ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svarínsky, idúc dolu, staví sa u Srdovana. Štefan má smútok — pred niekoľkými dňami pochoval otca. I starého Fröhlicha-Tobiáša už pochovali v dedine.

— Odkiaľ? — pýta sa hostinský trochu ustarostenejší a opásaný, ako vždy, bielou zásterou. — Boli ste na kopaniciach?

— U Vestona na Klábovom.

— A čo tam?

— Zdá sa mi, ako by ten človek nemal všetkých doma. Pred obedom dobehol k nám Šívera, ten Ondrej od Potoka… učiteľ sa vraj chce otráviť! A práve dostal peniaze. Beňo mal prácu na Dome — vravím mu — čo je s tým chlapom? Poďme, reku, za ním. Tak my hybaj hore a nájdeme milého Ivana filozofovať nad fľaškou s umrlčou hlavou.

— Ej, je to bodajčo človek. Nič už nebude z neho.

— Škoda by ho bolo. Je sklamaný životom i presýtený všeličím. Ja to poznám a mrzelo by ma, keby vykonal nejakú hlúposť.

— Nebojte sa. Keď vraví — nespraví!

— A vy čo máte, Srdovan?

— Ja? — stiahne srastené obočie nevrlo. — Samú protiveň. Iba čo sa, — ukazuje na Cigána pod pecou, — toť s Piškom trochu rozveselím. Počuj, ty, — blysne mu hneď rozmarom v zraku, — ako to bolo, keď som ti meral tie čižmy. Pamätáš? Povedz to tu pánu farárovi — dostaneš sladkého s rumom.

— Ako bolo? Či ja to už viem? — uškrnie sa Piško, zarastený, čierny.

— Keď nevieš, — nedostaneš nič.

— Viem… viem, ako by nevedel! — vzchápe sa hneď Cigán. — Však mi ich, pán Srdovanko, oni merali. Boli vtedy pánom majstrom, však? Nuž prišiel som a vravím — odmerajte mi čižmy, ale pekné, štramácke, lebo idem na bál.

— Nie — tak si to nepovedal! — opravuje ho krčmár, kým vchodí ten i onen… majster Vrúblik, ozrutánsky Hobla, i stará Srdovanka, teraz už opustená vdova. — Ty si vravel — pán majsterko, odmerajte mi čižmy, ale menšie ako noha. Pasent… pasent. Či nie?

— Ale áno, prosím ponížene. Akú len oni majú dobrú hlavu!

— Ba tvrdú, Piško, tvrdú, — ohlási sa stará Srdovanová. — Keď si raz čo do nej vezme — môžeš mu ju tĺcť hoc polenom.

— Ale iďte do kuchyne. Vy sa nemáte ani zasmiať, keď máte smútok.

— A ty nemáš? — pozrie naňho mať, navyknutá už na také reči.

— Mám — ako by nie. Ale teraz — ako to bolo na tom bále? — nedá pokoja Srdovan.

— Nuž zle, — smeje sa Cigán. — Musel som boso a čižmy na pleci.

— Veď mu to veru naschvál spravil, naschvál! — nahne sa mať k farárovi.

— Naschvál? Ako si kto rozkáže, tak má. Piško, pozri mi do očú — nerozkázal si si ty sám také — menšie ako noha… pasent.

— Rozkázal, prosím! Ale čo ja, sprostý Cigán? — siaha vyúdenou rukou po poldecovke. — Som ja vedel, že ma i poslúchnu?

— Hohó, more, počkaj! — odťahuje krčmár fľašku. — To si nevedel, ale vieš tú pesničku o tých troch božských slovách… Zaspievaj to pánu farárovi.

— Ale, — vyvalí oči, ako by sa obával, — naozaj?

— Naozaj! Oni také nevedia.

— Zaspievaj, Piško! — posmeľuje ho i Svarínsky. — Srdovanová, — mrkne na krčmárku, — dajte mu cigaru.

— Ej, to sa mi dnes vodí, — blysnú mu zuby.

— Ale spievaj!

— No, aspoň obliznúť, — natiahne krk za poldecovkou ako hus.

— Na… dosť! — odtiahne mu ju Srdovan od úst a Piško mľasknúc začne:

— Tí, kristubohuotcu — to sú tie tri božské slová, ha-ha-ha! — rozchechtá sa obrovský Matej Hobla, až poháriky zacvendžia v almare.

Smiech roznesie sa po krčme. Ani Svarínsky sa mu neubráni. Nazrie ešte kto-ten zo zvedavosti, keď je tak veselo. Kováč Krušina, i Malek, ten najbelší, s kmotrom kapucínech Paráčom, hen z bodovských kopaníc. Kedysi rozdávali si tamhore tie doktoráty. Teraz však Paráčech otcovi ochorela dievka, Katuša. Má ich až tri. Zato sa len pustil do mesta pre lieky — ešte predvčerom.

