E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Bratova ruka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

II

Dlhé tmavé hory ťahajú sa od Tatier až hlboko do užhorodskej stolice. Jesto tam mnoho miest, kam noha ľudská nikdy neprišla, kde nikdy sekera nerúbala do pňov vysokých, do starých stromov.

Teraz tam ozývajú sa hlasy temné, nehlasné; ľudia motajú sa sem i tam, jeden do hory, druhý z hory, ačpráve žiaden nevychádza na pole. Viac mužov pozerá na pusté ďaleké pole, kladie si dlane po nad oči a vyzerá dakoho.

Hlboko v hore je vätšie priestranisko. Na tomto leží zjedno dvadsať mužov dosť dobre poobliekaných, tak že ím vidno, že nie sú obecní, ale zemäni z dobrého rodu. Mlčia. Málo ktorý sa tu i tu ozve. Hlavy majú na dol zvesené, ruky na lone krížom položené, tváre dlaňmi pozakrývané, na znak že premýšľajú.

Medzi ními v prostriedku svobodne ležia všelijaké drahé veci zo striebra, zo zlata; svietniky, lampy, draho vykladané šable, trúby a vrecia, v ktorých bezpochyby drobné klenoty a peniaze sa nachodia.

Mužovia sú i mladí i starí. Jeden starec si povzdýchne, pozre hore a opýta sa: „či ešte nevidíte Mikuláša?“

„Dosť pozeráme, ale nikde o ňom ani vidu ani slychu.“ Odpoviedal jeden prichádzajúci muž.

„Bezpochyby sa i s tým len dakde vo večnosti sídeme,“ prerečie starec s hlbokým vzdýchnutím.

Zas nastalo ticho.

Starec sa obráti k druhému i povie: „a ženy naše, švagrinie sú dobre ochránené?“

„Dobre otec môj!“ odpovie mládenec z prava, „už teraz môžu byť vo Spiši. Poslali sme ích k nám do Oravy a Trenčína, i s vecmi, ktoré sme sobrať mohli. Neostalo tam nič, čoby malo dákej ceny. I z Nikytíc i z Podolian sme dali nocou odvážať. Myslím že ženy nikto nebude zastavovať na ceste.“

„Dalby pán Boh,“ povie starec, „veď bez toho dlho nemaly odpočinku. No a keď raz prídu do Trenčína k rodine, nebude žiaden duch vedieť odkial prišly.“

„A hocby sa i dozvedel,“ prerečie druhý muž z ľava, „nuž predca nevinným ženám nič ublížiť nemôže.“

„Hm!“ odpovie starec, „ale by ím mohli odobrať i to ostatnie, čo si zachovaly, i nám prísť na šľak, lebo vedzte: o nás nevie živý duch kde sme sa podeli, a kde sa nachádzame.“

„No však skoro zaneháme tieto krajiny smútku,“ hovorí mladý syn starcov.

„Neviem, neviem,“ krúťac hlavou zas prerečie starec, „to závisí od toho, či starého Jura prepustia. Ak ho prepustia, pôjdeme pokojne domov, nehajúc pri ňom jeho ovdovelé nevesty a Mikuláša; ak ho neprepustia — musíme sa pomstiť.“

„Jur je nevinný!“ ozvalo sa viacej hlasov.

„Pravdaže nevinný,“ pokračuje starec. „On sa viacej nestaral o to, čo sa okolo neho robí, jeho synovia boli páni pre sebä, a po ích smrti sme my u ních gazdovali jako doma. Ale práve preto, ak nieto spravodlivodlivosti na svete — musíme ju hľadať tak, ako môžeme. — Hanba našej rodine, keby si dala deti a starcov zabíjať a nepoviedala by ani slova.“

„Mikuláš ide, Mikuláš ide!“ ozvalo sa z hory.

Mužovia poskákali, povstávali a sbili sa do hŕby. Starý Matiaš Lasický, čo prvej hovoril, švagor Jura Badánskeho, kázal aby sa každý ta postavil, kde prvej stál, a urobil miesto príchodziemu. Tak sa stalo. Rodina Badánskych si postávala do kola; starý Matiaš sa oprel na šabľu a pozeral ta, odkial mal prísť Mikuláš.

O nedlho objavil sa čakaný. Na konci lesa zanehal koňa, i bežal kde ho očakávala jeho rodina. Ale nebol si ani sám sebe podobný. Oči vyvalené, tvár sa mu potrhúvala, ústa nakrivovaly, zuby škrípaly, obrvy sa mračily, vlasy rozčuchrané, jako živé, lietaly.

