ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doma rozložia si Srdovanovci svoje poklady — bronzové sekery, piky, kosáky. Štefan má ohromnú radosť.

— Trochu sa tomu potešíme a pošleme to do Martina, — hovorí. — A tebe je čo, Paľo? — pozrie zrazu na poblednutého kamaráta.

— Nič.

— Však si bledý ako konopná plachta.

— Nie mi je dobre akosi.

— Žena, trochu čiernej kávy!

Beňo vypije, ale nespí dobre. Budí sa často a v hlave ako by mal olovo. Ráno sadne na voz a ide pod Orechové.

— Však mi to prejde, — uisťuje Srdovana.

— Ak by ti bolo horšie, odkáž! A máš tam i lekára na Osade, doktora Schettera. Hodný človek. Pošli si preňho. Ináč baby ti i tak nedajú umrieť, čo by si i chcel.

Medzitým nesie sa už po dedine od úst do úst — čo a ako. Pani Ganslová líha neskoro a vstáva včas. Obzerá svet s priedomia cez okuliare na končíku nosa, potriasa bielou hlavou a pozdravuje svojich, Trúskovú, Šíverovú i objemného Miška Roztopčína, ktorý zdedil pekný majetok po tetke z Ameriky a nemá veľmi čo robiť.

— A viete, čo je nového? Ten Srdovan je už mestským kapitánom.

— A žebože, on to len tak, — pohodí rozvážna Beta Šíverech. — Každá sliepočka hrebie zrniečko pre seba. A Ičo tiež.

— No, ten nenosí plevy pod klobúkom, — prisvedčí Roztopčín. — Z toho môže i niečo byť.

— A že vykopal akési klenoty.

— Ešteže. A nebude to staré železo? On sbiera také všeličo ani Žid, — zbadá sa Trúsková neskoro, že to nemala tak povedať pred pani Ganslovou.

— Možno sa mu to i zíde, ako Židovi, Anička, — kára ju hneď táto.

— A ste počuli? Sedlár zasa hľadal Kaču u svatky.

— My sme to, Betka, vedeli ešte večer, — usmieva sa pani Ganslová. — A tá mať Višnech, to je celý fiškál. Kaču strčí do postele a Martina nachová šiškami. To je potom už ženský rozum! A vidíte, už je to na dobrej ceste…

— Stojíte si? — staví sa pri hlúčku na priedomí tá i oná. Ľudia chodia hore-dolu — niektorí dosť neogabano, ako vo všedný deň. Ženy vo vlniakoch a v kabátikoch do drieku, keď už priťahuje. Po hradskej kráča ujec Zrídený. Oči sa mu smejú, líca červenejú, ako si podŕža čutoru fajočky raz v ústach a raz len tak mimo. Bol si už ohriať dušičku, ako obyčajne. Krivými nohami preberá však rezko. Ani čo by kosil.

— Čo nového, starý pán? — zavolá naňho Trúsková.

— Ale, — zastane na chvíľu, — ešte má byť len advent, a u Želoviča sú už fašiangy. Páni sa hrajú a sedliaci tiež. Exekútor Rodler je ako kocúr po túlačke. Jurina, Hobla, Ferovič — všetci sú tam. A koľkí ešte. Nespia už druhú noc. Čo zjedia a vypijú — nik od nich nepýta — porátajú si to sami. Jeden pohár je na také, druhý miesto pinky. Želovič sa nestará, ani nedozerá, a má dosť. V banku samé stovky a tisíckorunovky. Je tam toho i desať-pätnásťtisíc.

— Peňazí ako smetí, — povie sucho Roztopčín. — Nič za ne nedostať.

— A ja hovorím, Mišo, počuj — len aby ich bolo niekde. Vieš, aká je tá sedliacka pravda — čoho je najviac, to odkladaj. I ten Ferovič, blázon, mal by si myslieť i na zadné kolesá. Ale chce byť richtárom, nuž platí.

— Nechže bude!

— Však nech, — bafne ujec z fajočky a ide svojou cestou, povrávajúc si pre seba.