— Ten príde akiste dcére na pohreb, — vraví Srdovan farárovi v bočnej, kde je zas všetko ako v redakcii. Noviny, známky, pásky… všetko jedno na druhom. — Človek musí zabúdať, aby ho šľak netrafil, — zasršia hneď strely zpod srasteného obočia. — Pred obedom bol mi tu financ, ten — čo ho pichli do tej kade na kopaniciach. Čochvíľa mi sem chodia… Ešte som vraj nezaplatil to — ešte licenciu… ešte pokutu za odpredaj alkoholu… ešte obratovú daň… ešte — Pán Kristus im vie, čo ešte! A keby to všetko nemal v poriadku. Veď už i vravím tomu Vydrovi — vezmite si tú licenciu — vezmite! Azda som ja preto sedel po šupárňach? Za to som ja organizoval Prvý pluk slovenskej slobody, aby ma teraz jednostaj naťahovali? Skoro som ho vyhodil na ulicu. Po obede zas dostanem list od advokáta — skoro by bol i zabudol — pozajtre mám ísť do Bratislavy na ten súd s tým…

— S Grbalovom?

— S tým, — počne sa to blýskať v Štefanovom zraku, ako vždy, keď si na to spomenie. — Sme si my to zaslúžili, pán farár? To sa už tu človek nesmie zastať ani starých národovcov? Eh… ale nech! Ja mu ukážem, nech ho len dostanem pred hubu. Azda som ja na súde nie doma? Len si šľahnem dva deci, a na moj’ dušu — nik ma nepristaví! A ten Kumhár má voľačo o ňom?

— Čo by mal? Ťažká je to vec a teraz už ho asi i mrzí. Ani nepíše.

— Čoby ho mrzelo. Hneď vám je na krku. Ale z toho je nič. Ja viem — nedarmo som bol detektívom.

Srdovan sa vážne chystá na súd. Sbiera si do tašky noviny i grbalovské sošity.

— A ak ma šľak trafí, toto sprav a toto! — nakladá ustrachovanej žene v predvečer odchodu.

— A ja som si práve priniesol odložiť týchto tisíc korún, — podíde k nemu obrovský Hobla, stály jeho hosť. — Bude mi to po troške na čas.

— Odloží sa vám, — vezme krčmár novučkú ceduľu, čo utŕžil ujec za akési ošípané. — Odoberiete si to, a čo vám ostane — nájdete si, keď vám bude načim.

— A kam ideš? — obzerá si ho gazda podozrievavo.

— Na súd.

— Tušil som. A s kým?

— Ale s tým Grbalovom. Zažaloval ma.

— Vidíš, dobre mal. Načo sa ty pletieš do toho?

— Veď mu ja ukážem!

— Čo by si mu len ukázal? Čo takýto človek? Ktovie, kto všetko stojí za tým. Ja som tiež čítal tie spisy i proti pátrovi Skalkovi, i proti nášmu farárovi. Dal mi to ten Spica — na, prečítaj si. — Čoby reku nie. Aj som to čítal a vidím — čo by ste vy tomu urobili? Ten má ochrancov!

— No, nech… so mnou mu to neujde na suchu. S pánmi si môže dovoliť to i to — so mnou nie! Ja mu toľko nahubujem, až mu vlasy vstanú na hlave.

— Nahubuj — však je to len preňho!

— A on to prehrá.

— A čo mu vezmeš?

— To si máme všetko dovoliť? — zamrzí sa Štefan. — Boli by sme sprostáci!

— Aj ste veru, — zdupluje ujec. — I farár, i ty, keď ste sa s tým človekom pustili do reči.

— Možno — je i pravda.

Čaká na voz, čo ho odvezie do Klenova. Tam prenocuje a ráno pôjde do Bratislavy. V kúte okolo stola sedia mládenci. Chichocú sa, spomínajúc akýsi muškátel.

— Čo to máte s tým muškátlom? — pristúpi k nim hostinský s taškou, hotový na cestu.

— Muškátel? A neviete? — dusí sa smiechom Jano Klupka, čo má na noc v plachte celé kopanice. — Nuž ten, čo Kešo Gabajech ovoniaval, až ho dostal celý do huby.

— Muškátel?

— Betin muškátel, ha-ha-ha! — smejú sa chlapci.

— To bolo tak, — vykladá ochotne Jano Zadných, urastený medvedisko. — Tí u Gabajov vždy len o voloch, ako inde o deťoch. Beta i starý — len čo náš Kešo a čo Lyso. Náš Kešo sa oblizuje… náš Kešo nechce sečku… náš Kešo má viac rozumu ako pol dediny, — vyprávajú si, i každému, kto k nim príde. — Náš Kešo ani mladý zať — vraví nám Beta minule. — Odviažem ho, chcem mu poriadne vykydať. Vyjde na dvor, poobzerá sa, a ako múdro. Zazrie v okne muškátel, poď ten rovno za ním — krásnym ani ker. Ovonia ho a potom pekne-krásne otvorí i hubu a chmat — tam môj muškátel!

— Ha-ha-ha, — chytajú sa šarvanci za boky, predstavujúc si Betu, ako jej len oči musely krížom fľochnúť, keď si Kešo chvatol z muškátla ako urastená borievka.

Srdovan sa zasmeje s nimi. Veď to už otcovi neškodí, ani neosoží. Kým žil, opatril ho. Dohánu mu poslal, i slivovičky dal. Teraz je už tam na pokoji.

— Viete čo, chlapci? — zažiaria mu oči šelmovsky. Shrnie ich do kúta okolo seba a vraví im čosi potíšku.

— Ha-ha-ha, — chichocú sa mládenci ešte rozmarnejšie.

