ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Lesnej zatiaľ zpočiatku je ticho. — Iba v krčmách sa mudruje. Beňo už teraz pohne svojich… Srdovan, Stanko a legionári dajú sa do toho. Ľudia prichodia zo sveta, má kto uši otvárať.

— Veru, vy, luteráni, — volá zas ujec Želovič, ten vlasatý, čo bol u Jeho Jasnosti, — vy ani neviete, koho máte. My vieme, kto je váš farár.

— Čo by ste len vedeli, — napaľuje ho, ako pri takom, v Stankech krčme Jano Zadných.

— Ba ty čo by si vedel! — stane si pred neho ani Jarkovič nad žiaka. — Náš páter Skalka a váš farár Svarínsky… nech im dá Pán Boh zdravia, — nadvihne si okrúhly klobúčik. — Ani dobre nebude, kým tí nevyhrajú!

— Svarínsky je chlap, — prisviedča i Peterec, až mu oči svietia. — Preto i tak letia doňho.

— Kto letí? — zamieša sa vtom hladký Spica, došlý i s kamarátom Zuzicom ako náhodou. — Kto?

— I ty, šľak teba trafil, — zahriakne ho hneď, ani keď si už hlava nedá nikomu rozkazovať. — Čo myslíš, azda my nevieme, komu slúžiš ty a komu on?

— Ale, švagorko, komu? — uškľabí sa úlisne.

— Nuž — on Bohu a ty čertu!

— Ba sebe… sebe! — kričia ľudia.

— To je jedno!

O chvíľu sú v klbku a už sa to sype.

— Ty si nám to… Ty si nám oné! — ozýva sa krčmou i na Zuzica, ktorý sa snaží ukázať nestrannosť.

— Ale dajte pokoj, ľudkovia! — tíši Metielka rozvadených, keď sa Spica soberie a vyjde. — Čo z toho?

— Nič nevrav, kmotre! — bije už Peterec. — Ty si tiež taký ako on.

— No, ja som vždy s vládou — netajím. I teraz vidíte, však nám je dobre, keď nám ten pán minister vykonali, že nemusíme platiť od zabíjačky. Či nie — ha?

— Čož’ tam po zabíjačkách. Ale si proti nám. I proti farárovi.

— A čo ten farár?

— Chce nám, Slovákom, pomôcť. Slovenskej chudobe!

— Čoby len pomohol… — ide z reči do reči, a nie bez hádok a kriku. V niektorých krčmách je ešte živšie. V Čreniciach sú hádky vo dne v noci. Z bohatších gazdov niektorí nevedia farárovi odpustiť, že sa starie do takých vecí. Iní to zas pochvaľujú úmyselne. Tak sa napaľujú.

— Dá ten pánom dosť roboty, — pripomenie zavalitý Dučka u Kaliniaka.

— Vždy sa nájde na psa chlopec, — sekne ktosi z kúta, kde sedí viac popredných gazdov.

— Počuj, — trafí Dučka hneď na človeka, z ktorého to vyšlo. — Aby neboly z toho lefačky. To ti je Svarínsky pes?

— A čo sa túla? Čo nesedí doma?

— A druhí sa netúlajú? Nech mu Pán Boh pomáha!

— Ba nech ho šľak trafí… Azda on vyhrá?

— Vyhrá!

— Nevyhrá… — a už sa i tu kudlí. Tváre červenajú a nedávni kamaráti, susedia, kmotrovia, švagrovia dvíhajú stoličky. — To je farár? A takého máme my platiť?

— Počujte, hej, — skočí medzi nich Ferovič, oddeľujúc ich rukami. — Nevaďte sa. Ani vy nevyhráte, — ukazuje na nich prstom, — ani vy. Ale, — obráti ukazovák na seba, — vyhráme my, komunisti!

— Ty si už vyhral, keď si si majetku vykrútil krky.

— Ó, ja ešte budem mať zeme hockoľko, — zasvietia mu istotou drobné oči.

— A kto ti dá?

— Nadelia mi!

— Z čieho? — obzrie si ho Dučka pohŕdlivo.

— I z tvojho, vieš? — postaví sa Ferovič ako chrček smelo pred neho.

— Ach, ja tebe tristo matier, — schytí chlapa a fuk s ním von, ako kedysi preto, či je Masaryk prezidentom a či nie.

Do obcí dochodia noviny — také i onaké. V Čreniciach svedčný Valko rozdáva, čo príde. Ľudia čítajú, kade chodí farár. Ako kde ho vítajú. Časopisy idú z ruky do ruky, kým sa nerozdriapu. V nedeľu je prvé shromaždenie. Svarínskeho priatelia prídu rečniť do Čreníc. Lesňania sa sosypú pred zvonicu, ak by sa niečo stalo. Beňo, Srdovan, Stanko, Lúčan, Svetlý — všetci sú tu. Reční sa hladko — biedy dosť. Ľahko na ňu poukázať. Pozemková reforma… dane…

— Tak je, tak, — privolávajú prívrženci rečníkovi.

