ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Sižu u moria a ždu pogody.“ napísal som ako motto môjho väzenského denníčka, — „sedím u mora a očakávam pohodu.“ Tým som myslel nielen samého seba, nevinne obratého o svobodu, zavretého ako nerozumné zviera pod dozorom ľudí nízkych, porkolábov, sluhov, zdarebáčených remeselníkov, ale cely svoj národ slovenský. Čo u mora zakričal som, keď ma pochytila úzkosť samoty, samoty uprostred detinsky bujných kollegov-väzňov (lebo boli všelijakí; kto sa vtedy v Uhrách neduelloval?), a dodal som k mottu: „Ach, nesedím ja u mora, na jeho sviežom, rezkom prievane, sýtom slaným aromatom, ale u páchnucej bariny! Okolo mňa klbko mestizzov, zkrižovaných zo všetkých ráss Europy a Asie! Že vraj Maďari! Ešte som tu videl len jedného Simu, a i to Boh vie, či je pravým.“

Naozaj, najľahšie som niesol väzenie v samote, lebo bujnosť kollegov na mňa účinkovala dusivo… Ich radosti neboly mojimi, ich žiale taktiež. Ich zábavy boly mi fádne, ich spevy odporné, ich reči dusivé… No, pomaly som privykal.

Stávalo sa i tak: dostaneš súseda, ktorý nevie kam od radosti, že sedí 8 dní „párbaj miatt“. Obyčajne si zapíše meno v celle na dvere šatnej kasne: „Schlesinger Izidor itt ült 8 napig párhaj miatt“ („Izidor Schlesinger tu sedel 8 dní pre duell“), a potom mu druhý doloží: „A kto vás vyfliaskal?“ Nuž, takýto radostný väzeň raz ma strašne nepokojil… Dali mu cellu hneď vedľa mňa. Múry sú tenké, na tehlu. Moja duša bola skormútená nad istým intrigantstvom intra muros, súsed hvízda skáče, spieva, reve beťárske piesne prízvukom a výslovnosťou čisto jerichovskou. Zavolám: ticho, a on ešte viac. Konečne šmaril som veľkú botu takou silou do dvier, že sa celý dom ozval, spiaci sluha-porkoláb zobudil a skočil na rovné nohy. Tak som sa konečne osvobodil od koncertu, a ihneď v tichej noci složil nasledujúce verše. Tak vykuroval som sa z melancholie a pri tom složil básničku, z tých málo, ktoré u mňa trochu humorom dýchajú:

Nokturno z väzenia

15. apríla 1893.

A ešte všelijakí našli sa. Príde šuhaj, rozloží sa v celle ako v hoteli. Vyhvizduje, robí zo seba hrdinu, pobehá po cellách… Vidí, ako nám prikrývajú k obedu. Sadá za tanier — nie za svoj… odpardónujú ho… Príde sluha s obedom… On hľadí! Myslel si, že je tu naozaj hotel. Zostal bez obedu… a je bez groša. Posledné prepil v Tise na rozlúčku. A tu veru ničoho nedávajú… Vysvetľujú mu, že jestli nechce jesť rabský kost z „Csillagu“, musí mať na mesiac aspoň 70 — 80 zl. A skutočne, kto by mal menej, horké tu má časy.

Zvlášť milí sú „gubovia“ (cocóni), čo hneď na druhý deň pumpujú pod pečaťou tajomstva — len na tri dni. Tri-štyri dni prejdú, prejde týžden, a gubó nič… Myslíš si, veď to príde. Razom sa ti sverí súsed, že od neho pumpol tiež na tri dni „pod pečaťou tajnosti“, a tak i druhý, a ukáže sa, že prepumpoval celý kóter až po feldvebla, ktorému zostal dlžen za pivo. Ale to sú milí, nevinní ľudkovia. Na svobode zabúdajú na kollegov i dlžôbky.

Horší sú „patrioti“, ktorí i tu chcú sbierať zásluhy. Uvediem jedon príklad.

