ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Ako si sa zabával? — prisadne si Beňo k bratancovi v banke, keď sa najbližšie sídu na radu. — Hodno to bolo?

— Ale, Paľko — hodno. Človek vie viac. I na teba sa dopytovali.

— Kto?

— Terko… Matúš… Milica, — spomína Svarínsky. — Čo si vraj len neprišiel i so ženou?

— Ešte čo? Mal som toho dosť… A slečna Nelly? Chodí akási veselá. Včera som šiel na Dom… okná na škole otvorené, husle hučia a ona si nôti, až sa ozýva — Ešte sa nevydám… A hlas má, len sa jej tak nesie.

— Tej sa tam dobre vodilo.

— A ste im povedali? Tým… — stiahne obočím Srdovan.

— Povedal i nepovedal. Ako na plese.

— To som tam mal ja byť! Hej, šľak ich trafil! — vypne sa Štefan. — Ja by som im bol odrezal. Plesy strojiť, pánov sekať, chudobe sľubovať, a ukázať jej potom straku na kole? Ja by im bol dal Grbalova… na moj’ dušu dal! Vy ste mäkký, pán farár. Primäkký!

— Keď človek už roky káže — miluj bližného svojho ako seba… odpúšťaj i nepriateľovi, — vysvetľuje tento rezignovane. — Však som ja tiež nebol kedysi taký. Vo mne kypela sedliacka krv ako vo vás. Aj som sa pobil, keď ma kto dopaľoval. Ale človek káže iným — káže i sebe.

— Čo?

— Odpúšťať.

— Veru, aké odpúšťanie? — pozrie Srdovan po prítomných, ako by čakal prisvedčiť. — Ale Samson odpustil Filištínskym, keď ho oslepili a spravili z neho posmech — ha?

— Lenže Pán Kristus modlil sa na kríži, a to i za svojich nepriateľov.

— Čo Pán Kristus? — neustúpi hlavaj hlavajský. — To bol Syn Boží, a my sme ľudia. U mňa veru — kto do mňa kameňom — ja do toho skalou. Ja by veru ani Zuzicovi nedal tej pôžičky. Je proti nám — nech si hľadá, kde chce.

— Nie tak, — ozve sa pokladník Lúčan. — Jednako je náš. Keby padol — padla by naša rodina. Či nie?

— Tak je, — prisvedčí Svarínsky. — A ako je to s ním?

— On si poradí… Má si prísť poriadok spraviť. Práve ho čakáme.

— Ale mu to načim povedať. Nech aspoň vie, — premáha sa Srdovan. — A ten Spica, to je len ešte… Ten by vás smiešal so zemou, pán farár. Čo ste mu to len urobili?

— Nič.

— Iste sa to on privďačí všeličím i mrávikovcom.

— Neviem… Náš človek ľahko sa dá na to, a nielen Spica, — hľadí Svarínsky bez rozrušenia. — A s tým upisovaním účastín ako sme, Paľko? — obráti sa za bratancom.

— No, ta… pomaly, ale zato bude i tehelňa. Obec by už asi pristala i na elektrizáciu. Ide len o subvenciu a o groše. Zajtra by sme mali prejsť za Bredom do mesta. Nešiel by si s nami?

— Zajtra?

— Nie — zajtra nechodťe, — zdržiava ich Lúčan. — Na Dome má byť licitácia. Ferovič pôjde na bubon. Uvidíte, koľko je u nás peňazí!

— To je už tak zle s tým človekom? — diví sa farár.

— Horšie ako zle, — vraví Miško Mydlár, najsvedčnejší legionár a obchodník, čo tiež tu vypomáha. — Nebyť richtárstva, ten chlap mohol byť. Však rozumu má…

— Veď to, — ohlási sa i Janko Svetlý, plavovlasý, priamy chlap. — Ak sedliak nemá rozumu, nie je dobre. Ak ho má viac, než mu načim, tiež je nie lepšie. Ktovie, čo teraz počne?

— Mal by mať inakšiu ženu, — mieni Srdovan, — a bolo by to nejak.

Za písacím stolom pri samom okne sedí rechtor Kremenáč. Nepovie až nápadne ani slova. Píše a píše, a i keď napíše — nepovie.

— A tebe je čo, človeče? — zájde k nemu Beňo. — Nevravíš — nehľadíš. Čo ti je?

— Nič! — odsekne krátko a zamračí sa.

V banke cítia všetci — čosi sa muselo prihodiť. Kremenáč je inokedy samý žart.

— Čo ti je? — pýta sa ho i Svarínsky.

— Aspoň sa ma, prosím ťa, ty nespytuj.

— Prečo práve ja nie? Spravil som ti niečo?

— Však vieš.

— Ako to myslíš? — hľadí naňho v rozpakoch. — Neviem — nič neviem. Neraz si myslím, nažívame ako málokde. Azda len nie — ja?

— Ba ty, keď chceš vedieť…

— Ale povedz i čo… Spýtajte sa ho, ľudkovia! — udrie Svarínskemu krv do tváre. — Ja sa necítim…

— Poviem ti to inokedy.