Z dvorov valí sa tetička Súčanech. Okrúhla a v čiernom, ako sa na jej súknársky a vdovský stav svedčí. V ruke s knižočkou.

— Pochválen buď Pán Ježiš Kristus! — privolá zďaleka s prízvukom na prvom slove. — Ach, zadúša ma, ľudkovia, zadúša!

Ganslová mrkne významne na Roztopčína, ten na Trúskovú, tá na Šíverovú a Prepelovú. Všetci vedia, čo značí ten prízvuk.

— Navarte si lipového! — poradia jej. — A nejdete k nám?

— Ach, idem sa do kostolíčka pomodliť, — snaží sa ponáhľať. — Zle som spala, zle.

— Toľko hostí u Želoviča, — diškurujú si ženy. — A že sa tam takto karbaní!

— To je teraz všade, — čistí si fajku Roztopčín. — Groš je bez ceny. Ale Ferovič chce byť richtárom. I Martinko Gelovič by nedbal byť, a ten je lepší gazda.

— Tí sa budú preplácať.

— Ó, Martinko, ten nie, — háji ho Ganslová. — Ten má rozum. Ktovie, komu to ostane nakoniec? Či nie i starému.

— To nie, to už nie, — protestujú okolo.

Zdola hrkocú kolesá. Gazdovia sedia na viazaničkách krmu a pošibkávajú si ťažké štajeráky. Čreničania idú po drevo, kým je ešte aký čas.

— Gavalieri, tí sa naprevážali zbožia na Moravu.

Od kostola ťahá zas vozík suchá kobyla, rebrá jej spočítať. Napredku gazda, popolavý, soschnutý Tomáš Šívera. Fajočka v ústach, ale ako by spal. Vo vozíku stará Jolana, chudobná, poctivá Židovka. Skupuje, ako známe, hydinu po doline. Keď čo nájde, ujec Tomáš zavezie. Tak chodia už roky a snášajú sa dobre.

— Tí traja už patria dovedna, — uškrnie sa Roztopčín. — Keď zomrú, mali by ich spolu pochovať.

— Jajaj, Mišianko, — kára ho Ganslová, — kobyla je kobyla, Šívera je luterán a Jolanu by na kresťanský cintorín nechceli, keď je Židovka.

Na ulici je vždy živšie. Deti sa hrnú do školy. Pekné deti, a veľa ich je, veľa. Pri niektorých poznať biedu na tváričkách i na odeve. Ľudia idú riadne po práci. I pani Ganslovú odbehujú ženy. Ale prídu druhé. Niektorá babička zas, idúc povedľa, zastane, natiahne krk, či by nezachytila nejaké to slovíčko? Keď ju zbadajú — pohne sa ďalej. Nie div! Ganslová je starou materou najmä ženám. Ak treba rady — poradí, ak lieku v chorobe — prinesie. Taká je len ešte jedna, pani Hufnáglová v Čreniciach. Vydáva dievky, žení chlapcov. Na všetko vie rady, ako nik. Keď kto ochorie, ona je už tam. Preto sa jej za rabovky ani nedotkli a vďačne si s ňou podiškurujú.

Tak je to i teraz. Žije z úspor a má času. Ale ženy musia za prácou, keď je nie nedeľa. Už je tam len usmievavá Kačka Prepelech. Iste jej má čo riecť medzi štyrmi očami.

— Ale prosím vás pekne, pani moja, — nakloní sa k nej dôverne, — zrobte to, čo by si ten Jurko Zázvorech vzal tú našu Marišu! Však je ona veru šikovná. Vie ušiť i opraviť. I písmu rozumie.

— Ó, Mariša je hodné dievča, — prisviedča Ganslová a obzerá sa opatrne. — A pre Jurka by bola ako odstrihnutá. Mal by z nej dobrú gazdinú.

— Starý povedal, dá s ňou aj kravu, — dokladá mať ešte dôvernejšie. — Dá im i role pod dve štvrtky, a to hneď. Spravte to, prosím vás! Však vám ja čosi-kdesi prinesiem.