Predo mnou boli tu zavretí už raz spomenutí duellanti zo Zomboru, fešáci, boháči, lumpáci, apponyisti. Lukáča volali medzi seba, kamarátili sa s ním. K nim priplietol sa nejaký Radó, pokrstený Žid, ktorý rád zadarmo pil a jedol a nezadarmo dopisoval do „Budapesti Hiradó“-va. Báčkania išli poslať z väzenia telegramm grófovi Apponyimu, a poneváč boli v štylisácii slabí, poprosili Lukáča, aby im telegramm štylisoval. Lukáč im to urobil k vôli (čo všetko neurobíš k vôli vo väzení!), ale telegramm nepodpísal, ako politický protivník grófa. Radó nato napísal hnusný dopis do „Budapesti Hirlap“-u, kde opisuje Lukáča ako vlastizradcu, ktorý nehanbí sa jesť „pohostinský chlieb“ maďarský vo väzení, a predsa je maďarožrút, odpadlík, a všetko, čo mu Lukáč pohovoril, vyzradil a prilhal k tomu hodne. Vôbec, nikde na svete politika nie je spojená s toľkým osobným podliactvom, ako v Uhrách.

Zase iný rytier-väzeň trojdenný príde — ó pardon — privezú ho vo fiakri pred bránu „államfogházu“ (štátneho väzenia). Feldvebel-porkoláb prevezme ho doslovne z otcovských rúk fiakristových, a vedie tackajúceho sa hore dvorom. V celle ho uloží. Rytier ihneď zasne bohatierskym snom — on odoberal sa v Tisa hoteli tri noci a tri dni… Spí deň, noc, a otrezvie až na tretí deň, v ktorom sa svobodí. Väzenie nestálo ho nič — 15 krajciarov na deň za kvartier.

Hja, pre tých pánov je to žart! Ale nie pre nás, ktorí sme si vytkli isté úlohy životné.

„Písať nevládzem,“ napísal som do denníčka, „čítať neviem… Čítam a ničomu nerozumiem. Jedlo nechutí, sen odo mňa odstupuje. Myseľ lieta ako divá čajka morská nad tichým, nehybným morom. Myslím na ženu, na dcéry, na malého synka a na tie naše biedy slovenské… a okolo mňa cudzota, chlad, zrejmé nepriateľstvo… A tá nemožnosť, pohnúť sa ztadiaľto, nech stane sa čokoľvek! Nie ie to väzenie prísne, telo mučiace, ale ducha priamo ubíjajúce! Ja tak rád básnim, fantasujem, tvorím, a tu som nie v stave ani novellu napísať pre Pohľady alebo niečo pre mojich amerikánskych dobrodincov, ktorí mi tak obľahčili väzenie. Poslal som im báseň, asnáď uspokojí, ale ja nie som s ňou spokojný. Razí otroctvom väzeňským!“

A keby už len nebolo zlých správ zvonku, tu o chorobe, tam o slabostiach a špatnostiach života! Ale chodia i zprávy a zásielky utešené… Věšín poslal mi olejový obrázok, driečnu husárku pri studni, pýšil som sa s ním. Nejaký Edelényi, ktorý sa rozumie kresbe, bol celý uvelebený. Andreánsky tvrdil, že Oravka na obrázku je v maďarskom kostýme, Zárandy sa hneval, že je priveľmi oblečená. On uznáva umenie, len keď ono podáva nahotu a pikantnosť. Umne súdil Richard Wahrmann, ktorý mnoho videl po svete.

Ďalej dostal som skvostnú adressu peštianskych rodákov, kreslenú a umelecky napísanú Harmincom. Nie v originále — ten ma očakával až na svobode — ale v malej fotografickej reprodukcii. Dostával som mnoho listov, o ktorých bude ešte reč, dostal som od Sloveniek drevené etui so strieborným jedálnym riadom pre jednu osobu, veľmi krásny dar, ktorý mi doviedol na hrdlo celú súdobnú kommissiu s kriminálnym sudcom, pisárom, dvoma zlatníkami, ktorí mali oceniť hodnotu strieborného náčinia… Chceli totiž slečnu, ktorá mi dar poslala, posadiť do chládku, čo sa im nepodarilo. Šľachetná Emma Goldpergerová ich statočne blamovala. Sláva Bohu, že nie všetci ľudia chovajú sa po ľudožrútsky.

