ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dolina zabáva sa na Kešovi. Srdovan hreší mládencom — nadáva, zato ľudia dobre vedia, odkiaľ vietor fúka.

— To len on vymyslel, kujon! — povrávajú si.

— On, a kto iný? Ako tú kométu kedysi, — prisviedča obrovskému Hoblovi vychudnutý, rezký kameničiar Mikulo. — A veď vraj nebol doma.

— No, musí on byť pri tom?

— A kde len bol?

— Na súde s akýmsi Grbalovom. Ičo, — volá Matej ostrým hlasom na Srdovana, kráčajúceho práve s tanierikom guláša, — čo si len vyhral?

— Čo? Nahuboval som, až sa zobzeral, čo sa to len deje, — vypráva svojim riadnym hosťom všetko od počiatku.

— A si to on pripustil k srdcu? — hľadí Hobla ironicky.

— Čož’ ten!

— Ha — som ti nevravel? Som ti nevravel?? A tí ostatní Slováci — čo?

— Naslúchali… Však potom boli všetci okolo mňa.

— Potom… Mali pomáhať! Čo sa ty a ten farár budete za nich všetkých biť? Uvidíš, čo dokážete, — luskne prstami, — toľkoto!

Vojde i Svarínsky prezvedieť sa, ako to bolo. Najbližšie má mať on súd v Ľadnici, Aby teda vedel.

— Nič mu nespravili, — ozve sa Matej tenorom, nech i farár počuje. — On je tu viac doma než my, — nahne sa za Mikulom, — ty i ja, vieš?

— Tak čo, ako, ujec Mikulech? — podíde k stolu Svarínsky. — Dávno som vás nevidel v kostole.

— Ej, pán farár, — mihne tento šelmovsky zrakom, — veru ani ja vás.

— Prrr, — zafrčí ozrutný sused, chytiac sa za hlavu, — kristubohuotcuprisám má pravdu. Obaja majú pravdu, Ičo, nie? Tak je to s tou pravdou na zemi!

— Hľa, na čo je dobrá podvysocká krčma, — pristúpi hostinský. — Ani by ste sa, pán farár, s niektorými cirkevníkmi nemali kde stretnúť, nech nie môjho šenku.

— A vy traja, — obzerá si ich Svarínsky, veselých, žartovných, — iste i na druhom svete musíte byť spolu.

— To sa vie. Kto odíde najprv, napíše pre druhého. A toho tretieho už len tiež dodáme nejak, — chlipká si Matej z horúceho čaju.

— A že by sa hoci jeden z nás dostal do neba, — vtipkuje Mikulo, — o to veru nieto strachu.

Hostí sa nahrnie. Furmaní sa. Cesta je suchá — vozia sa klady do mesta, bukové — dubové. Naložia toho na kolesá, až sa lámu. Zas sa napínajú koníčky i kravy. Naskytne sa zárobok, kto môže — uteká za ním.

— Čaj sem, Bežena… I sem, — behá Srdovan, ledva stačil Svarínskemu o tom súde čo-to povedať. — Malý guláš… I tam jeden!

Pribudne niekoľko furmanov. Tlstý Dučka, prešedivený, ale chlap… i vychudnutý Fraštacký.

— I vy vozíte? — volá ich Mikulo k stolu.

— Aj, — pristúpi Dučka, kým Svarínsky číta v bočnej najnovšie číslo Zpravodaja. — Ak dnes chce človek žiť — musí sa obracať. Toť švagor Fraštacký vyrába na banky a ja tiež.

— Čož’ je tebe? — zapára hneď švagor, spraviac hodný kruh do vzduchu okolo neho. — Ale ja.

— Teba môžu i vtáčím mliekom kŕmiť — nebudeš inakší. A potom nerob toľko fígľov. Od toho vraj človek schne. Ako toť v Matúšove vonehdy.

— Čože zas vykonal? — zvedaví sú hostia. I Svarínskeho to potrhne v bočnej, takže složí Zpravodaja a naslúcha. — Čo to zas?

— Neviete? Nuž boli sme tam na sédrii, čo má toť švagor čosi-kdesi so Zapperovci, — vypráva Dučka ochotne, kým si Fraštacký pochutnáva na borovičke, ako by sa ho to ani netýkalo. — Ideme po rínku, kde stoja mliekárky. — Počkaj, švagre — vraví mi — vojdem len sem k Donátovi. O chvíľu už kotúľa sud, prázdny, z petroleja. Postaví ho na rínok, ide za mliekárkami a zazávdavčí všetko mlieko. — Načim mu vraj do toho suda na farbu. Len čo si peniaze premení — príde to vyplatiť. Ženy uverily, mlieka naslievaly do suda a rozostavily sa okolo neho. Veru tam stály i okolo obeda, keď sme sa my bočnou ulicou ponáhľali zo sédrie…

— Kristu… nech vás tak dostanú, — díva sa Hobla. — A na sédrii čo?

— Nič… Pod okno došiel akýsi verklikár i s papagájom. Ako ho toť Jano zazrel, keď už sudca počal krútiť sem i ta, počal sa smiať, vyskakovať, spievať. Vybehol za verklikárom… Čo mohli s ním? Povedali Zapperovie fiškálovi, že by si s takým človekom mal dať svätý pokoj…

— Ale do Matúšova už tak ľahko nepôjdeš, Jano, — doberajú Fraštackého so všetkých strán.

— Ak toť švagor pôjde, — pichne zrakom, — ja hocikedy.

