ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nedlho po liste prikvitne i sám Kumhár do Lesnej. Vyholený, napomádovaný a k tomu i pristrojený elegantne. Keď vstúpi do kancelárie, vyobjíma Svarínskeho, ako by sa najmenšieho nebolo prihodilo medzi nimi.

— Ako sa máš, Janíčko?

— Tak, len tak, — víta ho farár. — Práve mi prišlo, mám termín, musím do Ľadnice. Nám sa súdy hrnú ani na objednávku. Nedávno bol Srdovan, teraz ja, a čo je toho ešte na Slovensku.

— A ty si z toho niečo robíš? — pozrie naňho došlý skoro s detinským údivom. — Keby si vedel, čo je toho v celej republike. To je už tá demokracia, čo tvorí nové spoločenstvo a novú vlasť! Dnes človek, ak len nesedí pod pecou, musí mať súd. Ty, Janíčko, máš práve prvý. To je, ako keď sa ti narodilo prvé dieťa, vieš? Súd — ach, čo ich mám ja…! Čítal si, čo som napísal o Grbalovi? Už i mňa žaluje. Ale nech, to mňa iba vzruší… A nech sa len s ním dostanem z očú do očú…

— Ako si došiel? — všimne si jeho čistunkých topánok z antilopky, — pešo?

— Čoby… Na autobuse! To ty, Janíčko, ani nevieš, že máte autobus?

— Autobus? Ja veru neviem, — čuduje sa Svarínsky. — To by ten Mišovic jednako mal pravdu? — vypráva, ako to bolo s tým autobusom a telefónom na obecnom dome.

— Veru autobus, človeče! Z Lesnej stáva sa mesto, — zapaľuje si Matej cigaretu. — Pravda, je to trochu počiatočné. Na gumových kolesách ohromná debna. Okienka zalepené priezračným papierom. Medzi pasažierov vezme i prasiatka… Hádže to, mece to, ale hlavné, je to autobus s dráhou — Osada… Lesná… Črenice… Klenov. Čo chcete viac?

— Tak teda Lesná sa dvíha, — mne si ruky farár. — Pomaly bude tu všetko ako kdekoľvek. V našej cementárni sa robí, tehelňa sa stavia, stĺpy na elektrický prúd sa osádzajú. I kino nám došlo včera. Akási Uránia. čo len povedia naše babky na tie obrazy?

— A poviem ti novinu, — pretrhne ho Matej, — Kurtovič dostal nový zbytkový majetok. I staviteľ Kabáč. Tento vraj zrovna tu na vašej doline zo zapperovského. Včera som bol s ním. Hovoril, vystaví si tu vilu — Mahulienu — a potom, ak bude mať chuť, ožení sa.

— O tom sa už tu povráva.

— Tak pozri, Janíčko, — čo malo prísť našej chudobe a tým, čo zo zeme žijú, to dostanú taký Kurtovič alebo Karolko Kabáč, čo?

— To ešte len narobí nepokoja, — zamyslí sa farár. — Ja im nezávidím — nech majú i naši. Nech sme nie večne národom želiarov a žobrákov. Nech… ale potom už aspoň tam, kde to ľud nepotrebuje. Teda — vila Mahuliena?

— Áno!

— To bude zvesť pre Nelly Simorovú.

— Azda si ju má brať?

— Má!

— Tak to ona už vie dávno.

— Vie, ale bude to mať istejšie. A ty ako sa máš?

— Dobre — veľmi dobre. Moji neprajníci vyštvali ma s miesta, vtedy, pamätáš? Mám však lepšie, a v samom centre Prahy. Vieš, ja ti nemôžem bez Prahy. Pre mňa je nie také slovenské mestečko, kde ťa všade počujú, i keď sa ti kýchne. A Praha, Praha! Máš v nej všetko — umenie, literatúru, vedecký a politický ruch, spoločnosť, aká ti kedy ľúbo. A Pražanky, Pražanky! — zasvietia mu ostré oči, — také sú veselé a beznáročné!

— Tak si ty teraz spokojný?

— Veľmi. Stavil som sa povedať ti — čo si mi dal qroša, mám to ako pôžičku. Ja ti to skoro vrátim.

— Dobre… dobre!

— A potom, keď budeš mať niečo, len mi odpíš. Uvidíš, čo ja ešte všetko vykonám za našu vec. I to by bol, lenže líšky — pilne dbajú na každý krok. No, však… ani ty ma ešte nepoznáš, Janíčko.

Svarínsky vie dobre — Matej prišiel reparovať. Jednako vidí, je on človek širokého rozhľadu a veľkých vlôh.

— Zíde sa nám na niečo! — vraví Srdovanovi po jeho odchode.

— Ja mu neverím, — zamračí sa tento. — Lepšie bude — mať sa pred ním na pozore.

