ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nelly vykoná si na pár dní voľno, a nešuchnúc nič, len Irme, zmizne z Lesnej. Zvedavosť šteklí mnohých — kde sa podela.

— Ufrkla kamsi, — povráva sa v spoločnosti u Jakubcov, kde si z dlhej chvíle zasadli k partijke.

— Nestratí sa! — mihne významne očkom kučeravá Valerová.

— Iste má rande, — mieša karty uhladený Mrávik. — Jeden — dva — tri — štyri — jeden — dva… — nadelí všetkým dokola.

Pani Ganslovú to viac zaujíma. Ona totiž začula čosi od Schatzovej z Klenova, že z toho Eda nie je nič a ten druhý ktovie, čo je za vtáka.

— Kam išli slečinka? — pýta sa Agnesy na studni, pozorne jej hľadiac do poctivej tváre. — Mne to veru môžeš povedať. Nezjavím nikomu.

— Do Jazernice, — vraví dievča. — Mama sú im chorá!

— A kedy prídu?

— Zajtra.

Simorová naozaj sa vráti. Na prste má obrúčku a je veselá.

— Bola som u našich. I v Bratislave, — vypráva sama pani Ganslovej, čo sa jej ledva dočkala. — Mamička ochorela, ale jej je už dobre, I Aňutka ma volala — nemohla som jej odriecť. Je to chutné mladé dievča, len trochu sklamané v živote. I toto som bola zameniť, — otrčí jej vymanikúrované, ružové pršteky. Na jednom iskrí sa briliant, na druhom leskne sa čosi tenké, okrúhle. — Pozrite, teraz sú takéto obrúčky v móde!

— Ach-ach, teda naozaj? — pokýva si pani veľkou šedivou hlavou.

— Naozaj! A vy ste azda mysleli — nie?

— Keď ten pán Edko…

— Eh, s tým je už všetkému koniec, — zdôverí sa Nelly ani materi. — Boly sme i s mamou v Bratislave. I u Karola sme boli. Museli sme ísť. Nedal nám pokoja, kým neobzrieme byt.

— A má pekný?

— Hm, a aký! — hovoria nebové oči. — Trojizbový… k tomu kuchyňa, komora, kúpeľňa a elektrické osvetlenie. A ako to má len vkusne zariadené. Vravel — nemusíme nič kupovať. On má všetko — ťažké záclony, spáľňu, bielu, bielučkú, až radosť. Salón… na stenách olejové maľby, mahagónové náradie, klubovky ako z perín… Všetko najmodernejšie. Ešte len i klavír je tam na svojom mieste. Všetko…!

— Ach-ach, — složiac ruky, pani Ganslová s obdivom díva sa na Nelly. — Ja som myslela, hneď som myslela, že vy dostanete takého pána! Edo nie je vás hoden. Čo ten? Má on smysel pre umenie, literatúru a panské vyrazenia? Vie sa zabaviť, ale dosť. Pojme si psov a ide na poľovku. To je všetko. A vám načim duchaplná spoločnosť. Vy ste — dáma!

— To-to — dobre ste uhádli, pani Ganslová! — usmeje sa Nelly, spokojná so sebou. Vie — veď je na pravej ceste. Len teraz sa roznesie, aké má ona šťastie. Ľudka i Paula chytia sa za nos. A Edo? Počuje to i on, aká bude pani. Väčšia, ako by bola s ním. Už je to v telefone.

Ale telefon je telefon, najmä bezdrótový: oddá jedno — prijme druhé. A starostí je všade dosť. Lásky rastie na doline v každom čase, ako ohnice v jačmeni.

— … Slečna Nelly Simorová a inžinier Karol Kabáč z Bratislavy zasnúbení. Ona krásna a múdra a on strašne bohatý… — oznamujú z Lesnej. — A čo počuť o Kertzerovi v Klenove?

— … Pobláznil sa vraj na plese do Danuše Jarošovej. Zato poľuje so šťastím a žalúdok mu trávi ako vždy. A čo pán Herbert z Osady? — spytujú sa z mesta.

— … Veľmi vraj túži po peknej Danuši, lež musel narýchlo do Londýna. Čo bude ďalej — nevedieť. Andere Städtchen — andere Mädchen. Danuša i tak nebola u Gmuntov kvôli Herbertovi. Ona má známosť s akýmsi Gedeonom. S tým driečnym Čechom, čo bol tu v osemnástom roku. A čo tam nového?

— … Svarínsky prednášal v Bratislave i v Košiciach, viete? Čítali sme v novinách. Tu počuť — môže byť i človekom budúcnosti, čo viete o ňom?…

— … Nič zvláštneho. Tu mu niektorí nadávajú, iní ho chvália. Ale viac mu nadávajú, a to jeho vlastní. Ja im hovorím — pozrite, ľudia — prečo Žida nikdy nepočuť nadávať na svojho rabína? Pôjde vraj rečniť i do Prahy. On je úctivý a my sme s ním zadobre. Práve čaká návštevu — brata z Ameriky.

Nasledujú drobné zprávy: — … Sedlárová Kača je veľká pani. Príde na leto sem… Kačka Klankech má sa vydávať za Kľučkech Adama. Zachodí si za ňou, teraz ju už musí brať… Eva Drglech bola u Hosa-Ivy. Rada by dostať Zadných mládenca. Ale to je už starý potkan — ten vie, čo je klepec. Tu asi nepomôže nijaká zelinka… Lúštikech Adamovi nadišla zas fanta — chce sa ženiť… Adam Jozek, hostinský z Rukzak hotelu, má radostník. Narodil sa mu syn. Ženy však majú s ním trápenie — nechce si ho dať pokrstiť. — Načo vraj, keď je to Ježiško?…

Veľa toho ešte ide jedno za druhým. Dolina je veľká.

