ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svarínskemu nejde s umu, čo je s Kremenáčom. I na obecnom dome, keď sa mu prihovoril, iba cez zuby odpovedal.

„Čo mu je?“

Lesňania spomínajú — medzi farárom a rechtorom vždy bolo čosi. Ani medzi mužom a ženou. Svarínsky však vyhýbal tomu úmyselne, keď mal i tak dosť proti všelikomu sa oháňať. Ani teraz neodkladá ďalej, ale na druhý deň po licitácii ide sám do rechtorov.

počuť, keď vchodí, z kuchyne milý dievčenský hlások.

— Len ďalej, Milka, — posmeľuje farár zarazené chutné dievča, bielučké a s vlasmi ako havran.

— Však si ja, — zjasajú jej veľké modré oči.

— A čo takú smutnú?

— Keď mi taká svedčí, — spustí dievča ruky nad umyvákom, kde čosi kudlila, a oči skoro privrie dlhými mihalnicami.

— Viem, Milka, viem, — pohladí ju Svarínsky po hlave a myslí hneď na dopustenie, čo stihlo Zelenákech rodinu. Akýsi bláznivý človek zabil im otca. Ostaly siroty… i Milka. — Neboj sa, — vraví jej, — Pán Boh ťa neopustí! A sa ty pamätáš na tatenka?

— Trochu. Mohlo mi byť tri, keď sa to stalo, — zaihrajú jej slzy v očiach.

— A pán rechtor je doma?

— Sú!

Z izby vyjde pani, odetá domácky, a privíta Svarínskeho.

— Nech sa páči, pán farár. Doma je starý.

— Nadišiel som, čo je to s tebou, — počne hneď v izbe, všimnúc si chladu pod nulou v ostrých očiach Kremenáčových. — Naškrkol si mi čosi v banke a od tých čias nevravíš-nehľadíš…

— Hm, však vieš, — odvetí rechtor krátko.

— Čo viem? Nič neviem a márne si i lámem hlavu.

— Nuž veru som si ja to nezaslúžil, — zapadne mu slovo v hrdle.

— Ale čo? Hovor, preboha!

— Vieš ty, že mňa už nahovárali vpadnúť ti do tyla?

— Verím!

— A dali by mi za to všeličo.

— Verím!

— I dávali… ale ja si vážim vec, za ktorú pracuješ. Našu vec!

— Vďačný som ti za to.

— Vďačný… vďačný, — vidieť učiteľovi na tvári, ako sa premáha. — A potom mi pošleš takú babu… Vieš, prežil som vojnu a vo mne to hneď vrie. Vyhodil som ju z domu a len žena ma zdržala, že som hneď nešiel za tebou.

— Mal si prísť a… nezožierať sa, — hľadí Svarínsky z pleteného kresla spokojne na svojho spolupracovníka. — Neprišiel si, vidíš, idem ja. Čo je to teda s tou babou?

nesie sa do izby z kuchyne:

Kremenáč sedí bez slova, ako by sa započúval. Svarínsky si všíma — krv mu bije do tváre, až mu rosa vystupuje na čelo.

— Keď povedať — poviem! — vyrúti to z neho konečne. — Voľaktorý deň dôjde mi sem stará Vrúbliková… Agnesa — požičajte mi vraj sto korún. — Odkiaľ? Z banky? — pýtam sa jej. — Ó, nie — vraví mi, ako by mala niečo v hlave — však vy máte dosť peňazí. Poslali ma za vami. I starý mi, len choď… — A kto ešte? zazriem na ňu. — No, i pán farár! — Pán farár? — zdvihne sa to vo mne. — Áno — zdupluje mi — pán farár! Povedali, už ste vraj zbohatli — nahrabali ste dosť… Ach, ja tebe — vyhodím babu a ostanem ako sprostý. Teda už vieš…

— Tak že som ju poslal ja? — hľadí Svarínsky vyjavene. — Agnesu?

— Aqnesu.

— Nikdy!

— Že nie?

— Nie, — prejde si farár prstami po hladkej tvári so spokojným úsmevom. — Jakživ som nebol s ňou na reči. A ty si to uveril?

— Keď ti to povie a duší sa ti…

— Dobre, že si ju vyhodil. Múdre!

— Ale potom, kto ju vlastne poslal?

— Sama prišla a zriekla sa na iného. Myslíš, ku mne nechodia požičiavať? Nedávno bol akýsi chlap hen z jahodnianskych kopaníc. Pýtal si len tristo korún na kozu. Ja som sa však naučil na škode — nedal som. Agnesa nebola u mňa — zašla rovno k tebe. A počkaj, hovoríš — obchodia ťa moji protivníci vpadnúť mi do tyla?

— Obchodia. A buď istý, spravili by mi, čo by som chcel.

— Počuj, Peter, — posotí si bližšie slamené kreslo, — zdá sa mi, nemýlim sa…

— No?

— Tú harfu poslali ti oni. Radi by nás rozbiť. Chápeš?