— Povedz hneď! Teraz…

Vtom vstúpi do miestnosti počerný, vychudnutý človiečik. Poznať po tvári i po odeve, že prišiel zo sveta.

— Hohó, Adamko, vitaj, — volajú na došlého práve vhod. — Tak je radosť u Šíverov. Kedy si prišiel?

— A odkiaľ? — obzerá si človiečika i Beňo.

— Z Argentíny.

— Vitaj, Adamko! — podáva mu ruku i farár, trochu rozčúlený.

— A čo? Ako tam? — letia hneď otázky.

— Sadni si… vyprávaj, — ponúka ho Lúčan. — Priniesol si veľa pesos?

— Horký ho tam, — pohodí Adam rukou. — Však len čo som vyrobil na cestu.

— A Jano Kuželech posiela žene. I my tu máme čosi z toho.

— Hja, Jano, to je chlapisko ako hora. Taký sa tam minie ako s medom. Ale ja som toť veru malý, chudorľavý. Takého ani do práce nechcú. Ešte dievkam je ta, keď sa — ako tá Turákech od Hnátov — dostanú do lepšej služby. Lež takémuto človeku? Ja som si veru tiež prišiel len poriadok spraviť s dlžobou. Ani vám všetko nevyplatím, Juríčko, — nahne sa k pokladníkovi.

— Dobre, Adamko, dobre… Len nám už povedz niečo. Povyprávaj.

— Akože je s Jurinom? — zvedavý je Srdovan na maľovaného Martina. — Píše verše, ha?

— Ten mohol do práce — krásny chlap. Keď vyšli pred fabriku vyberať, jeho zachytili hneď. Tam — musíte vedieť — chcú človeka využiť do špiku. Taký i zarobí, ale sa i zoderie. Veru ten tiež nevydržal dlho. Odišiel, a ani nevedieť — kde… A chlap zdravý, červený, mocný šiel takto na chvátačky.

— Však nám to rozpovedz odpredku, ako to bolo s vami, — posmeľuje pokladník Šíveru. — I tu pán farár sú zvedavý.

— Nuž ako? — dá sa Adam do výpravky. — Šli sme — ako viete — štyria — Turák, Čelko, Jurina a ja. Turák a Čelko i so sestrami. Morom sme sa plavili za štyri týždne. Dosť toho bolo — na moj’ dušenku, i za tie peniaze — cez hlavu. Vysadli sme v Buenos Aires a složili sme sa v budove Emigrantu. Tam je veru dosť hrdze i špiny, ale keď niet lepšieho — i tak dobre. Famílie môžu sa tu zdržať i dva-tri mesiace, jednotlivec len štrnásť dní. Potom si už musí nejakú prácu nájsť. Keď tejto niet — je zle. V reštaurante môže sa najesť, keď i nezaplatí, ale druhý raz ta nesmie prísť. Musí zas k druhému.

— A náš konzulát takto pomáhal vám v niečom?

— Slabá pomoc, a za všetko len plať.

— A čo, Adamko, — všíma si osudu svojich Svarínsky, — kde je to tá robota?

— Kde? — Nuž veru ak nedostaneš práce v mäsovej fabrike, tak poď na pampu ku Kastílčanovi. Ja som tiež musel tak. To vám má taký Kastílčan veľký priestor ohradený. Obilia dorába málo, ale dobytka má, ani nevie koľko. Slobodne sa mu tam pasie cez zimu — leto. V prvé dni obkopával som strommky, marhule, citróny, pomaranče. Potom som dostal koňa — chodil som dobytok sháňať. Ráno o tretej počalo sa dojiť a dojilo sa do deviatej. Dvaja chlapi majú vydojiť dvesto päťdesiat kráv. Žily v zápästí mi veru stvrdly na kameň. Potom mi dali rýľ a — iď kopať jarky. Prišly kobylky v ohromnom množstve — museli sme ich pustošiť. Jamy sme kopali, a keď sa nahrnuly do nich, zastrekovali sme naftou. Ani to nepomohlo, keď ich je len veľa. A ako sa to, pľuhavstvá, len ženú. Ak je v ceste nejaký priek, stanú si jedno na druhé, ani Japonci pri Port Arture, a preškrabujú sa. Kde sa tie raz oprú — byľky nezostane.

— A čo ti platil ten Kastílčan?

— Štyridsať pesos na mesiac. Asi štyristo osemdesiat korún.

— Dosť málo za takú prácu, — pokýva Janko Svetlý plavou hlavou.

— Aj ja som ju tak nechal. Šiel som do Berriso, kde sú dve veľké fabriky na mäso. Našich Slovákov je tu vyše dvesto. Náhodou dostal som sa do práce. To je tu tak, pred fabrikou stojí i tisíc päťsto ľudí. Maríneri hája vstup. Vyberú jedného — druhého, ostatní musia čakať. Prácu si človek nemôže vyberať — kde ho sotia, tam musí byť. Domorodí nechcú tak ťažko robiť, cudzinec musí. Mňa dali ku klietke, kde som kusy hoviad zabíjal mlatom. Dobytok ide jedno za druhým. Elektrika ho vynesie hore, sodrie kožu s neho. Už je v tých škripcoch, ešte mrčí neraz. I koža je už dolu a údy sa ešte potrhávajú. Za päť minút i päť kusov — tak to ide rýchlo. Klietky sú tri. Za hodinu obrobí sa 350 — 400 kusov.

