ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedlárová nezdrží sa dlho pod Orechovým, kam sa uchýli pred rozhnevaným mužom. Prekvapená Evuša pomkne sa jej vo svojej komôrke ochotne na lôžku. Kačka nič netají pred ňou. Ani už potom nezohnú oka do rána.

— Počuj, — odtiahne sa Holúška k samej stene, — ale nech by ťa tak Martin tu našiel, to by iste ani mne nedaroval.

— Čo by ti len vedel spraviť? Ak sa chce biť — má sa s kým.

— A čo ty teraz, Kačka? — počne ju už i ľutovať.

— Čo ja viem?

— Mal by si ťa vziať on.

— Krkas? Oh, to je potvora. Ten len, kým sa dostane k tebe.

— A ti sľuboval?

— A koľko. Keď je však zle — už má ženu… tam kdesi! To je ozajstný chlap, vieš? Veď mu ja ešte ukážem, len nech budem s ním medzi štyrmi očami. Tie mužské sľuby — oh! I tebe Veston sľuboval, čo?

— No, nechytila som sa na to.

— A vidíš, tomu žena načim, Mohlo by ti s ním dobre byť.

— Len dokedy? — vzdychne si Evuša, zatiahnuc sa lepšie perinou.

— A čo počneš?

— Vrátim sa do Paríža. Tam sa dá žiť.

— Pôjdeme spolu, — oblapí ju okolo hrdla. — Myslíš, sa bojím? Ešte som mladá, a mladá žena sa nestratí.

Stará Holúška sa naskrze nepoteší, keď nájde ráno Kaču v chalupe. Nevyháňa ju, ani nevíta.

— Eva… dievča, — vraví dcére, keď je s ňou sama, — nie je to pre teba také kamarátstvo. Dostaneš sa len ľuďom na jazyk.

— Už som dosť.

Toho dňa Sedlárová ani nevyjde zpod krovu, aby ju nikto nevidel. Okolo obeda už sa nesie pod Orechovým, čo sa stalo minulej noci vo Višnech chalupe. Krkas vraj pošiel do Brna a stará Višnech narieka, ak sa len Kača obesila na dub. Anna Benech náhodou nakukne k materi s Aničkou na rukách. Nájduc tam nečakanú návštevu, hneď jej je všetko jasné.

— Ten tvoj už išiel do Bratislavy, — hovorí jej. — Stretli ho ľudia.

— Čož’, keď išiel? — zachvejú sa Kačke plné, trochu nablednuté pery. — Nemá sa prečo katiť. Nenašiel ho so mnou v posteli.

Anna je k nej dobrá, hoci vie, zišlo sa jej to. Sedlárovej je to tým nepríjemnejšie. Čosi ju vždy bodne, keď pozrie do tých jasných, sivých očú, hoc si ona vie mnoho odpustiť. Večerom soberie sa dolu na dolinu. Keď Martin šiel, tak šiel, a ten druhý už tiež nepríde… myslí Krkasa. Vyše Žeruchu postretne Vestona. Je dobrej nálady.

— Á, — pristaví ju, — aké šťastie. Kam idete?

— Muž ma nechal a ja jeho — čo ja viem? — hodí ľahtikársky hlavou. — Keby vám tak bola načim, mohla by i k vám…

— Prečo nie, Kačka? Prečo nie? Lenže… u mňa je neveselo.

— Môže byť i inak. Či nie?

— Čoby len nie!

— A kto vám varí? — blysne žene v hlave.

— Kto by? Nuž nik…

— A ja by som vám varila. Tak by bolo lepšie. Takto len na krčmárov robíte.

— Pravda je… — obzerá si ju Ivan. On mdlý a ona ani paripa. — Vy ste, — ponorí pohľad do jej čiernych očú, — vy ste, Katuška, zlatá žena!

Vojdú do školského bytu. Tu však niet ani len sadnúť na čo. V kúte posteľ. Akýsi stolík a hŕba kníh pri stene… to je všetko.

— A čo vy takto? — prekvapená tou prázdnotou, obzerá sa Kačka. Nečakala veľa, ale aspoň niečo. — Čo ste si byt nejako nezariadili? Veď dostávate peniaze.

— Už som to i mal, aj šlo, — stisne Veston plecami. — Komu kvôli mám to tu hromadiť? — zmatnie trpkosť vo vpadnutých zrakoch. — Žena mi ušla s dôstojníkom, Kača Klankech je — tam, Nelly — tam, Evuša — tam! Nuž pre koho? Ja si zájdem posedieť k Jozekovi. To je múdry chlap…

— A kde máte komoru?

— No, hneď vedľa kuchyne, — zažne sviečku a ukáže jej prázdnu, tmavú miestnosť.

— Taák? — pozrie naňho sklamane. — A z čoho by vám varila?

— Ha-ha-ha, — rozchichoce sa učiteľ podivným smiechom, ako keď píla zacvendží. — Ha-ha-ha!

— Čo vám je také smiešne?

— Nuž to… to! — dusiac sa prikyvuje jej. — Veď je to! — z čoho, keď som ja nie ako chrček pod medzou, pravda?

Sedlárovú na ten smiech prejme akýsi mráz a ešte tej noci je doma u matere.

— Má ten tvoj frajer šťastie, že ho Martin nedostal, — vraví jej stará, celá uplakaná. — Veru by mu nebolo jedno. A ty by si už tiež mohla mať rozumu. Nie si šestnásťročná, ale stará krava. I z fary ti odkázali, aby si prišla ta…

— By sa mi chcelo. Azda neviem načo? Vyštráfali by ma!

— Skorej by ti pomohli!

— Ta si i sama pomôžem.