— Možno, — uľaví sa Kremenáčovi a tvár sa mu jasní. — Veľmi ľahko.

— Im je Grbalov nie dosť. Ani to, keď sa nadáva na mňa po krčmách. Franta Valek vraj sa chválil, že sa mu už podarilo Svarínskeho podminírovať. Tak… A do toho plánu pojatý je i náš pomer.

— Z toho vajca nebude kurčaťa, — poznamená učiteľ ako vymenený. — Páni sa mýlia.

— Vedel som, — stisne mu Svarínsky ruku. — A ja zas, malo by to ísť tak ďaleko, nechám i faru, pôjdem z mesta do mesta, z dediny na dedinu a vtedy alebo ja, alebo oni. Nevedia, že je pre nich najlepšie, kým som zakopaný na dedine… My máme pravdu, oni peniaze a moc… Tak už vidíš?

— Vidím!

— Poď s nami do mesta. Ideme za Bredom pre peniaze. Však vieš, plánov máme. Pôjdeš?

— Pôjdem… — prisľúbi sa hneď Kremenáč, ktorý už i ako bankár žije v samých hospodárskych plánoch. — A kedy?

— Zajtra.

zalieha im spev do rozhovoru.

— Ako si len tá Milka spieva, — chytá sa kľučky Svarínsky.

— To si ona vždy tak, — vraví pani rechtorka.

— Ráno vstane — spieva. Večer líha — spieva! — prikývne Kremenáč.

— A tak smutno?

— Smutno i veselo, Ale túto si často nôti.

— Hja, stratila otca. Sirota je sirota.

Rechtor vstane ráno veselý. Na babu ani nepomyslí. V hlave mu vrní o všelijakých hospodárskych plánoch a pridá sa do mesta ku Svarínskovcom.

Breda je opatrný ako vždy, ale pre pravý cieľ groša, zveľaďovať blahobyt — má vždy vážny smysel. Hodnota peňazí je už stála, dá sa kalkulovať i podnikať. Lesňanom ide vďačne v ústrety vo všetkom. Zato si však utiahne z nich, kde môže.

— A čože vy? Chcete peniaze? Však ste vyšpekulovali na markách.

— Aby si ty jakživ lepšie nešpekuloval! — zgáni na bankára Kremenáč.

— No, haste, — uškrnie sa tento, — je to tam. — Špekulovať, to je nie pre farárov a rechtorov!

— Vravel som mu, predaj to! — stiahne Svarínsky ústa trochu maliciózne. — Trúfal si, a dnes neni z toho nič!

— Ba menej ako nič, — rozšíri rechtor prsty na židovské gesto. — Stalo sa to i múdrejším. Čo toho obaláchali i tvoji úradníci. I ty si obaláchal, — snaží sa nadišputovať Bredovi, ktorý očividne hľadí s kopca na jeho obchodné znalosti. — A pozri, — háji si svoju reputáciu, — náš Úverný spolok vypláca väčšiu dividendu ako vaša banka.

— Koľko? — schytí sa zas správca, zrejme trafený. — Koľko?

— Dvanásť percent…

— No, nemáte režie. Ináč dajte si pozor na peniaze, aby vás neokmínili. U nás bol tejto noci zlodej.

— Baže? — pohne to prítomných. Srdovan a Lúčan hneď pozrú jeden na druhého.

— Vylámal verthajmku, — ponukuje ich cigaretami. Na počernej tvári žiari mu povedomie a hrdosť, kým zo susednej miestnosti dolieha monotónny klepot písacích strojov. — Vylámal, viete — ale nenašiel nič. Chcel sa dostať do pancierovej izby. Sotva však pohol dverami — buchol mažiar. Chlap, pravdaže — hybaj v nohy! Spustil sa povrazom s poschodia. I náčinie nám zanechal — púšťa dym do diaľky, ako by ho chcel len odfúknuť, potvoru. Môžte si to pozrieť, — ťahá ich do bočnej menšej izby. — Dajte si na kasu pozor!

— Ja peniaze nedržím v kase, — bodne si Lúčan spokojne cigaretu do bočného vrecka.

— A ja by veru takého chlapa rozmrvil na mieste, — stiahne Srdovan obočie. — Ja by mu…!

— No-veď, no…!

Cestou domov radia sa priatelia, čo všetko by ešte bolo treba pre tú dolinu vykonať.

— Telefon, — pripomenie Kremenáč. — Toľká obec ani mesto, a bez telefonu.

— Za vojny núkala nám ho vrchnosť darmo, — natiahne Štefan kyslú tvár. — Kto ho nechcel, bol notár. Kde by sa on vraj podel, keby mu to čochvíľa drnčalo. Teraz štát žiada od nás šesťtisíc.

— Lesná to môže dať, — myslí Beňo.

— Neviem, — požmurká Srdovan znalecky. — Uvidíš, čo na to výbor. A s Gmuntom ste boli?

— Prečo?

— Chce zariadiť autobusové spojenie. Má prísť vyjednávať.

