ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po voľbách — ako by len ktosi umrel na doline. Vec nepadla, ale jednako len toľko energie vyšlo nazmar! Starý Cícor, poctivý sedliak — príde na faru. Nájde len farárku doma.

— Ale, pani moja, — spytuje sa, — tak je to naozaj pravda?

— Je, ujec.

— Teda sme prehrali? — vyťahuje farbistú šatôčku a utiera si slzy ani hrachy. — No, teraz už zas čakaj roky, kým sa to dá napraviť! A ako to, pani moja? Však tu to šlo pekne.

— Ale inde. Ľudia nechápu, ujec!

Nadíde i Kaško z Horniakov. Ten netratí nádej. Naopak, ešte len teraz má plány.

— Však nám kupovali ľudí! — hovorí. — Vrchovany boly v sobotu večer celé opité. Tak to šlo ako kedysi… — vysvetlí sedliakom u Stanku.

— Darmo je. Už to nebude ináč! — krútia ľudia hlavami. — Chudobného človeka nemá sa kto zastať.

— Čož’ by sa len nemal? — volá Peterec, — azda je už Pán Boh nie na nebi? A kedysi za našich predkov ako bránili svoj rod hôrni chlapci! Viete, pán môj, — blysne starec na Kašku mládenecky, — viete túto pesničku?

spieva si sivý Peterec a potriasa rukou nad hlavou. — Počuli ste ju?

— Počul, len trochu inak. Pekná pieseň, — chváli Kaško, zahľadiac sa s úľubou na ten výrazný, ružový obličaj.

— A má ešte i tento verš, — nedá si ujec ujsť príležitosť:

— To boli chlapi, — vypne sa spevák. — Tí sa nebáli ani Turka, a my by sme sa mali koho báť doma a vo svojom?

— Hja, ujec, — potrasie mu Kaško ruku… — keby všade boli takí chlapi ako vy tu. Ale nášho človeka kúpiť za bagatel. I za nič… Za sľub.

— A čo už bude s chudobou, keď si sama nechce pomôcť?

— Bieda ju naučí!

— Veru iba to, — prikyvujú sedliaci. — Však polovici prichodí sa nám vysťahovať.

— Len kam? Do Spojených štátov nepustia… v Kanade je zle… z Argentíny tiež nepíšu lepšie. Akýsi Kedráš z Čreníc, taký maličký sedliačik, nemôže už tam mesiace dostať práce. Písal žene, aby mu, preboha, poslala groša na cestu. Ak sa mu vraj netrafí niečo, musí zpät.

— Iba ak ešte do toho Francúzska, — uvažuje sa okolo stolov, ale nepije. Niet za čo!

— Eh, čo, — pohodí Ondrej Strunka, využijúc hneď náladu, — budeme komunistami.

— Veru, ľud je sprostý, — zamieša sa i vyúdený Župica, ktorý len-len čo ešte robí v klenovskej fabrike a každú chvíľu je doma. — Nech má rozum, chytí si všetko sám do ruky. Robotníci a sedliaci, ako v Rusku. Pozrite si len na ten chotár, koľko je tu parciel?

— Vyše 35.000, — povie dedinský geometer Metielka.

— No, vidíte, to je 35.000 medzí. Nech sa to všetko srovná parným pluhom, o čo je hneď poľa viac?

— Hej, — obzrie si ho Mišovic, takto ináč človek pre pokrok, — ale kde ti bude orať parný pluh po kopanických vŕškoch? Ako sa ti ten traktor vyrebrí tam kamsi na Židove svahy, ha?

— Všetko sa dá.

— Ale iď, — zgáni naňho cechmajster Stránik. — Myslíš, Adam, obrábať všetci dovedna?

— Dovedna. Tak ako my vo fabrike.

— A ako by ste žili? Úroda by sa rozdelila?

— Nie, — vysvetľuje Adam vďačne, keď raz našiel, kto mu naslúcha. Pred obecným domom stály by veľké kotly. Sem by si zašiel každý, kto pracuje, po obed, večeru — zo spoločnej kuchyne.

— No, nebolo by to dobre? — usmeje sa vareškár Ručenech z Kozobľakov. — Veru len hej!

— Dobre, ako dobre, — postúpi k mudrujúcim i Paľo Burý, kurátor. — Ale kto by robil?

— Všetci!

— Všetci? Horký… Teraz robí sebe, a nerobí každý rovnako. A čo potom, keby mal ešte jeden za druhého? Čož’ to nevidieť, keď sa ide do urbárnych hôr cesty opravovať? Ako sa tam, žebože, robí dospoločna.

— To by bol iný poriadok. I deti by sa spoločne vychovávaly.

— Kde?

— V takých domoch, — má Župica na všetko odpoveď. — Postavily by sa.

— I ženy by potom boly už spoločné? — zažmurká na priekopníkov novej doby kováč Krušina.

— Nemusely by byť. Ktorí by chceli spolu žiť, dostali by od sovieta takú ceduľku. No, richtár by im dal… A keby nechceli…

— Tak by ceduľku vrátili… ha-ha-ha! — zahučí miestnosťou.