— To už nie, — odrazí narážku. — On môže byť ľahčiar, ale Slovensko má rád. Prídete večer do kina?

— Možno.

— A viete, ten Kabáč vskutku dostal tu zbytkový majetok.

— Však to už i straky rapocú na plote.

— Vystaví si vraj i vilu — Mahulienu.

— Len aby mu kopaničiari nepovybíjali okná na nej, — blysne to zpod srasteného obočia. — Nuž sme my, pán farár, za to bojovali?

— Hja, Štefko, — usmeje sa mu zhovievavo, — tak svet beží. Čo robiť?

Na ceste pred Sokolovňou niekoľko vozov, takých komediantských, zafarbených nazeleno. Dva z nich, jeden menší, druhý väčší — zariadené i na bývanie s okienkami a komínom. Na tom väčšom čítať s veľkými literami hrdý nápis: Kino Uránia. Deti chodia okolo, obzerajú si obrazy, z nich sa usmievajú krásne kinohviezdy — May Murray, Pola Negri… Večer, po siedmej, nastane opravdivý ruch. Menší voz sa otvorí — počne pracovať stroj.

… Pf… pff… — nesie sa dedinou. Lampy sa rozsvietia, chlapcov pribúda. Prídu i starší. I ženy a dievčatá zvedavo naťahujú krky. — Pf… pf… Pff!…

— A ty, Ičo, pôjdeš? — diškurujú si chalani. — Pôjdem! A ty?

— Mne nechcú naši dať. Keby pustili za vajce!

— Pustia — čoby nie? Len sa ich opýtaj!

Priestranná Sokolovňa je osvietená, ale chladná. Skutoční návštevníci schodia sa pomaly. Notár Mrávik, učitelia, učiteľky, četníci, financi vstúpia prví. Prídu i Svarínskych s deťmi. Niekoľko lavíc pristreté je červeným súknom. To sú kreslá. Napred hrnú sa deti. Ostatné zaplnia ženy, dievčatá a tie kreslá miestna dedinská inteligencia. Mládenci stoja vzadu. Gazdov nevidieť, len richtár Pokryváč je tu, Mišovic a kupčisko Paráč. Dôjdu i Srdovan a legionári. Ostatní sú nie na to.

— Čož’ by ja šiel na také komédie? — uvažuje Hrebenár, ktorý práve vydal obe dievky a to ho trochu trhlo. — Ja, keď chcem — mám doma knižku. Kancionál.

— Však ho nečítaš, — pichne ho rezká polovička, ktorá by už nedbala na to, hoc už len z tej ženskej zvedavosti.

— Keď mám slabé oči. Keby však mal dobré — čítal by som.

— A ty, Adamko, nejdeš? — spytuje sa Anna Lúštikech mládenca. — To ti budú ľudia vychodiť z takej mašiny na plátno ako živí.

— Eh, čož’? — mrdne plecom Adam. — Musím ja všade byť? A čo by to stálo?

— Dve koruny. Však ti dám…

— Daj! — nastrčí dlaň bielej Anne. — Aspoň budem mať na dva paklíčky tabaku.

U Krtkov zas rada by mať vystrojiť dcéru, Kačku. Nech ide niečo pozrieť s druhými.

— Starý, — vraví mužovi, — daj dievčaťu dve koruny. Nech vidí i ona, čo je to v tej obci za zázraka.

— Nemám peňazí! — odvrkne starý, ktorého práve nedávno stihla nehoda na krave. Musel ju predať za facku.

— Čoby si len nemal? — dodieva gazdiná.

— Ba, na moj’ dušenku, kde by som ich vzal? Pozri, — ukáže jej na trám, popísaný kriedou, — čo mám ešte platiť!

— A na ten špiritus máš? — vychodí mať z koľaje.

— Čož’ to?

— Ako to len môžeš pustiť dolu tým gágoriskom. Celý dom tým smrdí.

— Čoby len… Komu vôňa, komu smrad, tak je to so všetkým, — vyhovára sa ujec. — A potom, — žena, keby si len vedela, čo som si ja vystál, kým som navykol na to. Veru by si toľko nehartušila.

Kačkinovi to už všetko došlo do ucha. Priloží k tomu niečo a zabáva tým panstvo i kamarátov.

Svarínsky sedí zadumaný v najzadnejšej lavici vedľa Nelly Simorovej. Tá má jednostaj s Irmou o čom šepotať a usmieva sa pritom.

— Zvedavá som, — zaveje zamyslenému susedovi parfumom do tváre, — čo len tie ženy rieknu na to? Mesto tisíc hriechov… to môže byť všelijaké!

— Ktovie? A čo, slečna, — teda tá vila už bude! Už to mám i z inej ruky. Mahuliena, čo?

— Áno, vila Mahuliena. Kto vám to povedal?

