ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stankech pohreb je smutný, veľmi smutný. Stanková zriedkaktorý odprevod vynechala. Preto i ju odprevádzajú celé kopanice, dobrá časť obce i Čreníc. Na Petercových čiernych koňoch dovezú ju ku chrámu, ako si kázala. Kostol je plný ako na sviatky. Svarínsky káže jej zo žalmu 23 — Hospodin je môj pastier. Ako si vybrala.

ozýva sa do tichého plaču smútiacich. Ženy a babičky pod chórom utierajú si slzy. I Anne Beňovej je veľmi ľúto. Sedí s materou pod kazateľňou za Stankovcami. Tu sú v smútočnom i Mariša zpod Višňového so sestrou Evušou. I pani Ganslová prišla, hoc jej je ťažko chodiť. I Nelly Simorová s Irmou. Sústrasť celej doliny je na strane pozostalých.

— Ach, veď sa im stalo… Veď sa im vyviedlo, tým dcéram! — ľutuje ich tetička Višnech, mať Sedlárovej Kače — hoci ináč neraz zavadila do nich jazykom. — Taká mať bude im veru chybovať.

— Ešte dobre, že sú už všetky na rozume, — šepce jej Strániková pod chórom do ucha. Ťažko sa jej chodí na starosť, ale dobre spieva z funebrála.

— Práve takým by sa zišla. Však vieš!

Beňo je medzi chlapmi. Vidí — jeho Anna utiera si oči. Starý Stanko sedí skľúčený v prvej lavici ani pod ťažkým bremenom. Vedľa neho dcéry… Keď vstanú, ako jedlice.

„Aké majú oči, ako maľujú Máriu — veľké, smutné, pristreté riasou dlhých mihalníc,“ všimne si i trúchlivej krásy. „Ako Anna. Celkom ako Anna. A či Evuša…?“ príde mu na myseľ chvíľa, zažitá v tom dome. „Ako len zaujímave vedia žiť a ako pekne umierať títo ľudia!“

Sotva však prejde sprievod ulicou — zabúda sa na všetko. Smútok stáva sa majetkom jednej chalupy a niekoľko osirelých sŕdc. Dolina už má iné starosti.

— Čo nového tamhore? — pridá sa Svarínsky ku kopaničiarom, kráčajúc s rechtorom, vypnutým vojensky ako obyčajne. — Už robia na Osade?

— Už sú na tom, — vraví Malek. — Tí vyštrajkovali.

— A čo?

— Nuž nič, — vypráva ujec. — Veru museli ešte pána i popýtať, aby ich len vzal do práce. A nám oni, keď sa žalujeme, tiež len — štrajkujte… štrajkujte. Kde však a proti komu môžeš ty biedny sedliačik štrajkovať? Oni i majú proti komu, a čo?

— No, docielili by, nech vydržia, — zamieša sa Adam Ručeň z doliny, vareškár a priekupec. — Lež keď nevydržia…

— I to je nie vždy isté, — vykladá podľa svojho sedliackeho rozumu lesniansky holič a zubár. — Pozri, priateľko. Čo by vyštrajkovaly kravy, ak raz krmu niet, len poskrovnu? Bude ho viac?

Holúška s dcérami ostaly ešte na cintoríne, kde cechmajster Stránik, chýrny svojou výrečnosťou na okolí — reční vysokým hlasom o tej smrti ukrutnej a odoberá sa od zosnulej. Beňo kráča so Srdovanom a obzerá sa po Anne. Niekoľko žien ponáhľa sa vedľa. I Nelly cupká s priateľkou Irmou. Gazdiné si vykladajú, kedy je najlepšie vajcia odkladať.

— A veru, — hovorí Juda Knugech tam zpod Pántového, — najlepšie sú len medzi matkami.

— Čo to? — pozrie podrichtár na spoločníka.

— To v ten čas, — vysvetľuje mu tento, — medzi Matkou Božou klenovskou a bodovskou, keď sa ide na púť.

— A vy, slečinka, — volá na Simorovú hostinský tak s mosta doprosta, — skoro sa už vydáte? Vila Mahuliena sa už stavia.

— Keď bude hotová, — stiahne si ústa na čerešničku. — Potom!

— Potom to bude?

— Áno!

— Teda skoro, však to tam rastie ani z vody. To máte starostí.

— Čoby! Treba mať len groša — starosť prenesú iní.

— Ale nás na svadbu nezabudnite zavolať.

— To vás bude mnoho stáť. Musíte mi dať pekný dar.

— Prečo nie? Všetko bude, čo načim, — uisťuje ju štverácky, vyholený a pristrojený dnes, ako sa patrí. — Už aspoň za ten šarleston, čo sme vedno tancovali u nás pri orchestrone.

— Hľa, pán Beňo — vidíte? Ten nesľubuje…

— Zato dá, — usmeje sa i on na elegantné, veselé stvorenie.

Nelly je nie taká bezstarostná, ako sa robí. Dosť sa ona narozmýšľa, čo a ako to bude s tým vydajom. Aňutka Povelová jej písava často. Nechváli — nehaní, len sa nikdy nezabudne spýtať, ako sa má a čo robí Svarínsky. I zlé chýry idú — Kabáč je vraj márnotratník.