— Uvidíte — tak to bude, — uisťuje Ručenech vareškár, sladko sa usmievajúc.

— Ale iď, ty soviet!

Kašku baví, ako si chlapi rozumejú. Ale sa i zamýšľa na tom. Hovorí i Svarínskemu.

— To je tak, — zamračí sa tento, — nás ubili, vec nerozriešili. Ľud pôjde ďalej. Nasledujú komunisti…

— A ako sa tu máte ináč, pán farár?

— Psovsky… Práve mi vravel pán rechtor — proti niekoľkým našim ľuďom podali žalobu, že prekazili akúsi schôdzku. Už majú i citanky — Kremenáč, Stanko a ešte niekoľkí. Na bodovskej doline dopichali sa nožom naši protivníci, a tam niet vyšetrovania.

— To je už tak, — usmeje sa Kaško. — Ja, pozrite, mám pravôt a pravôt. Tam ma udá ten, hen zas onen. Nech sa mi to všetko shrnie na hlavu, dostanem sedieť i sto rokov. A ja nebudem toľko žiť. Nuž chodím z mesta do mesta a citanky za mnou. Na desaťročné jubileum republiky bude všeobecná amnestia. Potom už nebudem chodiť… A s tou vašou pravotou ako je?

— Tiež má byť onedlho. Prídete do Ľadnice?

— To sa rozumie. A ako je Srdovan?

— Trochu mu je lepšie. Dostal slabšiu porážku na ľavý bok. Nepohol rukou ani nohou. Teraz nohou už môže, len ruka je veľmi slabá. Poďme ho pozrieť. Poteší sa.

Zoberú i legionára Stanku z krčmy a idú.

Štefan má práve dosť dobrý deň. Doktor Schetter z Osady ho včera potešil. Len keby ujec Hrebenárech nebol prišiel dožrať ho. Ale ten ide mu rovno k posteli, a ak Ičko — tak Ičko, veru by si mohol predať tú lúku, čo máš z tej parcelácie. Tebe budú načim peniaze a mne by sa lúka zišla.

— A čož’ myslíš, som už na márach? — okríkne chorý prekvapeného gazdu.

— Ale, Ičenko, môžeš byť, — stiahne sa chladno vráskavá tvár ani harmonika.

— Ach, ja tebe! — nedbal by sa vrhnúť naňho. — Ideš mi ho! Nech som zdravý, letíš ako zhnitá hruška… — bodá ten mdlým pohľadom do Hrebenára, ktorý hmkajúc ide von. — Týchto ľudí mi už nepúšťajte sem! — zavolá na mater a počne dáviť.

Svarínskovci nájdu ho ešte vzrušeného. Len čo sa ako-tak ovládal.

— Čo je s vami, Srdovan?

— Ani sa nepýtajte, pán farár, — stiahne sa to srastené, husté obočie. — Tak mi bolo dobre, a tu sa mi dovalí ten Hrebenárisko. Myslí — už mu je duša na jazyku… má dlh, niečo urvem od neho. Ale sa prerátal. Má šťastie, že sa nemôžem s postele hnúť. Však som ho vyplatil, — zasvietia mu mdlé oči. — Letel ako guľa. A počkaj, nech ja len vstanem… ogrmáne si už niesol do apatéky, ponesieš i medzu zpod Homôlky odštempľovať na pozemkový úrad… — vyhráža sa žartom i naozaj.

— No, len aby si mu to spravil! — poznamená Stanko.

— Ak vstanem — spravím! — zmeria i jeho. — A ty si tiež daj pozor! — nakladá mu. — Si krčmár ako ja, pozri, — odokryje ruku, — vidíš, aká je? Ledva ju pohnem. Nalievaj spravodlivo, lebo i ty vyjdeš na tie cesty… — naslúchajú priatelia, ako si robí chorý žarty zo svojej biedy.

— A od čoho to máš?

— Od čoho? Čo som nevystál dosť od malička? Po šupárňach ma vláčili Maďari. Četníci mi chodili na krky. Na nás strieľali za Maďarov pri voľbe, keď som bol s doktorom Hôrkom. Ten sa dnes aspoň má, zaslúžil si — má! Ale ja? Krv som pľuval za prevratu, a teraz, však viete! Iba citanky od súdov čo mi chodia. Grbalov… I tá Bodová mi musela zaškodiť a čo všetko! — zastene. — A vy, Kaško, čo ste sa lepšie nedržali tamhore.

— Groš… groš zabil všetko, — povie mladý človek.

— Groš… groš, a zas len groš? Kedy bude tejto pesničke raz koniec na nešťastnom Slovensku? A vy, pán farár, — uprie naňho pohľad s trpkým úsmevom, — azda ani neviete, ako sa vám ovce tratia? V nedeľu niekoľkí z Čreníc zobrali Tranoscie a šli do Klenova. Pravda, mamenka, videli ste to?

— Videla, syn môj.

