E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Bratova ruka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

IX

Smutná, zamyslená ruky na lone skrižované majúc sedela u kolísky Annuľka a kolísala synka. Oko na jedno miesto upreté slzilo, prsá dvíhaly sa pobúrením, a vydávaly bolestné vzdychy.

Na dvore zaštekali psi, znak to návratu Laskárovho do domu.

Vstúpil dnu pán Laskár do izby, obzeral sa, bo ho ani na konci dediny, ani pri vrátach dvoru, ani v domových dverách, ani tu, jako obyčajne, neočakávala, mu na proti neišla Annuľka. Obledol. — Stará Johanna prišla naproti. „Kde je pani?“ prudko opýta sa pán.

„Sedí pri kolíske a plače!“

Ztrhol sa Laskár, a pobehol do druhej izby. Annuľka sa obzrela, ale nestala.

„Čo ti je duša moja? — hovor! kto tu bol?“ poviedal i ukazoval na klobúk operený na stole ležiaci.

„Môj brat!“

„Čo sa ti stalo duša moja? hovor! bo zahyniem od nedočkavosti. Čo ti hovoril brat? povedz!“

Ona pokrútila hlávkou, na znak, že ju brat nezarmútil, i ukázala prštekom na bočniu izbu, do ktorej boly dvere otvorené. Laskár hodil pušku do kúta, pozrel do svojej izby, uzrel tajomnú kasňu do polovice otvorenú, kľúč v nej trčiaci, a na stole bielu šatku, ľudskú ruku, a na nej blištiaci sa zlatý veliký prsteň.

Zostal ako zkamenelý, prestal dýchať, vlasy mu dupkom vstávaly, oči mu krvou nabehly, a líce sa mu okolo úst kŕčovite pohybovalo.

Stál za chvíľu jako zkamenelá socha, i vyvolal potom ako šialený: „Bože! sám na seba, a na tamtoho anjela som súd vyriekol!“ Zvesil hlavu, a skrižované ruky ma dolu padly.

Annuľka skočila, vykríkla a hodila sa mu do náručia, slzami skrápäjúc prsá jeho, i volala: „odpusť že sme sa do tvojích tajomstiev miešali, odpusť, odpusť; ale nermúť sa, ja nehnevám sa na tebä, bo viem, žes’ to ty neurobil.“

Ale on ju pomaly rukami od sebä odtískal, zakryl si oči, a potom žalostive hovoril; „odpusť ty slabosti mojej, bo ty máš odpúšťať. Poviedal som ti dakedy, abys’ i myšlienku o mne prekliala, i mňa prekliala, keď bych sa ti na oči ukázal. Poviedal som ti, že na veky usne sen ružový na lícach tvojich, že sa dych tvoj otrávi od dychu môjho. — A tak sa stalo.“ A potom kývajúc hlavou žalostne hovoril: „stalo sa.“

„Bože svätý! čo ti je, čo ti je? čo sa ti robí?“ zabedovala úbohá žena.

„Nič mi je, duša drahá, nič! — ale tebe beda! A ty si nevinná, ty si jako kvietok cez noc vyrastlý čistá, bez úhony.“

„Teda sa uspokoj!“

„Annuľka! pomodli sa Bohu!“

„Ale čo to? nestraš ma! nepozeraj na mňa! Ach objala by ťa, bozkom by odkliala smútok z duše tvojej, — ach a bojím sa ťa — nepozeraj na mňa.“

„Anuuľka pomodli sa Bohu!“

„Kto si človeče? čo chceš odo mňa? — ach a ja som ťa tak rada mala.“

„Nešťastlivá, tri ráz nešťastná čím si ma viac milovala! — Ja som tebä tiež tak vrúcne, tak horúce ľúbil, a predca — predca — musím — musím. — A bolí to,“ a hovoril ďalej ruku na srdce kladúc, akoby chel ukázať ako tam bolí, aké kŕče srdcom prechádzajú, — „práve aby si sa nedozvedela kto som, — musím, a nedozvieš sa nikdy. — Zabudni na chvíľu túto, a mysli na predošlosť našu, ktorú sme tak vrúcne, tak horúce strávili. — Annuľka pomodli sa Bohu!“

Nepovedome zdvihla Annuľka oči do hora, a dve horúce slzy odkvaply z ních.