Po hradskej stonú vozy, naložené kladami. Ich rachot ohluší všetko. Čo je v tom víre práce a zháňania sa za kúskom chleba láska Nelly Simorovej? Čo zábavy mladého pána Herberta? Voda v Šibici je skoro vyschnutá už o tomto čase tak, či tak. Vŕby sú rozváľané ako vždy. Furmani poháňajú kone, i drobné kravičky — hio… hajs!

— Dobre, keď Pán Boh aspoň tú horu pováľa, — volá objemný Dučka s klady na Fraštackého, ako hrčí hore naprázdno. — Nemal by si ani žene na rubáš.

— Ba ani hubu čím vypláknuť! — uškrnie sa výrazná, ostrá tvár.

Jozek tmolí sa okolo krčmy, zahľadiac sa tu-tam na furmanov. Kozy priviazal o kôl a chodí od vŕby k vŕbe, ako by len čosi vymeriaval.

— A máš dohánu, Adam? — staví sa Dučka. I druhí sa stavia.

— Mám — všetko mám. Ako by nemal? — potrasie strapatou hlavou. — Dievča, prines so dva paklíčky!

— A pálenku máš? — dozveduje sa Fraštacký.

— Ako by nie? Všetko!

— I papriky do nej?

— Všetko!

— Tak daj…!

— Dievča, — zavolá do dverí, — vynes pálenky i papriky!

Vyjde asi desaťročné dievča a podáva žiadané. Jozek sa díva povedome okolo seba.

— Nie je on taký hlúpy, akým sa zdá, — vravia si chlapi.

— Iba žena nech sa neprizrie naňho v druhom stave. Ináč prinesie zázraka.

— A čo, Adamko, — zachytí ho Fraštacký, — je to pravda, žena ti zľahla?

— Čo koho do toho? — odsekne krčmár. — To je moja vec. I žena je moja a dieťa tiež. Azda nie?

— Svätosväte. A nedáš ho vraj ani farárovi pokrstiť? — pristavia sa ešte niekoľkí furmani, nechajúc vozy v rade na hradskej. — Nedáš ho?

— Pokrstiť? A načo? On bude krstiť… — utrie si zarastenú tvár rukávom. — Keď prídu Vianoce, spravím mu jasličky a postavím do kostola. — Tak…

— Veru máš pravdu — podaj si toho farára! Nech vie!

— Ale čuš, — ohriakne Dučka potmehúdskeho Spicu, ktorému Svarínsky akosi čím diaľ, tým viac zavadzia. — Nepodpichuj!

— Veď farár bol i tu, — vraví Jozek. — Ale ja nie. Mne je to oznámené s oblaku.

— Tak sa toho drž ako slepý vŕby!

— Aj sa držím.

— A čo robíš? Ešte chceš stavať? — hľadia sedliaci na domec bez zadného stavu.

— Čo? Nuž — meriam.

— A čo?

— Zem, — ukazuje Adam od vŕby po vŕbu. — Spravím si roľu.

— Nebude jej na dve siahy, — mrkne Fraštacký.

— Na dve siahy? Myslíš, — vykročí Jozek, ako by to meral. — Bude jej viac. Keď tá voda, — mykne hlavou k Šibici, — udrie na druhý breh, uvidíš, čo tu bude zeme!

— Potom ti ju vezmú. Je to obecnište.

— Čo by mne kto vzal? Veď je moje všetko. Ja som kráľ!

— Len nad čím? A potom si postav aspoň poriadny dom, ako ja, — doberá si ho už i Dučka, mysliac na to, čo vojna spravila z človeka.

— Postavím si! Potom…

— Za čo?

— Za peniaze! Myslíš, nemám peňazí? Koľko chcem. Opatrujem i prezidentove.

— V ktorej banke? — smejú sa chlapi.

— V mojej. Čož’ ja to dám do banky — zobrať pánom? Jedny si dám pod skalu — tam mi to nevezme nik, keď nevie, kde je tá skala. A keby i… ani tam nepoložím všetky. Druhé si uložím do vŕby — a tie mi tiež nikto nevezme, keď nevie, v ktorej sú. Vŕb je na doline mnoho.

— To ty máš podivné banky, kamarát. Tak len gazduj! — pohne sa karavána vozov s kladami k dedine. Pri Srdovanovej záhrade stretnú Svarínskeho. Ide s akýmsi pánom, silným, zdravej farby, i čŕt trochu ako on. Podľa odevu — ako z Ameriky.

— Dobrý deň… Dobrý deň! — pozdravia ich radom.

— Zarábate, ľudia? — volá na nich farár.

— Slabo… Práve sme hrešili Jozeka na doline, — vraví Spica. — Nechce vraj dať decko pokrstiť.

— Veď ho ženy prinesú, keď sa Jozeková posbiera s postele.

— A vy kam, pán farár. Na čerstvý vzduch? — volá Dučka, zazrúc jedným okom na Spicu.

— Trochu.

— A čo to máte za pána?

— Brat Ondrej. Prišiel nás sem pozrieť z Ameriky.

— No, tu je veru bieda, — volajú chlapi. — Ten groš ako by sa bol prepadol. A bolo ho veru ani lístia v jeseni.

— Len nám už truhlice páni poohľadúvali… Keby sme mohli ta do Ameriky, — zdržiava Fraštacký Fuksy.

— I tam je dosť biedy, — vraví Ondrej, dobre mladší od brata, vyholený, v plnej sile.