— No, Katuška, to pôjde… to azda pôjde. Však som ich už vyše sto vydala, a dobre je to… — uisťuje pani, krížiac si ruky na pustených prsiach. Vtom zočí Srdovana s Martinom Sedlárom, idúcich shora. Vyjde na hradskú — žebože len tak. Vskutku — aby jej tí dvaja neušli nejak.

— Tu sa robí verejná mienka, — pošepne Srdovan priateľovi. — Asi po tebe pasie. Ako je, ako, pani Ganslová?

— Len tak, ako chudobná žena, — ide im v ústrety. — Ale vy — vy, Štefanko? Počúvať, ste už vraj veľkým pánom!

— Ešteže! A akým? — natiahne sa mu tvár zvedavosťou.

— Len sa, prosím, nerobte, — napráva si okuliare a díva sa mu do očú. — My už máme spoľahlivé zprávy. Spoľahlivé-é!

— No-no!

— A kde je ten váš tretí?

— Kto? Beňo?

— Ten… ten. Pán Beňo!

— Prechorel. Prechorel mi večer. Musí doma ostať. Chcel som ho zdržať u nás, keď nemá nikoho. Ale on nie. Sadol pred chvíľou na voz a šiel do svojej chalupy pod Orechové. Je to už blízko Osady a tam je doktor Schetter, ak mu bude načim.

— Škoda by bolo takého hodného pána.

— Však je on sedliak. Či nie? — naberá Ganslovú.

— Nie veru, Štefanko, — tvrdí táto rozhodne. — Čož’ je to len obliecť si halenu a dať brúsek na hlavu? To sú iné pohyby, celkom iné, ako toť Martinove. To hneď vidieť. A čo ty, Martinko, — obráti svoj materský pohľad na Sedlára. — Zle sa máš, čo?

— Ale tak, — odsekne jej nevrlo.

— Chcem ti len povedať, netráp sa pre tú Kaču. Ani jej to nemaj za zle — muselo sa to stať. A je to neraz i horšie, však prisadené nemáš nič. Iné mužom nadobudly všeličo. Upokoj sa, to je najmúdrejšie! Veď ti ona bude poslušná.

— Eh, bude-nebude. Uvidíme, ak sa vrátim!

— A kam sa strojíš?

— Ideme, pani moja, brániť Slovensko, — vraví Srdovan. — Ale nazrieme tu i tu na dolinu, aby bol pokoj.

— Tak, tak, nech je pokoj!

— A viete, čo nového, pani Ganslová? Skoro sú tu naši legionári z Talianska, Francúzska i z Ruska. Tí udržia poriadok. Tisíce ich je. I z našej doliny vyše dvadsať — Miško Mydlár, Janko Svetlý, Lúčan, Sychra, Gelovič… — prízvukuje Štefan ako do telefónu. — Bude to radosti! Stanková už list dostala od muža, Martina, z Ruska, hen zo Sibíri. Ešte včera bola s tým u mňa. Plakala! Však sa bála, že jej zhabú i to málo, čo má, ak to nebude inak. Idú už i Amerikáni — Chomút, Hlávka, Harušín, Filúš… Dolárov nesú po opálke. A za dolár — sto korún. Budeže to peňazí — čo?

— Bude, bude. Len nám ako bude?

— Dobrým dobre, pani Ganslová!

— Len by bolo, Štefanko! Ja som už stará, dobrého nečakám. Ale vy áno. Čo vešiaš hlavu? Aj ty, Martinko — aj ty!

— Na zlú planétu som sa ja narodil, — zahrá trpký úsmev po poďobanej tvári.

— Never, never, však si ešte mladý! Čo človek prežije všetko… — hľadí svieža starena bystrým zrakom za odchádzajúcimi.