— Kto sa dozvedel.

— Nuž Karol si zamiloval tento kraj. Najprv to vystaví, potom sa soberieme.

— Bude z vás pani, Nelly… Prezimujete vo veľkom meste a letovať prídete na dolinu do vily Mahulieny.

— To len niekedy… niekedy! — skrčí slečna noštek. — Ja mám už doliny celkom dosť. Rada by som niekam k moru. Ale Karolovi nechcem vôľu lomiť. Nech stavia, kde chce.

— A kde to tu má byť? — zvedavý je farár, viac aby radosť spravil svojej švárnej susedke.

— V Slávikove, blízko Srdovanovej záhrady. Ja som to vybrala. Krásne zátišie… vysokánske stromy… voda po jednej strane. Tam sa dá niečo zbudovať, — vypráva Nelly, cítiac, ako spočinú na nej pohľady. „Už to vedia,“ myslí si, a sladký pocit zihrá jej nervami.

Pozornosť však viac zaujíma Betka Šaragech. Náročky prišla z Toporca, vyobliekaná ako dáma. Len práve čo si ešte vlasy nedala ostrihať. Sedí vedľa pehavého Pichla, drobného financa, a veselo si beseduje.

— Aká slečna, — šepocú si ženy. — Pozri ju, ako sa ti diškuruje? Kto by len povedal, že jej mať nosí rohy?

— Načo len prišla, keď je jej tak dobre? — upravuje si ručník na hlave Anna Lúštikech.

— Azda nevieš, prečo sa dievčatá berú domov? — drgne ju lakťom Stránikech nevesta. — Ukázať sa a nájsť si voľakoho.

— Čož’ pre ňu už teraz tu? Kde tu taký pán?

— Keď má ona peňazí, spraví si pánom, koho chce.

— Kde by ich toľko vzala? Však len nedávno čo išla za more.

— Hja, tam je ľahšie k tomu prísť, — trepoce jazykom Pobelavá, čo už vyzdravela. — Ja by som moje dievča tiež ta chcela dostať, a nemožno. Nepustia! Niekomu to Pán Boh pomáha. A vidíte, tá Šaragech, počuť z kopaníc, má dosť hádky i s tým oným.

— Azda sú s tým Zúbkech ešte vždy v repe?

— A ešte v akej. Však dostal i výhražný list hen z Kanady, kde ona má kohosi. Brata… a či syna.

— Najlepšie nemať nič s nimi. Nič veru!

… T-t-t-t-t-t-… pracuje stroj. Svetlo zhasne a ľudia napnú oči. Na plátne zachvejú sa litery: Mesto tisíc hriechov… V hlavnej úlohe May Muray — slabikujú ženy. Zjaví sa mesto veľké — ohromné. Loďky i lodiská plúžia sa po mori k vysokánskym mrakodrapom.

— Ach, Kačo, pozri! — počuť hlas údivu medzi dievčatami.

— A koľko ulíc, jojój! — pozná Svarínsky reč Želovičech Evuše.

— New York, — povie Betka. — Ja som to videla.

… T-t-t-t-t-t… trepoce stroj ďalej. Vidieť peknú panskú izbu. Krásny starec a chudorľavý mladší pán diškurujú si o tisíc hriechoch svetového mesta, ktoré sa zas zjaví so sto a sto ulicami. Mladý človek hľadí naň s ľútosťou, ako by ho len chcel zachrániť. Dej sa počne… Mohutná atlantická loď… Paluba… Na nej pred očami cestovateľov tancuje hodné dievča… Samý temperament… samý oheň…

— May Muray, — pošepne Nelly Irme.

— Aké má pekné oči!

— Tá vie skákať, — drgajú sa mládenci, — Jano, tá by bola, čo?

… Pracovňa… zaľúbenci… Ona štíhla, elegantná krásavica. On mladý, tmavého, ohnivého zraku… Živé striebro s paluby dostane sa medzi nich… Muž dvoch sŕdc… Prvý bozk, vášnivý — dlhý…

— Ach, pozrime ich! — piskocú dievčatá.

— Aké ohavy! — pohoršuje sa Pobelavá.

— A čo, dievčatá, azda by ste nevedely tak? — zapára Srdovan.

— Veď už… — šepce Evuša. — Ale by sa mohli aspoň skryť!

— Musela by si im to ukázať.

… T-t-t… Stará láska rozbitá… Jedno manželstvo… dve manželstvá… Živé striebro sa krásne šatí… Robí dlhy… Baví sa to so psíčkami v posteli… Prvý výstup v novom manželstve… Živé striebro v dancig-house…

— Ach, aká ohava. Však je, na moj’ dušenku, nahá!

— Čoby bola. Má také šaty. Trikot.

— Čo za trikot? Aké trikot? — počuť šomrať. — Nahá je! Nevidím?