— A pôjdete zpät?

— Neviem ešte.

— Mohli by ste potom vziať so sebou z tých mojich dievok aspoň dve. To by ma uzdravilo.

— Ťažko je to dnes, Fraštacký, — volá farár za odchádzajúcimi.

Vozy sa hnú sporšie, len kdesi pred Cigánmi čo stíšia.

— Hej, Peter, — zakričí Fraštacký na slepého Kuvika, okolo ktorého na podstení tmolí sa niekoľko učadených Cigánčat. — Kuželovi, tomu Janovi v Ostrôžkech dvore na Mokradi, zdochol tej noci velikánsky bulo. Bude mať aspoň deväť metrov. Odkazuje vám zapriahnuť do voza. Máte mäsa ani dreva.

— Dobre… dobre, gazdíčko! — kývne Peter hlavou a zradujú sa Cigáni. Piško sa hneď soberie do dediny za Petercom alebo Stránikom hľadať voz. O polhodinky už aj idú od Stránikov zapriahnutí sami.

— Kam sa títo berú? — hľadí Svarínsky s bratom od Knugov zpod Pántového na Cigánov. — To tiež hocikde nevidieť!

— Ale ich je, — diví sa Ondro. — A ako ženú tou hradskou. Jeden tisne — druhý ťahá.

— Čo po nich? Poď! — zachytí ho Janko. — Vyjdeme trochu do vŕšku. Uvidíš dolinu — pekná je. Tak hľaď, — ukazuje mu, keď sú už vyššie, — čo je tu chalúpok. U nás tamhore to nevidieť. To je ako také stratené sedliacke mesto. Tam hore… hore… pod Orechovým býva bratanec Paľko.

— A čo ten potratil rozum?

— Bol by ho stratil, nech nie tejto doliny. Keď budeš s ním — pochopíš.

Sídu na cestu, a idúc hore Šibicou, vyprávajú, spomínajú. Roky už, čo sa nevideli. Ondrej mal šestnásť, keď šiel. Len čo ho prepustili z učňovstva ako zámočníka. Bolo to pred vojnou, keď im otec umrel.

— A ako si sa to prebíjal?

— Dosť ťažko, — vypráva, zatiahnuc niekedy do amerického prízvuku. — Keď som prišiel ta, nebolo hneď práce. Reč som nevedel — márne som chodil po New Yorku. Veľa som si z toho nerobil. Naskytla sa práca kdesi v horách — idem to reku skúsiť. Aj som šiel skoro dva dni na lodi, potom na železnici, až sme zastavili v akomsi mestečku. Myslím si — už je to tu, a len teraz sa to vlastne počalo. Dva dni sme šli, niekoľkí Slováci a sopár Srbov. Dostali sme sa do hory. Takej u nás ani nevidieť. Stromiská vysoké, hrubé na niekoľko chlapov. Mali sme si porobiť koliby a potom do práce. Srbi i počali, ale ja som si hneď — nebudem tu, hoci hladom zhyniem na ceste! Aj som sa stratil. Peňazí som nemal. A keby aj, nebolo kde čo kúpiť. Iba vody čo som sa napil cestou. Oprel som sa na lavičku a zaspal, ako by ma do vody hodil. Bolo už i chladno, lež nič som necítil. Keď som sa zobudil, slnko svietilo na mňa. Pekné, asi desaťročné dievčatko stálo pri mne a spytovalo sa ma čosi. Nevedel som mu slova povedať — a tak sa mi pekne usmievalo. Hneď som si myslel — šťastie sa mi usmialo! Vstal som, našiel som si prácu v mestečku a dostal som sa zpät do New Yorku. Tu som dostal prácu pri mašinách a motoroch. Učil som sa svedomite, reč i všetko. Potom som už ľahko prešiel k automobilom a aeroplánom.

— Aj si lietal?

— Ako by nie? — usmeje sa Ondro. — Ale som sa len učil a učil. Teraz robím umelú zámočnícku prácu. Tepem z medi ozdoby na dvere a také. Oženil som sa. Máme i dom na Long Islande pri New Yorku. Môže stáť i dvanásťtisíc dolárov…

— A čo sme sa ťa naspomínali. A najmä tá naša mať cez vojnu. Keď som prišiel do Mýtnej, vždy len o tebe. — Môj Ondriško, čo je s ním? Či je ešte nažive? Musela byť teraz rada, keď si prišiel.

— Rada veru. Aj si poplakali. Toľké roky nevedieť jedno o druhom — dosť je to.

— Ako sa majú? Dávno som nebol tamhore.

— Pracujú s našimi ako vždy. Však vieš…

Okresaný topoľ prehodený je ponad opadnutú bystrinu. Prejdú na druhý breh. Idúcky pomedzi stromy zazrie Ondro človeka prevaľovať kamene a chodiť okolo.

— Pozri ho! — zarazí sa, uzrúc zarasteného Jozeka. — A čože sa ten neobriadi?

— Pst! — pristaví ho brat. — To je čudák. Počkajme, čo urobí!

Chlap postáva okolo kameňa, prevaľujúc ho raz na tú, raz na onú stranu. Povráva si čosi — nerozumieť mu.

— Hej, Jozek, čože vy tu? — vyruší ho Svarínsky.

— Čo? — zadíva sa invalid v rozpakoch. — Sem som si odložil peniaze — jednu prezidentovu a dve moje cedule. Sem…!

— Tam pod ten kameň? — nadvihne to Ondra.

— Tu, a kde? Ktosi mi ich ukradol!

— Nuž a čože si to groš neschováte inde? — spustí naňho rezko Amerikán. — Neviete, aký je peniaz lakomý?

