E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Bratova ruka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

V

Bude tomu asi päť rokov, ako sa rozlietla povesť po horních Uhrách o silných zbojníkoch, zbíjajúcich v Tatrách. Boly to hrozné postavy, mnoho už ľudí padlo ích rukou. Ľud obecný sa ích nebál, nehrozil, ačkoľvek už na tisíce rozprávok kolovalo o ních. Daktorí ím pripisovali moc nadprirodzenú, iní ích držali za trest Boží na pánov, čo s poddanými zle zachádzajú, bo zbojníci tí chudobným ľuďom nič neurobili, a len bohatých pánov predstavovali na cestách, alebo ích, v ích vlasťňom dome zabíjali, ale nič, ani babky na ních nebrali. A tak ľud obecný obyčajne si myslieval, keď sa mu dačo nepáčilo: „počkaj, prídu zbojníci, však ťa tí naučia!“ Jedni ích držali za duchov dobrých, druhí za zlých, tretí hovorili, že sú s čerty v porozumení, lebo ím na šľapaj ešte nikto prísť nemohol, nikto ích ešte nevidel, a predca ľudia mnoho už mrtvých priniesli s tymi slovmi, že ím to dal jeden čierny muž, a prikázal ím, aby všadial vraveli, že umretý prepadol súdu Badánskych. Rozpráväli to tak nevinne, že ím každý uveril, bo nikto ani nevedel, čo je to za súd Badánskych. Zas iní hovorili, že tí zbojníci vraj od razu zo zeme vyskakujú, a zas bez šľaku prepadúvajú, bo len v istých časoch a len raz do roka sa ukazúvajú.

Všeličo si to narozprával ľud ani nevediac, o čom vraví; ale páni a obzvlášte dakedajší nepriatelia Badánskych báli sa ích ako ohňa, voždy boli pripravení k smrti, lebo včasto ani nezvedeli, len keď sa ím ohlásilo, že prepadli súdu Badánskeho, — a o krátky čas iste zhynuli. Včasto ani o ničom nevedeli, iba keď sa nahrnul plný dom hostí, a keď sa najlepšie pripíjalo, keď sa víno rozlievalo, tu jeden z hostí zavolal: „prepadols’ súdu Badánskeho!“ i po slovách týchto sa kúpal domáci pán v krvi svojej.

Strašný to bol súd. Mikuláš Badánsky hneď po smrti starého otca bol odsúdený, jeho statky pobraté. Asi od dvoch rokov bolo mnoho peňazí vystavené na hlavu jeho; ale o ňom nikde ani slova, žiaden človek ho neznal, nikto ho nevidel, ba mnohí, čo ho prvej bližšie znali, tvrdili, že on nebýval pri súdu Badánskeho, keď si údovia jeho u daktorého pána zasadli a ho odsúdili. A predca on bol najviacej obávaný, o ňom sa najviac hovorievalo, on bol všadial a nikde; a ľudia nemali vätšej radosti, ako keď dakto ích hybkosť a obratnosť tým slovom nazval: tys’ ako Badánsky. Z druhej strany zas nebolo silnejšieho výrazu pre označenie dlho varenej, nenasitedlnej pomsty, ako keď dakto poviedal: ten je ako Badánsky.

I neboly to v skutku prázdne reči, bo súd Badánskeho stál. Jur, starší syn Razdaničov dostál ranu do srdca, a jeho vlastný sluha ho s tým heslom mrtvého domov doniesol, že mu mužovia, sviazavší ho, a mu mrtvé telo oddavší prikázali poviedať, že pán jeho prepadol súdu Badánskeho. Už padli všetci z tých, čo sa dakedy medzi sudcí starého Jura boli nachádzali. — —

V užhorodských horách stojí na jednej priestranine dvanásť položených kameňov; na tých dvanástich kameňoch sedí dvanásť mužov. Všetci pozerajú na muža nie starého, bledého s dlhou čiernou bradou. — To je Mikuláš Badánsky. On hovorí: „rodina moja! súd Badánskych! zas sa priblížil deň pomsty. — “

„Počkaj, počkaj vodca náš!“ prehovorí muž starý, do pola plešivý, očami zavrtiac a pravicu do hora vyzdvihnúc, „počkaj máličko!“

Badánsky pozrel naňho.

„Či si do týchto čias vyplnil všetky povinnosti, ku ktorým ťa záväzky tvoje putali? čis’ zadosť urobil súdu Badánskeho?“

„Ako to rozumiete ujo?“ pyšne hlavou hodiac opýta sa Badánsky Lasického. —

„Tak to rozumiem,“ odpovedá tento, „že si sa takto rok neustanovil na miesto určené, a nehal si nás túlať sa po horách v nečinnosti. Zodpoviedaj sa! bo jako sme prísni oproti nepriateľom, tak sme desať raz prísnejší oproti nedbalcom. Kde si bol takto rok?“

Mikulášova bledá tvár sa obtiahla červenými kolečkami: zvesil dolu oči i slabým hlasom odpoviedal: „viete.“