— Tato, poď už — voz je tu! — volá na otca Božena.

— Skoro by bol i zabudol na ten súd, — zašomre a soberie sa vo chvíli.

Voz zahrkoce. Mládenci si ešte postoja pred krčmou, až sa pustia ako kŕdeľ havranov do tmavej noci. Jedni mieria kamsi na vyšný koniec. Druhí s Janom Klupkech dnes výnimočne do Čreníc. Sídu popri zvonici do Dučkech chalupy, do tých nižných, lebo sú i vyšní, i Kotkodáčkech, i Záhumenských. Pobavia sa s dievkami, Annou a Marišou. Zatiaľ Klupka pichne misu čiernych rezancov, prihotovených iste pre kačice, pod kabát a idú. Ohlásia sa u Fraštackých, kde sú tiež dievky ako kvet, a len Anna má sa už vydávať za toho Chomúta. Starého ešte niet doma. Na stole čaká ho večera pod podchlebákom. Polievka i mäso. Klupka len sedí a sedí. V nepozorovanej chvíli však vstrčí misku s rezancami pod podchlebák a večeru na pec. — Gazda príde veselý ako vždy. Zvíta sa s chlapcami a nazrie pod podchlebák.

— No, Dučkech rezance, — pohne to zrazu chlapcov ku dverám, hoci sa gazda len usmieva. — Ako sa len sem dostaly?

— Čo len spraví s nimi? — vravia si mládenci, keď sa šťastne vyhrnuli na ulicu. — Iste vymyslí voľačo, — počuť chichot sem i tam, ako sa rozchádzajú. Potúlajú sa a dôjdu domov nad ránom.

Srdovan sa zatiaľ dobre vyspí v Klenove u kamaráta a príde ráno svieži do Bratislavy. Na stanici stretne sa so spolubojovníkom, Jurkom Vendušom, ktorý sa už tiež pomýšľa ženiť a hľadá si nejaké zamestnanie.

— Kam ideš? — obzerá si Štefana, a najmä jeho aktovku pod pazuchou.

— Na súd — s Grbalovom.

— Ešteže? Azda s tým, čo to opisuje…

— S tým, kamarát! — stiahne zas obočie Srdovan. — Vidíš, museli sme chodiť po súdoch pred prevratom, a teraz tiež. A ty ako sa máš? Chcel bys’ si vraj vziať tú Stankech?

— Chcel, len práce nemám, — povie smutno Venduš. — Nemôžem akosi k ničomu prísť. Mal som dostať zem — nič je z toho. Ide nám to ťažko. Ak je kde čo — hneď to má pán!

— Mali sme sa my za čo boriť, Jurko? Mali sme čo organizovať Prvý pluk slovenskej slobody. Keby sa len sišiel niekde s tým Gedeonom, kdesi je na Slovensku… Ten vie, čo to bolo!

— To veru!

— My sme si už vyslúžili — i ty, i ja. Ale nech si páni nemyslia — Srdovan je nie z blata ulepený!

— To oni vedia. Preto ti nedajú pokoja. Ani Svarínskemu. Dnes je tu iný svet.

— Veď uvidia, — stisne Štefan pery. — Moje heslo je ešte vždy tu. Pamätáš? — Ani zohnúť, ani zlomiť, a kto strachom umiera — lajdáci mu zvonia! — Nejdeš so mnou?

— Nemôžem, — ľutuje Venduš. — Musím do Leopoldova. Sľúbili ma prijať ako zámočníka. Ak to nie, predám niečo z otcovského, kúpim si mláťačku a voľajako sa uživím.

V meste vojde Srdovan do Fajky — známeho hostinčeka. Treba niečo zjesť, a pre tie dva deci. Človek má hneď lepšiu odvahu.

— Čo tu, pán Srdovan, čo vy tu? — osloví ho ktosi, sotva si sadol.

Obzrie sa, a tu Arnold Šimún z Klenova, vyholený, elegantný. Ten istý Šimún, čo bol kedysi v Lesnej vyjednávať a na Bodovej dostal cylinder na hlavu.

— To ste vy, pán Šimún?

— Ale ja, Srdovanko, ja! — usmeje sa Žid spokojno. — A kam vy?

— Na súd.

— Počul som, počul. Máte súd… To sa vám tak odmieňajú za to, čo ste vykonali?

— Tak, pán Šimún, — zamračí sa Štefan.

— My sme to hneď vedeli. Hneď veru! Môžem slúžiť? — ponúka mu cigaretu.

— Nie — ďakujem! Zajem si niečo.

— Tušili sme to, že najmenej budú mať z toho práve tí najzaslúžilejší. Čo takí — ten i ten, — spomenie Arnold sopár mien, známych vo verejnosti. — Čo tí kedy spravili pre Slovákov? Dnes sú páni. Pred niekoľkými rokmi nemali — teraz majú. A čo máte vy?

— Nič! Čo by som mal? Nech som Žid, iste mám viac.

— Nuž, — uškrnie sa Šimún, — my, ak sme nevyhrali — nestratili sme. Čo tá rabovka? Dávno je už zabudnutá. Ja som prišiel do mesta i s rodičmi a máme sa lepšie ako kedykoľvek. Čo by sme boli robili v Čreniciach? Teraz vieme, čo robiť. Máme obchod, peknú famíliu… Ľudia si mysleli — zahynieme. A človek musí mať len rozum v tomto nerozumnom svete — nájde kľúče od všetkých dvier.