— To je už reč. Pomaly by sme sa dostali aspoň tak do sveta, — teší sa Svarínsky. — Potom by sa to už azda pohlo u nás…

— Len sa do výboru, keď príde na to, — upozorňuje podrichtár priateľov.

Najbližšie zasadnutie svolá richtár Pokryváč naozaj len pre tieto vážne veci. Výborníci sa sídu a posadajú si na svoje miesta, Jano Gelovič, geometri Metielka i Mišovic, kurátor Burý, Adam Želovič, ten, čo bol u Jeho Jasnosti, a ostatní… gazdovia, i tí za chudobu. Mudrujú ako vždy, kým sa nezačne.

— Počujte, ujec Hrebenár, — podíde majster Majer zpomedzi mladších, čo majú svoj kút okolo matričnej skrine a radi robia starým opozíciu, — požičajte nám tých sedliackych šiat. Prucľa, haleny…

— A načo ti to načim?

— Na divadlo. Požičiate nám? Však i vaša Beta a Katuša budú tam.

— Ale požičiam, len to neskazte. A dievky mi vykrútiš, — doloží furtácky.

— Ako by nie. A čož’, tie už majú svojich… A vy by ste neprišli?

— To už veľa chceš, — natiahne ujec trojuhlastú tvár. — I šaty ti požičať, aj sa ísť potom na teba za peniaze dívať?

— Čo to, Hrebenár? Čo to? — pristavia sa pri nich farári, Svarínsky i Bukva, ktorý sa tiež vybral pre vážnosť veci.

— Ale, prosím, páni farári, — rozkročí sa gazda, — toť majster Majerech rád by odo mňa šaty a potom žeby sa šiel ešte i sám naňho za peniaze dívať!

— To ako do divadla? — usmeje sa Bukva, zahrnúc si riedke vlasy na hlave.

— A čo je divadlo iné?

Vojde richtár Pokryváč dôstojným krokom a dlhú fajku odloží na jej riadne miesto — pod okno do kúta. Za ním vstúpia i uhladený notár Mrávik so zažitým, červeným Gmuntom. Okrem niekoľkých žiadostí o príslušnosť má sa rozhodnúť, či si obec praje autobusovú dopravu a telefon.

— Autobus? Čo to? — pozerajú výborníci raz na Gmunta a zas jeden na druhého. Mladí zpod matričnej skrine, Majer i so dvaja legionári sú za to. Nech už i Lesná k niečomu príde. Ale tí vlasatí, to je senát. — Teda autobus?… Hm, čo to?

— Také veliké auto, čo by chodilo každý deň z Osady do Klenova, — vysvetľuje Srdovan. — Šli by ste k fiškálovi, alebo na súd, alebo po iné — sadnete si. Zaplatíte štyri koruny a nebrodíte sa blatom.

— Eh, zas o jedného zázraka viac? — fľochne okolo seba Hrebenár. — A také autáčisko — chalupy by nám pováľalo.

— Čož’ sa nám dosť sliepok tí ancikristi nenadlávia? — ohradí sa i cechmajster Stránik. — Čož’, aké novoty?

— I chlieb by odobrali niektorým furmanom, čo vozia pánov z dediny, — pripomenie Peterec. — Len my ostaňme tak ako naši predkovia.

— To by sme nesmeli ísť ani na železnici, — letí od matričnej skrine.

— A veru náš človek ani nesadne na to! — ozve sa Metielka. — Za štyri koruny zájde i do Matúšova. A že by obec mala na to ešte i doplácať?

— Dve tretiny, — zdvihne sa richtár Pokryváč, — zaplatil by toť pán z Osady. Tretina by padla na nás a na Črenice.

— Tak ešte i platiť? — mávne rukou starý Želovič. No, to už nie!

Darmo prehovárajú výbor tí mladí. Darmo i Svarínsky a podrichtár Beňo. I Bukva sa ujme veci márne!

— Kto chce chodiť na aute, nech chodí! Nech si to však i sám platí… — odzneje výrok.

— Nemajte nám za zle, páni, — zahládza Jano Gelovič už pre tých farárov. — Vy neviete, ako sedliak nenávidí auto. A tu by sme mali ešte i platiť na taký zázrak. Ak chce chodiť, — rozsúdi za všetkých, — nech chodí, ale za svoje!

— Tak už aspoň ten telefon, — narádza notár. — Žiadajú od nás…

— Koľko? — ozve sa so všetkých strán.

— Šesťtisíc korún na zavedenie…

— Načo je nám, sedliakom, telefon? — drží sa ujec Gelovičech dôstojne. — To je tiež len pre takých, ako obchodníci, krčmári… pre pánov.

— Ja sa veru nebudem shovárať s mojou starou po telefone, — mieni Hrebenár, — keď bude seno hrabať niekde pod Bukovinou.

— To veru nie, — smejú sa okolo. I Gmunt a ostatní sa napokon rozosmejú.

— Ťažko my čo dokážeme, — vraví Svarínsky v panskom kúte. — Oni sú proti všetkému.

