ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svarínskovci vrátia sa spokojní na Lesniansku dolinu. Počerný Kaško, poriadna huba, ide s nimi. Jedna vychádzka je odbavená — treba hneď druhú pripraviť. To je jeho element. Má žalôb a žalôb. Prechodí z mesta do mesta a súdne citanky za ním. Nemôžu sa akosi stretnúť.

V Čreniciach práve dôjdu na divadlo. Okolo Fraštackého chalupy plno Cigánov. Samý Baláž, Piško a Kuvik. Chodia naježene hore-dolu, naťahujú krky kamsi nad strechu a hrozia päsťami.

— Čo len chcú toľkí? — hľadí Beňo zvedavo.

— To prišli na Fraštackého, — vysvetľuje stará Srdovanka, čo je raz u Iča a zas doma v Čreniciach. — Prišli pre toho bula, viete?

— Však ťa my dostaneme! — kričia Cigáni, kým sa gazda hore drží štíta, a ako oni bežia, vždy sa prehodí na opačnú stranu. — Veď ťa my… — hrnú sa čierni vždy spolu a ľudia sa im smejú. Zbadajúc Svarínskovcov, dajú hlavy dokopy, pozdravia sa a hádajú — kade len chodili? Kde?

Už je toho veľa, čo čakajú od nich. Celá dolina.

— Ten náš ľud nie je ešte zlý, — vraví podrichtár. — Vie sa zasmiať i oduševniť.

— Ba kto by sa vedel? — usmeje sa Kaško znalecky. — Pán sa zväčša ohliada — odkiaľ čo. Ale pospolitý človek ak sa raz chytí na niečo, dá sa preto i za rebro obesiť.

Beňo doma nájde hosťa. Otvorí dvere a tu — švárna dáma ide mu v ústrety. Počerná kreolka. Pleť jemná, oči žhavé — len na rukách poznať, že sa živia prácou. Prsty sú prihrubé.

— Eva, Evuša… prišla si? Vitaj! — strhne ju Paľko do náručia milo prekvapený. — Aká Francúzka! — ohliada si jej štíhlu postavu. — Kedy si prišla?

— Včera i s Betkou Šaragech. Tá ide z Kanady — len na návštevu.

— Ba sa azda chce vydať, — zdvihne Anna dcérečku na ruky.

— Neviem… — zaihrajú Evkine oči. — Dievča by sa vždy rado vydať.

— Aj ty? — pozrie na ňu švagor.

— Prečo nie? Ak by sa niekto dobrý trafil. Jano Majerech je už hádam ženatý.

— Čoby len bol! Lež toho musela by si si sama vypýtať, — baví sa mladá mať s Aničkou.

— Ó, to sa nedožije, — zvrtne sa Evuša na päte. — Ja som už zvykla na iný spôsob, ako si má gavalier s dievčaťom počínať.

— A mala si vraj tam kohosi.

— To vravia. Nič to nebolo!

— Ak nie jeden, bude druhý, — mávne Paľo rukou. — Mládencov dosť! A teraz si pomyslia, že máš i tých frankov. Zgazdovala si si niečo?

— Som. Len keď to veľa načim.

— I na parfum, čo? — posmrká vzduch.

— To mám od panej v Paríži. A Eva Ručenech ako sa má?

— Len tak, — vypráva Anna. — Črievičky odrala, klobúk jej myši zjedly v komore a kostym je už tam. Chodí ako predtým — čižmiská, sukne a šatka pod bradu. Chystá sa kamsi do sveta. Ty veru tiež lepšie urobíš, keď sa prehodíš.

— Čoby sa mala! — ohlási sa mať Holúšech, ktorá je už hneď dobrá so zaťom. — Čož’ jej takéto šaty nesvedčia?

— Lež tie staré svedčily jej lepšie, — ohliada si ju švagor znova, až to i Anne napadne.

— No, však… ako chce! — neodváži sa Holúška protirečiť. Ale vidieť, aká je hrdá na dcéru.

Do Holúšov schodia sa ženy — počuť, čo a ako. Príde i sestra Mariša, veru i vyvädnutá, keď je už s tretím dieťaťom. Adam je tiež už preč. Tam kdesi v Argentíne, a ani nepíše. Nadídu k Eve i kamarátky a rečiam nieto konca-kraja.

— A brat Jano čo neprišiel?

— Má dobrú prácu. Ešte si chce niečo zarobiť.

— A si bola s naším Jurom? — pýta sa Surovcuľa Ručenech.

— Dávno nie. Ale viem, pracuje v železnej fabrike. Tam je práca ťažká a cudzincom dostane sa vždy tá najťažšia.

— A o tej Paráčech z doliny čo vieš? — pýta sa i krstná Stankech z Božej Hrsti. — Tá si tam vraj i čosi našla.

— Našla, ale i stratila. Aj veru bola preto i na polícii. Ale jej nič nespravili… — snuje sa to ani z vretena.

— A však sa veru dali i modliť za ňu pánu farárovi.

— Ba toho nášho farára, — zachytí Eva slovo, — len všade poznajú. Boli sme na kolónii a bolo nás tam mnoho. Tu vystúpi akýsi človek a počne nám rečniť, že sú doma rozvratníci. Taký je vraj páter Skalka a i náš farár… Ale brat Jano, ten mu hneď zavolal — nášmu farárovi pokoj! My vieme, čo oni chcú… A vraj čo? — Nuž chcú nám pomôcť, aby sme sa my Slováci nemuseli toľkí svetom túlať. Potom už bolo ticho.