S mojím národným slovenským presvedčením neskrýval som sa pred nikým, a že som bol taký rozhodný, nikto ma nepokúšal: prestal pokúšať i Andreánsky, najväčší šovinista. Býval práve nado mnou v prvom poschodí, a sosnoval poštu medzi sebou a mnou. Na špagát uviazal polienko, o polienko lístok: „Milý Sveti! Napísal som dvadsať listov a nemám na porto! Pošli!“ Na to samé polienko, visiace s jeho obloka a kolembajúce sa pred mojím, priviazal som úbohú žofku. To bývalo, keď sme už boli zavretí, okolo 11. hodiny.

A tak tiekol život, pretrhaný občas návštevami. Navštívil ma Pavel Mudroň, Samuel Šípka, Kolény, Janeček z Ružomberku, celá deputácia z Naďlaku, konečne i žena s dcérou Vierou a synkom Vladimírom. Celé väzenie sa sviatočne poobliekalo, mladí gubovia dvorili Viere, Andreánsky ju nazval „tatranskou jedľou“, vôbec boli slušní. Jedon Maďar, ktorý ináč nevedel, než po maďarsky, dvoril posunkami a prinášaním kvetov. Navštívil ma i brat Vladimír zo Starej Pazovej. Boly to pekné chvíle, ale, návštevy zanechávajú po sebe trpké ovocie… Ony prešumia, ako teplý vetrík, po nich príde mráz samoty, bezpomocnosti a zármutku.

Posiaľ opisoval som časy lahodnejšieho väzenia, dosť liberálneho.

Už som spomenul, že báčanskí výtržníci poškodili tejto liberálnosti, zneužitím. No, prišla bieda ešte horšia, zapríčinená samými väzňami, už v mojej prítomnosti.

Asi o šiestej shromaždili sa v mojej celle temer všetci väzňovia na večernú besedu: u mňa bolo pohodlnejšie, než v prázdnych cellách, než u Wahrmanna, ktorého cella bola založená náradím. Moja izba bola plná, dymili ako Turci. Bol Wahrmann, Lukáč, Ujfalussy (syn nadžupana), Zárandy, Edelényi, nejaký Raffel, Andreánsky, Récsey (predtým Ritschel), Patay (predtým Fischl), maďarsky poet, Békefy (predtým Friedrich), advokát Feyman a ešte iní…

Lukáč zaviedol politický rozhovor… Išla debatta po maďarsky, po nemecky, péle-méle. Práve boly v Srbsku známe prevraty, všetko bolo politicky rozčúlené. Národnosť nemohla vystať, keď bol tu Lukáč… Andreánsky odvolával sa na zákon. Zákon je svätý, hovoril, a ten tvrdí, že sme všetci Maďari, čo bývame v okruhu týchto hraníc, ukázal na moju mappu Uhorska… Pred zákonom sa treba kloniť… Prv ľudia klonili sa pred Najsvätejším na oltári, dnes musia sa koriť pred zákonom. Ja na pr., hovoril, ani neznám jazyka svojej rodiny, nemohol by som sa s nimi dorozumeť v mojom materinskom jazyku slovenskom v Liptove.

To mi bolo priveľa.

„To je prosto smiešno,“ hovorím, „keď niekto so svätou tvárou vyslovuje slovo ,zákon‘, ako by ,zákon‘ bolo niečo ,hagion‘, sväto-sväté, strašne vážne, večité a nevyhnuteľné. A ono je tak: okrem desatoro Božích prikázaní, ktoré vlastne ani nie sú zákonom, viac sú pravidlami života, morálnym záväzkom proti Bohu, a to obojetným, lebo i Boh sa v nich zaväzuje, niet zákona, ktorý by mal na sebe zrak a charakter stálosti. Každý zákon je provisorný!“

„I zákon o majestáte?“ riekol Andreánsky.

