E-mail (povinné):

Ján Kalinčiak:
Bratova ruka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 41 čitateľov


 

VIII

V Nikyticách je veselo. Pán Laskár síce i teraz, ako predtým, neshromažďuje veľmi okolo sebä ľudí, ale predca tvár jeho nenosí taký obraz zasmužilosti, jako predtým, alebo aspoň nie v tom stupni. Tvár jeho sa usmieva, a je výrazom radosti. Annuľka sa zatešila veselosti mužovej, a bitie jej srdca privítalo s veľkým víťazstvom prvý úsmech ziavivší sa na lícach milovaného. Ona sa síce nazdáva, že ju to chce potešiť v smútku, a že sa preto aspoň veselým zdať usiluje; ale i tak dobre, i tak to pre ňu, a len pre ňu robí. Neostydnul on k nej, neztratil starú vrúcnosť. A keď pozre naňho, jako si teraz i poskočí, i zahvízda, i žartík urobí: to sa jej zdajú byť líca jeho novým životom naplnené, jeho celá bytosť až do najhlbšej hlbiny ducha pohnutá, jeho oko podivným svetlom ožiarené. O nič sa nestará, na nič sa v dome neobzerá, len synka na rukách nosí i varuje ho, Annuľku i prekára i žartuje sa s ňou, i hladí ju po líčku, i po predku jej hovorí čo budú zajtrá robiť, kde sa pôjdu prechádzať, aké si záhrady na rok okolo domu nasadia. A Annuľka celkom oživla, celkom osviežela, všetka prostopašnosť jej mladosti sa navrátila; poskakuje si, vrtí sa okolo muža, díva sa mu usmievajúc sa do očú, vodí ho ku kolíske synáčka, i mazná sa i s otcom i so synom.

Tak to trvá celý deň, a nikdy mladá žena tak dobre nežila, nikdy tak sladko nezaspávala jako teraz, bo jej bolo spokojne na duši, ľahko na srdci; ba ešte i vo snách sa usmievala tak, že žiara nevinosti a pokoja zdala sa jej tvár obletovať. A pán Laskár tak veselý, tak bezstarostlivý, keď večer všetko pospalo, keď sa nadíval do sitosti na anielsku tvár milej svojej, zamyslí sa, rukou si mydlí po čele, sadne si ku stolu, opre hlavu o obidve ruky, i myslí dlho dlho. Potom povzdychnúc si vytiahne knihu z kasničky v kúte u stola stojacej, do ktorej, krem neho, ešte žiaden človek nenahliadol, — — a dlho, dlho sa modlí. — Len potom sa odobere na odpočinok.

Dakoľko dní ušlo v takomto sladkom snení. Na štvrtý deň si zasadli nikytickí páni k obedu. Pán Laskár poviedal, že pôjde dnes na poľovačku, a Annuľka, usmejúc sa vypovie: „dobre, dobre, len mi zase neodprevádzaj hosťov a priateľov, lebo sa bojím, že ťa zas za dakoľko dní neuvidím.“

Laskár sa odvrátil.

„Ale ozaj povedz že mi ty už raz z akej si ty rodiny?“ usmievajúc sa, opytuje sa Annuľka. „Už sme skoro pol druha roka spolu, a ja ani to neviem odkial si, a čo je rod tvoj.“

„Nehovorme o tom. —“

„Ale aspoň mi povedz, či máš otca, matku, bratov, sestry? Rada by som ích vidieť a ích poznať. Dosť je to nie pekne, bo si o ních do týchto čias nič neprehovoril.“

„Nač to? dosť sme si sami.“

„Ak máš otca a matku, tak by si predca nemal na ních zabúdať.“

„Oni dávno zhynuli.“ Povzdýchol Laskár, zarmútil sa, stal od stola, rozkázal lapiť na svorku kopovov, bozkal pri rozchode ženu, poviedal že sa skoro vráti a odišiel na poľovačku.

Annuľka si z toho svedomia robila, že zarmútila muža zpomienkami o jeho zomrelých rodičoch, a tak sa ho viac neopytovala o jeho rodine i ustanovila si, že mu ích viac ani zpomínať nebude. Bola trochu smutná, ale zas jej veselý duch i zasmužilosť i smútok premohol. Sadla si k šitiu, zaspievala si, a keď zaplakal synáček v kolíske, to ona, jako srnka, k nemu skočila, vzala ho na ruky, varovala ho, pestila ho, rozprávala mu všeličo, prihovárala sa k nemu, zaspievala mu pesničky. —

Na dvore zahrkotaly kolesá, kone zadupotali nohami, psi zaštekali v ústrety príchodziemu. Annuľka skočila k obloku, videla z voza zchádzať neznámeho pána, okolo ktorého sa hajdúsi barvu jej otca nosiaci vrtili. Položila chlapca do kolísky a išla naproti príchodziemu.