O niekoľko domov sadnú na voz a ženú. Iste do mesta. Sluha, Juro Žuták, kráča zasa s papiermi pod pazuchou a v ruke s hrnkom lepu. Zastane oproti pri starej bráne, namaže štetôčkou a prilepí plakát. Chlapci okolo neho, ten pomáha to, druhý iné. Ľudia sa pristavujú a slabikujú zvedavo. Tam stojí i Jurko Prepela, mládenčisko. Hlava nakrivo, oči prižmúrené, tvár pobrázdená a na veľkých, otvorených ústach úsmev. Taký prázdny, bláznivý…

— Čo robíš — ha? — naťahuje krk ako ostatní, kým Žuták lepí.

— Radšej si nos utri, Juro! — dostane sa mu.

— Nos, nos — čistý… — vytiahne z vrecka červenú šatôčku a počne ho drhnúť, až je červenší ako ručník.

— Juro, Juro, a vieš čítať? — doberajú ho chlapčiská.

A ten nič. Ústami mykne úškľabok, mrdne plecom, rozkročí sa, posunie hlavu dopredu a díva sa, díva na vyvesený plakát. Tak sa dívaval na bránu pred rokom, dvoma či piatimi rokmi a smial sa, smial.

— Čítať? Čítať? — opakuje si, ako by sa hádal.

— Juro, pôjdeš na vojnu, — volajú naňho.

— Mne jedno. Jedno, vieš, — a i tak veľké ústa roztiahne mu po uši ten večne spokojný úškrn.

— Nechajte ho, chlapci, — hreší deti pani Ganslová. — Sa vám to svedčí? Iďte do školy.

— Však my to len tak.

— A keď ti on len tak dá dobrú po hlave? Rozbrečíš sa, čo?

— My sa mu nedáme, — stavia sa Jano Trúskech, syn vdovice.

— No, veď vy… Vy sa už teraz nedáte nikomu!

— Pipili-pipili, — zaujme pozornosť detvákov nový zjav. Bratia Kutliakovci kdesi od Teplian venujú sa, ako riadne, svojmu bočnému povolaniu. Vychudnutí, s červenými nosmi a ako jeden. Ledva ich rozoznať. Doma majú vraj i chalupu a niekoľko rolí. Takto si zasa vyjdú, zoberú káru, jeden ťahá, druhý preberá na píšťalke — z ľudskej kosti. Ale i prepletá, až duši lahodí. Ženy snášajú handry, staré futky a kadečo. — Pipili-pipililili…

— Hej, ujec, dajte nám prstienok, — dopadujú chlapci, všímajúc si, ako zapcháva dieročky — dve spodné prstami, tretiu vrchnú nosom… Kutliakovci sa smejú, celý deň sa smejú. Starší Matej, píšťalkár, oháňa sa, hneď sa zas pustí do spevu a halačí také drotárske, až sa ženy plašia a zapchávajú mu hubu.

— Kto vás to naučil také? — volajú naňho fagani.

— Ideš za materou, — oháňa sa starý, — ty…

S druhého konca ide zasa s krošňou Mišo Lagvica, fúzy veľké, nohy natiahnuté ako pavúčie. Iste od mnoho chodenia.

— Obloky robiť, obló-óky.

— A nemáte dosť v meste roboty? — vykrikujú za ním.

— Len mi ho poď… — zdvihne Lagvica kvakuľu.

— Ba čo toľko zapárajú, nepodarence, — vyčitujú ženy, ktoré sa zas sbierajú okolo plakáta. Čo to len bude z nekázancov? A, pánko idú!

Pred plakátom sú už viacerí. I ujec Krivošiak, idúc k Želovičovi na ranné, pristavil sa na chvíľu. V ústach fajočka, v očiach šelmovstvo — ako vždy. On je tvrdý luterán, ale s katolíckym pánkom je v dobrom kamarátstve odjakživa. Bol i s nebohým — Pán Boh ho osláv. Ten mal rád vtip, a o bájky u Adama nikdy niet núdze. Raz sa ho pýta s detinskou zvedavosťou: — Dôstojný pane, môže-li telo hrešiť, keď duša vyjde z neho? — Nikoli, — odpovie farár vážne. — A môže! — Nuž? — Z mojej starej už vyšlo osem, a stále hreší… — povedal tak, ako myslel. Nedalo sa hnevať. I teraz, keď uzrel Bukvu kráčať v čižmách kamsi na kopanice, hneď sa mu priplichtí.