— Čo on vie, čo sedliakovi načim, — dovolí si jeden z odporcov.

— A ten vie, čo nám kedysi rečnil v Lesnej, že sa už nebude platiť od zabíjačky? A financ Pichl veru povedal — musí sa!

— Musí… To by ja uvidel!

— Však uvidíš, šľak teba trafil!

— Ba teba, ty…

Notár Mrávik úzkostne počíta svojich. Vidí nepomer a že je to už tam. Nepriateľstvo sa počalo. Kto to len odnesie? Na doline vrie to ani v kotle. Hádajú sa chlapi i ženy, mládenci i dievky, i tie deti drobné.

„Davy sa pohly,“ uvedomuje si Beňo. „Akí sú len iní tí ľudia. Celkom iní.“

— Anna, — klope v noci Potočných mládenec u Dučkov na okno. — Anička, otvor mi!

— Ó, ja tebe nie, — ozve sa z kuchyne dievča na dlhé klopanie. — Iď si za Marišou Spicech. Tá je z tvojho fialu!

Deti vykrikujú zpoza uhla na seba. Všetko je na ruby.

— To nám toho narobil ten farár!

— Ba ten Beňo s tým Srdovanom. Nech nie oni, obesenci, farár sa nechytí do toho.

Pracuje sa na troje. Katolíci hľadia prevažne na svojho pánka. Starý Bukva vyjde zo svojho zátišia a ponavštevuje si svoje ovečky. Ani Cigánov neobíde. O tú druhú, väčšiu časť napínajú sily notár Mrávik so svojimi a na druhej strane Beňo, Srdovan a ostatní.

— Musíme ísť i do susedných obcí, — radí Srdovan. — Do Jahodného, na Lúčky, do Bodovej. I ďalej, kam len možné.

— Pôjdeme, — hotový je najmä Kremenáč s kamarátmi.

Istého rána zjavia sa v Lesnej letáky. — V nich čítať o Svarínskom medziiným „… a ten frfloš na tej fare…“ Kto to rozniesol, ten rozniesol. Ľudia čítajú a krútia hlavami, ešte len i tí, čo sa nechceli miešať do toho.

— Frfloš? No-no! — mrzí sa i Adam Lúštikech. — Prečo frfloš?

— Keď im pravdu vyfrfle, — opiera sa ujec Krivošiak na kvakuľu, ohliadajúc sa pred Svetlého šenkom po hŕbe ľudí. — Pravda hryzie.

— To… to, — lapá sa oheň ako so strechy na strechu. — To poriadny človek nemá si ani zafrflať, keď sľubuje zem sedliakom a dajú ju pánom? Nemá na také kadejaké Mahulieny?

Beňovci ani nespávajú doma. Chodia raz ta a zas inde po celom okolí. Anna pod Orechovým už sa i vystaráva o muža. Dôjde len v posledné dni. Ani teraz nemá oddychu. Sotva sa vyspí, ide za kamarátmi.

— Poďme do Jahodného, — nadhodí u Srdovana.

— Poďme…! — a soberú sa hneď ráno cez pole, plné blata — niekoľkí.

Keď dôjdu do úhľadnej obce, ľudia vystrkujú hlavy za nimi z chalúpok. I ženy sú zvedavé. Jedna-druhá upraví si ručník na lopatky a poď.

— To sú Lesňania. I ti budú rečniť?

— Teda už tretí dnes…

— A čo ste vy tu, tetička? — volá Štefan na bystrú gazdinú.

— Čo? — obzrie sa táto, váhajúc, či má čosi povedať a či nie. — Nuž my sme tu veru socialisti.

— Ba kieho? Veď ste vy nie robotníci. Žijete z rolí.

— Čož’… Ale musíme do sveta za obchodom — na Moravu — do Čiech. A nech sme takí ako vy — nepustili by nás.

— To je už reč!

Pred hasičskou stanicou zástup ľudí. Akýsi človiečik s kozou briadkou, vykladajúc svoje, temperamentne rozhadzuje rukami.

— Na moj’ dušenku, — chytí Stanko Srdovana za ruku, — však je to ten, čo nám chcel v Raduchovciach rozbiť shromaždenie.

— On je to, potvora! — odpľuje si Štefan. Beňo pozerá richtára dohovoriť sa s ním o reči.

Tu však zrazu ľudia obstanú Lešňanov a počnú do nich zle-nedobre. Za nimi obalkujú sa Spica i Zuzic, čo tiež majú mať shromaždenie.

— Eh, kto by to už toľko počúval! — odcrkne si pomedzi zuby chudorľavý gazda a ide domov.