— Hja, to je nie tak! — podíde Jozek bližšie a zdvihne kazateľsky oči. — To sú nie ľudia. Keď sú tie peniaze raz moje, i keď ich nechám na chodníku, nik ich nemá vziať.

— Pravdu má, — pozrie farár na brata. — A viete, Adamko, pod ktorú skalu ste ich dali? Viete to iste?

— Hm, — otvorí dlane bezradne, — myslím, som… či sem pod túto! Veď už hľadám všade, a nemôžem ich nájsť. Ale — juj, ak ich nenájdem! — hrozí sa. — Dobre, že som nedal sem všetky.

— A kde sú ostatné?

— Hm, — uškrnie sa Jozek, — vo vŕbe. Tie už nenájde.

— I tie by ste mali dať do Úverného spolku Lúčanovi. Tam vám aspoň niečo vyležia.

— Eh, čo — mne nenačim. A tam by mi ich skôr ukradli. Ani si ich nemôžem tak prísť hockedy pozrieť ako tu.

— Len sa potom nežalujte, keď prídete o ne! — poberajú sa bratia ďalej. — To je ten, čo sa mu narodil Ježiško. Nechce ho dať ani pokrstiť.

— Čo ty tu máš len za ľudí! — diví sa Ondro.

— Všelijakých, braček. Takýchto i múdrejších, i ešte múdrejších. Tisíce sú ich — nájsť, akých chceš. Tu sú svety, v nich oni žijú. Niektorý nedbal by všetko poprevracať! Ten už žije v dvadsiatom piatom — až v tridsiatom storočí pred nami… Azda i ďalej!

— Tak máš i pokrokárov?

— A ešte akých. Taký Adam Župica, alebo ten Ručenech vareškár z kopaníc… Takých by si mal počuť!

— Dobre je to, — potrhne Ondrom. — My v Amerike sme pokrokoví. Však vieš, i ja tam pracujem za robotníctvo. A veru sme čakali víťazstvo robotníctva tu u vás, a prekazili to. Takí…

— Koho myslíš?

— Kompromisných socialistov a kapitalizmus.

— Ty si teda nekompromisný? — pochopí farár, ako ich delia dva svety, hoci sú si najbližší. — Nekompromisný, Ondro?

— Aspoň som bol. Človek sa vždy učí a príde na všeličo.

— Chápem ťa, bratku, — zvážnie Janko ako pred oltárom. — Sotva si vyšiel zo školy, odišiel si z domu. Otec nám zhynul vysilením v práci, ako robotník — nemohol si to zabudnúť. Ale uver, ani ja som nezabudol na to. Pozri, žijem tu, medzi tým schudobneným ľudom. Zastávam sa ho, ako viem. Tu mám len roľníctvo — zastávam sa však aj tých ďalej — robotníkov, fabrík, všetkého, čo tu značí život. Na seba nemyslím veľa. Konečne si tu, budeš mať príležitosť nazrieť do toho.

— Ja som to hneď vedel, keď som i všeličo čítal o tebe. I všeličo počul. Ty to nezabudneš, hoc si i kňazom.

— Ba práve, že som, Ondro! Myslíš, nech ja vidím, že je komunizmus spasením nášho ľudu, otáľam i len hodinu? Ty vravíš — máš dom na Long Islande za dvanásťtisíc dolárov, a čo mám ja? Práve, že sa vyživíme. Keď vychovám deti, ostanem na holom. A potom — nech myslím len na seba, nezišiel by sa ja i komunistom? Lenže ide o viac. Nech u nás niečo takého vypukne, vieš, čo bude?

— Diktatúra proletariátu.

— Veľmi sa mýliš! Európa i vaša Amerika hodí nás napospas našim nepriateľom. Republika padne. Padnú i výhody a práva robotníctva, akých nenájsť ani v Amerike, nie to ešte v Rusku.

— Myslíš, šlo by to tak ľahko? — zarazí to mladého muža.

— Áno, — zdôrazní farár silou vnútorného presvedčenia. — To by nebolo smrťou meštiactva, ale robotníckych práv, i všetkého, k čomu prišiel náš slovenský národ.

Janko cíti — zašli priďaleko. I Ondro to cíti. Chápu — museli si to povedať a zmĺknu obaja. Keď dôjdu k chalupám, nazrú do jednej-druhej. Ľudia sú im vďační a hneď by sháňali, čím ich počastovať.

— A to sú váš brat? — spytujú sa Svarínskeho. — Trochu sa i zanášate.

Pri Stankech chalupe na Božej Hrsti počuť vyzváňať z dediny. Dvercia na bráne sa otvoria, pod okná, plné muškátu, myrty a rozmarínu, vyjde počerná suknárka… za ňou o chvíľu sestra, urastená, biela v sedliackom… potom i tretia. Nové zvony nesú sa krásne vo zvlhnutom vzduchu. Stankech dievčatá stoja bez slova a hľadia ponad polia a stromy ako do neurčita.

Vtom pes zašteká a vybehne zo dvora.

— Ach, koho ja tu len nevidím? — skríkne Anna, poopraviac si rukávce a poznáva z príchodzích i toho druhého. — Kde vy tu len idete? Však je i blata.

— Vediem vám pytača, dievčatá, — usmeje sa farár. — Žiaľ, už je ženatý.

— Veď-veď, — blysne troje očí výčitkou, — vy vždy len tak: jednou rukou — nate, druhou — nič nemáte! A čo robí Mariša?

— Vymýšľa s pani farárkou lakoty, keď máme hosťa.

— A to až z Ameriky?