— Keď máte peniaze, — pritiahne si Srdovan guláš na tanieriku.

— I peniaze, ale i rozum. My máme spojenie i dnes, možno lepšie — ako sme ho mali. Vieme všetko, viac ako ktokoľvek.

— To si myslím, — vyhŕkne Štefan dva deci červeného a podáva ruku Šimúnovi. — Vy sa vzmáhate, kým nás vláčia po súdoch.

V súdnej budove je už čulo. Obžalovaný nájde u svojho zástupcu, mladého, bystrého človeka, i niekoľkých známych.

— Vy ste Srdovan? — schytí ho zrazu za rameno kučeravý Granec, odťahujúc ho nabok. — Dobrú novinu zo Spolku spisovateľov.

— Čo také? — pozrie tento zvedavo.

— Včera sme zaujali jednomyseľne stanovisko vo Svarínskeho veci.

— Aké?

— Vyhlasujeme úradne, že to nie je pravda, čo Grbalov popísal o literárnych prácach Svarínskeho.

— Konečne aspoň niečo. Svarínskeho to poteší. Lež čo ja s tým?

— Môžte sa tým brániť.

— Obránim sa ja i bez toho, pán môj.

Súdna sieň zaplní sa zvedavcami. Srdovan sa rozpráva so známymi i so svojím zástupcom a jednostaj ohliada sa okolo.

— Veď je to tu veru, ako i bolo, — hovorí nahlas. — Len hen miesto Františka Jozefa je Masarykov obraz. Vtedy nás súdili Maďari, Skalku i mňa, i kdekoho. A dnes… Ale kde je ten chlap?

— Hen je, hen, — upozorňuje ho zástupca na silného človeka, čo s aktovkou v ruke prebíja sa dopredu.

„Taák… to si ty?“ zmeria si ho Srdovan pohľadom.

Vtom vojdú sudcovia a počne sa to pri všeobecnej napätosti. Sudca ponúkne odporcom smieriť sa pokojnou cestou.

— Nech odvolá, — blysne Grbalov očima, nerobiac si z toho nič, keď sršia naňho zraky zvedavcov.

— Čo odvolať? — vzpriami sa Srdovan, ktorý zdá sa v tej chvíli i proti mohutnému žalobcovi ešte vyšší, ako je vskutku. — Čo?

— Čo ste popísali, — podrží Grbalov číslo časopisu.

— Ja? Nikdy! Odvolajte vy… Ty… ty… ty odvolaj, čo si popísal proti našim slovenským národovcom!

— Tak sa budeme súdiť.

— Pre mňa. Ja som na to… Myslíš, som ja tu teraz prvý raz? — tyká mu úmyselne.

Sudca, keď vidí, nejde to po dobrom — tíši Srdovana. Počne sa výsluch. Keď dôjde rad na obžalovaného, nevie sa ovládať.

— Slávny súd, — hovorí, — ak nechcete, aby ma tu šľak trafil na tomto mieste, dajte sa mi vyhovoriť!

— Nech sa ľúbi! — kývne hlavou predseda súdu, človek, ako vidieť, dobrý a zhovievavý.

— Ďakujem vám za to, — ukloní sa Štefan. — Musím si totiž vypovedať, čo mi tu väzí na duši a tlačí ma ako kameň. Nie som tu prvý raz. Mňa tu súdili za Maďarov pre slovenskú vec. Vtedy som bol tiež tu. Hen z tej lavice zazeral na mňa štátny fiškus, dobre ma nezožral očima. Aj ma odsúdili ako buriča na päť mesiacov. Tu som si to odsedel v cele číslo 36. To je moja cela!

Sudca pokúsi sa ho zas tíšiť.

— Odpusťte, pán sudca, česť vám i slávnemu súdu, ale chcem povedať — ja som tu býval. Som tu doma a mám právo hovoriť ako doma. Mne sa srdce nesmierne raduje, keď tu vidím miesto Františka Jozefa obraz Masarykov. Ale potom — nemohol by sa ja zastať ani našich národných vodcov, ktorých poznám dávno, keď ich takýto človek vláči a opisuje?

— To treba dokázať…

— Ja tebe dokážem, — obráti sa zrazu za Grbalovom. — Musím však najprv vedieť — komu. Kto si? Zkade si? Kto ťa sem poslal starať sa do našich vecí?

— Ja som jemu nič nespravil, a on mi ublížil, — hovorí sudcom Grbalov, ustupujúc pred mohutným Srdovanom.

Ide to už z reči do reči. Z poslucháčstva mnohým dobre oči nevylezú. Mužskí i ženské naťahujú krky…

— To je chlap!

— Ten sa nebojí! — šepce akási dámička, priťahujúc si klobúčik na hlavu.

— A je ženatý?

— Je — má i deti. On je — odkiaľ ja, — povie zas tamtá, zrejme rada, že môže o ňom hovoriť zvedavcom. — Ten ho je vstave i pod krk chytiť. To je potvora človek.

— Tak prečo ste to napísali, čím sa žalobca cíti urazený? — pýta sa sudca po všeobecných otázkach.

