ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Razdanicach smútok i strach. Doviezli zabitého Razdaniča, i rozniesly sa chýry o krvavom súdu Badánskeho. Mnoho mal priateľov Razdanič za života, jeho dom bol veľmi navštivovaný, — a teraz? I teraz prichádza mnoho panstva, mnoho susedov, ale predca nie toľko, jako sa očakávalo. Boja sa páni, obzvlášte ktorí dakedy v processách a v nepriateľstve žili s Badánskymi, teraz vyjaviť, že sú priatelia Razdaničovi; boja sa súdu strašného, lebo nevedia ani len to, či pri mrtvom tele, alebo pri pohräbe dakto z Badánskych stáť, ích strežať, na ních pozerať, ích vyberať si nebude, aby poviedať mohol: „prepadol si súdu Badánskeho“. Mikuláš Badánsky je teraz rozprávkou celého okolia, a u nejedneho sa srdce, jako osika zatrasie keď vychádza meno toto z úst jeho.

Ale sa predca mnohí shromaždili okolo zabitého. Annuľka bola jediné dieťa, čo nad ním plakalo. Pán Laskár plače s ňou, smúti s nou; nepotešuje ju, nestavia jej slzy, ba ích radšej chová. A ona sa tisne na prsá jeho, hľadá prítuľka na jeho tlčúcom srdci, i hovorí k nemu: „jediný môj; vinní sme láskou našou; — ach ja som dívajúc sa na tebä, kochajúc sa v tebe zabudla na otca môjho, málo som naň myslela, nemodlila som sa zaňho, prosiac Boha jedine a jedine o zadržanie vrúcnosti našej. Drahý môj! či nebola hriešna láska naša? však bola? povedz mi, a bude hneď ľahšie srdcu môjmu. —“

Keď nám dakto umre, ktorého sme my milovali, pri jeho hrobe predvržky si robíme, i čoby sme ináčej jemu čokoľvek dobrého urobili, že láska naša k nemu predca nebola dosť dokonalá; keď sa mu ale dákasi krivda zo strany našej stala: to nám všetko síde, každá maličkosť, na um, každé zanedbanie povinosti a robí nás to nepotešitedlnými. Keď Annuľka k Laskárovi hovorí, a naňho dotiera, aby poviedal, že ích láska bola hriešna, lebo že pre ňu zanedbali otca: to ju on bozká i v čelo, i v tvár, i na ruky, a smutne vzdýchnuc vyvolá: „hriešna, hriešna je láska naša — a radšej by sme sa nikdy neboli narodili, nikdy nevideli.“

Zarmúťa srdce Annuľkyno také reči, ešte vätšmi rozmnožujú jej rany, bo i ten, v ktorom ona jedine žila a žije, ktorý jej bol i je všetkým na svete, i ten tak chladne, tak necitlive hovorí: „bodaj by sme sa nikdy neboli narodili, nikdy nevideli,“ jako by ju teraz opustenú, jedine naňho opretú, a v ňom dúfajúcu chcel od srdca svojho odhodiť. Po prvší raz zacítila čo je bolesť, po prvší raz nenachádzala potechy, i nevedela si dať rady; ale jeden pohľad, jedno poľúbenie, jedno pekné slovo Laskárovo zas ju uspokojilo, zas jej dodalo sily, zas premohlo jej zármutok. — Pravda je to, že keď daktorá žena raz miluje muža a v ňom celú dúveru, celú svoju náklonnosť složí: nikdy svoj hlboký cit k nemu nepremení, nikdy ani nepomyslí, žeby ju dačo, okrem osoby milovanej potešiť mohlo. —

Bol pohrab Razdaničovi slávny, bo sa panstva len predca mnoho sišlo. Z domu ho vyniesla mládež v uhorských šatách, mentiečky na pleciach lietaly, strieborné a zlaté pásy sa lišťaly, kalpaky a červené z ních visiace čiapky si v povetrí pohrávaly, a biele vysoké perá sa hore vnášaly. Išlo potom po ích boku dvanásť šuhajov s vytiahnutými šabľami a dvanásti s faklami, na ktoré címer rodiny Razdaničov bol čiernou rúškou pripevnený, všetko v uhorskom odeve, v takom, aký za tých časov každý uhorský zemän nosieval. Na cinterín ho niesli starí, šediví páni.

Annuľka i s mužom sprevádzala sprievod. Plakala dcéra za otcom; smutne pozeral obrvy stiahnuc Lasický.

Po pohrabu napísal hlavní úradník list Petrovi, mladému Razdaničovi do Viedne, aby sa ponáhľal domov usporiadať veci svoje a prevzať vládu nad zanehanými panstvami.

Annuľka hodila hrsť zeme do otcovho hrobu, a v rukách muža svojho vrátila sa do Nikytíc.