— Musia len mať v žalúdku toho Janka, — zvážnie Paľo, keď to počuje. Čosi mu vyčíta v duši, ale sa hneď uspokojí. — To je život!

— Driečna dievka. A aká prešibaná, — povrávajú si ženy idúcky chodníčkom. Už je svet len škola. Veru by ten Majerech nemal odkladať. Uchytia mu ju zpred nosa. A ona by bola preňho.

— Taká pani?

— Prečo nie? Veď je majster!

Ale dni prejdú a Majer sa len neukáže pod Orechovým. Iste si myslí, že má dosť času. Miesto neho nadchodí učiteľ Veston. Zpočiatku len ako za Beňom. Neskôr však už vidieť, tá Evuša nie mu je nijako ľahostajná.

— Potrebujem kohosi, — zdôverí sa Paľovi. — Ináč to nevydržím dlho. A ty si mi spomínal vtedy, vieš? Čo by Evuša…

— Azda sa ti zdá tá Parížanka? — pohliadne na priateľa, ako by sa obával priznania.

— Veru jej nechytí ani Ondrejková… ani Nelly!

— Nuž je to dáma i sedliačka, — stisne Beňo plecami. — Čo len chceš! A má to, čoho ty nemáš — pevnú vôľu.

— Veď to! Myslel som na Kačku Klankech. Ale tá je už v ťahu. Nebyť toho, odpustil by jej to s tým Adamom. Konečne, čo sa človek nastvára hlúpostí za mladých rokov! No, z tej je už nič. Keby však Evuša… Tá by spravila zo mňa človeka! Dnes — keď mám groš, dám ho Žeruchovi gazdovať mi s tým. Potom by to dal žene a bolo by inak.

— Hm, vážna vec, — stiahne Beňo čelo, ako by otaľal, čo ďalej. — A hovoril si s ňou?

— Preto idem k tebe. Ak by si ty — alebo Anna, — zadrhne sa Ivanovi v hrdle.

Paľkovi je ho ľúto. I sám prešiel cez ťažký boj. Tým s väčšou účasťou sleduje námahy tohoto v podstate dobrého človeka. Ak ho ešte čo zachráni, to je rázna žena. Taká z doliny i z nedoliny. Práve ako Eva… Len či by šla zaňho. A ak — či by to nebola obeť nadarmo?

— Evuška, — prihovorí sa jej istého večera pred Annou dôverne. — Ako sa ti páči ten Ivan?

— Prečo sa pýtaš? — odpovie dievča otázkou.

— On je mladý človek a ty slobodná. Nuž preto.

— Či tak? — pochopí a blysne očima po sestre. — Čo ja viem? Trochu je do vetra. Však sú ani tí ostatní nie odchodnejší od neho.

— A šla by si zaňho?

— Nepýtal ma…

— Ale keby ťa…

— Nuž — čo ja viem, — zvážnie kreolka. — Hovoria všeličo. Je on taký divný, — nevie si rozkázať.

— Však by si mu ty rozkazovala.

— Len či by si dal! — zmizne vážnosť s tváre a dievča sa rozosmeje na plné ústa.

Evke zpočiatku lahodí, že by mohla byť pani učiteľovou, ako Evuša Ondrejková. Keď to Ivan zbadá, je ako prečarovaný. Dbá na seba, i fľašku ako by chcel ponechať kolegovi Jarkovičovi z Mokradia. Prívetivý je a duchaplný — radosť je s ním hovoriť. Hneď sa však počnú ženy do toho starieť.

— A je to pravda, Evička? — príde tetka Ručenech, tá Príbelských, — že sa vydávaš? A že by ten učiteľ? No, všetka mu česť, ale to je nie pre teba!

— Prečo, tetička? — tuší dievča, že by suseda toľko neškrupulovala, nech to ide o jej dcéru. — Prečo? Viete čos’?

— On je veľký ľahčiar. Veď mal ženu a nechala ho.

— Kto vie, či nebola ona na vine? Nech by mal poriadnu ženu, bol by inakší.

— Veď ja nič. Urob si, ako chceš.

— Však sa ja veru ešte nevydávam. To len čo ľudia navravia.

Krstná Surovcech ide rovno za materou.

— Stvorička, — vraví jej, — ale by si mala svedomie také pekné dieťa zahrtmaniť? Čo ten počne so ženou? Je pán, ale to je nie Beňo. Nestály je ako vietor. Práve mi vyprávala Žeruchová — dal si jej starému peniaze odložiť. Mal mu s tým gazdovať za mesiac, a za týždeň boly groše von. Toľko mu chodil na krky, až mu ich dal.

— A veru nakúpil Evke všeličo, — pochváli sa Holúška. — I topánočky, také pekné a lesklé ani zrkadlo. I na šaty, také ani pavučinka…

— Tá ju dá i čertu, ak je pán! — ohlási sa nazad idúc kmotra u Žeruchovej. — Aspoň už ten Beňo by mohol mať rozum, keď ho ostatní stratili.

A Paľko sa dosť i natrápi nad týmto experimentom. Vestona mu je ľúto a o Evušu sa bojí. Cíti podivnosť svojej úlohy ako v živote Svarínskeho. Raz ho to mrzí a zas dráždi.