„Mikuláš Badánsky!“ pokračuje Lasický, „či ti je prvšia svätosť sľubu, ktorý si vyplniť zanedbal, i česť rodiny, ktorú si znevážil, a či daromné, márne myšlienky o ženách? —“

Mikuláš zahrozil päsťou, udrel rukou na šabľu, zaškripel zubami i zavolal: „nehovor mi o ženách ani slova, bo prv, pokial by len jedno haneblivé slovo o nej prsá tvoje zanehalo, hoc si mi aj ujec, hoc si najstaršia hlava rodiny, zatnem päste do tvári tvojej a vtisnem ho nazad, nazad aby nenakazilo povetrie, a nezachúklo tváre tej nevinnej, svätej, ktorá je životom života môjho. — Čo zavinila ona?“

„Hrozby sa nezľakneme,“ odpovedá vážne Lasický; „vieme že ona nezvinila, ale zvinil si ty, že si pre ňu zanedbal na smrť starého Jura, že jej hlasy očarovaly uši tvoje, a ty si tým ohluchol pre hlasy krve starého otca pomstu volajúcej, že si ty zatupil pamäť svoju pre svätosť sľubov daných, že nemyslíš na Jur —“

„Nevyslovuj druhý raz slovo to,“ vyskočiac ako šialený vykríkne Badánsky. „Ja že zabudol? Na“ — a v tom roztrhol šatu oboma rukama na prsách, „na! sem pozri, a potom povedz, čo sa tuto varí, čo tu kypí, potom povedz slovo! ,zabudols’!‘ — Dobre je prsám tvojím ľadovým zadržať železné srdce, a ho neobmäkčiť ohňom mladosti, bo on v ňom dávno vyhasol; ale pozri sem, preklínaj tých, čo ti dobrorečia, zabíjaj tých, ktorí ťa požehnávajú, zanášaj sa myšlienkami pomsty, zrady, špehuj kroky krve tvojej vlastnej, abys’ jej mohol dakedy oceľ do srdca zamieriť, preklínaj že si mladý a srdce v tebe živo bije, že v odhodenosti svojej smieš oči svoje povznášať k anielovi, pozerať na to, ako tento dobrorečí srdcu tvojmu, keď ty práve v tom okamihu myslíš ako zabiješ to, čo ti bývalo a je, na svete najdrahšie — a potom, potom odsudzuj.“ Zadychčal sa a prestal hovoriť; všetci s útrpnosťou pozerali naňho. Potom si vydýchol, zahryzol do gamby, i vypoviedal, oči, v ktorých sa dve slzy objavily do neba dvíhajúc: „ale buď mi Boh milostivý!“

Podivný to bol úkaz. Človek tak strašný, tak tvrdý, hľadí do neba a slzy sa mu objavujú. Nemusel to byť obyčajný zbojník. — Bolo ticho jako v hrobe. Badánsky zas z hlboka vydýchol a potichu hovoril: „odpustite bratia, odpustite; Boh vidí nestane sa to viacej!“

Nikto nič neodpoviedal. Badánsky si na svoj kameň zasadol, urovnal sa, a jakoby sa nič nebolo stalo začal hovoriť: „súd Badánskych! zas prišla hodina strašná, hodina pomsty! — padnú v týchto dňoch nepriatelia naši. Razdanič ide dnes do Budína, naši ľudia ho očakávajú, a on bude za krátky čas predstavený súdu vášmu; súďte spravodlive podľa zásluhy a nepoškvrňte meno rodiny našej!“

Mikuláš si skrižoval ruky na prsách, i nohy okolo skaly, na ktorej sedel. Vietor šušťal v konároch jedlí, a hučal piesne veselé, ale prenikavé až do srdca, i kýval šabľou pri boku Mikulášovom, bil ňou o skalu i štrngal ňou tak, akoby hňeď plakala že neslávne mnoho už krve preliala, hneď zas akoby volala: „krve, krve.“ A na tom počervenastom, na vysokom dumnom čele Badánskeho sediacom kalpaku klonia sa líšče vlasy jeden k druhému, jakoby sa opytovaly, čo mozok, ktorý prikrývajú, myslí, čo sa v hlave pánovej za myšlienky snujú. A to vysoké biele pero na kalpaku Badánskeho kláti sa, kníše a chýli sa dolu, ačpráve sa ho vietor darmo ulomiť namáha, bo ono zase tak vstane, jako sa zhýbne, tak sa zas dumne vyrovná, jako sa skloní, ako keď oheň v ostrých jazykoch sa do hora dvíha a zas sa dolu skloňuje. Červený dolu z kalpaka visiaci aksamiet bozkáva biele pero, jakoby ho svádzalo k ustúpeniu od nevinnosti, a k oddaniu sa myšlienkám krvavým. — Či to v duši Badánskeho tak vyzerá?

Hoc vietor dúcha, rachotí — mužovia mlčia.