Prišiel dnuká pán Petor Razdanič, brat Anuľkyn, i zastal vo dverách. Keby ho nebola v tieto dni očakávala, nebola by ho iste poznala, bo tak bol premenený. Na miesto dolomáňa alebo mentiečky mal na sebe skvostný nemecký kabát opásaný čiernym remeňom so zlatou prackou; na miesto šnurovaných uhorských mal úzke biele nohavice, na miesto kalpaka, alebo malej kučmy, nízky klobúčik s peknými perami, a okolo hrdla čipky a rojty do okola také, že mu v ních hlava sedela. Ale aj v tvári bol premenený. Nesedela na nej tá tvrdosť a mužskosť, ktorou sa tváre starých rodín uhorského zemänstva vyznačovaly, nie na nej ten odtisk sily. Tvár bola bledá, a prikrývala ju koža skoro priezračná, tenušká, natiahnutá; líca jeho neboly plné, žeby sa boly chcely rozpuknúť od sily životnej, ale zase ani vpadnuté. Vyzerala slovom z tvári jeho mäkkosť, viacej ženskosť, ako mužskosť, a bola odtiskom života veľkých miest, kde človek nemôže tak stuhnúť, tak smocnieť, ako na poliach uhorských, kde sa človek i v dáždi kúpať i na slnci ohrievať zvykol. — Ale Annuľka bola na jeho príchod pripravená, a tak mu letela v objatie.

Bolo to vítanie srdečné.

„Poď braček môj drahý, poď ďalej! keď si nám už len prišiel. Otec náš je už tam, tam —“ i vyronily sa jej slzy z očú, — „už nás hádam viac nezaneháš, aspoň ty, čo si jeden jediný pozostal z rodiny našej.“ I chcela ho lapiť za ruku, ale jaké bolo jej zľaknutie, keď jej nenašla, bo len kýpeť visel v prázdnom rukave. Zkríkla prenikave, i vyvolala: „čo sa ti stalo, brat môj drahý?!“

Petor sa zapálil.

„Kde si ztratil ruku tvoju?“ v bolestnom úpení hovorila sestra, „Bože, Bože začo tresceš rodinu našu!“

„Nedávno tomu“ odpovie Petor, „odťali mi ju zbojníci.“

„Zbojníci, zbojníci! — ach Bože, i môj Jozef šiel na poľovačku, — ach Bože — i tomu sa zas dačo stane, — a dosť mu vravím aby sa do hôr nepúšťal, aby sa z Nikytíc nevzďaloval, — ach Bože, — a sám jediný vyšiel,“ hovorila vo veľkej úzkosti Annuľka.

„Teda niet švagra doma?“ opýta sa, na stolicu si sadnuvší Petor, „škoda! ja som vás len chcel čím skorej videť, musím sa domov ponáhlať, sotvá ho tedy uvidím.“

„Poviedal že sa skoro vráti, — ach ak ho len tiež dakde zbojníci nepredstanú.“

„To sa ľahko môže stať,“ usmievajúc sa prehovorí brat, „už sme mi raz všetci Razdaničovci, a ktokoľvek k našej rodine prináleží, vystavení nebezpečenstvu.“

„Ach Bože, Bože!“ zalomila rúčkami i zaplakala srdečne.

„No neboj sa duša moja,“ so smiechom ľavicou sestru za ruku chytiac, k sebe ju pritiahnuc, a k srdcu ju pritisnúc hovorí Petor, „ja ti stojím za to, že sa mu nič nestane. Len keby skorej prišiel, aby sme sa čím skorej obznali.“

Annuľka sa triasla; brat pozeral na ňu so žalosťou i vzal na tvár výraz veselosti. Vstal, obchádzal ju peknými slovmi na toľko, že sa zdala pomaly zabúdať na svoj zo strachu o muža pochádzajúci smútok.

„Si ustatý braček môj? cesta zlá, hádam si už i vyhladol, — počkaj — počkaj —.“ I vybehla z izby hybko, jako lastovička, ľahko že sa sotva zeme dotýkala.