— Oj, nie, — zachytí slovo kurátor Burý, — my sme za všetko. Však je to pekné a dobré. Len keby to nestálo peniaze.

Však je to!

— Bujakov nám načim kúpiť, — pripomenie Plavčo, ktorý len práve čo došiel, azda len pre toto. — Máme len dvoch pre celú obec. Ostatní sa nám zjedli sami.

— To veru, na moj’ dušenku, zjedli, — uškrnie sa Martin Gelovič, niekdajší švárny fíra.

— O tom by sme si mali pohovoriť… o tom! — stŕha debatu týmto smerom.

— Kto by tu licencovaného bula choval, keď sú i tajné, — vykladá Plavčo svoje pri všeobecnej napnutosti. — Tých púšťajú lacnejšie. A čo my potom?

— Zakázať to — zakázať pod pokutou! — počuť kriky. — Nijakí tajní bulovia sa neuznávajú. A kto sa odváži také veci robiť, zaplatí pokutu.

— Slávny výbor, — vstane vtom geometer Jano Mišovic, chlap v najlepšom veku, čo sedí blízko tých mladých. — Bola reč o tom autobuse — nechcete ho. Vravíte, budeme chodiť ako naši otcovia, a kto má na auto peniaze, nech si ho objedná. Teraz je tu zas ten telefon, či netelefon. I proti tomu ste.

— Nám to nenačim, — drgne ho kolega Metielka. — Čo budeš telefonovať do neba?

— Do neba nebudem — ta sa modlím. Ale keď mi žena onemocnie a lekár mi je načim, — nedá sa Mišovic.

— Keď nemôžem zľahnúť, — počuť hlas, zjavne pichľavú narážku.

— Povedzme i to… Toť Kača Topoľcech vonehdy prečože umrela? Byť hneď poruke lekára — mohla žiť. Také čos’ môže prísť i na vašu rodinu… i na vás…! — prisviedča gazda, použijúc tu-tam nemiestne cudzieho slova, ale ináč hovorí rozumne. — Ten drót sa zíde — ako by nie? Vypukne oheň, odtelefonuje sa do mesta — za polhodiny je tu pomoc.

— Ten človek má pravdu, — pohmká si územčistý Plavčo, nespustiac so zreteľa otázku obecných býkov. — Pôjdeš do Fraštáku na jarmok a predáš, odbrnkneš starej, ako zpoza plota — nahotuj voľačo, ideme i s kmotrom.

— Zíde sa to, zíde, — podoprie i málovravný Cícor, starý bojovník za spravodlivosť, od istého času však akosi zlomený ťažkým životom. — Načim z našej obce niečo spraviť!

— No, hľa — občania… — pokračuje Mišovic dôraznejšie pri jednostajnom prichvaľovaní tých od matričnej skrine, — nie je to len pre pánov. Taká Bodová má telefon i telegraf, a my nič. Už máme pílu — dobrá je. Cementáreň — i tá dáva chleba ľudu. Tehelňa sa ide stavať… a telefon by sme nemali mať? Ak chceme, aby nám bolo lepšie — musíme kráčať so svetom. Spomínať, ako naši otcovia — čo z toho? Dnes je už iný svet. Načim ísť pokrokove.

— Tak je… tak… pokrokove! — hlásia sa mladí.

— Áno, ale daj peniaze, — pohodí im zboka Hrebenár.

— Peniaze boly i budú.

— Lenže nám načim na bulov! — vráti sa Plavčo k svojmu predmetu. — Najprv na bulov.

— Kristu… veru načim, bo sa nám tí zjedli, — počuť sem i tam. — A bulo je pre sedliaka prvší než telefon…

— To je, — prikývne Peterec peknou sivou hlavou a už sa to i nesie. Daromne skrúcajú páni tak i tak, i zažitý Gmunt žmurká márne — v bulovskej otázke prepadne sa s autobusom šťastne i telefon.

— Tvrdý je to orech, — vraví Beňo, keď sa rozchodia.

— Nič to, páni, — potešuje mladistvý Mišovicech geometer, — to sa u nás musí prežiť. Len vydržať a všetko bude! Náš človek sa spätkuje ako zlý kôň, ale keď sa pohne — ide.

— To je, ako keď som im radil cintorín opraviť, — úfa sa i Srdovan. — Najprv tiež, kde by? Však to bolo tak odjakživa. Keď sme ho však opravili, dolu do neopraveného nepochoval by sa ani jeden. Tam vraj chodia na hroby kravy a teľce…

— Ale toho autobusu jednako len nebude, — ľutuje Svarínsky.

— Bude, pán farár, — uisťuje Mišovic. — Len nech to niekto vyprobuje.

— I ten bude — uvidíte!

— Veď my len spôsob hľadáme, ako im pomôcť, — odráža sa Svarínsky s Bukvom nadol, — a oni jednostaj, to len pre pánov. Ba pre akých?

— Nemajte im za zle. Taký človek to ani nemyslí tak zle, ako povie.