„Annuľka požehnaj syna tvojho!“

Biedna žena sklonila sa nad kolískou, i poliala dieťa slzami. Ono sa zbudilo i zaplakalo. Bozkala ho matka triraz, i otec ho toľkoraz pobozkal.

„Odpusť, odpusť!“ zavolá Laskár k nohám Annuľkyným sa vrhnúc. Bozkával jej ruky, a stanúc bozkal ju v čelo, i v tvár, i na ústa, a potom „Boh mi buď milostivý“ zavolajúc, hore k nebu oči obráťac — dlhý na kapse mu visiaci, na oba boky ostrý nôž do srdca svojej tak milovanej Annuľky vrazil.

Vykríkla neborká.

„Stalo sa, stalo sa!“ zavolal, ako šialený, Laskár hrozne tvár skriviac. Oči sa mu stiahly, tak že len tak vyzeraly, jako keď si človek do ruky zareže; ale i cez tie škárky bolo vidno, jako mu boly krvou zabehnuté.

„Annuľka zomreš!“

„Ach, a ja som ťa tak ľúbila!

„Nezpomínaj mi to viacej! bo udrem hlavou o stenu, a roztrepe sa zapálený mozok o skalu že bude fŕkať, ako iskra od ohňa, i spáli všetko pod sebou, nad sebou, so sebou. Preklínaj ma! — ale nie, nie — tvoj vlastný otec, brat ťa zabil, ale nie ja — počuješ nie ja.“

„S Bohom milý môj, ja ti odpúšťam — len mi povedz prečo? —“

„Nie, nesmieš vedieť! povedz že v šialenstve, že v bláznovstve — dobre; — ale nesmieš vedieť čia si žena, — nesmieš sa na skonanie muža tvojho dívať.“

„Pamätuj na nášho syna.“

On nemohol ďalej vydržať; potok sĺz sa vyvalil z očú jeho. Zohol sa, bozkával ženu v ústa prevracajúcu okom, ktorá slabo okolo neho ruku obvinula, bozkala ho — a v tom bozku vypustila dušu.

A on si sadol na zem ku nej, preberal v jej vláskach, hladkal ju po tvári i vyprával jej čo budú zajtrá robiť, i vyprával jej o prvších dňach manželstva a dokonával slovmi: však nám bolo? ach a bude nám — počkaj len — ja ti nikde nepôjdem, a budem ti spievať, — — a budem sa usmievať — tak — a prečo sa ty neusmievaš? — A zase zpamätajúc sa plakal ako malé dieťa, a bozkom horúcim jej zatlačoval oči, zaklínal život, aby nezanehával poklad jeho. I ztriašol sa zase, zdvihol oči do hora volajúc: „tvoj syn zadržal prísahy — ale smutne!“ — A potom skočiac zas kričal: „no čo chcete? či som nezadržal sľub? — a vám je ešte nie dosť? — pozrite do týchto pŕs — no pozrite! Čo sa nedívate? Ach a ja som ju tak ľúbil!“ Klesol na zem.

V tom sa otvorily dvere. Na prahu sa objavilo mnoho hajdúchov a ľudí ozbrojených; Petor Razdanič ích napred tisol. Laskár vyskočí kričiac: „nie, nie, nedám ju, nedám ju!“ i čiaha za šabľou na stene visiacou, ale jako sa načahuje, skočia za ním hajdúsi, zdrapia ho — i poviažu ho.

„Annuľka moja, Annuľka moja!“ zavolal ešte raz, i odviedli ho.

Razdanič na sestru ani nepozrel, lebo hoc jej muž bol i poviazaný, voždy sa ho ešte tak ľakal, že i na jedno strelenie od neho utekal.




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.