— Načo sme to len prišli sem?

— Ale veď pekne tancuje, — chichoce sa Jano Zadných za farárovým chrbtom.

— Ach, May Muray! — zavzdychne si Nelly.

… T-t-t-t… Priateľ ochranca. Ten chudorľavý z newyorského domu… Muž a stará láska, čo nehrdzavie… Znova v dancing-hause… Muž, ktorý sa pomstí… Výstrel — režisér padá mŕtvy… Súd… Živé striebro svedčí a zachráni muža… Ale pre inú… Ochranca vypráva starcovi o meste tisíc hriechov… Zrazu odhalí sa opona… Na zemi — vidieť — hrá si živé striebro, ako niekedy s kudlatými psíčatami, teraz s dvoma rozkošnými deťmi…

— Jaj, že je tomu už koniec! — vydýchne si Evuša.

— Ba čo to len ľudia vymyslia všetko! Ešte i také voľačo!

— A veru sme sem nemali po čo prísť, — povie ktorási totka úmyselne, aby to počul i farár. — Keby to ešte život Krista Pána, alebo skaza mesta Jeruzalema…

— Nič nevrav! Rada si, že si videla behať ľudí z mašiny.

— Veď už rada.

— A, Betka, — zachytí Svarínsky pri vchode Šaragovú. — Skoro by som ťa ani nebol poznal.

— Azda som sa tak premenila? — usmeje sa trochu strojene.

— Šaty… šaty, Betka, — prizrie sa jej lepšie. — Však ti svedčia! Ale tie vyšívané svedčily ti ešte lepšie.

— Keď to už nejde vo svete. Ešte tu doma. Však si ich ja ešte oblečiem. A prídem vás navštíviť, — odoberá sa. — I detičky!

— Nech sa páčil Potešíme sa! Ideš ešte na kopanice?

— Nie. Prenocujem u krstnej mamenky.

… T-f… t-f… dopracúva stroj. Ľudia sa rozchádzajú — chlapci ohliadajú sa po dievčatách.

— Eva, čo? Ale to bolo! Tie bozky…

— Hi-hi-hi!

— Však je to veru celkom tak ako v Lesnej, — poznamená Kačkin.

— Ha-ha-ha!

— Ó, čo je toho v Amerike. I v Kanade! — počuť ešte Betkin hlas. — Čož’ tu?

— Sladké sny o vile Mahuliene! — zaželá Svarínsky slečne Nelly a ponáhľa sa so svojimi domov.

Vtom — hop — potkne sa, ledva udržiac rovnováhu. — Skoro by som bol padol!

— Padne len ten, kto si netrúfa vstať, — pohodí idúcky Anna Lúštikech, vyškerica.

— Dobre si to povedala, Anna, — volá za ňou farár. — Náš ľud má pravdu, — hovorí i žene.

— Človek si musí trúfať, že vstane, keď nechce padnúť.

Má sa i prečo takto utešovať. O niekoľko dní cestuje do Ľadnice. Je mu smutno na duši. Jakživ nebol ešte pred súdom. Cestou prisadne k nemu obhajca, doktor Žitnák. Oči mu žiaria veselo — je vo svojom elemente. Vypráva hneď o situácii na Slovensku i v celej Európe. I o pravotách, akých zastupuje celý rad.

— A koľko ti ich mám i ja sám na krku, — hovorí. — Ale so mnou si nevybabria, — pohládza si sivú bradu. — My už budeme stavať tú vlasť len po svojom.

V Ľadnici složia sa v hoteli. Niekoľko oddaných priateľov ich už čaká. Večer sa strávi príjemne. Dobrá vôľa v tŕní rastie! Ráno zájdu si nazrieť v písma do súdnej budovy. Vtom prikvitne i Maťo Kumhár, ozaj nečakano.

— Kde sa tu berieš? — zvíta sa s ním prekvapený Svarínsky.

— Prišiel som. Ak treba, môžem svedčiť proti tomu človeku. Však som ja tiež tam bol, kde si vykričal, kto je on a čo!

— Mám svedkov — ďakujem ti! — stisne mu ruku zrejme dojatý. — Ale pekne od teba!

— Ty nevieš, Janíčko, ako ťa mám rád, — zasvietia Matejove pichľavé oči. — Ty to ešte nevieš!

Na sédrii slovenskí úradníčkovia sú hneď okolo nich. Ale hovoria, ako by sa len báli, že ich počuje niekto.

— A písma sú kde? — rozhliada sa doktor Žitnák, známy už ináč na tomto úrade.

— Písma budú u pána sudcu Krocánka, — skočí ochotne počerný úradníček. — Hneď ich prinesiem.

O chvíľu sú už i na stole. Vojde i sám sudca, vysoký, štíhly.