— Keď sa ožení, nebude! — teší ju Irma.

Simorová robí si už plány, čo všetko kúpi. Pani Ganslová dozvie sa hneď hodnoverne — aké budú šaty, aká bielizeň? Samý hodváb, krepdešín, krepžoržet… Teraz ju však už zaujíma celkom iné. Nie je to vydaj slečny Nelly, ani zariadenie, čo dostane vila Mahuliena. I Stankech švárne siroty ponechala už osudu. Má čosi celkom nové… Neslýchané.

— Ale ste počuli, pán farár, čo sa stalo na vyšnom konci? — pristaví sa pri Svarínskom pred ošumelou farou. Práve sa rozlúčil s priateľmi a ju zas nohy akosi slabo nesú. — Počuli ste?

— A čo, pani Ganslová?

— O tom aute, čo sa vyškriabalo hore kopcom až pred Gabajech chalupu. Ľudia vyšli na diváky — jakživ nešlo tade auto. A tu tí páni so štyria len sa vypytujú, kde vraj býva akási Betka Gabajech. To tá, viete, čo ste jej nedávno otca pochovali. Sama si je gazdiná na peknom gazdovste. I pohnú auto a rovno k nej… — A dnes ráno odídu i s dievkou.

— Ešteže! — zadiví sa farár.

— Ako ma tu vidíte. Ktovie, kam ju zavliekli. Mali by sa úradskí obzrieť o to.

— Ó, Beta sa nestratí. Tá má rozum! Ako popreháňala i toho Miša Žilovatých pre tie peniaze.

— Lenže tu nevedieť, čo to mohli byť za ľudia. A ozaj táto príhoda zatisne všetko ostatné. Po chalupách sa háda, čo by to mohlo byť. Kto sa smeje, kto zas tuší akúsi tajomnú vec. Nikto však nič istého nevie, len že Bety niet doma a dobytok nemá kto chovať v maštali.

— A veď ona vždy vravela, že pre ňu ešte príde i pán na aute, — povrávajú si ženy v Stránikech chalupe.

— Aj sa jej to vyplní, potvore.

— Hej, vyplní. Len by jej to neprišlo draho. Páni sú dobrí, ale len kým tušia niečo pri takomto človeku, — pohmká si cechmajster.

— A čo by len tušili u nej?

— No, má majetok… chalupu, role, kravy, zbožia — hádam i trojročného — vozy! A teraz, odkedy jej starý zomrel, je sama gazdinou. Nie je to lakomé?

— Nuž čo? Pánovi sú načim peniaze a Bete muž. Zídu sa.

Ani sa nehovorí o inom v dedine. Beta zmizla — darmo je. A niet po nej stopy.

— A veď nešla sama, — vnáša do noci trochu svetla totka Mišovicech. — Pojala si so sebou i sesternicu, Lúštikech Annu.

— To šly na výzvedy.

— Ukradli nám Betu, — figľujú večer mládenci pred Petercech ujcom pri pálenici.

— Však ju i prinesú. Je to čert dievka! — Ba ak ju složia u nás? — natiahne tvár Jano Zadných.

— Čož’ oni vedia, odkiaľ ju vzali, zázraka?

— A ste vy, mládenci, jednako len ledačiny, — kára ich Petercová, vyjdúc pred bránu za chichotom, — keď vy neviete, aký poklad len máte v dedine.

— Ba je to len chýr pre našu obec, — skrúti zas muž, — keď máme dievok driečnych, hodných pre sedliakov i pre pánov.

Svarínskemu vypráva i žena, čo sa všetko hovorí v dedine. Mariša Stankech musí už ostať doma pri gazdovstve. Na faru došla nová slúžka, Milky rechtorech sestra, Kačka Zelenákech, veselé dievča, urastené, okrúhleho čela. Ide pre mlieka — prinesie. Farár však má dosť iných starostí, najmä keď vidí, že vrchný Šverc nemá nijaké vážnejšie obavy. Vybavuje si úradné veci i svoje súkromné, skoro zabudnúc na svet okolo seba.

Zrazu vyruší ho hukot auta, zaseknutý práve pod oknami jeho skromnej pracovne. Zdvihne hlavu. Svätý Ján stojí pod košatými lipami ako vždy — spokojne. Len kroky zavrždia v piargu.

— Kto sa mi sem vlečie? — mrzí sa farár, keď si trúfal nájsť chvíľku pre seba.

Popod okná mihne sa vtom akýsi mladík a za ním žena v červenom ručníku na hlave, viazanom na rohy. Za ňou ide ešte jeden pán. O chvíľu, ako sú, vojdú do kancelárie.

„Beta!“ vyvalí oči Svarínsky. „Beta Gabajech!“

A naozaj, ona sa to díva, územčistá, silná, odhodlaná, s očima ani lampáše.

