ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tatránskych horách zas osvietilo slnce tmavé jedle, zelené buky, po zemy sa plaziace kriaky a odrážajúc sa od rozličnobarevných listov, rozširovalo divné, skoro všetky farby na sebe nesúce svetlo. I tôňa i blesk, i svetlo i tma tak sa medzi sebou miešaly, jakoby boly rodní bratia, a nie nesmierliví nepriatelia. V tých tatránskych horách, ktoré od mnoho mnoho rokov bývaly prítuľkom nespokojných, pomsty a ziskužiadostivých ľudí, v ktorých sa toľko nešťastia a biedy zrodilo, — sa i teraz rokuje o žití a smrti ľudí, čo síce mnoho zavinili v živote svojom, ale predca, keď hádam na dakedajšie skutky zabudli, veľkej nezaslúžili pokuty.

Zas sedí spolu strašlivý súd Badánskeho.

Dvanásť kameňov, dvanásť mužov. Dakoľko ích stojí na strane.

Mikuláš Badánsky stojí na najvyššom mieste, hlavu do hora dvíha, pokoj sedí na tvári jeho, ruky sú na prsách, nohy okolo kameňa skrižované, jeho dumná postava sa dnes akousi tvrdosťou vyznačuje, jeho držanie silu prezradzuje a vo vpadnutom oku iskrí sa duma.

Čakajú Petra Razdaniča navracujúceho sa domov. Všetci kričia smrť všetkému, čo je Razdaničovské. Mikuláš zas hovorí, chtiac zachovať Petra, že tento, navedený otcom, musel tak robiť ako robil, a že aby sa mu dala pokuta jakú zaslúžil. Petor bol ostatnia obeť na ktorú Badánski číhali. — Badánsky si dnes nedal mnoho rozkazovať, ale dúpal nohou, hádzal hlavou a silne volal, silne sa protivil ostatním. Lasický mu dnes neodporoval, vidiac odhodlanosť v slovách a na tvári jeho. Badánsky hovoril: „ja budem dnes súdiť; ja som začal súd náš: ja ho budem dokonávať. Čo sa stane, o tom dovoľte mne mysleť. Petrovi zaviažte oči, aby nás nevidel, a dovezte ho pred súd!“

Sotva to dokonal, ohlásil sa hvizd v hore a rozliehal sa po dolinách. Stojací mužovia skočili do hora, dvanásti sudcovia zostali sedeť na dvanástich kameňoch. Mikuláš sa ztrhol, nesrozumitedlné slová sa mu vymkly cez poslušné pery, ruka sa vyzdvihla i pohrozila, oko pozeralo do vyjasnenej obloky, tvár sa mu triasla, potrhávala, a zuby mu hrkotaly.

O chvíľku doviedli štyria mužovia mladého, asi dvadsaťosem ročnieho pána. Oči mal zaviazané, a ruky stiahnuté. Badánsky sa naňho obzre, pokrúti hlavou, i s opovržením pozerá, ako mu tvár bledne, ako sa mu nohy podlamujú, ako sa celý trasie.

„Sluhovia?“ opýta sa Mikuláš.

„Sú poviazaní,“ odpoviedajú príchodzí.

„Dobre.“ —

Doviedli potom chyteného do sboru do okola sediaceho, a postavili ho do prostriedku.

„Dajte mu dáky stolec!“ pokýva Mikuláš, „ustatý je, nech si posedí.“

Mužovia, čo nesedeli pri súdu, privalili velký kameň, i ponúkali príchodzieho aby si sadol; a keď tento, si vo strachu sadnúc, zbadal že na skale sedí, ztrhol sa. Mladý Lasický sa ozval: „len si sadnite, hoc je to i tvrdý stolec, nie na jakom obyčajne sedávate; však i my sme zvykli na mäkšom sedávať, a teraz sa predca musíme takými uspokojiť.“

„Žarty na stranu,“ vyvolá Mikuláš, „neslušné je posmievať sa nešťastlivému!“ A potom obráťac sa k príchodziemu opýta sa: „či si ty Petor Razdanič?“

„Ja som dobrí páni! pusťte ma, pusťte ma veď —“

„Ani slova!“ zavolá Badánsky. „Odpoviedaj na otázky a ver, že sa ti krivda nestane.“

Petor hlboko vydýchol.

