ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svarínskovcov zarazí smutná zvesť — Matúšova nemoc sa zhoršila. Bratanci zájdu ho navštíviť. Paľko vezme i Annu so sebou. Však ešte ani nebola u Machov, ako sa sobrali. Chorého nájdu dobrej mysle, ale v ťažkom stave. Milica, pekne urastená biela pani, hľadí nepokojne, ako sa lekári radia, krútiac hlavami.

— Milostivá pani, pre všetky prípady musí pán doktor do nemocnice.

— Ak to musí byť! — povie rezignovane. — Však tu i tak nemá oddychu, — hovorí Jankovi. — Ľudia ho jednostaj vyhľadávajú. To je hrozné, aký je život a čo všetko tí ľudia chcú od neho! Ten to, ten zas oné… A on chce všetkým vyhovieť.

— Niečo z toho poznám, Milica… — zahryzne si Svarínsky do pery. — Beda človeku, kde dnes vycítia vplyv a dobré srdce. Ani nie pre tých potrebných, ako pre tých nenásytných…!

— To je až nenormálne, čo ten človek berie na seba, — vraví jeden z lekárov Beňovcom vo vkusnom salóniku. — Azda by neváhal vziať na plecia celý národ… celý štát.

Bratanci zájdu k Matúšovmu lôžku pohovoriť si s ním, keď sa dá.

— Keď vstaneš, budeš zas robiť, — predkladá mu Janko ako najsamozrejmejšiu vec. — Budeme pracovať spolu. Azda sa to dá!…

— Však vieš, — chytí ho nemocný za ruku, — ten Grbalov už ide. Vykonal som, čo si žiadal. Vypovedali ho…

— Ďakujem, Matúš, — stretnú sa im oči. — Dúfam, dá sa to — dá! Čas dokazuje mnoho… i presviedča. Takto je to nemožné ďalej — najbližší, a takí ďalekí.

— Nie, my sme si blízki, — povie on, ako by len rozkazoval. — Kde sa to myslí poctivo, tam sa už dnes ľahko dohovoriť. Náš problém je čisto ľudský: otázka duší dobrých a zlých, sebeckých a žičlivých. Len keby tomu rozumeli i tí tamhore, — mihne zrakom významne. — Ale v mnohom len nechcú rozumieť ani vám, ani mne. Ešte kým beriem na seba, ale…

Rozídu sa v dobrej nádeji. O niekoľko dní však dostanú do Lesnej telegram: … Matúš umrel, pohreb…

— Pane Bože nebeský, — zastene Svarínsky bolestne, — to sa už ozaj všetci rozchodíme.

V bratislavskom veľkom chráme schodí sa ohromné množstvo ctiteľov. Mohutne zneje organ, ozýva sa smútočný chorál. Do duší vniká čosi, čo ich všetky spája a vyrovnáva. Kňazi i pospolití hovoria o veľkom mužovi, ktorý chcel všetkým slúžiť a ubil sa sám…

Tu je niekoľko Lesňanov. Svarínskovci a Beňovci sedia s rodinou v smútku. Anna má plné oči sĺz. Paľko má o ňu starosť ako o Milicu, ktorej tvár je skoro nehybná bôľom, ani z alabastru. Svarínsky hľadí na veľký, čierny oltárny kríž a na sviecu zprava i zľava. — Aké prostunké… kríž a trochu svetla: celý život…! Hľadí meravo. Vidí vysokých hodnostárov a tie boje tamvon. — Koľká malichernosť!

Keď sa chorál rozhučí majestátne znova, Anna dobre vidí — švagor skloní hlavu, zastrie tvár ručníkom a kŕčovite sa zachveje.

— Život je prikrátky, Paľko, — vykladá mu potom cestou domov. — Tratíme sa ako para. Musíme hľadať nové cesty, kde by sa slialy rozbité sily, uľavovaly bôle a tvorily hodnoty, keď i nie pre večnosť, aspoň pre ďalekú budúcnosť.

— Len či je to možné?

— Život i tak donúti k tomu!