— Tak si ty len volom črepy rozrážal? — diví sa Beňo.

— Za čas. Potom strčili ma prenášať mäso do zimnej komory, kde to zmrzne na kosť. Ani sekerou ho neroztneš. Človek vláči po štvrť hoväda. Veru som si väzov ani necítil.

— A čo s toľkým mäsom?

— Balí sa do mieškov a nakladá na loď. I konzervy sa nakladajú. Pri tom som robil tiež, ale nie dlho. Mäso som prehadzoval vidlami do kotlov — hovädzie, pôrčové, baranie, morčacie. Nie je to príjemné. Človek sa naje tej pary. A ak je nie v pare, tak je v krvi.

— A boli ste aspoň spolu, kamaráti?

— Však sme potom boli. A už nás prišlo i viac… Kača Čelkech nám varila — niekoľkým chlapom. Keď sme sa sišli, vyprávali sme si o domove. Listy sme čakali. Niekedy pristala tam i naša loď — Legie. Uzrúc našu zástavu, potešili sme sa.

— A v kostole ste boli, Adamko? — zabudol už farár celkom na výstup s Kremenáčom pri nevšednej výpravke.

— V kostole? No, kým som bol na pampe u Kastílčana — veru nie. Veď je to tam tak — Kastílčan počká, kým sa mu narodí i troje detí. Potom posadí ich na voz a ide pokrstiť do mesta. To nie ako tu.

— Teraz je, Adamko, i u nás všelijako. V nedeľu som krstil chlapca, priniesli ho z Francúzska. Veru mi mohol už i vody podať.

— Ale doma je len doma, — hovorí Šívera. — I to mäso je tu lepšie, hoc je ho i menej. A potom aká je to práca? Ten Turákech má 1.15 pésa na hodinu. Prepiľuje hovädo pílkou odvrchu dospodku. Zarobí, lež dokedy to vydrží…

— A tá jeho sestra? — nadhodí Mydlár.

— Mariša? Ó, tej je tam najlepšie. Je tam v službe u akéhosi bohatého Srba. Nagazduje si. Ani tej Frčkech prespanke neni zle… Ale chlapom sa ťažko robí. Je to práca nad sily. Veru sme neraz spomenuli, pán farár, ako sa vy tu ustávate, aby ten náš národ nemusel do sveta. Tam je neraz s ním nakladané horšie než s hovädom. Mali by sa ta vybrať a oprobovať to naši páni aspoň za mesiac. Zmúdreli by. Domácim je inak. S tými nedá sa tak nakladať. Tí si ľahšie pracujú a hrajú na lutriu. Tam skoro každý hrá…

— A tu, myslíš, nie? — uškrnie sa Beňo. — Celá dolina je losmi zaplavená. Minulý týždeň došiel k istej babe v Rakove akýsi agent. Počul — má los. — Vyhrali ste desaťtisíc korún! — vravel jej. — Ukážte los, ja vám peniaze vyplatím. Po stiahnutí poplatku príde vám deväťtisíc sedemsto korún a máte to. Baba dala stavebný los i tristo korún na doplatok. Keď však chcela desaťtisícku v meste zameniť — vysvitlo, že je rakúska. Teraz sa to vyšetruje. Četníci to majú.

— A sú na stope?

— Čoby boli! Povedali babe — mali ste si dať pozor!

— Mnoho všelijakých ľudí prejde našou dolinou. V Bodovej vyzbíjali obecnú kasu, — obzerá Svarínsky verthajmku. — Aby sa nám nejak i sem nedostali.

— Ó, nie! — stisne päsť Srdovan. — Tu je zvonec, nech len pohne dverami. A Kristus Pán by ho chránil…

— I tak by nič nenašiel, — priviera Lúčan pokladnicu. — Ja si peniaze dobre opatrím.

Dôjde i Zuzic, muž v najlepšom veku. Poznať na ňom — veľa sa trápi. Obzrie si prítomných, podá niektorým ruku a počne čosi šeptať Lúčanovi do ucha.

— Vieš, Aduš, — povie tento hlasno, aby počuli všetci, — necháme ti to. Však sme na to. Ale si nájdi dvoch dobrých žírantov.

— Nájdem.

— Zuzic, Zuzic, — lapí ho Svarínsky za ruku, — radi by sme vám pomôcť.

— Však si ja pomôžem, pán farár, — odvetí ako v rozpakoch. — Ľudia by ma nedbali holého vidieť. Pustili do sveta, už som vraj spravil bankrot. Mýlia sa — ja si poradím!

— A povedz nám, Aduš, — hľadí mu Svetlý do rozorvaných čŕt, — ako je to vlastne s tebou?