— Pán farár, — ide mendík, Ičo, proti Svarínskemu, — aby ste šli domov. Došli akísi dvaja páni z Bratislavy. Čakajú vás.

— Z Bratislavy?

— Hľa, zas máte hostí, — diví sa Bukva. — Však sa, pán brat, len k vám nachodia… — podáva mu ruku pred ošumelou farou.

— Viete, — pozrie mu kolega priateľsky do očú, — ľudia šomrú na tie naše fary — i múdri, i hlúpi. Zato sú dobré, keď treba, pre pánov, pocestných až po žobrákov. Neraz si pomyslím, čo by bolo počať bez nich?

— Veru… veru.

V bývacej nájde Svarínsky inžiniera Kabáča a spisovateľa Granca besedovať so ženou. Obaja sú vyriadení, oholení, so švíkom na nohaviciach a s hodvábnou šatôčkou vo vrchnom vrecku. Obaja veselí a mladí.

— Vitajte! Kde sa tu beriete?

— Plníme sľub — prišli sme ťa pozrieť.

— A sa nebojíte do môjho domu? Veď som ja nespoľahlivý.

— Hlúposti, — pohodí počerný a živý Granec opovržlive, — i ja som nespoľahlivý. I tu Karol je nespoľahlivý, i tvoj bratanec doktor Macho, i Mitrovič… Každý je nespoľahlivý, kto sa odváži mať svoju mienku a nekloní sa slepo novým modlám v našom spoločenstve.

— Slovom, nebojíte sa sadnúť k môjmu stolu! — ironizuje domáci pán.

— Je nám to česť, — ukloní staviteľ vysoké čelo, siahajúce do polhlavy. — Koľkí sa strojili s nami. I Julo Terko, básnik Dubenec, i Aňutka Povolová. Koľkí… Ale vyjedli by sme vás.

— Malá starosť, — uspokojuje farárka, odoberajúc sa od stola do kuchyne, — zemiakov máme! I lepšieho sa nájde.

— I noviny sme ti priniesli. Vieš, ako sa skončilo tvoje pokonávanie v Ľadnici? — podáva mu Granec s graciozitou gentlemana najnovšie číslo časopisu.

— Neviem.

— Žitnák žiadal Grbalova dať ti zadosťučinenie, urážky odvolať. Neni z toho nič.

— Totiž, — dokladá staviteľ, — žiadal to v dosť tvrdej forme. Keď to ten chlap spraví — znemožní sa. Doktor Žitnák — tak sa zdá — chce sám ten proces.

— Nie… záujmu nemá na tom, — nazrie Svarínsky zvedavo do novín, či je tam niečo o Matejovi. Nieto nič. Prezrie si poštu. Karta od Kumhára z Ľadnice, podpísaná i doktorom Žitnákom. Tu je však i list, čo toho človeka nenašiel v Prahe. V Ľadnici teda bol, ale v Prahe nie… nemohol dať proti Grbalovi nijakých dokladov, — poklope si nervózne prstami na stole.

— Sprostá komédia, — zamrzí sa Granec, zbadajúc priateľovu nervózu.

— Komédia, — zmeria ho chladno Svarínsky, — ale prečo by ju mal hrať sám? Prečo, keď tu pri výstavbe vlasti ide o vážnu vec a o pánov, ktorým sa to nehodí? Prečo by ste nehrali tú komédiu spolu so mnou i vy, slovenskí spisovatelia?

— Ako? Odsudzujeme to všetci.

— Dobre, ale spravte to nahlas. Keď sa vy nemáte k tomu, pohnem to sám. Napíšem do novín… Som členom rôznych kultúrno-umeleckých výborov. Som výborníkom i v spolku, ktorého je predsedom doktor Čremošný. Alebo je pravda, čo sa o mne i ako o literátovi rozpisuje, a vtedy majú ma z týchto inštitícií vylúčiť — alebo je nie pravda a majú sa ma úradne zastať. To je azda jasné?

— Je! — prisvedčia hostia.

— Naša verejnosť stojí za tebou, uvidíš, — uisťuje Granec, potriasajúc kučeravou hrivou. Pravý kontrast Kabáčovej hlavy…

— No, neviem, čo na to Čremošný? — zamýšľa sa Svarínsky. — Jeho ľudia ujímajú sa toho človeka navidomočí.

— Čremošný nemôže nič, i keby mal v tom prsty… veď by sa tým práve prezradil. On však nemá… Nedávno to hovoril, strojí sa sem k vám a navštívi ťa, ak ho prijmeš.

— Prečo nie? Osobne nemám nič proti nemu. Naopak — on je, tak sa mi zdá, ešte najzásadnejší z tých kruhov.

— Asi! Všeobecne sa povráva, nie je hmotár. Nehabe ako iní…

— A hoc by aj — hľadí farár ostrým zelenkastým zrakom priateľom ako do duše, — či je to radosť, tá naša rozkydanosť? Zakiaľ nás tlačili Maďari, boli sme spolu, dnes — keď si náš národ tu, v srdci Európy, slobodne má budovať svoju vlasť — máme sa sami ubíjať?