— Čo by to mne odbili na chrbte? — ustupuje Dučka. — Som dobrý chlap, ale to už nie.

Furmani sa vyhrnú — vozy zaškrípu hradskou. Pred Stankech krčmou na zákrute len-len že sa nestane nešťastie. Pani Ganslová, ťažko už vlečúc nohy, ide od chorej Pobelavej, keď tu — hó! Skoro by ju bol Fraštacký prešiel, nech sa náhodou neobzrie.

— Veď len nemajú tí ľudia rozumu, nemajú! — šomre si pani, trochu i preľaknutá. — Čož’ len umrieť, ale teraz!

Od niekoľko dní má totiž zas o čom rozmýšľať. Navštívila ju Schatzová a navyprávala toho o klenovských veciach. Najmä o krásnej Danuši Jarošech, ktorej dochodí odkiaľsi dvoriť ten kapitán Gedeon. Lenže je už v civile. A mladý pán z Osady, Herbert Gmunt, tiež sa vraj o ňu veľmi zaujíma. Len kvôli nej usporiada ružičkový ples. A potom tu je Nelly Simorová. Tu sa čosi vážneho deje. Od onoho večierka neprestajne myslí na ňu. Kto je pán Kabáč, čo je — všetko sa jej podarilo vyzvedieť. A teraz by ju mala len tak sproste prejsť Fraštackého fúra?

Nelly je dôverčivá — netají sa pred ňou novým šťastím.

— Slečinka, — počká si na ňu a pristaví ju na ceste, — už vy nebudete dlho u nás!

— Neviem, — sklopí táto nebové oči. — Možno aj nie.

— A je ozaj taký bohatý, ako sa hovorí?

— Áno — staviteľ. A má najlepšie styky.

— To vám bude dobre. A kedy sa to stane?

— On chce do leta. Čo by sme už spolu šli na Riviéru.

— To je šťastie, — pochvaľuje pani. — Len si ho už nepusťte, slečinka! A čo pán inžinier, Edo Kertzer?

— Práve mi písal. Je mu vraj neveselo. Ale čo? Ženiť sa ešte nehodlá. Kým starí žijú, je to ťažko. Tí mu hotujú milionárku, — pohodí rúčkou, ako by také šťastie bolo len pre mačku.

Na pršteku zablysne sa obrúčka.

— Ó, čo ja vidím, — vyvalí oči pani Ganslová. — Teda u-úž?

— Predvčerom sme boli u našich.

— A ja sa spytujem Irmy — Irmuška, kde je slečna Nelly, kde? Tá však nič. Iba plecom stisla. A som hneď tušila… tak… tak! Blahoželám…

— Ďakujem, — sošpúli Simorová ústa a s úsmevom sa porúča. „Už je chýr na dróte,“ myslí si a spokojno cupká domov. Živo si predstavuje, aký to dojem vyvolá v Lesnej… Aký u kolegýň, aký u známych v meste, i u tých hore na doline. Aký u Beňu a Vestona, najmä však aký u — Eda. To…

Zvesť ozaj i letí ani po telefone. Mienky sú rozličné.

— Chvalabohu, keď sa už len vydá, — hovorí Paula Drúziková, ešte vždy v gretchen frizúre, kamarátke Ľudke s kučeravým mikádom. — Chvalabohu…!

— A ty jej to veríš? — založí si táto okrúhle ruky do ramien. — Veríš jej naozaj? — potrasie hlavou.

— Ja? Nuž keď už má i obrúčku…

— No-hľa, čo len obrúčka! Daj si mi, Bože. Ale čo má za lubom? Tá má vždy čosi za tým mikádom…

— Čo by mohla mať?

— Neviem — uvidíme!

— Prečo to myslíš?

— Len tak. Ja to už vycítim a zriedkakedy sa mýlim. Keď som videla staviteľa Kabáča, hneď mi napadlo — Bože, buď jej milostivý!

— Ona ho má rada.

— Tá má rada — Eda, vieš? Lenže Edo nemôže sa ženiť — rodičia nechcú. Tak je dobrý i Karol. Aspoň si tak myslím.

— Dobre jej bude, — upravuje si Paula vlasy, pekné, zlatisté. — Konečne pôjde do mesta, bude žiť, Ľudka — žiť, — zmatnie jej akýsi smútok v hlbokých očiach. — Žiť… nie tak ako my.

— Nezáviď jej. Nevieš, či sa oddá.

— Veď to!

— Maly by sme jej prichystať svadobný dar.

— Gobelín… gobelín, — vyskočí Paula. — Romea a Júliu. Ty to máš už skoro hotové.

— Jaj, to si ja nedám. To má iné miesto.

— Tak jej dám svoj ja. I tak, čo s ním? A ona to nevyšívala?

— Nie… Ona si vybrala vyšiť obchodníka s otrokyňami.

— I ten jej najmilší mi takým predchodí. Nemôžem za to.

— No, je on vraj tiež obchodnícky talent. Ináč gavalier.

— To sa ukáže.

— Však?

Dievčatá, vyjdúc z izbietky Valerovej, stretnú kolegu, objemného Jakubca, organistu, ako kráča vážnym krokom kamsi do dediny. Tvár má žltkastú, ako by bol prechorený. Sotva ich však zazrie — počne štveráčiť.

— No, slečinky, vám sa vyviedlo. Ten večierok opatril len jednu.

— A vy to už viete? — čudujú sa učiteľky.