Na doline zas odoberie sa i Krivošiak. I pani Ganslová. Jarkovič z Mokradia tiež si vec rozmyslí a odíde na božiu penziu. Tu by sa jej i tak ťažko dočakal, už totiž takej na celé zaopatrenie. Všetko ľudia, po nich ostáva prázdnota! A kým jedni odchodia, druhí prichodia, lenže je to už iný svet. Mrávika preložia, organista Jakubec prejde na štátnu školu bližšie k mestu. Bukva ostane sám. Veselosti však neubúda, viac len vtipu, čo sa slabšie rodí. Handár Kutliak, starý, sotva kedy triezvy, sadne si na brvná neďaleko horného chrámu, a ak vyspevuje, tak vyspevuje také drotárske, až ženy utekajú pred ním do chalúp.

— Poriadnejšej už neviete, ujec? — kára ho silácka, Anna Paráčech, z rodu Kuželov, prinesúc mu všelijaké haraburdie.

— Viem. Ako by nevedel? — a vezme najprv píšťalku, čo vraj preto tak krásne píska, keď je zo ženskej kosti. Zapíska majstrovsky, pričom dve dierky zapcháva podľa potreby prstami a tú tretiu — najvyššiu — končitým nosom. Keď odpíska, i zaspieva, hoc mu to bez zubov už ťažko ide:

halačí ujec. — No, čož’? — díva sa na Annu, — nie je pekná? Tú môže počuť aj váš kňaz!

Rechtor Kremenáč zas kúpil rádio a stavia anténu. Všetci susedia ohliadajú sa trochu s obavou — čo to bude?

— A pán rechtorko, — nadíde ujec Stránik, keď je už všetko osadené, — ozaj to počuť z tej mašiny kdesi-čosi?

— Poďte! — zavedie ho pred amplión a spustí hudbu… reč… zasa hudbu. — To je práve z Viedne.

— Aká slečinka tam spieva! — krúti cechmajster hlavou. — Ale ozaj z Viedne? A mohlo by to byť?

— Je, keď vám hovorím! — smeje sa rechtor. — Ale keď chcete, chytím vám z Prahy — z Ríma…

— Ach, zázrak, ako rozpráva! To je z toho Ríma, kde je pápež?

— A z ktoréhože iného?

— Hm-hm!

Dôjdu i ženy a napnú uši, mrkajú očami, pokyvujú hlavami. Iba tetička Malekech zo Svíbového vyjde z koľaje.

— Ach, veru by ten rechtor nemal pokúšať Pána Boha, — vypráva cestou z mesta susede Klankovej, ktorá už vydala Kačku za Kľučkech Adama a má už i vnuka. — Však je to veru nie nijako po dobrom!

Juro Prepela zas, keď to počuje vyprávať z tej mašiny, kričí, že je tam smrť.

Ináč chlapci sa ženia — dievčatá vydávajú. I Beta Gabajech nájde svojho, a zas autákistu. Teraz však už naozaj. Jurko Venduš vezme si sivookú Annu Stankech z Božej Hrsti. Kúpi si niečo majetku a žije si kdesi pri Leopoldove, chudobno, ale poctivo. Jano Klupka nechal už tiež kamarátov pre driečnu Kačku Vieškech, červenú, maľovanú, ani pivónia. Vypustil vraj už kopanice z nájmu. Na jeho sobáši je dievok plný kostol.

— Za koľkými ten chodil, a neprebral si! — šepcú. — To je zázrak!

— Už iba Kačkin ostane s kocúrom Milankom!

— Čoby len. Ten chodí kamsi do Zubrova a má doviesť paniu!

A čo len to. Ale na fašiangy je i ples, akého ešte nebolo. Maškarný v Čreniciach.

— Maškrtný pes! — vysmievajú sa lesnianski chlapci.

Inteligencia i ľud, kresťania i Židia tancujú spolu a radujú sa životu. Hufnáglovcí, Ciecesbeiserovci, Silbersteinech Dina z Kozobľakov tancujú spolu s výkvetom doliny. Nelly je už preč. Paula Drúziková obetovala už tiež krásnu gretchen frizúru mikádu, ale tá má doma klavír a Mozarta, Chopina, keď ju už neťahá Vedanta filozofia. Netancuje! Len drobná Ľudka Valerová je chutnučký pajácik. Sedliacke dievčatá majú papierové šaty a bieda za bieda — trhajú sa im pri tanci. Traja pajáci chodia z kúta do kúta. Jeden má harmoniku, druhý trúbu, tretí husle — zabávajú všetkých.