— Tušil som, — skloní smutno Svarínsky hlavu. — Ale nech! Klenovský Spálik je tiež môj priateľ duchom a Pán Boh je tam iste tiež nie druhý.

— Nič to, pán farár, — naraz ako by len sily pribudlo tomu na posteli, — len nech ja ešte vstanem. Ani zohnúť, ani zlomiť… A kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia. A kde je ten Kumhár? Nedá o sebe znať?

— Kdesi v Prahe. Vraj je mu veľmi dobre. Žije si…

— Takí sú, hľa, naši Slováci. Z ktorých by mohlo niečo byť — predajú sa alebo sa spustia.

— No, nie… kúkoľ nájde sa všade. Jest u nás i dobrých ľudí. Ani Kumhár je nie zlý…

— Veď nech radšej tak! — stisol by im nemocný ruky, keby vládal pri — rozchode. — Však ma ten Schetter len teší a teší. I dnes ho čakám. A vy tiež nezabývajte na mňa, — uprie oči na Svarínskeho.

— Čoby… Prídem každý deň.

A naozaj, i chodí. Raz sa mu zdá Štefan lepšie, raz zasa horšie. A starostí má i sám dosť. Po prehratých voľbách dochodia i účty od toho i onoho. Kto-ten vyratuje, kde čo potrovil, a žiada si vynahradiť.

— A nám kto vynahradí? — rozhorlí sa Srdovan, keď hovoria o tom. — Kto nahradí vám, i tebe, Beňo, i mne, kto? Veď som ja tiež strovil a mám dlhu, ani neviem koľko. A ty, Paľo, čo by si pomaly popredal, čo si nakúpil. Ako je s tou cementárňou?

— Stojí.

— To je nie dobre.

— Čo robiť? Ľudia chcú veľké platy a obchod ide slabo. I konkurencia nás bije. V Klenove zastala železiareň. Aj iné fabriky stoja v Matúšove, Žiline a inde.

— Len tak neobíď ako Fraštacký. Ten sa už vykýchal, ale skoro i povýšil na štranok.

— Však sa vec zariadi.

Aj sa, hoc dosť ťažko. Breda a Gmuntovci ratujú situáciu, ale Beňo ta dá hotovosť, čo má, a predá i niekoľko meríc poľa. Annu to i mrzí, ale neopováži sa mu to vyčitovať, však je to jeho. A on sa netrápi. Keď umrie strýček Adam v Mýtnej, zas bude majetok.

— Dosť je na čom robiť, — vraví žene. — Tých dvoje detí vychováme.

Horšie je so Svarínskym. Naňho to dolieha nielen hmotne, lež i duševne. Vo dne sa mu ešte preminie pri práci, ale v noci. Deti spia — rovnomerne vydychujú. Jemu však nejde sen na oči. Počuje kroky pod oknami, spev mládencov i vrzgot blížiacej sa harmoniky. Popred oči vinie sa mu film, dlhý, dlžizný… Osoby staré, i dávno zabudnuté vynorujú sa zo hmly a zapadajú v hmle, robiac miesto iným… V neveľkej svetlici dvoje dobrých, modrých očú… Usmejú sa naňho, hladia ho… materské oči. Ony chcú mať z neho pána ako u Machov, i u Beňov z Matúša i Paľka. Nech… Vidí papier, ako na záhumní letí do vetra, roztrhaný na kúsky-kúštičky. To sú prvé verše drobného žiačika. — Načo sú? Na nič!… Domy, mestské domy, ulice. Tváre veselé i prísne. Spolužiaci, profesori. Večer primknú sa dvere na študentskej komore, spieva sa slovensky, i píše. — Kto vie o tom? V triede pred gréckou hodinou mrskne dlhý, biely chalan komusi — ty pansláv. Treskne zaucho… zvalí sa na zem, ledva sa posbiera. Tiež slovenský synček, ale… Veľký, široký Dunaj. Slnko zapadá nad Devínom. Také je ružové, až zhustne v krv. Tlupa maďarských študentov sa rúti… Svine, panslávi! — blýskajú oči divo. — Chceš sa v Dunaji okúpať? — Nedbám… Vtom — prask, prask… palica láme sa na kusy. Slováčik si ju nesie ako trofej po uliciach. Kamaráti sa dívajú, na akadémii shonba… Láska Kristova? — ach! A jednak ten starý profesor má srdce — študent nemusí v šíry svet. Kto to chcel? Boh?… Málo radosti, veľa trudu. — Umrieť? Prečo nie? Načo je človek na svete?… A zas mesto… široká dvorana. Slovenská hudba, slovenský spev. Strojná dievčenská hlávka, svieža, mladá, dvoje veľkých sivých očú a ústa jemného strihu. — Slečna, to ste vy? To si ty? Pôjdeme spolu, však? Ďaleko… Tichá dedinka pod rodnými vrchmi, tichšia fara a ešte tichšie šťastie vo chvíľach búrnych. — Dušička, spí? Aký tvrdý je ten náš chlieb a aký sladký… Pod horou na lúke opráva si ktosi potôčky, ináč trávy nenarastie. Večer ich i tak odrazia. A v noci je nad horami smutno, ukrutne. Svet sa sosuje a Slovensko je cintorín — huh! — Ako je len prázdno, ako beznádejne… Z tichej fary letia piesne a nedajú zaspať svedomiu. Volajú, budia, až sa javí svit radostný, slávny… Národ má žiť, farby jeho veselo hrajú vo vzduchu — nová doba! — Ako sa mohutne reční tisícom. Ako sa veselo píše… Aký to však shon? Za čím? — Hej, ľudia, hladní ste, hladní? A čo nedáte národu, čo ste mu sľúbili — ha? Vy sýti a títo hladní, je to bratstvo? Za to sme pracovali? Ach… Kde sa len podelo to slnko? Kde tie nadšením horiace tváre? Aké sú to črty? Iné — iné… Čo nemáte ohľad i na túto krajinu pod Tatrami? Nevidíte, čo sa tu robí? Ako pustne — chudobnie? Ľud jej sa rozchodí svetom ako prv, a vy hráte pánov? Čo sa nezastanete svojich, Slováci? Či keď vám je dobre, už je všetkým dobre, tak? Tie státisíce ste už nie vy? To je už nie vaša rodina, vaša krv? Vy máte Mahulieny, a tí môžu do Francúzska… Argentíny? Viete, ako je tam žiť? Viete, koľké mesiace musí tam postávať váš brat pred fabrikou, kým sa dostane dnu — na najtvrdšiu prácu? Či vy tvoríte novú vlasť… ba nový svet, veľkorysý, a o svoj maličký nedbáte? Ukážte sa aspoň — no! Matúš, Matúš, bratanec môj milý, si dobrý človek, viem. Ty chceš pomáhať. Ale využijú ťa… oklamú, uvidíš… Čo však tí ostatní? Koho mi to tu posielajú a načo? Grbalova? Taák! V Ľadnici už bude všetko prichystané. Ten Adam v Montreáli ani netuší, pre koho to písal do Kanadských listov. Nech… Kremenáč, Beňo, Stanko a koľkí — idú tiež na súd. Tak sa svet točí — vždy rovnako. Čo sa diviť? Čomu? Iba ak tým, čo idú do Klenova s Tranosciami… Ach, a ja som ich mal všetkých tak veľmi rád!