„Áno, i ten! Vo Francii ho strašne zamenili roku 1793! Zákon môže byť každý deň vyzdvihnutý, premenený, sosilnený, soslabený, ani nehovoriť o kommentovaní a priložení k faktám! Áno, môže byť zničený, vysmiaty, za hanobnosť vyhlásený! A to nielen také zákony, ako ,lutherani comburantur‘, ale všetky, všetky. Počuli sme zákonne nazývať jeho veličenstvo kráľa Ludvika XVI. ,Luis Capetom‘, videli sme pápeža, ktorý potvrdil manželstvo cisára Napoleona, ktorému ešte žila zákonná žena Jozefína… A to bolo zákonne, vo všetkých formalitách, a bral si Napoleon dcéru prvého monarcha sveta… Zákon je silný len exekúciou. Čo je exekúcia? Použitie násilia v istých formách. A tak celá dôležitosť zákona pozostáva v exekúcii, t. j. v násilí, a násilie nebolo a nebude ničím iným, než faktom, nemajúcim žiadnych šľachetných atribútov, ani mravných, ani svätých, ani vôbec žiadnych, vzťahujúcich sa na netelesného človeka, na jeho mravnú individualitu. Zákon môže byť nevyhnutnosťou, potrebou, nutnou, dobrou vecou, môže byť primeraný, neprimeraný, dobrý, zlý, hlúpy, veľmi hlboko múdry, ale nikdy nie svätý, nikdy nie nezmeniteľný, nikdy nebol a nebude niečím, čo by malo v nás budiť úctu, ako budí v nás úctu každé mysterium náboženské, jestli i naň neveríme. ldolatria (zbožňovanie) zákona je horšie pohanstvo, než najblbejší fetišismus. Nikto nectí zákon, ale ho poslúcha, raz preto, že uznáva jeho primeranosť, raz preto, (a najviac, že musí,) lebo visí za ním meč exekúcie. A už sú i zákony, ktoré ani poslúchať nemožno, ako na príklad zákon pána Eugena Andreánskeho, že sme dľa zákona všetci Maďari, ktorí bývame v hraniciach, práve jeho prstom naznačených. Ja nie som Maďar! Prosím, to musí vziať v známosť i sám kráľ!“

„A tá rovnosť pred zákonom! Veď je nemožná,“ doložil Lukáč. „Ani v treste nie je možná rovnosť, ani vtedy, keď dvoch odsúdia na rovný čas do väzenia. Na príklad, ja si dosť málo robím z tohoto maďarského väzenia, a čakajú ma ešte tri processy. Žijem, modlím sa a pracujem, vediac, že ani polhodinka môjho utrpenia neprejde darmo. Ničoho neztratí sa vo všemíre. Ale bol tu predtým náš poet Slavici, muž silný, odhodlaný, plodný spisovateľ. A za celý rok riadka nenapísal, celé noci preplakal vo Vacove, kde mal u boku krásnu mladú manželku, a jeho chlapčok bol uňho v celle celý deň. Ostarel za rok, až zmalomocnel. Druhý Rumun, Makovci, s plačom vyznával, že nech mu ruku odseknú, keď riadka po rumunsky napíše, prosil o milosť, kľakol pred Hainzingerom, direktorom, na kolená! A skutočne odtedy nenapísal riadka. A náš kamarát Wahrmann! Pol milliona dal by za svobodu!“

Ako tak besedujeme, vletí do chyže môj Józsip, schytí so stola fotografiu cára Alexandra III. a zakričí:

„Ni, ni, ez épen, ez nem él. Meggyilkolták.“ (Hľa, hľa, tento práve nežije, zabili ho.) Všetko vyskočilo. „Koho zabili, ruského cára?“ pýta sa Lukáč. „Nie cára, ruského kráľa!“ „Ako ho volajú?“ „Šándor.“ „Rusi nemajú kráľa, ale cára!“ „Nie cára, kráľa zabili, ruského či srbského… áno, pravdu majú páni, nie ruského, srbského kráľa zabili, Šándora!“

Spoločnosť, i tak rozčúlená, ešte viac sa znepokojila. Boly reči, kombinácie! Možno, nejaký liberál z pomsty urobil attentát… Wahrmann bol ako na trňoch a narádzal, aby sme poslali Józsepa (bolo asi 7 hodín) do mesta k redakcii „Szegedi Hiradó“-va, kde mal Andreánsky známeho redaktora Kemecseyho. Andreánsky napísal kartu, aby nám Kemecsey oznámil, čo je vo veci. Ale pán oberporkoláb Kováč nechcel pustiť Józsipa do mesta, „veď zajtra páni dozvedia sa i tak o všetkom.“ Toto nepovolenie spravodlivej prosby rozhorčilo všetkých, a najviac Lukáča, ktorému bola politika v krvi. „To je pekná vec!“ kričal na porkolába. „Tu sú officieri, ktorí sú interessovaní, tu sme všetko vzdelaní ľudia, a nemáme zvedeť o veciach europejskej vážnosti!…“

Ale nič. Kováč zaplesol dvere a zmizol vo svojej izbe u brány.

„Teraz bolo by dobre, aby niekto ušiel a priniesol zprávu,“ rečie Lukáč, „lebo toto je tyrannia! My nie sme sprostí väzni, my zákonne smieme čítať politické noviny!“ Lukáč vôbec bol vždy hotový dráždiť.

„Zárandy nech ide!“ ozvali sa. „On je ,ugroncz‘ (skakúň).“

„Zárandy, Zárandy!“

„Čo ma je po srbskom kráľovi,“ riekol Zárandy a vytiahol sa v celej chudej výške, „pre mňa nech zabijú trebárs desiatich… Pre mňa nech naplnia túto hlúpu zemeguľu dynamitom a vyhodia ju do ethéru, že sa rozpraští na samé drobné aerolity!“

„Hľa, takí ste vy Maďari hérosi!“ dráždil Lukáč Zárandyho. „Na slovách smelí, na skutkoch bojíte sa! Zárandy nem mer!“ (Zárandy sa neopováži!)

„Čo, nem mer?“ vybuchlo zo Zárandyho. Toto slovo „nem mer“ bolo osudné.

„Nohou nepohnem za tridsať zaklatých srbských kráľov! Ale stavte sa, pán farár, stavte sa o päťdesiat zlatých, že ešte dnes budem s Kemecseym, oddám Andreánskeho kartičku a prinesiem od neho vlastnoručnú odvetu!“

Lukáč mlčal, vôbec v izbe povstalo napnuté ticho, lebo sme všetci poznali v Zárandym čudáka a dešperáda zvláštneho rádu.

Wahrmann vstane, vytiahne z tučnej tobolky a položí na stôl novú-novučičkú päťdesiatku.

„Tu je päťdesiat zlatých!“

Hladný vlk nerúti sa tak na baránka, dravý kaňúr nestrelí tak na zablúdené kuriatko, ako Zárandy vrhol sa na päťdesiatku, a skrčenú strčil do vrecka v nohaviciach. Ale už ho nebolo. Zmizol ako Lucifer. Ťažko bolo tomu veriť, čo dialo sa pred našimi očima.

Nestačil som povedať, obrátený k Lukáčovi a Wahrmannovi:

„Pánovia, nerobte to, povážte, že my sme tu celý rok! Som najstarší! Odrádzam!“

Ale už bolo neskoro. Raffel a Ujfalussy bežali za Zárandym s jeho klobúkom (v rýchlosti ani len klobúk si nevzal). Oba vrátili sa. „Už je preč!“ riekli, hodiac klobúk na posteľ. Bolo 3/4 na 8. hodinu, o ôsmej nás mal prísť Kováč zatvárať.