Večer nadídu chlapci do Holúšov. Veselí, bujní šarvanci. Pomaly už i Martin má sa medzi nich.

— Či nás len prijmete, tetička? — uškrnie sa Jano Klupka, známy na celej okolici.

— Prečo, Janíčko? Však mám dievky. I Beta už dorastá.

— Keď vy len pánov!

— Ale… pán je už len jeden. Ten nad nami. — vytáča sa vdovica.

— A kde máte Evu?

— Hen je pri stole. Nevidíš?

— A, — robí sa Klupka hlúpym. — To je… Kto je tá slečna? Či milosťpani?

— Eva… Eva je to. Nepoznáte? — ohlási sa trochu cintľavá Betka.

— Ach, kdeby! — ukloní sa Jano posmešne. — Ruky bozkávam, milosťpanička. Ručičky bozkávam…

— Merci, monsieur… Ale musel by si si najprv ústa utrieť! — vycíti Evuša posmech, hoci nevie, odkiaľ siaha. Ale neostane dlžna.

— Hľa, Evka nás už ani neobzrie! — počne hneď Jano inak.

— Čoby len nie. Sadnite si!

Harmonika zahučí. Chlapci pochytia dievky radom a vykrútia.

— Tancuje ani na strunách, — mrkne Klupka na svižného Iča Topoľcech, ktorý sa sem vybral rovno od majstra Majerech. Tu sa tento zohne a počne vystierať ruky nad zemou, ako by len niečo chytal.

Chlapci vypuknú v nehorázny smiech, kým Eva zbledne ako stena.

— Azda sa blázniš? — povie Ičovi, ktorý inak nevychodí na kopanice.

— To by si mala komusi inému povedať! — odvrkne jej.

— Chlapci, chovajte sa poriadne! — pochopí už i Holúška, o čo ide, a osopí sa na chlapcov. — Na to ste sem prišli? Pekne veru…

Tí sa už aj sypú, a dusiac sa smiechom, harmonikujú do noci. Evu posmech zabolel viac než akékoľvek slovo. Tým viac sa zasekerí. V tmavých veľkých očiach blysne sa čosi.

— Akí mi gavalieri. Viete vy, čo sa svedčí? Just zato!

Ivanovi to teda nepoškodilo. Istého večera však dôjde z dediny s popadeným Jankom Šíverech i majster Majer. Evuši krv udrie do tváre a nevie sa naňho prenadívať.

— Čo ti je tak náhlo s tým vydajom, Evuša? — prihovára sa jej ako kedysi.

— Čoby mi bolo?

— A už ani niet na doline iného človeka? Musí to byť niekto, čo je dnes tu a zajtra bohvie kde? — obráti sa k uhladenému Šíverovi, ktorý už má podanú žiadosť za četníka. — Janko, a čo potom nám ostane?

— Veď to — na moj’ dušu!

Tej noci Evka nezohne oka v komôrke. Myslí, uvažuje a prehadzuje sa na postieľke s boka na bok. Čosi ju viaže k tomu Peterovi. Veston je učený… je pán… je jemný… vie pekne hovoriť, ale čo, ak sa nedokáže? On sa stratí, a ona čo? Kam pôjde? Kde sa požaluje??

„Nie… Nevydám sa… nevydám!“ hučí jej v tej rozpálenej mladej hlave. „Nie!“

Nadíde Ivan, veselý, trochu i podgurážený. Povie to i jemu.

— Čo, nevydáš sa? — chytí ju okolo pása a tiahne ju k sebe. — Čo, čo hovoríš?

— Nevydám sa! — odtisne ho chladno od seba.

— Pozrime! — zarazí to Vestona nečakane. — A to prečo?

— Času dosť. A ja som i tak nie žena pre vás. Vy ste pán! Hľadajte si paniu!

— Gajdy zdochlé, pekne maľované, — prevalí Ivan oči, ako by sa chcel i zasmiať, i blysnúť bleskom. — Ty, Eva, — lapí ju pevne za ruku, — povedz pravdu, odhovorili ťa! Ale… nech ti bude… nech ti bude na svedomí! — soberie sa i vyjde von.

Na druhý deň prinesie mu Bolvanech žiačka uzlíček. Učiteľ ho vezme, vojde do izby, ktorú si už pekne zariadil, a praští ho o zem. Z uzlíčka vyletia črievičky, lesklé ako zrkadlo, a látka na šaty… Sadne si na posteľ, sovrúc hlavu do dlaní. Dlho sa díva na veci… dlho. Naraz sa schytí, pustí deti domov a ide kamsi dolu hradskou. Kto ho stretne, zarazí sa na tých jeho očiach. Toľko je v nich bolesti a sklamania.

— Kam? — uzrie vtom pred sebou zarastený obličaj.

— Keby ja vedel, Jozek! Neviem! — odvetí Veston.

— Nevieš, kam ideš? — diví sa krčmár.

— A ty vieš?

— Ja viem.

— Tak mi povedz, načo som ja na svete? — Pravda, na nič?

— Čoby na nič? Keď je moja koza na voľačo, čoby si ty mal byť na nič, ha? Ty si na to niečo mi utŕžiť a ja zas — pekne ťa obslúžiť.

— Pravdu máš, Jozek, — rozchichoce sa Veston. — A máš rumu?

— Ako by nie? Všetko mám! A počuj, i tebe vzali peniaze zpod skaly ako mne?