Od razu v hore dakto zahvízdne; je hvizd počuť druhý i tretí raz. Mužovia na skalách sediaci skočia jako strely, v Lasického oku zabliští sa podivný oheň; ale Badánsky nehýbe sa, tvár jeho nemení sa, len srdce sa zatriasť muselo, lebo pero na kalpaku sa tiež zatriaslo jako živé, jako čoby ho bola zima obišla.

Starý Lasický hovorí s dákymsi zápalom Badánskeho za plecia potriasajúc: „zobuď sa, zobuď sa chlapče! no nesnívaj! Smej sa, smej, teš, raduj sa, už sa chýli ku koncu súd náš, už vedú Razdaniča!

„Ja ho mám zabíjať? on ma požehnával. Pomysli si starče, to bolí, to bolí!“ ticho odpoviedal Mikuláš.

„A to nebolelo, keď on nevinnú krv katom vydával? Či je bolestnejšie odsúdiť spravodlivého, ači nespravodlivého?“

„Pravdu máš starče, pravdu, ale —“

„Čo ale? nič ale. — Ja som sa ti dakedy nezdal, keď som pokojné slová prednášal i teba hamoval v prudkosti pre bezpečnejšie vyvedenie úmyslov naších: teraz ťa ja mojím ľadovým srdcom podpaľovať musím, aby si — zadržal prísahu.“

„A zadržím ju starče!“ krčovite Lasického za ruku chytiac odpoviedal Badánsky.

V tom doviedli traja mužovia starého Razdaniča. Šedivý vlas lietal na hlave jeho, jako by sa s vetry, ktoré ho prehŕňaly, shováral. Jeho vysoká postava, jeho silné údy zdaly sa byť nalomenými, oslabnutými starobou, ale do hora vznášajúca sa hlava dávala mu výraz pýchy i v nebezpečí nepremožitelnej.

Súd si posadal na svoje kamene. Razdaniča položili do prostriedku.

„Badánski! súd sa začína!“ vyvolá Mikuláš ruku pozdvihnúc.

Razdanič sa strhol počujúc hlas ten; Mikuláš sa odvrátil.

Lasický začne hovoriť: „ja, jako najstarší rodiny Badánskych ťa vyvolávam pyšný Razdanič, aby si sa zodpoviedal zo skutkov svojich.“

„Ja sa tebe zodpoviedať? a z čoho?“ silne vypovie Razdanič.

„Z toho,“ pokračuje Lasický, „že si sa až do dnešnieho dňa previňoval nad rodinou našou. Za čo si odsúdil starého Jura?“

„Nie som povinnovatý odpoviedať zbojníkom!“ zavolá starec.

„Ty si zbojník, ale nie my!“ vyskočiac zavolal Lasický. „Ty si odsúdil nevinného Jura; my ťa odsudzujeme, že si sa dal zaviesť nenávisti rodinnej, i zatratil si človeka, ktorý sa už ani dobre hýbať nevedel, že si zatratil človeka, ktorý bol už viac dieťaťom, ako mužom, ktorý nebol v stave ľuďom viac ani osožiť ani škodiť, — ty si odsú —“

„Áno!“ odsekne Razdanič,“ odsúdil som ho, bo som ho nenávidel, ako vás zločincov nenávidím —“

„My nie sme zločinci!“ zavolá celý sbor, zločinec je kto falošne prisahá, jako syn tvoj, čo to na tvoj návod urobil.“

„Či budeš ešte i to zapierať?“ zpýta sa Lasický.

„Čo chceš dotieravý človeče?“ zpýta sa na to s opovržením Razdanič, „ja som ti nie povinný odpoviedať.“

„Málo máš času! vyzpovedaj sa! vyznaj hriechy — budeš mať menej viny pred Bohom!“ pokračuje Lasický.

Razdanič sa potupne usmial i hovoril: „vy hovoríte o Bohu? —“

„Smelšie jako ty!“ ozve sa Lasický, „bo sme my nezhanobili meno rodiny našej falšou, krivoprísahou ako ty.“

„Áno!“ zakričí Razdanič „urobil som to! čo chcete? A počkaj,“ ďalej hovorí päsťou hroziac „zahyniete i vy pod rukou mojou dnes zajtrá.“

„Toho sa nebojíme,“ usmeje sa Lasický.

Badánsky stiahne obrvy i vyvolá: „súd Badánskeho! čo zaslúžil Razdanič?“

„Smrť, smrť, smrť!“

Ako Badánsky volal, obrátil sa Razdanič i uvidiac ho prenikave zkríkol: „Annuľka moja!“ i klesol na zem. — Mikuláš kývol rukou, — dvaja sluhovia vystúpili na pred. Mikuláš zavolal: „pomodli sa starec!“ a Razdanič pozrel k nebu, šeptal perami, a keď hlavu sklonil, prišiel sluha i vrazil mu dlhý nóž hlboko do srdca. „Annuľka moja, dieťa moje!“ boly ostatné slová starcove.

Mužovia poodväzovali sviazaných sluhov jeho, dali ím umretého pána, poviedali že prepadol súdu Badánskeho, poodvaľovali kamene za sedadlá slúžiace do doliny — a rozišli sa.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.