— Som Kuřek z Přepelova, — predstaví sa asi päťadvadsaťročný mladík, inteligentného, slušného zovňajška. — Mám česť predstaviť vám slečnu Betku Gabajovú ako svoju snúbenicu a prosím zaznačiť nám ohlášky. My sa u vás chceme sobášiť. Tu je môj rodný list i živnostenský list. Ak by ešte bolo niečo treba — prinesiem.

— Ale odpusťte, pán môj, — obzerá si Svarínsky mladého snúbenca, tu zas obstarnejšiu nevestu v rohoch. — Uvádzate ma do rozpakov. Myslíte to naozaj?

— A ako inak, — pristúpi snúbenec bližšie s najvážnejšou tvárou, upomínajúc trochu na herecký obličaj. — Ja som človek práce. Mohol by som dostať dámu za ženu, ale čo z toho? Mám svoj podnik — potrebujem ženu na všetko.

— Máte svoj podnik? — všíma si ho Svarínsky ešte bedlivejšie. — Kde?

— V Přepelově. Môžte sa naň dopýtať, — tvrdí Kuřek s naprostou istotou.

— Áno, má, — prisvedčí i pobelavý spoločník, asi v jeho veku. — Zámočnícky závod. Zamestnáva deväť robotníkov. Tým treba variť i prať na nich. Však si to slečna Betka obzrela.

— Tak si ty teda bola tam?

— Tam, a kde? — prikývne ten červený ručník. — Keď on len, aby sa vydala zaňho. Tak čo, reku, azda budem kupovať ako slepý kravu?

— A čo? Teda pôjdeš?

— Čo ja viem?

— Musíš sa osvedčiť, Betka, áno — alebo nie! Inak ti ohlášky nemôžem zapísať.

— Betka, musíte to tu vy povedať, — ponúka ju ten pobelavý. — Však ste nám to už sľúbili. Povedzte i tu, že — áno.

— Keď on nechce odstúpiť? — blysne okom na hodného ženícha.

— A v ktoromže si sa roku narodila? — otvára Svarínsky matriku.

— Kdeby ja to nosila v hlave? — červenie sa Betka. — Veď je to tam.

— Tak koľko máš tých rokov?

— Dosť — hádam i štyridsať. I vyše…

— Trochu vážny vekový rozdiel medzi vami, — upozorňuje farár.

— Však mu ja vravím, — popráva si ona červený ručník na hlave, — ja som stará pre teba! Nájdi si seberovnú. Ale on len nechce odstúpiť.

— Ja si ťa, Betka, beriem takú, aká si, a s tým, čo máš! — ukloní sa jej gavalier pekne.

— Tak počujete sami, pán farár.

— Teda zaznačiť ohlášky?

— Áno, — povie rozhodne snúbenec.

— Zaznačiť, Betka?

— No, pre mňa zaznačte. Však si to on ešte rozmyslí!

— A ty nie?

— Čož’ ja? Ale keď on nechce od toho odstúpiť!

— A poplatky si vyrovnáte? — zdvihne farár oči s ohláškovej knihy. — Je to bagatel. Leda ak dáte na dobročinnosť.

— Pošlem vám to bankovým šekom, — pozrie Kuřek na spoločníka, ako by sa ho chcel poradiť.

Pod oknami trepe stroj rovnomerne. Svarínsky si všíma, ako sa deti sháňajú. Ženy vychodia z chalúp, a opreté o ploty, vyčakávajú, kedy sa zjavia snúbenci. Beta vie, že robí čosi ohromného. Celá dedina sa díva na ňu ani na odkliatu princeznú. A ona sa veru nedá zahanbiť. Ohlášky podčiarne len krížom, ako vie, pričom sa snúbencovi nehne mihalnica. Keď je s tým hotová, pošepne farárovi čosi do ucha, napraví si ešte ručník, nech jej stojí rovno, a — všetko je v poriadku. Z fary vyjde vypnutá ani topoľ. Zamieri k autu, ako by nikdy nechodila na inakšom voze.

— A však veru, kým jej žil otec, vozil ju v doštenáku na kravách do mesta, — šomrú si zvedavé ženy popod ploty.

Beta si ich obzrie len, ako by odfrkol. Šofér otvorí jej dvierka na aute.

— Nech sa ľúbi, slečna.

„Hm,“ blysne vtom zpod červeného ručníka, „nech vás všetkých pukne!“ A — šup, už i sedí, ani pani Zapperová z majera.

— Však si len vedie, potvora! Podívajme sa, — napínajú sa ženy za autom, ako zaberá.

Pri kostole sa otočí a zas ide po nezvyknutej, hrboľavej ceste na vyšný koniec pred samé dvere Gabajech chalupy. Odvezie snúbenicu a furuje do Přepelova hore dolinou.

Nie div, keď takáto udalosť vyváži všetko ostatné. Ľudia stoja po hŕbkach a uvažujú.

— No, dievčatá, — prekára ich Krivošiak, ťažko sa kriatajúc o palici po slnku, chorľavý, zošlý, — nič sa nebáť o vydaj! Príde na to, ak nie prv, tak po štyridsiatke. A na aute.