— Janko, ako so všetkými, čo investovali v dvadsiatom prvom, — vysvetľuje chladno. — Harušin vystavil v Čreniciach dom. Však viete… Musel do Ameriky a Fraštacký má i dnes ešte niečo z toho na krku. Ty, Ičo, — obráti sa k Srdovanovi, gániacemu z kúta, — ty si tiež dal len za toto miesto Neostreným chalupu a pekných pár tisíc. Vieš, čo je to…

— Mali by nám dať podporu zo stavebného ruchu, — zašomre direktor banky. — Žiadosti sú tam.

— Na podnik nedajú. A moja píla je podnik, i tvoj šenk…

— Nech nám dajú aspoň na obytnú časť, — mieni Štefan. — Staval si aj izby. I ja som staval… Ale uvidíš, ukážu nám straku na kole. Majú však i pravdu. Načo nám i dávať, keď si nevieme nohou dupnúť?

— Dupkaj, — čo docieliš? — pochopí Zuzic narážku. — Tu sa zlotky nedá nič. Veď som sa i ja vadil s Borovcom v Bratislave. Čo som docielil?

— Ale keby to všetci…

— Hja, Ičenko, keby! — usmeje sa Aduš ironicky. — Ale nevidíš, čo sa robí? Kde ti tu všetci? Kto má moc a peniaze — ten si poradí. A keď raz nie všetci — pomôžete si?

— Pomôžeme! — vypne sa Srdovan v celej výške. — Keď i nie všetci, ale dupneme toľkí, až sa to tým pánom rozľahne v hlave. Čo je to len s nami na psí tridsiatok? Ty sa trápiš, ja sa tiež. Iba na banky čo robíme. A náš ľud? Vieš, čo sme sa mu nasľubovali. A čo má dnes? Vo Francúzsku padá frank. V Kanade nám bije ľudí drevo. Teraz nám toť Adam vypráva, ako je v Argentíne. A tu koľko všelijakých ľudí sa živí, a dobre živí, z našich mozoľov?

— To sú počiatky. To už tak musí byť… Inde je tiež všelijako.

Nahovoria sa, hoci nepresvedčia. Zuzic odchodí svojej mysli. Svarínsky rád by sa ešte spýtať Kremenáča o tých poľských markách. Ale však vie — už je po nich. Fuč… A ostatné? Čas vyrovnáva najlepšie.

— A pôjdete zajtra na tú licitáciu? — spýta sa prítomných.

— Pôjdeme, — stiahne Lúčan vrch amerického stolíka. — Vám sa to tiež oddá skúsiť.

— Teda — do videnia.

Beňo sadne na bicykel a ženie ako vietor hore dolinou. Za polhodinky je doma pod Orechovým. Usmeje sa Anne, pohladí hodné deťúrence a ponáhľa sa do dvora za Kozákom pomôcť mu okolo statku. Pri pohľade na plnú maštaľ rozveselí sa mu duša. Výsledok svedomitej práce robí radosť.

— Však je veru ten ľud i zlý teraz, — češe Kozák mladú kvetavú jalovičku. — Všetko počína závidieť. To veru predtým nebola.

— Kde je bieda, tam je i závisť, Kozák, — povie mu gazda.

— Nech si robí každý, a nevylihuje. Ty si človek učený, a nehanbíš sa roboty.

— Veď robiť, robiť — ale čo? — nazrie Beňo i do válova, či majú čistý… i za rebrinu. — Dosiaľ závideli tomu, kto nemal čo robiť… Teraz?

— Súci chlap si vždy nájde prácu. Pán Boh sa oňho postará.

— Však i my sa snažíme starať o všetkých.

— Ono to ľudia i vedia, — oberá ujec srsť, Jankovi na loptu. — Aj povedia — no, ak nám nepomôžu farár s Beňom, to už potom nik. Alebo musíme ešte ísť za nejakým tým ancikristom…

— Tak vyprávajú?

— Tak!

— A tu na doline je jeden. Hovorí, že on vie cestu k tomu anciášovi. A ani je vraj nie taký čierny, ako ho farári maľujú v kostole.

— Ba? A kto je to?

— Toť neďaleko… Adam Ručenech. Nie Mašicech — vareškár!

— Ale Adam? Ten, čo chodí s tou károu na kupectvo?

— Ten… On sa len usmeje a vypráva chlapom i babám. To veru vraj nebude tak, ako je teraz. V Rusku bola revolúcia a páni sú dolu. I tu bude tak. Sedliaci a chudobní musia byť hore, lebo ich je viac. A keď je i v Písme — poslední budú prví. Ináč to vraj ani nemôže byť. Detí sa prirodí čo rok — to rok. Majetky sa rozpadávajú. Z čoho vyžije tá chudoba? Musí sa gazdovať dovedna… Ale je i v dedine taký mudrlant.

— Kto? — zaujíma sa gazda o najnovší svetový prúd, ako sa odráža na Lesnianskej doline. — Ferovič?

— I ten… i druhí, vraví Kozák. — Ale najmä ten počerný Župica.

— Železiar?

— Ten… Hovorí vraj — bude jedna kuchyňa — spoločná. A medze zorajú sa parným pluhom. Zeme bude viac. I deti sa budú spoločne vychovávať a všetko bude spoločné. Čo, gazda, ty si učený — mohlo by to byť?

