ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď ma otec môj, dr. Jozef Miloslav Hurban, v bázni Božej vychoval, dušu vysokými, čistými túžbami okrýdlil, krásou poesie a istotou viery naplnil, pred všetkým nízkym, obecným syna vystríhal, srdce moje za národ môj slovenský zapálil: veru som nemyslel, že dosť značnú časť života môjho presedím čo nevoľník, pod kľúčom väzenského strážnika. Ale stalo sa: ruské príslovie hovorí: väzenia a žobráckej kabele nikdy nezriekaj sa (ot tiurmy, da ot sumy nikogda neotkazyvaj sia), a veru ja zkúsil som v mnohom pravdu toho príslovia. A čo toto píšem, už hrozí mi tretie väzenie, lebo zažalovali ma pre článok „Národných Novín“: „Ohlupovanie detí“. Chcem tedy na svobode ešte podeliť sa s rodákmi svojimi s citami, myšlienkami a udalosťami, vzťahujúcimi sa na dni a noci mojej trápnej dvojnásobnej nevôle. Nebudem citným, lebo prestáty kríž za pravdu nebolí už, ako zacelená rana. A vrchnou veliteľkou bude mi pravda; pravda nielen vo faktách, ale i v tom vysokom, umeleckom ohľade, ktorý robí z človeka skutočného spisovateľa. A inej ambície nemám, ako že stal som sa národu môjmu skutočným spisovateľom.

Predihra môjho prvého väzenia je na krátko takáto, ostatne, dosť známa:

Na hrob otca môjho, zomretého 1888. roku, Slováci zo sbierok postavili skromný pomník na cintoríne v Hlbokom. Roku 1892 dňa 8. septembra mala byť posviacka pomníka, ku ktorej okrem rodiny sišlo sa do Hlbokého mnoho ctiteľov a priateľov nebohého národného vodcu, biskupa, spisovateľa a šľachetína. Senický slúžny, menom Fridecký, prišiel do Hlbokého s veľkou posádkou žandarmerie, zakázal všetkým prístup na cintor a k pomníku, a keď sme predsa v dobrom práve chceli pomodliť sa nad hrobom, silou nás rozohnal, tak že žiadnej posviacky nebolo. Milosť, ktorú nám slúžny ponúkal, odvrhol som s opovržením.

Na zpiatočnej ceste v Holiči, urazený v rodinnom i národnom cite, napísal som ohňom a nevôľou sálajúci článok „Hyenismus v Uhrách“, ktorý uzrel svetlo sveta v 107. čísle Národných Novín od 13. septembra 1892.

Za článok postavili ma pred tlačový súd v Prešporku dňa 17. decembra 1892, porotci uznali ma väčšinou hlasov, 9 hlasmi proti 3, za vinného búrením proti maďarskej národnosti (ačkoľvek v článku ani to slovo: Maďar nebolo, a ja som písal iba proti slúžnovsko-žandárskej brutalite), a tlačový súd nameral mi rok štátneho väzenia a do 800 zlatých pokuty. Celý rok zo života! Bránil som posvätné zemné ostatky vlastného otca pred brutálnosťou, svedkami dokázanou i súdom uznatou — a rok väzenia!! Ale ja nejdem rekriminovať. Ide o väzeňské rozpomienky. Možno, ony utvrdia v srdciach rodákov mojich lásku k národu a túžbu za jeho vymanením, ako rozpomienky Silvia Pellico rozohnily rodolásku v srdciach italských. Pravda, riadky moje budú len skromné a často všedné, ako skromný a všedný je náš život slovenský. No, mňa teší a pozdvihuje myšlienka, že čestné utrpenie za vec čistú a vysokú býva prameňom budúcich úspechov. Mne bude odplatou, keď pri čítaní mojich skromných rozpomienok tu i tu živšie zabúcha srdce milého slovenského čitateľa a spanilej slovenskej čitateľky. Lebo jediné nebezpečie vidím v mrtvých srdciach, v planých, vycivených dušiach. Zakiaľ žije v nás slovenské cítenie, zakiaľ žije sústrasť s trpiacim za národné dielo, nemusíme sa obávať zahynutia.