— Kristu… ona si to zaplatí! — opustí spodnú gambu Hrebenár. — Len by jej to neprišlo draho. Ja by som veru našim nebol dal na to sadnúť.

— Však je Beta sotva prvá, ktorú ten muštruje, — mieni Majer.

— A ona od neho neodstúpi ako on od nej.

— Čoby len, keď môže byť pani? To je dnes pre naše dievky. To!

— Jednako by jej mal niekto povedať — richtár alebo farár. Ktovie, čo on môže byť za človeka?

— Ó, ona neposlúchne nikoho! — ide z úst do úst. — Však jej Anna Lúštikech i radila — dať si pozor. Povedala, že ona má viac rozumu ako všetci lesnianski úradskí dohromady.

— Nie je vám to podozrivé? — pýta sa vrchný Šverc Svarínskeho.

— Podivné, ale čo robiť? Listiny… všetko má v poriadku. Mali by ste sa v Přepelove informovať.

— Informujeme sa.

Svarínskemu pri všetkej zaujatosti neschodí s mysle podivná príhoda. Trochu mu je záhadné, keď pán, prišlý autom, nevyrovná si chatrný poplatok, ale sľúbi to poslať prostredníctvom banky. K tomu deň sa míňa za dňom — sľúbené nechodí.

— Čo je?

V sobotu večer vojde Beta do farskej kuchyne, zavinutá, hoc je i nie zima. Oči jej zasvietia zpod červeného ručníka. Pozdraví domácich pekne, ako sa patrí, a zpod vlniaka ozve sa jej kohútisko.

— Tak som vám ja to priniesla, ako som sľúbila, — podáva farárovi urastený exemplár, že ho azda nemajú ani na dolnej fare. — Však som vám hneď povedala, pravda?

— Ďakujeme, Betka, ďakujeme!

— A on už poslal tie peniaze za ohlášky a kadečo?

— Čoby len poslal.

— Azda nie? — sadá si Beta prekvapená na stoličku. — Teda si to on nevyrovnal?

— Nie!

— Tak prosím, pán farár, neohlášať. Aspoň zajtra nie. Však on môže byť nejaký… taký všelijaký.

Vypráva, ako by čítala. Svarínskovci zťažka sa zdržia smiechu. Slúžka Kačka beží von i s uterákom na riad, len aby sa na plné ústa nerozchichotala.

— Veď to len i bola v ten večer za paráda! — rozhovorí sa nevesta. — Nie div, keď sa ľudia sbiehali ako na komédiu. To vám bolo tak. Práve sberám maslo z dbanky, keď pod oknami začujem čosi hukotať. — Ký ancikrist sa to tu vlečie? Pozriem oknom, a tu auto! — No, na moj’ dušenku, kto to len môže byť? Len čo si postavím ručník na hlavu, už sú i dnu, a to hneď štyria. — Či vraj dobre trafili k slečne Bete Gabajech? Tak… Čoby ste len nie? — vravím im. — Však som jakživ inde nebývala. — A či si vraj môžu sadnúť? — Prečo nie? Veď mi lavicu nezoderiete. — Aj si všetci štyria sadli okolo stola — a že oni veru prišli na pytačky. Jednému z nich bola by načim gazdiná. — No, veď je na to dosť dievok — hovorím. A pre vás by bola iste taká s ostrihanými vlasmi a hodným vačkom. — No, vlasy vraj nemusí mať ostrihané. V najhoršom prípade ostrihá si ju Francek sám. On sa i do toho rozumie, hoc je i zámočníckym majstrom. Tak sa i zmrkne a oni sa len nehýbu. I lampu zažnem, a oni nikam. — Eh, Kristu — čo tí len so mnou chcú? Ale počkajte, moji milí, musím ísť kravy podojiť. Aj som podojila a oni len ešte vždy tam okolo stola. Pozerajú mi do očú, stískajú mi ruku, až ma zbolí, a len — či pôjdem zaňho. — Ale len za ktorého? Veď ste štyria…! — No — ukazujú mi — za tohoto vyholeného štramáka. Však je štramák? — Je… ale si nerobte zo mňa blázna, lebo vám… — A že kdeby vraj — kdeby? Ja som — hádam už, reku, pôjdu. Oni však nič, kým som im neprikývla. Bolo už veru jedenásť. A tu tí zas — kde vraj my už teraz pôjdeme? Musíme tu prenocovať. — Ale kde vás ja toľkých prenocujem? — Azda je tu fara? — Kde? — oni hneď. — Nuž Francek môže v posteli a my na peci. — Ohohó, a ja potom kde? — No, tiež v posteli. — To nie, to už nie. S cudzím človekom, čo myslíte…? Aj veru museli pekne-rúče do sena. Ráno však zas — aby som išla s nimi a pozrela si, akú má Francek fabriku v Přepelove. Odvezú ma vraj i privezú. A môžem si vraj i vziať so sebou, koho chcem. — Dobre, reku, idem. Aspoň sveta skúsim. Zobrala som sesternicu — Annu Lúštikech, a šli sme.

— A ukázali ti tú fabriku? — požíva zrovna farár zrnistú reč Betinu.