„Petor Razdanič! postavený si pred súd Badánskeho. Či znáš Mikuláša Badánskeho?“

„Ach áno, — znám — nie — počkajte áno — znám, otec mi o ňom rozprával“ bola potrhaná odpoveď. Hádam ani sám nevedel čo má odpoviedať, lebo na Badánskych už hádam dávno zabudol, a teraz, že nevidel čo sa s ním robí, hrúza v ňom dvaraz vätšia bola, jako keby bol mohol videť kde sa vynachádza. Rozličné hlasy, sviazanie i sluhov i jeho rúk, zaviazanie očú, povedomie, že sa v hore nachádza, tajomné slová „súd Badánskych“, silné hovorenie Mikulášovo, a všelijaké predstavovania urobily ho takým málomyslním, že sa triasol ako libačka.

„A neznáš ho osobne?“ chladne zpytuje sa Mikuláš.

„Nikdy som — ho — nevidel.“

„A budeš na to prisahať?“

„Bu — dem.“

Mikuláš skočil a šabľou prerezal povrazy, ktorými ruky Razdaničove sviazané boly. Tento sa neopovážil zdrapiť zaviazok z očú svojich.

„Tedy prisahaj takto: „Ja na Boha živého, na duše mojej spasenie prisahám, že som nikdy nevidel Mikuláša, vnuka Jura Badánskeho!“

Razdanič všetko za ním hovoril; ale sotvá poslednie slovo dokonal, už Mikuláš odskočil, skrívil tvárou i vyvolal: „ha krivoprísažník: tak si prisahal falošne i oproti Jurovi. Tras sa duša slabá! — A či nepoznáš v hlase mojom výraz onoho mládenca, ktorý sa svíjal v bolestiach pod nohami vašími, aby ste nemordovali nevládneho starca, čo ste ho ale vy odkopli; ktorý kričal aby si neprisahal skrivodlive, ktorého slová ale si v jeho nešťastí a tvojom šťastí opovrhol; ktorý na tú ruku volal, ktorú si i teraz falošne k nebu pozdvihol, aby sa nebu nerúhala; ktorý sa zastrájal že nebude mať pokoja, kým tú ruku pomsta Božia nezastihne. Rozpamätaj sa, rozpamätaj! porovnaj hlas tento s oným hlasom bolesti kŕčovitej a zatriasania sa hrozného, a uvidíš že si poznal Mikuláša Badánskeho i rodinu jeho, že si sa s ním už v chlapectve hrával. Hej duša podlá, inak to umrel tvoj otec, čo i v smrti pýchu a nenávisť k nám neupustil. Ten umrel mužne; a musí zaplakať, ak sa díva na neslávne počínanie syna svojho. — Sem podliak!“ A v tom schytí jeho pravicu, vytiahne šabľu, mikne — a razom odtne ruku jeho volajúc: „zabudni že ruka táto toľkoraz falošne prisahala!“

Razdanič zkríkol, ako v úzkosťach smrti, a aj teraz, nie žeby v mužskom hneve ztrhol pás z očú a hodil sa do nepriateľov, chytil sa kde ho rana bolela.

Badánsky sa prvý raz od piatich rokov hrozne zasmial, vyzdvihol odťatú ruku do hora i vyvolal: „otče! syn tvoj zadržal prísahu!“ A potom poviedal: „či zaslúži slaboch tento smrti a či opovrhnutia?“

„My deti nevinné, a starcov nevládnych neškrtíme, jako Razdaniči, a slabosi nám ani škodiť, ani osožiť nemôžu;“ ozve sa Lasický.

„Tedy opovrhnutie?“

„Opovrhnutie, opovrhnutie!“ ozve sa celý sbor.

„Priatelia! bratia! vztýčac sa hovorí Mikuláš, „koniec súdu nášmu, ostatnia toto obeť jeho, koniec súdu nášmu. — Boh nám buď milostivý!!“

A všetci udreli sa v prsá a skrúšene poviedali: „Boh nám buď milostivý!“

„Hádam sa sotvá kedy tak spolu uvidíme v živote. S Bohom duše drahé, bo koniec diela nášho!“ hovoril pohnute Mikuláš.

Všetci sa medzi sebou pobozkali.

Jeden zaviazal svojou vlastnou šatkou ranu Razdaničovu, druhý rozviazal sluhov u voza — a zahučalo v hore: „koniec súdu, koniec súdu! s Bohom, Bohom!“

Tak sa rozišiel súd Badánskeho. — — —