Kohút zakikiríka — ozvena nesie sa od susedov a potom hore, hore pod Vysokú.

— Čo ti je, otecko? — zašepce žena, pozorujúc, ako sa muž prehadzuje na posteli.

— Nič!

— Čoby len… Celý sa utrápiš!

— Však zaspím.

— Ešte sa ti stane niečo. Čo potom my? Nemáme nikoho.

— Veď nebyť vás, to by bolo ešte najlepšie, keby ma Pán Boh vzal. I tak som nie súci na tento svet. Ale vám som treba.

— Mnohým si ešte treba… — dusí plač v sebe farárka. — Však mňa už tiež neteší svet, ale tu sú deti.

— Veď len pre tie deti. Ináč nech Pán Boh pošle taký Eliášov voz, všetci si posadáme a necháme tak túto prevrátenú zem.

— Necháme!

A tak to ide noc po noc. Obyčajne len nad ránom zaspí. Žena naslúcha, ako sa prehadzuje, a raz, keď si češe ešte vždy bohaté gaštanové vlasy, vyčeše si i niekoľko bielych ako striebro.

— Pozri! — ukáže mužovi. — I ty už máš kde-tu!

— Máme od čoho ošedivieť!

— Len si nesmieme mnoho z toho robiť, — chápe tichučká pani svoju úlohu. — Pozri, Beňo — ten sa už netrápi. Predvčerom som bola s ním. Celkom je svoj a veselý.

— Ten bol už so svetom dávno načistom, ja však nie. Nepoznal som ho. Tušil som, aký je, ale jednako… Veď sa tu ľudia podľa svojich malicherných záujmov vyzliekajú donaha a preraďujú ako na povel. Kto bol dnes vedľa teba — zajtra ti je už ďaleko. Stratil si ho, stratil a jakživ ho už nenájdeš viacej.

— Ľudia si myslia azda, že tiež majú pravdu. A tebe sa divia, keď nerobíš to isté, čo oni.

— Myslím už i na to, len sa neviem s tým spriateliť. Konečne, keď svet chce raz touto cestou, nech ide. Ak to nepôjde — vráti sa!

V takýchto myšlienkach míňa sa zima. Svarínsky nadchodí k Srdovanovi, a keď príde jar — aj nemocný sa posbiera. Nie je však už ten chlap, čo bol. Zťažka vyjde do záhrady pozrieť si včeličky, či prezimovaly nejak. Večierkom zas sadne si doma pred hostinec na stoličku, sídu sa chlapci okolo neho a už sa i rodí žart na žart.

Práve ide ujec Krupica. Fľochne sem i ta, i pomyká ústami, akýsi obriadený.