— Ako by nie? Všade sa už čviriká o tom. Pani Ganslová to už overila. Hľaďte Jolanu hen na tom Šíverovom voze… Už to nesie do mesta pani Schatzovej. Zajtra to môže byť i v novinách.

— Iba ak to dáte vy.

— Prečo nie? Taký pekný pár zaslúži si — nie?

— Ale — áno.

Organista, rozlúčiac sa s dievčatami, zájde na dolnú faru. Na dvore slúžka Juliša práve dáva sliepkam pod rozkonáreným storočným orechom.

— Kde sú pánko?

— Ale tam budú v kancelárii, — popraví si dievča zásterku a zahľadí sa na organistu s úsmevom, čo jej vždy sedí sa ústach. — Tam sú!

— A čo robia?

— Zlostia sa. Chcela som im vydrhnúť kanceláriu, a oni nechcú dovoliť. Mali by ste ich kamsi vyvolať, čo by ju vydrhla. Však už nebola od pol roka, — zveličuje ako obyčajne.

— A čo ste vy za darebáci?

— Akí darebáci? — bráni sa Juliša so smiechom. — Ale keď pánko nikde nejdú. Iba raz do roka na spoveď.

— A čože robia doma?

— Čo? Nuž čítajú, gazdujú, modlia sa. Pomáhajú ľuďom. I lieky im dávajú.

— To majú veru dosť roboty. A mňa navštívia každý rok raz — o zápise, — žartuje Jakubec. — Nie je to dosť?

— Je, keď neni viac. Heš, — plaší dievka gunára od veľkého kohútiska.

— A to máte ešte vždy toho starého? — obdivuje mohutný exemplár vtáka tmavočervenej farby a lesklých kosierkov, ani na čákove maďarského žandára.

— Toho? Veď ten už má so pätnásť rokov. A ešte ten gunár…!

— Čo ho nezarežete — aspoň toho gunára.

— Pánko nedajú. Veď mi veru dohovárali včera u susedov. Mariška išla s mliekom do fary, a on — ohava, — zahrozí sa naňho, — dá sa vám do nej. Veru to dievča i vylialo zo džbánka a rozplakalo sa. Ani vraj viac nepríde, kým ho, starygáňa, neodpraceme.

So strechy slietajú holuby a chvatno zobkajú jačmeň pomedzi hydinu.

— Heš-heššš! — plaší ich Juliša.

— A tých koľkože máte? — smeje sa organista.

— Kto to vie? A dotknúť sa toho, ani za svet. Celý krov to zasviní, ale pánko, tí si len vyjdú, zahvizdnú alebo zatlieskajú rukami, a celý kŕdeľ sletí okolo nich. Ono im tie holuby rozumejú a oni majú radosť. Tu je všetko také staré. I henten, — ukáže na búdku, z ktorej vyhliada škamravá Sultánova hlava. — Ten už tiež ani nevidí, ani nepočuje, ale odpratať ho nedajú. — Ach, môj Sultánko, môj Sultánko! — uhladkajú ho neraz, — ako by bez neho ani nemohli byť.

— Tak už len opatruj… opatruj!

— Kým som tu, — šustne ešte Juliša jačmeňa. — Ja však už tiež pôjdem.

— Azda len nie? Veď sú pánko dobrý.

— Dobrý, lež čo je to pre mňa za budúcnosť? Pôjdem do Argentíny. Tam je dievkam dobre. Ktorási z našich už sa i vydala.

— I tu sa vydáš, — teší ju organista, — Pozri, slečinka sa vydáva — Simorová.

— Ó, to ja už viem. Počula som to, keď som bola po mäso. I pánko to už vedia, — obzrie sa na Bukvu, vychodiaceho z dverí, zadumaného, s okuliarmi na nose a s knižkou v ruke.

— Laudetur, — pozdraví ho organista. — Chcel som ti, pánko, povedať novinu, a ty to už vieš. Nelly sa nám vydáva.

— Však jej je čas, — usmeje sa kňaz dobrácky.

— A za akéhosi veľkého pána. Mali by sme jej ísť blahoželať.

— Len choď. Dobre spravíš.

— A ty nejdeš? Svedčilo by sa ti. Však ti každé ráno chodí na svätú omšu.

— No, ja mám prácu.

— Oni vždy majú prácu, — ozve sa zas Juliša, — a ani nohy nechcú vytiahnuť z domu. Čo by im aspoň zamietla.

— Dobre je — čisto. Nemá mi kto nasmetiť.

— A čo len robíš?

— Knižnicu riadim. Farskú knižnicu.

— Už ju riadia rok, — neustúpi Julka. — Oni len idú do izby, vytiahnu si jednu-dve knihy, také staré — zaprášené, postavia na oči okuliare a čítajú, čítajú. Tak ju veru neporiadia ani za päť rokov.

— Nemaj strach, dievča, — zavrie Bukva knižku a utrie si šatôčkou okuliare. — Nech sa ti ľúbi, priateľu, — pozýva ho bližšie.

V kancelárii podiškurujú si o všeličom. Dve veci najmä zaujímajú pokojnú myseľ kňazovu — cirkev a národ. Preto sa i v takom rozhovore s organistom vždy otočí — čo a ako tí ľudia? Ako tá mládež? Čo robí Svarínsky, ktorého si váži pre jeho národnú činnosť. Aj inak… Niekedy sa sídu na fare a hodia si vo troje preferans. To je celé, celučké vyrazenie.