— Vzali… — vojde Ivan za krčmárom do šenku, — Mne vzali viac — srdce mi vzali… Všetko mi vzali! Dones rumu…

— Dievča, prines rumu! — mrkne Jozek na dcéru. — Hovoríš, všetko ti vzali! — prisadne si k nemu, kým Anička položí na stôl decovku. — Všetko?

— Všetko!

— A kto?

— Beštia špásovná. Vieš, čo je to?

— Ó, áno… Ja všetko viem. To je Cigánka. Tá Cigória.

— Ale iď! To je žena… každá žena, rozumieš? To je, — pustí si sopár glgov tuhého, červeného nápoja, — to je Kača Klankech, tá, čo to má s tým Adamom Kľučkech… I Eva Holúšech je to. Všetky sú beštie špásovné, vieš?

— Hm!

— A všetky hryzú. Všetky ženy… srdcia, keď nie iné. Tvoja nehryzie?

— Tá nesmie, keď som ja kráľ… Ale mi toho chlapčiska jednak zavliekli ku farárovi — pokrstiť. Prišla kmotra a poď! Veď ja tej — nech mi ho len príde na oči! Ona nevie, čo ja raz chcem, že to musí byť?

— Ale, Jozek, — potrasie ho Ivan za plece, — nie je to tak, ako hovoríš. Pozri, i ja som chcel… Chcel som Zdenu — ušla! Chcel som Kaču — tam je! Chcel som Evu — i tá je fuk! Čo robiť?

— Choď za Hosa-Ivou — povie ti.

— Eh, i to je beštia. Ale však… — a pohvizdujúc si hradskou, ide Veston do dediny. Vojde k Srdovanovi a pobaví sa. Do obce má prísť zas akýsi minister rečniť — jest o čom hovoriť. Ale Ivan nič. Čo jeho po ministroch. Vykladá sedliakom — ohromnému Hoblovi, Malekovi, tomu najbelšiemu, kováčovi Krušinovi a iným riadnym hosťom, ako to bude o päťsto rokov na svete.

— Len kam sa podeje toľký národ? — mudrujú dedinskí filozofi. — Však sa toho len množí a množí ani zemiakov.

— Náš farár pokrstili ich osem minulej nedele, — zamieša sa vyčervenená krčmárka.

— Vidíte? — skríkne Hobla ostrým tenorom. — Nech by tak bolo osem na doske — božekali by ľudia — cholera je tu! Ale keď sa uliahne…? Čo to len bude?

— Pokúsia sa ľudia využiť slnečnú energiu na dôrobu potravín. Ak to nepomôže, budú sa pôrody regulovať, — vyciedza Veston čaj.

— Čože? — vyvalia oči okolo. — To čo by nemal každý detí hockoľko?

— Nebude slobodno.

— Ih, Kristu… — rozchichoce sa ohromný Matej, až okná zavrnčia. — To keď sa dvaja soberú, dostanú hneď od farára i ceduľku, tak, ako bolo za vojny — na múku, cukor a kadečo!

— Čož’, a ak vtedy nebude už ani farára? — nadhodí Kováč.

— Bude richtár.

— Ó, na to nepríde, — nesie Srdovan pivo, žltučké, s bielučkou penou. — Sveta je ešte hockoľko! A keby nie — naša Hosa-Iva zregulovala by celý svet.

— Taká je múdra? — zdvihne Ivan lesklé oči.

— Je… na moj’ dušu, — hrkne si s ním Hobla. — Aj liečiť vie — či od brucha, či od srdca.

— Naozaj? To by ja k nej mal ísť. Kto pôjde so mnou? Srdovan, poď ty.

— Šiel by. Prečo nie? Ale, — ohliadne sa okolo, — mám hostí. Krušina, — ponúka kováča, — iď ty.

— Ó, ja nejdem, — ustupuje tento. — Ja chcem mať s ňou svätý pokoj!

— Tak teda Mikulo.

— To aby ma privalila skalou v kamenici?

— A vy sa azda bojíte jednej baby? — udrie vtom Hobla päsťou na stôl. — I ty sa bojíš, Kačkin?

— Čoby sa len bál, — uškľabí sa predseda všetkých figliarov. — Však som už dávno na svete. Pôjdem.

— A vyzveď sa niečo i o tom ministrovi, — naráža Štefan posmešne na odchodiacich.

— Minister? Aký minister? — pýtajú sa práve došlí chlapi.

— No, Čremošný príde. Neviete?

— Veru nemá sa čo ustávať, — bafká si Mikulo z fajočky. — Však sme tu videli už všelijakých veľkých pánov. Tuším, i jeho… i samého pána prezidenta. A ani jeden nám nič nedal.

— A čož’ ti mal dať? — nahne sa mu vyčervenený Matej do sosušeného, počerného obličaja. — Však ty máš kamenicu. Lámeš kameň na jeho hradskú a platia ti za to.

— Veď je tak!

Vtom vojde do krčmy nový Amerikán, Martin Mišuga, urastený, starostlivo vyholený i oblečený, ako sa patrí na zámožnejšieho človeka. Len týždeň, čo prišiel zo Spojených štátov, a má vraj cedúľ za opálku. Ešte si i za morom nechal. S ním spolu vojde i Spica, bádajúc pichľavým zrakom do prítomných. I Mišo Roztopčin, ktorému už zredly doláre, ale rád kupčí, a najmä sprostredkuje. Starý Krupica opatrne privrie dvere za nimi. Hovoria ticho o čomsi medzi sebou, ako by si to ešte chceli dopovedať.

— Komuže je lepšie ako Amerikánom? — zakričí hneď Hobla na došlého Mišugu.

— Čoby len bolo, — vyhovára sa Martin, blysnúc zlatými zubmi.

— Čož’, azda nemáš dosť peňazí? — odpľuvne si Mikulo.

— Čo tam peniaze, — potrhne Matej suseda za kabát, dobre mu ho neodrapí. — Ale nevieš, ako je v pesničke: Blaze tomu, kto nič nemá — nestará sa, kde to schová? A vy čo? Kupčíte? Kupčíte? — hľadí významne na Mišugu, ktorého Spica s kamarátmi odťahujú do kúta.

— Ale ho majú vo výrobku, na moj’ dušu! — žmurká Krušina.

— Azda ja neviem, o čo ide?

— O Adušovu pílu — o čo iné? Už to vie celá dolina. Chomút vytiahol Fraštackého, čo zaviazol pre Harušina. Mišuga môže vytiahnuť Aduša. Načo sú Amerikáni?

— Tak čo, Martin, kúpiš to? — hľadia chlapi na vyhladenú kávovú tvár, hrubé prstene, i na zlatú retiazku, čo mu siaha z gombíkovej dierky do bočného vrecka na veste. — Kúpiš?

— Čo ja viem? Veď nemám nikde pokoja, — usiluje sa vymknúť z rúk svojich spoločníkov. — Idem do Klenova, hneď mi ktosi — ty, počuj, máš peniaze. Ten Zuzic musí pílu predať. Mohol by si to kúpiť — oddá sa! To je výborná píla na dva gátre. I cirkulár má a práce dosť. Kúp — z peňazí ktovie ešte čo môže byť! Toto ti je isté… Idem navštíviť rodinu — i tu tak. Zájdem do kostola — i tu nahovárka cestou. Vojdem do krčmy — nuž hľa, — ukáže na kamarátov. — Už to azda musím kúpiť nakoniec, aby som mal pokoj.

— A veru kúp, keď máš peniaze, — uškrnie sa i hostinský v bielej zástere. — Čože budeš sedieť na nich ako sliepka na vajciach?

— No, vidíte…

— Martin, — vstane od stola Hobla, prevýšiac ho o hlavu, — a sa ty rozumieš do píly?

— To sa raz-dva naučí, — hotový je Spica s odpoveďou miesto neho. — Taký človek, čo videl svet…

— I svat ma už nahovára. Ba ešte i žena…

— Hja, Aduš je šikovný chlap, — popíja si ticho svoj pohárček piva Jano Paráč, obchodník. — Ten si ich už asi všetkých zaobskočil. Ani to nejde inak. Kto sa mieša do obchodu, nech má svojich päť pohromade. Vezmime — no, toho nášho Marháša… Ja kupčím, i on kupčí. Ale aký je to šikovný chlap. Minulej jesene skupujem mak. On svoje peniaze uloží u ľudí na dobrý úrok. Keď mňa však vidí skupovať — chce i on. Onedlho príde za mnou Dŕžava Adam, ten maličký — požičaj mi vraj, Jano, peniaze. Ty máš… Požičiam mu dvetisíc, a na druhý deň vidím — Marháš mi skupuje mak pred nosom. — Ako to? — myslím si — veď si ty nemal peňazí? Kde si ich vzal? A tu sa dozviem, že sú to veru moje vlastné peniaze, čo si tento človek vypožičal odo mňa s pomocou Adama na konkurenciu. To je kúsok, ha?

— Huncút Žid…

— Čoby! On je len chytrý, ako má byť rodený obchodník. Na takom sa človek nemá čo hnevať, ale učiť. A probovať načim. Zuzic probuje. I ja by proboval a každý, keby bol v tom.

— A uvidíte, ten Mišuga to kúpi, — povrávajú si chlapi, keď sa Amerikán vytratí so Spicom. Iba Krupica nejde za nimi.

— A ty čo? — pozrie naňho, neoholeného, kováč Krušina. — Nejdeš?

— Nejdem. Azda mne z toho niečo dajú? Čo by ho len mal nahovárať, keď je na rozume. Radšej počkám pána Vestona. Dobrý pán, — pochvaľuje ujec. — Raz mi dal za hrsť cigár, i groša mi dal — vypiť si na jeho zdravie.

— Tak ho len čakaj. Šiel za Hosa-Ivou — hneď je tu.

Ivan s Kačkinom vrátia sa skoro — bezstarostní, vysmiati. Iba lesk v učiteľových očiach je akýsi divný. Krupicovi hneď rozkáže… ale vidí, že niet čím platiť, ani úveru niet — soberie sa a ide. Pred krčmičkou na doline zastane.

— Hej, Jozek… Jozek… — volá na krčmára. — Hotelier!

— Hu, — vystrčí tento strapatú hlavu. — Čo je?

— Vezmi toto a uvar kozám. Budú mať mlieka ani vody, — podá mu sväzoček zeliniek, čo dostal od Hosa-Ivy pre Evušu. — Gajdy zdochlé, pekne maľované… Ale vylezú za tebou i na pec.

— A čo ty?

— Ja som v tranze, vieš? Ja som v tranze.