— Prečo? Pre toto, pán sudca, — zdvihne Srdovan farbisté sošity nad hlavu. — Pre toto — hľa. Nuž sa to svedčí o zaslúžilých ľuďoch takto písať? Poznáš toto, — oborí sa zas na Grbalova, ktorý zjavne nebol na takéhoto odporcu prichystaný. — Poznáš to? Kto to písal? Za čie peniaze to vyšlo — ha? Ty… — spustí Srdovan ako v šenku.

— Uráža ma, i teraz ma urážal — ustupuje Grbalov.

— Už ho chytí… Ten ho chytí! — počuť medzi poslucháčstvom.

— Ty… ty… ty… — ide za ním obžalovaný, hroziac mu sošitmi. — Ja, slávny súd, žiadam si tu prečítať tieto čachraniny a vypočuť svedkov.

Súd privoľuje. Medzitým sa Grbalov vytratí. Z obecenstva mnohí po skončení stískajú ruku Srdovanovi.

— Tak mu treba, — jasajú nejedny oči.

Ľudia hrnú sa na ulicu, ohliadajúc sa za Srdovanom.

— To je on, to! — povrávajú si študenti, vlasaté hlavy, živé oči. Medzi nimi i Kaliniak a Gelovič, rodáci z Lesnianskej doliny.

— A je to silák. Ručiská má ani dlaby.

— Nech mu tak zasolí, pocíti to, — vraví Gelovič. — A on je na to hneď.

— Vitajte, chlapci, — Janko, Michal, — poznáva Štefan študentov. — I vy ste prišli?

— Boli sme zvedaví, — jasá obdivom vychudnutý Gelovič.

— Veru, chlapci, — hovorí mladíkom, ako ho obstávajú pred bránou, — držte sa i vy! Nedajte sa zviesť zlatu ani striebru. A keď sa vám zachce biť, vidíte, máte sa s kým, i o čo!

— Nech žije Srdovan! — volajú nadšene so všetkých strán, tisnúc mu vrelo mohutnú pravicu.

— Nech žije! — zavolá i akási hodná dáma, a zahľadiac sa mu do očú, podáva mu ruku, — No, čo, Ičko? Poznáš ma?

— Pane Bože nebeský, — díva sa na dámičku. — Ale si to ty, Kačka?

— Ja… ja… Sedlárova Kača! — smeje sa mu veselo, šelmovsky zpod priliehavého klobúčika.

— Aká pani! A dobre ti to pristane. Kto by si to bol myslel. Ale z Lesnianky — ja vždy vravím — môže byť všetko. A kde sa tu berieš?

— Čítala som v novinách — prišla som, — vypráva mu cestou. — Bola som predsa zvedavá. Ihneď som tušila, že mu to ty tak odvalíš.

— A kde je Martin?

— Tu bývame! Preložili nás.

— A deti ti žijú?

— Chlapček nám hneď zomrel a dievčatko o niekoľko mesiacov.

— To si zas slobodná?

— Ani pustovka. Ale mi je i smutno. Aspoň tá Milka mi mala ostať. Bola by si z nej vychovala hodné dievča.

— Veselé a švárne. Ľuďom na potechu.

— A na čo iné? Načo je žena? A ono Miluška by bola mala také čierne očká!

— Ako ty, potvora! Však si ty tými fľocháňmi nejednému porobila. I ten Beňo pre ne bezmála potratil rozum.

— A ako sa má pod tým Orechovým? Má už tá Anna veľa detí?

— Dvoje… Janka a Aničku.

— A ešte ju tak objedá?

— Čo ja viem, — všimne si Srdovan, ako Kačka spod úzkeho klobúčika stačí blysnúť sem-ta na pánov. — A ty, počuj, — nachýli sa k nej, — ešte vždy klameš toho Martina?

— Kedy som ho ja klamala? — nadurí sa, ale sa i smeje. — Ja som ho vždy mala rada. A keď ma i druhí mali radi, môžem zato?

— Ty si ich, pravda, odbíjala od seba?

— Čo ja viem, ako bolo. Všetci ľudia prídu do pokušenia. Čo má pekná žena robiť, keď to raz príde na ňu?

— Má zájsť na faru a dať na modlenie proti zlým myšlienkam.

Reč sa sype ani ocieľkou o kameň. Iskry sa krešú. Kačka je zvedavá na tisíc vecí. Na pani Ganslovú, Hosa-Ivu, slečnu Simorovú, na kmotru… strynkú, i na dievčatá radom, či sa vydávajú.

— U nás je to, ako by to kto zaklial, — informuje ju Srdovan. — Sobášov skoro niet, ale krstov áno.

— A ten učiteľ na Klábovom vzal si tú Klankech?

— Čoby vzal. Nedávno chcel sa nám sniesť so sveta.

— Taká hlúposť, — pozastaví sa Kačka. — Mladý človek, a učený, čo mu je sveta žiť. Bola by ja jeho ženou, taký muž by bol z neho, len radosť!

— Takú už mal.

— Akú?

— Čo mala iných rada. Rozišiel sa s ňou.

— Eh, iď — Ičo! Nezapáraj!

— Veď už aj idem, — obzerá sa, kam to s ňou zašiel. Medzi rečou nezbadal, ako prešli rušnými ulicami, zbočili do tichých a teraz skoro ani nevie, kde je to vlastne. — Tak pozdrav Martina!