— Pán sudca, — podíde doktor Žitnák, — mám česť vám predstaviť slovenského spisovateľa, Jána Svarínskeho.

— Ja sa s ním poznám až pri súdnom rokovaní, — ukloní sa chladno a odíde.

— Hm, — vypne doktor čelo a prevráti bielka na svojho klienta. — Rozumel si? No, nič to, — vymení si pohľad i s niektorými úradníkmi a sadne si k písmam.

Študujú. Doktor si značí jedno-druhé. Tu je písem a písem. Grbalov posbieral toho dosť o sebe i proti Svarínskemu. Niektoré doklady sú i v španielskej reči.

— Pozri, — ukáže zrazu pravotár. — Čítaj.

— Conde, — nechce očiam veriť. — Conde Grbalov. — To je gróf!

— Ale áno! Hm-hm! — prikyvuje si Žitnák sivou hlavou a oči sa mu podivne smejú. — A tu, hľaď… odvoláva sa i na doktora Machu. Tu je i, čo ten napísal o tebe do novín — že si len dedinár a čo všetko.

— To je tak, — osmutnie Svarínsky. — Všetko mu je dobré!

— Nič to! Poďme!

Vyjdú do mesta. Ľudia si ich zvedavo obzerajú. Vidieť, vedia o pravote.

— To sú oni, — povie polohlasne akýsi kupec spoločníkovi vo dverách krámu.

— Mrzí ťa to, ako vidím, Janíčko, mrzí, — prevráva doktor priateľa pri obede. — Trochu si deprimovaný.

— Nediv sa — myslel som, jakživ nepôjdem pred súd. Teraz sa najprv vrhnú na mňa a potom ma vláčia.

— Taký je život!

— Ba to je život, Janíčko, — smeje sa Kumhár. — Nepovedal som ti? Prvá pravota ako prvé decko. Máš tomu byť rád!

— Veď keby to bolo kedysi — za Maďarov.

— Ja sa rozumiem, — prisviedča mu doktor. — Ja ho úplne chápem, — obráti sa s dôrazom k Matejovi. — Ale vieš, keď mám takú vec, nemyslím na ňu, len keď je jej čas. A čas tejto veci je len popoludní o tretej hodine.

Skoro sa však má i k tomu. Zvedavci schodia sa okolo súdnej budovy. Doktor, sprevádzajúc svojho klienta, ešte je vždy v dobrej nálade. Ako otvorí sklené dvere na sédrii, zanôti si akúsi detviansku:

Ľudia sa hrnú, zvedaví na nezvyklých delikventov. Svarínsky sa stretá i s priateľmi, čo prešli dobrý kus cesty, len aby boli prítomní.

— Kde je Grbalov? — pýtajú sa ho.

— Neviem, — odpovie krátko. — Nikdy som ho nevidel!

— Už je v súdnej sieni, — hovoria niektorí.

A ozaj ktosi tam sedí na lavici. Svarínsky, vojdúc, všimne si počerného chlapa s podivnou lebkou a ešte podivnejším pohľadom.

„Konečne ťa teda mám šťastie vidieť,“ pomyslí si a ako obžalovaný kríž nakríž sadne si na druhý kraj lavice.

Sudcovia vojdú. Predseda na všeobecné prekvapenie oznamuje, že senát istú žiadosť obrancu doktora Žitnáka nestihol vybaviť. Rokovať sa nemôže, leda že sa obžalovaní vymeria. Alebo sa odstúpi od žiadosti.

— To je moje podanie prideliť túto kauzu porote, kam i patrí, — vysvetľuje Žitnák nervózne.

Súd sa utiahne. Nastane niekoľkominútová prestávka. Ľudia sa vyhrnú…

— Tak čo, pane, — povie Svarínsky svojmu partnerovi, — spravíme tomu koniec?

— Uvidíme, — povie tento a počne hovoriť celkom ľudsky.

Zatiaľ na chodbách nastane ruch. Svarínskeho vyvolajú. Obstanú ho so všetkých strán.

— Neustúpte… Neustúpte… On vám ublížil… Bude to hanba!

— Vidíš, nechcú to ponechať porote, — pristúpi Žitnák. — A ja som už i tomu Krocánkovi povedal — mne nemusíte podať ruku, ale Svarínskemu? Z toho môže byť ešte všeličo!

— A ako, doktore? Pokonať sa s ním? Vieš, mne je v komédii života tak jedno, kto čo si o mne myslí.

— Urob, ako ti vôľa.

Svarínsky vráti sa do súdnej siene za Grbalovom. Prevraví s ním ticho pri napätej pozornosti niekoľkých z obecenstva.

— Dáte mi zadosťučinenie a bude koniec.