— Zaviedli nás do domu, kde je akási tabuľa a na nej čosi napísané. Keď ja neviem čítať. Povodil nás po veľkej verkštati a vysvetľoval, kde čo má. Ale že mu je to tu primalé. Rád by kúpiť v Kudlaticiach dom. — No, len si ho, reku, kúp… Pomocníci si nás obzerali ani opice. Aj si šuškali, aj sa usmievali, ale jemu hovorili pekne — pán majster. — I poslúchli, keď im niečo kázal. Šli sme i do izby, kde boly akési panie z jeho rodiny. Tie len — preobliecť ma do panských šiat a preobliecť. Ako by mi to vraj slušalo. — Čo ja, reku, viem? Aj ma tie veru obliekly a postavily pred zrkadlo, také veľké. Náš Kešo, chudák — ta som ich predala i s Lysom — mohly by sa oba podívať v ňom na seba. Také…! Hľadím i ja, hľadím — čia som? Som to ja, či nie ja? Moje rohy tam, rukávce tam, kasanka tam, čižmiská tam… a tu mám na sebe čosi, ani neviem, či ho mám a či nie. — Eh, postavím sa Anne — čo ty na to? — Nuž vraj — pani ako pani! — Ale ja by sa takto — hovorím — nemohla v Lesnej ukázať. Však mi vidno, i čo by nemalo. V zime by v tom zamrzla a v lete by mi i brucho opieklo.

— A on čo? — vyberá farárka orechy zo škrupín na zajtrajšok. — Páčila si sa mu?

— Taák — on chválil. I všetci. Rohatý sa vyzná v nich!

— Nuž len pozor, Betka, — pripomíma jej Svarínsky, keď sa poberá.

— Ó, nemajte strach, pán farár. Mňa nik neošiali. Ľudia sa vystrájajú, ale nech! Však som ja i toho Žilovatého dala chytiť, a to hen v Prahe, ešte sedí kdesi.

Na druhý deň sklamane svesia hlavy ženy v kostole, keď Betu s jej pánom neohlášajú. Ale ešte v ten týždeň znova zastane auto pred hornou farou a vystúpi Franta Kuřek s akýmsi starším pánom.

— Prichádzam tu so svojím synovcom, — povie tento Svarínskemu. — Francek sa chce ženiť. My sme mu to doma zpočiatku neverili, ale on nám to vyložil. Mysleli sme hneď — budete mať obavy. Ale nie! On sa naozaj rozhodol Betku vziať. Teraz to už i ja sám dosvedčím.

— A priniesol som, prosím, i ten poplatok, — dodá mladý Kuřek zdvorilo. — Banka už bola zavrená…

— Nedivte sa! — odkladá farár peniaze. — Váš synovec, pane, s Betkou Gabajech… je to nevšedný pár. On dvadsaťpäť a ona štyridsať… On pán a inteligent, ona sedliacka dievka. A potom, príde na aute hore na vyšný koniec, kde jakživ auta nebolo. Je to na diváky.

— Tak je, — prisviedča starý pán, pohladiac si prešedivené fúzy. — Nemusíte však mať nijakej obavy. Betke bude dobre, — postarám sa o to. Dostane sa do dobrej rodiny. Môžte sa dopýtať. Kuřekovcov poznajú naširoko-ďaleko okolo Přepelova. A ohlášky musia byť i u nás?

— Áno, — odvetí farár.

— Sobáš by bol u nás, — hovorí mladoženích, — v českobratskom chráme. Tu by to bolo prihlučno.

- Celkom múdre, — súhlasí Svarínsky, nevediac už teraz, prečo by mal ďalej o vážnosti kroku pochybovať.

Kuřekovci tiež uspokojení odídu. O chvíľu už auto uháňa do Klenova.

— Tak čo? Bol? — vojde farárka, uprúc zvedavo oči na muža.

— Akože!

— A bude z toho voľačo?

— Pán Boh sa v tom vyzná. Ja však nemám nijakého práva ani príčiny ďalej pochybovať. — Práve tu bol jeho strýc a potvrdil to. Aj si vyrovnal, čo ostal dlžen.

— Iste počul, že tá ohláška nebola.

— Čo ja viem, žena, — smeje sa Svarínsky. — Ale také voľačo som ešte nemal v živote.

— A vieš, Ondrej má prísť z Mýtnej.

— Kedy?

— Asi na druhý týždeň. Tu, hľa, píše, — podáva mužovi list. — Príde sa vraj už len odobrať.

— Tak teda neostane s nami.

— Sotva, keď sa sberá!

— Škoda. Ale čo? Je tu aký život? Ja sám, nech čo nehľadím — idem tiež.

— I tu musí byť niekto. Čo, keby všetci odišli?

— Prišli by iní. Ako aj idú.

— Tvoji nepriatelia by sa tešili. To im nesmieš dopriať.

— Veď to, — pohladí Svarínsky ženu nežne po bielom líci.

Okolo obeda hukoce zavreté auto hore dedinou. Fŕľa popri fare. Za sklom mihnú sa červený ručník a veľké, ako vyjavené oči.