Svarínsky ju veru darmo čaká. Ani nevychodí veľmi medzi ľudí. Vie, čo všetko letí o nej po dedine… od pani Ganslovej po pani Schatzovú v Klenove. Lež nech! — nik nevidí žiaľu na jej peknej tvári. V obchode u Mydlára nájde Adama Lúštikech, ktorý sa ešte vždy neoženil.

— Ej, Adamko, — usmeje sa naňho, — veru si ty neber, ktorá sa ti núka. Radšej si vezmi mňa.

— Ty máš muža! — obzrie si ju starý mládenčisko.

— Keď ma ten nechce.

— A ty si parádnica. Tebe len veľa peňazí.

— Veď ty zarobíš. Či nie?

— Kde by len zarobil? Ty si nie pre mňa, — krúti Adam hlavou. — Ja chcem takú, vieš, čo by si doniesla.

— Ach, pozrime si ho len, zázraka!

Keď Sedlárová nejde na faru, nadíde Svarínsky sám do Višnech chalupy. Ona i sľúbi, všetko sľúbi. Ináč ľudia pomaly ani nemajú času o ňu sa vystarávať. Práce pribúda čo deň — v sadoch i na poli. Kosci vychodia na lúky včas, ešte ani nesvitá. Chlapci niekedy ani neľahnú doma. Niektorý zájde si len pre kosu rovno od frajerky. Ale ani starí nelenia. Ešte len i Krívošiak ožil, nakoval si včera a dnes idú šústať do doliny. Vzduch je svieži a veselá vrava ozýva sa odtiaľ i odinakiaľ. A vtáčatá spievajú, až to sladne v duši.

— Ani ten náš rechtor krajšie nezahrá na organe, — vraví Jano Zadných, vystrájajúc sa s Krivošiakom a inými.

— Krivošiak… Kri-vo-šia-ák, — napodobňuje s neďalekého topoľa akýsi drozd meno gazdovo napodiv. — Kri-vo — kri-vo…!

— Ach, ja tebe tristo materí, — oprie sa ujec na kosu, — a ako ty mňa znáš? A ešte sa mi i posmievaš?

Chlapi sa rozosmejú a ide sa veselo do roboty.

Na cintoríne kosia šiesti pánu rechtorovi. Kremenáč s nimi v rade. Tu je len ešte veselo. Kosci radi by ho vysiliť. Ale Kremenáč je Kremenáč. Ohorený, v cvičnej košeli, berie za dvoch. Pot mu steká s tváre, ťažký — ako hrachy. Už sa dobre narobili, keď príde i Milka — s predobedom.

— Dobre, že ideš, — volajú na ňu mládenci. — Veru nám už vytrovilo.

— Ponáhľam sa ako stonožka, — usmeje sa dievča tým podivným, smutným smiechom.

— Ba nevieme sa ťa dočkať. Už sme si i zaspievali z dlhej chvíle.

— A ktorú?

— Tú o tej hrdej dievke. Znáš ju? — počne halačiť Ičo Topoľcech, tvrdý mládenčisko:

— A ty koho by si rada? Akého? — zachytí ju Klupka za ruku a zatočí.

— Nijakého! — červenie sa dievča, ako húska biele. Len vlasy má čierne a oči ani nevädza. — Veru nie!

— Ale iď… Čož’ my nevieme, že toť Ičo.

— To len vymýšľate. Kto by mňa chcel, keď som chudobná, — ani sa len nepozrie na Topoľcech mládenca, hoci ju hltá očima.

halačia ďalej:

Chlapci sa nedajú ponúkať. S chuťou zjedia i vypijú, čo im Milka priniesla, a zabávajú sa na piesni…

Na hradskej zahrčí voz. Fraštacký sa ponáhľa s fúrou do fabriky na Osadu.

— A ste počuli, — utiera si Ičo vyhriatu tvár ručníkom, — ako onehdy dostal Krivošiak Fraštackého?

— Fraštackého? Ale…!

— Veru, — prisviedča mládenec. — Krivošiak šiel z mesta a nohy ho nechcely poslúchať. Stretne ho Fraštacký, vezúc komusi zbožie do mesta. — Ej, keby ma kto odviezol, — volá za ním ujec, — štvrtku jačmeňa by mu dal. — Neklam, chlape, — kričí ten s voza. — Ba pánubohuotcuprisám — dal, veru! Za nejakých dvadsať minút hrčí Fraštacký nahor. — No, sadaj! Ale mi dáš, čo si sľúbil? — Ako by nie! Mám jačmeň, len radosť… Aj ho zavezie pekne až do dvora. A teraz — daj! Čakal — Krivošiak príde do zmätku, ak nemá jačmeňa. Ten však len siahne rukou do vrecka, vyberie pekné zrnko, a prehryznúc ho na štvoro, podáva mu: — Na, aby si nepovedal! Štvrtka jačmeňa — nie? — Ach, vred teba hádzal — tak ma ešte nikto nedostal! — šibol Fraštacký kone a letel ako vietor do Čreníc. Teraz sa ani v krčme neukáže. Všetci sa mu smejú…

— Ha-ha-ha! to sa dostal, — zabávajú sa mládenci a zas sa chytia do piesne.

— Ale počujte, — zdvihne obrvy Čelkech harmonikár, pozrúc bokom, ako Milka sbiera veci do servítky, — nám je tu priveselo. Aby sa nám to nepomstilo nejak.

— A čo?

— Nuž tak si nad mŕtvymi vyspevovať.

— Ale iď! — obzrie ho Klupka pohŕdlivo. — Azda sme baby?

V nasledujúce dni sa suší. Prídu ženy i dievky a je ešte veselšie. Spev sa nesie, kým schnú kvietky, vyrastené na hroboch.

— To by malo tu ostať, — spomína Trúskech vdovica.

— I tak by zhnilo. Čo z toho? — vraví rechtor. Hrable sa mihajú v šikovných ohorených rukách. Seno sa prehadzuje na ostrom slniečku, dodáva farby dievčenským líčkam. Vzduch sa rozvoniava.

počne zasa Milka svoju.