— Už je to tak…

— Nevyspeli sme, nevieme — nie čo — ale ako máme chcieť. Preto je i zle na Slovensku. Ale, priatelia, vy ste sotva sem prišli len mne kvôli, — odráža úmyselne reč na iný predmet. — Najmä ty, Karol, — pozrie významne na Kabáča. — Počúvam, od toho plesu dopisujete si so slečnou Simorovou.

— Niekedy, — usmeje sa tento, ale žilka sa mu nepohne na vymasírovanej tvári. — Zriedka!

— Ten sa neprezradí, — zapára Granec. — To je rutinovaný kurizant, nový typ veľkomešťana. Veľmi nebezpečný človek.

— Ale iď…

— Povedz, Karolko, azda nie? Koľko románov si už prežil, odkedy je tá sloboda?

— Menej ako ty.

— No, — uškrnie sa kamarát, — ja som spisovateľ, a to je fajta. My to však prežívame len do polovice… Len pre nadchnutie a predmet k práci. Dubenec napríklad, ak chce tvoriť, musí byť zamilovaný. Igor Frnko musí si zas hrknúť so pár štamperlíkov a lýra sa mu rozzvučí. To je už s umelcami tak od potopy. Lež čo ty — číslami večne pracujúci architekt, čo ty!

— Opíjam sa číslami, nadchnem sa číslami, ha-ha-ha! — blysnú mu v ústach zlaté zuby. — Myslíš, čísla nenadchnú a neopoja?

— Verím… a slečna má i čísla!

— Pravda, má… — uprie Karol zrak na Svarínskeho.

— Hovorí sa — má!

— Lenže je to nie správne, láska, nadchnutá číslami, — zamieša sa farárka, pristierajúc k obedu. — To je nie správne.

— Ale praktické, milostivá, — ukloní sa staviteľ, — a moderné.

— My sme to ešte tak nekalkulovali, — mihne veľkým sivým zrakom na muža.

— Hja, to bolo pred vojnou, — neustúpi Kabáč. — Teraz každý kalkuluje, pán i slečna — všetci! Myslíte, milostivá, Nelly nekalkuluje? A má pravdu.

— I naši mládenci už kalkulujú, — prikývne Svarínsky. — To je už iný svet. A vie Nelly o vás, že ste tu?

— Ako by nie? — vytiahne Granec vkusnú, ručne maľovanú pozvánku na večierok.

— Taák? — všimnú si kresby domáci. — To ste teda na to prišli.

— Áno! A vy pôjdete s nami, pravda?

— I my sme dostali pozvánku, — podíde farárka k oknu a podá ju mužovi. — Tu je.

— No-no, akú má len šikovnú rúčku, — obdivuje Svarínsky ozdoby na kartóne. — Z toho dievčaťa, tuším, všetko vystane.

— Počkaj, veď ti tá toho niekedy namaľuje, — doberá Granec priateľa. — Najmä ak jej ty budeš kupovať plátno a farby…

— Ó, ja som i v tom odborníkom.

Svarínsky hneď poobede zájde s hosťami na poklonu k Simorovej. Nelly má radosť, ale ešte plné ruky práce. Zato práve dosť času na to, blysnúť nebovým zrakom po Karolovi.

— Pekne, keď ste prišli. Bola by som sa hnevala na vás.

Večer schodí sa spoločnosť. Nelly, oblečená v modrý krepdešín, prijíma hostí s teplučkým úsmevom. Okrem farských už sú tu — Irma, drobná Ľudka Valerová s pristrihnutými a pekne zvlnenými čiernymi vlasmi. Vedľa Paula Drúziková má ešte krásnu gretchen frizúru, nekrivo, že študuje doma vo svojej učiteľskej izbietke tajomstvá Vedanta filozofie. Dostavia sa i kolegovia — vypnutý Kremenáč s objemným Jakubcom i vychudnutým Vestonom. Posledný ohliada sa placho, ako by len uvažoval — treba ma tu, či netreba?

— Však som vás už dávno nevidel, — pristúpi k nemu Svarínsky. — Ako žijete?

— Ďakujem, dobre, — usmeje sa učiteľ.

— Ako dobre? — dá sa hneď doňho Kremenáč. — Však si ako trieska. Ani kocúr, keď príde z vandrovky! — obzerá si ho od päty po hlavu.

— Mal by si si vziať niekoho na krky.

— Skúsil som to už…

— Nežíri, Ivan?

— Komu ako. Mne nie…

— Samému je ti jednako len smutno.

— Človek nemusí byť nikdy sám, ak nechce, — vytiahne si Veston cigaretu. — Smiem si zapáliť, dámy?

— Nech sa páči!

— Ako to myslíš? — doberá ho kolega ďalej. — Nemusí byť sám?

— Nájde si spoločnosť.