— Beta… Beta! — beží k oknu farská slúžka, volajúc na paniu. — Pozrite len, ako sa drží… I košík mala so sebou. Iste predávala maslo alebo vajcia na trhu.

— To on išiel pre ňu.

— Ba čo sa to len na tom svete robí? Azda už bude súdny deň, — vraví Kačka, pohodiac si silný čierny vrkoč na chrbát. — Či to kto kedy slýchal, že by sa sedliačky vozily z trhu na aute?

Po dedine však iné čosi hovoria.

— Ten človek bol v pozemnoknižnom úrade. Iste pozrieť, či tá Beta stojí čo. To je to.

— A stojí veru. Čoby nestála? Má poľa do dvadsať meríc. Každá merica aspoň šesťtisíc korún. Má dom, náradie, dobytok má. Je to dnes lakomé, — vykladá v krčme u Stanku richtár Pokryváč spravodlivý. — A páni sa dnes chytia na takého črviačka.

— Ale ju vraj chce na podpis dostať, — vraví krčmár Stanko, okrúhly, rezký chlapík. — Mali by ste sa jej zastať, pán richtár.

— Azda si ti tá dá čo povedať? Veď som jej i vravel. Ale vraj — ona vie, čo robí, — puká si richtár z dlhej fajky.

— A má vraj viac rozumu ako všetci lesnianski úradskí dohromady, — posmeškuje kováč Krušina.

— Ó, veru nie je to dobrý znak, — ohlási sa dlhovlasý Adam Želovič, ten, čo bol u cisára. — Keď sa už páni za sedliačkami na autákoch vláčia, nie je to dobre.

— Čo by si ty len vedel! — zahriakne ho Krivošiak, pokrivkujúc. — Ba dobre! Tak sa svet vyrovnáva.

— Hej, ja myslím, ona na to doplatí. Tak veru!

— Má čím, — uškrnie sa Krušina. — Čo tá azda dá namlieť raži alebo pšenice! Jačmeňa, a z toho varí všetko. I rezance… i chlieb z takej pečie. A raži má i od viac rokov. Však sa jej napresúša cez leto. Hádam sa jej i zmuchačie. A čo by tá mala peňazí, taká gazdiná. Ale tiež pozná v meste všetky advokátske kľučky.

— To sa ona nedá tak ľahko ani tomu Kuřekovi.

— Čoby sa len dala? Ešte ten nebol takej babe v hrsti.

Čo však dotiaľ, lež po nedeli, keď sletí s kancľa prvá ohláška. To sa ešte len rozviažu jazyky od Osady do Klenova. Všade len o Bete a o ženíchovi na aute. Pani Ganslová má nevyčerpateľne vďačný predmet. A u pani Schatzovej v meste sa tiež nameria rečí na rífy.

— To auto s tým Kuřekom, či ako sa tam zovie, každú chvíľu blinká po doline, — pokýva osieťkovanou hlavou pani Schatzová. — Ale povedzte Betke, — prikazuje Lesniankam, — nech si to dobre rozmyslí! Ona je paňou, kým má, čo má.

Ešte najmenej sa stará o to asi Beta sama. Žije si vo svojej chalupe ako inokedy, hoc vie, celá dolina len o nej a o nej. I ženy veru nadídu a nabádajú.

— Beta… Beta, dajže si ty pozor! Mala by si sa spýtať aspoň Hosa-Ivy, — radí jej suseda Pobelavých.

— Ó, ja som tam už bola.

— A čože ti?

— Len že nakrájať cibule na tanier. Ak sa do rána zmŕšti, aby nešla. Ale ak nie — aby si spravila, ako chcem. A veru sa nezmŕštila.

Nakukne i druhá, i tretia suseda a uvažuje sa na všetky strany. Ale prikvitne i Francek s kamarátmi. Auto nechali tam pred Stankovou krčmou.

— Počuj, Betka, — zahrkúta jej snúbenec, — však už jedna ohláška bola!

— Bola.

— Tak si už teda môžme pohovoriť, ako to budeme.

— Môžme, — odvarí si rezance z jačmennej múky. Trochu sú roztečené, ale nik sa od nich neotrávi. Ona je od nich ani klát.

— Ja som si to takto premyslel. Ty tu v Lesnej neostaneš. Však pôjdeš so mnou? — blysne na ňu očima skoro zaľúbeno.

— No!

— A ja tiež nechcem ostať v Přepelově. Pôjdem do Kudlatíc. Tam je na námestí pekný dom na predaj. To bude tvoj dom, ale spravíme v ňom i zámočnícky závod — chceš?

— Čoby nechcela?

— Ale sa mi podpíš, že to kupujem s tvojím vedomím.

— Čoby sa ja komu podpisovala, keď ja ani neviem písať?

— Tak sprav aspoň kríž na tento papier. Sem — pozri! — ukazuje jej pod akési písmo.

— Čo ja viem, aké kríže robiť?

— Tak sa aspoň toho pera chyť!

— No, ak za to kúpiš ten dom, — chytí sa mu rúčky.