— Pán farárko, — poponáhľa za ním, keď trocha podišiel. — Pán farárko.

— Čo je, Krivošiak, čo? — pozrie naňho kamarátsky. Však je máločo mladší ako on.

— Ale rád by sa vás niečo spýtať.

— Len smelo.

— Tak prosím, ale sa nenahnevajte! Vy ste múdry človek a katolícky kňaz. Ktorá sviatosť má dve hlavy?

Bukva sa zadíva, usmeje sa, ale nejde mu do hlavy, kam šibal cieli.

— No? — upiera Krivošiak šelmovsky oči, sošpúli veľké ústa a zatne pery do čutory. — Svarínsky by to neuhádol ani tak. No?

— Neviem, — pokrčí kňaz plecom.

— A stav manželský nie? — Ten má dve hlavy — muž a žena.

— Vy ste, — pokýva hlavou. — Čo vám to len všetko nepríde na um! Nate, zafajčte si, — ponúkne Adama cigarkou.

— Ďakujem, — siaha pomaly za vzácnym darom. — Ale sa, prosím vás, nehnevajte, keď som bol taký smelý, — odpytuje hneď vinu.

— Ale, ale, však sa my poznáme, — podáva mu Bukva ruku a ide po svojom. Nerád vychodí z fary, ale v takéto časy treba ľud poúčať. Jednostaj je niečo.

— Pipili-pipili… oblo-óky róbiť, oblo-óóky. — Juro Žuták prilepil už zatiaľ druhý plakát na studňu oproti Želovičovi. Poutiera si ruky pozorne o nohavice, strčí kotúč papiera pod pazuchu, vezme hrnček s lepom a ide ďalej. Zvedavcov je vždy viac. Oči sledujú veľké i malé litery. Kde-kto si polohlasne slabikuje a šomre pre seba:

— Slovenskí vojaci!

Naša slovenská sloboda, ktorú nám po tisícročnom otroctve prináša prezident Wilson, je v nebezpečenstve. Judášskym grošom podplatení žoldnieri, hrabivosť dedičného nepriateľa nám ju ohrozujú.

Ona musí byť chránená. Dokážte, že ste verní synovia svojho slovenského národa a viete si ju do poslednej kvapky krvi brániť.

Bratia Slováci, staňte si pod slovenské zástavy a vstúpte do I. pluku slovenskej slobody…

Vojenské veliteľstvo na Slovensku.

— Chvalabohu, už máme i svoje vojsko, — počuť z pestrej skupiny rozumujúcich hláv a zvedavých očí.

— Už sme páni i my, Slováci!

— Nedáme sa Židom…

— Počuj, Plavčo, už sa nemusíš obávať pre ten pluh.

— Ani vy, ujčenko Dŕžavech, pre tú kožu.

— A veru ani ty, Kačka, pre ten mažiarik, šnúročky a kadečo.

— No, azda bude už viac pravdy i na obecnom dome i v krajine, — prikyvuje ujec Cícorech, nažltlý, chladnej tváre a vo svojskom odeve od päty po hlavu. Bojovník za práva ľudu i trpiteľ. — Azda…

Hovor rastie. Ľudia sa schodia i rozchodia. Stránik, Peterec, figliar Kačkin, ozrutný Hobla — i otcovia, čo prišli v tieto dni. Niektorým je už dosť tej vojny. Mnoho vytrpeli. Mladší sú ohnivejší.

— Daj sa ti mi, — vypne sa povedome územčistý Jurko Zázvor s natlačenou tornistrou na chrbte, — však sme to my začali prví na našej doline. Naša podvysocká Slovenská garda je už dávno v službe.

— A ty čo tu robíš? Čo neslúžiš? — zavadí do mládenca Hrebenár.