— Ó, nie! Musíš k nám, — chytí ho Kača za ruku, celkom ako v Lesnej. — Musíš vedieť, kde bývame! Obed mám hotový. I Martin je doma. Poteší sa, keď ťa uvidí.

Štefan dá sa nahovoriť. Ide s Kačkou ešte dobrý kus pomedzi domy cez nové ulice. Napokon zastanú pred domom, novým — vysokým. Vojdú popod bránu, idú hore schodmi. Kačka vopred. Kráča trochu dlhším krokom, šatočky má obtiahnuté. Pekné, súmerné údy vybadať hneď na prvý pohľad.

— Odzadku milosťpani, — nezdrží sa Štefan a udrie ju dlaňou, ako kedysi — a odpredku Kačka… „Táto žena,“ myslí si, „je len na pokúšanie! Zviedla by i svätého na zlé myšlienky.“

— Tu sme, — pristaví sa pri dverách na ktoromsi poschodí a zasmeje sa svojmu gavalierovi šelmovsky do očú.

„Ba… ak je ten Martin ani nie doma. Je to čert žena. Čert, a nič sa nezmenila!“

O chvíľu však vítajú sa starí priatelia.

— Štefan! — skríkne Martin prekvapený a vyobjíma kamaráta. — To je dobré!

— Táto tvoja dáma ma len, že si doma. Aby vás len šiel pozrieť. A veru som rád, keď vás vidím. Zabudli ste na Lesnú a na všetkých nás. Akú máte len peknú izbu, — obzerá si hosť bielučké postele, čistunké záclony, stôl — pristretý krásnou, vyšívanou prikrývkou. — Také bývanie veru nemá ani náš Svarínsky. Len je to trocha malé.

— Dosť nám je, keď sme len dvaja. Deti nám pomrely.

— Počul som, — všíma si Štefan priateľa bedlivejšie. — Voľajak si zmizernel i očernel v tej službe. A boly by sa vám zišly tie deti, hoci obe. Aspoň by ti Kačke nechodil rozum po všelijakých pestvách.

— Veď už skrotla! — vyhovára ju muž zhovievavo, vyprávajúc, čo všetko zažili.

Kačka obracia sa šikovne, ako ozajstná domáca pani. Pekne poprestiera, prinesie polievku i mäso. Potom i múčnik. Martin zas nalieva do pohárov vínka. Trochu je kyslé, ale pravé.

Rozpráva sa — rozpráva. Sedlárovci spytujú sa na všeličo.

— A plat máš dobrý? — zvedavý je Štefan, ako sa im žije.

— Dosť je krivdy v jednom-druhom, ale vcelku — je to dobré. Keď človek nenavykol na veľké dobroty…

— A služba je ťažká?

— Už som na to navykol. A po službe je i odpočinku.

— Tak ste spokojní?

— Sme… Niekedy si veru zájdeme i do divadla.

— Zriedkaví ľudia a celí mešťania.

— Len takí, — vzdychne si Kačka po lesniansky. — I máme, čo nám načim, ale mesto je mesto. To je len pre opravdivých pánov. Mne sa veru neraz zacnie po tej našej doline.

— Niet nad našu dolinu! — prisvedčí jej Srdovan.

— Niet veru! — prikývne i Martin. — Tu sú ľudia veselí len v kaviarni, keď si vypijú a vrčí do toho Cigán, alebo zavýja ten jazzband. U nás sú však dobrej vôle i pod pecou a na pečených zemiakoch. To je iné… to je celkom iné!

— Veď sme sa len natešili, kým sme mládenčili, — spomína Štefan. — Nebolo dňa, čo by sa neudalo voľačo, na čom sa dalo smiať do popuku. Tá moja ševcovňa, to bola čertova kuchyňa. Ty si tuším bol vtedy, keď sme merali čižmy tej Šípalech, čo jej muž padol na vojne. Teraz má s pätoro detí, ale vtedy bola dievka parádnica, len trochu pomaly chápala. Tá k nám príde: — Tatenko ma poslali, odmerajte mi čižmy! — Dobre, moja! — A ako to? — spytuje sa ma v akýchsi rozpakoch. — Jaj, cipka moja — vravím jej — to si veru musíš sem na posteľ ľahnúť. Aj sa tá hneď bachne na posteľ, až tak spraští. — Jožo — volám na učňa — podaj mi mieru a chyť jej nohu. Ten chytí… — Zodvihni! — hovorím a ja jej meriam, meriam, až pod samé kolená. Veď sme sa len nasmiali na nej!

— To sme! — prikyvuje Martin.

— Ste vy boli kvietky! — mrkne Kačka.

— Boli a len dotiaľ nám bol svet. Teraz len po sadoch cválaj, tráp sa na dlhy a čo, — vzdychne si Srdovan.

— Aspoň sa máš na čo.

— Aj vy ešte môžete mať. Mladí ste ešte.

Štefan lúči sa od domácich v najlepšej nálade. Sedlárovci vyprevadia ho až na stanicu.

— A toto vezmi deťom! — tisne mu Kačka balíček čokolády.

— A pozdrav tam doma všetkých, — doloží Martin.