— Treba užiť radosti, kým sme tu!

Svarínsky sa nevie zabávať a ani by sa mu pri smútku nesvedčilo. Ráno si zájde za babičkou Srdovanech. Nájde ju ležať v posteli — opadnutú.

— Čo, babička, len nechcete za tým Ičom? — vraví jej farár žartovne.

— Pôjdem, veru už pôjdem, pán farár.

— Však som vám ešte ani neriekol, čo mu máte povedať, keď budete s ním.

— Keby ja len vedela, pán farár, že si zasa uvidím svoje deti!

— Uvidíte!

— Aj toho starého?

— Aj!

— Však nemusí byť na mňa zlý. Dala som mu i fajočku, i toho tabaku do truhly. To bol ešte ten, čo mu Ičo poslal. Ešte mi naloží — ale mi vraj z toho tabaku nedaj nikomu. Čoby ja len komu dala — má ho tam! Keby len aspoň mňa mal tak kto opatriť!

— Nebojte sa — opatríme i vás!

— Veď vy len potešíte každého. I tým deťom — sirotám — poslal ten pán prezident na Vianoce tisíc päťsto korún, keď ste mu písali.

— To je bagatel. Azda bude i viac.

— A len ma príďte potešiť, pán farár, — ešte jej je vyschnutá tvár vždy nie bez farby. — Ja už nebudem tu dlho.

— Prídem!

V krčme stretne hostinskú. Krúti sa a vysluhuje i s dievčaťom, Boženou.

— A ide vám to nejako?

— Ide, len tej výplaty je veľa! — vystaráva sa vdovica. — Neviem, ako to udolieme… i tam, i inam. Veru nám je ťažko žiť. Azda to však nejako udržíme.

— Vám je ťažko, — ohlási sa Cigán Piško, niekdajší komandant na obecnom dome. Husle na stole, pohárček v ruke — ide práve z Čreníc z maškarného plesu. — Im je tak, — obráti sa k Svarínskemu, — a iní nevedia, kam od rozkoše, pán farárko! Idem z tej komédie. No, ja som Cigán, — vykladá, — ale nech mi tak svätá Panna Mária — nikdy som takého čosi nevidel! Tá Sibylia má pravdu, že sa budú ženy strihať a čo všetko… A Pán Boh to nemôže trpieť ďalej. Kdeby, pán farárko? Však tam bol chlapec — dievča a dievča — chlapec. A videli by ste len tú Silbersteinovu frajlu. Do pása jak chlapec, kolená holé — holučičké. Iba také aksamietové nohavičky čo mala na sebe.

— Piško, ty tomu nerozumieš, — opravuje ho Kačkin, čo si prišiel tiež s ním črviačika otráviť. — To sa ti len tak zdalo. Ona bola oblečená za skauta. A aké je Dina švárne dievča. Také má krásne kučeravé vlasy a ústa ani čerešne, — mľaskne gambami. — Ty to nevieš.

— Čoby len nevedel. Však som bol tam. Taký svet som ja ešte nevidel.

— Hja, aký svet si ty ešte nevidel. Tu jest i u nás mnoho všelijakých svetov.

„Ten Kačkin to vystihol,“ myslí si Svarínsky doma, čo on už dávno zbadal. Tu jest mnoho svetov. A ľuďom sa zdá, svet je jeden. Ten, v ktorom oni žijú.

— Čo robíte, pán farár, — vyruší Svarínskeho kaplán Gelovič.

— Ale bol som u Srdovanov. Sišiel som sa s Piškom a Kačkinom, — vypráva mu celú históriu. — Naozaj sú to svety, všelijaké svety… i na našej doline. V inom svete žil Srdovan. V inom žijú Potočný a Čereň z Čreníc, i Spica a Zuzic v inom. V inom tetička Súčanech, a v inom totka Surovcech v Škriatkovom Žlebe, alebo mamenka Holúšech. Krivošiak, Fraštacký, gazdovia, Metielka, kurátor Burý, Stanko, Lúčan, Svetlý, legionári. A zas ďalej Strunka, Župica, Adam Ručenech, vareškár…

— A viete, ako ho nakreslili na bránu?