— Som na ceste, nevidíte? — potrasie Jurko tornistrou. — Musel som prísť domov, keď niet čo jesť. A vy, keď už Adama nepošlete, mali by ste nám aspoň fazule, hrachu, slaniny, zemiakov nasbierať. Všetko sa nám zíde.

— Nasbierame! Nasbierame!

— Nech to dá richtár vyhlásiť, a hneď je to.

— Už vám len nedáme hladom pomrieť, — chichocú sa dievky v hlúčku. — Koho by sme potom maly?

— Pekne od vás, dievčatá, — blysne Jurko okom v tú stranu, kde stoja — rovné, driečne, počerné i biele s veľkými očami. Anna Čelkech, červená ako ruža, Eva Stránikech, trochu pehavá, ale postava ako jedlica, Kača Mišovicech, kratiš, zato na muzike idú ju roztrhať. Má po mamenke merice. Evuška Prepelech, súknárka, tichá ani ovečka, aspoň naoko… Pohľad má zato hlboký a neskrýva ho. Pozrie na gardistu a zachveje sa.

— Veru sa postarajte o chlapcov, dievčatá! — posmeľujú ich ženy.

— Postaráme… chichichi!

Pestrie sa to a šumí ani na trhu. Z mládencov sa chystajú viacerí. Keď už načim, nech idú mladší. A tí i strkajú hlavy dovedna.

— Poď, Juríčko, poď, — odťahuje Zázvora Ganslová. — Mám ti čosi povedať.

— A čo? — hľadí gardista zvedavo panej na okuliare.

— Veď len poď, neboj sa. Keď je veľa ľudí — najmenej ťa vidia. Počuj, Jurko, — šepce mu významne, — bude ti načim žena. I mať chce i otec chcú. Starí sú strhaní — do domácnosti načim pomoc. Pozri, tá Evuša Prepelech, vidíš ju? Dievča ani malina. Je ona šikovná, darmo by si jej páru hľadal. Vie ušiť i oprať, i písmu rozumie. A starý hovorí — dal by s ňou i kravu. I pod dve štvrtky rolí, a to hneď. To by si mal gazdinú, — pozrie skúmavo v mládencov obličaj. — No, Juríčko, čo ty na to?

— Ja? Nuž — váha slovom — Evke všetka česť, ale…

— Čo za ale?

— Nevidíte? Idem na vojnu.

— Však keď prídeš — potom!

— O tom potom, pani Ganslová!

— Buď múdry, Juríčko, aby si nebanoval. Také dievča ti uchytia. Dnes už nie je ako po predošlé roky. Dievky nemaly kurz. Povydávaly sa za toho, kto prišiel. I keď mal len jednu nohu, i keď bol hrbatý. Eva Dŕžavej vydala sa za Iča Kvíčalu hen na Pántové, a mohla čakať. Chlapci sa hrnú z vojny — dievčatá idú na ruvačky. Minie sa veru i taká, čo má hubu nakrivo… A pozri, Juríčko, keď ma popýtaš, ja ti to spravím — pridá i teliatko — no!

— Veď už robte, ako viete! Ale teraz, vidíte, hanba by ma hodila o zem — doma ostať.

— Ja ťa nezdržiavam, — vystrie pani dlane proti nemu, — ja, božechráň. Iď! Ale keď prídeš…

Na hradskej sa ešte vždy uvažuje. Času dosť. Prídu i viacerí z chlapcov, čo už vstúpili do gardy. Jurko Geloveč, Janko Stránik a iní. Prvý má veľmi vážne poverenie od Srdovana. Asentovať! Ale sa i tak drží ako človek, čo už znamená niečo. Hovorí rozhodne a rozhadzuje rukami. Mládencov pribúda, Vieška, Gužvara, Čelko, Topolec, ešte i taký polpán, Janko Šivera, prikyvuje. Počína sa im to páčiť. Prečo nie? Roboty tak ani niet, a čo tu doma? — Vráti sa i Krivošiak, keď vyprevadil pánka. Fajka vo vrecku a ciqarka v ústach. Stane si medzi mladých a vypráva im, ako vymáhal kedysi v Komárne syna, Jana, od vojska.