— Skúsili to už ľudia viackrát — a nešlo to.

— Ani nepôjde! Ja to myslím tak, — zahrnie si ujec biele vlasy na hlave, — všetkým sa nechce robiť rovnako, a jeden za druhého nebude ani tak. To by museli prísť aj inakší ľudia!

— Veru, — prisvedčí mu Beňo. Zato tým viac zamýšľa sa na jeho slovách. V nich cítiť špľachot svetového vlnobitia až pod Orechovým. Predbežne len tichunký špľachot, ale je tu. Šíriace sa kolesá, pohnuté obrovským otrasom, zachvievajú i hladinu týchto primitívnych duší. Otázka sa budí, treba na ňu odpovedať rozumne. Tí, ktorí by mali, myslia viac na seba. Musíme odpovedať my… Musia sa napäť všetky sily a zdravým národným duchom, čo praje chudobe, predísť tomu, čo sa blíži.

V takýchto myšlienkach pohrúžený cíti vážnosť i svojho poslania. Spomenie si s láskou na svojich sedliakov, i na priateľov a Svarínskeho. Vypráva o tom i Anne a má veľkú radosť, keď ho chápe.

— Musíme pracovať, a to z celej sily, — vraví jej. — Pracovať za svoje deti, za susedov a tak za všetkých. Inak nebude dobre ani nám. A, — pritiahne ich k sebe všetkých troch, — mnoho, mnoho môže človek vykonať z lásky…!

— Paľko, — pritúli sa k nemu žena v takú chvíľu ostýchavo, — chcela by som ti niečo povedať.

— Čo duša?

— Nehnevaj sa na mamenku. Ona od tých čias, čo ste sa pohádali pre Evu, ani nechce k nám.

— Však sa ja na ňu nehnevám. Bojím sa o tú kreolku v Paríži. Ona je pekná, nápadná a vy neviete, čo je Paríž pre dievča z kopaníc.

— Veď už príde.

— Písala?

— Písala!

— Tým lepšie, Anna, — zvážnie Pavol. — Ja jej dám vďačne, čo by tam zarobila. Vieš, my i tak musíme najímať. Ani Jano nemusel ísť!

— Jano ako Jano — ten chcel i sveta skúsiť. A Eva, tá šla pre iné.

— Prečo?

— Pre toho Majerech. Chodil k nám, a nič. Myslela, chudobná som — idem.

— A teraz?

— Má pár groší. Vyrobila si.

— Len by to nezaplatila draho.

— No, o Evu sa neboj! To je čert.

„Ako sa tí len majú neúrekom radi,“ myslí si Kozák, posipkávajúc si v kuchyni z fajočky. „Ja som si veru svoju starú za tie prvé roky už i niekoľkokrát prepísal na meno. Ale inak je to učený sedliak ako neučený…“ bafne so dva dymy. — A počujže, gazda, — obráti sa naraz k Beňovi, — keď to tí páni tak nedbajú o nás, chudobu, zišli by sa na nich takí hôrni chlapci, ako kedysi ten Cagara a Jánošík, čo bohatým brali — chudobným dávali.

— To by bola. Kozák, malá pomoc, — složí mladý otec dcérku na zem. — Pánom by neubudlo a nepribudlo chudobe.

— A kto potom, kto naučí tých ľudí poriadku?

— Zákon!

— Eh, kde si len líška postaví klepec pre seba? Však ten zákon robia si oni sami.

— Netreba ho dať takým robiť. Preto sa my staviame na nohy tu pod Vysokou. Preto robí Svarínsky a my mu pomáhame.

— Tak? A myslíš, dá sa to?

— Musí… Sedľač sa raz pohne a Svarínsky je tiež sedliak ako my… Lenže učený sedliak.

— Taký ako ty.

— Povedzme — taký!

— Ale ako ten vezme bohatým a dá chudobným?

— Prečo?

— Tu je prikázanie — nepokradneš. On môže dať chudobným, ale kde to vezme?

— Bohatým, — baví podrichtára ujcova logika, — veru tým!

— On?

— Nie — zákon! My všetci, čo sa pričiníme vydať taký zákon, čo nebude len pre pánov v meste, lež i pre našu dolinu a pre celú krajinu.

— No, daj, Bože, zdravia tomu nášmu farárovi, — zaželá mu starý bafkajúc. — A tej noci sladkého odpočinku.

Svarínsky má v ten čas ešte vážnu zaujatosť. Práve si chcel ľahnúť, keď ktosi zabúcha na farskú bránu. Mariša ide otvoriť a o chvíľu vstúpi do kuchyne žena, zababušená do vlniaka.

— Čože vás ženie tak neskoro, tetička? — poznáva v tej vyschnutej, vráskavej tvári Ferovičovú. „Azda len nie spovedať?“ prebehne mu mysľou, ak by tak Ferovičovi prišlo zle od žiaľu, keď sa mu má zajtra majetok predávať.

— Idem, — zadíva sa žena vyplakaným slabým zrakom, — dajte mi rodný list.

— A načo?

— Musíte to vedieť? — potrhnú sa jej kútiky úst ako pred plačom.