— Pane, vy máte svoj kus chleba, ja nemám, — povie on zas celkom ľudsky. — Ak vám ja dám, čo si žiadate, musím zo Slovenska. Ale vy, — prevalí oči, — máte i čo stratiť a ja nič. A nezabúdajte, tu ide i o zdanie pravdy…

— Tak sa súd povlečie ďalej.

— Áno!

V obecenstve nastane jasot. Ale hneď i prestrelka s Grbalovom. Letia nelichotivé poznámky. Stav sa stáva hrozivým. Súd vojde vo svrchovanej chvíli.

— Protivníci sa nedohodli, — oznamuje spokojno doktor Žitnák. — A ja v dohode so svojím klientom od žiadosti za porotný súd odstupujem.

— Slávny súd, — vstane vtom i Svarínsky s lavice obžalovaných. — K slovám svojho obhajcu dokladám — jedno mi, koľkí budú súdiť, i kto to bude. Žiadam si však pravotu neodkladať ďalej a vybaviť ju, keď sme raz tu.

— V rokovaní sa pokračuje! — zneje odpoveď. Nasledujú formality. Miesto pre obecenstvo je zasadnuté. Pred sudcami písma, noviny, Grbalovove spisy.

— Vy ste písali tento článok proti Grbalovi? — pýta sa medziiným predseda Svarínskeho.

— Som!

— Prečo?

— Chcel som sa tým brániť proti nápadu človeka, ktorého ja tu dnes vidím prvý raz v živote. Vo svojich spisoch strhal ma — moju národnú i literárnu prácu… s určitým cieľom.

— Máte ešte doklady?

— Mám! Tu je osvedčenie Spolku spisovateľov… Osvedčenie môjho nakladateľa, ktorého som vraj poškodil… Osvedčenie predsedu Matice… — predkladá Svarínsky radom.

— Ďakujem… Vy ste písali tieto spisy? — obráti sa sudca ku Grbalovi.

— Áno — písal som!

— Čerta to on písal! — zašumí v obecenstve.

— Ba písať písal. Len kto mu pomáhal pri tom?

— Ticho tam, — napomína predseda. — Ináč dám vyprázdniť dvoranu. Tvrdíte, — pokračuje v otázkach, — že chce škodiť republike… Písal Maďarom… I to, aby Boh zničil jeho národ.

— Áno… Dokážem to.

— Čím?

— Tam je ten verš v jeho spisoch.

Svarínsky na žiadosť podá súdu objemnú knihu. Sudca číta nahlas sonet o zúfajúcom otcovi, čo stratil syna na vojne.

— Kde je tu reč o národe?

Grbalov neodpovedá a poslucháčstvom zašumí smiech.

— Píšete — Svarínsky má rád len svoj vaček?

— To je nie urážka. Svoj vaček má každý rád.

— Že poškodil svojho nakladateľa?

— Sám písal nedávno v novinách, ako slovenská kniha nemá odbytu.

— To sú dve veci, — šepocú v obecenstve.

— Ticho tam… Napomínam! — zdôrazní prísno sudca.

Svarínsky sedí ľahostajne. Niekedy uprie pohľad na Grbalova. Tá jeho tvár je celkom iná, ako keď hovoril s ním medzi štyrmi očami. Niet v nej nič z onej ľudskosti.

— Môžte nám nechať túto knihu k písmam? — vyruší ho sudca z dumania.

— Nemôžem, pán sudca. Je to jediný môj exemplár. A knihy už nedostať.

— Tak vlastne čo chcete? — pýtajú sa Grbalova.

— Ja chcem, — vypne sa povedome do výšky, — nech je Svarínsky potrestaný za to, čo popísal!

— My sme to ale, — vstane doktor Žitnák, — my sme to v každom prípade ochotní dokazovať. Týmto oznamujem svojich svedkov, — zadiktuje mená.

— Oznamujem si protisvedkov, — vynájde sa hneď Grbalov.

— Koho? — pýta sa sudca. — Mená?

— Ja si to — oznámim.

V obecenstve ozve sa smiech. Súd sa však utiahne. O chvíľu nariadi vypočuť svedkov a rokovanie odložiť.

— Tak ja musím ešte raz sem, doktore? — pýta sa Svarínsky svojho pravotára. Vidieť, ako mu je to nechutné, chodiť po súdoch, hoci je jasné — sympatia obecenstva je na jeho strane.

— Čo robiť, Janíčko? Už sa to musí dobojovať!

Grbalov sa stratí. Nikto nevie, kedy a kam. Svarínskemu stískajú ruku známi i neznámi. Zdržiavajú ho ostať. On sa však ponáhľa domov, keď je roboty hockoľko.

„Ktovie, čo sa tam všetko naklepe!“ pomyslí si cestou. O zažitom už nemyslí. Iba bratancov článok mu príde na um, ako ležal tam medzi písmami. „Ach, Matúš, Matúš…!“

Na doline, keď je farár, ani ho veľmi netreba. Keď odíde, hneď chybuje. Niekoľko ľudí bolo na fare. Ten pre to, ten pre oné.

