ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z volebných sľubov nesplní sa mnoho. Lepšie — nič. Na Lesnianskej doline okrem niekoľkých aspoň to nikto nečakal. Iba Spica má vraj tu vypredať a ísť kamsi na parcelačnú zem. Zuzic zaujíma sa o akýsi obchodný podnik v Teplanoch. Vieska a popánený Janko Šívera nastúpili službu. Ten pri polícii, tento u četníkov. Čierny Župica je horšie na tom. Klenovská železiareň stojí ako iné fabriky na Slovensku. V lesnianskej cementárni tiež len-len že sa robí niečo, aby ju úroky nezožraly.

Z Čechov mnohí ťahajú sa zpät do svojho domova. Za Havlom, učiteľom z Čreníc, ide i profesor Spořil z Klenova. Nahľadel sa na Slovensko, i napísal o ňom. Ale za Svarínskym nešiel. Nerozumel mu, ani kraju. Čo mal tu robiť?

Po obciach rozchodia sa exekútori ako na povel. Tých nič neznechutí — majú už na to kvalifikáciu. Vyberajú reštancie a všelijaké pokuty — nemilosrdne. A udá sa ešte aj iná nehoda.

Istého dňa Krámer, ozrutný Nemčisko, a pehavý Pichl, financi, pristavia sa v Čreniciach. Nič sa nespytujú, len vojdú rovno do najbližšieho dvora k ujcovi Potočných.

— Zabíjali ste? — idú za gazdom.

— Zabíjali.

— Koľko?

— Dvoje.

— A daň ste zaplatili?

— Akú daň? — vyvalí na nich ujec oči, ako by pochyboval o ich rozume. — Však nám rečnili hen v Lesnej, že to už prestalo.

— Kto rečnil?

— Nuž pán minister Čremošný!

— Minister-neminister, — hučí Krámer, čo nemá na svete nikoho, iba mamičku kdesi v Reichenau, — to sa musí zaplatiť.

— Ba šľaka…

— A zaplatíte i pokutu. Sto korún od kusa!

— No, Kristu… to je už potom poriadok. To by ja potreboval na svojom gazdovstve. A tu ti minister povie — neplatiť, financ — platiť, a ešte ťa i pokutujú.

Z Potočných dvora kráčajú si krámerovci k Čereňovi, do Jesenákov, i za Špicom a všade pokutujú.

— Také niečo, — šomrú si gazdovia. — Nakoniec bude mať ešte ten náš farár pravdu.

I vila Mahuliena robí za čas rozruch na doline. Ľuďom je tak trochu v oku. Staviteľ Krkas oddal objekt — ale Šimúnovi a odišiel na iné kraje za svojím povolaním. Budova je však pekná. Keď na ňu slnko zasvieti — skvie sa ani z cukru.

— Ach, vred teba krútil, ty smrad židovský, — uľavujú si sedliaci, keď idú popred železnú ohradu. — No, čož’ si počneš s ním? Tebe svitla i sloboda, a nič. Jeho i vyženú, a vráti sa ti ešte väčší pán, ako bol!

— Však je to veru všetko len z našich mozoľov, — hmkajú si Hrebenár i Plavčo na hradskej pred Úverným spolkom, kde ich je hneď i viac pokope. — Azda nie?

— A z číchže? — prikyvujú si. — Farár, rechtor… Ten už má i kravy, a aké pekné. I voz… Či to mal, keď prišiel k nám? Všetkých len chovaj… chovaj… rob na nich!

— Veru ani nebude dobre, kým budú reverendy na svete, — pichne hneď Strunka, ktorý je už von z cementárne, keď sa slabo robí.

— Čož’ tí? Oni sú aspoň naši, — zastane sa farárov Krušina. — Ale tí v tom meste — advokáti, doktor Hirsch… doktor Altman… doktor Strauss…

— Načo idete za nimi? — gestikuluje dlžizným pipasárom richtár Pokryváč spravodlivý. — Musí byť sedliak vždy — du esel-goj?

— A však sú kresťania nie lepší… — vraví legionár Lúčan, pokladník banky i cementárne. — A bez tých Židov si akosi tiež neporadíme. Však, na moj’ dušenku — pozrite. Nadávame, že iba oni dobre žerú, a nebyť ich v meste, kto nám čo dá za husi, sliepky, vajcia, maslo a kadečo?

— Veru je tak, — prisviedča i ujec Malek, ten najbelší. — Ani neprídeš ku krajciariku, ty biedny sedliačik.

— Ale musí to byť inak. Čož’ my budeme len na iných robiť? — šľahne Strunka zrakom. — I ten Srdovanisko či tiež dosť nenahrabal z nás?

— Ba len čoho? — obzrie sa naňho Lúčan maliciózne.

— Aký má krásny dom… Záhradu!

— A dlhu po uši — nechcel by si ho niesť. Ale ty, Ondrej, radšej dopraješ hockomu, len svojmu nie.

— Komu?

— No, i Šimúnovi.

— Ten to z nás nesobral.

— A z koho? Myslíš, nech my nenosíme tie grošíky do Klenova, mali by tí tam z čoho žiť?

— Ba Strunka má pravdu, — zastane sa ho zahĺbaný Sychra, čo láme kameň s Mikulom pod Homôlkou. — Tu len kto z koho!