— Až! A čo vy tu stojíte?

— Naslúchame tým našim zvonom. To my tak neraz… Tu na kopaniciach krajšie zvučia ako v dedine.

— Čo ste sa tak zamyslely? — podáva im Ondro ruku. — Keď vyzváňajú?

— Čo? — zmatnie nekonečný smútok v Aninom peknom pohľade. — Keby to už mne — jak by len bolo dobre!

— A mne… A mne! — doložia sestry.

— Kieho diabla? — skoro ich okríkne Amerikán, prekypujúci silou a vôľou žiť. — Také driečne dievčatá, a nedbaly by pomrieť! Čo ste vy tu, ľudia, takí smutní?

— Nepoznáte nás, — krúti dievča hlavou. — Nie sme my smutní. Neraz sa nasmejeme, až nám sliepky po pántoch lietajú. Ale keď je to tu všetko od času ani zakliate.

— Tu je nie ako u vás, v Amerike, — ozve sa i počerná Kačka. — Tu len — rob, rob, a ešte rob, a budúcnosti nijakej!

— Poďte so mnou do Ameriky!

— Keby nás len pripustili. My tam máme svojich.

— Koho?

— Bratov, sestru… Jedni sú v Chicagu, druhí v Clevelande, — vykladá Anna.

— Za morom by ste sa minuly, — dodáva im Ondro chuti, všímajúc si ich výrazných očí. — Také z kraja sú najvzácnejšie.

— Tu nás je veľa. A i slivák — keď je veľa, nie sú vzácne.

— A my sme veru akurát také čierne ako slivky! — rozchichocú sa Kačka s Betkou, kryjúc sa jedna za druhú.

— Ba ste hodné, — obzrie si ich Ondro šelmovsky. — Škoda, že som už ženatý. Jednu by previedol nejak.

— Veď poraďte niekomu tú, čo je v Clevelande, — vyjde zpod brány i urastená gazdiná, ktorá zaujala i profesora doktora Ledníka. — Ona je tiež z tohto hniezda.

Výpravky by nebolo konca-kraja, keď sa pridá k nim na dvore i prešedivený, ale ešte rezký Stanko. Len čo ich privíta, už sa i smeje.

— Čo ti je tak smiešne? — pozrie naňho žena.

— Čo mi je? — privrie si ujec fajočku a odloží.

— Ale rozmýšľam, kto len poslal tých Cigánov s vozom na to Mokradie? — Kam idete? — vravím im. — Na Mokradie — kričia všetci. — Kuželovi, tomu Janovi v Ostrôžkech dvore, zdochol bulo. Taký deväťcentový. Bude mäsa ako dreva. — Ale aký bulo? — myslím si — Jano má tri kravy, ale nijakého bula. Iste ich ktosi nabral. Kričím na nich — nechoďte! Tí však nič. Bude to špás. Tí sa vyhrejú!

— To je Fraštackého kúsok, — usmeje sa farár. — Stretli sme ho. Viezol klady.

— Hja, tak? — pohmká si ujec. — Už viem, koľko bilo! Ten bez toho nebude, a čo by visel za jedno rebro na šibenici.

Svarínskovcov, keď odchodia, vyprevadia všetci pod návratie. Zvony už nepočuť. Ticho je — pokojno.

— Komu to vyzváňali? — spytuje sa gazdiná farára pri pletenej ohrádke.

— Tomu starému ujcovi nad Škriatkovým Žlebom, čo pamätal i tých hurbanistov. Belánikovi!

— Tak mu už odľahlo. Však bol čas. Spravíte mu kázeň? Ja len, pán farár, — lapí ho za ruku, — keby ste to i mne, keď to bude…! — pripomína mu, a nie po prvý raz.

— Najprv musíte dievčatá zariadiť. Potom vykolísať vnúčatá. A len potom na to myslieť…

— Oj, nie… už to nebude dlho. I tamtej noci sa mi snívalo — videla som kone, čierne ako Petercove v dedine. Stála som tam nad potokom. Taký tiekol mútny. A tie kone do mňa — hu-hu, ako by ich niekto hnal. Dobré je to nie. Ale čož’, však sme v božích rukách!

— Práve preto nemá vám to toľko chodiť na myseľ.

— I my im vravíme, — pridá Anna. — A oni len vždy — uvidíte, uvidíte. I kone si už rozkázali, čo ich povezú do dediny. Petercove.

— Keď sa mi ľúbia. Pekné sú! — scitlivie zrazu mať, uzrúc zvlhnuté veľké oči svojich dcér. — Však…

— Ešte Peterec prehodí kone i niekoľko ráz, kým príde na to.

Svarínskovci ledva sa odtrhnú. Idúcky ukazuje Janko bratovi pod Homôlkou cementáreň. I miesto pod Pántovým, kde sa tehelňa stavia. Vypráva mu o Beňových hospodárskych plánoch.

— Nejaký dobrý americký kapitál, a dolina by oživla, — vraví s nezlomnou vierou. — Netúžili by ľudia umierať.

— A šlo by to?

— Prečo nie? Pomery pre priemysel sú nie najlepšie, ale nebude tak vždy. A tu tá ohromná ľudská sila dala by sa dobre využiť.

— Len keď naši z Ameriky majú smutné skúsenosti s tunajším podnikaním.

— Tu by sa pracovalo poctive. Všetko sa dá ovládať, keď sa chce a vie, len nejakú textilku, a i Cigáni majú dosť práce na doline.

— Ba čo tí vykonali na tom Mokradi? — zvedavý je Ondro.

Balážovci medzitým vytiahnu ťažký voz až ku škole. Vrhnú sa za Kuželom do Ostrôžkech dvora.

