ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 12. apríla dostal som zaujímavý, dlhý list od Vladimíra Ivanoviča Lamanského, ktorý iste bude zaujímať umné slovenské čitateľstvo a preto podávam z neho úryvky, majúce všeobecný interess. Píše medzi iným:

„Christos voskres, holubčik môj, Svetozár Osipovič! Celujem a objímam vás dľa obyčaja tri razy. U nás, za starých čias, cár i bojári (teraz zvyk zostal medzi kupcami) v predvečer svetlého vzkriesenia Kristovho navštevovali temnice a väzňov, koho mohli, osvobodzovali a vykupovali (jestli väzeň sedel pre dlhy). Preto na vás myslím tak živo, drahý môj väzeň na Tise. Dávno som vám chcel písať, ale náš mestský život je roztrhaný rozmanitými zasedaniami, prácami, visitami atď. Ostatne o vás som myslel, požiadal Strachova, aby vám posielali časopisy. (Čo sa i stalo. H.) S radosťou čítal som zprávy o vás v liste vášho brata Vladimíra, môjho drusa; zaujal ma i váš kollega Lukáč. Musí byť dobrý človek, súdiac dľa vašich „Národných Novín“.

Vôbec všetko, čo u vás teraz tvorí sa v horách i na pustách, má veľký význam pre budúcnosť. Vaše Uhorsko, a vôbec Translajtánia je o mnoho zaujímavejšia, než stará Cislajtánia (bez Istrie a Dalmácie). V Česku a u Nemcov je všetko už velmi šablónno europejské, v essencii vždy jedno a to samé, všetko sa tam ustavične opätuje. Tam nepredvideť nijakých nových formácií. U vás je to ináč, než si ja myslím.

Vaše „Národnie Noviny“ sú zaujímavé, vidno, ducha nabierate. I industria sa rozmáha, len by jej bolo hodne. Zaujímavý je podnik vášho pivováru.

Možno, opýtate sa, čo je u nás dobrého a nového. My máme teraz časy čiernej roboty. Niet ani nových ľudí a talentov, ani nových ideí, ani originálnych diel a prác. Nevídať ich, neslýchať o nich. Ale to nie je príznak úpadku, nie počiatok konca. Zachráň, Bože! Osvobodenie poddanstva a taktiež druhé s ním súvisiace reformy zmenily náš celý spoločenský stroj, ale neuspely ešte utvoriť, rozviť a upevniť novej spoločnosti: ona sa teraz iba buduje, hľadá nové formy pre ukázanie svojho života a svojej činnosti. Teraz ide nudný process hľadania nových ciest. Predtým sme mysleli, že všetko, čo nám je potrebné, je už najdené, a ľahko dostalo sa nám do rúk. Teraz sme temer všetci pochopili, že sme si i to veľmi neverno predstavovali, čo sme potrebovali, a ešte viac sme sa mýlili v tom, čo sme v stave vykonať, slovom, nepoznali sme jasno svojich cieľov, prostriedkov, malicherných štúdií, rozličných prípravných robôt.

Tak si ja predstavujem naše šedé časy a nemôžem veriť, že by ruský národ bol už všetko vykonal a vyslovil, čo mal; a teraz by už ľahol na sedmispáčovu posteľ.“

Potom Lamanský referuje o siedmom sväzku diela Barsukova: „Život i trudy Pogodina“, charakterisuje prísno i jednoho i druhého, a vyslovuje svoju pochybnosť, že by dožil do toho času, keď Barsukov bude písať i o Lamanskom, ktorý prežil niekoľko dní s Pogodinom v Moskve roku 1856 v decembri. Dielo Barsukova bude mať aspoň 20 veľkých bachantov! Potom píše o slavianofilovi F. V. Čižovovi, ktorý zanechal 5 millionov rubľov na vzdelanostné ciele v Kostromskej gubernii a viedol denník o všetkom, čo dialo sa na Rusi za 50 rokov, ale prikázal denník uverejniť len 50 rokov po svojej smrti. Čižov bol priateľom Gogoľa, maliara Ivanova, Chomiakova, Aksakovovcov a druhých, cestoval i po Slovensku, oboznámil sa blízko s Ľudovítom Štúrom, veľmi si ho zaľúbil, ako vôbec našich Slovákov. V jeho denníku budú mnohé dáta o nás — kto dožije, uvidí.

Potom Lamanský dal znamenitú charakteristiku, vtedy do módy prichádzajúceho nemeckého filosofa Friedricha Nietzsche.