— Len ty nevrav.

— Však ja nevravím, — stisne pery mladý ešte človek.

— A ani nemáš čo. Načim sa ti len lepšie obracať. Si legionár, mohol si už dávno byť v nejakej službe. Ale ty ani sem — ani ta!

— Azda pôjdeš za nejakého policajta? — šľahne oheň z tmavých zrakov. — Už to i tak nepotrvá dlho!

Kto ti len natrúbil? Kto?

— Kto vedel, — utiahne sa Sychra.

Takto sa diškuruje na ceste, v šenkoch i po chalupách. Nespokojenci v Klenove, žijúci už v ďalekej budúcnosti, hneď to vycítia. V nedeľu dôjde rečník do Lesnej. Privedie ho občan Župica. Nech už vraj počujú Lesňania i voľačo múdreho. Rečník je temperamentný, modrastých, malých očú s veľkým nosom, s briadkou riedkou, ale červenou ako plameň. Ľudia, vyjdúc z kostola i zo šenkov, počúvajú o krivdách chudoby, o vysávačskej buržoázii a ako je to v Rusku.

— To je už reč, čo? — usmieva sa Ručenech vareškár z kopaníc. — To tu ešte nebolo počuť.

— Reč… reč, tá je každá pekná! — odsekne mu starý Želovič, čo bol u cisára.

Mnohým sa to však pozdáva. Očí sa chytá oheň, hlavy prikyvujú.

— To je len pre Židov, — pohodí ktosi v zástupe.

— A čo je Žid, azda tiež nie človek ako ty? — zahriakne rušiteľa Župica.

— Ale čo vás po ňom? — chlácholí Lúčan Želoviča. — To už škola hovorí z neho. Do kostola nejde. Miesto toho každú nedeľu do Klenova.

— Poď, Juríčko, i ty s nami, — prichápe sa vareškár so sladkým úsmevom, keď zbadá — čosi sa melie. — Aspoň sa poučíš.

— To som ja, kamarát, dávno v pätách zodral.

Rečník dohovorí. Ľudu sa pozdáva. Bieda dodáva najťažšie argumenty.

— Však ani do viery nezarazil, — pochvaľuje i tetička Súčanech.

— My každému necháme jeho vieru. To je súkromná vec, — vykladá Adam. — Však pán farár, — usmeje sa a otvorí oči naširoko, keď zbadá v zástupe Svarínskeho.

— Kým ľudí nedostanete, Adamko, — pohladí ho po odkrytej hlave.

— Hľaďte, — zavlní sa vtom okolo. — Župica ide rečniť, Župica!

A ozaj on vystupuje na koč, čo slúži za rečnište. Rozhliadne sa, zažmurká, pokašle a počne dosť plynne hovoriť.

„Milí občania…“

— No, ukáž, čo vieš? — počuť z poslucháčstva na prvé vety, ktoré sa zjavne musel naučiť, lebo po nich už to seká.

„… Chcem vám povedať i ja kh… kh… Aj vám poviem, keď sme tu… Poviem o tom, čo som počul o dvoch somároch…“

— Čujme… čujme, — chytá sa smiech ľudí. — Dobre začína!

„Tak počujte!“ utrie si šatkou spotené čelo. „Boli raz dvaja somári a chceli k válovu. Lenže nemohli pre veľké chomúty, čo mali na krku. Ani do maštale nemohli pre tieto chomúty. Museli si ich najprv strhnúť so šije. Len tak sa dostali do maštale a potom i k válovu, kde sa nažrali, či najedli… kh… kh… no!“

— A čo chceš s tým? — volá naňho gazda Jano Gelovič skoro sústrastne.

„Nuž čo chcem? Tí dvaja somári,“ vyzdvihuje rečník, „to ste vy!“

— Ha-ha-ha! — zabúri smiech celým shromaždením.

— A ty si ten tretí! — zavolá v to Lúčan. Smiech sa rozzvučí ako zvony. To najhoršie, čo sa môže stať. Rečník tíši, krúti hlavou, rozhadzuje rukami, a keď to všetko neosoží — chtiac-nechtiac berie sa s koča dolu.

— A čo nerečníš ďalej? — počuť zo zástupu.

— Nechcete počúvať! — zmeria ich opovržlivo. — Čo ma po vás! Chcete byť sprostí — buďte!

S tým sa i končí. Ten s červenou briadkou dobre vycíti — dojem je fuk. Kráča i so spoločníkmi do blízkej krčmy.

— Počujte, dobrý človek, — pristaví ho ešte v zástupe Svarínsky. — A úfate sa u nás komunizmus udržať? Veď nám susedia hneď stúpia na krk, a je po štáte i komunizme.

— Vieme! — odpovie lakonicky, zabodnúc ostrý zrak do Svarínskeho očú.

— Tak musíte najprv skomunizovať Nemecko, Anglicko, Francúzsko…

— Poďme, poďme! — nemáme času, — potrhne rečníka spoločník, zgániac na farára nenávistne.