Čo teraz? Jedni radili, aby sme sa dnes nedali o ôsmej zavreť, lebo ináč porkoláb hneď zbadá, že Zárandy chybuje. Druhí: veď to nepomôže, a bude to vykladané za vzburu, chytia všetkých miesto jednoho. Žart prestal, panovalo zdesenie a nedobrý cit. Boli sme pohromade, keď vošiel do celly Kováč, pohrkávajúc sväzkom kľúčov.

„Pánovia, prosím, osem hodín!“

Zadržiavali ho žartami, no usporili najviac nejakých 10 minút. Rozišlo sa statné vojsko. Počul som škripanie kľúča, jedno po druhom. Konečne Kováč prišiel ku mne poslednému (to privilégium som mal cely rok). „Jócakát tenš ur!“ a zavrel. Kľúče cvengly, zámok zaškripel. Tak už som sám… Čo sa to len bude robiť…

Bol som nevrlý. Títo panáci, sediaci po pár týždňov, robia silné kúsky na moju jednoročnú kožku... Ešte bolo len 18. apríla!!

Zárandyho cella nebola ešte zavretá, porkoláb myslel, že je na strane.

Ticho. Hore na povale klepe Andreánsky… Otvorím oblok…

„Sveti,“ šepká, „to je kolossálny špás!“

„Aby vás čerti brali!“ a zachlopil som oblok.

Naraz celý tichý dom zadunel, zahrmotil, ožil. Kľúče štrngajú, dvere búchajú, hlasy hlaholia… Počujem: „Zárandy, Zárandy!“ Buchot, od súseda smiech… Andreánsky v obloku hlasno sa rechce.

„A čo ma do vášho Zárandyho!“ kričí Ujfalussy, až tak chodba zuní.

Štrngot na mojich dverách… Otvoria sa. Kováč ešte s dvoma strážnikmi vojdú.

„Nie je tu Zárandy?“

„Kde by sa tu vzal, pane Kováč, ja nie som jeho tútorom!“

Neverí. Otvára kasňu… Józsip ľahne na brucho a hľadí pod posteľ. Omaká posteľ…

„Veď ho len nemám vo vrecku!“

„Ale, tenš úr,“ hovorí Kováč, „vy ste najstarší, vy máte tak dlho sedeť, povedzte, čo je so Zárandym, vy iste viete. Zle bude, tenš úr!“

„Pane feldvebel, neviem, a čo bych i vedel, čo ma potom?“

Ešte raz prosil… Zavrel ma. Znovu po cellách chodili… Poslal do Csillagbörtönu oznámiť, že Zárandyho niet. Prišli strážnici na pomoc. Kováč ešte raz prišiel…

„Hľa, jeho klobúk!“ zavolá.

„Berte si ho!“ ja.

Videl som oblokom, ako s lampášami behajú po dvore; okolo chodníkov boly tamarisky posadené: v tamariskách bušírovali po Zárandym ako po sluke… Nič a nič! Štabarc trvá ďalej. Čujem hlas Andreánskeho, Edelényiho, porkolába…

„Hol van Zárandy?“ kričí Kováč. „Zárandy. Zárandy!“

„Talán 20. szám alatt!“ kričí mu z celly zatvorený Ujfalussy. (Pod tým číslom totiž boly záchody.)

Vyše pol hodiny trvalo toto peklo. Väzni váľali sa smiechom vo svojich cellách. Ja som bol nevrlý a mal som na Lukáča ťažké srdce…

O tri štvrte na deviatu niekto tuho, neprestajne zvoní na bráne… Úbohý Kováč myslí, že ide jeho tyran, Boh, pán — Hainzinger… Beží, beží… Zvonec neprestajne škrečí… Otvorí bránu… Pred bránou fiaker.