— Idem ťa však i o voľačo poprosiť, — počne zrazu organista vážnym hlasom. — Možno sa i nahneváš, keď ti poviem. Rád by do štátnej služby.

— Do štátnej? — zarazí sa Bukva. — To by si ma nechal i ty, starý kamarát? A tak som už navykol na teba.

„Čože z toho?“ myslí si Jakubec, hoci sú s pánkom veľmi zadobre. Nepovie však ani slova.

— A čo ťa má na to? — pretrhne farár mlčanie.

— Ľahko pochopíš — zodral som sa v škole. Som prechorený, chrchlem, ešte rok-dva, a môžem sa vyvaliť. Ako cirkevný učiteľ čo mám za penziu? Preto bych rád do štátnej služby.

— Hm-hm, — pokýva Bukva hlavou, na nej — ako sa vraví — sú už len zriedka krásne vlasy. — Čo je to tu u nás za pokrok a za spravodlivosť. Však robíš vlasti tak ako ten štátny.

— Ba viac!

— A nemáš taký nárok na penziu?

— Nárok — čož’? Ale nech ja umriem, moja žena dostane len bagatel. Z toho — ani ožiť, ani umrieť.

— Nuž vieš, — zadíva sa Bukva smutne, — ja ťa neodhováram.

— Prosím ťa pomôcť mi. Ty máš známeho poslanca, čo by ma nejako zaprotežoval. Mitroviča!

— Čo môžem, však vieš… — uprie naňho svoj krotký zrak. — Ale mi bude ľúto… ľúto… A teraz kam ideš? — pýta sa, vidiac Jakubca sbierať sa.

— Idem za slečnou Nelly. Povedal si mi, aby som jej šiel blahoželať.

— Či tak? A sprav to i v mojom mene.

Organista nájde Nelly v dobrej nálade. Hrá si na husliach a vyspevuje. Ružové pršteky zachvievajú sa na strunách — zachvieva sa i ten, ozdobený zlatou obrúčkou.

— Blahoželám, slečna — blahoželám! — vpadne k nej kolega dverami, hodiac sa do slávnostnej pózy.

— K čomu? — složí Nelly husle, ako by bola prekvapená.

— K zasnúbeniu. Lesná je toho plná.

— Jaj, tak? — usmeje sa mu.

— Chceš voľakomu povedať najnovší chýr — slečna Nelly sa… Ó, už to vie — dávno to už vie. Tak si vám teda dovoľujem — blahoželať, ja, najstarší člen lesnianskeho učiteľského sboru, už totiž — po Jarkovičovi, ktorý však už vraj ide do penzie.

— Ďakujem!

Ešte nedohovoril organista, keď vojde Kremenáč, vyholený, s orlím pohľadom.

— Blahoželám, — podáva jej ruku zďaleka. — Nech vás Pán Boh požehnaním rozhojní ako moju renetku v záhrade.

— Jojój, nie, — zapiští Nelly a zdvihne obe dlane proti kolegovi, pochopiac zlomyseľnosť náražky. — To nie!

— Aké jojój? — pozastaví sa rechtor. — Jano, — pozrie na kamaráta, — a poznáš tú: Manželka ako kmeň plodný, rozhojní ťa v čas príhodný…? Tu ty nespievaš u vás? Ja to veru všetkým. Nech vie, čo koho čaká.

— My máme inú pesničku.

— Azda len melódiu.

— No, našej Nelke, nech sa tu sobáši, bolo by složiť nový text.

— Aký? Aký? — poskočí Nelly zvedavo.

— Nejaký o nádherných šatách zo superkreporžetu, o autáku, o láske na Riviére, — doloží Svarínsky, zachytiac posledné slová pri vstupe do izby.

— To-to, pán farár. Vy to hneď všetko uhádnete. Ha-ha-ha… Z čoho to? Zo superkrepžoržetu, ako nemá nik. Ha-ha-ha, — ozýva sa zvonivý Nelkin smiech. — Ha-ha-ha!

— Tak daj Boh šťastia, — stisne jej došlý gratulant rúčku. — Ja som však ešte nie posledný.

Vtom sa už i otvárajú dvere a vhrnú sa — Irma, i kolegyne Ľudka a Paula, veselé, vysmiate.

— Prichádzame ti blahoželať, — pobozká ju Drúziková. — Mnoho zdaru!

— Ak je to naozaj, — usmeje sa Valerová nedôverčivo, — i ja ti blahoželám.

— To je veru naozaj, — zastane Irma smutno, — Mne je i ľúto.

— Prečo? Azda, že sa sama nevydávaš? — pichne ju štíhla Paula.

— Čoby — jej to doprajem. Lež ja — nebudem mať viac takej priateľky.

— Prídem ťa navštíviť, — pohládza si Nelly ľavú rúčku, na nej sa zlatie obrúčka.

— Ukáž, aká je to? — dozvedá sa Ľudka, — Nemá očka?

— Čoby mala? — zadurdí sa oddanica. Ale neukáže.

— A bude to skoro?

— Do leta ešte sa tu potrápim. Mama mi všetko prichystá. Ešte sa pôjdem zabaviť na Osadu, kde má byť ružičkový ples. Pán Herbert Gmunt má mať dvadsaťpäť rokov…

— A ty ta pôjdeš i bez Karola?

— Čoby len nie? I pán farár pôjde, pravda? — obráti sa za Svarínskym. — I učiteľ Veston.

— A kto tam ešte bude? — pozrie na ňu Ľudka skúmavo.