— Gazdíčko, prišli sme pre toho bula! — jasajú im oči.

— Pre akého? — hľadí ten na nich, upotených, zadivene.

— Pre toho deväťmetrového, čo vám to zdochol! — vysvetľuje Piško.

— Mne? — otvorí ujec nielen oči, ale i ústa.

— Vám, gazdíčko, vám!

— Jakživ som bula nemal. Juda, — volá na ženu do pitvora, — pozri, čo sa týmto robí? Že nám zdochol bulo?

— Iba ak vo sne, — fľochne tetka zpod ručníka na cigánsku deputáciu.

— Ale, — to nám len nechcete dať, — vyberá Piško z vrecka celkom pekný pudilár. Iste tiež z toho prevratu. — A my vám veru, gazdíčko, vďačne zaplatíme. I ak to bol taký tajný, — zabelejú sa mu zuby.

— Čo za blázon vás sem poslal? — počne sa už Kužela i mrzieť. — Kto?

— Fraštacký, — volajú Cigáni, pohliadajúc jeden na druhého.

— Taák? To sa chyťte za nos. Nemal som ja bula, ani licencovaného, ani tajného. Nemám, ani nebudem mať. Radšej pôjdem s Rekušou hoci do Teplian.

— Ach, šľak toho trafil krížom-krážom, — zastrájajú sa Cigáni na Fraštackého. — Zabijeme ho, zabijeme…! — Stránikov voz horko-ťažko dostali sem na vrch. Teraz ho, naježení, obrátia, zaprú sa doň a pustia s Mokradia dolu do doliny. — Nech ide, kade chce!

Svarínskovci zastavia sa cestou u Srdovana. Ten je samý oheň, najmä keď sa dozvie i o cigánskej furmanke niečo.

— Pán farár, volajú nás do Raduchoviec na shromaždenie, — začne hneď, čo dostal poštou. — Myslím, čo by sme šli. Tam máme dosť svojich. Celé mesto bude na nohách. Povieme si svoje — aspoň nám odľahne.

— Dobre! A kedy?

— O týždeň — o dva. Poďte i vy s nami, — pozve hneď i Ondra. — Pôjde i Beňo, legionári, skúsite niečo. Pôjdete?

— Pôjdem!

Vtom sa už i vhrnú do krčmy Piško, Balážovci, Kuvici — všetko ani sršne.

— Tak čo? — volá hneď na nich Srdovan. — Dostali ste toho bula?

— Ba šľak ho trafil i toho Fraštackého! — dajú si naliať alášu s rumom a nadávajú, zastrájajú sa. Ešte len i na Stránika, že im požičal voz.

— Čož’ to, ale, — mudruje Jozef Baláž, — budú sa nám smiať!

— Budeme sa i my, — rozrieši vec Piško, keď si už zalial dôkladným dúškom sklamanie.

Ondro si oddychuje na fare. Vyoblieka sa, číta, hrá na husliach, alebo sa baví s deťmi. Žiakovi Jankovi priniesol plniace pero, ceruziek, gumy… dcérkam zasa báby ako nemluvňatá. Aj sa im nevedia dosť natešiť. Usadia ich na stoličku a obliekajú — učia ich.

— Táto bude Kačka, — pomenuje svoju Elenka. — A táto Anička, — dodá i za Vierku, čo je ešte maličká. — To je krajšie meno… Tak slož si ruky, Kačka, a modli sa: S lôžka vstávam… I ty, Anička, sa pomodli! Ale ona sa nechce. — Nechce? Treba ju vybiť… Na-na. Budeš sa modliť? — zohnúc, udrie ju Elenka.

— Mama! — zavolá vtom bábka celkom srozumiteľno.

— Mama! — zavolá i tá druhá.

Dievčatá sa smejú, až im slzy vystúpia do očí.

— A čo, strýčko, — uprie Elenka na hosťa veľké tmavé oči, — ty máš tiež doma dievčatko?

— Mám, — prihliada Ondro zábavke trochu rozcítený.

— A ako sa menuje? Mamička vraví — Ditka?

— Áno, Editka. Taká je, Enča, ako ty.

— A ona má tiež takú bábu?

— Má… Lež to ti je čudné dievča. Tá ti báby nechce. Ona radšej chodí v nohaviciach ako chlapec.

— Jojojój, — zasmeje sa dievča, — tak ju volajte Jankom.

Ondro sa zamýšľa. Letí v duchu ta — za more. Vidí svoju mladú žienku. I veselú, usmievavú Ditku, ako behá po dome. Po tých pekných izbách.

„Jak by to len bolo milo, nech sa tak Dita môže pobaviť s Enčou a Vierkou!“ mihne sa mu a spustí na husliach akúsi americkú nôtu.

Brat zatiaľ pracuje v kancelárii. Ľudia chodia po povinnosti i na radu. Ledva môže k nemu nazrieť.

— To ty máš veru dosť roboty, — povie mu, nakuknúc.

— Dosť. Tu je ani vo mlyne.

— A kedy píšeš?

— Niekedy mám tichšie dni. A potom po večeroch… v noci. A ty ako sa bavíš? Faru ste už poobzerali?

— Už… Enča s Vierkou ma všade povodily. I po maštali a komore. Ale to máš akési smutné bývanie. Ja by som s tebou nečaroval.

— No, vidíš, Ondro… Tak je to s tvojím študovaným bratom. A keby si znal to ostatné.