— A čo ty len vždy tú smutnú? — pýta sa Milky vdovica.

— Keď mi taká svedčí, tetička, — naberie dievča viazanicu sena pod hrablisko a vykladá na kopu.

— Čoby ti len! Však si ako lusk, Bude mať ten Ičo do čoho zahryznúť.

— Čo za Ičo?

— No, Topoľcech. Už sa azda ožení. Čo neviem?

— Zle to viete!

Dobre sa robí, len od Vysokej sa pomráča akosi. Ale veselá vôľa neopúšťa mysle. Zájde i vyše dediny, kde sú cigánske chalupy.

— Aký bude čas? — pýta sa Klupka starého Petra.

— Čo ja viem? — odpovie tento, hoc ani nevidí mládencov, čo ho obostali. — Keď náš dade žil, vyšiel ráno z búdy. Pozrel na hory. — No, ak nebude pršať, bude čas, deti! Tak nám povedal. Vtedy sme vedeli všetko, teraz nič.

Vtom skričia Cigánčatá a Cigáni, vyjdúc z chatŕč, dívajú sa do šera, kde brnká čosi čierneho.

— Šo je?

— A hľa, toť, — ukazujú na zemi podivného tvora. Telo ako myš a miesto predných nôh široké blany ako krídla.

— Tchoreč nane, — povie Piško znalecky.

— Dýček (chrček) nane, — pridá Jano Baláž, legionár.

— Ponkan (potkan) nane, — mrká Cigória. — Šo to?

— Baža (žaba) nane… Šo to?

I podíde starý Peter a ohmatá tvora.

— Ó, to je mladý podeprej!

— Ba netopier, — zamieša sa Klupka. — Čo to len tak vykrúcate.

Ale Jano nenadarmo obalkuje sa dnes okolo Cigánov. Už to má vyrátané. V noci vyjdú Zapperech paholci s kanónmi vody. Kdesi jej načim na kapustniská. Mládenci ich pristavia a vypustia vodu rovno spiacim Cigánom do otvorených búd.

— Šo to? Prší? — dvíhajú sa títo jeden po druhom.

— Jojój! — počuť výkriky z chatrčí. — Však už periny plávajú.

— Šo je? — vyjde Jano Baláž a zmeria očami jasnučkú oblohu. — Oko ako jašno a voda plná búdy, — šomre rozospatý.

— To vám iste Hosa-Iva porobila, — počuť s hradskej, kade miznú neurčité tiene.

— Ach, šľak ju trafil!

Už by sa zasa bolo čím baviť celej doline. Na druhý deň večer nastane však odrazu poplach po dedine. Ľudia bežia k cintorínu ako bez hlavy. Hen nesú fľašu octu, hen zas mentolky.

— Milku rechtorech zabilo… Milku rechtorech, — nesie sa s hrôzou z úst do úst.

— Padol na ňu stĺp — betónový!

— Ach, čo len zas tá úbohá mať?

I Svarínsky sa ponáhľa… i Nelly Simorová… a kto všetko. Oproti ide Kremenáč ako bez seba.

— Čo je? Čo sa stalo, pán rechtor?

— Už je po nej… darmo! Smadžglo jej hlavu… darmo! — odchodí zúfalý.

Pri vchode do cintorína zástup zvedavcov. V bráne zaseknutý voz, naložený senom. Ľavý cementový stĺp na bráne vyvalený, ako by ho uťal. Vrchom je vrazený do hrubej čerešne, šumiacej smutno v súmraku. Pod čerešňou dievka, prikrytá šatkou. Vidieť jej len konce bielych nôh.

— Milka — ach, Milka! — božekajú ženy.

— Tam stála za stĺpom pod čerešňou, — vysvetľuje Jano Zadných. — Nik ju ta neposlal a ledva kravy potiahly, už sa i stalo. Ten stĺp jej padol rovno na hlavu.

— To ju tak šúchalo, — vraví skoro šeptom Anna Topoľcech.

— Preto bola vždy taká smutná. I vtedy, keď sa smiala.

— Aj si tak spievala — Pozrite, tatenko, na lesniansku vežu, už moju slobodu do uzlíčka viažu. Viažu mi ju, viažu na štyri chĺpočky. Už ju nerozviažu kňazove ručičky…

— Čo to? Ako to? — pošomrú si niektorí. — Ale — nešťastie. Čo iné?

— Ten stĺp, — mudrujú niektorí, — mal byť takto a takto. Taký mordár!

— Čo už teraz? Ona viac nevstane! — vraví rozumne pani Ganslová.

— Jój, poďme odtiaľto! — potrhne Irmu Nelly Simorová.

— Čo je človek? — vzdychne si Svarínsky, idúc do fary. — A ako len títo ľudia vedia všeličo vysniť, vycítiť? — príde mu na myseľ obličaj dievčaťa, i tvár tetičky Stankech na Božej Hrsti. — Čo je v tom?

Dolina sa chystá na veľký pohreb. Ľudí je veľa, tu je to tak často. Milku vystrú v škole. Ta príde smutná mať a zaplače. Sem ju idú pozrieť vrstovnice i vrstovníci. Zasypú ju kvietím a večer shromaždia sa smútiaci spievať pobožné piesne o márnosti života. Ona si už leží pristrojená, ani nevesta. Ticho sa odoberajú od nej. Na chodbe Štefan Topoľcech zastane a zafiká.

— Čo ti je? — pýta sa ho kamarát.

— Nič!

V kostole horia všetky sviece a je veľa-veľa plaču. Nelly Simorová všíma si farských Kačky, Milkinej sestry. — Aká je len nežná! Čelo okrúhle, hlboké oči, výrazné ústa. Mona Líza! Len maliara! — Svarínsky zas do kázne vpletá smútočnú pieseň dievčaťa, siroty:

Oka neostane suchého v nabitom chráme. I na cintoríne… Keď sa však rozchodí zástup po uliciach, už letí nový chýr.