— Musím, tetička.

— Tak vám veru poviem, — sadne si žena na stoličku. — Idem sa utopiť. Vyjdem ta na zubrovský most a skočím dolu.

— A na to vám načim rodný list?

— Však mh…! — skriví sa jej tvár a počne plakať.

— Vidíte, — poľutuje ju Svarínsky, — muselo to až ta prísť?

— Muselo, iste muselo! — myká ženou. — I tá Hosa-Iva mi to predpovedala. Tvoj muž — riekla mi — rád by sa stať veľkým pánom, ale vietor mu uchytí širák, i halenu, i nohavice. Daj si pozor, aby si neprišla i o sukňu pri ňom. Tak je to už tu. Aspoň keď som si dala pozor. Však je polovica na mňa a ja si peniaze uložím do banky.

— Načo by ste sa teda mali utopiť, — tíši ju farár. — Dlhy sa zaplatia, a čo zvýši — z toho si pri skromnosti žite ďalej. Ste len dvaja — vyžijete.

— Však…

— Zajtra sa ja s vaším porozprávam. Ak chcete obaja — môže sa to ešte všetko na dobre obrátiť.

— Veď keby on… keby on! — zahorekuje žena po ‚s Pánom Bohom‘ vo dverách. — Ale skôr sa Šibica obráti hore dolinou… On ak to len navraví daromných rečí. Chce voľačo? To chodí okolo mňa ako pes okolo koryta pri obáraní. Keď mu nedám — zle je. Keď mu dám — tiež nie je lepšie. Ach, Bože môj, Bože, už by sa lebo radšej sniesla s tohto sveta!

Na licitáciu zvedavá je celá dedina, hoc je tu taká paráda dosť všedná vec. Sedliaci dochodia po jednom, po dvoch. Prídu i po hŕbkach, kto zo záujmu, kto len zo zvedavosti. Už sú tu Gelovičovci, Peterec, Šívera strakatý, Hrebenár, najlepší gazdovia, i tí z Úverného spolku. A dôjde i Beňo.

— A chceš licitovať? — spytujú sa jeden druhého.

— Eh, niet peňazí, — vzdychá ten i onen. — Niet veru!

— Kde by teraz človek i nabral, keď každý len — daj a daj, — vykladá Hrebenár. — Financ — daj, richtár — daj, kominár — daj, urbárny gazda — daj, farár…

— Čuš, však sú ti za chrbtom, — drgne ho lakťom Martinko Gelovič, niekdajší švárny fíra.

— A čož’? — usmeje sa prostodušno, azda nemám pravdu?

— Čože ty? Ale ja — koľko mám len detí a čo starostí!

Keď vojde Svarínsky, priestranná miestnosť je už plná. Za dlhým stolom tam sedí Hirschov pisár, ako ihla, zabodnutá do dreva. Vedľa exekútor mrká pichľavým zrakom sem i ta, pohládzajúc si nervózne červenastú, riedku briadku. Srdovan, odtiahnutý pri okne, diškuruje s Lúčanom a s richtárom obce, Pokryváčom spravodlivým. Iba notár Mrávik, vyholený, s hodvábnou šatôčkou v bočnom vrecku, nestarie sa do ničoho a vážny Želovič, vševedúci sirotný, preberá sa v písmach pri svojom stolíku.

— Pán Želovič, — podíde za sirotným Mrávik i s podnotárom, vysokým skromným človiečikom, — tu hľadajú akéhosi Klanku, číslo 564. Neviete, kto je to?

— Klanko… Klanko, — pricloní si tento vysoké čelo, ako by sa len rozhliadal po doline, — je jeden Klanko na doline, Adam, podomový obchodník a lovec… druhý je vo Svíbovom, Martin… tretí na Vlčích Jamách, tiež Martin… štvrtý na Božej Hrsti, Jano… piaty v Rakove, tiež Jano… A po dedine čo je Klankovcov! Ale to bude ten Jano kdesi na Páterovom. Tam je číslo 564. Ženu má, tuším, Annu, toť od Majerov. A detí má — číta na prstoch, — no, Jano, ten je na vojne. Anna, tá je staršia a vydatá je tu za akýmsi Strunkom Ondrejom. Mariša je vo svete a Adam je taký trochu mechom udretý. Ten je doma… — vyratuje až do posledného. — Ten toho má veru za dobrú pec.

— A Malek, číslo 763…? — vyčíta podnotár z akéhosi písma. — Martin Malek?

— Malek… Malek, a Martin? — uvažuje Želovič ako pri Klankovi. Najprv prejde všetkých Malekov Martinov, pristaví sa pri čísle 763, vyráta všetkých obyvateľov chalupy, až do posledného kolena. — No, to je Martin Malek, ten na Pántovom. Prezývajú ho i cococko. Jeho otec nevedel ‚čo‘ dlho vypovedať, keď bol mladý.

— Toto, cococko je to, cococko! — ozve sa i richtár, začujúc jedným uchom, o čo ide.

— Cococko… cococko! — opätujú i niektorí sedliaci. — Ten má s Kohútkom súd. Povstupovali si do svedomia.

