ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Viedenskej ulici je už ticho. Veston, idúcky popri Srdovanovom hostinci, pristaví sa, šťukne kľučkou a zabúcha na dvere. Tma… pohne ďalej. Pri Cigánoch stretne hrsť mládencov. Hlavy majú pokope a jednému visí s pleca na ramene harmonika.

— Čo robíte, chlapci? — privraví sa im.

— Radíme sa, pán učiteľ.

— O čom?

— Ktorý za ktorou, — ozve sa potmehúdsky Jano Kutan-Zadných.

— A sa nebojíte po doline túlať?

— Ničoho sa nebojíme, — odvetia viacerí. — Čoho by sme sa mali báť?

— To by už muselo ale byť! — vypne sa Klupka.

— Tak viete, chlapci, čo? Poďte zahrať Hosa-Ive. Zaplatím vám.

— Ó, to nie… To jedno nie! — zháknu sa mládenci.

— No… a že sa nebojíte?

— Mŕtveho vám vykopeme z hrobu… Chlipneme si zo slivovičky, ak jej nájsť pri ňom… Vyfajčíme dohán z jeho vlastnej fajky… len to nie. To jediné nie! — bráni sa i stonoha Jano Klupkech. — To, viete, nejde. U nás v dedine je niekoľko ľudí, s ktorými len pokoj. Taký Cícor… stará Surovcech. A tí sú nič proti Hosa-Ive.

— Veď tá, viete, — stíši hlas Jano Zadných, — človeka premení na koňa, pán učiteľ. S takou len dobre. S ňou si nedovolí ani Srdovan. Raz i nahovoril mládencov zobrať jej s plota rubáč, nasbierať doňho hríbov a zavesiť jej to na dvere. Juro Zázvorech, čo sa oženil, bol veru na druhý deň k ránu celý bez seba. Len čo ho babka neúrečníkom priviedli ešte na pamäť. Iba si päty chytal a kríže. Iste bola tá bosorka na ňom kdesi na Vysokej. I ja som si po niekoľko nocí chytal hrdlo, či už nemám chomút na sebe.

— Ha-ha-ha, — chichocú sa mládenci.

— No, viete, — zamieša sa i Čelkech harmonikár, — nie je to špás s tou babou. I starý Krivošiak má pred ňou rešpekt, odkedy nechcel Zapperovi porobiť.

— Ha-ha-ha…

— A vidíte, hneď mu jedna z kráv zdochla, — doloží Ičko vážne. — Opýtajte sa ho — povie vám!

— Ale dievky sa radia s ňou? — dozvedá sa učiteľ, preberajúc sa na čerstvom vzduchu.

— Dievky? Iba ak tá Gabajech… Tá sa nebojí ani čerta. I toho frajera Žilovatého, čo jej vzal tie peniaze, dolapla hen v Prahe a dala ho zavrieť. Tá sa jej nebojí, ostatné sa boja. Matere posielajú…

— A chlapcovi tiež poradí, ak ho dievča nechce?

— Aká porada? — čuduje sa Klupka. — Nájde si druhú. Na našej doline neni o to biedy.

Veston pri veselej spoločnosti zabudne na Nelly i na jej panský večierok. Život týchto sedliackych chalanov zdá sa mu sto ráz zaujímavejší ako ten tam v škole… Pomyslí si na švárnu Kačku Klankech, na jej zvonivý hlas, a je rád, že sa stratil zpomedzi tých gavalierov.

Smyslí si na Beňu, ako sa mu krásne žije s Annou. Smyslí i na kolegu Ondrejku… Aká je len svedčná tá Evuša, i keď šaty prehodila. Prečo by tak nebolo konečne i s Kačkou, keď sa stane pani učiteľovou?

— Ej, dolina, dolina, čo je to len v tebe? — pýta sa sám seba, cítiac akúsi nevšednú magnetickú silu tej zeme, tých chalúp, rozviatych široko-ďaleko. — To je svet, svojský svet! Ocitneš sa v ňom — nezdoláš ho. On ťa zdolá! On!

Noc je chladná. V Starých i Nových Mlynoch — tma. Kdesi v Škriatkovom Žlebe zašteká pes. Storočné vŕby pokrútené, duté, váľajú sa dumne vedľa ani príšery. Vbok nad Šibicou klepoce mlyn. Veston odrazí sa v protivnú stranu. Pohne chodníkom, a dobrú chvíľu, až do Svíbového. Srdce mu prudšie zabúcha. Zo stromovia vynorí sa chalupa ako ostatné.