— Čo ja viem? Iste i vás pozvú.

— Čožeby nás. Ale, — nahne sa k nej Valerová, — ja viem, kto tam bude.

— Kto? — prejde Nelke ľahký rumenec po líci.

— Povedať?

— Povedz!

— Nenahneváš sa?

— Nie!

— Edo, — vyhŕkne z drobnej učiteľky. — Povedz, či nie? Povedz!

— Pravda je. Tam bude i Edo!

— Povedz — Edko!

— Teda — Edko, keď chceš! Ale sa mýliš, ak si myslíš, že sa ta chytám kvôli nemu. Zvedavá som na kohosi celkom iného, a nie ani na mužského, vieš?

— Azda na dámu?

— Áno — na dámu, keď chcete vedieť. Na Danušu Jarošovie z Klenova. Herbert stretol sa s ňou nedávno v Teplanoch a nemôže ju zabudnúť. Krásna je vraj, ale chudobná. Má ta prísť i s matkou a Gmuntovci stroja to kvôli nej. Oni sú odjakživa veľkí gavalieri, keď čo vystroja — vystroja. Môže to stáť, čo chce. I teraz dodajú niekoľko sto tých najzriedkavejších ruží.

— Tak nám potom povieš, ako to bolo, — kladie Ľudka punktík na hádku.

— Ba len vedia tie ženy šermovať! — diví sa Svarínsky.

— Takých šabieľ nenájdeš — hybkých a ostrých, — poznamená Kremenáč.

— Veď nás ona len dráždi, — pichne Ľudka nedôverčivo ostrým pohľadom a počne sa to znova.

— Ha-ha-ha, — rozosmeje sa Nelly, keď ostane sama. Hodí sa do hojdačky a kníše sa, dobre nevyletí. — Ha-ha-ha, Agnesa, — volá na slúžku. — Ale som si ich podala.

— Len čo si budú o vás myslieť, — upozorní dievča.

— Prečo?

— Keď máte ženícha, a chystáte sa s druhým zabávať.

— Ej, čo… To ja už ani sveta nemám vidieť. Však som im to vysvetlila.

— Len či vám i veria. Tá Valerová nemá veľké oči, ale všetko vidí.

— Nech… však s Karolom je to ešte nie tak ďaleko, — probuje si sňať zlato s prsta. — Prstienok, prstienok, okrúhly prstienok.

— Veď ten má i očko, — vyvalí oči Agnesa, obzrúc si to zblízka.

— A ty viac vidíš, ako ti načim! — zamrzí sa Nelly. — Necekni o tom nikomu! Kým zadováži obrúčky, dal mi tento. Abys’ o tom niekde niečo nevykydla!

— Mňa to nepáli, slečinka. Ja viem, keď má kto koho rád, nemusí mať obrúčky. Ba ani prstienka.

— A povedz, Agnesa, páči sa ti?

— Kto?

— Nuž ten pán z tej Bratislavy.

— Ktorý? Ten chudší, vlasatý? Ten áno — dal mi i diškréciu, keď odchodil. Aj ma uštipol po líci a skoro ma vyobjímal. Taký bol milý. Či sú to všetci páni takí milí v tej Bratislave?

— Ej, pozrime. A ty si mi o tom ani nemukla, — vyčíta jej Nelly. — Len si sa, dievča, nezaľúbilo?

— Veru, keď mám pravdu povedať — aj sa mi prisnili. Také mali vlasy našuchorené ako vy, keď prídete z mesta od toho flizéra.

— A vieš, Agnesa, kto je ten pán?

— Kde by ja?

— Nuž to je taký, čo knihy píše. A s takými dievča nech si dá dobrý pozor, či sedliacke, či panské. Tí pomilujú, keď chcú mať o čom písať.

— Ach, — pozrie Agnesa prostodušne, — a veru by ja i nedbala, keby ma taký pekný pán niekde opísal.

— Juj, ty… ty! — kára ju slečna. — Ale si mi nič neriekla o tom druhom.

— Čo tak vždy hľadel na vás?

— O tom.

— A mám pravdu povedať?

— Čistú, ako kryštal.

— Nuž — mne sa neľúbi. Má trochu veľké ústa a malé oči.

— Lež vie krásne rozprávať a sladko pozerať.

A potom jednostaj má čosi s nosom. A je plechatý.

— Ale bohatý, Agnesa, bohatý. Keď sa soberieme, kúpime si nad Dunajom vilu. Budeme mať auto i mladého šoféra. Ak pôjdeš so mnou, to bude tvoj.

— Ó, slečinka, len sa neponukujte. Pekných šoférov vraj mladé paničky ľúbia. Tým sa chválil i Ičo Cícorech, keď mal ísť za šoféra.

— Ty by si teda radšej len toho kučeravého Granca?

— No… Však on by tiež chodil do tej vily.

— Ako by nie? Dával by ti diškrécie, aj by ťa uštipkal po líčku.

— Ale iďte — ja nie preto…

Ešte by sa dlho dokarovaly, nech nie buchot v pitvore.

— Choď pozrieť, Agnesa, kto je to?

— Pekná Anička doma, ha? Doma? — počuť známy hlas odchýlenými dverami.

— Čo chceš, Juro? — okríkne ho dievka. — Či sú to tebe Anička?

— A čo? Hana… Hana, vieš! Vydáva sa… vydáva.

— Juj, už to i ty vieš, Juro? — vyjde z izby Nelly. — Ty všetkých pokrstíš, ani farár.