„Aký divný pohľad!“ pomyslí si tento. „Shromaždenie sa nezdarilo, no kvas sa začal.“

A ozaj — v krčme podarí sa založiť bunku. Niekoľkí dajú sa zapísať a počne sa agitovať na doline. Ručenech vareškár chodí po chalupách, rozhľadí sa naširoko a smeje sa. Nenahovára — zanietenosťou presviedča. Ľudia i prikyvujú, kde prikyvujú. Nádej vo farára stroskotala, načim hľadať inú. Roľníci bez rolí i dobrí gazdovia niekde naslúchajú so zápalom, ako to niekedy bude.

— Však mne veru naváľali tej majetkovej dane, — rozhorčuje sa Surovec zo Škriatkovho Žlebu. — Nemám toľko majetku ako Šívera na doline, a platím duplom. Je to spravodlivosť?

— A mňa si veru ten Petényi v meste podal, hoc je i nie Žid! Až sa mi v očiach zablyslo! — žaluje sa Jano Klupkech. — Aj som mu povedal. Ale môžeš vravieť. Len plať!

Tak sa pohyb šíri sem i ta. Tomu Ručenech na Kozobľakoch namaľujú kriedou v noci voz na bránu. On, Adam, je doňho zapriahnutý a nosatý Židisko ho poháňa.

— Čo to máš za svätého Jozefa na bráne? — doberajú si ho niektorí, čo sú i z Gmuntovej fabriky proti.

— No, však svätý Jozef bol tiež Žid. Azda nie? — usmeje sa Adam a nič si z toho nerobí.

V nedeľu ešte pred zvonením kráča niekoľko chlapov a žien do Klenova. To do školy ku komunistom.

— Idete na púť? — volajú v Čreniciach ľudia za nimi.

— Ideme! — usmeje sa vareškár. — Poďte i vy!

— Ba do šľaka!

— Tí si myslia ako tá baba, čo mala los, — vtipkuje Čereň pred zvonicou. — Úfala sa vyhrať, aj si namyslela. Zavolala kmotru, sestru, Počastovala ich, ale keď už bolo po všetkom, ostaly jej len rakúske tisícky. He-he-he! — uškrnie sa, i tí okolo. — Oni majú los, a keď nevyhrajú…?

— Rozdriapu ho a poskáču po ňom, — stiahne Spica opovržlivo ústa.

Svarínsky to všetko vie, ale ide medzi ľudí a povypráva sa s nimi. Zaujíma ho, ako si to predstavujú. Najmä s apoštolom Adamom rád sa diškuruje. Niekedy sa stretnú v Úvernom spolku a Ručeň je smelý. Nebojí sa. Nadíde i Surovec, Strunka, Sychra a iní. Zasadnú si a počne sa to. Poznať na nich školu.

— Hja, darmo je, pán farár, — zažmurká Adam.

— Vy máte pekný kabát, a ja len taký.

— Mám, Adamko, mám. Aj mi svedčí — nie?

— No, však… Ale by svedčil i toť ujcovi Surovcech.

— Ja by tiež nedbal mať taký kabát, — prisvedčí Surovec.

— Ľahká pomoc, priateľu, — zadíva sa na gazdu Svarínsky ironicky. — Ja zas nemám kravy a vy hej. Predajte si kravu a kúpte si kabát. Ešte vám i hodne zvýši. A len či by ste taký kabát nosili?

— Prečo nie? — usmeje sa sedliak, prešedivený popri ušiach.

— Počkajte, raz vám ho požičiam. Pôjdete so mnou do mesta. Všetci žobráci a vandrovníci chytia vás za ten kabát. Ľahko vás to omrzí.

— To možno, — zamieša sa i Mikulo, kameničiar. — Kabát plať a za tým nik neuteká. Ale jednako, pán farár, — postaví sa mu tvárou v tvár, — my sme len robiť. Ani sa tak pekne nešatíme, ani také dobré nejeme ako páni.

— Veď už len nepleťte, — ohriakne ich Lúčan od verthajmky. — A či jest krajších šiat, v akých vaši otcovia chodili? Len sa chlap do nich natiahol, a bol ani maľovaný…

— Nuž veď…

— Tak teda čo ich zhadzujete? Pre tie panské handry? Alebo ženy… dievky. Je čo krajšie ako pekné rukávce a kasanka na ženskej? To sa vám páčia tie lachy, čo si teraz dávajú na seba?

— A pri tom jedle, akú to len máte, vy gazdovia, ujmu? — nadbieha už Svarínsky diškurzu.

— A čož’ — naše ženy azda vyvárajú ako vaše?

— A prečože nevyvárajú — i u vás, Surovec? Veď už po chalupách, kde niet nič. Lež u vás? Čo nemajú vaše ženy z toho, čo my musíme kupovať? Múku majú, i tú nulku — dáte si namlieť, orechy majú, lekvár majú, — vyratuje Svarínsky na prstoch polo žartom, polo naozaj, — ovocie majú, mäso majú, masť majú, smotánku, vajcia maslo — čo im chybuje?

— Rozum, pán farár! — ozve sa od stolíka Miško Mydlár, značiac do kníh príjmy a výdavky.

— To… treba ich len naučiť, nepokaziť — čo majú v dome, a máte to!

— Na moj’ dušenku, jest v tom čosi pravdy, — uzná Surovcech gazda. — Nedávno som hrešil svoju, čo to naklochnila. Ale ona mi hneď — no, aký pán. Choď si do spoločnej kuchyne.

— Celkom správne!

