E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Bratova ruka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

III

Na podnoží Tatier leží neveľká dedina Razdanice. Na nižnom konci stojí dom pána Razdaniča. Murovaný dom je na štyry uhlovky pomazaný, medzi ktorými a okolo ktorých tiahnu sa biele pásy, ako toky medzi zelenými lúkami. Z jednej strany domu majer i domec pre čeliadku a sluhov, z druhej zahrady. Dolu stojí stará brána na dve murované piliare obesená. Z oboch strán od nej humná, maštale a ciene spojujú sa so zahradou a majerom. Všetko je síce vymetené, očistené, ale predca je štvorhranatý dvor pažiťou porastený, ačpráve sú cesty cezeň križujúce pieskom vysypané. Rebríky, žrde, pavúzy visia na hrubých drevených, do stien humna vbitých klinoch. Na pažiti pasie sa hyd, a po cestách behajú sluhovia sem tam. Celý dvor sa hemží.

Pán Razdanič je najbohatejší, najslávnejší pán celej užhorodskej stolice. On voždy držal s cisárom, bol známou hlavou kráľovskej strany v stolici; ale za to bol aj cisár pánu Razdaničovi milostivý. Nie len že ho povýšil, ale mu aj mnohé, odbojným pánom poodberané statky daroval. Len pred štyrmi rokmi, keď starého Badánskeho na Mukačove zoťali, dostal Razdanič polovicu jeho rozšírených kuriálnych gruntov. Dom jeho obstupovalo ustavične plno úradníkov, hajdúchov, mládencov, čeľadníkov.

Ale i mnoho hostí ustavične shromažďovalo sa okolo šestdesiatročného Razdaniča. Nikde nebolo toľko a tak skvostných hostín, nikde sa takého a toľko dobrého vína nerozlievalo po stoloch, ako práve u neho. On už bol starý, jeho staršieho syna boli pred dvoma rokmi zbojníci zabili, mladší bol už od troch rokov vo Viedni na dvore cisárskom: preto sa starý pán tešieval, keď prišla spoločnosť do domu jeho. Neľutoval ničoho. Ale mu aj dobre bolo na svete: nikto mu zlú tvár neukazoval, každý sa k nemu len ponížene s úsmechom približoval, každý ho ctil a vážil i slovom i skutkom.

Ale neboly len jeho vysoké hodnosti, jeho veľké bohatstvo, jeho štedrosť a pohostinnosť jedinou príčinou tak hustých návštev.

Jediná potecha, jediné dedictvo jeho pred tým rozšírenej rodiny, bola krásna Annuľka. Nebolo na široko, na ďaleko takého dievčaťa, takej utešenej panny. Mládež, i z mnoho stolíc, sa sem hrnie, aby videla ten krásny kvietok.

Mnohému šuhajovi blesk očú Annulkyných už hlavu pomiatol, mnohému, poranil srdiečko; ale čím viacej sa uznávala nebezpečnosť zbližovania sa k rozchýrenej panne: tým vätšmi sa hrnula mládež nakochať sa jej nebeským pohľadom. Každý bol šťastný na koho pozrela, ale ešte šťastnejší na koho sa usmiala. Mnohí i z vyšších i nižších stavov si všeličo namysleli, mnohí jej odokryli cítenia svoje, a s hlbokým pohnutím ju pýtali o ruku: ale ona sa usmiala, povedala dakoľko pekných slov, obrátila rozhovorku na druhý predmet, na svojho otca, na rod pýtača, na krásotu okolia, a tak pekne krásne vedela zvrtnúť myslenia pýtačov, že ani nezvedeli, iba keď pán Boh vie, kde boli od predmetov srdca zablúdili, ani nezvedeli čo sa s ními robí.

Keď sa daktorí k otcovi obrátili, a ho o ruku dcéry prosili: to on začal rozprávať s veľkým ohňom o svojich predkoch, ktorí si ešte za Štefana kráľa vlastnou zásluhou zemänstvo vynadobudli, ako oni kresťanstvo rozširujúc válčili s húfmi pohanov, a ako do címeru dostali lva, s korunou na hlave, na troch vrškoch stojaceho, a holú šabľu v pazúroch držiaceho. Potom vyčitoval koľko bolo biskupov z jeho rodiny, a znal udať i rok, i mesiac i deň kedy sa narodili, kedy svoje hodnosti dostali, kedy pozomieraly. Ale najhorlivejšie maľúval sväzky, ktorými rodina jeho s pány Drugethovci z Humeného spojená bola, ktorí dali viacej palatínov krajine uhorskej. Potom zišiel na seba, a na svoju Annuľku hovoriac: „môj Petor, a moja Annuľka sú ostatnie halúzky z našej dakedy veľmi rozšírenej rodiny,“ a to takým vážnym, dúrazným hlasom prednášal, akoby tým poviedať chcel! „pomysli si, že sa za šťastného rátať môže, kto takýto poklad dostane.“ — Ostatne on svoje dieťa nikdy nenútil k vydaju vediac, že mu na vohľačoch chybeť nemôže, nebude.

Tak šly hodiny za hodinami v dome pána Razdaniča vo veselí. Starý pán s radosťou pozeral na svoje kvitnúce dieťa, a Annuľka hláskala šedivý fúz otcov, túlila sa k prsám jeho, a hľadela obveseliť otca.

Ale ona nebývala voždy veselá.

Prichádzaly okamihy, kde ona v zahrade pod stromom, alebo v svojej izbe samotná sediac hlávku svoju do bielučkých rúček zvešúvala, myslela i myslela, a nevedela za čím, a o čom.

Alebo sa zahľadela na jedno miesto, prštek, akoby zo slonovej kosti vytočený na ústa položiac, a pohybovala koncom nožičky, bijúc ňou bez povedomia na podlahu.

Včasto prichádzaly chvíle, kde bola omrzlá, kde sa jej nič nepáčilo, kde všetko zo sebä trhala, bo jej boly šaty hneď priúzke, hneď zásterka pridlhá, hneď vlasy zle zapletené, mrzko uhladené. Hoc to pravda otec nikdy nezbadal, nevidel, predca to jej komorné mnohoráz pocítily, a o nej rozličné reči rozprávaly. Jedna ju držala za pyšnú, druhá za hnevivú, a len tretia, jej dakedajšia pestúnka, obyčajne po tichu znášajúc nespokojnosť svojej vladárky, nič nehovorila pred svetom, i obmedzovala sa na prizeranie sa na jej pohybovania, na držanie sa oproti mladým dom navštivujúcim pánom, i uhádla odkial prichádza nepokoj, odkial veje vietor.

„Moja ľalija!“ hovorila Johanna k pannenke raz v zamyslení sediacej, „čo vám chybí? čo váš bolí, že ste taká zamyslená?! Povedzte vašej Johanne, povedzte čo vás trápi. Ja som vás vypestovala, hladievala som vás od malička mojou dlaňou, a prirovnávala som vám vlásky, aby ste mi kvitli, ako ružička, aby ste mi vyzerali, ako makovička. Povedzte mi, povedzte vzáctna panna, čo vám chybí; veď viete že mňa to bolí keď len najmenší obláček smútku obletuje vaše líčka.“

Annuľka nepočúvala, a keď sa k nej Johanna priblížila, odvrátila sa, pozrela von oknom, a klepala na sklo prstočkami.

„Delija moja!“ ďalej hovorila Johanna blížac sa ku nej, „čo vám chybí? Keby mohla, vycedila by som krv zo srdca svojho, i v nej by som utopila smútok váš.“ A ako to vyrekla, pozrela na ňu prenikave, chytila ju za ľavú o stolík opretú rúčku i pokračovala: „kvietok môj drahý, duša zlatá, čo vám chybí? Ach tak to zle vyzerá na kvitnúcom líčku vašom, keď pri usmievaní jeho jasné očko vaše, ako vyhladené nebo, nezahorí ohňom pokoja. Čo vám chybí, čo?“

„Nič Johanna moja,“ bola odpoveď.

Pestúnka odstúpila od schovanice svojej, i poviedala: „keby len dakto prišiel, a zase rozveselil pannu moju!“

Dievča hlávkou pokrútilo, očkami dolu pozrelo a prerieklo: „tú nikto nerozveselí.“

A starká sa zamyslela, i akoby sama pre seba potrhavo hovorila: „pán Laskár sa tiež sľúbil, — a neprichádza.“

Panna trhla sebou počujúc meno toto, hlávku pozdvihla, bledé líčka tenká červenosť, ako kvietka polnie, keď ích za rana drobná rosa svojou rúškou obdýchne, obletela, očko zablišťalo, ako keď mesiačik z poza chmáry vylezie, i malinové ústka so zadychčavosťou preriekly: „kto neprichádza?“ Jej očko potom zavislo na perách starej pestúnky, akoby z jej duše chcelo ešte raz vysať spomenuté meno.

„Pán Laskár panna moja! — hádam by ten bol v stave zahnať smútok z duše a obláčky z tvare vašej.“

Panna odvrátila tváričku i vyriekla s vzdýchnutím: „ten sa so mnou ani neshovára.“

„Ach a taký hodný, dobrý pán,“ približujúc sa hovorí pestúnka: „Verte ľalija moja, keby som ja mala pre vás pána voliť, to by som ja ani na grófstvo, ani na bohatstvo nehľadela, ale by som poviedala: pán môj! ak si chceš voliť pannu dobrú, ako nevinné srdce dieťaťa, krásnu, ako žiara slnečná, vezmi si ľaliju moju, vezmi si Annuľku, našu Annulôčku!“

„Ten ma nechce, ten ma nechce!“ vyšmikol sa z úst Annulkyných prudký a k tomu skoro plačlivý hlas v detinskej nevinnosti oproti jej vôli.

„Nechce, nechce, — nepoviedajte panna moja, nepoviedajte! ktože by vás nechcel, ktože má také železné srdce, že by sa, vidiac vás, nepohol? Ja sa bojím, bojím o vás panna moja —“

„A on predca na mňa ani nepozre, ani sa mi neprihovorí!“ vraví Annuľka, akoby v zamyslení, prštekom si po troška povráskanom čielci chodiac.

„Nepozre ľalija moja? oj nepozre? — keby ste len videli to tmavé oko ako sa svieti, keď na vás spočíva? oj keby ste ho videli, ako ho on zvesí, keď sa k nemu obraciate, keby ste videli, ako počúva slová, ktoré vy druhým rozhadzujete, ako sa mračí zhliadnuc, že druhí, od neho šťastnejší, prijímajú od vás mädové slová! oj keby ste videli?“

„A je to pravda Johanna?“ pýta sa panna prudko, ale ťahavým hlasom, starkú za ruku chytiac, a ani dobre nedýchajúc.

„Pravda ľalija moja, pravda ako Boh na nebi. Oj pekný je to pán, dobrý je to pán!! — —“

Pán Laskár býval pár hodín od Razdaníc. Pred tromi rokmi prišiel sem z Oravy, či z ktorej stolice, a vzal do zálohu malú, ale pekným chotárom obtočenú dedinu Nikytice, na tridsať dva roky, ale v toľko peňazoch, že sa ju predošlý majetník nazad vymeniť nikdy vynasnádzať nebude. Prislúchala dakedy tá dedina Janovi, druhému synovi Jura Badánskeho, ktorá teraz bola, i s druhými, tejto rodine prislúchajúcimi majetky, korune prepadla. Pekné to bolo okolie na podnoží Tatier; Nikytice ležaly v doline, ako v kotlíku, okolo ních vypínaly sa husté hory, a len od Razdaníc bol k ním slobodný výhľad.

Pána Laskára pred tým v tomto okolí nikto neznal, nikto nič nepočul ani o jeho mene, ani o ňom; ale doniesol sebou prosapial pekne krásne i stoličnou i viceišpánovou pečaťou zaopatrený, preukázal že je zemän, bol bohatý, bo Nikytice mnoho stály, a on za ne hotový peniaz složil, a tak ho každý ctil, a nikto sa viac tam o jeho predošlé roky nestaral.

Pán Razdanič mu bol voždy vďačný, kedykoľvek sa len u neho ukázal, čo sa včasto stávalo, bo mu bol najbližší sused. To mu ruky ustískal, to ho po pleci tľapkával, a keď sa to mohlo stáť, sadli si do bočnej izby, a zahrali si na mariaša. To u pána Razdaniča znamenalo mnoho, bo obyčajne s tým, koho chcel vyznačiť, si zahral na mariaša. Čo Laskára tak vyznačilo, bola jeho vážnosť, ktorá mu voždy na líci sedela, úctivosť, každému dávaná, jeho osoba bez každých nárokov, jeho tichosť pre vek jeho neobyčajná. A predca zovňajškosť jeho bola taká mužská, že z toho žiaden nesmel hádam na slabosť zavierať. Bol on asi dvadsaťosem, lebo tridsať roční muž, vysoký, pekný, ako pannička urástly. Vysoké čelo sklepilo sa nad podlhovastou tvárou, čierne oko havranelo sa, ako blesk v čiernych oblakoch pod ním, tvár bola pobledlá, trocha opadnutá, i niesla na sebe obraz tajných náruživostí, dlhého trápenia. Smiechu na nej nikto ešte nevidel. Jeho fúz odpočíval na prsách s dlhou čiernou bradou. Keď hlavu do hora povzniesol, to tak pyšne, tak dumne ňou hodil, akoby chcel poviedať, že mu je celý svet ničím.

Mnohoráz pri zábavách, alebo keď sa viacej hostí v Razdaničovom dome sišlo, sadol si pán Laskár medzi starých pánov, načúval ích reči, a kedy tedy prehodil slovo, ktoré obyčajne toľko váhy malo, že všetci zavolali; „pravdu máte, pravdu máte!“ Tak sa rozniesla povesť o jeho rozumnosti, že sa stala príkladom. A síce keď dakto medzi dvoma škriepäcíma sa rozhádnuť nemohol, povedal: „ak vás Laskár neporovná, nikto vás neporovná.“

Ale i mládeži sa neskrýval; rád brával účastenstvo na jej zábavách. Keď krásna Annuľka sama zostala, to on prišiel k nej, pozrel jej do očiek, hovoril s ňou, ale voždy vážne, pokojne, ani jedneho slovca, ktoré by jej pochlebovať mohlo, ani jedneho pohľadu, ktorý by bol na ňu narážal nedávajúc. — Keď dakto k nemu s ňou hovoriacemu sa priblížil, odstúpil hneď na stranu, oprel sa o stenu, oko jeho spočinulo na krásnej panne, zahorelo podivnou žiarou, líce jeho ešte vätšmi zbledlo, hlava ovisla, hneď sa potichu pokrucovala, vzdychy sa z pŕs vyšmikovaly a ústa sa pohybovaly, akoby poviedať chcely, čo sa v prsách varí, ale to predca vyznať nechcely. Včasto sa zamyslel i sám sa so sebou shováral. —

Annuľka štebotala ako škovránok, a hajno mladých pánov vrtelo sa okolo nej; ona sa usmievala, očkami po ních strieľala i prijímala ích poklony. Ale keď okom na bok hodila, i ono sa s Laskárovým sišlo: to primrel úsmech na jej tvári, očko i hlávku zvesila, na krátko odpoviedala, a neveľmi dbala na mädové reči mládeže. Divno, či to pýcha bola pannenská, či vysokomysľnosť jej rodu bola obrazená, že sa pán Laskár zdal byť chladným oproti nej, keď sa medzi tým celá mládež vrtila okolo nej, ako hviezdy okolo slnca, či bolo dač iného na tom, že Annuľka so všetkými celkom spokojne a slobodne obcovala, a len zrak Laskára zniesť nemohla — ja neviem. — —

Na dvore pána Razdaniča zoštrkotaly kolesá. Stará Johanna sedela pri obloku, pozdvihla oči, zatľapkala rukama, ako malé dieťa, i vyvolala s radosťou: „on ide, on ide!“ — A Annuľka skočila ako srnka, i tak chytre, ako vetrík jarní, bola pri obloku. Líčko sa jej až po uši začervenalo, očká jej sa zaligotaly, ako hviezdičky, a ústka v úzkosti povedaly: „jaj Bože môj, Bože môj čo že mu poviem? — Johanna! však zle vyzerám?!“

Pán Laskár zosadol z voza, sluhovia mu poviedali, že pán po obede spí, a že sa len asi o hodinu zobudí. Opýtal sa na panničku, i bolo mu povedané, aby sa páčilo dnuká.

Vstúpil dnuká; pozdravil krásne dievča; ono po tichu vítalo. Sadol si na stolicu, i hovoril asi pol hodiny podľa starého spôsobu. Potom povie po tichu: „odchádzam asi na pol roka, prišiel som sa teda od vás odobrať.“

Dievča obledlo, trhlo sa, a pozrelo na hosťa, akoby mu neverilo.

Laskár to videl.

Annuľka hovorí: „hádam len žartujete?“

„Nežartujem. Škoda! budem banovať za domom vaším, — ale nemôžem ináčej.“

„Akože bez vás tú zimu, dlhú zimu strávime?“

Laskár sa zahľadel na dievča, pokývol hlavou i poviedal: „nebude vám chybeť na príjemnej spoločnosti.“

„Čo mne po spoločnostiach?“ prudko povie Annuľka, a potom, akoby sa zabudla, sama pre sebä prehovorí: „čo mne po spoločnostiach, keď vás tu nebude?“ — —

Laskár to počul, krv mu udrela do tváre. Nemyslel na to, že si panna vysoko postavená, od mladosti všetko čo jej srdce zažiadalo majúca, voždy podľa vôle hovoriaca, všetko dovoliť môže; nepomyslel že to môže byť výraz nevinný, bez všetkého hlbšieho významu. Stal zo stolice, chytil bieluškú rúčku, pritisol ju ku srdcu i poviedal: „aj pre mňa je všetko ztratené, kadenáhle sa odtialto oddialim. — Ja som muž tvrdý, nepohlivý, neznajúci slová sporiť; ale v srdci mojom, ach v srdci mojom hlboko, hlboko horí oheň za vás Annuľka!“

Dievča stojí nepohnutne, trasie sa, nič nehovorí, ale ani rúčku, ktorú Laskár k perám svojím pritisol, nazad neuťahuje. Z očiek jej vypadly slzy, ako kryštál čisté, ako rosa nebeská utešené. Laskár sa osmelil, pritisol útlu pannu k srdcu svojmu, a počul živé bitie jej srdiečka na srdci svojom. Nepotreboval odpovede. Dievča hlávku svoju na jeho plecá zvesilo tak ticho, tak útle ako keď páperia z odkvitnutej vŕby na lúku lúčku letí.

Bolo to sladké spočinutie. —

Ale krátke, nedlhé. Ach beda ti devulienka krásna, bo Laskár zavrtí okom, stiahne obrvy, od tebä sa odtiahne i povie: „nie, nie! odpusť aniel môj! — nie — tys’ k inému určená.“

Dievča slzí.

„Nepočúvaj slová moje, ani bitie srdca môjho nepočúvaj, bo ak ho počuješ, zvädnú líčka tvoje, uletí z ních sen ružový čo ích teraz obletuje, očká tvoje zahasí more sĺz ako zhasínajú hustými oblaky bleskoty kochánok zeme, lámp nebeských, — tvoj dych, dýchaním kvietok rajských vypestovaný stane sa jedom — a prídu časy, kde prekľaješ okamih tento!“

„Neprekľajem!“ šepotala Annuľka.

„Bože, Bože!“ vypovedal on, ale ďalej hovoriť nemohol, i hodil sa na stolicu, zakryl si tvár oboma rukama.

Annuľka sa priblížila bojazlive k nemu.

Pol hodiny minulo, a Laskár zabudol na svet, na svoje tajnosti, na všetko, — len nie na Annuľku, ktorá opierala hlávku na plecá jeho, i zakrývala si rozpálené tváričky. — — —

O nedlho prišiel pán Razdanič, podávajúc Laskárovi ruku, prívetive ho vítal. Ale veľké bolo zadivenie jeho, keď ho i tento pýtal, i dieťa jeho ho pýtalo o požehnanie. Z prvu sa nahneval, bo sa dakedy ufal aspoň grófa za zaťa dostať, potom si vypýtal času na rozmyslenie. — Dosť sa spieral, dosť horekoval; ale čo mal robiť? Dievča neprestalo plakať, túliť sa k jeho srdci, hladkať ho po tvári, až si na ostatok v žiali pomyslel: poručeno Bohu! — však mám moc, silu, čosi sa i pre tebä dá urobiť! Dal teda na ostatok privolenie i poviedal Laskárovi: „dobre syn môj! vezmite si poklad môj, ale ho strežte, ako oko v hlave, aby ani vietor naň nezavial, aby mu nechybelo ani vtáčeho mlieka.“

Laskár mlčal.

Na druhý deň boly oddávky, a o tri týžne svaďba.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.