— Farár je farár. Ten dal galoty, — ukazuje Juro. — A ty čo dáš?

— A za čo ti mám dať?

— No, za to, za to, — hodí jej prstami hubičku, — ja ťa ubim.

— A Agnesu neubiš? — postrčí mu Nelly slúžku.

— Nie, — krúti Juro hlavou. — Ty si pekná — tá je mrzká, hubatá.

— Ach, šľak teba trafil, — okríkne ho dievka. — Ideš mi ho tu! Nos si utri!

— Na, Juro, — podáva mu Nelly korunu, — to za gratuláciu.

— Ko-u-nu? — fľochne raz na slečnu a zas na dlaň. — Dobre! — a ide.

Simorová má zrejme veľký súcit s ľudskou biedou. Neraz pošle Agnesu za žobráčkou, čo tam vysedáva na prahu obecnej nemocnice s poviazanou tvárou. A sama zastane pri nešťastnici, dá jej, pomôže a vypočúva žaloby. Vtedy je spokojná so svojím údelom, veľmi spokojná.

— Aké šťastie, — pomyslí si, — kým je človek mladý a zdravý!

Inokedy vypytuje sa Agnesy všetko. — Ako ľudia žijú? Ako sa pomestia v tých váľkových chalupách? Kde spia? I teraz, hoci má starosti o školu, chystá sa i na ružičkový ples, i listy čaká z Bratislavy a dopisuje i sama Karolovi deň po deň — jednako jej to príde na myseľ.

— Ty, Agnesa, — vraví spoločnici, — keď ja budem veľká pani a ty pôjdeš so mnou, prídeme tak raz do roka sem. Prinesieme cukríkov, čokolády a porozdávame to.

— Toho by nám tu bolo na voz načim.

— Nech — priniesli by sme!

— Iné je tu načim ako čokoláda, slečinka. Odev, obuv, poriadneho chleba… Niekde veru sú len jedny čižmy. Kto ide von, ten si ich obuje.

— Však to, to by sme priniesli, vieš? — cíti Simorová, ako tu čosi kričí. A čím diaľ, tým väčšmi kričí. Snaží sa to pochopiť. Svarínskovcov obdivuje, lebo sa jej zdá — oni to chápu úplne. Sotva jej však príde na myseľ ružičkový ples a Edo — zabudne na všetko.

— Jaj, Agnesa, — náhli slúžke, — preskoč do mesta. Či sú mi už tie šaty hotové.

Netrpezlivosť stupňuje sa u nej deň čo deň. Karolove listy ukladá do kazety ani automat. Práca jej nejde od ruky. Nemaľuje ako prv. Ani nepíše, ako počala svojho času na radu Svarínskeho. Leda čo si zahrá. Niekedy pichne ihlou a prirobí niečo na šatách obchodníka s otrokyňami.

— Ach, — zadíva sa na krásne obnažené telo dievčaťa, schúleného pod ťarchou bezočivého pohľadu. — Ten obchodník… pozerá tak ako — Karol! Agnesa, Agnesa, — zavolá ako vyjavená, — poďže sem. Hľaďže, nemám pravdu? Tie oči…

— Čo vám prichodí na um? — vysmeje ju dievča.

Konečne dôjde čakaný večer. Auto behá dolinou hore-dolu. Sváža hostí z Matúšova, z Klenova a dojde i pre Lesňanov.

Nelly strojí sa, ako patrí. Predpoludním bola v Klenove u frizéra. Šaty sú modrasté, ako jej oči, a ľahké, ľahučké ani pavučinka. Tvár jej je pobledlá, trochu napúdrovaná. Tak stojí pred zrkadlom s hrebienkom v ruke, ohliadajúc sa naposledy.

— Teraz, alebo nikdy! — pohodí Agnesa, hľadiac s úľubou na slečnu.

— Teraz, alebo nikdy! — dotvrdí i ona.

S priedomia počuť hukot. V pitvorci vrznú dvere.

— Auto je tu!

Nelly hodí na seba bundičku, keď je ešte vždy chladno. O chvíľu už zaberá v zavretom aute hore na Osadu. Sama je. Svarínsky sa vyhovoril. Nejde.

— Nech!

Po vŕškoch mihajú sa svetlá. Simorovej neprídu na myseľ chalúpky, kde sa nejedlo tej zimy chleba. Ponorená do seba, dumá, či nejak i ten Edo nie… ako Svarínsky. On tiež asi začul čo-neto, keď to pani Schatzová pustila už v Klenove do všetkých obchodov, kde ju znajú.

„Čo on? Ako?“

Zo šera vynoria sa poschodové fabrické domy a nad nimi dva chmúrne komíny. Auto zastane na osvetlenom nádvorí. Simorová vyhupne — prijmú ju veľmi milo. Mladý pán Herbert sám vyjde jej oproti. Podá jej rameno, vovedie ju do nádhernej jedálne a predstaví hosťom. Ona prelietne bystro zrakom skvelú spoločnosť. Dámy… páni… i úradníci z fabriky… i zástupcovia robotníctva bavia sa tu okolo hojne naložených a okvietených stolov. Čo kvet — samá ruža, čarovná ružička. A medzi nimi najkrajšia tam za vrchstolom — Danuša Jarošová, čo je tu i s matkou. Všetci len ta hľadia. Obdivujú jej alabastrovú pleť, havranie vlasy a hlboké tmavomodré oči, jej živosť a eleganciu. Nelly ju pozná na prvý pohľad, hoci ju i nevidela jakživ.