— A ste počuli, čo nového? — vraví Srdovan Svarínskemu.

— Len nie zlé?

— Pre koho aké.

— No?

— Sedlárová Krkasa vyfackala. Prišiel za ňou v noci do chalupy. Vpustila ho, ale keď sa jej počal pritierať — facla mu takú sedliacku. — Na, teraz si už zas nie ženatý? Už si chlap??… a ukázala mu dvere. Višnech stará prišla nám s tým hneď ráno. — Ale — vraj — pane, to bola facka! Dobre zrkadlo nespadlo so steny!

— Tak mu načim!

— Ba tak, — povrávajú si ľudia. — Čož’ tu? Nech si ide za svojimi, odkiaľ je.

— Eh, šikovná žena si pomôže. Však keby nie pre iné, pre to zaucho musí jej ten Martin odpustiť.

Kača však nič, keď on nič. Chystá sa s Evušou Holúšech do Francúzska.

— Čož’, ja sa ešte vyživím! — pozrie si na ruky.

Martin však zas dostane list a istého dňa len vojde do Višnech chalupy.

— Kača, sober sa a poď!

Ona ani nemukne. Posbiera si veci a ide za mužom.

— To sa dalo predvídať, — hovorí pani Ganslová. — Nemôže bez nej žiť.

— Ach, to je muž, — diví sa Simorová. — Druhý by ju zabil… — Príde jej na myseľ Karol. — No, ten by iste nebol taký veľkodušný.

Nelly žije svojej pasii. Pekne sa šatí — najmodernejšie. Vyjde si obzrieť vilu Mahulienu, pre ktorú ani neodišla z Lesnej na prázdniny. Počká na Karola, povypráva si s Gelovičech študentom a chystá sa v duchu na veľký deň, vojsť ako pani do krásneho bytu. Vypráva Irme, čo a ako to bude. Dedinských vecí všíma si menej. Keď postretne Betku Šaragech, všimne si, ako to rúcho jednako len nie je na ňu uliate. I poshovára sa s ňou, ale ju bližšie nezaujíma.

— A veru kázali vraj o nej pán farár v nedeľu! — počuje v dedine.

— Čoby len, — vyvráti to Nelly rozumne, vybadajúc v tom ostrovtipe hneď čiesi žihadlo, namierené proti Svarínskemu. — Ten má dosť iných starostí.

Ak totiž koho na doline, dnes si ešte všíma tohto zvláštneho človeka. Aj ho trochu v duchu obdivuje. Vidí, je osou celej doliny, hoc ním i iní hýbu. Tu Beňo, tu Srdovan, aspoň sa tak zdá. Skusuje, ako zvesť o ňom šíri sa na všetky strany, ako zas i nenávisť hrnie sa naňho so všetkých strán.

Svarínsky naozaj cíti, ako prestáva patriť sebe a svojej rodine. Verejný život odtŕha ho od tichej práce, stŕha do divého víru. Ide so svojou pravdou a s pravdou slovenskej doliny do miest, i do Prahy a nachádza i porozumenie. Doma zas obstanú ho starosti o duchovné i hmotné veci — Úverný spolok… cementáreň… tehelňa…

I teraz práve sa nad tým zamýšľa, keď — zaklopú.

— Voľno.

Dvere sa pomaly otvárajú, ako neistou rukou. Na prahu stretne sa s podivne vysmiatym Vestonovým pohľadom. Nohy ho akosi nechcú niesť.

— Čo je, pán učiteľ? — vstáva mu v ústrety, nechápuc, čo je s ním.

— Eh… gajdy zdochlé, pekne maľované, — uškŕňa sa došlý skoro nepríčetne, — idem sa od vás odobrať, pán farár… A potom… potom — obesiť…

— Ba kieho? — pochopí hneď stav Svarínsky. — Sadnite si!

— Celkom vážne to vravím. Pôjdem sa obesiť!

— Dobre, dobre, — rozmýšľa, čo s ním. — Ale ste zúčtovali, ako som vám od Beňu odkázal?

— Načo? Tu som, a ak ľúbo, dajte ma četníkom!

— To veru, — chytí mu ruku priateľsky. — Ja len, aby nebola z toho i pre kuratórium nepríjemnosť. Viete čo? Keď už spomínate četníkov, spravme pred nimi o veci zápisnicu. Dobre?

— Pre mňa! Ja som hotový.

— Tak choďte vopred. Prídem za vami. Veston vyjde neistým krokom. Svarínsky chce si ešte čo-to prichystať na poštu. Je si načistom — na toho človeka došlo a niet ľahkého rozuzlenia. Napíše dve-tri adresy na prichystané listy, keď zasa zaklopú.

Vojde Žerucha, vyparený načerveno.

— Prosím vás, pán farár, — hovorí sporo a ako by sa vyhováral, — u vás bol pred chvíľou pán Veston. Čo je s ním?

— Prišiel sa odobrať…

— Ten človek už nemá dobrý rozum. Tak to robí ako bez hlavy. A mne dlhuje pekných pár korún. Ako ich dostať?

— Neviem.

— Ej, a už som ho mohol poznať, — škrabe sa krčmár za uchom. — Ale sa i ukazoval a hneď zas bolo po ňom. Nechal si u mňa groša a hneď ho vynosil. Rozdal to kdekomu. V posledný čas nie je to už s ním nikam.

— Nešťastný človek. Škoda ho!

— Teda vy by ste nevedeli pomôcť?

— Ako? Práve mám starosť o školské peniaze. Idem za ním na četnícku stanicu. Možno, vyjdem i hore. Príďte potom a odkážte, prosím, i Beňovi. Ste členmi kuratória…

— Sme.