O krátku chvíľu sluhovia prikryli stôl, i doniesli pečeňu, víno, ovocia.

„Boli by sme Laskára počkali,“ hovorí Annuľka, „ale neide, a ty si však ustatý, však hladný?“

„Ale že sa staráš, ako by sme sa nikdy viac sísť nemali,“ so smiechom prehodí Petor.

„Ej veď ti musím ukázať že som pani v dome, že som gazdiná. A keď Laskár príde, zas dačo najdeme; — ani jemu sa krivda nestane.“

„Keď už toľko o ňom hovoríš, aspoň mi povedz čo je ten tvoj muž za človeka? jako vyzerá? odkial je, jakého je rodu? bo som ja predtým o rodine Laskárovskej nič nepočul.“

„Ach je to človek! On ma tak rád má, taký je dobrý, že nanajdeš druhého na svete; a ja ho zas tak rada mám, tak mi je okolo srdca keď naňho pozerám, že zabudnem na všetko. O ostatnie sa nestarám; čo ma tam po rode, po všetkom, — len to viem že nemá ani otca, ani matky.“

Usmial sa Razdanič nad jednoduchým vypravovaním i pozrel na sestru so zaľúbením. „Nuž a čože vy blázni robievate, keď ste do týchto čias ani len k slovu o jeho rodine neprišli?“

„Sedíme si spolu, i rozpráväme si o nás samých, — bo čo nás tam do sveta? Chytíme sa za ruky, a ideme sa preisť na lúky, alebo do hory; staneme si nad kolískou a maznáme sa s naším Janíčkom, i maznáme sa sami so sebou. Iného ti nič poviedať nemôžem.

Brat pokrútil hlavou, i usmial sa hovoriac: „no veď ste vy mi teda za ľudia! Nuž a kdeže je ten váš veľký syn? už i ten musí byť vaším krásnym životom nakazený.“

„Poď, brat môj, poď!“ chytiac Annuľka Razdaniča za ruku, hovorí, a tiaha ho do druhej izby. On jej všetko robí po vôli, a nekazí jej radosť. — Prišli nad kolísku. Matka vyzdvihla dieťa, i rozpráväla mu, ukazujúc na Petra, že je to jeho ujček.

„Ale ti musím ukázať i náš celý dom, ako my tu bývame, čo máme. Však braček môj popozeráš?“

„Popozerám, popozerám, len ukáž!“ A ona ustavične štebotajúc vodila ho z izby do izby, i ukazovala mu, čo mali.

A bolo to tu všetko čiste, pekne, skvostne, po pansky. Bolo poznať bohatstvo i Razdaničovo, čo dcéru svoju tak vypraviť mohol, i Laskárovo, ktorý znal dom svoj tak peknými vecmi zaopatriť. Kasne boly rezané z pekného dreva, tuho pozlátené s vysokým čelom; postele s podnebím z drahého zeleného hodbábu; stolice z tlačeného remeňa pozlátenými klincami vybíjané, zrkadlá sklené, hádam až hen z Nizozemia privezené, bo ích v Uhrách ešte nikto robiť nevedel; pozlátenými rámami boly ozdobené steny, na zemi zas prestieraly sa východnie koberce.

Ukazovala sestra bratovi všetko, čo koľvek sa v izbách nachádzalo; otvárala kasne, vyťahovala z ních kasničky jednu za druhou, v ktorých boly drahé veci ukryté. Ukazovala mu perly po matke zdedené, ktoré dakedy ešte za veľkého Ľudovíka kráľa z Talianskej boli doniesli, keď bojovali oproti Johanne Neapoľskej, čo brata Ludovíkovho, Ondreja, zamordovať dala; tu zas dlhé záušnice zo striebra, v ktorých sa ligotaly drahé diamanty, čo nebožký Razdanič po svojej matke zdedil, a ktoré dakedy palatínky uhorské z pokolenia Drugethov z Humeného v ušach nosily; náramky východnie, čo za Ondreja kráľa pán Pavol Razdanič z Palestiny bol doniesol; zlaté reťaze od otca z Budína prinesené vtedy, keď Annuľka ešte len päť rokov mala; prstene starodávne i od Laskára i od otca darované, živôtky z červeného a zeleného damašku zlatom pretkávané, svietniky, zvončeky, mysky, taniere strieborné, a mnoho iných vecí. A Annuľka pri tom tak štebotala, tak vedela každej veci históriu vypočítať, i rok, i deň, i osobu, ktorá si ten prsteň, tú reťaz atď. dakedy zaopáčila, udať: že jej brat, hoc mu dakedy matka o daktorých tých klenotách i storaz bola rozpráväla, predca so zaľúbením počúval.