— Mám pekné prasiatko, — pokýva hostinský.

— Čoby si ty len mal? — pristaví sa ujec. — Ale tabaku by si mi mohol dať do fajočky.

— Božena, — volá na dcéru, — prines ujcovi paklíček tabaku. A čo nového?

— Veru nič, Štefanko, — prisadne si k chlapcom na lavicu. — Iba ten Jozek hovorí, — sipká si z fajočky, či dobre ťahá, — tie kedajšie voľby vyhral vraj on. Všetko mi ukazuje okolo, že to bude jeho. Už vraj nebude kozy chovať, ale kravy a kone.

— To je najšťastnejší človek na doline.

— A starý Tomáš zomrel, čo Jolanu vozil, vieš?

— S kým už tá len teraz pôjde do Klenova?

— I starý Krivošiak už dopracúva. Hovorím tam u nich — dajte sa mu napiť rozlučsveta! Alebo umrie, alebo ožije. To ti je taká zelinka, vieš. Ak budeš ležať — prinesiem ti.

— Ďakujem pekne!

Staví sa i Kačkin, predseda všetkých figliarov.

— Ako je, ujec? — pýta sa Krupicu.

— Mne vždy dobre, — povozí sa s pôžitkom prstami po hladkej brade. — Ak nejde pílka, ide opálka, ak nejde opálka — idú mäsiari.

— To je človek. Ani ho niet viac — iba Juro Prepela.

— Veď už iba ten a toť pán majster Vrúblik, — zdvihne Srdovan paličku na idúceho, sklesnutého obyvateľa neďalekej chalupy. — A kde sú vám galoty, čo vám moja dala?

— Brm… brm… brm… — vykrikujú chlapčiská, kryjúc sa po kútoch. Druhí zasa spustia na privítanku:

— Ach, idete ho, vy pangharty… Vred vás natiahol i s vašou materou, ako vás to cvičí…? — hnevá sa majster, mykajúc nezriadeným, šedivým fúzom.

— Lež tie galoty! — nedá už Kačkin pokoja. — Čo — predala ich Agnesa?

— Ja som ich predal, Srdovanko, ja, — pozrie naňho s úsmevom ani zamilovaný. — Však boly také poriadne. Nech si ich oblečiem, nik mi nič nedá. A takto si veru zarobím. Idem do mesta, alebo hen do Teplian, do tých kúpeľov. Tam jest panstva a zarobím viac, abo by ani nevstával od toho kopyta. Potom človek i niečo skúsi, a tu čo? Dnes bol v meste súd. Odsúdili tých, čo tu nedali tomu pánovi rečniť kedysi.

— I ja som mal byť medzi nimi, — ukrúca si Štefan nohy do šatky, keď akosi tiahne od Vysokej. — Ale mne už dajú pokoj. Vidia, i tak je už nie nič zo mňa.

— Ba sa ťa iste boja.

— Čoby len. A čo im nasúdili? — hľadí zvedavo.

— Po dva dni sedieť. Ale to dostali na próbu.

— Teda podmienečne. I Kremenáčovi?

— Všetkým!

— Tomu je to najhoršie. Bude mať z toho ešte aj inak vytriasačku.

Výrok okresného súdu narobí v Lesnej rozruchu.

— Však je to ver pre nič — za nič! — mrzia sa odsúdení.

— Hja, také časy žijeme, — uspokojuje ich Svarínsky. Tým viac to však pohne i jeho, keď Kremenáčovi zastavia plat a nariadia proti nemu disciplinárku. — To je už potom hej robota… vraví rechtorovi. — A na Bodovskej doline, kde sa dopichali a vám rozbili schôdzu, je tiež súd?

— Čoby len…

— Hja, to je tak. Kto sa ku mne sblíži, ten vytrpí. A ja som už tiež dostal citanku. Môj súd má byť o mesiac. Ak ho neodložia, bude to zas komédia.

Svarínsky pomaly dostáva sa do rovnováhy. Cíti lós porazeného, ale duša mu tvrdne. Poteší sa priateľom. Taký Beňo so svojou beznáročivosťou je hotová kázeň a filozofia. Čo kto spraví človeku, keď si stačí a od nikoho nič nečaká? Taký Srdovan, ktorého ani nemoc nezlomí, Stanko, Lúčan, legionári. I sám Kremenáč… A dobrá vôľa v tŕní rastie!

— Chudobní sme, ale páni! — snaží si vypnúť prsia Srdovan i pri svojej slabosti. — Čo na srdci, to na jazyku! Nech to teraz dokáže nejaký župan alebo minister.

O Svarínskeho súd vzmáha sa záujem. Nie je to osobná vec dvoch ľudí, stretnuvších sa náhodou na zemeguli. To je viac, oveľa viacej.

— Nech som nie takýto, idem s vami, pán farár, — hľadí smutno Štefan na svoje vychudnuté ruky, niekedy ťažké ani dlahy. — A čož’…?

— Ja veru pôjdem, Janko, — hlási sa hneď Beňo. — Tvoja vec — moja vec.