Vo dverách stretne sa Žerucha s Ondrom Šíverom, od potoka.

— Ani nič nevrav! — mávne mu rukou, že je po všetkom. — Mali sme mať rozum.

— Ale mne je dlžen okolo tisíc päťsto… — hľadí príchodzí vyjaveno.

— A mne? — vzdiali sa Žerucha. Ešte dôjde i Toporcová. Tiež má uňho čosi. — Škoda sa ti ustávať, — uškrnie sa na ňu Šívera.

— Ale jednak, — probuje i ona, — mali by ste nám to nejak, pán farár!

— Ako, dušičky moje? Nie som jeho tútorom, ani žírantom.

— Veď my vieme.

Na četníckej stanici sedí si Veston spokojno a beseduje so Švercom, ako by nič. Keď dôjde Svarínsky, zopätuje svoje, nakláňajúc sa na stoličke zprava naľavo.

— Pán vrchný, — stane si pred neho, — robte so mnou, čo chcete. Dajte mi retiazky — no!

— Ba viete čo, páni? — obráti sa Svarínsky k četníkom. — Prosil by som vás o niečo.

— O čo? — hľadí Šverc úslužne. — Dajte mu vody na umyvač. Potom si porozprávame.

— Prosím, — vyjde četník. — No, nech sa ľúbi…!

— Poslúcham… — kníše sa Veston ku dverám. — Ja… ja… kvôli vám, pán farár — všetko!

O chvíľu vráti sa vyumývaný, čerstvejší. Oči mu mihajú spokojnejšie.

— Počujte, pán farár, — usmeje sa kamarátsky, — vy ste museli študovať i medicínu.

— Prečo myslíte?

— Keď ste ma dali tak vyumývať. To tak liečia paralytikov.

— Videl som vám mrienky na očiach. Azda vám to, reku, prejde.

— Aj mi prechodí. Pozrite, ja vám tie účty spravím!

— Tak poďme hore do školy, — vstáva Svarínsky, — a spravíme to!

— Poďme!

Cestou zbadá farár vychudnutého Miška Geloviča, teologa. Ide odkiaľsi shora.

— Miško, — pristaví ho, — už si doma?

— Už, pán farár. Už je čas! — A nemáš čo robiť?

— Nemám — prechádzam sa.

— Tak vieš čo? Prejdi ty za slečnou Simorovou. Povedz jej, ideme na Klábové. Potrebujem ju, keby vyšla s nami. Ak sa ti páči, vyjdi s ňou. Bude jej veselšie.

— Dobre, pán farár!

— Idete na pytačky do kopaníc? — volá na nich Srdovan zpred hostinca, opásaný bielou zásterou. — Poradím vám dievku, ak by ste chceli.

— Zišlo by sa, ale — eh, gajdy zdochlé, — postáva Ivan. — Huba sa mi akosi kriví. Nestavíme sa?

— Máme prácu. Viete, čo ste mi sľúbili!

— Tak je, — vytiahne sa delikvent do kazateľskej pózy. — Čo som sľúbil — sľúbil som. A ja vám, Jánovi Svarínskemu, nespravím tu nepríjemnosť. Poviem vám všetko, kde a komu som čo dal. A potom… Ba ani to vám tu nespravím. Ja sa potom pôjdem obesiť na Moravu.

Slnko pečie. Na hradskej belie sa prach. Ľudia ich stretajú a ohliadajú sa za nimi.

— Čo je šťastie? — reční Veston, ako by mu zas voľačo stúpalo do hlavy. — Iba muška zlatá, vôkol tvojej hlavy lietajúca, hovorí kdesi náš Neruda. Ej, gajdy zdochlé, pekne maľované… a je to i pravda. Či nie? A v nešťastí muža vždy — cherchez la femme — hľadajte ženu! Gajdy zdochlé — mám toho celkom dosť. A ak so mnou táto zem nestratí nič, nestratím s ňou nič ani ja. Len som chabý… už som to mohol mať za sebou — eh! Či je nie hnus človek ako ja?

— Nie! — naslúcha hrozným slovám Svarínsky, až tŕpnuc. — Len ste veľmi nešťastný, priateľu.

— A ja som chcel, — pokračuje Veston, — i dobre som chcel, ale nebolo možné. Čosi mi nedalo, čosi vo mne i okolo mňa. Čítal som Bibliu. Ale načo ju čítať, keď ju nemôžem ani jediným nervom plniť? Predal som ju Polevovi — tomu osoží. A počujte, pán farár, -— pristaví sa naraz pri Srdovanovej záhrade, — nehanbíte sa ísť so mnou hore dolinou?

— Čoby sa hanbil?

— Ľudia sa dívajú na nás a ja som opitý, — povie Ivan s nenapodobniteľnou úprimnosťou v očiach.

— Poznajú nás oboch — vás i mňa. Môžeme vedno bez akej nehody!

— Nechcel by vám škodiť, — vraví ďalej, ako by musel. — Boli ste ku mne dobrý. Keby všetci boli bývali ku mne takí. Ale — však mi nešli poruke tam hore. Vidíte, ja viem pochopiť i vás, Slovákov. Mňa to hrýzlo, poznať, čo sa robí. I preto som predal napokon Bibliu a šiel do šenku. Však je poriadnemu človeku v tejto dobe iba zahynúť.

— Vám bola treba spoločnosť — oprieť sa na niekoho. Žena, dobrá žena!

— Ha-ha-ha, vidíte! — rozosmeje sa nervózne. — Cherchez la femme. Prišli ste na to. A ja som ju hľadal, hľadal — nie dámu — ženu! Nie pre bohatstvo, pre trochu duše a tepla… A nenašiel som.

— Počnite znova, priateľu! Ešte ste mladý.

— Ale nervy už nefungujú. A či priveľmi fungujú. Neviem, ako vám to zúčtujem v tej škole.