Prišli do izby, kde Laskár býval. Mnoho i tu pekného, ale predca najkrajšia kola sbierka zo starosvetskej a cudzozemskej zbroje, ktorá na stene, na medvedích, červeným súknom obšitých kožiach visely. Razdanič ích obzeral, krútil hlavou, obdivoval obzvlášte turecké pušky, na ktorých miesto kohútkov a ocielok sa len jednoduché kolečká nachádzaly, a ktoré sa vraj natiahnuté, čo vraj len muška na kolečko sadne, hneď zpustia; šable damascénske, trúby starodávne so zlatými čutorami, nože s vykladanými črienkami mu potom najviacej do očú padaly.

V kúte medzi stenou a vyvešanou zbrojou stála úzka, vysoká, starosvetská kasňa, na ktorej boly všeliaké povyrezávané kvety, figury, podoby ľudské, a na ktorej vrchu sa vznášaly dva lvy, nad címerom pozlátenú korunu držiace, — bol to címer rodinný hádam famílie Laskárovskej. To Razdaniča veľmi zaujalo, bo on veľmi mnoho držal na starodávny a vysoký rod. Dosť sa načahoval, dosť pozeral na címer, ale okrem tých lvov nič vypáčiť nemohol, bo to bolo už tak staré, tak doškrabané, vsádzané drevká tak povypadúvané: že nebolo možno uhádnuť, čo asi dakedy tam mohlo byť za vyobrazenie.

„Čo to tu máte za starožitnosť?“ zpýta sa Razdanič.

„Ja neviem,“ odpovie sestra, „môj muž mi nikdy nerozpráväl o tej kasni, ani som tam nikdy nebola, ani som sa nikdy nezpytovala, čo ta zamyká. On od nej kľúč vždy so sebou nosí.“

„Hľa! hľa! hovoríš že kľúč so sebou nosí, a teraz je predca tam.“ A v skutku bol kľúč v zámku; zabudol ho hádam Laskár vytiahnuť, keď večer modliacu knižku do kasni kládol.

„Hádam ho zabudol,“ odpovie Annuľka hlavou kývnuc, a pokračuje usmievajúc sa: „bezpochyby mu mnoho nezáleží na tam zamykaných tajomstvách.“

„Hádam dáke rodinné pamiatky,“ prerečie Razdanič, „alebo“ hovorí ďalej „pamiatky po predošlých známosťach. Bezpochyby si ty nie najprvšia, čo srdce jeho zaujala.“

„Ach jaj, nehovor že tak o ňom!“ povie Annuľka utierajúc si zapálené líčka.

„Nuž ty blázonko! či ty môžeš vedieť či je nie tak, ako ja hovorím? či ty vieš odkiaľ ti prišiel, keď neznáš ani slova o jeho predošlom živote? či si ty všadiaľ za ním chodila?“

Annuľka zvesila očká, pokývala hlávkou i poviedala: „nie, nie, on druhú nikdy rád nevidel, aby si sa presvedčil“ usmievajúc sa pokračuje, „len za to pozreme čo tam má.“

Poviedala, položila rúčku na kľúč, zvrtla, oddrapila dvere — a uhliadla prázdne police. Len jeden starý obraz, šedivého starca predstavujúci, a bielu šatku, v ktorej dačo zakrútené bolo tam uhliadli. Annuľka vzala obraz, položila ho na stôl, vzala šatku do ruky — a jako ju lapila za dva konce, šatka sa rozvinula z nej sa vykotúlila a na stôl vypadla — ruka človečia. Na nej sa prsteň zaliskol.

Annuľka vykríkla, omdlela, na zem zpadla; Petor sa ztriasol, studený mráz ho obišiel, oči mu stĺpkom staly, nižnia gamba mu ovisla, i zatriasla sa až mu zuby zahrkotaly. Pozrel na prsteň — poznal svoj prsteň.

Nepozrel viac pán Razdanič na sestru, vybehol ani klobúk nehľadajúc von, kázal hneď zapriahať, a v okamihu sa prášilo za jeho vozom. —




Ján Kalinčiak

— prozaik, básnik, estetik, literárny kritik, pedagóg; autor romantickej poézie a prózy, teoretik pokúšajúci sa formulovať estetické princípy romantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.