— A ty ju aj veľmi hľadáš. Iba ak tých duchov… Kopaničiari nedarmo hovoria — čo to len ten náš učiteľ? V lete ešte ani slnko nevyšlo, soblečie sa a lapá čosi po zemi… v noci, ak je doma, svieti ako Cícor v dedine do jednej — do druhej.

— Duchov volá, — doloží i Jakubec s veselým úsmevom. — Čertu dušu predal.

— Kto by čo dal za moju dušu? — prebehne kmit irónie po suchej tvári.

— Nech sa páči… nech sa páči, — usadzuje Nelly hostí rozmarne, veselo. — Pán farár… pán Granec… pán, eh… Karol…

Dvere do druhej izby sú otvorené. V prednej je vkusné biele náradie, pristretý stôl. Vo vázach niekoľko ruží. Zvláštnosť v tomto čase. V kúte otvorený klavír — na ňom sošity nót.

— Môj chudobný salón, — ukazuje Nelly. — A tam zas bývam.

— Vkusná klietka pre chutného vtáčka, — žmurkne Granec.

— Nehovorte… To je môj žalár!

— Vtáčik, čo by rád uletieť, myslí — i zlatá klietka je žalár, — uškrnie sa Veston.

— Ale, Ivan, iďte…!

— My sme vás teda prišli navštíviť v tomto vašom žalári, Nelly, — pohladí ju Kabáč mäkkým zrakom od naondulovanej hlavy po končeky drobných črievičiek, pristaviac sa na sršiacom diamante, zdobiacom, panskú rúčku. — Dostáli sme slovu.

— Pekne! Čo ste však nevzali i Aňutku so sebou? Prečo neprišla?

— Nemohla… Smutná je.

— Umrel jej niekto? Azda nejaká bohatá teta… taká Strelitzová!

— Ó, nie… Študuje filozofiu a od toho plesu nejde jej to nijak.

— To len pre vás… iste pre vás! — pohrozí prstom Svarínskemu. — Boli by ste ich mali vidieť, pani farárka.

— Nie som žiarlivá.

— Starý som ja už na to, — bráni sa muž zachovalej sviežosti i zdravia.

— Čoby len! Vaši vrstovníci, — mrkne významne i na prítomných gavalierov, — len teraz sa ženia. A keby ste neboli farárom!

— Ba povedzte rovno, keby ste neboli ženatý, — vpadne Kremenáč podľa svojej obyčaje. — Ale i tak. Boli ste na vojne, ako my… Tam sa stalo všeličo… Mali sme totiž odznaky, ale ani z jedného nebolo badať, či je kto ženatý a či nie. Na ruský front dovážali celé vlaky všelijakých tých dámičiek za nami. A čo sa robilo po nemocniciach, všelijaké tie opatrovníčky… Jedna, viem, kdesi v Tarnove, také mala krásne oči. Otrávila sa… A keď sme prišli na taliansky front, tam veru tiež nebol nikto ženatý…

— Počkajte, poviem pani rechtorke! — zapára Nelly, zrejme unášaná dobrou náladou. — Poviem, — hodí očkom, kde si dámy besedujú.

— Tá to už všetko počula…

— A vie, i tak to neni pravda, — pichne Jakubec kolegu.

— Nemiešaj sa, — okríkne ho. — Viete, čo mi povie?

— Ozaj, čo?

— Kto by vraj teba len chcel!

— Výborne! — tlieska Nelly. — Výborne!

Hostí ešte pribudne. Príde i mladý Herbert Gmunt z Osady, navoňavený, vymladnutý. Iba Edo Kertzer nechodí — napadne i dámam. Ten však kdesi odcestoval za cementovým obchodom. A potom — ani ho je tu dnes nie treba.

Slúžka nesie čaj — Nelly a Irma nalievajú do šálok. Na porcelánových misách nakrájaná šunka. Citróny, rum, pečivo… všetko je na mieste. Zpod váz usmievajú sa i dve prizdobené torty.

— Čo si ty len všetko nasháňala, — diví sa pekne urastená, červenučká organistová, všímajúc si cez cviker všetkého bedlivo. — Čo si sa to dala na toľkú márnosť?

— Mám sviatok.

— Aký?

— Svojho času pribudla moja maličkosť v tento deň k ženskému pokoleniu.

— Dávno to bolo? — nastrčí kučeravú hlavu Ľudka Valerová.

— Buď spokojná, — vynájde sa Nelly, — ty si už bola vtedy na svete.

— No, šestnásť už minulo odvtedy, — žartuje Jakubec.

— Minulo… i osemnásť. Moderná žena neľaká sa dvadsiatky.

— Nech vás teda Pán Boh živí! — pripíjajú Svarínsky i ostatní. — Nech ťa Pán Boh živí!

— Na mnohé šťastné letá! — podíde galantne k slečne Kabáč s Grancom.

— Ďakujem… spoločne! — hrkne si kalíškom likéru radom. — Ďakujem!