— Kačka, Kačka, — horí mladý človek nezdolnou túžbou, — teraz mi už musíš povedať, chceš byť paňou, alebo nie? Chceš, ako Beňová, Ondrejková a iné? Dnes to už musí byť, musí — vieš?… — predstavuje si v živej obraznosti, ako ju nájde i potme v kuchyni, stúlenú na prostej postieľke. Cíti už jej tvrdú ruku vo svojej. Cíti jej dych i teplo jej tela. Zdá sa mu, patrí to jemu, jemu, a jednak ako zlodej prikráda sa ku Klankech chalupe.

Zarazí ho vrzgot dvier… zastane. Akýsi mládenčisko oblieka si pod návratím kabát napochytre, a skoro buchnúc sa doňho, pustí sa dolu po chodníku.

— Jano, si to ty?

— Ja, — odpovie Veston zmeneným hlasom, poznávajúc vo tme Kľučkech Adama, brata toho nerajdovného. — Bol si u Kačky?

— Bol! A ty ideš za tou Malekech?

— Za tou.

— Tak ju pozdrav, — pustí sa tieň chodníkom ako víchor.

Učiteľ hľadí za ním ako stĺp soľný. „Ísť — nejsť?“ myslí sám v sebe. Na pánte zakikiríka kohút po prvý raz.

— Nie! — rozhodne sa. — Čo pôjdem? — a dá sa druhou stranou na dolinu. Nachodil sa tade, ale chodník zanedbal trochu, a tu, hľa… Čo robiť? — položí si ukazovák na čelo. „Ženu mi zoberie dôstojník, Nelly staviteľ Kabáč, Kačku zas akýsi Adam Kľučkech. Tak, hľa, čo robiť?“

S hradskej blysne svetlo. Veston ide za ním ako muška, skoro letkom a dôjde ku krčmičke, vystavanej nad samou Šibicou.

— Jozek je hore… Jozek… — tiahne ho to neodolateľne do chalupy. Otvorí dvere a vstrčí dnu hlavu. — Dobrý večer… Či dobré ráno?

V izbe, zariadenej len najpotrebnejším na krčmu, uprú sa na došlého oči zo všetkých kútov. Dievčatá — Anna, Mariša i Beta, zdvihnú hlavy a utiahnu sa. S maľovanej truhly sbiera sa gazdiná, neveľká, drobná. Vstáva zťažka. Vidieť na prvý pohľad — je v druhom stave.

— To ste vy, pán učiteľ? — pretiera si oči, ako by sa chcela vyhovárať, že ich tak našiel.

— Ja… ja, pani, — odvetí krátko a podíde k stolu, kde pri olejovej lampe sedí si Adam Jozek, krčmár, invalid. Strapatý a zarastený ako pračlovek preberá sa v akejsi zafúľanej knižke s poriadnymi uchami, ako by ju bol len krave z pysku vytiahol.

— A máte borovičky?

— Nemáme, prosím, — navlieka žena chytro čo najpotrebnejšie.

— Ale máme, všetko máme! — pokýva krčmár dôstojne, omykajúc sa za uchom.

— A rumu máte?

— Čoby sme mali? — zažmurká žena ospanlivo.

— Hej, máme, všetko máme! — zašomre znova Jozek, nezdvihnúc ani oči s knihy. Ukazuje čosi zívajúcim deťom, potriasajúc červenkastou bradou. — Ako by sme nemali?

— Tak čo máte? — hľadí Veston netrpezlive, nechápuc, čo sa tu robí.

— Jesto tam v demižóne ešte kvapka kvitu. Viete, — vyhovára sa krčmárka, — nám nedá nik na úver, len čo sa takto kúpi niekoľko litrov pre furmanov. Niektorý sa staví. Peňazí veru niet — iba čo dostávame z tej podpory.

— Viete čo, — sadne si hosť na lavicu, — zohrejte mi za pollitra.

— Keby mala dreva.

— Nemáte dreva?

— Len čo si tak nasbierame.

— Mamenka, — ozve sa vtom vychudnutá, strapatá hlávka z kúta, — na podstení sú dve viazaničky. Včera sme to doniesly s Betkou.

— Máme, všetko máme! — zdvihne konečne Jozek oči a zadíva sa na hosťa dôstojne a vážne. — Kto je spokojný, ten má.

„Filozof,“ pomyslí si učiteľ.

Žena vyjde ťažkým krokom. O chvíľu sa vracia a podloží pod sporák. Drevo zapraskoce, buchne trochu dymom, deti sa rozlezú.

— Všetci na svoje miesto! — rozkazuje otec prísne. — Počula si, Anna?

Deťom je nevoľno a vďačne poslúchnu. Skočia na schalbanú posteľ, až ich je plná, a pritiahnu si chatrnú perinku na hlavy. Nie je to prvý raz, čo ich tatenko sohnali.

— A čo im to čítate, Jozek? — nakloní sa Ivan nad stôl zvedavo. — Sibylu?

— To je múdrejšia kniha, — ukazuje tento i jemu hrubým, nečistým prstom. — Hľaďte… blíženci, váha, rak, ryby… z toho všetko zvedieť.

— Kalendár, — pochopí Veston. — A čo im čítate?

— Učím ich, nech vedia…

— Ach, môj drahý pán učiteľ, — odváži sa utrápená žena, nalievajúc kvitu do kastróla, — učí, ale čo? Veď ja biedna už ani neviem… Robiť sa mu nechce, len tak by si panštil. Ani sa neogabe — chodí ani z druhého sveta. Ľudia sa ho už i boja, najmä ženy, keď idú tadeto. Ony piskocú, keď vidia, Bože, odpusť, — takúto opicu, a on im vyplazí jazyk.

— Načo sa díva ako koza? — odsekne Jozek pokojne.

— Teraz si zas namyslel, keď som ťažká — prosím ponížene… len si namyslel, že je on Jozef a ja Panna Mária. Už nás tretí raz sohnal s postele. A veru sa človek narobí cez deň — nie ako on. Len nám vykladá — Bože, odpusť — narodí sa mu vraj Ježiško!

— Áno, — zdvihne neholenú tvár, — viem! Tu je to napísané.

— Keby si len nepokúšal Pána Boha!

— Narodí… narodí, — hodí päsťou na stôl. — Ani ho veru nedám pokrstiť. Načo? Keď je Ježiško? Tak… A ty čo myslíš? — obráti sa naraz k Vestonovi. — Nie tak?

— Len mu prikývnuť, — šepce žena. — Ináč je zlý.

— Ja sa veru nerozumiem do takých vecí, — vyhovára sa učiteľ, ktorému už vyvetralo z hlavy. — Ale počuj, Jozek, — zadíva sa naňho dobrodušne, — ty si asi najpokrokovejší človek na tejto doline.

— Čož’ to, — odvetí krčmár hrdo. — Ja som kráľ.

— A ani chalupa, kde bývaš, nie je tvoja. Friedländerova je, — odsekne žena cukor takým sekáčom na burgyňu. — Dreva doviezol od Filepa, škridly od Filepa. Iba tehly čo sme si narobili. Ale ten Židáčisko už nám to chcel i predať, keď mu neplatíme. I rozobrať to chcel, ale nemôže, keď je stavba na obecnom. Nemôže… nesmie! A kde by sme sa i podeli?

— Ale ty len tak, — zamračí sa strapatá hlava rodiny. — Máme, všetko máme a budeme mať! Nedostávaš peniaze?

— Šťastie, že sa ti nestalo po vôli. Veď žiadal od obce priznať mu odstupné. Dobre, keď richtár nepristal na to. Čo by som len teraz robila s toľkými deťmi?

— Čo by si robila? Ja som kráľ…

— Ale kráľovstvo… kráľovstvo kde ti je? Dve kozy som kúpila, ani tie nemajú čo žrať. Tie a my — to je jeho kráľovstvo!

— Ó, kam ja pozriem, — všetko je moje. Nebo je moje, hora, zem i voda — všetko…

— Tvoje, — pripaľuje krčmárka cukor na paňvici. — Lež probuj čo z toho predať, kto ti čo dá za to?

— Čo by ja komu predával? Kráľ nepredáva… A človek, keď chce, je žobrákom, a keď chce — pánom.

— Keď chce, — diví sa Veston na Jozekových slovách. — Ale keď nemôže chcieť?

— Chcieť vždy môže. Prečo nie?

Krčmárka zoberie kastról s hriatym a položí na stôl. Para vystupuje z nádoby a dráždi.

— Prineste ešte dva poháriky, — káže hosť! — I preňho, i pre vás… A vy, deti, iďte spať!

Deti sa utiahnu do bočnej izbietky, čo nahrádza komoru i pivnicu. Starý, vidiac hosťa nalievať do pohárikov — neprotirečí. Ticho hľadí pred seba s prstom na kalendárnych znakoch.

— A čo je tebe? — prevraví Jozek po prvom dúšku.

— Smutno mi je. Nikoho nemám!

— Čoby si len nemal? Všetci sme svoji! Tu je to, vidíš? — ukazuje na znaky. — Len to načim vedieť!

Hriate je tuhé, rozviaže jazyky. Jozeková už nebožeká a mužovi sa lesknú oči. Veston sa rozčervenie. Pomaly mu odpadne všetka ťažkosť so srdca.

— Teda všetci sme svoji — hovoríš? — hľadí na podivného krčmára.

— Všetci!

— A pozri, tá Kača Klankech nechce byť mojou.

— Kača?

— Áno… Chcem sa s ňou povyprávať, a tu — vyrúti sa od nej Kľučkech mládenec. Ten Adam…

— Bude tvoja, len musíš chcieť!

— Bude?

— Bude, len jej postav dom, ako som si ja. Kúp jej kozy, bude ti ich dojiť.

— Však sa tá už i držala na vás, — vraví krčmárka. — Ale ste vraj potom vy nechceli.

— Hľa, načim chcieť, — rozkladá Jozek vždy živšie. — Chcieť ako ja… Príde ten veličavný financ, Nemčisko… ten Krámer, vieš? A ja chcem, aby šiel. Pýta sa ma — Jozek, a kde je sklad? — Tu! — ukážem mu demižón pod stolíkom. — — A kde je trafika? — Tu! — vytiahnem sopár paklíčkov tabaku. — Musíte mať zásoby, inak vám dáme firmu dolu… — Čože? Vy moju firmu? Moje meno? Ale iďte. Ja som kráľ… A vidíte, soberie sa — ide.

— Keby ste prešli k Hosa-Ive, — radí hosťovi Jozeková.

— Však… — chytá sa už i jeho očú podivný plameň. — Počuj, Jozek, — udrie mu dlaňou na suchú ruku, — hovoria, si blázon. Ale ty si najmúdrejší človek na tejto doline. Najprv som myslel — najmúdrejší bude farár Svarínsky. Ten skončil školy a napísal kníh. Ale nie — vidím: knihy pripravujú ľudí o pokoj prostého života. Najmúdrejší bude Beňo. Ten zahodil všetky knihy, zobral si Annu a sedliači veselo pod Orechovým. Lež i ten si robí trápenie — vystaráva sa o dolinu a kdekoho. Juro Prepela bude najmúdrejší — myslím si zas. — Ten sa nevystaráva.

— Ale sa bojí smrti! — uškrnie sa gazdiná. — S kosou ju striehne neraz.

— Veď to! Kto sa netrápi, to si ty, Jozek. Ty si najmúdrejší človek, vieš?

— Čo-čo? — natiahne zarastenú tvár čo najvážnejšie. — Ja som Adam!

— Najmúdrejší Adam na celej doline, — zapletá sa Vestonovi jazyk. — Vravia, si blázon. Ale vidím, ty vieš, čo hovoríš.

— Ako by nevedel? — vpadne do reči i polovička. — Ja tiež vravím, on má rozumu dosť, len robiť sa mu nechce.

— Hja, — zdvihne zrazu prst akosi uveličený, — ja to vidím na oblakoch. Keď mi tam dajú znať — nerob, ako potom robiť, ha?

— Ty si múdry, veľmi múdry, — priznáva mu Veston, keď sa sbiera trochu neistým krokom. — Ty si…

— Len od tej jeho múdrosti ide nám neraz hladom zahynúť, — mrzí sa žena, vyprevádzajúc hosťa. — Nebyť dobrých ľudí tu na Božej Hrsti, neviem, čo by sme i jedli. Ale tí nám dajú niekedy zemiakov, niekedy i múky a masti…

— No, — zastane ešte učiteľ, — a bol by i zabudol… — Siahne do vrecka a vyberie za hrsť peňazí. — Nate, pomôžte si! Kúpte deťom poriadne šatočky, rozumiete?

— Rozumiem! — hľadí za ním do šera, kým sa jej nestratí s očú. — Dobrý pán. Kača by si mohla i prsty oblízať, keby ho dostala.

Vestonovi kráča sa ľahko, ľahučko. Kohúty už vyspevujú. Ináč je ticho a chladno.

„Ako je len veselo na duši,“ myslí si Ivan. — Čo Zdenka, Nelly, a hoci i Kačka? ‚Celý svet je tvoj,‘ — vraví Jozek, ani nejaký filozof, — ‚len chcieť.‘ Nadávajú mu do bláznov, on však len neni univerzitným profesorom a nemôže zato! — húta si nahlas.

— Hej, pán môj, počkajte! — počuť zrazu zapíliť na niekoľko krokov.

— Krupica-á? — poznáva hneď chlapa po hlase i po chôdzi. — Mali ste prísť prv toť k Jozekovi…

— Hľa-hľa, — porozumie ujec a vzdychne si zhlboka. — To je moje šťastie. So mnou je to vždy, ako keď chalan ukáže dievke čokoládu a zje ju sám. Myslíte si, Kačkin, ten figliar… šľak ho tam… že mi dal tie peniaze? A moje ťažko zaslúžené peniaze! — vykladá žalostne.

— Len mi nebudete plakať, — zahriakne ho Veston. — Ja nestrpím slzy, rozumiete? Tu máte, — hodí mu hrsť cigariet, — ale sa nesopliť! Rozumiete?

— Rozumiem, pán učiteľko, už všetkému rozumiem!

— A kam vy tak zavčasu?

— Kam? Ako chudobný človek. Po práci. Odkázal mi mäsiar z Osady opatriť mu také metrové prasiatko. Nuž idem… Hore vyše Žeruchu je akýsi Klanko Adam, taký poľovník, viete, a hauzírer. Viem, kedy sa mu sviňa oprasila. Chová dvoje… Zjednám niečo pre mäsiara a niečo pre seba.

— A čo tí vaši kamaráti?

— Ktorí?

— Nuž tamtí — Krušina, Paráč, majster Vrúblik, čo ste tú fajku hľadali.

— No, Vrúblik je dobrý človek. Keď on má — mám i ja. Kamarát, akého nebudem mať ani v nebi. Ale tých dvoch nech šľak trafí. A najmä toho Srdovana. Veď si ten len vie podať človeka. Ale počkaj, však ja tebe… To si on myslí, ja som majster Vrúblik, čo si lapne do garádu? Ó, nie, môj milý… To si ja vyprosím od neho!

— Čo vám spravil, keď sa tak hneváte, ujec?

— Čo? — nič. Ale je ohava človek. Veru ma raz poslal k tomu pohrabáčovi do Čreníc. Mikulo vraj má tam váhu, čo odváži to kamenie na cestu… Aj som šiel, a či ma nepreháňajú od Annáša do Kajfáša, starého človeka?

— Zle sa pamätáte, ujec, — opravuje ho Veston, — to chodil majster Vrúblik pre to.

— Hej, majster Vrúblik, pravda! Ale najprv chcel poslať mňa. Iba že som mu ja nešiel. Ale keby mu bol šiel…? Viete, ten len z takých bájok žije a mohol by byť, na moj’ dušenku, už i na rozume.

— A čo starý? — lapí ho za ruku a stisne mu ju silno, až zosŕkne. — Smiať sa treba, smiať… na mňa, na teba, na celý svet. Nie?

— Ó, ja si zo sveta tiež nerobím veľa. Čo má človek zo všetkého? Narobíš sa, natrápiš, a koniec koncov — šup, sotia ťa pod kostol, či si gazda, či si pán a či len taký ako my z tej Viedenskej ulice. Ale sme aspoň veselí.

— Veselí, ujec, veselí, a to je hlavné. Na, — vtlačí mu do drsnej hrsti niekoľko korún, — vypi si na moje zdravie!

— To je už slovo! — pozerá Krupica, koľko je toho. — Niekedy sa ohlásim, — zavolá za ním pred školou. — Prinesiem vám pekného psíčka.

— Dobre, starý! Dobre!

Doma chlad zaveje Vestona. Zažne svetlo, rád by si zdriemnuť — spánok ho nechytá. Tých niekoľko kúskov náradia zdá sa mu tancovať okolo. Ľahne do postele, a pritiahnuc si lampu, počne čítať. Vezme Bibliu, nazrie do nej — litery sa hýbu. Vezme akúsi knihu, nepoprerezávanú. Začíta sa a pretŕha stránky dlaňou.

— Hm, človek má byť originálny! — zašomre ako v polosne. — Originálne žiť, originálne skapať… Konečne?

Niekoľko stránok rozškrkne. Mihalnice mu oťažejú. Lampa ostane horieť a on usne. Čo skúsil, prežíva znova vo sne. Vidí Nelly, len je celkom iná. Usmieva sa mu… Na Kabáča sa ani neobzrie. Čo však on — Ivan Veston, kopanický učiteľ — s takou dámou? Tu je dolina a tá má svoje právo. Uznal to i múdry a divný Beňo. I Ondrejka to uznal, a dobre mu je. Čo? Svet sa skoro srovná. Všetci sme svoji — vraví Jozek, a má pravdu. A Kačka… aká je len driečna! Čože ten Adam Kľučkech? — Ha-ho, hlúposť — smeje sa mu dievča oproti… Aké je len hybké, aké teplučké — ach!

Zobudí sa na klopanie. Neprimknutými dverami vstúpi Žerucha.

— Pán učiteľ, — vraví mu došlý opatrne, ako by ho mohol niekto i počuť, — deti sú už v škole, a vy ešte…

— Eh! — otvorí Ivan mdlé oči, a uzrúc zdravím kypiaceho krčmára, privrie ich znovu.

— Pán Veston, vstaňte! Niekto sa nadarí a môže byť zle.

— Už vstávam, — zdvihne sa ustato s lôžka, siahne po šatách a naťahuje po kuse na seba.

— Prišiel som, — odkašliava si Žerucha, — povedať vám niečo.

— Prosím. — tuší tento, čo to asi bude. — Tá dlžoba?

— Nuž áno, pán učiteľ, tá… Vy sa u mňa stravujete, ja vám počkám, a keď dostanete groš, rozdávate ho po doline.

— Komu?

— No, i tej akejsi Kuželech z Mokradia. — Tá má troje detí, a o mužovi vo Francúzsku ani neslýchať. Tej načim. Či nie?

— A stará Klanková zo Svíbového tiež sa kdesi chválila — čižmy vraj kúpil Kačke, i stužku na dlaň šíre. Dal jej toto, dal jej oné.

— Ak dám dievčaťu, čo je na tom? Nemám ženy…

— Tejto noci dali ste vraj pár sto Jozekovej.

— Toľko to nebolo. Lež tam to tiež skôr potrebujú ako vy.

— Dobre, pán učiteľ, — kladie Žerucha rozvážne slovo na slovo. — Keď chcete rozdávať — rozdávajte…

— Mne to robí radosť!

— Pekne… Ale si najprv poplaťte, kde ste čo komu dlžný. Ak nie — to nerozdávate svoje, ale naše.

— Počujte, pán Žerucha, — uškrnie sa dobrácky Veston, vydrhnúc sa studenou vodou do pása, — vy ste, odpusťte, ale báječný advokát! Dobre ste to povedali. Keď rozdávam — mám rozdávať svoje, a nie vaše. A ja vás nechcem ukrátiť. Možno, pôjdem skoro s tohto sveta a chcem ísť bez toho, aby niekto šľakoval po mne. Mám dostať doplatky i zpätne — niekoľko tisíc. Vyplatím, čo treba. Prvý ste vy! Čo mi zvýši, nechám si u vás, aby som to nerozdal. Budete mi s tým gazdovať. Dobre?

— Len by to tak i bolo, pán učiteľ.

— Keď vám raz poviem.

— Vy to takto nehovoríte prvý raz.

— Teraz však už naozaj. Ak nie — potom choďte za Svarínskym, on je predsedom školského kuratória. A choďte hoci i k inšpektorovi do Klenova…

— No, však už bude nejak, — zmäkne krčmár, sčervenajúc v lícach. — A nehnevajte sa preto na mňa…!

— Čoby sa hneval? Žiadate len svoje, — zaviera za odchádzajúcim dvere. Sotva však chytí hrebeň do ruky, pričesať sa — klopú zas.

— Kto sa to vlečie? — zašomre si pre seba. — Voľno!

— Dobré ráničko, — vojde do izby svedčná, červená žena, krčmárka Toporcová. — Idem, pán učiteľ, — usmeje sa žartovne, — máte vraj veľa peňazí.

— Ale i výdavkov, moja pani, i výdavkov, — prečesáva si Veston pekné čierne vlasy. Jediné vraj, čo ostalo na ňom pekného. — Teda peňazí?

— No, keď ste mohli dať Krupicovi?

— Ako viete, čo som mu dal?

— Pred chvíľou sedel ešte u nás. Fajčil ani Turek a chválil sa — to mi dal ten váš učiteľ. I vypiť si mám za čo — dal mi. Tak dajte i mne, čo patrí. Však viete — my máme rodinu a peniaze sú načim.

— Peniaze sú všade načim, — vysvetľuje Ivan, nevyjdúc z dobrej nálady. — Len nie rovnako. V noci som sa stretol s Krupicom, bolo chladno — dal som mu zafajčiť. I na ten glg som mu dal. Čo mne chutí — doprajem aj iným. Vy nikdy nič nedáte nikomu?

— Dám — čoby nie? — pozrie mu ženička rezko do očú. — Ale najprv tam, odkiaľ som vzala. A vy ste najprv vzali od nás — tak dajte najprv nám a potom si rozdávajte, komu len ľúbo.

— Máte pravdu, — poddá sa učiteľ. — Už len pozhovte… mám dostať… keď to príde, povyplácam vás.

Uspokojac ako-tak Toporcovú, ide do Žeruchov na raňajky. Pred bránicou však pristaví ho tretí krčmár, Ondrej Šívera, mladý, chudorľavý človek.

— Viem, viem, prečo idete! — volá naňho zďaleka. — Nemusíte hovoriť. Počkajte ešte niekoľko dní — vyrovnám si všetko! Len do prvého…

— Do ktorého prvého to mám čakať, pán učiteľ? — hľadí naňho došlý nervózne. — Do ktorého?

— Nuž do najbližšieho.

— No, mne sa veru nechce. Peniaze sú mi načim a vy ich rozdávate.

— A ja som veru už rozdal všetko, — pozrie s bezradnosťou v tvári na svojho veriteľa. — Rozdal veru…!

— Veď je to nie v poriadku od takého učeného človeka, — nevie sa už Šívera ovládať ďalej. — Už musím za pánom farárom Svarínskym.

— Choďte!

— Pôjdem i do mesta na inšpektorát.

— Choďte…! Ja nehovorím, že nezaplatím, ale keď ma takto namŕzate, otrávim sa vám a nič nedostanete, tak! — vzbĺkne akýsi zlý oheň vo Vestonových očiach.

V škole zabudne trochu na starosti. Vychovávať tie drobné slovenské deťúrence je mu radosť. Zadíva sa im do tváričiek, a už to ide ako stroj… Dnes však zadŕha i ten…

— Čo si si nenapísal úlohu, Martin? — pýta sa Turákech chlapca, bledej tváre a očú ani uhoľ.

— Keď nemám písanky, — odpovie s plačom.

— A čo ti nekúpia?

— Tatenko povedali, že nemajú za čo.

— Písanky musia všetci mať, — rozhliada sa učiteľ po škole, kto ešte nemá. — Ako vás mám potom učiť? Knižky nemáte, písanky nemáte… Tomu musí raz už byť koniec, — siahne do vrecka, prehŕňa sa v jednom-druhom, že nájde niečo. — Zajtra pôjde mamenka do mesta? — pýta sa Martina.

— Pôjdu.

— Tak… — počne Veston, nemôže však dopovedať. Vo vreckách niet ani šestáčika a on zadíva sa na deti s nesmiernou trpkosťou. — Nemám… už nemám! Čo bolo, rozdal som…

Dušu mu zavalí smútok ako chmára a rozptýliť ho nemá síl.

— Chorý sú pán učiteľ, — hovoria si deti, keď idú domov popoludní, rozchádzajúc sa po briežkoch a cestičkách do roztratených chalúp. — Chorý veru.

Veston nejde do Žeruchov alebo na Toporec za Polevom ako inokedy. Zakúri si do kuchynky a zavrie sa. V malej miestnosti niet náradia, len akýsi stôl, sbitý z ohobľovaných dosák, a lavička. Tu si sadne, a oprúc sa o stôl — sovrie si hlavu do dlaní.

V sporáku to hučí a hučí i v mozgu. Myšlienky roja sa mu ako kŕdle šedivých kaviek a havranov na strnisku. Vidí svoju ružolícu Zdenku, ako by ešte bola jeho a len jeho. Dve pekne zariadené izby v Prostejove. Na stole váza z kryštálového českého skla a v nej kvety. V kúte piano — Zdenkine hybké prsty behajú po klávesoch. — Aké trilky! Tu sa pohne pôda pod nohami: letí váza, i kvety letia, náradie hore nohami… Zdenka uteká, a s kým? Márne volá za ňou — Zdenka, Zdenka! Obzrie sa a vyčíta mu ešte, že nehodno i ním ďalej žiť…

„Ach, však mala pravdu — nehodno!“

Miesto mesta — dedina. Slovenská dedina… Milé chalúpky, pekný, bohabojný ľud. Nové známosti, noví priatelia. Svarínsky, ten podivný farár, a ešte podivnejší Beňo. Rád by sa im prispôsobiť, celej doline — nejde to! Nelly sa mu smeje… Kačka sa mu smeje… A on už počína i Bibliu čítať. Už i chce žiť ako iní ľudia, premôcť sa ako Kedráš — a čo?

„Všetko, všetko je márne,“ mihne mu to mysľou ako blesk. „Rád by som, ale niet už, čo by sa vzoprelo vo mne. Čomu žiť? Komu? Chytať na svite elektrinu zeme a byť vždy slabším a slabším? Vláčiť sa ako tieň, kým neprídem o rozum a nezdochnem ako pes? Humbug!“

Vstane… vojde do komôrky, a vrátiac sa o chvíľu, položí pred seba fľašôčku ako náprstok, označenú zvonky na ceduľke umrlčou hlavou.

Hľadí na ňu uprene… minútu… druhú… tretiu. Ústa má somknuté dotuha, na vychudnutom obličaji žilky navierajú.