„Čítal som niečo z Nietzscheho, filosofa, ktorý sa práve zbláznil. Človek talentovaný, ale nie geniálny, ako on o sebe myslí. Prečítal som celú knihu jeho: „Jenseits von Gut und Böse“, ale druhú knihu som už nemohol dočítať, zostal som na polovine, a tú polovinu čítal som s nemalým prisilením. Tu hovorím o jeho knihe, v ktorej chce rozpovedať svoju vieru, svoj positívny náhľad na svet. Tá kniha nazýva sa: „Also sprach Zarathustra“. Je to neobyčajne nudná a poriadne hnusná kniha! Europejské človečenstvo dľa Nietzscheho theorie trpí, hynie, viete od čoho? Od kresťanskej mravnosti, od sentimentálnej náuky o láske k bližnému, od skromnosti, od asketismu. Celé toto staré haraburdie treba hodiť do mora. Treba snažiť sa k sile, k moci (zur Macht), treba nemilovať, ale opovrhovať i nenávideť, treba nebáť sa robiť zle, keď sa zachce, atď., atď. Ostatne všetko toto nie je nové vo Franko-Germánii. Je to nemecký „fin de siécle“ (konec stoletia).

„On verne líči a rozoznáva súčasnú daromnosť (pošlosť) a chudobu myšlienky i poníženie charakterov, no bedár myslí najsť záchranu od tohoto v kazateľovi sily, v prorokovi budúceho veľkého človeka a la Napoleon, vediaceho stať sa vodcom a rozkazovateľom luzy (Gesindel), ktorá trpi na demokratismus a amerikanismus, na sentimentalismus a na kresťanstvo, ktoré zahubilo Europu! Pekné je to kresťanstvo v Europe, v Germánii! Zarathustra, to nie je sám Zoroaster, ale sám Nietzsche, ktorý po dlhom ujedinení prišiel kázať svetu, že Boh, v ktorého ešte svet verí, je už mrtvý. Zarathustra hovorí svoju kázeň na 20 tlačených hárkoch, neustále sa opätuje, je nudný a suchý do nemožnosti.

„Mňa prosili vaši Viedeňáci napísať niečo do Kollárovho almanachu. Vzal som Kollára, prečítal a prezrel som ho, ale nepočal som písať. Mne ťažko niečo dať tlačiť vo Viedni. Prišlo by mlčať o tom o čom by sa malo prehovoriť, o tak rečenom rakúskom panslavisme, alebo o súčasnom českom realisme… V ,Čase‘, vlastne tedy v Masarykovi, je akási tuposť a mrtvota… Čo píše sa tam o Slavianstve, či o jeho minulom, prítomnom alebo budúcom, nie je precítené, nie je premyslené, nie je prežité, ale iba vyučené, vypísané z kníh, ktoré napísali Slováci Šafárik a Kollár a niektorí Rusi.“

Keď som si takto odpisoval do denníka Lamanského klassické myšlienky, začul som pod mojím oblokom horúcu dišputu — národnostnú. Richard Wahrmann mal svárlivú náladu… „Čo ste vy akí Maďari,“ počul som jeho tenký hlas, „odkedy tu sedím (končil sa jeho tretí mesiac), nebolo tu Maďara, okrem snáď Ujfalussyho. Ja som Žid, Radó Žid, Podmanický — tót, Edelényi — Nemec, Récsey — Ritschel — Nemec, Milosievič — Srb, Feymann — dolnozemský Šváb, Kulin — šarišský švihák, tedy tót, Just — tót, Zárandy — Stefecius — Nemec, Andreánsky — tót. Hurban je tót herceg, Lukáč rumunský bojár! A vy, páni gubovia, Békefy, vy ste boli Friedmann, Refel tiež neprišiel do Uhorska z Atelkuzu, ale zo súsednej Moravy, Patay, náš poet maďarský, je síce kalvín, ale sa prekrstil zo Žida Gutmanna, lebo si vzal kalvínku, herečku Vida, pán Csillag volal sa nedávno Stern, a jeho predkovia prešli tiež Červené more — a tak kdeže sú tu Maďari?“ Rozvinula sa dišputa! Zakončili ju tým, že mi dali pod oblokom zastaveníčko, a veľmi pekné: Edelényi spieval tenor, Lukáč bass. Pieseň znela:

Melódia pekná! Novoprišlí fičúri sa veľmi zastavovali nad tým, že mne, „panslávovi“, lahodia ešte i ständchenom. Andreánsky ich prinutil, aby mi urobili visitu, jestli chcú žiť tu po kamarátsky, lebo že ja som „doyen“, „dísze“ államfogházu… I skutočne prišli… Vôbec, kto sa za svoje nehanbí, koncom-koncov vymôže si úctu.