Ešte i Matej Kumhár dá znať o sebe.

„Neboj sa, Janíčko!“ píše mu. „Prídem i ja. Ak bude treba, budem svedčiť. Však som bol tam, keď sa oriekol, čí je.“

„Nie je ten Matej bez srdca, čo ako,“ pomyslí si Svarínsky a chystá doklady. Veľmi dobre tuší, o čo ide — spraviť ho nulou, aby nemal slova. Dcérkinu školskú tašku zoberie si za aktovku a ukladá písmo na písmo. Hodí skoro mŕtvy pohľad na legitimáciu Národnej strany zpred vojny, na časopis, kde písal roku 1915 ostro proti vojne, na knihy, čo vydal — znevážené, a cíti pritom fyzickú bolesť okolo srdca. „Tohoto sa dožiť? Tohoto?“ opätuje si v duchu, pripojujúc k písmam osvedčenie svojich ľudí, Zúbkove listy, došlé od Šaragovcov z Montreálu, a iné…

Keď dôjde bratanec zpod Orechového, už je zasa svoj.

— Pomysli si, i Anna chcela so mnou. Ledva som ju odhovoril.

— To je nie na ženské nervy!

Svarínskovcom v Ľadnici nedajú priatelia ani do hotela. Prichýlia ich v príjemnej slovenskej domácnosti. Doktor Zákalec, výborný národohospodár, a jeho peknoduchá žena vynasnažia sa spríjemniť im večer, ako len možno. Po večeri idú do Besedy, kde sú Česi i Slováci spolu. Posedia si, zarečnia i zaspievajú. V susednej ozve sa klavír. Mládežou to pohne a o chvíľu cupkajú už drobné dievčenské nôžky po lesklých parketoch.

— To sú tie moderné, — prikloní sa Zákalcová, zdravá, bystrá pani, k Svarínskemu.

— Vidím, — usmeje sa, tušiac, ako celý večierok bol len jemu kvôli zaranžovaný. — Len málo tomu rozumiem.

— Netancujete?

— Nikdy som netancoval.

— A to je veru škoda, — pokývne peknou bielou hlávkou pani Nelka Nesvedová, dávnejšia známa Svarínskeho. — Ako farárovi nesvedčilo by vám to, ako spisovateľovi — áno.

— Vidíte, to je zle. Takémuto človeku vždy niečo nesvedčí. Ale i tak, pozrite, nie som na tanec. Viete prečo?

— Nechcete tak tancovať, ako vám hrajú, — blysnú príjemné oči.

— Tak je, — zabúda sa na starosti. — Uhádli ste. My sme toť, báťa Žitnák i bratanec Paľko, veru z tej fajty.

— A tak je to dobre!

Zpoza tancujúcich vystúpi vtom urastený pán skromného držania, ale vojenského gesta. Mieri rovno za Svarínskym.

— Poznáš ma? — hľadí naňho oceľovým zrakom.

— Gedeon! — uvedomí si hneď, kde videl tú otvorenú, mužnú tvár, a prekvapený vstáva z fotela. — Čo ty tu, človeče?

— Som po povinnosti… — sadá si vedľa. — Počul som o tvojej veci a chcem ti povedať — máš dobrých priateľov i medzi nami Čechmi.

— Skúsil som to v Prahe, i inde. Dobrí ľudia porozumejú si ľahko. Však ty vieš, čo chcem — rovnako z bôľu, rovnako z radosti pre všetkých! Aspoň v čom ľudsky možno. Čo je v tom nesprávneho?

— Nič!

— Čo nevlasteneckého?

— Nič! Naopak — od toho závisí budúcnosť nás všetkých a našej vlasti, ako sa to rozrieši.

— No, vidíš, — stisne mu vrelo ruku. — Ty tomu rozumieš, lebo nás znáš, a to z najťažších chvíľ. A čo ty teraz? Ako viem, bankáriš v Breclave.

— Probujeme oživiť slovenský priemysel. Som tu — vyjednávať s istou fabrikou. Keď to skončím, — zažiaria tie oceľové oči, — čaká ma veľká povinnosť.

— Čo, ak sa smiem spýtať? Len nie…?

— Áno — oženiť sa!

— A tuším, máš už i nevestu.

— Krásnu Slovenku… Danušu Jarošovú.

— To si si už vybral!

— Chudobné dievča. Však ani ja nemám veľkých majetkov a môžeme si dobre žiť. A hneď ťa i prosím v mene svojej snúbenice — sosobášiť nás.

— Ak dožijem… Ak dožijem. Však vieš — môj život je všelijaký! Ale jednote na základe lásky — bude mi vždy len na česť požehnať.

Na druhý deň pred súdom je to už menej príjemné. Dôjde i páter Skalka, sivý, ale mladistvý ešte a bystrý kňaz, sprevádzaný svojimi.

— Rád som, keď ste prišli! — víta sa s nimi Svarínsky.

— Chceli sme tu byť. Svedčiť i počuť.