— Čože to len vraví? — obráti sa Jozek za ženou. — V akom tranze? Azda chceš povedať v Trantárii. To nevidíš, že si na lesnianskych kopaniciach v hostinci u Krivej vŕby?

— Ja som v tranze, — nechce sa dať Veston priviesť na pravý rozum.

Tak je to deň po deň, hoc nápoja ani neoblizne. Keby i chcel — nemá za čo. Ľudia nechcú mu už požičať a krčmári sveriť.

— On je vraj v tranze! — počuť za ním. — A čo je to za choroba, kmotre?

— A ja viem? — vraví Malek, ten najbelší — mykajúc sa s kravou po ceste. — Iste to bude akási panská nemoc. A do dediny nepôjdeš? Veď že ta má prísť akýsi minister.

— Zájdem, — pokývne prešedivenou hlavou Surovcech gazda zo Škriatkovho Žlebu. — I tak musím k Cigánom. Dal som si reťaz ukovať. Takú hamovnicu.

— A ja toť mám ísť s našou Lysaňou na vohľady… nuž sa stavím. Však veru, na moj’ dušenku, už nevie ten sedliačik, čo robiť. Bula nemáme dnes-zajtra na doline. Tajných zakázali, úradní sa zjedli. Zjedli, kmotríčko!

Do Lesnej naozaj dohrčí auto a zastane pred hornou farou. Svarínsky, hoc je s Čremošným i v protive, prijme jeho i tajomníka Valeka vďačne, ako starých známych. U prvého všimne si, že je trochu starší… u druhého, že je o niečo červenší.

Rozhovoria sa o zvláštnostiach kraja a ľudu.

— A bola tu pozemková reforma? — pýta sa minister, cítiac sa celkom voľne v tichej dedinskej domácnosti.

— Bola, ale taká… najlepšie, keď sa jej nedotknete. Je tu Zapperovie majetok, — vypráva farár krátko celú históriu miestnej parcelácie. — Biedy a biedy, a má sa tu robiť zbytkový majetok. Vidíte, i preto som sa musel ozvať. A čo sa mi dostalo? Grbalov…

— No, chcel som vám povedať, to je nie náš človek, — pozrie mu Čremošný úprimne do očú. — Ja som nie za také spôsoby!

Valek, ktorý šiel do obce pripraviť čo treba, vtom už i hlási, že možno ísť. Ľud sa schádza…

— Myslel som, prekazíte nám to, — povie hosť s úsmevom Svarínskemu.

— Ani najmenej. Ba poviem vám úprimne, — vykonajte týmto biednym ľuďom zem a prácu, a ja vám ich vďačne dožičím. Celú dolinu!

— Pán tajomník, — obráti sa hneď tento k druhovi, — zaznačte to! Dotiaľ budem na krky chodiť pozemkovému úradu, kým sa to nestane. A nevyrušujeme vás? — pýta sa zas taktne domáceho.

— Rád som vašej návšteve… Mám ísť na kopanice do školy. Ak vám ľúbo, mohli by sme potom spolu. Čas je pekný a vy, ako bývalý minister vyučovania, aspoň poznáte takú kopanickú školu a trochu i náš ľud.

— Veľmi rád, keď som už tu!

Pred obecným domom hučí hudba… Bum… bum… bum-bum-bum — ozýva sa od chalúp. Ľudia sa schodia, hoci dosť poskrovnu. Minister-neminister — akosi to už nevábi. Okresný náčelník a školský inšpektor vítajú vysokú osobnosť, ako sa svedčí na zodpovedných úradníkov.

Svarínsky stane si bokom. Zhliadne Nelly Simorovú s krásnym hodvábnym šálom na bielom krku. Práve šepce čosi nezbytnej kamarátke, Irme.

— Ako je, slečna? — podíde za nimi.

— Vy ste to, pán farár? — začervenie sa trochu.

— Ja… ja. Ako je?

— Dobre, — mihne naňho koketne. — Pozeráme si toho ministra.

— Človek ako druhý. A keby bol aspoň mladší — čo?

— Veď to!

— A čo inžinier Kabáč?

— Ten sa má výborne. Obchody sa mu daria. Písal, ak to tak pôjde, kúpi tu majetok a vystaví si vilu. Aké on má len krásne izby, pán farár. Také náradie! — to som nevidela.

— Však vám také svedčí.

Medzitým už Čremošný reční, dobre mu cviker nesletí s nosa. Na tribúne žmurká objemný náčelník. Školský inšpektor zas spokojne si hladí vyholenú bradu.

„… My sme vám uľavili na majetkovej dani…“ zneje s rečnišťa.

— Však ste ju vy i odhlasovali, — zamieša sa ktosi.

— Pst tam, ticho! — volá predseda.

„… My sme vám chceli dať zem, ale nám v tom prekážajú anglickí lordi, ktorým sa chodia naši Maďari žalovať…“

— A zbytkové majetky kto dáva pánom? — zašomre kováč Krušina, ako by si však netrúfal hlasnejšie.

— Ty, počuj, — okríkne ho Spica naježený, až mu chĺpky vstávajú na neoholenej brade, — nešomri tam! Iď domov pod pec, ak nevieš, čo sa patrí!

— A akýsi Kabáč mohol tu dostať zem? — dožerie to už i legionára Lúčana. — Zapperovské patrí predovšetkým chudobe…

— Poďme, Irma! — potrhne Nelly kamarátku.