— Ale, ľudia, — zazrie Juro Zázvor, mladý ženáč a akýsi vrták, na Želoviča, — čo ten človek chce tu toľké roky? Však sa nás už dosť natlačil. Čož’ by to iný nevedel?

— Nie, Juro, Kristu… to už nie, — zastane sa sirotného ozrutný Hobla. — Nevidíš, však je on rozum obecného domu! Ten človek vie, kde sa čo uliahne v posteli, či na peci, ako Krupica v maštali a Jolana zasa v kuríne. On nás všetkých pozná jediný. Čo by si počali bez neho?

— A kde je Ferovič? — ohliadajú sa gazdovia netrpezlivo.

— Nevidieť ho. Bohvie… Večer sa ešte pohádal so starou. Tá sa vraj sobrala a šla. Ktovie, či nie dolu hlavou do Bystrej, alebo niekde pod železnicu.

— Škoda človeka! — ľutuje ho cechmajster Stránik. — Malo by sa mu pomôcť.

— No, ty mu iste už chceš nadhadzovať. Kto sa s ním zabával, nech mu pomáha!

— A však, na moj’ dušenku, boli sme azda všetci pri tom.

— To je ani nie preto, — kladie si ujec Zrídený fajočku do vrecka pipasárom von — na guráž. — Ale súd, súd, to je zlomkrk pre sedliaka. Súdy — tak!

— Komu niet rady, tomu niet pomoci, — zamieša sa Lúčan. — Dosť sme mu my — ujec, pozor! Nebolo nič naplat. A však mu ešte ostane groša. Ak je na niečo, zviecha sa.

— Pusťte ma, no, — tisne sa vtom pomedzi ľudí sedliak, obstarný, drobný, ale živých očú. Vidieť, má voľačo v hlave.

— Ferovič… Mišo Ferovič, — nesie sa okolo.

— Pusťte ho, pusťte! — odtiahne chlapcov i rozvážny Jano Gelovič. — On je tu prvou osobou.

— On je viac než richtár, — poznamená ktosi.

— Ty čuš, — ohliadne sa hrdo na Cícora, ktorý náhodou tam stojí nablízku. — Čož’ som ja vysedával vo Fiume?

— No, veď už, — tíšia ich sedliaci. — Či ti on čo vraví?

Svarínsky, Beňo a Srdovan utiahnu sa k Želovičovi, kým tento pracuje, ako by tu nebolo jednej duše.

— I vy ste tu, Krivošiak? — zbadá farár opadnutého starca, opretého o skriňu a o palici. — Ako ste len došli?

— No, povedal som ráno tým svojim nohám a ony poslúchly. Však to už tak ľahko neurobia.

— Chcete licitovať?

— Ach, čo ja? Mám už do osemdesiat, čo by počal s majetkom? Dosť ich je, — ukáže palicou na plnú sieň. — Ale kde je telo — tu se shromaždí i orlice… pravda, pán farár?

— Tak!

— A potom, viete, — potisne sa bližšie palicou, — boli sme toť s Ferovičom dobrí kamaráti. Vypili sme si i zaspievali — čo tajiť? Teraz som tu len — smraští sa, zacítiac bolesť v údoch — ako ten Hrajnoha, keď mu šli kamaráta vešať.

Všeobecný hovor prehluší richtár Pokryváč pár slovami. Hirschov pisár tiež si povie, čo a ako. Označí sa päťminútová prestávka, či chce dlžník platiť. Keď niet výsledku, počne sa licitovať.

— Parcela číslo 356… Katastrálne číslo… Plocha… Výkričná cena… dvetisíc päťsto… Kto dá viac?

— To je na Krížnickom, — žmurkajú sedliaci jeden na druhého.

— 3000.—, — ozve sa Metielka.

— 3000.—. Kto dá viac? — počuť úradný hlas richtárov zpoza stola. — 3000.— po prvý raz… 3000.— po…

— 3100.—, — postúpi dopredu Jano Gelovič.

— To by si ty mal lacno.

— 3100.—. Kto dá viac? 3100.— po…

— 3200.—, — prihodí Paľo Burý, kurátor.

— Čo ty nemáš toho dosť? Druhý by sa i pretrhol v toľkej práci!

— No, roľa je pre sedliaka najistejšia účastina.

— 3200.—. Kto dá viac?

— 3250.—, — ohlási sa zkonča stola rechtor Kremenáč.

— A čož’ — už i páni kupujú role? — počuť sem-tam.

— Ja chcem tak robiť ako vy, — odreže im rechtor. — I tak nám len do darebákov nadávate.

— Eh, pán rechtor, — máva rukou Hrebenár na znak nesúhlasu. — Vám to nenačim. Veď ste vy nie sedliak.

— Ale chcem byť.

— 3250.—. Kto dá viac?

— 3300.—, — Hrebenár na to.

— 3350.—, — Kremenáč.

— 3360.—, — Hrebenár.

— 3380.—, — Kremenáč.

— 3380.—. Kto dá viac?