— Adama? Viem! Ale hoc — on tiež patrí k tejto doline, tak ako my, alebo tá výšivkárka. Jedna-druhá z nich je ako jej pramatka za Svätopluka kráľa. Iní sú z doby reformácie. Iní z časov protireformácie. Niektorí žijeme dnes… Župicovci o tisíc rokov vpred… Jozek o dvetisíc. Tu máme tisíc svetov, všetky — ako kdekoľvek na božom svete, kam zájde vlna ľudského života. Tak ako v Londýne, Paríži… umenie, filozofia, veda… všetko, všetko je tu, — vysvetľuje Gelovičovi skoro profesorsky, — len to má svoje zvláštne, zaujímavé formy. Či nie?

— Má!

— A z tých svetov, toľkých svetov tvorí sa nový — pre nové pokolenie. Vytvorí sa, či nie? — jedno! Ale sa tvorí i skrze nás a my hľadíme na to.

— A do akého sveta zaradíte Beňu? — zvedavý je kaplán. — On je, pravda, nie z našej doliny.

— Tak je, ale môže sa nájsť všade. Svet jeho je vlastne tým, čo sa rodí pre všetkých. Čo sa musí zrodiť, ak upadnuté človečenstvo nemá utratiť smysel pre krásu, mrav a dobro. Ak ho nemá zničiť jeho chorobne vystupňovaná náročivosť. Musíme si hľadieť zjednodušiť složitý život a nájsť radosť v prostote. Povedal by som — v sedliackom primitivizme!

— Myslíte, vrátiť sa k pluhu ako on?

— Nie, braček. Ale vrátiť sa k tej životnej filozofii, čo predkov našich tešila i s málom. Pozri, zbadáš to na našej doline, ale i po mestách a na celom svete — aký divý sraz svetov a aký obrovský shon, koľké besnenie vyvádza vystupňovaná náročivosť! Kam to zavedie jednotlivca? Kam národy? I na našej doline pribúda nás každým rokom, a — zeme nepribúda. Náročivosti však — hej. A keď je to všade, koniec toho musí byť katastrofa alebo duševné obrodenie. Myslíš, náš národný život nebol by hneď iný, nech sa toto chápe? Nebola by iná i tá stavba vlasti? Bola… a radosti, šťastia by bolo viac. Ale my nevieme byť ako Beňo. Pre cudzie svety náročivých nadľudí a nadnárodov nevieme nájsť svoj vlastný — krásny, šťastný svet, kde beznáročivosť uspokojí sa s málom a spraví dosť miesta i pre tých, čo nemajú nechty a zuby. — Ty chceš ešte do cudziny, Miško?

— Rád by!

— Choď… skusuj, kým si mladý! Ale pre cudzie svety tamvon nezabúdaj na zaujímavé svety tu doma a na ten svet, čo sa rodí tu. To je svet, preň nenájdeš nikde univerzitnej katedry.

Gelovič rád počúva Svarínskeho a vždy sa má čo spytovať.

— Ako dobre, pán farár, — pripomenie mu inokedy, — že som bol pri tom osudnom Vestonovom výstupe.

— Vidíš, to je pravá protiva lesnianskeho sveta. A kam vedie?

— A čo je s tým človekom? Neviete?

— Dostal sa vraj do ústavu choromyseľných. Teraz študuje kdesi, ak neumrel. Chudáka — mal som ho rád pre jeho nešťastie. Pre vôľu, čo chcel mať a nemal. Bár by si jej nadobudol a našiel stratené svedomie!

Skoro potom nadíde i Gedeon na lesniansku faru.

— Prosím ťa, Janíčko, — vpadne hneď priateľsky, — však vieš, prečo idem. Ako som ti vravel v Ľadnici, som na najvážnejšom bode svojho života. S Danuškou sme sa ushodli sodať sa v Lesnej — vo vašom chráme.

— Teda ozaj?

— Naozaj… Nemôžem pracovať bez toho dievčaťa… neviem žiť! A vynasnažím sa zabezpečiť jej dobrý život. Budeš taký láskavý?

— S najväčšou radosťou, priateľu! Požehnať jednote, vzniklej na základe lásky — je mi cťou!