„My sme vám vymohli,“ nedá sa rečník mýliť, „aby ste nemuseli platiť daň od zabíjačky. Tých dvanásť, dvadsaťštyri a koľko korún…“

— To je dobre…

— Nech vás Pán Boh živí, pán minister! — zdvihne temperamentný Metielka širák dohora.

— To je už voľačo, — pozerajú sedliaci jeden na druhého. Najmä však dobrí gazdovia z Čreníc, ktorí sa verne držia tejto pravdy od počiatku. — To je!

— Tak už teraz nemusíme platiť, prosím ponížene? — ohlási sa rozhľadený Mišovic.

— Nemusíte. My sme vám to vymohli. Naša strana…

— Pán tajomník, — nahne sa pán z predsedníctva, — ohromné oduševnenie za nás v sídle Jána Svarínskeho. Napíšte to do novín!

Po Čremošnom akýsi pospolitý básnik z Bodovej číta verš, namierený zjavne proti protivníkom a končiaci sa vždy refrénom: Či bláznite?

— Ale strč si to do vačku! — volá naňho ujec Želovič. — Len by si ty mal všetkých doma!

Nastane nehorázny smiech. To najhoršie.

Predseda zakľúči, hudba zahrá. Čremošný v sprievode svojich ide ešte na obecný dom. Ľudia hrnú sa za ním. Každý má nejakú sťažnosť. Ten syna slobodiť… tento nemá ešte v poriadku majetkovú daň…

— Pán minister, pán minister, — chytajú ho so všetkých strán netrpezlivé ruky, hoc je už i mimo služby. — Pán minister…

„Všetko je zaslúžené,“ pomyslí si pritom Svarínsky. — Pán doktor, — snaží sa ho nejak vyslobodiť. — Ak chceme ísť na tie kopanice…

— Hneď-hneď… a vy čo, človeče? — pýta sa ďalej ľudí, zastúpivších mu cestu.

Konečne je blízko dverí. Svarínsky už dúfa — dostať ho nejak.

— Ešte ja, pán farár, — pošepne mu vtom ujec Metielka. — Viete, kobyla mi zdochla a mám tam okolkované peniaze…

— Podajte si žiadosť na finančný úrad.

— Veď keby to ten pán minister nejak, — zažmurká gazda, ako by chcel povedať, azda som mu darmo zavolal na slávu?

— Tak mu povedzte — no!

— Prosím pekne, pán minister, — dostane sa Metielka k slovu, — mne, viete, zdochla tej zimy kobyla. Ako by dostal tie okolkované peniaze? Totiž, čo mi tam zadržali?

— Podajte si žiadosť na finančný úrad, — ponáhľa sa Čremošný zmorený zo siene.

— Však mi to povedali i náš farár, — hľadí ujec sklamane za odchádzajúcim.

Páni i so Svarínskym sadnú do auta. Na Mokradie je privysoko a potom učiteľ Jarkovič je chorý. Ale Poleva na Toporci ich už vyčakáva. Odkázali mu, aby sa mu niečo nestalo od prekvapenia. Deti prišly, ako vždy, oblečené ako ktoré. Zato milé, veselé tváričky. Učiteľ im práve hovorí, ako majú pánov privítať, keď vtom ktosi zaklope.

— Ty si to? — vyjdúc z učebne, zadíva sa Poleva na Vestona, uvädnutého ako chorý step. — Čo chceš?

— Ak máš, požičaj mi päťdesiat korún!

— Čo ja mám peniaze? — usmeje sa trpko vychudnutý kolega. — Však vieš, ledva žijem.

— Viem, viem, kamarát. Však si horší skelet ako ja, — zmeria ho s úškrnom. — Ale aspoň kúp túto Bibliu, — ponúka mu knihu, peknú, so zlatorezom v mäkunkej väzbe.

— Mal by si ju kamsi zahodiť, radšej ju kúpim od teba. Čo chceš za ňu?

— Dvadsať korún.

— Na! — vyberie Poleva z peňaženky možno posledných a dá mu. — A čo by si lebo šiel domov. Práve idú sem minister so školským inšpektorom. Nech by ťa našli v škole.

— Ach, čo ma po ministroch a po inšpektoroch. Gajdy zdochlé, pekne maľované, — odchodí Ivan s podivným smiechom na vyschnutých ústach.

Polevu prejme mráz. Keď dôjdu čakaní, nie div, celý je bez seba. Veľa je to na pospolitého človeka, veľa. Kto to kedy slýchal? Kopanická škola, a príde sem minister, inšpektor, náčelník i farár. Nikdy toľko pánov…!

— Tak, detičky, — prihovára sa im inšpektor, ukážuc na Čremošného, — toto je ten pán, ktorý veľa spravil za našu vlasť. Prišiel vás navštíviť. Teraz vy nám povedzte niečo. Spýtajte sa ich, pán učiteľ!

— Janko Klankech, — mrkne Poleva na bielučkého chlapca, — povedz nám, ako sa volá naša vlasť?

— Československá republika.

— A kto je jej prezidentom, Evka Kohútkech?

— Tomáš Masaryk.

— Dobre! — vchodí do toho učiteľ. I detičky vchodia.

Páni sú nie zlí. Všetci pomáhajú — všetci pochvaľujú.