— Ale no, vezmite si ju, — hodí rukami Hrebenár, keď sa už nik nehlási ani na druhé vyzvanie. — Majte i vy. Aspoň uvidíte, čo je to tá sedliačtina.

— Dosť je to ani za pol meričky, — pokyvujú si ľudia. — Dosť veru!

— No, dobré je to. Na Krížnickom…!

Nasleduje parcela druhá. Po tej — tretia a tak radom, kým sa nepozakrývajú všetky pohľadávky doktora Hirscha, aj iných. Sedliaci nabíjajú jeden na druhého. Niektorí licitujú, len aby licitovali. Kto-ten i nadháňa a dvíha ceny, iste nielen tak. Najprv to ide po sto, potom po päťdesiat, dvadsať, desať a napokon i po jednej korune. Hja, zem je zem, a najmä v Lesnej, kde jej je málo. I Srdovan licituje.

Svarínsky a Beňo všímajú si napätia. Niekedy je úžasné, dobre gazdom oči nevylezú z jamôk. Hodiny na stene tikajú, ani čo by kyjanicou bil do ticha. Žily navrú, krky sa napnú… a čísla lietajú…

— To je hlad! — poznamená Svarínsky.

— To je! — uškrnie sa Želovič, keď i jeho bratanec, Adam, čo bol u toho cisára, zahrnul si dlhé vlasy a nadhodil vyše 4000.—. — Oni toho nabijú, ani je nie hodno. V jeseni licitovali role a lúky, čo patria k dolnej fare. Čo sa len nanabíjali. A teraz sa im už hlava točí, ako to zaplatia pánu farárovi. Oni si to i z neprajnosti — čož’ ty to budeš mať, a ja nie? Aspoň to však už nejde po starom. Prv prišiel starý Tobiáš a licitoval. Tak potom šly i majetky do židovských rúk.

— 4350. Kto dá viac? Po prvý raz… po druhý… i…

— 4370, — vypne sa maličký, trochu i škuľavý sedliačik, ošúchaný, v deravom kabáte.

— Podívajme sa, — hľadí Metielka, prejdúc si dlaňou po ostrom bielom strnisku na brade. — Kde ten Ičo Kvíčalech len berie toľké peniaze! Už tretiu parcelu nabíja.

— A cirkevnú daň si veru nezaplatil, — šepce územčistý kurátor Paráč farárovi. — To bude akiste len saser — nadháňať!

— No, nie! — myslí Želovič. — Za tým bude jeho žena, Eva.

Tisícky lietajú. Ten nadhodí, onen — je to až závratné. Merica vyjde i na osemtisíc.

— Vidíte, pán farár, čo je tu groša? — nachýli sa Lúčan ponad Želovičov stolík.

— Ale nám by to nedali!

— To nie. Oni chcú mať zem. Ničomu inému neveria.

— No, áno, — prikývne peknou prešedivenou hlavou kurátor Burý, — zemi sa i dá veriť. I ja som taký, keď ide o peniaze — tiež verím len zemi. To je nie papier — neoklame! Vyžijem z nej ja, vyžijú i deti a bohvie ktoré pokolenie.

— A si ty myslíš, — zadrapí sa do reči Ferovič, ktorého už chvíľu napína, — to si ty myslíš, bude to tak?

— A ako ináč, Mišianko? Ako?

— Tak ako v Rusku. Ešte ja budem orať na tvojej roli, i na tvojich koňoch svážať. Zem bude naša — všetkých!

— Myslíš? — zmeria si ho kurátor spokojne.

— Myslím!

— A ja zas myslím, Mišianko — komu sa nebude chcieť robiť, kto sa bude len kľučkovať po súdoch a dobre jesť, dobre piť — tomu nepomôžu jakživ nijakí ancikristi.

— No-no, veď ty uvidíš. Len si licitujte, len! My budeme mať zeme dosť a dosť, — pokýva im všetkým rukou. — Dosť bude tej zeme!

— Dobre sa ti míňa — ostane ti ešte.

— Len sa chyť poriadku — môže ti byť dobre. Si pekný, hodný a nemáš na koho robiť, — chlácholí ho Burý — márne.

— Len si licitujte, len! — opätuje svoje. — Príde to zpät všetko. Príde i na pánov, i na advokátov, i na všetkých, — pretisnúc sa ku dverám, obráti sa ešte s horiacim, zvlhnutým zrakom. — Príde!

— Prišlo mu ľúto, — vraví Beňo. — Ten chlap horí navonok, a plače v duši.

— Mohol si dať pozor. Mal si šanovať, — nepoľutujú ho gazdovia.

V licitácii sa pokračuje. Čísla parciel lietajú. I tisícky a stovky. Už je neskoro večer, keď sa ľudia rozchodia.

— Taký hlad za zemou! — podáva Svarínsky ruku sedliakom. — To som ešte nevidel.

— Hja, zem má svoju moc, — usmeje sa Burý. — A sedliak patrí k nej i za živa i po smrti. Iné je tu s pánom rechtorom, — pozrie na Kremenáča. — Čo budete robiť s tou zemou?

— To, čo vy, — odreže on krátko. — Nasadím si zemiakov a repy a budem chovať kravy a ošípané.