— Ba keby ste radšej nedodávali rozum takému, čo ho má i tak dosť, — zazrie hneď zanietenec Sychra pre ten ústup na Surovca.

— Ale vám je už len jednako lepšie ako nám! — doráža ešte Adam.

— To by ste museli, Adamko, najprv sami skúsiť. Ináč — akú biedu ste odokryli, že by ja nebol o nej písal, rečnil a na ňu upozorňoval?

— Ja nevravím. Ale prečo je i z tých našich sedliackych detí len nič, — odsnúva sa otázka za otázkou. — I keď idú do školy, dajú im poprepadovať. To páni nechcú…

— No, tak… vidíte. A ja som čo? — vypráva sa farár, hoci vie, nemá to veľmi účinku. — Moji rodičia boli chudobní sedliaci. Prečože sa netešíte, keď je z toho sedliackeho synka niečo? I Beňo je sedliak… i Gelovičov syn je dnes-zajtra hotový a bude vám hneď pán. A naše deti, myslíte, nepoprepadujú v školách?

— Ale nemáte také tvrdé ruky ako my, sedliaci.

— Pozrite, Beňo ich má. Posedliačil sa. A čo máte z toho vy? O toľko poľa na dedine menej. A nech sa učený človek dá medzi vás, myslíte, stvrdnú mu ruky?

— Nám sú učení ľudia tiež načim, — priznáva Adam.

— Tak teda…

— Však my raz i tak všetci budeme spolu, — potľapká Ručenech apoštol Svarínskeho po pleci.

— Ó, ja s vami nebudem, — odskočí od nich zrazu kováč Krušina, ako by ho pichol. — Ja som síce taký komunista ako i vy. Ale ja si za toho Židáka, čo tu rečnil nedávno, nedám našu Pannu Máriu.

— Ty blázon, — vyškerí Adam zuby, — však ti ju nikto neberie!

Svarínsky, zjavne už unavený výpravkou, vojde do druhej izby, kde je v skriniach rozložené hotové múzeum. Knihy, časopisy, keramika, vykopávky… všetko je to tam v neporiadku. Miestnosť zaváňa stuchlinou a chladom. V susednej leží Srdovan.

— Vy ste, pán farár? — zdvihne sa lakťom nemocný. Tvár má opadnutú — až zelenkastožltú.

— Ako ste? — prisadne došlý už automaticky na stoličku.

— Len tak!

— A spali ste čo? — spytuje sa ho ako deň po deň.

— Trochu spánku som schvatol. Tá noc je taká dlhá!

— Veru nás i tejto noci sohnal, — žaluje sa mať, tiež akosi opadnutejšia. — Museli sme mu z Tranoscia všetky pesničky prespievať, čo si žiadal.

— A jete čo?

— Aj mi chutí, ale keď to hneď všetko vydám. Už živý neviem, čoho sa držať. Rozmýšľam, čo by šiel ešte do nemocnice. Veď je tu hurt — krik ako v krčme. Kričím — volám — nepomôžem si! A keby mi aspoň inak dali pokoj. Hen, — ukazuje posunkom na stôl, — došla mi citanka od súdu pre toho Grbalova… No, čo? Mám sa ta dať zaviesť, ako som — takýto?

— Kdeby. Ste chorý — súd sa odloží.

— To bude najlepšie. Keď vyzdraviem — pôjdem. Ja tam chcem byť! Ja sa chcem sám s tým človekom porátať.

— Nemyslite teraz na to!

— Ach, pán farár, — zavesí vtom pohľad, plný výčitiek, na tie jeho oči. — Ako len nemyslieť? Nuž sme si my to zaslúžili za našu svedomitú prácu? Preto som ja spal za Maďarov po šupárňach? Na to som sa dal zavrieť? Na to som organizoval Prvý pluk slovenskej slobody? Ach… — schytí sa na posteli a zdvihne zdravú ruku dohora, — sú to ľudia? Jeden z nich je ministrom. Kedysi sedel u mňa v mojej chalupe tam pod kostolom. Žandári ma vláčili preňho. Čo on nevie, čo sa robí? Druhý — za toho som i sedel — ten je poslancom. Veľký pán… Či sa ohliadne, ako nás tu nivočia?

— Nerozčuľujte sa, — priskočí farár ku blednúcemu.

— Sem lavór, — stačí ešte chorý povedať a pochytí ho dávenie. — Nechajte, pusťte! — snaží si vyslobodiť hlavu z priateľových dlaní, ťažko prichodiac ku stolu. — Takto to bude lepšie!

— To sú ľadvenice, — vraví jeho žena, tiež poblednutá, so slzami v očiach. — Tak povedal doktor z Osady. A veru len krútil hlavou.

— Azda to zdolá, keď je taký chlap! — pokúsi sa Svarínsky tešiť prítomných.

— Ach, jakživ, môj krásny, — netrúfa babička, i keď vyprevádza návštevu. — A len ho príďte pozrieť. Druhých ani nechce. Iba vás a Beňu. Pokryváč si včera posedel pri ňom, i ten veličavný Hobla. Ale tí mu to nevedia tak ulahodiť ako vy.