Dva prizdobené koče hrčia v označený deň z Klenova do Lesnej. Gedeonovci so svedkami. On v cylindri, s perom na prsiach, ona s vencom na hlave, v ľahučkom závoji.

— Chceli sme prísť len tak, — usmeje sa šťastný ženích na fare. — Ale nech svet vidí, že je to vážne. A máme i vzácneho svedka — doktor Chládek!

— Ach, vitajte i vy, doktore, — potrasie mu ruku Svarínsky. — A čo robí profesor Ledník?

— Prednáša v Amerike. Získava česť našej vlasti.

— Keď mu napíšete, pozdravte ho! A nech mu Pán Boh pomáha!

— Pekná je tá Danuša, — pošepne Breda, došlý tiež ako svedok, Svarínskemu.

— Pekná…

— Ako anjel! — hovoria si ľudia cestou, pristaviac sa len tak náhodou. — Však sa narodila na našej fare!

— Kto by to bol myslel, keď to ostalo malé. Taká sirôtka!

Po skončení obradov Svarínsky vyprevadí novomanželov ku koču. Lúčiac sa s Gedeonom, odtiahne ho trochu a vážne pozrie mu do oceľových zrakov.

— Máš ju rád? — povie mu.

— Mám!

— Veľmi rád?

— Veľmi! Neviem, ako sa ti odvďačiť za láskavosť.

— Sprav mi voľačo kvôli, — usmeje sa i na mladuchu, ktorú zvedavosť potiahla za nimi.

— Len vrav! Tebe všetko!

— Nezapomeň v svojom šťastí na bôle toho ľudu, čo ti vychoval tento kvet!…

Láska kvitne na doline ako vždy. Len už pani Ganslovej niet, čo by ju realizovala. I Hosa-Iva poručila ducha, keď je už i tak nový svet. Ale mladým sa pomoci nájde. Nastupujú nové osoby. Jolana už tiež nevládze do mesta s tými operencami. Ktože si len vezme to jej postavenie? Iba ujec Krupica je rezký. Chodí po doline, zháňa, a keď jest do fajočky, všetko jest!

V nedeľu zazvonia a národ hrnie sa do chrámu.

— Aký pekný národ!

— Dobrý deň — pochválen, — nehádajú sa.

Iba Ručenech vareškár chodí ešte do Klenova so svojimi dvanástimi učeníkmi. Tí čakajú príchod veľkých vecí.

— Keď sa načakajú — zunuje ich to! — pohmká si Potočný, idúc s hrubým Tranosciom pod pazuchou hore hneď po prvom zvonení.

Svarínsky má už zas v chráme všetkých. Získal si ich láskou, trpezlivosťou, dobrým slovom. A tu je už v dušiach tak — po búrke jas.

Na chóre, vedľa podrichtára Beňu, sedí si ticho počerný, inteligentný Čereň. Nevynechá z kázne jednej vety — jedného slova, čo by nerozobral. Pri rozchode hľadí dolu uprene na pestrý obraz. Dievčatá, potom i ženy postupujú na oferu. Snuje sa veniec okolo oltára… Gazda sa díva… díva, zrazu sa mu len svezie slza po opálenom líci.

— Čo ti je? — nakloní sa Beňo k susedovi, kým Kremenáč mohutným barytónom dospevuje pieseň.

— Ale nič, — utiera si oči šatôčkou. — Prišlo mi ľúto akosi. Iný je to už svet, — hodí posunkom s chóru. — Kroja už skoro niet a s tým sa tratí všetko. Všetko, vieš? — šepce mu. — I úcta k starším, i dobrá vôľa, i schopnosť, všetko!… ešte len i tá nábožnosť! O niekoľko rokov už by nás tu ani nepoznali. A nedá sa to zachrániť…

— Azda by sa i dalo, keby ľudia chceli. Ja by…

— Ale koľko je takých, ako si ty? Ty si nám to nevychvaľoval. Zaľúbil si si to a vzal na seba. Tvoja žena oblieka sa do toho a ty sa v tom tešíš. Lenže ty si jediný — výnimka, rozumieš?