„Čo je to za robota!“ osopí sa prostohlasý Zárandy na feldvebla. „Už pol hodiny zvoním, a porkolába nič! Naučím vás, obžalujem!“

Kováč ho temer objal od radosti… Nuž, Zárandy vyhral 50 zlatých. Vyliezol na múr, hodne vysoký (karnísa na feldveblovom domku bola mu schodkom, a spustil sa na druhej strane dolu.) Vzal na ceste fiakra, šiel do redakcie, Kemecsey mu potvrdil praesenciu, a letel do kaviarne k dievčatom, napil sa koňaku a prišiel nazad do väzenia. Dlho nemohol som zaspať, bola to rozčuľujúca komédia. Ešte v ten večer napísal som:

Večer 18. apríla

A potom som pripísal k podarenej, zvukobohatej básničke:

„Dosť na tom! Takého nepokoja ešte nebolo v štátnom väzení. Zajtra prídu iste inkvisície… Bože môj, aké sú to malichernosti pre mňa, ktorý žije iným seriósnym ideálom. Ako nás, ľudí vážnych, zatvárajú medzi nevyzretých mladoňov. Polievku vypijem ja, Lukáča vezmú a moji preč. Ale nemožno je nepripojiť sa, už pre meno Slovák! Hneď bys’ bol ,gyáva tót‘ a musel bys’ niekomu fľasnúť zaucho! Na mňa ide úzkosť, duša mi upí v bôľoch — no nepoddám sa. Boh je so mnou!“

Na druhý deň prišla od ministra telegrafická statéta, Zárandyho zatvoriť do samotného zátvoru (magánzárka), nedať mu fajčiť, piť, ani noviny čítať. Ale mal už len osem dní. Sedel tedy sám vo svojej celle, fajčil viac, než keď nemal árešt (podávali mu cigary oblokom), pil ako nikdy (tou samou cestou), novín nečítal, lebo sa mu nechcelo. Stojac u obloka za mrežami, držal väzňom pornografické prednášky, čítal rímsky román pornografický, od ktorého Ujfalussymu prišlo zle, Wahrmann utiekol, vydržal do konca iba Lukáč… Ja som nepočúval, no Lukáč mi hovoril, že to bolo grandiósne, zločinné sviňstvo, chlipnosť spojená s krvežížnivosťou.

Andreánsky postaral sa, aby naša mocná história prišla do novín. Boly plné štátnym väzením. Hurban a Lukáč okkurrovali tam čo hlavné osoby. V „Szegedi Hiradó“-ve prišiel opis Zárandyho polhodinovej prechadzkv na svobode. Kemecsey prišiel do väzenia a tak všetko vyšlo na verejnosť. V druhých novinách, „Szegedi Napló“-ve, vyšla celá epopeja o nás pod titulom: „Költemény az államfogházból“. („Báseň zo štátneho väzenia.“) Patay preložil totiž moju báseň „Jedľa“ (Tatry a more) a zaslal:

A fenyöhöz

Irta Vajansky

Tak, hľa, písaly menované noviny, i músa chodí do väzenia! Dvaja buričia, Lukáč a Hurban, sú tam krotkí! Usilujú sa všetkých kollegov zaujať, a skutočne, temer každý vyjde z kóteru zaľúbený do týchto duchaplných ľudí. Mnohých zvábili ku mienke, že veru nevinne trpia, a že je hanba takých ľudí väzniť. Oni sú nebezpeční ešte i vo väzení. Maďarský básnik Patay Šándor, doktor a advokát, kurisuje ešte i múse Svetozára Hurbana. Preložil krásnu, náladyplnú báseň jeho! Tak, hľa, krvežížnivý, veľkohubý pansláv premenil sa v maďarskom väzení na poeta!

No, po tomto prišiel kacenjamer. Z Pešti prišlo nariadenie od ministra, ktorým nám mnohé voľnosti náležite obstrihali. No ťažko im bolo prevádzať ministerský ferman, o čom v najbližšej kapitole.