Svarínsky i chodí deň po deň, hoci má i svoje starosti a smútky. Z Bratislavy mu dali znať, že bratanec Matúš povážlivo ochorel. Iste sa zničil prácou. Hovorí o tom i Štefanovi…

— Vidíte, i ten! — mávne chorý skoro priehľadnou rukou. — Čo má zo všetkého? Márnosť…!

Keď ide na niekoľko týždňov do nemocnice, Svarínsky pomáha ho vystrojiť.

— Však ma už všetci sklamali, — žaluje sa mu.

— Ale Beňo vás nesklamal. Ani ja…

— Vy nie… A vy dvaja ste ako jedno.

Z nemocnice vráti sa vysilený s malou nádejou.

— Ale počuj, Štefan, — povie mu raz Beňo, ktorý tiež často zachodí, — čo ty tu ležíš v dusnej izbe? Mám skladaciu stoličku, takú na kolieskach. Pošlem ti ju — môžeš si ležať na slnci.

Od toho času, keď je chvíľa, vyvezú ho na dvor. Tam sa poteší belasej oblohe, i sliepkam a kozám. Rozkáže dcére Božene, čo sa už chytá obchodu. Okríkne zurvalca Iča a priláska najmladšie dieťa, Jarka.

— Čo len bude z nich, ak ja nevstanem? — zavzdychne si neraz, a chlapisko, ktorý jakživ nepoznal sĺz, skloní sa a utiera si oči šatôčkou.

— Nebojte sa — nezahynú! A vy tiež netraťte nádej!

— Keď to len už všetko ide navnivoč, — mrzí sa inokedy. — Tie baby sú len baby. Nevedia si to usporiadať. Groš už šiel na moju nemoc a niet tomu konca. Ďalekí ma nechcú — blízki nepoznajú. I ľudu sprav dobre — nechá ťa, našľakuje ti. Leda kým robíš, alebo dávaš… Neoddá sa, pán farár, ani za ten národ nič… nič nie je hodno… Veď toho národa niet. Sú len ľudia chamtiví, sebeckí, závistliví, pomstiví ľudia…

Svarínsky mu už ani nevyvráva. Naslúcha ticho žalobám človeka, ktorý vykonal i obetoval veľmi mnoho a život ho sklamal. Hľadí na tú opadnutú tvár a stenknuté údy, ako by v tom poznával svoj vlastný lós. Na dvore starý peň, odpílený kdesi ako klát, vyhnitý. Z neho, ako z ozrutného kvetníka, smejú sa na svet veľké lilavé popínavé kvety.

— A čo nového, pán farár? — zdvihne chorý mdlé oči a zadíva sa kamsi doďaleka.

— Nič zvláštneho.

— Ba mi len nič nechcete povedať. A ja nemám novín. Všetky som musel vypovedať. Nestačí…

— Prinesiem vám!

— Keby som aspoň do tej záhrady mohol ešte. Ani na tie včeličky nemá sa kto ohliadnuť. I tie ruže som poštepil. Všetko je to tam.

— No-no, — počuť vtom zo dverí známy mužský hlas. — A kde je ten Ištvanko, chudáčisko?

— Tam hľa leží na dvore! — upravuje ho stará mať v kuchynských dverách.

— No, Štefanko, ako sa máš? — pristúpi k chorému Malek, dobre osivený.

— Vy ste to, ujec? — obráti sa zťažka k nemu. — Veru slabo!

— Aj vy ste tu, pán farárko? — víta došlý Svarínskeho. — Svedčí sa, svedčí. On vás vždy zastával, keď vám niektorí nadávali. Aj ich povyhadzoval z krčmy. I mňa raz — musím pravdu povedať. Ale ty, môj drahý, — nakloní sa dôvernejšie k chorému, — nechcem ťa zarmútiť, ale veru biedne vyzeráš. Tie oči — aké si ich len mal, ani jazvec. A teraz — hľadia len do hrobu. A tie ruky, — omakáva ich, — aké suchučké, suché! A tie nechty, Bože môj dobrý — tiež len do hrobu. Nebudeš ty tu už dlho. Ale sa nenahnevaj, keď ti pravdu hovorím. Ty už len čakaj na ten zvon… Však neúrekom i vlasy máš biele. Už si ty odbavený! — naslúcha i farár výkladom, ako je to už medzi ľudom.

— Ale keď ma poslúchneš, — pokračuje Malek, — ešte ti poradím niečo. Možno požiješ diaľ. Ráno, napoludnie a večer vypi po litri čaju. Uvidíš, zdvihne ťa to ako kedysi mňa… Však som ja veru už tiež ležal skoro hore bradou. Ale pre lepšiu istotu, Ičenko, veď toť pán farár chodia k vám… daj sa pre lepšiu istotu ospovedať. Lebo uver, tie tvoje oči a tie prsty — to je už hotová smrť…!

— Ten ma len potešil, — usmeje sa trpko Štefan na druhý deň, keď mu Svarínsky prinesie noviny. — A to tak i tie baby, keď mi sem prídu. Nedávno bola tu Sladonka z kopaníc. Už ma vraj i oplakala. Počula zvoniť, a tu, že to mne. Ale mi tiež hneď počala — veru, Ičenko, tie oči máš vpadnuté. Tratíš sa, holúbok. A ten nos ti je tenký, tenučký… Ale choďte — reku — už som vám povedal, ešte vám ja budem spievať na pohrebe.