— To vám bol načim?

— A ako! Strecha mi letela na stodole i na chalupe. Nuž, reku, idem za tými pánmi. Nosa mi neodhryznú. Ráno som už v Komárne. Dostanem sa do pionierskej kasárne a postávam na dvore. Pýtajú sa ma: Čo chceš? — Čo chcem? Syna mi pusťte. Strechy mi letia, i žatva je tu dnes-zajtra. Pomoci mi treba! Čo si ja starý, nevládny? Ale tí nič, len si ma obzerajú, obzerajú a že tam nemám čo hľadať. Iba čo prišiel Jano za mnou. Tu ja povrtím takto paličkou, — ukazuje ujec a palička zvŕta sa medzi prstami. — Ide frajter — zastane. Ide kaprál — zastane. Ide oficier — zastane. Dívajú sa a krútia hlavami. I probujú — jeden, druhý — nejde to! O chvíľu už ich je ani maku okolo. No, myslím si — keď sa vám to páči, ukážem vám ešte niečo iné. Odhodím paličku, hodím sa na ruky, a hybaj — lámať kolesá po širokom dvore. Tri razy ho obídem, uverte, ľudkovia. A tí vypleštia oči, otvárajú ústa. Smejú sa — chichocú. Idem k nim vyparený — oni zas len — čo vraj chcem? Syna mi, reku, pusťte! — Nuž — vraví mi pán kapitán — starý, ostaňte tu a syn môže domov…

— I s nami by ste veru mohli, ujec — do gardy, — pohodí Zázvor.

— Ja by sa nedal ponúkať ako terajší mladí páni, — vypne sa Krivošiak. — Len keby ma nohy lepšie nosily.

— Veď sa my tiež nedáme, — stavia sa urastený Jurko Gelovič. — Čo chlapci? Včera prišiel k nám do mesta chalan, skoro chlapec. — Čo chceš? — pýtame sa ho. — Hlásiť sa k vojsku — do gardy. — A odkiaľ si? — hľadí mu do detskej tváre. — Z Teplian — nesklopí chlapčisko oči. — Chcem byť prvý z tohto kraja. Vezmite ma! — A koľko máš rokov? — Pätnásť budem mať. — To je málo. To ťa nevezmeme! Ale on veru nikam odísť. Ostal a — je z neho vojak, až radosť.

— My tiež ideme! — zahoria oči okolo. — Azda by sme ostali doma? Len ako to spraviť?

— Veľmi ľahko, — hľadí Zázvor na kamarátov, ako by chcel spočítať. — Načim sa prihlásiť. Počuj, Jurko Gelovič, ty máš poverenie…?

— Mám!

— Tak nech sa hlásia u teba, a asentujte! Potom príďte za nami do Klenova!

— Dobre! Srdovanovi povedz, nech je bez starosti! A Beňo je kde?

— Ochorel. Musel ráno pod Orechové.

— Škoda!

Na dedine hrčí bubon. Ľudia vychodia z dvorcov. Naslúchajú. I na hradskej okolo plakáta stíchne to na chvíľu. — Má sa, — oznamuje s príslušnou dôstojnosťou Jano Drgla, — má sa snášať k richtárovi pre gardu, čo kto môže: zemiaky, múka, slanina, hrach, fazuľa, údené. I peniaze sa prijmú.

— Tak je to správne, — prisviedčajú na všetky strany a letí zvesť dolinou ani hmla. Vniká do chalúp i do sŕdc. Ľudia sú ochotní. Chápu, ide o veľkú vec: Aby nám bolo raz lepšie.

— Dobre sa majte! — privolá Jurko Zázvor a odberá sa i od dievčat. — A nepovydávajte sa všetky, kým neprídem… — udrie ľahko do chrbta Evušu Prepelech, až sa zapýri ani pivónia.