Popoludní vyvezú sa Svarínskovci pod Orechové. Beňovci sú už zas majetkove dobre. Strýko Adam v Mýtnej zomrel a všetko im poručil. Na chalupe to však nepoznať. Všetko je, ako bolo, čistučké, prizdobené. Elenka farských má už kroj. Vierke by sa ešte kasanka nedržala dobre okolo pása. Tá má vyšívané šatočky.

— Ako im to len pekne svedčí! — pochvaľujú ženy, čo sa rozkladajú voľno po zelenej pažiti. — A tej neúrečnej, — všímajú si staršej, podobnej na mamu okrúhlou tvárou a veľkým, pekne uloženým zrakom. — Aká dievka!

Po nešpore vyjde i kaplán za nimi na bicykli. — Ako je len utešene, — rozhliada sa Gelovič, stierajúc si pot.

— Pekne je tu, pekne, — poskakujú deti po pažiti, podívajúc sa tu i tam na chalúpky ako v rozprávkovej knižke, čo im doniesol Ježiško. Na doliny, zelenú bučinu… na dedinu i Klenov. Ba až na Zubrovský zámok.

U Beňov je radosti. Janko je už žiačik. Jeho sestrička má tiež kasanôčku. Anna jej ušila a naskladala — takú maličkú.

— Aké je len chutné, — bozká ju na čielko ujo farár. — Mala by nás tak prísť pozrieť tá naša mať z Mýtnej. Potešila by sa!

— A čo neprídu? — uprie Anna svoj sivý, hlboký pohľad s otázkou.

— Vieš, dievka moja, staroba — choroba. Myslela by, dom by sa zvalil a tí tam doma neopatrili by sa bez nej. Pôjdeme ju raz všetci navštíviť.

— Pôjdeme! Ja som i tak ešte nevidela tie krásne vrchy.

Z okolitých chalúp sídu sa i ostatné deti. Však tu ich veru jest všade. Dievčatá Bolvanech, Ručenech, Marišine zpod Višňového — raz-dva sa skamarátia. Kaplán sa tiež zamieša medzi ne a ihrajú sa, vyspevujú spolu.

— A kde je Evuša? — pýta sa farárka starej Holúšky, tiež už akosi soschnutej od starostí i od veku.

— V tom Paríži kdesi, — hovorí vdova. — A veru sa mi to ani nezdá. Nie jej je zle. No, práve nám píše pre rodný list. Tam sa vraj vydá. Ktovie, či sa nezahrdúsi. Vždy mi príde na um tá Šíverech, čo sa vydala za toho Srba. I šla ho hľadať a vrátila sa. Čo má z toho? Cudzina je len cudzina.

— Ach, Evuša má rozum. Tá iste vie, čo robí!

Paľko zasa ukazuje Svarínskemu svoje gazdovstvo. Vypráva mu o Čereňovi, ako mu vyhŕkly slzy v kostole.

— To je pravda, — pochopí hneď bratanec. — Ten človek má svoj svet a cit pre krásu a veselosť. On je ešte dokonalý typ hynúcej slovenskej kalokagatie. Taký je i Peterec. Keď vidia hynúť okolo — svet krásy a starých mravov, ľúto im je. Ľúto… a má im byť i za čím. Kto by to vedel zachrániť, bol by hoden veľkého mena.

— Čo? Tú slovenskú kalokaqatiu?

— Áno! A my by sme i chceli — kto nám však rozumie? S ľudom hynie i jeho duch a krása a Francúzsko, Arqentína, Kanada len dodá tomu. Nástojíš na nezbytnej ochrane, dostane sa ti Grbalov!

— A kde je ten človek? Nepočuť o ňom…

— Vypovedali ho a šiel — ako počúvať — z jedného mesta do druhého. Ale konečne je preč… Hej, Matúš, Matúš, — zavzdychne si Svarínsky. — Ten tvoj ľud treba ešte hájiť, vychovávať, a kto sa obzrie oň? V Anglicku rezervovali by si ho ako estetickú zvláštnosť — svetu na obdiv. My sme chceli — slabí sme.