— A ja ťa veru už tu nenechám, — vraví Kuřek. — Ľudia ti len závidia a prevracajú ti hlavu. Vieš ty, čo? Prídem po teba na nákladnom aute. Poberieš si, čo chceš. Ostatné vypredáš. Prísť?

— Keď prídeš, budeš tu! — vyhovára Beta, lež vždy neurčito. Môže si vybrať, čo chce. Keď však odíde a prídu susedy, rozbrieždi sa jej v hlave. — Ej, aby si ty mňa nejak nepodviedol… — Ide do mesta a rovno za Friedländerom, veľkododavateľom stavebného materiálu. — Pán Friedländer, dlžná som vám za škridlu a za kadečo, čo som si vzala od vás na chalupu. Zaintabulujte sa na celý môj majetok, aby ma nejak neošmigľovali. Vy ma neoklamete, to viem.

— Božeuchovaj! — rozkladá prsty vyholený Friedländer doširoka. — Božeuchovaj, Betka!

— Počuj, veď že ten kupuje kdesi dom na tvoje konto! — vravia jej zas ľudia.

— Čoby len…

— A si mu to už vraj i podpísala.

— Ó, ja som len tak! Ale on mňa nedostane, zázrak akýsi. Čo ja nemám rozum?

Na tretí deň dohrmí veľké nákladné auto. Chalupy sa trasú, kým horko-ťažko vyjde na vyšný koniec pred Gabajov. Ľudia sa sbiehajú, keď počujú, ako Kuřek s kamarátmi nakladajú.

— Ľudia boží, — letí z úst do úst, — Beta sa nám preváža do Přepelova.

A naozaj nakladá sa stará vyrezávaná truhla, ešte po materi. Všelijaké náčinie. I periny.

— Čo chceš, všetko odvezieme k nám, — nakloní sa Francek láskave k svojej snúbenici. — Čo ty tu budeš? A v komore čo to máš v tých vreciach?

— Raž… stará raž. Azda bude už i zmuchačená.

— Tá sa nám zíde. Vezmeme ju k nám, čo? — Keď už tak…

— A čo ešte, — vráti sa Kuřek do izby, keď sú už vrecia na aute.

— Čo? Nuž a kolovrat? Azda by ho len tu nenechala?

— Tak, Jozek, — volá snúbenec na druha, — i henten kolovrat!

Beta len hľadí… hľadí, ako by jej nešlo do hlavy, čo sa deje. Len keď je už auto vrchom a i kolovrat je tam, pretrie si oči.

„Eh, na moj’ dušenku — však sa ja vydávam!“ zahrá jej úsmev na červenej tvári.

— A teraz poď s nami, — lapí ju Francek nežne za ruku.

— A čo s kravami?

— Opatrí ich niekto. Zajtra sa vrátime a popredáme.

Auto shrčí ulicou plné, plnučké. Hore na vreciach sedí i Beta, pridŕžajúc si rukou kolovrat. Ľudia húfom sa sbiehajú a hľadia, čo sa robí. I vrchný Šverc sa obalkuje. Lež čo robiť, keď sa majiteľka sama vezie na vreciach.

— A vy, pán vrchný, mohli by ste ich pristaviť! — dodá si smelosti Anna Paráčech, silné žensko z rodu urastených Kuželov.

— Ako? Kde, keď je už dospelá.

— Ba veru nemá ani toľko v hlave ako sliepka na rozume, — hľadia ženy za nákladným autom, ako sa i s Betkou tratí vo Viedenskej ulici.

Přepelovo je len na niekoľko hodín cesty. Ešte toho dna vrátia sa snúbenci na osobnom aute do Lesnej. Gazdiná sa ponáhľa pre kravy.

— Však by tie, — povráva si, — ani od druhého nechcely žrať. Najmä Brezuľa. Tá má fantu. Kto by s tou?

Lesňania pokyvujú hlavami. Starší sa vystarávajú, mladší smejú, akú to Beta robí kariéru. Krivošiak, i Peterec, Fraštacký z Čreníc, i Krupica — všetci majú svoju mienku. O ženách ani nehovoriť. Ešte len i Adam Lúštikech počne rozumovať.

— Ach, podívajme sa… Že sa tá Beta na aute vozí? Čo to len má byť?

— Vidíš, Adam, — vraví mu legionár Miško Mydlár, — mohol si ísť za ňou ty.

— Čo som ja vedel, že ona tak kdesi-čosi? Azda sa to takýto človek dozvie, keď má vždy robotu vo dvore, — ľutuje mládenec.

Vtom zahučí na ulici bubon. Ľudia vychodia z chalúp. Jano Drgla, obecný sluha, poskakujúc na pravú nohu, oznamuje veľacteným občanom všeobecný výpredaj u Gabajov. Kto má peniaze, môže ísť a licitovať… seno, slamu, zemiaky, hospodárske náradie, voz, pluh, i brány… kravy Brezuľu i Ružanu. I jednoročnú mašicu, nedávno nahučanú.

— Tí, na moj’ dušu, — schytí sa Hrebenár. — Stará, sem peniaze. Idem na vyšný koniec. Tam sa dá vykúpiť.

Aj sa ľudia berú hore hneď po bubnovaní. Cechmajster Stránik, i Peterec, Metielka a Mišovic, dedinskí geometri… Židák Marháš, skľúčený vo dva konce, a iní, sprevádzaní zvedavými ženami a drobizgom, ponáhľajú sa do Gabajov. Vojdú ako na isté do stavania, a tu Beta do nich:

— A čo vy, ľudia — šľak vás trafil — toľkí sem hrniete?

— A veď má byť u vás licitácia, — postaví sa ujec Hrebenár. — Ty budeš pani. Predáš, čo ti nenačim, A nám sa to môže zísť. Kúpime!

— A kto vás sem poslal?

— Však sa bubnuje po obci, že sa má u Gabajov predávať seno, slama, zemiaky, brány, voz i mašica… i Brezuľa s Ružanou. Či nie?

— Ba ešte čo? Vred vás všetkých natiahol, — skočí dievka ľuďom do cesty. — Ja veru nedám licitovať. Ani nepredám. Azda som padla na hlavu? Len vy pekne choďte, odkiaľ ste prišli, — ukazuje im cestu na ulicu.

— Tak čo nás má kto za bláznov mať? — pohoršuje sa Hrebenár. — Sme sem sohnatí a chceme licitovať.

— Nech vám dá licitovať ten, kto vás zavolal. Ale moje nie! — ohradí sa gazdiná ako fakľa veľmi určito. — To by som ja uvidela!

Kupci i zvedavci rozchodia sa sklamaní. Do chalupy vojde Francek a nervózny, nevie si nájsť miesta. Vidieť na ňom — premáha sa.

— Tak, čože to robíš? — počne mu snúbenica, samá kázeň. — Čož’ sme už boli sobášení, a ty už všetko licituješ?

— Kúpil som dom, musím ho zaplatiť, — povie jej sucho.

— Keď si kúpil, tak si ho i zaplať, — vred teba…

— Ja som ho kúpil s tvojím svolením, Betka, — pokúsi sa ešte s ňou po dobrom. — Pre teba, vieš? Tam je v Kudlaticiach na námestí. To je tvoj, len vyplatiť.

— Ja dom mám. Azda mi tvoj dom načim? Ani si ty nekúpil dom, len chceš dostať moje peniaze. Čož’ si ty myslíš, to som ja ako dnes uliahnuté teľa, ha?

— Mala by si si to ísť pozrieť. Do Kudlatíc je nie ďaleko. Zaveziem ťa a popáči sa ti, uvidíš… Poď!

— Čoby ja šla, — durdí sa Beta. Keď však vidí, aký je Francek zronený, počne mäknúť. — A ma i privezieš?

— Priveziem, sem, do tvojej vlastnej chalupy.

Gabajová si zas len sadne do auta a ufrkne udiveným Lesňanom zpred očí. Na tretí deň už sa však vracia na dolinu, a dosť úboho. Kráča ustato — čižmy pod pazuchou, v ruke hodný plechový hrniec a na chrbte kolovrat.

— A čož’ ty, Beta, — spytujú sa jej, počnúc zpred Ciecesbeisera na Kozobľakoch, — už nejdeš na aute?

— Ach, — uľaví si dievka, — šľak ho trafil i s autiskom. Však by sa ja bola na ňom odviezla do pekla. Jakživ viac nesadnem na takého ancikrista. Kto sa raz uliahol na doštenák, nech sa na auto nedriape.

A čo len na kopaniciach, ale v dedine! Ľudia sa dívajú, strkajú hlavy dovedna a smejú sa.

— Ó, nemajú sa čomu smiať! — prihovorí sa ujčinkej Mišovicech, čo ju tiež vyzerá. — Čo som ja mucha, sadnúť na lep? On ma zaviezol do Kudlatíc a ukázal mi krásny dom na rínku. Lež ja mu hneď — môžeš mi ty ukázať i dva. — Ale ty ho vraj musíš zaplatiť — vraví mi… keď som ho kúpil pre teba. To je ako za tvoje role a tvoj dom. — Ohohó, reku — nieže-nie! Toho ty nedostaneš, môj milý. Na mojom majetku je zaintabulovaný pán Friedländer, tak. Ty už veru, dušička, neodhryzneš z neho… Prídeme do Přepelova, a on — že by šla, kde chcem! — Prečo nie? Zobrala som si hrniec na masť, keď som si ho len voňahdy kúpila… kolovrat na chrbát… A ostatné mi — vravím mu — dovez tak, ako si to odviezol!

— Ó, už ty viac svojich vriec neuvidíš.

— Čoby len nie. Četníci ich nájdu!

— A keď si sa len nebála s nimi ísť na tom nákladnom cez tie vrchy.

— Oh, tetička moja, čoby sa mala báť? Však ani len — Betka, nejdete dolu… nejdete dolu? Ale ja nič. Čoby len šla? — myslím si. — To čo by ste ma ešte tam niekde zachloštili? A keby sa boli lapili do mňa, to by boli mali. Ja ho chytím tam, kde nečaká. Ja mám na to spravu!