— Kam ideš, Anna? — pristaví cechmajster Stránik švagrinú.

— Ale k tomu farárovi, — nahne sa bližšie vdovica Trúskech. — Mala by dostávať podporu po nebohom, a nič.

— A veru ti je farár nie doma. Bol tam sused Drgla, či by nemali ešte zbožia… U nich sa dá vykúpiť.

— A kdeže šli?

— Spica mi hovoril, ten plešivý, — vraj na súd!

— Na súd? Náš farár? A prečo?

— Nuž vieš — čo sa má takýto človek do takých vecí starať? Ale oni to len doprosta povedia tým pánom, a už je zle. Ten Spica veru vravel, že ich môžu ľahko i zavrieť.

— Nášho farára? — zadíva sa Trúsková, pokrútiac hlavou. — Ja viem — on by to nedbal. I ja, keď som bola s ním, tu ten len do farára a do farára. Čo ti, reku, ten farár spravil zlého? Však ak ti načim, nechaj ho tak. Aj odfŕľal, ako by ho hnali. A kedy prídu?

— No, prídu! Čo by tam kdesi robili?

— Ba by ho mohol šľak trafiť, — pristaví sa, zachytiac slovo, vytiahnutý červenák, akýsi Prepela, zvaný kulifaj, poľnohospodársky gazda, čo doma zaviazol. — Však keď si žiadame na úrade kontrakty, povedia nám: — Ha, vy ste z Lesnej? Choďte za Svarínskym, nech vám dá!

— Čo on môže zato, že sú tí páni takí nijakí? — háji ho cechmajster.

— Ó, na vás poznať, že zarábate spolu…

V krčmách sa toho tiež naspomína ako obyčajne. Najveselšie je v Čreniciach u Kaliniaka. Sem príde i Spica. Vypije si a už je i pri svojom obľúbenom predmete.

— Však ten náš farár len čo lozí sem a ta. Azda ho nájsť doma? On sa tu u nás dobre má, ale čo kto z neho?

— A čože by si chcel mať? — ohlási sa hneď územčistý Dučka.

— Ja nič. Ale mal by sa starať o cirkev a do Biblie. Lež nie do takých vecí… Jemu je to nie dosť. Chce byť pánom.

— Ba ty chceš čosi.

— Prečo?

— Keď vrčíš doňho, ako by ťa len platili za to.

Pomaly sa nahrnie ľudí. Praví, írečití sedliaci — Potočný, Čereň, pekne urastený Valko… a počne sa výpravka za i proti. Nadíde i Ferovič, ktorý už čo mal — popredal a kúpil si len chalupu. I on má akýsi súd pre role so Zapperovcami. A nedá sa im. On im veru ukáže…

— Ako si možno vlasy nad čelom vidieť, čo, Mišianko? Vieš ty, čo je fígeľ, ako ja? — vysmieva sa mu Fraštacký, prechorený, ale nie bez vôle.

— Čoby si ty len komu čo ukázal? — zmeria ho Potočný pohŕdlivo.

— Ukážem… Ja ten súd neprehrám. Nemôžem prehrať! — chlapí sa gazdík. — Ukážem i tebe, — fľochne na Potočného. — Čo si vy myslíte, keď ste bohatí, budete si s chudobným človekom iba zametať?

— Čoby len kto zametal? Sám si nerobíš dobre.

— Čo teba do toho? — nasrší sa Ferovič. — Pýtam čo od teba? Ešte ty môžeš pýtať odo mňa. Azda to bude vždy tak, ako je dnes? Hohoho, môj milý. Však je už Masaryk nie prezidentom!

— Ktože ti to? — podíde k nemu mohutný Dučka. — To sa tvojej starej prisnilo?

— Počul som v meste. To je už isté — naši mi to povedali.

— Komunisti?

— Naši, no!

— Ty, počuj, — schytí ho vtom trochu podgurážený sedliak za plecia. — Povedz to ešte raz — je Masaryk prezidentom?

— Nie je!

— Že nie? — zdvihne chlapa dohora ako vrece a počne ním báchať o lavicu. — Je Masaryk prezidentom, ha?

— Nie!

— Je? — dodáva si Dučka chuti, až to duní.

— Jojój, je… je! — kričí nakoniec Ferovič. Lenže už nepomáha. Gazda silák ho zodvihne, dvere si otvorí nohou a vyhodí ho. — No, dočkaj… — počuť ešte zvonku. Ale dvere tresknú, a dosť.

