

— Vo svete.

— Sprostí ľudia?

— Múdri, či sprostí. Ako kto myslí…

— Tak sa ja pomodlím za teba, — podíde vdovica ku stolu, vytiahne zo zásuvky okuliare, napraví knôtik na mištičke, otvorí obíjaný hrubý kancionál, kľakne si a složí ruky nad otvorenou knihou, tlačenou starým švabachom.

Vtom sa otvoria dvere a vstúpi na prstoch Anna, za ňou Mariša, Eva i Betka. Štyri dievčatá, ako jedna, len každá útlejšia o niečo. Pochopia na prvý pohľad. Bez slova kľaknú si i ony — dve ku stolu, Evka a Betka sklonia sa nad lavicu. Mihotavé svetlo slabo osvecuje skupinu postáv. Mať polohlasno predrieka večernú modlitbu — zná ju už dávno nazpamäť! Za modlitbou — Otčenáš.

Keď vstanú, chorý už zasa nevie o sebe. Prehadzuje sa a hovorí divnou rečou.

— Mamenka, ostaneme s vami, ak by sa niečo stalo! — hotová je Anna.

— Nie! Nič sa nestane! Len vy choďte spať. Holúška ustelie si na širokej lavici za stolom. Leží ako myš vo vreci. Chorý je nespokojný, hovorí a nerozumieť mu. Vdovica naslúcha ako mať. Nad ránom počuje jeho hlas, ale jeho nevidí. — Kde je? Pred jej zrakom široká dolina a vody, vody všade, špinavej vody! — Kde sa len nabrala tá Šibica, keď ani nespŕchlo. A ako hučí — jelše vymýva i s koreňmi. Na jednej, hľa, plaví sa ktosi. — Je to Beňo? Ó, nie! To je akýsi pán! Ale podobá sa mu navlas, podobá. — Beňo, Beňo, utopíš sa, zaleješ! A tá Anna, čo chce na tom brehu? Podáva mu ruku. — Ideš, bláznivá, stiahne ťa so sebou — ach!

— Aký to sen? — myslí si gazdiná ráno. — Špinavá voda, to je zle. Choroba! Ako si spal? — podíde k chorému.

— Tak. Neoddýchol som si!

Od toho času pre Beňu len svitá a mrká. Príde i lekár, doktor Schetter z Osady. Človek starší, ale zachovalý a na prvý pohľad — dobrého srdca. Prezrie chorého, pokrúti hlavou. Anna ide s ním a prinesie hneď i liek z jeho lekárničky. Prášky! Horké sú ako blen. Majú sa zabaliť do oblátky.

— Chinín, — pozná Beňo. — To bude týfus, alebo také čosi… — a ľahostajne počíta dni, až ich i prestane počítať.