— Aké šťastie, že si Karol nemal ešte príležitosť zaliať čaj rumom, — šepce Granec Svarínskej, jej pekne uložené veľké oči odrážajú sa od bielučkej pleti. — Iste by už padol švárnej Nelinke okolo krku.

Spoločnosť je dobre sostavená a všetko ide ako po šnúre. Nelly je ozaj pozorná hostiteľka. Staviteľ Kabáč sleduje jej pohyby. Nevie očú spustiť s tých okrúhlych rúčok, jemnej pleti a hybkej postavy.

— Tá by vedela dámu hrať i v Bratislave, — nakloní sa k druhoví diskrétne.

— V Paríži i v Honolulu, kamarát — len nech má z čoho!

— Veď ona má, — natiahne krk organista. — Keď sa nás, toľkých hladošov, nezľakne — musí mať!

— Nech sa ľúbi, pán Veston, z tej šunky. Dobrá je.

— Neprosím — som vegetarián.

— Odkedy, človeče? — zgáni naňho Kremenáč.

— Vyše týždňa.

— Aspoň si rumu nalejte do čaju… — vystaráva sa Irma oňho.

— Ďakujem, — pijem len čistý.

— Ako to? Rum a či čaj?

— Čaj…

— Ohohó, — dusí sa Jakubec šunkou. — To ti, — priloží si dlane k ústam a zadýchne, — hm, to ti tá Klankech zakázala, čo?

— Kto by mne čo zakázal!

— A dokedy to vydržíš?

— Kým neoblizne, — volá Kremenáč.

— Už nie… Už to takto bude vždy! — verí sa Veston.

— Máte pravdu, pán učiteľ, — utvrdzuje ho Svarínsky v predsavzatí. — Tak to spravil i Kedráš z Čreníc a dnes je z neho človek. Koho to má zničiť, nech mu vyhne.

Hostia sa rozvravia, Ivan sa zdvihne, sadne ku klavíru. Nelly a drobnuľká Valerová vezmú husle. Struny brnknú, padnú akordy — spustia.

— Taák? To tá Vestona pozvala pre ten klavír, — šepce organistová Svarínskej.

— Pekne hrá!

— Výborne! — pochvaľujú prekvapení hostia.

— To je už voľačo, — zasvietia Kabáčove šedivé oči. — I v Bratislave by sa to vmestilo. Tá moja Nelly vedela by si zastať i v dámskej kapele.

— Vedela!

Potlesk. Nasleduje druhý kus. Za ním tretí… Raz čosi klasického, zas prostonárodné slovenské. Žilky sa rozihrajú, krv stúpa do tváre. K tomu ešte Nelly spustí plným sopránom: …Žalo dievča, žalo trávu… Prsia sa jej dmú. Oči má privreté a pripäté k husliam, čo sa jej zachvievajú v rukách.

Karol ju hlce očima, najmä keď vidí — ani Gmuntovi nie je ľahostajná. A ona stojí, ako by si len vyrátala.

chytá sa nôta:

vyráža ostrý hlas staviteľov.

— Mali by sme si zatancovať, — navrhuje Irma. Jej zrak až žiari na šťastí priateľky, v nej ako by žila i sama.

O chvíľu stoly sú naboku. Ivan hrá, až mu prsty brnia na klávesoch. Granec schytí Irmu. Kabáč zas Nelly a pri klavíri v dedinskej škole semitkuje sa šarleston ako na bratislavskom plese.

— Cigána by sme mali mať, — volá inžinier.

Sotva to vypustí z úst, v pitvore zatiahnu husle a zahučí basa. Odchýlia sa dvere, do svetlice vypúli zrak a vycerí biele zuby Jozef Baláž, niekdajší dobrovoľník, v ženských črieviciach.

— Dobrý večer, páni veľkomožní, dobrý večer…

— Kde to? Kto to? — hľadia hostia jeden na druhého.

— Ja som to, — usmeje sa Veston podivným smiechom. — Chcel som sa na šťastí iných potešiť, keď sám nemám šťastia… — a vypije dúškom čaj, kde mu ktorýsi z kolegov nalial rumu.

Za prvou šálkou ide druhá… tretia. Rumu si už prilieva sám. Suchá tvár sa vyplní, oči zaiskria. Podíde za Nelly a pojme ju Kabáčovi zpred nosa.

— Mohlo to byť ináč… Ináč! — šepce jej. Nelly nechce rozumieť.

— Máte tu všetko, všetko, — potriasa kučeravou hlavou Janko Granec. — Umelcov, Cigána, pekné dámy…

— Máme! — prisvedčí Svarínsky. — Pán Boh musí i nám na zapadnutej dedine čosi dožičiť.

— A vieš, čomu sa najviac divím?

— Čomu?

— Že ste tak spolu. My Slováci sme takí rozbití!

Hudba hučí. Veston si ešte uleje a zmizne. Zbadajú len — keď ho už niet. Ide do noci, ako by ho hnal. Na oblohe predierajú sa hviezdy matno a mdlo. Na hradskej pred zavretou Stankovou krčmou stoja mládenci a spievajú: