Zlatý fond > Diela > Väzeňské rozpomienky


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Väzeňské rozpomienky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Zuzana Berešíková, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

II

Počiatkom februára 1893 prišiel do redakcie „Národných Novín“ súdobný sluha, aby sa mi páčilo k okresnému sudcovi. Okresný sudca, Mikuláš Fekete, v tie časy stál na čele „patriotickej“ spoločnosti turčianskej, divý medzi divými, politisoval, prenasledoval, kortešoval a nenávidel roduverných Slovákov. Na miesto, aby mi bol oznámil, že kráľovský fiškus volá ma na 17. februára do segedínskeho štátneho väzenia, započať jednoročné sedenie, robil so mnou nepotrebné brimbórium, bral s vážnou, kriminálnou tvárou protokoll (písal ho môj tešínsky spolužiak z druhej triedy gymnasiálnej, Martin Košut, súdobný pisár), dal ma na centimetre odmerať tomu samému Košutovi a potom čosi mrmlal o mojom vlasteneckom srdci… Neodvetil som na allotria sudcove a, opatrený dokumentom, vrátil som sa do redakcie…

Dňa 15. februára, odprevádzaný množstvom martinských priateľov, rodinkou, obsypaný kvetami, sadol som v Martine do rychlovlaku… Ach, tá odbierka! Keby si ju mohol človek zvýšiť! Milo je videť sústrastné kolo priateľov, národovcov, videť slzy a pocítiť tisnutie čestných rúk… Ale potom — cudzí vozeň, cudzí ľudia, zadivení nad ováciou, škodoradostné úsmevy, surové, nenávisťou sršiace pohľady! I to človeka tiesni, že nie všetci, čo ti ruky tisli, smýšľajú s tebou tak citne a úprimne! Kto by na svete nenažil si nedobroželateľov? Ale ty si predmetom sústrasti, tedy treba utlačiť zášť a ruku tisnúť, dobré slová hovoriť… Však sa najde čas, poškodiť trpiteľovi!

Od Hatvanu počal sa pre mňa nový svet na Solnok a Čabu dosť lenivými bočnými železnicami. Medzi Čabou a Segedínom počul som prvý raz v živote čistú, ľudovú maďarčinu, ktorá sa valne delí od našej poslovenčenej, i od peštianskej požidovčenej a ponemčenej. Hovoril ňou asi 40-ročný driečny muž — a síce hrozne nadával na Weckerleho, vtedajšieho finančného ministra, a vôbec na celú vládu.

„Celá krajina stáva sa predmetom špinavého kšeftu,“ hovoril, „všetko ide len z ohľadu na fiškus! Žiť nemožno!“ a pri tom vyšlo, že má veľký majetok v Solnoku a že ho sotva udrží. Pomyslel som si, keď vy, majitelia rovných žírnych pozemkov tak nariekate, čo majú hovoriť moji biedni zemkovia? Vtlačil som sa do kútka slabo osvieteného vagóna, a bolo mi ťažko! Všetko majú, všetko im slúži, všetko im daňuje… čo mám povedať ja, cestujúci do väzenia pre výraz mojich najsvätejších citov a pomyslov?

Pred obedom dňa 16. februára ťarbavý vlak dovliekol ma do Segedína. Vzal som fiakra, naložil veľký kufor — ohromnú kysňu s knihami viezol mi osobitný vôz do hotelu „Tisza“. Ako kysňu skladali v elegantnom vestibule, práve u vchodu do veľkej jedálne, milá kysňa rozsypala sa, a knihy, snáď zvedavé, ako vyzerá Segedín, vyrojily sa na mramorovanú dlážku siene… A to aké knihy: Turgenev, Tolstoj, Danilovský, Homer v pôvodnine, lexiká, Humboldtov Kosmos atď…

Moje inkognito bolo odhalené. V jedálni už na mňa pri obede hľadeli hostia ako na čudné, exotické zviera… „Prišiel sa ochladiť do Segedína“ počul som od veľkého stola posmešnú poznámku.

Ja som pokojne zjedol svoj obed a išiel si do izby oddýchnuť po prebdelej noci na železnici. Odporná mi bola podlhovastá, nekúrená izba, odporné vysoké obloky… Darmo som sa usiloval zosnúť, predbežná väzeňská triaška nedala mi… Umyl som sa v chladnej, pobelavej vode a vyšiel pozerať mesto… I to ma málo tešilo… Na veľkom hlavnom rýnku stály gruppy segedínskych civišov s krátkymi pípkami v zuboch. Stáli opretí o palice nepohnute a tu i tu prehovorili slovo-dve, pri tom pľuli na kamennú dlažbu tak často a tak energicky, že okolo gruppy utvorily sa mokré papršleky… Pozrel som si zamrznutú Tisu a most ponad ňu, stavaný dľa plánu Eifelfa. Most krásny, monumetálny, ale nikto po ňom nešiel; iba pri strážnickej búde skákal ochočený havran tak veľký, že som žasol, ani dobrý kohút kochinchinský… Skákal po moste… Nuž či ho pre teba stavali? Veď i palácov nastavali v Segedíne za štátne milliony — nebudú v nich sovy bývať? Živé, vnútorné ulice sú židovské, aspoň hlavné, bohaté sklepy patria Židom. Presvedčil som sa, že ani silnejšia maďarská rassa nemôže sa ubrániť židovčine. Videl som i dosť otrhaných postavačov.

Večer išiel som do malunkého segedínskeho divadla, pokochať sa na výtvore pravej maďarskej músy. No sklamal som sa, vlastne nesklamal. Dávali drámu „Brankovič Ďorď“, do nemožnosti hlúpu slátaninu, kde hlavným dramatickým prostriedkom bolo štrnganie šabľami, a krikami „elöre!“ a „éljen!“ Akási kráska, pomaľovaná ako stará opona, robila tragickú hrdinku v srbskom kroji. Viem, že pri všetkej tragike svojho položenia kokettovala s officiermi, sediacimi na prvých kreslách prízemia. Odišiel som dosť skoro, mňa vyhodila frása nejakého herosa v dráme, že vraj Srbom len vtedy sa môže dobre vodiť, keď držia s Maďarmi. Ale sa im aj vodí! Zvlášť uhorským. Ďakujem!

Z divadla vyšiel som znechutený, nešťastný. Po uliciach bolo smutno, bezľudno. V dvorane hostínca „Tisza“ pilo niekoľko ľudí pri cigáňskej hudbe. Mali už dosť „pod forgóvom“ a najveselšia bola medzi nimi dáma v červenom klobúčku. S ňou neceremonili sa, hovorili v silných výrazoch, a ona smiala sa hlasným, rozpustilým smiechom. Bola mi ešte odpornejšia, než tragická kokettka z Brankoviča — i šiel som nahor. Moja už sreparovaná kysňa stála pri vchode. Dom bol pustý, iba cigáňova basa zunela. V izbe zavialo na mňa prekúreným vzduchom. Otvoril som veľký oblok. Bolo dosť teplo. Pred oblokom pustá tma, pretrhaná slabými svetielkami. Ľahol som do postele. V tom ako by bol dom ožil. Hostia nahrnuli sa z divadla a iných zábav. Na ulici povstala svada, krik, bitka. Zavrel som oblok. Posledná noc na svobode — ej, neželám si takú svobodu! Ako by čerti boli naplnili dom, hudba, výskanie, svady, kriky, hrešenia, dupot… Nespal som celú noc! Ráno, odchádzajúc s mojím dobrom, nakukol som do dvorany a uvidel trojnohé stoly, naklonené, nohy zo stolcov, črepy z fliaš a tanierov. Item, bola dobrá zábava!

Dňa 17. februára, v piatok, o 9. hodine rannej priviezol ma fiaker pred veľký segedínsky kriminál „csillagbörtön“ zvaný, kde nachádza sa kancellária direktora väzenia, menom Heinzingera. Starý pán, s nemecko-slovenskou fysionomiou, robil ticho-prísneho, konštatoval otázkami totožnosť mojej drahocennej osoby. Dľa jeho výzoru dalo sa súdiť, že som ja veľmi vinný človek, a on že je veľký pán, ani nie z takého materiálu, ako ja. Upozorňoval ma na prísne zadržanie väzeňských pravidiel, vydal mi pas-pasport, s ktorým mňa milostive prijmú do štátneho väzenia. Z kriminálu do štátneho väzenia je asi 300 krokov. Ta zaviezol ma môj fiaker. Zastal pred bránou a zazvonil. Brána sa otvárala. Nuž, s Bohom, svoboda! Tu sú mreže… Už vidím čiapku feldveblovu; na pustej ulici stojí už prázdny koč… Oddávam Heinzingerovo odporučenie… Som prijatý… Feldvebel zakýva hlavou. Bránu zachlopí.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.