— Dobrý znak, — šomre si pani Ganslová. — To bude azda stopätnásty, — chváli sa Eve Svetlých, žene okolo tridsať. Vychudnutej, ale rečnici.

— Veď keby sa vám to aj inak podarilo, — spraví táto kyslú tvár.

— Ako inak, Evička? Však som i tebe…

— Keby ja bola vedela, pani moja, že mi takého ancikrista prišijete na krk…

— A čo, Evka! — znervóznie Ganslová. — Či som ťa ja naháňala? Ja som ti len — chceš-nechceš? Urob si, ako chceš. A veď tvoj Adam ešte je nie najhorší.

— Ani týždeň neminul, už ma vymlátil, ohava.

— To si ťa len prepísal na svoje meno. Sú ešte horší, vieš. A konečne, Evička, ani tebe sa nepodarí každý peceň rovnako.

Ľudia idú po práci a pani Ganslová, trocha rozmrzená, zapadne tiež do svojho pitvora. Vyženie sliepky, okríkne buravú mačku a je všetko dobre. Hrkot bubna slabne. Piskľavý Drglov hlas nepočuť. Mládenci sa poberú a idú na horný koniec do Stránikov. Tu sa asentuje. Chlapci sa hlásia, hodní, veselí šuhajci. Najviac len čo práve prišli z vojny. Stránik zapisuje a Jurko Gelovič obzerá.

— No, Čelko, ty neudrieš mieru.

— Čož’ by len nie, — vraví mládenec a napne sa na pätách. — Sú i menší.

— Práve! — zdôrazní Juro. — Prijatý! Ďalej — Jano Šívera.

— Ja budem iste pridlhý.

— To ti ja poviem. Počkaj, — háji si právo Gelovič. — No, pozor… vystri nohu… Vyskoč… Kľakni… Prijatý. Len nemusíš tak vysoko hlavu nosiť. Ďalej. Martin Kľučka z kopaníc, — zmeria pohľadom mládenca, ktorému nohy idú trocha vbok. — Ty si akýsi nerajdovný. Môžeš ísť, ale nemusíš. Ostaneš v zálohe — dievčatá zabávať.

Mládencov pomaly plný dvor. I detí sa nasbiera, najmä keď vyjdú zo školy. Veselosti a smiechu. Zrazu sa huk stupňuje. Kruh mládencov ktosi prudko rozrazí a na komisiu blysne čiernymi očami udychčaný, kučeravý mladý Cigán v ošúchanom kabáte, dlhých panských nohaviciach a v bielych, zablatených ženských botkách s vysokými opätkami.

— Baláž… Jožo… — chichocú sa chlapci, — aký parádny!

— Som! — vytŕča biele zuby. — Veď je rebélia. Bude inak!

— A čo chceš? — pýta sa ho Juro Gelovič, vyjdúc celkom z vážnej úlohy.

— Čo chcem? Kristu, — postaví sa Cigán, — ja vám tu doma neostanem, — zasvietia mu oči ani uhlíky. — Ja tiež idem s vami bojovať za tú našu slovenčinu. Brat Jano, ten je v Rusku legionárom. Tak ja musím byť gardistom.

— Tak sa postav, či vieš regulu, — narovná ho Juro. — Pozor. — Jožo sa vypne ani struna na base.

— Vyskoč… Kľakni… — komanduje Gelovič.

Jožovi v parádnej ženskej obuvi ide to výborne pri všeobecnom chichote.

— Prijatý! Stránik, píš: Jožo Baláž, gardista…

— No, však preto, — vykračuje si Cigán povedome. — A kedy pôjdeme?

— Skoro!

— A jesť mi dáte?

— Dostaneš!

— I vypiť?

— I!

— I zafajčiť?

— Hádam i to!

— No tak je dobre, — prizerá sa Jožo podivnej asentírke.

— Kamaráti, — zvolá napokon Gelovič okolo obeda, — už nás je vyše päťdesiat! Predbežne dosť. Vystrojme sa, čím možné. Ešte dnes ideme do Klenova. Poručík Gedeon sa podíva.