V krčme zahučí smiech. Zabudne sa na farára i na jeho súd. Ak kto myslí naňho na doline — sú tí najbližší. Najmä žena, Paľo pod Orechovým a ešte Srdovan. Beňo cíti, ako sa dolina stáva akýmsi elektrickým centrom, odkiaľ letí sila na všetky strany. To je, čo chcel utvoriť on, tichý pracovník. Len keď potom Svarínsky odnáša za všetko. Zamrzí ho to. V noci nespí dobre a ráno vyberie sa do dediny, ak by už prišiel. Cestou stretá trhovníkov. Nesú v košičkoch maslo, vajcia… kdekto i sliepku alebo kohúta chvostom vopred, ako vždy.

„Ten človek sa namáha pre nich,“ pomyslí si. „A čo má za to?“

Vojde k Srdovanovi.

— Už sa vrátil?

— Sotva. Iba ak teraz — ráno.

— A čo? Šli vraj na súd? — postúpi od stola Mikulo s pohárikom v ruke. Prácu má ťažkú pri tom kameni. Už i ten legionár Sychra šomre, že to nevydrží. Musí sa občerstviť. — Tak teda na súd! — oblizne si gamby z borovičky. — Však mu veru po takých kútoch nenačim loziť. Ja nech som on, ani netúrnem v tú stranu, keď mi je dobre.

— A je ti dobre?

— Neni!

— Tak vidíš — on to preto robí, aby ti bolo. I Sychrovi… i tvojmu susedovi. Všetkým!

— Ale ja myslím, každá sliepka hrabe len pre seba.

— To by si hľadal iné smetisko, ujec. On sa vystaráva a ruje pre vás.

— A my preňho, podrichtárko, — nedá sa Mikulo. — Veď ho my veru opatríme všetkým. Taký chudý prišiel, — ukazuje na seba, — a dnes je ako buk.

Do krčmy vojde kurátor Burý, usmievavý, ako najviac. Zbadajúc Mikulu, pohne za ním.

— Práve ťa hľadám, Juríčko, a ty tu.

— Azda mi chceš niečo dať?

— Ideš do hory spraviť meter dreva pre školy a pre farára.

— Jaá? — zmeria ho tento očima, čím už je všetko povedané.

— Áno, Juríčko! — prikývne sucho kurátor, pripravený už na také reči.

— Kristu… to už nie! — zaprie sa Mikulo. — Ja idem na kamenicu kameň lámať.

— No, — usmeje sa Burý dobrácky, — nejdeš kameň lámať. Ideš meter dreva nahotovať. Ber pílu, sekeru a poď!

— Nie, Kristu… nejdem, — vzpiera sa človek polo žartom, polo naozaj. — Prečo bych mal ísť? Ja platím daň.

— Tej dane ti nestačí, — vysvetľuje mu trpezlivo. — Pripíšeme ti, ak nejdeš, osem korún.

— To by sa ja podíval! — vypne sa mu nad hlavu.

— A čo mi spravíš, keď ti pripíšem? — postaví sa Burý pevne pred neho.

— No, zabijem ťa.

— Oh, nie, Juríčko… nezabiješ! Je na teba sprava.

— A aká?

— No, četníci. Tí ťa chytia, poviažu a zavrú. Budú ťa i biť. Tak pôjdeš, ha?

— Ja nemám nijakého majetku, — nájde si novú výhovorku.

— A kamenicu?

— Čož’ to? Lež čo mám viac?

— Ó, máš! Ty máš majetok… — vykladá mu Burý vážne.

— Aký?

— No, máš pekný kostol, faru, školy, — nevypadne kurátor z úlohy. — To je, Juríčko, všetko i tvoje, vieš? Ty si boháč! Len si to ošetri, lebo si pekný chlap. Podívaj sa — toť tvoj sused Vrúblik vychodí na žobrácku palicu. Nikomu nedá nič. Chcel by si byť ako on? Žiadal by si si to?

— Veď keby som mal aspoň čo do huby, — mäkne Mikulo.

— No, ja mám, — siahne kurátor pod kabát. — Slaniny a chleba… Dám ti.

— Tak už teda, — položí si prst na čelo, — idem. Len si vystrojím kamaráta Sychru na tú kamenicu. Nech láme kameň, keď si to vybojoval od tej republiky.

— Ale príď istotne! — volá za odchádzajúcim. — Dostaneš i rumu.

— Prídem!

— Ba či príde? — zadíva sa Beňo do spokojnej tváre kurátorovej.

— Ale áno.

— Ťažká je to práca s tými ľuďmi.

— To je už tak, — pošomrú si, ale spravia. Niektorí i nahubujú, či si to nemôžu ísť farár s rechtorom sami narúbať. Však vraj nemajú roboty. Ale to len tak. Inak by sa im to ani nerátalo.

— To sa ten farár má prečo boriť za ten ľud! — vraví pri odchode i Štefanovi.

— Veru má!