Grbalov, ani sa neobzrúc po nabitej dvorane, rozkladá si na podlhovastom stole svoje veci. S publikom si je načistom. Svarínskemu neostáva, len rozložiť sa na druhom kraji stola. Medzi dokladmi protivníka zazrie i veľký formát Kanadských listov. Neprekvapí ho to…

Sudcovia vojdú. Po formalitách a jedno-druhom príde rad na stránky.

— Nech sa ľúbi, pán Grbalov, — obráti sa sudca ako k žalobcovi.

Ten sa však akosi nervózne má k tomu. Tak sa dostane prvé slovo Svarínskemu.

— Slávna sédria, — počne tento v nastalom hrobovom tichu. — Konečne po rokoch dožil som sa tejto vážnej chvíle, keď môžem voľne prehovoriť pred vami, ako žalovaný i žalujúci. Prehovoriť pred súdom, kde stáli kedysi prví slovenskí národovci pre našu vec. Vyzdvihujem, nestojím tu ako žalobca, ale sa bránim ako pred súd pohnaný svojím protivníkom. On ma napadol nečakane bez toho, že by ja o jeho existencii bol i vedel. Keď som sa proti tomu ohradil, zapravotil ma. Na to musel som podať protižalobu…

Svarínsky hovorí hladko, pokojne a presvedčivo. Doktor Žitnák ohliada sa zpoza pravotárskeho stola raz na sudcov, raz na publikum a pohládza si bradu. Obecenstvo je — jeden pohľad. Len kde-tu dajú si hlavy dovedna na poznámku-dve. Grbalov pilno si značí. Tu i tu blysnú tmavé oči, mykne sa sval na podivnej tvári. Tu i tu sa uškľabí.

Poslucháčstvo pokúsi sa dať výraz, keď mu rečník udrie na strunu. Sudca však nedovolí. Neostáva, len vypočuť.

— Slovák — spisovateľ musí sa dnes takto brániť! — šepcú si dámy v úzadí. — Hrozné!

— A keby len proti tomuto človeku! — poznamená akýsi pán.

— Smutné časy! — čuje Beňo vedľa seba a päsť sa mu sviera.

— Aké sme si zaslúžili, také máme!

Pri okne sedia za dlhým stolom žurnalisti a pilno značia. Svarínsky nehovorí dlho, ale tým dôraznejšie. Poukáže na bôľ, ktorého sa musel ujať v oslobodenom národe v záujme samej vlasti, ktorá sa ešte len stavia. Upozorní na nespôsoby boja s protivnej strany, jej exponentom a končí básňou Sama Chalupku:

Rečník si sadne a dvoranou zahučí spontánny potlesk so všetkých strán. Sudcovia hľadia na seba. Už je neskoro. Nemožno to udusiť.

— Pán pravotár, doktor Žitnák, — počuť monotónny sudcov hlas.

Obranca sa vážne zdvihne, pohladí si bradu, a rozhliadnuc sa vôkol, dá sa do toho po pravotársky. Grbalov si značí. Tu i tu sa i uškľabí. — Conde Grbalov — gróf? Z ničoho si nič nerobí, a dosť mu toho Žitnák napredkladá. Navykol už na to.

Keď príde naňho rad, preberá sa nervózne vo svojich dokladoch a prehovorí trhano slabou slovenčinou. Cíti sa však ako doma. Nikoho neoberá — ani Žitnáka, ktorého ako by mal v žalúdku… ani prítomného pátra Skalku vzdor jeho veku a významu. Najmenej, pravda, obžalovaného. Zpočiatku ešte sa to len počúva. I smiech zašimre v poslucháčstve. Svarínsky sedí a skoro ani nenaslúcha. Načo? Vie, čo nasleduje, a predvída dobre. Napokon siahne rečník na Kanadské listy… Svarínsky berie si do ruky Zúbkove listy a príde mu na myseľ, ako čert čertovi ruku podáva. Tu nastane ruch.

— Však mu šľachetný Grbalov v Ľadnici ukáže… číta žalobca, istý vo svojej veci.

— Ohohó! — vyrazí vtom z poslucháčstva a za tým — Hej, Slováci!… Výzva predsedu prepadá sa v huku a speve. Z bočnej miestnosti vrhnú sa do dvorany četníci s nasadenými bodákmi. Trma-vrma… Svarínsky a jeho zástupca márne protestujú. Vyprázdňuje sa…

— To je naša sloboda! — počuť na schodoch.

Dámy plačú. Odohrávajú sa vzrušujúce výjavy.

— Tohto sme sa museli dožiť, Slováci?

Svarínsky si už nič nevšíma, čo sa robí. Príde mu na um jeho práca… Prídu i páni, ktorí len nedávno boli žobrákmi… Príde mu na um i bratanec Macho a priatelia, ktorých Grbalov využil proti nemu… Myslí, ale duša ako by len drevenela. Na galérii vidí po výklenkoch tisnúť sa zvedavcov. Ale — čo tí? Komu už teraz povedať, kto to všetko popísal v tých Kanadských listoch? Sudcom? A či práve Grbalovovi?