— Len je doma — doma! — vzdychne si Amerikán. — I keď tu nejesť hockedy banány a nevysedať v kine. Voľačo to len ťahá domov… do rodného kraja… do tých hôr… k tým vodám… medzi svojich! Ja by tiež nedbal, keby sa mi tu našlo niečo. Popredal by tam, čo mám, a prišli by sme.

— To by bola radosť, braček! A na čo tak myslíš?

— Prejdem sa, ak by sa mi trafil nejaký väčší závod z môjho odboru. Prezriem si to a vykalkulujem.

Deň za dňom sa míňa. Ondro vyjde i pod Orechové navštíviť bratanca. Deťom dá darčeky, domácnosť sa mu zaľúbi, gazdovstvo… plány, všetko. Zato on Paľka viac len obdivuje. Nevie ho pochopiť, ako tu môže trčať on, ktorý so svojím majetkom a vzdelaním mohol si žiť v hociktorom meste spokojne medzi ľuďmi. Pozná i Amerikánov, čo zväčša slabo gazdujú v rodnom kraji. Tak Chomúta, čo kúpil dom od Fraštackého, vzal si i jeho Annu, ale na role mu už málo zostalo. Z čoho bude žiť? Filúša, ktorý si priniesol tisíce, ale i suchoty. Teraz sa mrzí na všetkých — počnúc od farára — pre svoje nešťastie. Tak je to…!

Vychádzka do Raduchoviec príde mu veľmi vhod. Celá ich spoločnosť ide s Jankom — Beňo, Srdovan, legionári. Precestujú dobrú časť Slovenska. Železnica uháňa najprv rovinou — potom romantickým vrchovatým krajom. Dediny, stúlené v dolinách, zamieňajú mestečká i mestá. Ondro neraz vyhliadne oknom na krásne partie milej domoviny. Spomína si, kade všetko chodil, a srovnáva to v duši.

— Dosť sa tu ešte stavia po tých mestečkách, — poznamená.

— Videli by ste za Moravou, — stiahne Srdovan obočie. — Tam vedia podpory využiť. Ale tam ich i dostanú.

— A dymu tu nevidieť… dymu. I komíny stoja, a dymu niet. Čo sú tu komíny na parádu?

— Mnohé fabriky stoja.

— A tam dymia… Videl som, keď som šiel do kraja.

O polhodiny ukážu sa vedľa trate mohutné komíny, obrovské fabrické stavania, hŕby vypálenej trosky… i koľajnice, na nich sa nič nehne. Rýchlik rúti sa po železničnom násype, stavania sa krútia, obracajú, ako by sa chcely ukázať so všetkých strán, i nikde živej duše.

— Čo je to zakliate? — zhrozí sa Ondro. — Človiečika tu nevidieť. Kde sú robotníci?

— Kadektorí. Najviac museli v šíry svet.

— Prečo?

— Pre všeličo, ale i — aby mohli fabriky hrkotať inde. To je azda ten najťažší náš problém — umiesťovať sa všetkým hospodársky v skromnejších pomeroch.

— A však na to slovenský robotník dopláca? — vychodia Ondrovi žily na čele.

— Tak je! — povie mu brat sucho. — Nechápem… Na vašej doline hynú sedliaci, tu zas robotníci. Čože sa vy to nejak inak neobraciate v tej svojej krajine?

— Práve sme na ceste. Uvidíš!

Na jednej stanici prisadne k nim i doktor Žitnák, bradatý, prešedivených, dlhých vlasov, ale s ohňom mladosti v očiach. Tiež ide do Raduchoviec.

„Ruský pop,“ pomyslí si Ondro.

— Tak sme vedno, kamaráti? — pohladiac si bradu, obzrie si doktor prítomných. — Povieme si to tam, povieme! A o tej tvojej pravote, Janko, — obráti sa za Svarínskym, — neviem. Akosi zaspala. Myslím, však nepospí si dlho. Trochu si nepohodlný.

— A kedy by si myslel?

— Tak o niekoľko mesiacov. Ináč nič si z toho nerob. Viem, nie si navyknutý po súdoch chodiť. Lež nič — všetko skúste. Naučíš sa… — zaironizuje si starý.

Do Raduchoviec musia ešte autobusom. Na stanici víta ich tajomník Kaška, počerný, živý mládenec s dlhými, do tyla začesanými čiernymi vlasmi. Tu sú i niekoľkí občania.

— Celé Raduchovce sú na nohách, — oznamujú.

— Iba richtár a niektorí stavajú sa proti. Bude i sopár krikľúnov. Ale to nič!

— Richtárom je ten Krompáč? — pýta sa Srdovan.

— Ten! Dostal pekných niekoľko honov poľa. Teraz by chcel nahnať celé Raduchovce.

— Ja ho znám ešte z časov, keď som chodil tadeto ako detektív. Ak sa odváži, sverte to len na moju hubu. Ja mu vyčistím žalúdok.

Mestečko Raduchovce ozaj sa prichystalo prijať rečníkov. Sotva sosadli z autobusu, vidia slávobránu, pred ňou ľudstva a ľudstva a hudba už i hučí — Hej, Slováci! Širáky letia dolu a národ stojí, ako by sa modlil. Kde-tu i slzy zahrajú v očiach.

Ondro hľadí pred seba na mužov, ženy i dievčatá… vyrobené ruky, poctivé pospolité tváre. Počuje, ako Raduchovčan privíta príchodzích. Strojná dievčina podá kyticu bratovi a národ sa hne. Unáša i jeho.

— Nie je to žart! — povie Jankovi cestou.

— Pravda? Ten ľud je biedny, opustený. Hľadá, kto by sa ho úprimne zastal — zelený, či čierny, červený, či modrý. Preto to robí.

Na námestí proti velikánskemu kostolu pod národnou zástavou ovenčená tribúna. Pekný raduchovský ľud práve vyšiel z chrámu a hrnie sa so všetkých strán. Okolo rečnišťa hotový stisk. Sem sa tlačia akísi neznámi ľudia. Na ich čele lepšie oblečený človek so sršiacim zrakom a kozou briadkou.

— Predsedu zvoliť, predsedu! — zakričí. — Nech je Krompáč!

Doktor Žitnák stiahne ústa a pozrie významne na kamarátov. Vtom však vystúpi na rečnište staručký učiteľ, prihovorí sa národu a oddá slovo Svarínskemu.

Ondro stojí na chodníku trochu opodiaľ. — Prvý raz počuje tu na verejnom námestí, a to z bratových úst, čo tlačí Slovákov. A nie kňazov, ani kapitalistov a buržujov, ale chudobu roľnícku a robotnícku. Počuje slovo na slovo, trpké, boľavé. Ozýva sa súhlas, lež zrazu i akési ostré výkriky. Rečník stojí vzpriamený a ruku stíska v päsť. K tribúne sa tisnú ľudia, na ich čele je ten s tou kozou briadkou.

— Poriadne sa chovajte! — okríkne rečník vrieskajúcich. — Vy ste sem len prišli. Neráčte nám diktovať, čo máme cítiť a čo chcieť. Vy tu máte svoj kus chleba, slovenská chudoba prichodí oň a musí v šíry svet!

V tú chvíľu pretíska sa už Ondro… I Beňo a Srdovan. Stanú si medzi tribúnu a nespokojencov. Títo sa však oprú znova. Zjavné, radi by prevrhnúť rečnište a tak nejako rozbiť shromaždenie. Četníkov nevidieť.

— Ty, počuj, — skočí vtom Ondro ako blesk a odsotí toho s kozou briadkou, — ešte raz sa tisni, takú ti vsotím, až ti oči vyletia na trotoár… Rozumel si?

Tento, vidiac pred sebou chlapiska, a nie jedného, utiahne sa.

Ľud tlieska a volá na slávu. Po Svarínskom nasleduje doktor Žitnák. Hovorí, zreteľne kladúc váhu na každé slovo, tak po advokátsky. Zato mu prišili za krk i niekoľko pravôt.

Oduševnenie stúpa. Hlási sa Srdovan a tu rozohnenie vyvrchoľuje. Paľko a Ondro nevedia s neho oči spustiť. Hovorí prostunko, priamo a na plnú hubu. Spomína panské sľuby po prevrate a skutočnosť.

— … Zem patrí vraj tomu, kto ju obrába, — ozýva sa preplneným námestím. — A tu koľko zbytkových majetkov! Kto tu zem dostal?

— I ja… i ja! — vyšľahne ostrý hlas zo zástupu. Srdovan sa pristaví, zahľadí smerom, odkiaľ hlas počuť, a poznáva vyčerveneného Krompáča, potúženého ako obyčajne. — I ja, vieš?

— I ty! No, dobre, — zatne rečník. — Ty si sedliak. Tebe i patrí! Ale nepatrí takému Kurtovičovi, ani advokátom, čo majú z čoho žiť a ktorým lajno smrdí.

— Tak je… Tak je! — vlní sa v poslucháčstve.

Tým trochu pretíchne. Srdovan vtipkuje a ľudia sa smejú.

— Furták! — povrávajú si. — Tak nám to treba vysvetliť!

Tu však zas nastane krik, a to poriadny. Krompáč vykrikuje čosi, a to o maďarónoch. — I ten s tou kozou hriadkou počne hystericky jačať.

— Ty — strčí mu svalnatý Ondro ruku pred nos, — vidíš tú päsť?

— … Ľudia, Raduchovčania, — ukazuje vtom Srdovan prstom s tribúny na vyčerveneného Krompáča, — ale vy nemáte v celých Raduchovciach poriadnejšieho človeka? Museli ste si zvoliť za richtára tohto korheľa?

Vybuchne nehorázny smiech, prerývaný výkrikmi:

— Už by nám mohol s krku!

— No, ale mu dal! Ha-ha-ha…

— Tak mu treba! Keď on dostal niekoľko honov, to čo by sa už celá obec predala?

— Už sa i pobral. Dnes má dosť! Potom už ide všetko ľahko a veselo.

— Sláva… sláva!! — privoláva zástup rečníkom. Kdesi fľaskne zaucho… dve, ale to zapadne v speve a v nadšení. Hostia stoja okvietení a dojatí. Ondro vidí, ako sa ľudia vrhajú za Jankom a on im tisne ruky, vyrobené, tvrdé. Keď sa vytrhne zpomedzi nich, oči má navlhnuté.

— Janko! — prihovorí sa mu brat na zpiatočnej ceste. — Už viem, za čo to pracuješ.

— Zradil som pamiatku nášho nebohého otca?

— Nezradil!

— Vieš, ja nehlásam nenávisť, ako mi pripisujú. Iba spravodlivosť. A keď nahnú nádobu na jednu stranu, ja ju musím na druhú. Inak by sa obsah musel vyliať. A keď stavajú dom na jednom krídle z dobrého, na druhom zo slabého materiálu — musím kričať, bo sa pre to darebáctvo ten dom raz zrúti. Rozumieš?

— Rozumiem!

— A ty teraz pôjdeš so mnou do Lesnej?

— Nie… Zájdem do Mýtnej k našim. Ale k vám ešte prídem, Janko. Ak už nie inak, aspoň sa odobrať.

— Príď…! A tieto kvety vezmi našej staručkej materi. I tak patria jej!