— A máte kľúč?

— Čoby mal! Všetko som pozamykal a kľúče oddal Polevovi. Nemyslel som sa už vrátiť.

— A kde je Poleva?

— Myslím, na Toporci v škole.

— Poponáhľajte sa za ním. Počkám vás na môstku. Dobre? — stíši krok Svarínsky.

Pod chalupou vedľa cesty leží Jozek, vyvalený v tráve. Na zemičke ako dlaň kvitne niekoľko koreňov zemače. Pod vŕbami pasú sa dve kozy — jedna biela a druhá strakatá.

— Čo vy, Jozek, — volá naňho farár, — počúvate, ako vám rastú zemiaky?

— No, čo? — požmurká zarastená tvár. — Dosť som sa narobil.

— Ale vám voda vezme chalupu. Mali by ste hať spraviť. Taký násyp!

— To nenačim. To je voda, keď jej čo postavíš do cesty, berie viac!

Horevyššie počuť prať piestami rovnomerne, rytmicky.

— Kam, pán farár? — volajú z vody Stankech dievčatá, Anna a Mariša, v červených sukienkach, podkasaných do kolien. Voda im chyce akúsi plachtu z rúk. — Kam idete?

— Do školy na Klábové. Ako gazdujete?

— Smutno, pán farár. Príďte nás potešiť!

— Prídem!

„Aké sú len červené a svieže,“ mihne sa mu v hlave. „Niet farby na svete krajšej ako v dievčenských lícach, keď sa perie alebo seno suší…“ Ešte sa obzrie za nimi. Perú. Rytmický tlkot piestov dolieha vždy tichšie a tichšie. Dôjduc ku kamennému mostu, sadne si na zábradlie.

— Ako vám je dobre! — vyruší ho Nelly, sprevádzaná Gelovičom.

— Dobre, že idete, slečna! — vysvetlí jej vec a srovná pritom rumeň jej líc s tou tam pri potoku.

— A kam išiel Veston? — pýta sa študent.

— Po kľúče k Polevovi.

— A dávno?

— Dosť — mohol by už tu byť.

O chvíľu vidieť ho už ponáhľať sa pomedzi stromy. Keď však dôjde na pár krokov — zastane, ako by uťal. Vyvalí oči na Nelly, vyparádenú v šatočkách, ľahunkých ani hmla.

— Gajdy zdochlé, pekne maľované, — spustí ako verkel. — Beštia špásovná!

— To ste vy, slečna, — pošepne jej gavalier.

— Joj, ten už nemá dobrý rozum!

— Ja, slečna? — začuje slová. — Mám ho priveľa, preto tak ostro vidím všetko.

— A kľúče máte od školy?

— Nemám. Polevu som nenašiel.

— A kde je?

— Doma, hen, — ukáže na strmý vrch. — Tam na Pántovom. Kým pôjdem za ním, večer je.

— A ako vojdeme do školy?

— Oknom.

Klábovská škola stojí si ticho, ohradená plotom. Deti sa už rozutekaly po lúkach husi pásť a kravy. Tráva už počína hnať i na dvore. Sem vojdú Svarínskovci. Príde i Žerucha, Beňo, učiteľ Danek, z hornej školy, Toporcová… Ale čo — ešte na dvor ako-tak, len dnu nedajbože. Dvere pozamykané, okná pozatvárané.

— Musíme vybiť okno, — rozhodne Svarínsky a už i brinkne tablica. Vyrazí ju palicou.

O chvíľu je okno otvorené. Veston vojde po poistenky. Len dlho nechodí. Toporcová prinesie už i stoličku z domu pre predsedníctvo kuratória.

— Čo je s ním? — obáva sa Beňo, keď počuje, v akom je stave. — Čo by sme šli za ním niektorí.

Vtom sa však už i hlási čakaný. Podajú mu ruku a on skočí s okna na zem, čo ostalo úhorom.

— Už to mám! — máva papiermi v ruke.

— A máte to i popodpisované?

— Čo neni — spraví sa! — povie, už ako pri najlepšom rozume. — Ja vám, pán farár, nechcem narobiť nepríjemností. Ja si vás ctím.

— Tak dajte to sem, — vezme Svarínsky poistenky a pozerá jednu po druhej. — Slečna, značte — prosím… Za knihy do žiackej knižnice Kčs 53.— … Za dve metly Kčs 6.— Za kriedu, papier atď., podľa účtu Kčs 83.—

Simorová značí drobným, úhľadným písmom. Žerucha zas ukladá poistenky jednu na druhú.

— A to je čo? — podá Svarínsky Vestonovi papier.

— Poistenka na drevo, čo tu pílil a rúbal…

— Nemáte to podpísané.

— Dám to podpísať.

— A kto rúbal?

— Hja, — nakrivia sa Vestonovi ústa… — ha-ha. Ten to už nepodpíše. Ujec Gužvarech, ten hrbatý… Zomrel!

— A čo tu?

— To je poistenka za celoročné zametanie a okurovanie.

— Čo ste ju nedali podpísať?

— Tú môžem.

— Kto to robil? Len nie tiež ujec Gužvarech?

— Čoby! Podkuroval a zametal školu učiteľ Ivan Veston.

— Tak to aspoň, prosím vás, podpíšte! — povie tupo Svarínsky. Inde by ho už iste trpezlivosť opustila, tu nie. Pohliadne na Beňu a vidí tú istú nesmiernu ľútosť i v jeho očiach.

— Ešte je tu jedna, — podáva Žerucha.

— Zaznačte ju, slečna!… Za učebné pomôcky firme… Viac nemáte?

— Nie, — stisne Ivan plecami. Len ak by boly dnu.

— Poďme teda dnu! — povie predseda a celá komisia jeden za druhým vojde pekne, rúče oknom do školy. Najprv Veston, potom Gelovič, Svarínsky, Žerucha, slečna Simorová a napokon i učiteľ Danek. V učebni je už hodne prachu. Skriňa je otvorená, stolík tiež.