— Ale nechaj tak, — mávne rukou i doktor Žitnák. — Načo?

Vyhlásia výrok: — Oslobodia oboch z formálnych príčin. Grbalov apeluje. Nech!

— Keď Svarínsky vyjde so svojím obhajcom z dvorany — množstvo ľudí víta ho na schodoch. Nepozná nikoho. Iba Gedeona, ktorý mu stíska priateľsky ruku. A bratanca Beňu…

— Nech žije Svarínsky! — nesie sa budovou. Svarínskeho len dolu pred bránou nechá zdrevenenosť. Dámy ho pristavia a podávajú mu kyticu červených ruží. Sotva sa im však poďakuje, nastane shon.

— Už ho bijú! Už ho mlátia!!

— Ale dostal! Hneď ho krv zaliala!!

Nik sa nespytuje — kto? Každý je načistom.

O chvíľu sú už svarínskovci v novej dvorane, nabitej do posledného miesta. Víta ich vodca, páter Skalka, so svojimi. Potlesk… volanie na slávu. Reční sa o spoločnej, najvyššej úlohe nábožensky rozdvojeného národa. Keď nadšenie dostúpi vrcholu, množstvá sa vyhrnú na ulicu, zahučí — Hej, Slováci… zástup sa pohne dolu mestom. Nik sa mu nepostaví do cesty a Ľadnica je svedkom vzrušenia, akého nezažila.

hučí po širokom námestí ako rozvodnená rieka. Svarínsky, kráčajúc v rade so sviežim Skalkom a ostatnými, iba teraz zbadá, aká je to ohromná sila.

„Takto si podať ruky, a nik nás nepristaví…“ mihne mu mysľou.

Pred vysvieteným hostincom zdvihnú ich na plecia — Skalku, Svarínskeho a báťu Žitnáka — patriarchu.

— Nech žije slovenský národ!!! — zatrasie múrmi.

— Tak čo, Janíčko? — zjaví sa naraz i Maťo Kumhár z Prahy, vyholený, usmiaty. — Spokojný si?

— Som!

— No, vidíš — prvá pravota ako prvé dieťa. Som ti vždy nehovoril — ha? To sa muselo takto stať. A ten dostal — vieš?

— Však som stál neďaleko.

— To bolo hodno vidieť, Janko, — spomína mu i bratanec cestou v železnici. — Ten národ bol by azda rozniesol mesto, nech sa mu povie.

— To je sila. Len spojiť by ju bolo, a je koniec hádkam, — prikyvuje Svarínsky, a položiac si papier na koleno, píše čosi. Vozeň sa strasie, ruka sa zachvieva.

— Komu píšeš?

— Matúšovi… nech si spravia poriadok. Ak to má ďalej takto ísť, nechám i tú faru a pôjdem so Skalkom. z mesta do mesta, z dediny do dediny… Keď chcú oni, môže byť inak.

— Dobre to bude!

Doma čakajú v napnutí — čo je? Iba so Srdovanom je zas nie dobre. Znova ho to nadišlo. Len dávi a dávi.

— Ťažko ty mne, Ičenko, pôjdeš na pohreb, — vzdychne si objemná tetička Sladonech, uzrúc ho na posteli žltého ako vosk.

— A čo ten farár, — spytuje sa chorý, — ešte neprišli?

— Prídu, — tíši ho staručká mať, trápením vycivená, jednak s ružičkami v lícach. — A mohol by si sa, syn môj, veru dať i vyspovedať… — vraví mu nesmelo.

— A čož’ — zgáni na ňu, — idem azda umrieť?

Večer dôjde domov Svarínsky i s kytkou červených ruží.

— To ti posielajú naše Ľadničianky! — vraví hneď žene a vypráva, čo sa stalo.

Beňo zas povie čo-to cestou pod Orechové a čochvíľa už to i letí po doline.

— Vyfackali ho!

— Koho?

— Toho, čo vláči nášho farára po súdoch!

— No, hľa… ja som hneď vedel! — vraví Peterec. — To len tak neobíde nasucho. Čo sú všade takí ľudia ako tu niektorí? To náš farár nemá priateľov?

— A je to naozaj pravda, pán farár? — pýta sa ho Srdovan, keď večer otvorí dvere.

— Je!

— Ach, — vyjasní sa zrazu opadnutá tvár, — hneď mi je lepšie! A keby ste len vedeli, ako mi bolo zle. Už som myslel — ani vás nedočkám.

— Ale, Ičo, Ičko! — nakloní sa k nemu mať znova a znova. — Ičenko!!

— Áno, áno, — prikývne jej nakoniec. — Dám sa vyspovedať! Prosím vás, pán farár, len sa boja, aby som neumrel bez spovede!

A Srdovan ešte toho večera smieri sa s Bohom i s ľuďmi. A to je veľká vec!

— Ach, však som len rada… Však som rada! — stíska stará mať ruku farárovi. — A veru nebyť toho zaucha, azda by to ani nebol spravil!