— Čí si ty, Jano? — zavolá tam za ním ktosi.

— Čo ja viem? Materin!

Nastane smiech.

— Tu sú už ľudia blázni napolo, — pokynie Beňo. — Poďme do šenku. Porozprávame sa s našimi.

Sotva však vojdú do krčmy, už sú za nimi i niekoľkí zo zástupu. Beňo vysvetľuje sedliakom, Srdovan ho zamení. Vtom sa mu zamieša do reči ten s tou kozou hriadkou.

— Budeš ticho? Čo ťa toľko páli? — okríkne ho územčistý Stanko, mocný, odvážny chlap. Nedarmo pochodil Sibír. — Nebolo ti dosť v Raduchovciach rozbíjať nám schôdzu? Pamätáš — ty cudziar?

— Ja som legionár! — odsekne mu tento, potrhajúc si koziu briadku.

— Ty si legionár? — skočí Stanko k nemu. — Ukáž legitimáciu!

— Nemám jej pri sebe.

— No, ty jej nemáš? Ja mám, pozri! — vstrčí mu ju pod nos. — Čo my už nemáme mať práva ani len povedať si, čo nás bolí, pre vás vo svojom dome? Zato sme my bojovali — ha?

Nastane trma-vrma. Zvada tu — i tam. Z rečnenia je už nič. Spica a Zuzic usmievajú sa tak zboku.

— A teraz ideme na Lúčky! — volá Srdovan nadráždený.

— Jój, len ta nie, — stane im korpulentný notár do cesty. — Dajte si letáky, plakáty… všetko vám vezmeme. Len ta nie — tam by tiekla krv.

— Eh, čoby sme my vám dali. Nepoznáme sa? Sveriť na capa kapustu — to už hej!

— Všetko, všetko vám spravíme, — prosí notár. — Uvidíte!

Namrzení vrátia sa Lesňania domov, zablatení vyše kolien. Sotva si však zjedli niečo u Srdovana, dôjde rechtor Kremenáč, červený, rozjarený.

— Boli u mňa, — hovorí. — Ponúkali mi všeličo, len napadnúc Svarínskeho od chrbta.

— A ty si im čo? — pozrie naňho Beňo.

— Poďme do Bodovej! Tam je tiež ohlásené shromaždenie.

— Poďme!

Zájdu do Čreníc, posadajú si na Valkov voz a idú rozkvaseným poľom. Beňo, rechtor Kremenáč, Stanko, Srdovan, i sám gazda Valko — dodávajú si chuti.

— Veď len tie plemenné prasce, čo dostal tam akýsi Poklus, všetkých azda nepodkúpia?

V obci je ani v mravenisku. Najmä okolo obecného domu, kde sa má rečniť.

— Počujte, priatelia, — pridá sa k Valkovi popri voze akýsi známy, v prucli i v halienke. — Dajte si pozor! Včera večer sa tí tam radili v Sokolovni proti vám. Zato my sme tu, katolíci. Nebojte sa!

— Azda by sme sa Poklusových prasiec mali báť! To by nás ctilo! — ozve sa Stanko odhodlane.

Voz zastane — občania ich obstanú. Vidieť hneď i vyzývavé tváre. Nízky, počerný chalan siaha do voza a driape letáky Stankovi z ruky.

— Čo chceš, ty panghart naničhodný? — okríkne ho, až sa dá do behu.

— I ty si tu, Stanko? — zvolá naňho vysoký, suchý chlap, Poklusov brat, tiež legionár. — A nehanbíš sa?

— Ba ty sa hanbi! Nech žije Ján Svarínsky!

— Nech žije! — ozve sa so všetkých strán, kde stoja Bodovania — katolíci.

— Ba nech ho vred krúti! — vykrikuje akýsi vytiahnutý človek, rozhadzujúc rukami i hlavou. — Jabĺčka mi sľúbil, a predal ich druhému. Je to farár? Jabĺčka-á…

— Čoby sa ten s takým, ako si ty, púšťal do reči!

— Ja-bĺč-ka-á-áá…

— Čuš!

Beňo medzitým otvorí shromaždenie. Rechtor Kremenáč prevezme slovo, a stojac na rečništi vo vojenskej póze, ohnivo vykladá. V obrovskom zástupe chodia rozbíjači od kúta do kúta, ani potkan v klietke. Nejde im to však nijak. Tu hrkocú vozy zdola. Idú po drevo do doliny.

— Narazme ich medzi nich! — mrknú na seba ushovorení. Lapia kone za uzdy a obrátia záprah do zástupu.

— Ach, vy zbojníci! — pochopia hneď druhí a priskočia s inej strany. — Nemáte dosť cesty?

— Tadeto musia! — blýskajú oči.

— Nesmú!!