— Pozrite, slečna, či tam v priečinku niet ešte voľačo, — povie Svarínsky.

Tá sa zaprehrebá s Vestonom v papieroch. Ale nič.

— Niet tu už viac nič, — zdvihne Ivan hlavu ľahostajno.

— A vydali ste ešte?

— Vydal.

— Tak si aspoň nadiktujte — čo — kde a kedy?

— Vydal som, — vezme si kriedu do ruky a značí na tabuľu, — Turákovi sa rezanie dreva Kčs 75.—, Majerovi za skriňu Kčs 300.—. sklárovi za tri okná na škole… — píše a píše.

— Čo by sme k účtom priložili i tú tabuľu, — nahne sa Svarínsky k Beňovi.

„Nešťastný človek!“ čítať z očú Simorovej, i z očí ostatných.

— Už ste všetko napísali?

— Už!

— A nechybuje?

— Neviem, — ovisnú mu ruky. — Neviem viac — robte so mnou, čo chcete… Viac neviem, čo mi odtrhnete hlavu, — vypovedajú mu nervy službu.

— Slečna, — pozrie Svarínsky na vzrušenú Simorovú, — dajte do zápisnice — Komisia sa sišla, vyúčtovalo sa čiastočne. Ináč nie je možné. Pán učiteľ nám to podpíše.

— Podpíšem, čo sa ľúbi. Len nech už mám pokoj!

— Pokoj? — zosŕkne vtom kolega Danek, chudorľavý, zamýšľavý človek v mladých ešte rokoch. — Ako ste si to mohli takto zanedbať? — badať i zo spôsobu reči, aký mu je ďaleký. — Čo nám tu robíte takú hanbu?

— Hanbu? — podchytí ho, ani keby ho potiahli na drôtoch. — Ja viem, robím hanbu… sebe, vám, každému, kto sa so mnou stýka. Čo ja viem? — svesí smutne hlavu. — Ale kto je tomu všetkému na vine? Ja?… Ja som chcel… — vzchopí sa odrazu. — Pán farár Svarínsky, nechcel som?

— Vy, taký vzdelaný človek, a takto, — rozčuľuje sa Danek, upierajúc naňho mdlé oči opovržlivo. — Vy…!

— To je práve to, — vycerí Veston zuby, ako by len chcel niekoho uhryznúť. — Tá vzdelanosť, ach! Nabili mi hlavu všelijakou múdrosťou, ale srdce ostalo prázdne. Pripravili ma o vieru… o vieru v Boha… o vieru v ľudí a tým i o vieru v seba! Nadávajte, koľko sa ľúbi, — obzrie posmešne prítomných, — ale nielen mne! Keby som ja mal viery aspoň stú čiastku z toho, čo mám rozumu. Lež takto? Človek chce… chce… a všetko sa sosuje na hromadu. Kto sa v tom vyzná?

— Keby ste boli naozaj chceli, inak by to muselo byť, — nepustí Danek.

— Inak? Nie, pán kolega… Ja som chcel, ale som sla-búch! — vykríkne, ako by ho bodol niekto.

— Som… som… — zbledne ako stena a vypotáca sa dverami do pitvorca.

— Nehádajte sa, prosím vás! — tíši ich Svarínsky. — Pán učiteľ, — volá za Vestonom, — poďte nám ešte zápisnicu podpísať!

Vráti sa ako vo sne… podpíše a vyjde. Nastane hrobové ticho. Prítomní hľadia na seba bez slova. V očiach javí sa strnulosť, ako by čakali, že v nasledujúcej chvíli praskne to tam v pitvorci a Vestonova tvár vysmeje sa všetkým účtom na svete, i spoločenskému poriadku… zemi i nebesám.

Nepočuť však nič.

— To je hrozné, — preruší ticho Nelly, odstúpiac za zamračeného Miška Geloviča. — Ja sa bojím.

— Ale koho, slečna? — ozve sa tupo Svarínsky.

— Také niečo nezažil som ešte, — zašomre študent.

— To stojí viac ako jednoročné prednášky, — premáha sa i Beňo slovom. — To nezabudneš!

— Nie veru. To by mali skúsiť Solovčík a iní…

— Ale on bol nedbaj! — nevie sa uspokojiť Danek, hovoriac o ňom ani už o nebohom. — Nemuselo to byť. Neraz som mu vravel. I teraz, keď mal účtovať — usporiadajte si veci. On mal na všetko dosť času. To duchov vyvolávať… to — to, to — oné. Keď dostal aký groš, kto pýtal — tomu dal. Kde by to mohlo inde dôjsť?

— Pán učiteľ, — on je chorý.

— Ale potom nech sa ide liečiť.

Pomaly sa rozchádzajú. V pitvorci je okno celkom pri dverách. Nájdu ho otvorené.

— Tadeto vyšiel?

— Iste… — krčí sa Nelly, usilujúc sa von dostať. — A vy, — pustí sa študentovej ruky, keď je už na zemi, — kam sa ponáhľate? Nepočkáte nás?

— Mám ísť ešte k rodine.

— Počkajte, slečna, — povie Svarínsky, — čo podám ruku tomu človeku!

— Len kde je? — pozerajú ho na všetky strany. — Nie je v studni?

Danek sa nahne ponad srub, ako stojí naprostred dvora s veľkým kolesom.

— Nie je?

— By sa mu chcelo!

— Keď hovoril, — hľadia Nelkine oči ustrašeno.

— Kto vraví — nespraví, — uisťuje Toporcová, smierená i so stratou.

Žerucha hľadá ho v drevárni, i v záchode. Nikde ho niet. Konečne Svarínsky podíde k učiteľskému bytu. Chytí kľučku a otvorí dvere.