— Nie je chorý ten človek? — nachýli sa Čremošný k Svarínskemu, mrknúc okom na Polevu. — Veď je žltý a len kosť a koža.

— Hladný je skôr — hladný! — pošepne farár. — Platu má bagatel. I od štátu.

— Dobre, dobre, pán učiteľ, — prikyvuje inšpektor blahosklonne. — A ako sa vám učia?

— Oni by sa i brali, ale mnohí nemajú kníh.

— Nemáte kníh? Ani čítanky? Kto nemá? Ty? A prečo?

— Mne nechcú dať, — odpovie počerný chlapček a pustí sa do plaču.

— A ty, dievčatko, prečo nemáš? — pýta sa minister svedčnej sivoočky.

— Naši nemajú.

— A ty prečo, synku?

— Naši povedali, že mi dajú, keď náš Jano pošle niečo z Francúzska, — žaluje sa Toporcech chlapec, tu hneď od školy.

— To je chudoba, — vysvetľuje Svarínsky. — Pol doliny — samá bedač!

— Tu treba pomáhať, — povie Čremošný spoločníkom.

— Čo ste mi nedali znať, pán učiteľ, — pohne sa inšpektor. — Bol by som vám poslal niekoľko čítaniek.

Páni sú vľúdni a milí. Neskrblia pochvalou. Ale Polevovi odľahne, keď sú už preč. Deťom veru tiež. Pokrikujúc si veselo, rozchodia sa po kopaniciach. Kde-tu sa i pristavia a sledujú, ako ministrovo auto ženie hradskou k dedine.

— Tam sú… hen!

Pred podvysockým hostincom trúbi šofér, i kričí, a márne. Autu zastane cestu chlapisko v bielej krčmárskej zástere.

— Hohó, pán minister, — počuť Srdovanov hlas. — A to by ste ma obišli? Však som ja bol vaším detektívom — pamätáte?

— Á… Srdovan? Ičko Srdovan! — uvádza si Čremošný v pamäť.

— Veru musíte dolu, — siahne mohutnou rukou po kormidle. — Prejsť tadeto, a nevypiť si pohár vína v mojom hostinci, to by vás nectilo… — a Čremošný chtiac-nechtiac musí sostúpiť. — Stali ste sa veľkými pánmi. Teraz už nedbáte o nás! — vykladá mu Štefan nevyberano po svojom, usadzujúc vzácnych hostí za pristretý stôl v „snemovni“ a či v „redakcii“. — Toto je dobré vínečko, — ponalieva do pohárikov. — Nech sa vám ľúbi!

— Nepijem, ale keď musím! — podrobuje sa Čremošný.

— Na vaše zdravie! — štrngne si i Štefan. — A, pán minister, len nezabúdajte na ten náš slovenský sedliacky ľud. Však je pekný, ale i hodný poľutovania. Tak je to s ním ako s naším ujcom Krupicech — vždy to má mať, a jakživ nedosiahne! Vy ste toho tiež nasľubovali, a vidíte?

— Nebojte sa, Srdovan! — potešuje doktor. — Napraví sa to, napraví!

Na Čremošného toto prostredie zjavne nerobí zlý dojem. Nie je zlý človek. Duša mu až mäkne. Hovorí veľmi priateľsky, keď dôjdu do fary.

— Škoda, keď sme len nie spolu.

— Od vás závisí, pán minister, — zvážnie Svarínsky. — Postavte sa za ten bôľ a radosť, čo my — a sme pokope.

Vtom vojde do izby i Válek, červený, rozjarený. Začujúc ešte posledné slová vo dverách, obráti sa s otázkou:

— Pán farár, kde dostať vaše knihy? Ja by ich kúpil.

— Nemám kníh na predaj, — odpovie mu chladno, vycítiac hneď záskok. — Dostať ich v obchodoch!

— Keď prídete do Bratislavy, neobíďte ma, — pozýva Čremošný priateľsky Svarínskeho.

— Keď sa mi naskytne príležitosť.

Na doline povrávajú si toho dňa všeličo. Niektorí krútia hlavami, ako by tomu všetkému nerozumeli.

— Ale počujže, — zadíva sa Malek na Surovcech kmotra, ako v rozpakoch, — a si videl tých pánov vedno?

— Videl!

— Čo povieš na to? Sú to vraj s naším farárom nepriatelia, a ako sa spolu mali! Kristu… neoddá sa tým veriť! Oni nás, sedliakov, rozvadia, a sami sa z nás, sprostákov, smejú, keď sa rujeme.

Tak sa to povráva i po krčmách.

— Eh, čo vy viete? — vysvetľuje zas ozrutný Hobla u Srdovana. — Panská nenávisť ostrá, ale tým sladší jed. Ja vám len to poviem — azda sú páni takí hlúpi hneď si všetko vykričať, čo majú v žalúdku?

— Páni sú huncúti! — udrie na stôl päsťou drobný Ferovič. — To mne nik nevyvráti!

O niekoľko dní dostane Svarínsky od Kumhára list. Píše odkiaľsi z Melníka… Ten Čremošný ťa vraj dostal. Šiel rovno k tebe, aby ľud videl, že sa nehneváte. Využil tvoju neskúsenosť — spraviť zmätok. Druhý raz si daj pozor!… Politika je hrozná vec…

— Ako mi len nerozumejú! — usmeje sa Svarínsky spokojne. A složiac list, vstrčí ho do stolíka.