— A hovoria i inde, že ste nebohý, — spomenie farár. — To je dobre! Takí ľudia vraj dlho žijú. Budete žiť!

— Bár by ste sväté slovo povedali!

Ešte toho dňa večer príde agent od asekuračnej spoločnosti. Istý Makar, okrúhly, starší pán. Chodil často za Srdovanom v obchodných veciach.

— Teda žije… žije? — vojde do hostinca a smeje sa.

— Žije, pán Makar, len neviem, dokedy to bude! — povie hostinská.

— A my sme v Bratislave počuli, že umrel. Aj veniec som mu už priniesol od spoločnosti. Nechal som ho v Klenove.

— Ba kieho…!

— No, pozrite, pán farár, — usmeje sa tá vyschnutá tvár najbližšie, — čo sa to len robí? Však mi Makar prišiel už i s vencom.

— Budete žiť, — povie mu, len aby povedal niečo.

— Len z čoho… z čoho? Veď nič nejem, a keď i zjem, — vydávim to. Vy ma len tešíte a ja neviem, akosi tratím nádej.

Ešte jednej návšteve sa poteší. Príde Sedlár i s Kačkou z Bratislavy.

— No, vidíš, Martin, — pozrie na priateľa, — už je len sušienka zo mňa! A bol som chlap — čo?

— Veru si bol! Nejedno zaucho si vysolil.

— Aj by sa toho zišlo. I teraz by sa zišlo všelikomu. Ale zo mňa je už nič. A ty sa šanuj, kým môžeš. Keby sa ja bol šetril, mohol som ešte byť! Lenže mňa zožrali ľudia — všelijakí galgani. A ty, Kačka, — nakladá i jej, ešte vždy mladej a peknej paničke, — daj si už pokoj s kadejakými hlúposťami. Máš dobrého muža. Iný by ti už bol dávno vykrútil krky. A však my sme tiež boli za mladi všelijakí — i to je pravda. Ale buď už poriadna. To ti je najlepšie…

— Veď si ona vystála svoje. I schudla už, hľaď! — odtiahne jej Martin blúzku, že by sa do nej ešte vmestilo niečo. — Ale čo s ňou? Navykli sme.

— Krv je krv… divá, nespokojná. Ale načim ju ovládať.

— Ten sa odoberá, — povie Kačka mužovi, keď sa rozlúčia.

Domáci to tiež už badajú. Nakladá žene i deťom. Keď sa staví Beňo — i tomu.

— Počuj, Paľko, — vraví mu ticho, — ty si mi tiež bol dobrým priateľom. Prišiel si k nám, zamiloval si si náš sedliacky ľud, i našu dolinu, ako i ja. Či sa ti to vyplatilo — neviem. To vieš ty. Mohol si byť pánom. Takto si sedliakom. Ale máš hodnú ženu, pekné deti a nikto ti nerozkazuje. Možno vykonal si múdre — možno i hlúpo. To vieš ty a to sa ti ešte ukáže.

— Neľutujem, — stisne mu suchučkú ruku, hľadiac smutne na priateľa.

— Tým lepšie pre teba. Ani nikdy neľutuj. Čo z toho? A Svarínskeho neopusť! Má ťa rád ako seba. Ak sa ja vyvalím, bude vás zas menej. A ten ma nesklamal. Nenechaj ho. On stratil mnoho, lebo mal rád, čo my. Nemá priateľov, keď nevyhral. Nech vyhrá, má ich vyše hlavy. Ostaň mu aspoň ty…

— Však i ja chcem jeho mať. A sme svoji!

— Čo teraz rodina? — mávne chorý zťažka rukou.

— Však vieš… A ty, Mišianko, tiež si tu? — zbadá v úzadí pri železnej piecke mladého Geloviča, vychudnutého a bez farby, ako zo štúdií.

— Tu! — podíde tento k posteli.

— A si už skončil?

— Som. Ostanem za čas tu na našej fare.

— No, nech ti Pán Boh pomáha! A pomôž pánu farárovi. Uč sa i ďalej a povedz svojim kamarátom, čo ti hovorím — ani zohnúť, ani zlomiť — vieš? Ináč zo Slovákov nikdy nič nebude… A zachovaj si — kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia!

— Však som i preto došiel domov. I ja by rád tomu žiť, čomu ste vy.

— Ale ste nie všetci takí… — vraví mu ticho a vážne ako z druhého sveta.

— Zato nás je hodne. Mnoho…!

— No, tak je dobre…!

Dni sa míňajú najmä pre chorého jednotvárne. Priblíži sa jeseň. Istého večera pribehne Božena na faru.

— Pán farár, mama vás prosí, otcovi je zle.

— Už som si netrúfal dočkať vás! — vraví mu Štefan umordovaný, keď si stane vedľa jeho lôžka.

— Už sa i rozlúčil s nami, — narieka stará mať. — Keď ja toto musím zažiť. Všetky deti ma nechajú. Čo ja hriešna stvora?