Chlapi sa pochytia, nastane ruvačka na zemi. Kremenáč reční… Legionár Stanko jasne vidí, ako jeden z ruvačov vytiahne nôž, rozženie sa a — bodne.

— Hovädo, — mieša sa do výkriku, — však si to do svojho!

— Poklusovi pichol do väzov.

— To už trafil — hej!

Rozumie sa — je po schôdzke. Nech sa hneď nezakončí, je z toho bitka. Niekoľkí Bodovania vyprevádzajú Lesňanov. Iní zasa vykrikujú na nich.

— Ma-ďa-ró-ni!

— Si ty rechtor? Pre teba musel môj brat krvácať…

— Ba pre vašu sprostosť! — odsekne Kremenáč.

— To je národ! — zavzdychne si Beňo, idúcky popod sady.

Valku poslali s vozom rovno do Čreníc. Oni idú pešo. Dolný chrám, podobný hradu, belie sa im v ústrety. Jesenné ticho. Ako však prídu bližšie k dedine, začujú krik.

— Ktosi reční, — trhne to všetkými, — Poďme!

Pred obecným domom skutočne zástup ľudu. Akýsi drobný človiečik mrká očima na prítomných. Socialista a či čo. Notár Mrávik predsedá, len rečník sa nikam nemôže k slovu dostať.

— Ľudia, nepočúvajte ho! — počuť z davu. — Čo dobrého môžu oni spraviť nám, roľníkom?

— Veru nič. Ta s ním… Dolu s ním! Čo nás tu príde pokúšať? — vŕtajú výkriky.

— Počujte, drobný človek, — podíde k rečníkovi Kremenáč a položí mu ruku na plece. — Nič sa vám nestane. Povedzte si svoje! Ale dovoľte potom i nám povedať…

Rečník však ani nemukne. Soberie sa a je po shromaždení.

— No, z toho bude ešte prachu! — nahne sa Mrávik k richtárovi, Pokryváčovi spravodlivému.

— A prečo, pán notár? Však sa mu nič nestalo.

— Uvidíte!

Zatiaľ na kopaniciach odohráva sa ešte len komédia. Četníci išli dobre pred obedom humnami. Spica, Zuzic a jeden-druhí mali dnes úlohu na doline. Ľud sa i sišiel pred Žeruchu, ale rečníci nemajú veľa radosti.

— A čož’ myslíte, ľudkovia, — hovorí Spica milučko, usmievavo, — azda je ten farár múdrejší ako ja, keď má mnoho kníh?

— Ale… ale, švagorko, — narovná si fúzy ujec Šívera a šľahne okom, — nedajže sa vysmiať! Myslíš si, sme my už tu na týchto kopaniciach takí sprostí ľudia, že by sme nevedeli, čo ty chceš?

— A čo vám dá ten farár?

— A ty čo nám dáš, toť! — nadvihne jedna ženička sukne.

— Veď nás aspoň vypočujte! volá Zuzic, ktorému sa to už nijako nezdá. — Čo nás nepoznáte?

— Ba vás, Aduško, až veľmi dobre poznáme! To je to… — a fuk, počne lietať kamenie.

O chvíľu vracia sa už voz dolu dolinou. Četníci okolo neho stúpajú v povedomí vážnej povinnosti. V obci, ako ich zbadajú, nastane tiež huk. Robiť sa už nechce nikomu. Ľudia sa sháňajú na diváky. Krčmy sú zatvorené, ale však doma jest slivovice — čož’?

— Aký zákaz? — glgne si ujec Petercech v komore od oka. — Vypijem si, kedy chcem. Čo mne kto bude zakazovať? Stará, — volá na okrúhlu, ešte vždy svedčnú polovičku, — podaj mi halenu!

— A načo ti je?

— Ideme proti farárovi…

pospevuje si ujec, potriasajúc peknou šedivou hlavou.

Ako však vyjde na ulicu, je po dobrej vôli. Zazrúc voz pred kostolom, sprevádzaný četníkmi, pustí sa do kriku, až ľudia vybehujú z chalúp.

— Ty sa chceš stavať proti nášmu farárovi? Ty… — a už sa to sype.

Spicovci ani sa neohliadajú, len kážu hnať. Pre četníkov však nemožno. Ľudia sa smejú — kamenie počína poletovať. Pred obecným domom prichystané rečnište čaká kohosi. Márne!

— Ľudkovia, — volá Spica s voza, — mal by som vám veľa čo povedať. Ale nemôžem. Musím sa domov ponáhľať.

— No, len choď!

Četníci sa skoro vrátia a hľadia rozohnať zástup, postávajúci na ulici.

— V mene zákona… rozíďte sa, — vyzýva ľud okrúhly, bruchatý strážmajster, líc ani pecníčky.

— No, rozísť sa… rozísť! — dokladá jeho spoločník! — Domov!

— Domov? A som ja nie doma? — sadne si drobný Ičo Kvíčala z Pántového na hradskú a hrebie štrk do dlaní. — Ja som tu doma. Ty si tu nie doma. My sme tu doma! Tak teda čo chceš?

— Jój, Martinko, — vbehne vrchný Šverc za Stankom do krčmy, — práve sa preoblieka. — Bež, prosím ťa, a povedz tým ľuďom, nech sa nestane niečo.

— Hneď!

Keď vyjde, počuje zvesť, že už i Svarínsky bude na stanici.

— Ľudia, — zvolá rezko, — poďme proti pánu farárovi. Kde je hudba?

O chvíľu zhrnú bubon, zahučia trúby a ľud sa hrnie so všetkých strán. Gazdovia, ženy, mládež, i deti. Ujec Krivošiak, keď mu je ťažšie, vyjde aspoň pred obecný dom. Tu je i starý učiteľ z Mokradia, duchom vždy verný Jarkovič, čo už chce na tú penziu, len je ešte nie zriadená. I Adam Lúštikech nechal kravy kravami. A to je veľká vec.

— Nech žije Svarínsky! — hrmí popred faru.

Farárka hľadí na ruch i s deťmi trochu poplašená. Práve, čo sa vzdialil Bukva. Poponáhľal sa jej povedať, že je veru dobre, keď idú proti jej mužovi. Oznámili mu ľudia — chystajú sa vraj cestou Svarínskeho nabiť.

— Nebojte sa, pani farárka, — nadíde i rechtor Kremenáč. — To by museli byť za chlapi!

V nastavšej hara-vare notár Mrávik zájde na četnícku stanicu. Tu sa cíti najistejším. Lenže zas vrchný Šverc nevie čo…

— Mali by ste žiadať posilu. Čo tu všetko môže byť!

— Posilu… len koho? Četníkov niet. Iba vojakov so pätnásť-dvadsať. A kam tí idú?

— Proti Svarínskemu. I bez dovolenia. A sem majú prísť dnes ešte rečniť.

— Hm! — pokrčí vrchný plecami, — ja spravím, čo možné.

Vtom sa už sosype do Čreníc národa a tu sa pridávajú noví zvedavci. Hudba hučí — piesne znejú. Beňo sa ohliada a nepoznáva ten tichučký, pokorný ľud. To je už, ako keď rieka vystupuje z brehov, alebo keď sa pohne zem. Kto je proti — utiahne sa.

Niže dediny nevysoký vŕšok. Sotva sem dôjdu zástupy, nastane krik.

— Auto… auto… kto je v ňom? — sleduje niekoľko sto očí stroj, blížiaci sa hradskou.

Počkajú, kým dôjde, a ta — vystrčí z neho hlavu vyčervenený Valek a zažmurká vyholený, dobre chovaný okresný náčelník. Myslia — národ im vyšiel oproti. Usmievajú sa a rozdávajú letáky, znevažujúce toho frfloša.

— To ste uhádli! — nastane nehorázny huk. Ľudia trhajú letáky a pristupujú do blata.

— Nate… nate… — tisnú ešte žičlivci ženám čo bližšie.

— A načo nám to bude? Či na to? Aha! — rozosmejú sa im medzi oči.

Na aute len teraz zbadajú, koľko bilo. Vrátiť — nechcú sa v hanbe. Vojdú pomaly do dediny a zástup s nimi so dvoch strán. Pred krčmou zastanú.

— Alebo otočiť, alebo do potoka! — vyrazí z vravy. Šofér sa len zobzerá, čo a ako?

— Tra-ta-tatata — tratta — ta… — trúbi im Kačkin marš.

— Ľudia, ak sa odvážia do Lesnej, zabarikádujeme im cestu.

Tí však nečakajú a otočia. Vtom však už i dôjde zvesť od Bredu z Klenova. Svarínsky telegrafoval. Dôjde večer o siedmej.

Lesňania sa vrátia. Mnoho vozov však už išlo s ľuďmi na stanicu. Niektorí čakajú tam hodiny.

So železnice od Bratislavy síde jarý starec. Okrúhly, šedivý, červených líc.

— Vy ste Borovec? — pristaví ho legionár Lúčan. — Kam idete?

— Do Lesnej!

— Rečniť? No, to ani nechoďte. Tam vám otrepú o hlavu toho Grbalova.

— Naozaj? — a starý pán, stisnúc plecami, vráti sa najbližšou železnicou.

Stmieva sa skoro. Obloha je zaoblačená a popŕcha drobný dážď. Vozov pribúda. I hudba príde. Ľudí je už plný, plnučký perón.

— Čo je? — hľadia železničiari.

Krásnou, romantickou dolinou zaberá rýchlik. V jednom z okien sedí Svarínsky a ukonaným zrakom hľadí, ako padá súmrak na vrchy i na jeho dolinu. Jednostajný pohľad na pohyb davov skoro ho vysilil. V duši má len pocit vykonanej povinnosti. Nič viac.

— Ako dobre — večer ma nikto nezbadá.

Mihnú sa svetlá. Rušeň zastane a Svarínsky sostupuje ustatým krokom. Tu zrazu vidí — ľudia bežia k jeho vozňu. Poznáva bratanca Beňu, Valku a iných. Berú ho popod ramená… a tiahnu k preplnenému perónu, kde v elektrickom svetle skvie sa krásny obraz — chlapi, ženy, mládenci, panny samý kvet, úsmev a teplota.

— Nech žije Ján Svarínsky! — zahrmí.

— Nech žije!!!

Cestovatelia vystrkujú hlavy zvedavo. Svarínsky hľadí prekvapený a dojatý na svojich. Anička Valkech, dievča ako ruža, podáva mu kvety. Hudba spustí — Hej, Slováci!… Slzy sa tisnú do očú.

— Však je to krásne? — pristúpi Breda ku Svarínskemu a priateľsky stisne mu ruku.

— Je! Ale načo to? Nerozumiem.

— Keď prídeš domov — porozumieš!

Ľudia sadajú na vozy. Svarínskeho usadia na ovenčený koč. Beňo a Valko prisadnú si k nemu. Dvaja chlapi stanú si na stúpadlá. Hudba hučí… ozýva sa volanie na slávu. Mešťania vychodia pred krámy, ktoré už počali zatvárať na chýr, že sa Lesňania hrnú proti mestu ako za prevratu.

— Kto je to? Čo je? — vyzerajú — obzerajú železník Stieglitz, optiker Hitzkopf, klampiar Turteltauber i Arnold Šimún a ostatní patricijovia Klenova.

— Nech žije Svarínsky! — hučí s vozov, čo ako dlhá karavána tiahnú ulicami. — Nech žije!!

— Hanba mu! — kála vtom ostro, hoci ojedinelo.

Svarínsky to začuje. Kútiky úst sa mu potrhnú. Meravo hľadí pred seba. Ulica, domy, ľudia? Nie! Pred očima rozprestiera sa mu šíry kraj od zubatých vrchov po valnú veľrieku. — A ten kraj sa hýbe — sbiera svoje údy. Rád by si oči pretrieť — nemôže pre nitky, zlaté nitôčky. Kto ich len nasnoval? Putá, ešte vždy putá, čo sa režú až do mozgu, až do srdca, až do duše. Sieť zlatých nití — ach! Zato tie svaly sa vlnia, napínajú, trhajú, i zlaté nitky — obor sa chápe, vstáva! Vstane?

— Nech žije slovenský národ!

— Nech žije!!

Ozvú sa národné piesne. Každý voz spieva pre seba. Na konci mesta strhne sa krik. Vozy zastanú.

— Čo je?

— Skala… Skalu hodil… Nech vás trafí, zabije vás, pán farár!

— Kto? — sovrie Svarínsky päsť a soskočí s voza, snažiac sa preniknúť zmätok ostrým pohľadom.

— Akýsi Židáčisko — komunista!

— A na zadné vozy hádžu nám blatom.

— Ktovie, kto to platí!

Blatnou cestou ide sa pomaly. Keď dôjdu do Čreníc, už je tma dokonalá. Tým ostrejšie sa však odrážajú blikotavé sviečky v oknách chalúpok. Kde sú obloky tmavé, tam sú proti. Pred školou pristaví ich zástup, idúc oproti. Lampáše, sviece i akési acetylénové či karbidové svetlo ostro osvieti ulicu. To sú už Lesňania. Idú i s hudbou. A tie lampy ktovie kde vypriadli.

— Pán farár, že ste už raz tu! — privolá mu rechtor Kremenáč.

— Nech žije Svarínsky! — otriasa chalupy.

— Azda Krista vezú, — uškrnú sa posmešne protivníci. — Však sa oni skoro vykričia…

Svarínsky musí hovoriť, a dosť už má toho. Sotva vyjdú z dediny, nový zástup z Lesnej. Pri vchode do obce druhý, pred farou tretí. Lampáše sa dvíhajú vysoko, ženy podržia sviečky nad hlavu a kričia s jasotom.

— No, také čosi nezažil dosiaľ nijaký prezident.

— Iluminácia na dedine! — usmeje sa Beňo spokojne.

— Nevravím, — volá mu bratanec do ucha, — všetko máme ako v meste. Len trochu inak.

— Úprimnejšie!

Pred farou Svarínsky víta sa so ženou. — I Anna je tu. Prišla za mužom hen zpod Orechového. I z kopaníc sú mnohí s učiteľom Jarkovičom, Stankovci, Kuželovci a kto všetko. — Starý Bukva tiež podáva príchodziemu ruku.

— Ach, keď sa vám len nič nestalo!

— A keď sme už len celá dedina spolu za tú našu vec, — zdvihne ruky, ako by požehnával, Adam Želovič.

— Tak je, — prisvedčí Svarínsky a reční s voza k svojim najbližším, ktovie, ktorý raz už toho dňa. — Evanjelici a katolíci… Slováci… bratia… jedna rodina! — vrýva sa do noci i do sŕdc. A národ počúval by do rána.

Neskoro je už, keď sa rozchodia. Na dolinu zaľahne chlácholiace ticho. Zato ešte tej noci preletí z nejedného dvora do druhého tvrdé slovo.

— Ty kmín…!

— A ty, čo si nám vtedy ten kozol podpálil…!

— A ty, obesenec. Už by si bol visel, nech ťa neodrežú…!

— Azda si dnes tí ľudia všetko vykričia, — poznamená územčistý Paráč, kurátor.

— A notár je na četníckej stanici, — zvestuje ktosi.

— Iste má strach.

Na druhý deň sa hlasuje, a to celkom ticho. Nových četníkov dôjde hneď ráno niekoľko. — Skoro zastane i auto a vystúpi z neho okresný náčelník.

— Nebolo sa vám ustávať, — upozorní ho Svarínsky s úsmevom.

— Počúvame, tu sa vraj chystajú hrozné veci.

— Čoby len!

Farárka ide s mužom oddať hlas. Náčelník i vrchný Šverc galantne sa jej uklonia.

— Ale ste sa naľakali, — blysne jej irónia v hlbokých sivých očiach.

— No, pravda, pravda, milosťpani… pred Lesnou musíme sa mať na pozore. Večer bolo plno v meste, že nás Lesňania idú so zemou srovnať.

— I bez toho ste — toľko máte blata!

Ľud je veselý — nikto sa neháda. Staré — mladé, všetko chce hlasovať. Beňo dohliada na Klábovom, Jarkovič na Mokradi, Stanko v dedine. Práce dosť.

— Dobre to ide, pán farár, — zájde Srdovan za Svarínskym celý rozjarený. — Ukážu pánom tí šustri a frfloši — tak!

— Ešte ktovie, čo z toho bude.

— Nech bude, čo chce. Ale aspoň zvedia — Slovák nie je len pes, ktorému načim koštiaľ hodiť. Ja som si to tiež podal. Rozposlal som Zpravodaja i letákov na všetky adresy bývalých gardistov. A nech by mal groša, nič si so mnou neporadia. Ani zohnúť, ani zlomiť…

— A kto strachy umiera, — pohliadne mu farár do silných zrakov.

— Lajdáci mu zvonia…!

Ľudia pristavujú farára — podávajú mu ruky na ceste. Všetci sú krotkí a veselí. I z kopaníc a z Čreníc dochodia dobré chýry.

— Prosím vás, pán farár, na slovíčko, — zachytí Svarínskeho kopaničiar Matej Zúbok, skromnučký, tichý človiečik. Na odeve mu poznať, i na chovaní, že bol v Amerike. — Dávno som chcel k vám, odkedy to ten Šaraga popísal v tých Kanadských listoch. Písal zas. Čítali ste?

— Viem o tom. Už ma to však nevyrušuje.

— Jednako, aby ste aspoň videli, odkiaľ to ide, prečítajte si tieto listy… — podá mu ich, ako došly kedysi v pôvodnej obálke.

Svarínsky prebehne prvý list, písaný zjavne ťažkou, vyrobenou rukou. To sú výhražné riadky akéhosi Šaragu z Montrealu pre súdy, čo mal Zúbok so svojou susedou na Toporci.

— Tvrdé slová, — zamýšľa sa farár, pocítiac zrovna mráz v duši.

— A tu druhý, — podáva mu Matej list. — To je od toho, čo to písal v tých Kanadských listoch.

„… Pán Zúbok,“ čítať už trochu istejšie písmo toho istého smyslu ako v prvom liste. „A s nami ti to nepôjde tak ľahko, ako si myslíš, to jest — že budeš uplácať alebo niečo podobné. Zato sa ja vezmem a oprobujem s tebou. Ale to ti zaručujem, že toho oľutuješ a skrotneš, ba i pamätať to budeš naveky. Tak nezabývaj na to — píše Adam — čo je americký dolár. Však si ich mal asi prv v rukách ako ja. A tiež si za ne prv pracoval, ako som ich ja hádam videl. Aj to možno znáš, že má dnes dolár najväčšiu cenu. Ba je aj najviac lakomý. Tak ti dávam výstrahu, že sa nájde človek, čo sa ulakomí na tie doláre prv ako na tvoje koruny, a pomsty neujdeš, keď to bude aj o niekoľko rokov. A ja nebudem ľutovať tých dolárov na to, či to bude zákonné alebo proti…“

— Čo poviete na to? — hľadí gazda zvedavo.

— H-h-h! — uškrnie sa Svarínsky zrovna bolestne, — tak teda toto je to, čo som mal kázať o susedoch, čo si i z cudziny píšu — beda ti… ach?! A ja o tom viem — teraz!

— Tak vidíte, a máte to čierno na bielom.

— A čo ste mali so Šaragovou?

— Reči… daromnice, pán farár. Súdili sme sa, ona prehrala… Na to cieli Adam v tom liste, že som podplatil kohosi. Azda sudcov!

— Tak ako o mne uveril, že ste ma podplatili vy, aby sem kázal proti Betke a ostatným… — položí si Svarínsky ukazovák na čelo. — Počínam chápať. Na vaše hádky musím doplácať ja!

— To je už v Lesnej tak.

— A čo vy s týmto? — podáva mu listy.

— Bol som už i u četníkov…

— Čo vás po tom. Kto vraví — nespraví! Ale prosím vás, nechajte mi tie listy — opatrím vám ich. A mne sa ešte zídu, — myslí hneď na svoj proces s Grbalovom.

— Veľmi vďačne. Aspoň už viete, odkiaľ sa to všetko zapletá.

Svarínsky si uschová listy pozorne. Iba najbližším ich dá čítať.

— Pozri, — ukazuje žene. — To je tieň peknej lesnianskej duše!

— A vieš, — vraví mu táto ustarostene, — roztrusujú, že ti už ľudia ani nechodia do kostola. Predvčerom bola tu babička Čerenech. Spytovala sa jej učiteľka v Zubrove, či je pravda, že si bol opitý pred oltárom…

— No, hľa… a ani nepijem. To je svet!

Večer dobehne Beňo rozradostený.

— Na kopaniciach neostalo po našich protivníkoch ani pamiatky.

— A v dedine skoro tiež, — dôjdu hneď za ním Srdovan a legionár Stanko do fary.

— V Čreniciach je tiež obrovská väčšina… — oznamuje Valko na karotke.

— Na doline sme teda skvele vyhrali.

— Čože na doline, — hľadí Svarínsky skepticky. — Ale na Slovensku! Mám nedobrú predtuchu.

Prejde deň, svitne i druhý v nesmiernom napnutí. Konečne tu sú noviny. Keď však nedošla zvesť inak, už si je kandidát i tak načistom.

— Prehrali sme! Márne…

— Ale sme im aspoň nehnali do saka. Vyhral páter Skalka, za vec sa osvedčilo do pol milióna hlasov.

— Čože Skalka, ale vy! — smejú sa protivníci na doline. — Vyhrali ste psa i s vaším farárom!

Skľúčenosť zalieha na duše. Beňo pod Orechovým zavrie sa do maštale. Češú kravy s Kozákom. Iba Anna čo nakukne za nimi, zavolať ich jesť. Stanko sa chlapí, ako by nič. I rechtor Kremenáč. Ale Srdovan ožltne nápadne. Popoludní chce si zájsť ku včelám do záhrady — zrazu padne na zem ako mŕtvy. Len čo ho zanesú do postele.

A Svarínsky zbadá v nedeľu prázdne miesta v chráme. Vie, kto tam sedával — i to, čo to značí, hoc je i chrám plný ako vždy.

— Ďakujem vám, dobrí ľudia, — povie po kázni s kazateľne, len čo sa mu trochu hlas zachveje. — Ďakujem vám za láskavosť. Chcel som pomôcť svojeti a tým i vlasti, nič viac. Darmo som sa ustával a ďakujem vám, že ste sa ma, ako svojho, zastali, — hovorí, hovorí, ako by nič. — Pán Boh sám nech chráni náš slovenský národ i našu drahú vlasť!

Zraky utkvejú na tom obličaji ako z kameňa. Ľud vidí, ako vyvierajú slzy z otvorených očú a stekajú po zblednutej tvári. Sklonia sa hlavy a hlasite zaplačú.

Iba v sakristii zaryje si Svarínsky tvár do bielej čipkovanej kamže, čo visí s vešiaka. Kremenáč spustí na organe, kostolníci — mĺkvo dívajú sa pred seba.

— Prehrali, — pošepne starý Kubis druhoví. — Prišlo im ľúto! Však to iste stojí i peniaze.

— Keby len to!

V tú chvíľu príde Svarínskemu na myseľ celá mizéria toho národa, ktorého je synom. Prsia sa mu nadmú, ako by sa maly rozletieť. Utrie si oči kamžou, usmeje sa na kostolníkov a vyjde pred oltár — požehnať veriacim.