— Na leto, ak dožijeme, prídeme sa pozrieť k vám, — kynie mu dáma ručníkom. — Mamenku Višnech navštíviť.

— Potom si povieme ostatné, — sadá Srdovan do železnice. „Ako sa tí dvaja ujali!“, myslí si cestou. „A koľkí mohli byť ako oni. Len nedajbože dolinu opustiť. Takej doliny nikde a svet je jednako len všade!“

Už sú hviezdy na oblohe, keď z Klenova dochodí ku krížu. V srdci hreje ho povedomie dobre vykonanej práce.

— Čo nového, Janko? — pýta sa Petercech pohoniča, hľadiac na tmavé linaje Lesnej s vozíka.

— Nič zvláštneho, — vraví tento, poťahujúc cigaretku. — Iba Beta Gabajech mala vraj akési čudesné vohľady.

— Čo nepovieš?

— Veru!

Srdovan sa ho nepýta ďalej. Všíma si bieleho dolného chrámu, ako vystupuje mohutne zo šera — ani hrad.

V obci víri život ako večer, keď ešte nie je práce vyše hlavy. Chlapi postávajú po krčmách, obchody sú otvorené a diškuruje sa. Čulo je i u Mydlára na rohu. Ľudia vchodia i vychodia. Peňazí niet veľa, ale sliepky už nesú a vajcia, to je lesnianska mena. Legionár Miško Mydlár už sa dobre vžil do svojho povolania. Odoberá vajcia a preratuje. Niekedy s tým neobíde najlepšie. Čo však robiť? Lepšie za vajcia ako na úver — často veru zadarmo.

— Čo tebe? — pýta sa chlapčiska mladá Mydlárová, odetá svedčne v sedliackom.

— Zorky, — potíska ten dvoje vajec.

— A si ich neukradol materi? — podchytáva ho žartovne obchodník.

— Ba kdesi-čosi, — zahovorí krstná Čelkech, dôjduc po zápalky a petrolej, — dopoludnia inkvirovali četníci Jana Kvíčalech. Bral vraj vajcia u Petercov i u Krtkov. Azda si bol s ním i ty! — obzrie sa na chalana.

— Ja nie, — bráni sa chlapec. — Spýtajte sa našej matere, či mi nedali! A veď ja to ani nie pre seba. To pre brata, — zoberie chytro zorky a ponáhľa sa.

— A vám čo, tetička Mišugech? — obsluhuje Mydlárová.

— Kvasnice, Evička, kvasnice, — usmeje sa starena. — Máme ísť tej Jurinej na svadbu. Anna sa vydáva.

— Napečiete koláčov?

— Však už len… musíme, ako sa patrí, — vraví ujčinká. — Hoci neviem, či bude stáť tá homôlka za ten syr. Keď to tam u toho Janiska oných nieto nijakého poriadku.

— Veď si ju na to berie, aby bolo, — nesie Mydlár vo fľaši petrolej.

Do obchodu vojde Lúštik, chlap — ako z pokrkvaného cukrového papiera. Len čo má strakatý šál okolo krku. Obzerá sa veľmi pozorne, a utiahnuc sa do kúta, stane pri metlách. Hľadí raz na Evku, raz na Mydlára, a hneď zas na dvere, kade vošiel. — Vitaj, Adamko! To si ty? — volá naňho obchodník. — Čo nám nesieš?

— Eh, dohánu nemám! — hmká Lúštik. — A… a po čom sú vajcia? — podíde za Miškom. — Po čom? Počuj…!

— Po dvadsaťpäť…

— A tá naša, hm — tá Anna vraví — v meste boly vraj po tridsať!

— Tak čo by si šiel s tým do mesta, Adamko.

— Eh, čož’? Kde by ja šiel do mesta? Nemám ich za voz!

— A koľko ich máš?

— No, je ich so pätnásť. Anna sa bude i hnevať, lež mne načim čižmy podbiť. Len by sa nepobrala za mnou, potvora! — ohliada sa jedným okom na dvere, jedným na púdlu, kde ukladá vajce ku vajcu. — Jedno… dve… tri…

— Štyri… päť… šesť… — pomáha mu Mydlár.

Anna, Lúštikech nevesta, otvorí vtom dvere. Ale vojde viac ľudí, nevidí hlbšie do krámu.

— Ih-juj! — vyrazí to z Adama, keď ju zazrie. — Bodajž’ ťa… čo mám robiť? — hodí úzkostlivý pohľad na Mydlára a pohne pomedzi stelážne do úzadia.

— Len tadeto… do našej izby a potom von! — otvára mu tento, dusiac sa smiechom, dvere na bývaní. — Vajcia ti potom prerátam, neboj sa! A tu máš dohán!

— A nebol tu náš Adam? — pýta sa Anna v obchode.

— Kdeby len, — vyvráva Evka, ukazujúc jej očima, kade šiel.

— Ja som hneď… Nemám ani jedného vajca. A nie že by mu — on si zaslúži! Kravy opatrí, vykydá, postelie. I o tie sliepky sa postará. A ako ich len učí poriadku. Už ani na tú ženbu nemyslí. — Čo vraj po kadejakých zhyzdách! Len mi to má aspoň povedať, nech nemyslím na druhého. Ľudia sú všelijakí, a už to i chlapci poťahujú.

— Jaj… jaj… jaj! — poskakuje si asi trojročné dievčatko, čo prišlo s otcom kúpiť knôt do lampy. — Naša mamička kúpili takú malú, malulinkú sukenečku…

— A pre koho? — pýta sa Miško, podajúc jej kúštik čokolády. — Pre teba?

— Ó, nie, — zaiskria mu očká. — Pre nášho Janíčka!

— Veď ho nemáte.

— Ale ho budeme mať! — nedá sa Anička Zrídených.

— A ty to vieš? — Čoby nie?

— Tá všetko vie, — smejú sa ľudia. — Ono sa so zubmi narodilo.

— A čo to máš na hlave? — pohladí jej Anna Lúštikech pristrihnuté vlasy.

— Mikádo…

— No, hľa — ona všetko vie.

Dvere sa otvárajú — zatvárajú. Prikvitnú i mládenci — len tak pre zorky, baterky alebo podaromnici. Jano Zadných, Peter Majerech, Klupka a iní. Stanú si do kúta, a šepocúc si čosi, chichocú sa, až sa ozýva. Menší chlapci hľadia do krámu zpod okna.

— A čo to len bol za záletník u Bety Gabajech? — zbadajú ich hneď ženy. — Nepočuli ste?

— Aký? — natiahne chladnú tvár Jano Zadných. — My veru nevieme o ničom.

— Aký? Však vy viete — aký! — pustí sa do nich Anna. — Rohatý… Nech je to druhá — zrádnik ju vychytí.

— A čo? Azda sa k nej čert pritrel? Tá sa ani čerta nebojí.

— H… h… h! — dusia smiech šarvanci.

— A veru, — rozkladá stará Žutákech, — my sme tam v susedstve, a len ráno čo sme sa dozvedeli. Beta vyjde na priedomie, a ak náš Kešo — tak náš Kešo a akísi-čísi obesenci. Idem von a tu už i stryná Stránikech, i kmotra Činčurákech. — Pozrite len — vypráva nám Beta — kto to kedy slýchal? Ľahnem si večer do komory a zaspím ani mech. Len keď čosi začujem. Otvorím oči a — ff — fff — fučí tu ktosi. I dohán cítiť — celkom smrad. I dve cigarety sa blysnú. — Chlapčiská — myslím a len čakám, azda sa ozvú. A to len nič. Iba stále — ff — fff — ffff… Čože reku fučíte a nič nevravíte? — ja im. Zas len nič. — Aký zázrak? — hútam si. Zažnem sviečku a tu — zmiluj sa, Bože — díva sa na mňa náš Kešo svojím múdrym zrakom! Na rohoch má pripevnené cigarety a — ff — fff — ffff… fučí si po svojom. Veru by ten richtár, ak sú na voľačo, mali s tými obesenci spraviť nejaký ten poriadok…!

— Ha-ha-ha, — rozchichocú sa mládenci, keď vstúpi Srdovan.

— Čo vám je tak do smiechu? — hľadí tento s najvážnejšou tvárou, ako sa smiech chytá. Mládenci sa smejú, i ženy sa smejú, i Mydlár, i jeho žena, i malá Anička Zrídených sa smeje. — Ľudia, čo je s vami?

— Ale Kešo bol na záletoch, Ke-šo-óó! — lapá sa za brucho Jano Zadných.

— A fučal na Betu — ff — fff — ffff — trhá to Janom Klupkech. — Jój, už ma v boku kole!

— Veď vy len vyvádzajte také pestvá! — kára ich hostinský. — Pôjde Beta k Hosa-Ive. Zaraz ťa, Janíčko, premení na vola.

— Ih! — na moj’ dušu…

— Beta si z toho nerobí veľa. Povedala — ich Kešo je vraj sto ráz múdrejší ako tí, čo ho voviedli do komory.

— Hja, ten vie zjesť i muškátel, a my nie, — múdri sa Jano Zadných.

— A v Čreniciach zas dnes bubnovali, — zvestuje Anna Lúštikech, — komu vraj chýba miska s čiernymi rezanci, nech si príde do Fraštackých pre ňu.

— Ha-ha-ha, — spustí sa smiech znova. — Teda bubnovali?

— Bubnovali.

— Hneď som vedel, ten vymyslí niečo, — pochváli sa Klupka svojím dielom.

— A tebe ako sa vodilo? — pozrie Mydlár na Srdovana.

— Mne? Dobre! — vypráva, čo a ako. — Pred súdom som doma. Veru som si uľavil, keď som ho dostal pred hubu. A Sedlárovci vás všetkých pozdravujú. Ako je tým len dobre — vidíte, chlapci? Čo som sa vám navravel — neseďte doma! Hrabte sa kamsi inde, keď nás je tu mnoho! Pomôžeme vám do služby.

— A neľzä vyhovieť? — nadhodí Ičo Čelkech, harmonikár.

— Veď-veď… Zato sa jednako dá čosi. Čo-to sa dá! Lenže, chlapci, povedzte pravdu, — nechce sa vám z doliny. Nikde je nie tak dobre mládencom ako u nás.

— Veru, na moj’ dušenku, — prisvedčí Klupka, — ja by sa so svojou frajerkou ťažko lúčil.

— Ale iď, chlape. Čo týždeň — máš inú.

— Veď preto!