ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nikytice maličká dedinka, ale tak dobre je tam bývať. Zo všetkých skoro strán mladé háje sú jej hradby, hviezdičky, čo na nebi otvárajú svoje očká, sú jej lampy, a slniečko Božie, a mesiačik tichý jej jedinkí hostovia.

Annuľka si žije ticho, pokojne ako malé dieťa; nespomína Razdanice, ani svojho otca, nepripomína svoje predošlé dni, ale žije celkom prítomnosti. Keď Laskárovi sedí smútok na čele: to ona príde, hladí mu čelo svojou peknou utešenou rúčkou, ihrá sa s jeho bradou i vlasmi, a prihovára sa mu svojím od striebra čistejším hláskom. Laskár si obyčajne povzdýchne, pritisne ju ku srdcu, i dá jej pár pekných slov; ale on sa predca s ňou nepozhovára, akoby si ona žiadala, neusmieva sa tak, abo by si ona žiadala. Ach a to ju tak bolí, že ani len jedneho úsmechu na jeho tvári vyčarovať nemôže. Dala by pol života, keby sa usmial, bo by potom taký bol pekný, taký krásny, že by jej za ním hádam srdiečko vylietlo. Ale on sa za svet neusmeje, a ona je tichá, pokorná, i pokojná, lebo on ináčej len pre ňu žije, len na ňu pozerá, a o svete nemyslí, ustavične jej spoločnosť hľadá — a ona naposledok navykla i naučila sa na všetko.

Žili päť štvrtí roka ticho, pokojne. Ích synáček bol dosť čerstvý, hodný, ba na štyrytýždňové dieťa až pribystrý. Keď nad ním stáli, to ona obletovala okolo kolísky ako lastovička, a otec sa naňho zahľadel, i zjavily sa obyčajne slzy v očách jeho. Annuľka sa ho zpytuje čo mu chybí, čo slzí, a zas sa rozveselí, vezme dieťa na ruky, a s úsmechom ho podáva otcovi. Tento ho vezme, pritisne ho k srdcu, pobozká ho, a povzdýchne. A keď takéto okamihy prichádzajú, to si Annuľka berie dieťa na ruky, i kolíba ho, nemiešajúc sa do tajností mužových, mysliac si, že však to všetko zas dobre bude.

„Dostaneme hostí duša moja!“ ozve sa raz večer pán Laskár, „prihotov sa, bude ích viacej, aby sme ích mohli zaopatriť.“ I zklopí oči.

Mali to byť prví hostia, ktorí sa tu dlhšie a vo vätšom počtu zabaviť mali. Annuľka nič neodpovedá, a tak sa jej muž zpytuje či sa ím teší?“

Ona odvetila: „ach tak nám je dobre samým!“

Muž sa zamračil, rukou si zastrel čelo i hovoril: „dobre, dobre — bodaj nám voždy tak bolo.“

„Bude, bude drahý môj. Čo že ti je zase? prečo že by nám nemalo byť dobre?“ — I zahľadela sa naňho.

On hlavu do ruky zklonil, oprel sa lakťom o stôl, povzdýchol, pokrútil hlavou i mlčal. — — — —

O tri dni prichádzali hostia, i všetci sa pod pár dňami shrnuli. Pán Laskár ích pekne, prívetive víta; oni mu stískajú ruky, i dávajú sa uvádzať mladej pannej. Annuľka sa usmieva i víta ích srdečne; oni jej odpoviedajú vážne, rozprávajú, kde sa s jej mužom obznali, i v akej s ním stoja rodine.

Asi týždeň sa tu bavili všetci. Za ten čas to išlo všetko poriadne, ticho, nie s takou veselosťou, krikom, hodovaním, ako obyčajne keď sa hostia u uhorského zemäna sídu. Ani mnoho nepili, ani nespievali, ani na poľovačku nechodili, ako sa to obyčajne páni zabávajú. Rozprávali o každodenných veciach; mladí zabávali sa s paňou, starší s Laskárom.

V jeden večer sa všetci odobrali na odpočinok; Laskár zostal s Annuľkou.

„Duša moja,“ prerečie Laskár „zanehám ťa na niekoľko dní, — pôjdem mojích hostí odprevadiť.“

Ona najprv otvárala oči, potom sa usmiala i prehodila: „však to len žartuješ? však len žartuješ?“

„Nežartujem.“

„A mňa samú zaneháš?“

„Neboj sa, veď zas skoro prídem. A duša moja! musíš pomaly privykať i bezo mňa živou byť —“

„Ah ťažko, ťažko!“

Od čias, ako spojení boli, nebolo ešte dňa, čoby sa neboli videli, ktorý by spolu neboli strávili. On žil len pre ňu, a či jej tým dobre lebo zle narobil — to ja neviem. Hádam by sa ináčej skôr bola priučila k samote. Práve preto teraz zpustí očká, obesí sa mu okolo krku, položí hlávku na jeho plece i povedá: „nechoď, nechoď milý môj,“ usedajúcim hlasom.

„Ešte dnešní večer tvoj!“ odpovedá on, „nechcem ani o druhom mysleť, ako o tebe, nechcem ani druhého povetria zadýchnuť, ako ktoré ty dýchaš, nechcem na nič iné pozerať, ako na tvoje oči, nie iné počúvať, ako tvoje reči; budeme ako v prvú hodinu nášho sobrania sa, i ako deti ihrať sa; — ale zajtrá — Annuľka — rozžehnáme sa hádam na dlhší čas.“ —

— „Veď si poviedal, že len odprevadiť ideš hosťov naších.“

„Poviedal; hádam zajtrá, hádam pozajtrá sa vrátim; ale môž byť že len i o dakoľko týždňov.“ —

„Nehovor, nehovor! Ach hádam ťa tam zabijú, ako môjho brata pred tromi rokmi zabili, hádam ťa už zajtrá ostatní raz uvidím!“

— „No nič viac o zajtrajšom dni — zabudnime naň — bo príde zas nové zajtro, a sídeme sa zase. —“

„Otec môj ide pozajtrá do Budína, žiadnej rodinnej duše nebude okolo mňa —“

Keď vyslovila slovo „otec“, on hodil hlavou, oči mu zablišťaly, a dákosi nesrozumitelné slovo sa vyšmiklo z pŕs jeho.