— Pán Herbert má výborný vkus, — pošepne jubilantovi diskrétne ten i onen.

— Pravda? — usmeje sa tento s povedomím odborníka. — Tu, hľa, je váš známy, — oboznamuje Herbert Nelly s hosťami. — Pán učiteľ Veston.

— Veľmi ma teší, — uškrnie sa Ivan.

— Tušila som, že ste tu, — pohodí mu.

— Pán inžinier Edo Kertzer… — pokračuje galantný sprievodca.

— Ó, my sa známe, — pokloní sa gavalier, počerný, s tmavým páperím pod rovným kertzerovským nosom.

— Áno… áno! — vyhŕkne z Nelly.

Dostane sa medzi mládež. Vedľa nej sedí úradník a snaží sa vtipkovať za každú cenu. Edo má zas akúsi veselú partnerku na konci stola. Ani len okom ta nezašľahnúť.

Zrazu sa cíti ako sirota. Zato nič nedá na sebe poznať. Jesť jej nechutí, hoci predkladajú vzácne jedlá. Pije sa bordeaux i šampanské. Štrngne si. Obrúčka na bielom ramienku sa chveje, strblieta briliantový prstienok a Nelly zaiskrí vtipom. Vypráva napravo i naľavo. Všetkých stačí počuť — všetkým odpovedať. Niekedy utkvie jej pohľad na krásnej Danuši, ako si sedí vedľa matky a s druhej strany prijíma nežné dvorenie okrúhlučkého, vyholeného pána Herberta.

„Pekná je,“ mihne sa jej. „Ale nech…!“ Zato ona stŕha na seba pozornosť.

Hudba spustí… najprv tíško, mäkunko, ako by len milú bral do náručia. Nasledujú prípitky na zdravie mladého pána. Hostia pripíjajú rodičom i synovi. Pripijú úradníci i robotníci. Pán Herbert ďakuje… ukláňa sa na všetky strany a pripije galantne na zdravie krásnej Danuši a jej mamičky.

— Sláva… sláva! — nesie sa so všetkých strán.

Hudba spustí tuš, keď vtom vojde oneskorený hosť. Urastený, jednoduchý, vojenského držania.

— Gedeon! — poznáva Nelly. Jej bystrému pohľadu neujde náhla zmena na súmernej Danušinej tvári.

— Odpusťte, keď tak neskoro, — omlúva sa došlý pán hostiteľom. — Mali sme nesmierne mnoho práce. Ledva som sa dostal na železnicu.

— Kde ste sa vy tu vzali? — uprie naňho Nelly nebové oči, keď dôjde i k nej.

— A vy ma znáte, slečna? — diví sa Gedeon.

— Znám.

— Odkiaľ?

— Z Lesnej. Z prevratu…

— Hja, či tak? Ja som veru už nechal vojenskú službu i Slovensko a bankárim v Breclave. S Gmuntovci sme v obchodnom spojení, tak som tu…

— A Danušu Jarošovú poznáte?

— Veľmi dobre, slečna. Svojho času býval som u nich v Klenove.

— Však je pekná?

— Krásna!

— Pán Herbert sa zaujíma o ňu, — pozrie Nelly skúmave na Gedeona.

— To je jeho právo, slečna.

— Ale, — nahne sa k nemu diskrétne, — vy ste vedeli, že ona bude tu?

— Možno, — usmeje sa Gedeon. — A čo robí Svarínsky? Ako sa má Srdovan? Čítať — sú nespokojní.

— Spomínajú vás, pane. Takých ľudí by si priali, ako ste vy. A tých je málo.

Po večeri podá pán Herbert rameno spanilej spoločnici. Hostia sa vyhrnú od stolov a vroja do skvele prizdobenej dvorany.

— Ach! — stají sa im skoro dych pri pohľade, — aká nádhera!

— Samé púčky… samé ružičky! — čuduje sa akási staršia dáma, dekoltovaná hlboko.

— To je všetko z Viedne, — vysvetľuje jej gavalier. Iste fabrický úradník. — Stojí to tisíce. Pán Herbert je však už taký — keď zábava, tak zábava — ale skvelá a pre všetkých!

— Ako sa máte, slečna? — osloví známy hlas Simorovú.

— Vy ste to, pán doktor? — poznáva lekára Schettera, veľmi starostlivého o zdravie pacientov, ale i svoje. — Aký fešák!

— Roky idú, musíme ich trochu i klamať, — usmeje sa zdvorile.

— A slečna je tu? Počuť — má sa vydávať.

— Počuť i o vás čosi.

— I vy to už viete?

— Keď to už i hora šepoce na Vysokej? A naša Tilda? Ona sa má radšej okolo pacientov. Tam sa kdesi zabáva s pánom Kertzerom. A Svarínsky prečo neprišiel?

— Neviem. Asi nemohol. A pravdepodobne — nemá veľmi v zácti takéto radovánky. Nie je to dobre, keď je človek privážny, pravda?

— Ubíja to, slečna. Organizmus potrebuje radosti, a najmä zabudnúť na trampoty. To dodá zdravia. I Beňu sme pozvali. Tiež sa vyhovoril. Ten si len myslí o cemente, elektrine a najradšej by videl horu komínov na doline.

— Áno — on je taký.

Príjemné, vonné teplo dráždi nervy a unáša obraznosť. Hudba spustí… Pán Herbert počne tanec s Danušou, odenou prostunko v ružovom krepdešíne, čím sa jej krása len lepšie uplatní. Za dobrú chvíľu nesú sa len sami ako pár pekných vtákov v povetrí.