— Chcel som vám povedať, pán farár, — nechá chorý vyslabnutú ruku v jeho pevnej ruke, — ak by som zomrel, kázeň mi povedzte vy. Viete všetko, ale nespomínajte veľa. Zbytočné — ten ľud to i tak nepochopí. A zavolajte si do pomoci mestského farára, Spálika. S tým sme spolu sprisahali našich dobrovoľníkov na klenovskom námestí… — stiahne to srastené čierne obočie bôľom, rozplače sa, ale hneď ukojí. — A ohliadnite sa na moje siroty, keď ma už všetci nechali…

— Buďte spokojný! Vykonám! Ráno zahlaholia zvony.

— Kto umrel? Neviete? — spytujú sa ľudia ako obyčajne.

— Vraj ten Ičo Srdovanech, vravia toť Gužvarech ujec, — volá tetička Kuželech Sladonech kmotre na Mokradi. — Boli si dolu pre tabak. Tam to počuli.

— Ach-ach, — spľasne rukami objemná Sladonka, — chvalabohu, keď mu už odľahlo. Však ho už bola len škrupinka-škrupinôčka, — vypadnú jej slzy z očú. — Veru dobre, keď ho Pán Boh vzal! A keď som bola minule uňho, čo mi nepovie? Ešte vám vraj ja budem spievať na pohrebe… Budeš ty mne, budeš — myslím — ale kde? Tak je to…!

Ako tie zvony, tak sa rozvravia o Srdovanovi na celej doline.

— Ej, škoda ho! — ľutuje ho Kozák pod Orechovým. — Ten vedel bájkovať.

— Veru škoda! — osmutnie Paľko a Anna ho hneď i oplače.

— Keď si k nemu prišiel o niečo, i nahuboval, — spomína Matej Hobla, ten veličavný. — Ale ako mohol — pomohol. Ja som ho mal rád!

— Ach, bol on zázrak, keď sa nahneval, — rozkladá zas Krušina pred šenkom. — Mohol to byť akýkoľvek pán, povedal mu, čo mal, rovno do očú. Či bol župan a či minister — jedno.

— No, tam jeho panstvo, na moj’ dušu! — odcrkne si z fajky majster Vrúblik.

— Čo za panstvo?

— Azda toho nenašípal z ľudí?

— Len kde? Dlhu nechal toľkoto, hľa, — zdvihne kováč ruku nad ruku vysoko. — Ten legionár Mydlárech to vie. Povedal mi.

Ľudia chvália i hania — ako kde.

— Ale farárovi bude chybovať, — mudrujú Čreničania v šenku u Kaliniaka. — Takej huby nebude mať.

— Ba len aký mu text vyberie!

— Teba sa príde opýtať, počkaj! — pohodí hneď Dučka.

Pred obedom zájde Svarínsky do Srdovanov. V priestrannej izbe, kde sa niekedy radili drobní pracovníci, expedovaly sa noviny a čo — nájde domácich i Beňu. Mĺkvo pozrú bratanci na seba. Na vyvýšenom mieste leží Štefko Srdovan, drobný slovenský pracovník…

— Taký je, ako by len spal, — odhŕňa mať organtín s jeho obličaja, na ňom je chlad a uspokojenie.

— O jedného nás je menej! — povie Svarínsky bôľne.

— Menej!

— A pozajtre mal byť jeho súd s Grbalovom. Odhlásili sme to. Teraz ho už môžu súdiť!

Na pohreb schodia sa húfom ľudia zblízka i zďaleka. Chrám je nabitý. Tu sú i z Klenova mnohí — Slováci i Česi. Prídu i z tých, čo boli s ním v Pluku slovenskej slobody. A Svarínsky káže o zlatej rude, čo je ťažká, hranatá, ale obsahuje vzácny kov, ktorý sa prepáli v žeravom ohni života.

— Ako mu len ten farár ulahodil! — šepcú si ľudia, idúc na cintorín.

Nad hrobom sa reční. Doktor Hôrka vyzdvihuje zásluhy zosnulého, aké sotva kto mal naširoko-ďaleko.

„Lepšie by bolo pomôcť jeho deťom,“ myslí si Svarínsky.

Oproti stoja počerný Breda, Venduš z Bodovej, Beňo i Nelly Simorová a tiež im je to na mysli.

— A je to pravda, pán farár? — spytuje sa cestou Nelly, — nenechal vraj nič?

— Nechal asi toľko dlhu, koľko majetku, slečna. Musíme sa rodiny ujať. Odpíšem i pánu prezidentovi. Uvidím!

Ľudia sa rozchodia na všetky strany.

— Bol to potvora človek. Ani sa ich už viac takých neuliahne, — mieni starý Krivošiak, čo sa zas akosi vytiahol a krivká o palici.

— Veľký človek, — prisviedča pani Ganslová. — I Hosa-Iva mu bola na pohrebe.

— A vy čo, ujec Krivošiak, — pristaví ho farár s údivom, že je tu. — Ako ste?

— Ach, len tak… len tak, — odpovie. — Skoro štvornožky. Veru je to s tým štvrtým prikázaním všelijako.

— Prečo myslíte?

— Nuž — keď ho človek nezachová, zle je. Keď ho zachová, tu ho držia na tejto zemi, až mu je na všetko skonané.

— A veď ste vraj už boli na ceste, ujec, — nadhodí mu rechtor Kremenáč.

— A kam?

— Nuž na druhý svet.

— Však som veru bol.

— A čože vás vrátilo?