— Že nám to neprišlo na myseľ!

— Jaj, nechoďte ta, pán farár! — zaskočí ho Nelly, chytiac ho za ruku. — Nechoďte!

— Čoho sa bojíte?

— Neviem… ale ak má zbraň, môže sa niečo stať.

— Čoby sa len stalo.

— Ja už musím, — odberá sa Paľko od bratanca. — Ešte mám prácu.

— Počkaj chvíľku. Však, je to zaujímavé?

— Je!

— Aspoň srovnáš, čo to má ten náš ľud v duši. Nijaká moderná vzdelanosť mu to nenahradí.

V kuchyni je šero. Svarínsky ide popredku. Zaklope. Nič.

— Pán učiteľ, a ste tu? — zavolá.

Nijakej odpovede. Odchýli dvere a vojde do izby. Prázdna je a šerá. Na posteli, jedinom to náradí, leží ktosi.

— Pán učiteľ?

— Prosím, — zašuchorí slama a on si zrazu sadne na posteli.

— Nemáte svetla?

Vtom už zasvieti Beňo baterkou. Jasné svetlo padne na prázdnu miestnosť a spraví kruh, v ňom stojí Svarínsky. Na zemi je rozhádzané kníh a sošitov. Posteľ je bez perín, len tak. Veston sedí a ako by sa len smial. Žerucha, Nelly a Toporcová stoja za Beňovým chrbtom vo dverách.

— Čo to má tam za knihy? — šepce Nelly.

— Eh, haraburdy!

— Pán učiteľ, — preruší ticho Svarínsky, — prišiel som sa od vás odobrať. Viete, som vaším priateľom. Poznal som vašu nemoc a chcel som vám pomôcť. Veľmi mi je ľúto, keď sa to takto končí. Tragédia, čo prežívate, nie je len vašou. Prajem vám prežiť ju a prekonať. Majte sa dobre!

Veston chytí mu ruku a bez slova podrží vo svojej. Svaly na tvári sa mu kŕčovite myknú a z očú mu vyhŕknu slzy.

O chvíľu sú von. Nelly so Svarínskym a Toporcovou idú nadol. Už sa celkom stmilo. Z bučiny počuť vtáčí spev, sladký — sladunký. Sviežu rosnú vôňu vydychuje požehnaná zem.

— Asi sa zmárni do rána, — vraví krčmárka.

— Hádam i nie. Keď sme sa lúčili, zmäkol napodiv.

— To on chvíľkami tak. Však ho znám. Neraz som mu vravela — pán učiteľ, kde vy takto zájdete? Raz dal tej — zasa onej. Veru všelikto ho využil. Ale on čo? I sľúbil dať si pozor, a hneď bol v tom. Čo sa len vás naspomínal, slečinka.

— Beštiu špásovnú! — zasmeje sa Nelly.

— Nie… vážne. Nech idete zaňho, spravíte z neho, čo chcete.

— Ó, nie… Takto je nešťastný len sám. Tak by sme boli dvaja.

— Pravda, načo už dnes o tom hovoriť? — usmeje sa Toporcová a zaželá im dobrú noc.

Zhrkoce voz, naložený voňavým senom. Zažité konská idú s nim ani s prázdnym.

— Mohli by sme sa i sviesť? — povie Nelly. — Kto je to?

— Spica. Poznám ho i potme… — sníži farár hlas. — Ak chcete — choďte. Ja, viete, nemôžem.

— Hja, pravda… dovtípi sa i ona. — Tak teda ani ja.

Fúra prehrčí — gazda, vtopený hore do sena, ani sa neohliadne.

— Nezbadal nás.

— No, veď nech — bolo by hneď ráno rečí. I tak je toho dosť.

— Nič si z toho nerobte! — kráča Simorová spokojne vedľa neho. Po tom, čo práve prežila, tak sa jej akosi ľahko dýcha. Baví ju temný kraj, tajomný šum Šibice, i jagavé hviezdy ju bavia. Odkiaľsi počuť — ktosi sa učí na klarinete. Vtom zjačí vlha. — Juj, aké nepríjemné!

— A ten vták si myslí, slečna, že tým robí radosť nielen sebe, lež i celému svetu. Tak je to, vidíte, i s ľuďmi. Človek ani nevie, čím sa stáva nepríjemným. A poznať to — to je majstrovstvo. To znamená poznať seba… Najmä v manželskom živote sa to zíde. A vy práve stojíte pred tým.

— Neraz myslím, či to uhádnem?

— Musíte hodne myslieť na svojho Karola a málo na seba. Tak to uhádnete najistejšie.

— Ha-ha-ha, — smeje sa Nelly. — Tvrdý recept! — Vtom sa započúva, ohliadne zpät a zapne sa kŕčovite Svarínskemu do ramena. — Juj, ktosi ide… To je on, pán farár…!

— Slečna sa ma azda ľaká? — počuť udýchane volať Vestona. O chvíľu je pri nich. Čosi vážneho ho musí hnať…

— Kam idete, pán učiteľ? — zastane mu farár rázne cestu, kým to slečnou až lomcuje. — Kam?

— Ja… ja, — odpovie neistým hlasom, — idem si hľadať svoje stratené svedomie.

— No, tadeto ste šli. Tu ho nenájdete. Vráťte sa, vyspite sa v škole a zajtra probujte! Dúfam, nájdete ho… Vráťte sa!

— Keď vy chcete, vrátim sa, — skloní poddajno hlavu a pohne sa zpät pomalým krokom.

A dolina hudie svoje bujné letné piesne — smútočnú, zúfalú, ľúbostnú. Všelijaké…

V Lesnej staví sa ešte Svarínsky na četníckej stanici.

— Idete zajtra do doliny? — pýta sa pohotovosti. — Nazrite, prosím vás, do klábovskej školy, či sa nestalo niečo.