— Mladý pán je výborný tanečník, — počuť chválu. — On sa prizrie moderným tancom hneď vo Viedni, alebo zrovna v Londýne, Paríži. Tu doma to vyprobujeme v separé, a už to ide ako na nitke.

— Ale i ona sa nesie… Ani labuť… ani labuť…

— A myslíte, bude z toho niečo? — pýta sa Nelly Schettera.

— Ktovie? Môže byť!

— Pochybujem, — zamieša sa akýsi pán vedľa.

— Pán Herbert máva chvíle nadšenia a chvíle triezveho obchodníka. Toto je chvíľa nadšenia.

— Ó, ten obchod, — vzdychne si Nelly a pozoruje, ako sa stretá zrak Danušin s Gedeonovým, čo stojí na krok-dva s jej maminkou a zdá sa ju pre tanec obdivovať.

Za Danušou a Herbertom pustí sa vtom druhý pár… i tretí. Kertzer sa nesie so slečnou Schetterovou, temperamentnou brunetkou. Pre Nelly príde akýsi pán z Viedne. Elegantný, trochu tlstý. Hovorí len nemecky a francúzsky. Ona zná obe reči dobre. Krušno jej je, čo tajiť? Ale hrá svoju úlohu výborne. I Gedeon ju poprosí a ona tancuje ani pierce vo vetre. Vtipkuje, zabáva. Danušku oblieta Herbert, ale pozornosť sa sústreďuje okolo Nelly.

— Kto je? Čo je? — hľadia na ňu zvedavci, čo ju nepoznajú.

V prestávke príde k nej i Veston. Len teraz si všimne — pristrojený je, ako sa patrí. Smoking, keď už i nie frak ako iní. Vo vrecku šatôčka. Celkom je feš!

— Slečna, — pozrie na ňu s úklonou, ako by tam na dne duše ešte tlelo čosi, — na jeden tanec.

— Prečo nie?

— A čo vy? — pýta sa ho. — Ste už lepšej vôle, keď ste sa prišli zabávať?

— Zabávať? Nemyslite. Som tu zo zvedavosti, ako sa vie baviť panstvo na našej ubiedenej doline.

Nelly teraz naskrze nemá času rozmýšľať o spoločenských rozporoch. Ani sa jej nechce. Ju zaujímajú — Danuša, Herbert, Gedeon — tí traja. No a Edo, Edo… Ohliada sa, kde je. Keď tu zrazu stane pred ňou.

— Ako sa bavíte, Nelly?

— Výborne. A vy?

— Len tak! Mohol by prosiť o tanec?

— Sľúbená som. Na druhý…

— Dobre!

Simorová cíti — nadchodí osudná chvíľa. — Teraz, alebo nikdy — teraz, alebo nikdy! — zopätuje si Agnesine slová a vír tanca unáša ju po dvorane, zdobenej ružami…

— Veríte? Nelly, — vraví jej Veston do uška, — u Žeruchu na muzike je viac dobrej vôle a pôvabu…

— Verím, — kývne hlavou, hoci nevie, čo povedala.

Sotva hudba stíchne. Edo ju vyhľadá. Veľmi je k nej milý, ale neobyčajne zdvorilý. Ona cíti, ako by jej srdce nedbalo vyletieť.

— Vyčkal som, keď sa budú všetci zabávať. Už sme ako v lese. Môžeme sa vyprávať do vôle.

— Ak vám ľúbo, Edo.

— Ako by nie?? Ako by nie? — nazrie jej do očú, ako by ich chcel na dúšok vypiť. — Lež počúvam novinu… Je to pravda? Ukážte rúčku… — schytí jej pršteky. — Obrúčka? Mohlo by to byť?

— Od vás to závisí, Edo, — sklopí Nelly oči v ružovom zátiší.

— Odo mňa, Nelly? Drahá Nelly, vy viete… keby to záviselo len odo mňa. Ale poznáte otca… Inak to nebude. A ja vás mám tak rád, že by si pokladal hriechom skaziť vaše šťastie. Je to naozaj obrúčka? — prizrie sa lepšie pršteku a tvár sa mu vyjasní. — Očko!

— Ale bude ozajstná, keď vy chcete, — pobledne Nelkina ružová tvárička.

— Nežartujte, Nelly!

— Nežartujem. Uvidíte…

V tú chvíľu cíti Simorová — čosi sa zabilo v jej živote. Zťažka sa ovláda. Jednako prejde s Edom dvoranou v šarlestone, smeje sa… veselí. Kto by vedel o všetkom, povedal by — hrá frašku so zraneným srdcom. A dobre hrá… Súčasne však — všetko predchodí jej cudzím — Danuša, Herbert i Gedeon. I hudba, za čím by ináč mrela… i vzácne ružové ozdoby. Zato tancuje s každým, kto ju požiada. Srší vtipom… zabáva.

— Tá je krásna, ale táto tomu rozumie! — počuť tu i tam. — To je rodená dáma. — Pán Herbert vie, ako ozdobiť svoj ružičkový ples.

Auto zastane v Lesnej nad ránom. Vystúpi z neho dáma v silskinovej bunde. Keď však Agnesa otvorí a zasvieti prišlej do tváre, dobre jej lampa nevypadne z ruky.

— Slečinka, čo vám je? Aká ste bledá?

— Nič! Ospalá som. To je všetko!