„Čo je s Jurom?" bola prvšia otázka.

Mikuláš sa usmial trpko, hrozne, a potom stiahnuc tvár i obrvy vyvolal: „prisahal som pomstu, a jeho vnuk zadrží prísahu!“

„Teda zahynul starý Jur!“ bolestne zastenal starý Lasický.

Mnohí dali sa do plaču, druhí začali zubami škripeť, a hrozné reči hovoriť, tretí kričali: „pomsta, pomsta.“ Veliká bola úcta hláv rodín v Tatrách; otcovia boli ctení nad všetko na svete, potomstvo žilo a umieralo za svojích dedov. Veliké bolo aj zbúrenie sŕdc a myslí keď sa stala krivda otcom, dedom.

Lasický začal plakať, tvár si rukou zakrývajúc; slzy tiekly po šedivých fúzoch.

„Čo plačete mužovia slabí?“ zahrmel Mikuláš Badánsky, „čo plačete, jako ženy, keď sa meč nad ích hlavami zaligotá?! Ja som videl hlavu jeho pod môjma nohama, zdvihol som ju, pobozkal som ju, a preklial som každý úsmech, ktorý sa na líci mojom zjaví kým —“ A tu prestal, ďalej hovoriť nemohol. Potom si vydýchnul, zmraštil obrvy i zavolal: „no, čo sa nesmejete?“

„Neposmievaj sa zo smútku nášho chlapče!" poviedal starý Lasický, „daj nám posvätiť posledňou slzou pamiatku jeho. Potom, potom prerečieme čo urobiť máme.“

„Rodina Badánskych!“ zavolal zas Mikuláš, „zahynul peň rodu nášho, a ja som to videl, a ja som to dožil; i moji otcovia zhynuli, a ja eštem žijem na potupu rodu nášho!“ i zvesil zraky, jako zmatený do zeme.

Lasický zas zdvihol čelo, obzrel sa do okola i uhliadol ako všetci smúťa na pospol. „Dosť smútku rodina Badánskych! pochovajte ho hlboko v prsách vaších. Pokoj Jurovi; už inak nebude, čo sa stalo to sa neodstane. — Teraz sa usnesme čo robiť treba. — Mikuláš rozprávaj!“

„— A úsmech sa nezjaví na tvári mojej, a veselosť zmizne z duše mojej, a radosť ujde zo srdca môjho, ale“ — hovoril sám pre sebä Mikuláš. Ujec Lasický ho chytil za plece, potriasol ním hovoriac: „hovor čo sa robilo na Mukačove?!“

„Čo mi pokoja nedáte? jeho vnuk zadrží prísahu; čo viac žiadate odo mňa?“

„Dobre dobre, dobre, ale maj rozum, utíš sa, a rozprávaj nám!“

Mikuláš pozrel naň veľkým okom, opustil nižniu gambu i hovoril: „ha! aj tys’ oproti nemu? aj ty ho chceš zabíjať? — Jaj šabľu mi vzali, ach aj jeho mi vzali! — A tak ma on rád videl, tak ma túleval ku sebe a hovorieval: „syn môj drahý, potecha moja;“ i kto že mne už viac povie: „syn môj drahý, potecha moja?!“ — Otca nemám, matery nemám — i jeho nemám; — všetko mi vzali, a ja ešte žijem! — Ale vnuk jeho zadrží prísahu! on mi tam zaopatrí miesto, on sa tam bude za mňa modliť, aby mi bol Boh milostivý.“

Prehovoriac tieto slová, zpamätal sa kde ích preriekol; pamäť obživla, i prebudil sa z hlbokého bolestného snívania. „No, čo smútite?“ ozval sa, „čo dačo nekonáte?“

A v skutku všetci stáli podivení nad bolesťou Mikulášovou; starý Lasický viacej naň nenarážal, ale s ľútostivým okom pozeral na sestrenca svojho. „Syn môj!“ hovoril potom, „už som ťa dvaráz pýtal, abys’ rozpráväl čo sa stalo so starým Jurom.“

Mikuláš si zhlboka vydýchol a rozprával od slova do slova čo počul. Lasický sa zamyslel, a trochu vec uvážac hovoril: „ako vidím, tuto niet iného, ako pomsta Razdaniča. Jeho synovia boli ním nastrojení, a on starodávnou nenávisťou rodovou vedený.

Viacej ích bolo, ktorí nevedeli bližšie pomery medzi Razdaniči a Badánskymi; Lasický ím teda začal rozpráväť, ale slová mu uväzuvaly v hrdle, preto dupol nohou, mikol hlavou i poviedal: „nie, nie! nebudem vám rozpráväť, — neide to teraz, kde máme dač začínať. — Mikuláš čo myslíš? ako osláviť pamiatku deda tvojho?