— Eh, čoby len, — zaiskrí sa Paľkovi v tmavom zraku, -— treba dúfať. Nedávno mi hovoril Herbert Gmunt, azda sa mu vraj podarí zainteresovať o tento kraj americký kapitál. Cementáreň len na seba čo pracuje, tehelňa vypláca sa trochu lepšie, elektrika už svieti v Čreniciach, ale z Lesnej je nič… naše plány, — usmeje sa trpko. — Ale, hľa, autobus už chodí, i dva, trhovníci sa prevážajú. Telefón sa koná a tú surovú ľudskú silu hodno je povážiť!

— Iba ak by ozaj cudzí. Svoji ťažko. Ak i majú kapitálu, nemajú smyslu pre také veci.

Dúfajme! Človek nikdy nesmie žiť bez nádeje. Dobrá myseľ v tŕni rastie!

— Čo je zlé, — hovorí náš kurátor Paľo Burý, — keď je nie horšie, dobré je! — pristaví Janko bratanca pred bránou. — A nádej máme, — ukazuje mu na rozihrané, bezstarostne vyspevujúce detváky.

V čistunkej sedliackej izbe s policou na stene, plnou kvetavých tanierov a krčiažkov — zasadnú si všetci. Anna prichystala všetko dobré. Jedia zchuti — najmä deti, čo sa vyskákaly. Gazdiná ponúka ich prostunko a milo.

— Vezmite si… Ešte toto… Ešte…!

— Ty si ešte vždy ako za dievčaťa, Anna, — pohladí ju Svarínsky po okrúhlej ruke. — Ozaj sú to tvoje deti?

— Veru už moje! — rumení sa mladučká, krásna mať.

— Nech neviem — neverím!

— A máte radi otecka? — spýta sa teta farárech chlapca, čo opretý o otca nevie očú spustiť s chutnej farských sedliačky. — Máte?

— Máme!

— A za čo by ste nám ho dali?

— Za nič! — odpovie Anička, a vyskočiac mu na lono, chytí ho okolo hrdla.

— Ani ja vás, deti! — usmeje sa Beňo spokojne.

— To je šťastie! — nahne sa farár k svojmu kaplánovi. — Len to nemožno z kníh vyčítať. K tomu si ty, Paľko, — pozrie významne na bratanca, — k tomu si tých kníh nepotreboval!

— Azda aj! Musel som ich najprv preštudovať, keď som chcel vedieť, čo v nich niet.

— No, na našej doline treba len oči otvoriť a započúvať sa. Tu jest všetkého. Čo sme už len my zažili… Švihula-Nešvihula… čierna mačka… ogrmáne v apatéke… Kešo na záletoch… Beta Gabajech sa vydáva, — vyratuje Svarínsky na prstoch. — Hnevu… lásky… hlupstva i múdrosti… všetkého. Tu sa rodia piesne, povestí, porekadlá, ako kvet výšivky pred naším zrakom. A sme vraj ďaleko od sveta…

— A to ste počuli? — zvestuje stará Holúška. — Však si vraj ten Čelkech harmonikár chcel zobrať Kuželech Marišu z Vlčích Jám. Dievča za ním liplo a starí nechceli. A tu ona len posháňa si čo najpotrebnejšie a poď s Ičom do sveta. Tam sa kdesi sosobášia.

— Únos, na moj’ pravdu! — kýva Beňo hlavou, dokarujúc sa pritom s detvákmi.

— No, to tu ešte nebolo.

— Dobre hovoríte, pán farár, — prisviedča Gelovič. — Všetko je tu!

— Život ako všade…

recituje kaplán.

— Tak!

Teplý súmrak padá na dolinu, keď sa Svarínskovci poberajú. Celé Orechové ich vyprevadí. I starý Kozák, posipkávajúci z fajočky, i kudlatý Brondo.

— Zdravý vzduch! — vypne sa farár a vydýchne zhlboka. Na vysokom čele nevidieť mu mráčika. — Hľaďte, tie hory, aké sú krásne. A tie dolinky… chalúpky dolu… dolu, až hen do Čreníc. Čo je tu života! — prechodí zrovna do nadšenia. — A vieš ty, Paľko, — vžiaria tie zelenkasté, ostré oči na dno jeho duše, — vieš, čo sa mi zdá?

— Čo?

— Že nie my žijeme, lež žije dolina! Dolina, čo si prihliada tisícorakému divadlu a z nej vidieť celý… celučký… šíry svet!

Koniec.