— Modlil som sa, pán rechtor, modlil, — odpovie starec s najvážnejším pohľadom. — Ale prídem v Otčenáši na to — ako v nebi, tak i na zemi? Nuž — pomysli si — keď je to tam len tak ako tu — ostanem! Aspoň kým mi ten Ičo neodpíše…

— Veselí ľudia! — blysne Nelly nebovým zrakom na Svarínskeho. — Takého ducha mať!

— To je už duch tejto doliny. Aspoň to máme, keď iné nie.

— Za tým duchom mi bude trochu ľúto.

— Len neodídete? — pozrie na ňu, tušiac, že mu chce niečo povedať.

— Ba áno! Pán doktor Mitrovič mi vymohol. Preložená som do Lipovca.

— Pomaly sa všetci rozídeme.

— Viete, mesto je mesto a ja som už len za tým. Chcem sa ďalej učiť. Ako som vám povedala — zapíšem sa na medicínu.

— Len či to zodpovie vašej povahe.

— Ó, ja viem, — usmeje sa Nelly, — zo mňa bude chirurg. — Nech mi len príde nejaký mužský pod ruku, tak ho dorežem.

— To pre toho Karola?

— Možno… I pre iných!

O Srdovanovom pohrebe rozpíšu sa i noviny. Zrazu ho nájdu. Priznajú mu i zásluhy, len vraj nevedel si nájsť miesto v zmenených pomeroch.

Nezadlho idú i druhí. Zomrie Fraštacký. Ešte pred týždňom bol u kmotra na zabíjačke. Zajedli si i vypili, a keď kmotor zaspal, založil mu plné črevá okolo krku a potom ho dobre potiahol za nos. Kmotor ak ťahá zo sna, tak ťahá, až sa všetko potrhá a tečie mu za krk.

— Nebude ten dobrý, ani keď bude umierať! — vraveli ľudia. A hľa, ako tíško umrel.

O deň neskoršie ide za ním i Matej Hobla, stály hosť u Srdovanov. Rakev má obrovskú, ledva sa vmestí na máry. Najlepší chlapi ho nesú a na každom kroku sa zamieňajú.

— Však to veru ten Srdovan písal preňho, — nesie sa hneď po doline. — Iste mu je tam smutno samému.

— A ešte písal pre kohosi, — doloží Jano Klupka, ktorý už i s Kačkinom myslí oženiť sa. — Písal veru.

— A pre koho?

— Pre toho Mikulu, čo ten kameň láme. — Ten mu vraj odkázal, ešte vraj nemôže. Má mnoho kamenia vyvoziť na hradskú.

— Je to pravda, ujec? — volá Kačkin za kameničiarom, keď ho stretne na Viedenskej ulici. — Že by už ten Srdovan…?

— Ale iď, ohava! — odvrkne mu ešte čosi a vojde do hostinca za vdovou — voľačo utŕžiť!

A ešte čosi vzruší fantáziu veselých ľudí. Istého rána kráča ujec Stránik z Viedenskej ulice s akýmsi črepom v ruke.

— Čo to nesiete, ujec? — pristaví ho Miško Mydlár, uzrúc ho zo dverí svojho obchodu.

— A to je veru z vašej verthajmky, hľaď! Vyzbíjali nám ju v noci.

— Ešteže čo? — zahrá to mladému mužovi v očiach. Beží do banky ako bez duše. A tu naozaj miestnosť otvorená a v nej stojí pokladník Lúčan ako stĺp — bezradne. Na verthajmke okolo kľučky diera ako dlaň. Vylámaný, a či vypálený veľký kruh…

— Šľak toho trafil! Musel to byť majster! Príde i nový vrchný, akýsi Dostálek. Šverca, aby sa už tu nezostaral, preložili za zásluhy do Matúšova. Nový četník, mladý ženáč plavých vlasov, vodových očú, rád by niečo dokázať a obzerá si miestnosť dopodrobna. Chcel poslať pre policajných psov. Čo však teraz, keď sa už sem vovalilo ľudí…!

— Koľko bolo v kase?

— Asi dvanásťtisíc.

— A tie čriepky kde sú?

— No, i Stránik si vzal niečo na pamiatku.

— Ach, — mrzí sa vrchný a beží do Stránikovie chalupy. — Načo ste sa toho len dotkli, vy… vy!

— A čož’ som ja vedel, že to ešte načim? — bráni sa cechmajster.

Zatiaľ metlár Kavka zo Síbu chodí po dedine s novinou. Príde i na faru.

— Dobré ráničko! A viete, čo je nového? Lesniansku banku vyrabovali v noci. Zobrali dvanásťtisíc… — vyratuje slúžke.

— To nám len ešte bolo treba! — udrie do Svarínskeho, práve keď sa oblieka. — Ale ten Breda hneď vravel…

— A to veru len keď už ten Srdovan zomrel, — vravia si ľudia. — Nech ten žije, nik sa neodváži.

— Však som vravel, — krúti hlavou Jano Gelovič, skúsený gazda, — tam sú peniaze nie isté!

— Počuj, Anna, — vraví žene Amerikán Chomút na Harušinovom dome v Čreniciach, — čo by sme si ta šli pre ne. Ak nám tam zlomia krky!

— Ale počuť — sú vraj asekurované.

— Ba len škoda toho Srdovana. Škoda ho!