„Ja som ju oslávil, ja som sa smial, smial od samého Mukačova, a krv jeho pripečatila úsmech ten na veky v duši mojej; krú sa mi shrnula do očú, nevidel som nič, len krv, nepočul som nič, len krv. Aha, a ona volala na mňa: pomsta, pomsta!“

Všetci zavolali „pomsta, pomsta!“ a vyšvihli šable do povetria.

„Mlčte, mlčte!“ zarachotí starý Lasický, šedivú hlavu do hora vynášajúc, ruku hore dvíhajúc, „ako pomsta? na kom?“ A potom rozkazujúcim hlasom vypovie: „teraz šable do pošiev, povedám vám, ticho!“

Stalo sa síce ticho, ale šable len daktorí zložili. Mikuláš ju ešte držal v povetrí.

„Mikuláš! poslúchaj čo ti kážem! skry šabľu, teraz nám treba dohovárať sa,“ zas hovorí Lasický.

Ja som poslední Badánsky! ja musím vyhľadať spravodlivosť a ospravodlivenie pre otcov mojích. — Dajte mi pokoj; nemiešajte sa vy do vecí mojích; bo ja som sľub urobil a — zadržím ho.“

„Dobre, ale počúvaj! ja som teraz najstaršou hlavou rodiny, preto ja vám musím radou predchádzať.“

„Ak máte radiť, raďte ujo; ale ak vy len vlny utíšiť chcete, aby ste ích preč odviedli, a nemienite, ními podmyť stavänia nepriateľa — nehovorte ani slova!“

„Počúvaj šialený chlapče!“ odpovieda Lasický, „počúvaj! — Pomstiť sa musíme na Razdaničoch a všetkých sudcoch Jurových!“

„To je naša vôľa!“ zahučali všetci.

„Keď je to vaša vôľa, to je i moja vôľa. My sme ľudia z roztrúsených stolíc, a nemôžeme vždy pospolu zostať, a všetkým odplatiť; ale akby sme po jednom dačo začínali, ľahko by sme mohli byť po jednom potlačení. Ja myslím, aby sme sostavili súd rodinný, a predeň postavovali nepriateľov naších a odsudzovali ích.“

„Dobre, dobre!“ ozve sa zo všetkých hrdiel. Len Mikuláš nič nevravel.

„A súd náš sísť sa má každý rok v istý čas, a my sme všetci povinní dostaviť sa k nemu.“

„Čo?“ dupnúc nohou vykríkne Mikuláš, „a krv moja variť sa má za roky a roky vo mne, a ja nemôcť zadržať svoj sľub? — Vy ste sa nesmiali, keď krv jeho striekala, vám ona nefŕkala do očú, do tvári ako mne, na vás ona nekričí, aby ste ju novou nepriateľskou zmyli!“

„Čože chceš, chlapče nemúdry?“ zavolá Lasický, „či chceš znectiť meno rodiny tvojej, či sa chceš, ako zbojník vkrádať do domov, a tam —“

„Dobre! ja počúvam,“ od razu utíchnutý povie Mikuláš. Všetci s podivením pozerali naň.

„A keď spolu sa sídeme, kde budeme súdiť nepriateľov naších!“

„Dobre, dobre!“ prisvedčia všetci.

„A poneváč je Mikuláš najbližší k starému Jurovi, a utrpel najvätšiu ztratu, i on nesie na sebe meno rodiny: tedy nech je on prvým sudcom, a nech súd jeho meno nosí.“

„Ale strašný to bude súd!“ skríviac tvárou prehovorí Mikuláš — a o chviľu po malom mlčaní preriekne: „dobre rodina moja! teda nech stojí súd Badánskych!“

„Nech stojí, nech stojí!“

„A kto tajnosti naše prezradí, nech padne, a skrze ktorého tajomstvo naše sa dozvie, čiby to bola žena, či sestra, či syn, či otec, nech padne od prvého z nás, kto sa to dozvie!“

„Nech padne!“

„Ja Mikuláš Badánsky!“ zavolá mládenec pevným hlasom, zdvihnúc do hora ruku, „zakladám súd Badánskych! Na takto rok sídeme sa na tomto mieste! — Strýc Lasický! dajte ruku, a vy do okola!“

Mužovia si dali ruky a urobili kolo; potom každý vyzdvihol dva prsty do hora, i pobozkal jeden druhého.

Mikuláš sa ešte dlho dohováral s Lasickým.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.