„Aké prostunké — otvoriť fľašôčku, priložiť k ústam a ísť! Ísť a mať pokoj so Zdenou, s Nelly i s Kačkou… so Žeruchom i Šíverom a s celou komédiou tohoto sveta! Nechať tu len úsmev na všetko. Fľašôčka, moja drahá fľašôčka… ty si moja nádej!… Ty ma vyslobodíš!“ vezme ju do ruky, odopchne, podnesie k ústam… a tu — ruka zmeravie. Nemôže ďalej — nemôže! — Ach, — praskne fľašku o zem. Tekutina vyprskne… Na jeho rozrytej tvári javí sa vtom úzkosť a nesmierny odpor proti samému sebe… — Ty, ty… chabec… ničomník biedny, mizerný! — nadáva si sám, zatínajúc stisnutými päsťami proti svojmu tieňu na stene. — Žiť si chabý, a skapať tiež… ty… ty!

Oknom prebleskne večerné slnko. Nezbadá ho… Z tohto skoro nepovedomého stavu vyruší ho zrazu silný buchot a čísi hlas.

— Otvor — ináč ti vyboríme dvere!

— Ideš pre dlžobu? — pozná Beňu. — Nemám čím platiť.

— Priatelia idú za priateľom…

— Nemám priateľov…

— Netáraj, Ivan, do sveta. Otvor chytro!

— Nesieme vám dobrú novinu, — začuje i Svarínskeho. — Prišly vám tie doplatky, pán učiteľ — štyritisíc dvesto päťdesiat korún.

Pri týchto slovách zabudne Veston na všetku horkosť, ako by uťal. I na ten krutý boj so svojím tieňom. Odomkne… priatelia vojdú veselo.

— Tu máte poštu. Tam je i poukážka, — podáva mu Svarínsky. — Sišli sme sa v dedine so Šíverom. Hovoril všeličo a na pošte dozvedel som sa o peniazoch. Vybrali sme sa s Paľkom spraviť vám radosť…

— A tu čo? — zdvihne Beňo pohodenú fľašôčku so zeme, všímajúc si hneď umrlčej hlavy. — Len si to nevyžral?

— Nie — som chabec! — sklopí Ivan oči, ako by mu šlo o hanbu.

— Nuž ty blázon, — kára ho kamarát, — keď to vieš, načo sa trápiš?

— Ľahko je to povedať.

— Veru ľahko, — usmeje sa tento zatrpknuto. — Myslíš si, ja som nemal dni ako ty, kým som sa dostal z univerzitných siení sedliačiť na kopanice? A toť Svarínsky? Prežíval by si, čo on — dávno sa snesieš so sveta.

— Viem, — skrotne Veston, cítiac hneď novú silu z farárovej prítomnosti. — Len čo robiť? Veď keby ja bol vždy s vami! Ale keď som sám, neviem si rady so sebou.

— Pracujte s nami a zabudnete na to, čo človeka pripravuje o pokoj i o rozum, — radí mu Svarínsky. — Máte rád túto dolinu?

— Neviem, ale — azda!

— Pomáhajte nám — povzniesť ju. Hľaďte, cementáreň pod Homôlkou už pracuje, tehelňa sa stavia. Elektrizácia je už na ceste. V obci bude centrála. Prúd sa rozvedie po doline, a kým nebude fabriky, firma Križka a Vantuch rozdá do chalúp elektrické krosná. Práca sa môže hnúť na celej našej doline.

— A počkaj, čo tu ešte všetko bude! Až radosť! — zasvietia Beňove oči.

— Mne by bol ktosi treba, že by nebol sám, — zdôverí sa Ivan.

— Tak nerob kúsky, lež sa ožeň. Nelly je nie pre teba. Možno ani pre Kabáča nie. Je prináročivá…

— Ja ani nechcem dámu. Už som mal.

— Tak si vezmi tú Klankech. To je hodné dievča.

— Tam som našiel v noci Adama Kľučkech, — vrkne cez zuby.

— Hja, — položí si Beňo prst na čelo. — Ale počkajže — neviem, či dobre robím, keď ti to poviem. Jednako… Naša Evuša, vieš, tá kreolka, má prísť z Paríža v tieto dni. To je dievča ako zora. Môže byť z nej pani i nepani. A voľačo si i prinesie. Tá by azda vedela byť ojom na tvojom voze, Ivan.

— Myslíš — na mojom? Ozaj myslíte? — obráti sa s detskou dôverčivosťou i ku Svarínskemu.

— Na vašom, priateľu, — položí mu farár ruku na plece. — Ale tomu, — ukazuje na fľašôčku, — dajte pokoj! Dosť sa ešte naležíte. Ste mladý, pred vami svet, a mali by ste zúfať?

— Bude inak… bude inak! — klopí Ivan oči. Na stole, kde stála pred chvíľou fľašôčka jedu, tam je teraz poukážka. — Štyritisíc dvesto päťdesiatpäť… — číta už po tretí raz a obličaj sa mu zažíha novou nádejou.