Zlatý fond > Diela > Väzeňské rozpomienky


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Väzeňské rozpomienky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Zuzana Berešíková, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

X

Dve krásne slová zachoval som si z mojich väzenských časov, a obe prináležia Hercenovi,[1] ktorý tak mnoho nahrešil sa proti Slavianstvu, až pod ťarchou tých hriechov sklonený až k zemi, precítnul, vzňatý duchom pravdy a Božej milosti. Hercena privlastňujú si i dnešní bludári antislaviani a rozptyľovači, lebo vidia len jeho bludy: ale nemajú ani atómu z jeho veľkej duše, veľkej i v blúdení, ale zvlášť veľkej v jeho ohromnej osobnej apotheose, v jeho jasno-skvúcom sa otrezvení, ktoré dohnalo ho z temnej šajky anarchistov do táboru opravdivých Slavianov, ba sprevodilo i do nášho skromného slovenského Martina, kde počas prvého shromaždenia matičného vytúžil sa môjmu otcovi dr. Hurbanovi v izbičke na ev. fare… Nikto nevedel okrem Hurbana, čo ako to je to vlastne. Vítali a ctili ho ako Rusa, U nás boly vedomosti o svetoch Hercenovskych, prirodzene, veľmi obmedzené, znanie ruskej literatúry ešte obmedzenejšie… Ostatne nemohol sa verejne ukazovať, lebo bol rakúskou vládou stíhaný. Otec mi len toľko povedal, že nikdy nevidel tak veľkého, široko hľadiaceho Slaviana.

No už v mladosti mal v sebe dobré zrno. V dopisoch z Viatky, kde bol internovaný, upravených na svoju sesternicu, ktorú si potom vzal za ženu, Natašu Alexandrovnu Zacharinu, píše:

„Ja milujem ľud, milujem, nehľadiac na jeho nevedomosť, uníženie, podlý charakter, lebo to je len kôra, a cez celú túto kôru prebíja sa duša detská, prostá… niečo dobrého!“

A druhé slovo:

„Chladnokrvnosť, hľadanosť, to sú príznaky zkazenosti (porok — Laster), a ja som nikdy nebol chladný pri blúdení… Vždy to boly záchvaty, besnota akási! Beda duši, ktorá dá sa zachvátiť nízkym!

Tak hlboko cítil som pravdu prvého výroku, keď do Segedína prišli desiati prostí Petrovčania, navštíviť národného väzňa, ale neboli pripustení.

„Čo tam chcete u toho pána,“ pýtal sa ich Hainzinger, „či vám je to rodina?“

„Áno, rodina,“ odvetil statný muž v čiernej mentieke.

„Aká rodina? Strýc, brat, ujec?“

„Ach, to nie… ale ich tatík boli otcom národa slovenského, a my sme jeho deti, tedy sme mu bratia!“

Samo sebou rozumie sa, že porkoláb takú pokrevnosť neuznal, a oni odtiahli… No predsa obišli väzenie kol-dokola, a tak dlho obchádzali, až som ich uzrel z Andreánskeho celly, ktorá bola na poschodí, práve nado mnou. Šatočkou som im kývnul zpoza mriež, oni to zbadali a zakričali mi na slávu. Andreánskemu to imponovalo. Nie mne, nie mne, ale vám sláva, bratia, tebe sláva, ľud môj, a ona príde, keď precitneš z tmy a duševnej poroby! Veľmi smutný sišiel som nadol. Úzkosti mi sadly na dušu… Národ je dobrý, ale ako ho vedú!! Keď porkoláb Kováč ščukol kľúčom aby sa mi srdce nerozbolelo ešte viac, vrhol som sa násilne do ríše divokej fantásie… I povstala:

Druhá štúdia

Jeronym upadol do melancholie… Ona bola od posledných rokov jeho častou návštevnicou. Zvlášť odtedy, keď zamiloval sa do Aurélie, prvej krásavice mesta, vysluhoval jej po báloch a večerinkách, čo ona kvittovala s milým, k ničomu nezaväzujúcim úsmevom a konečne mu rovno do tváre povedala, že ctí si jeho ducha, jeho talent, jeho verše obdivuje, pri jeho malých, krásnych novellách roztúži sa i plakáva, ale že ho nemiluje, ani milovať nemôže. Aurélia bývala so starou tetkou v úzkej ulici na prízemí; za domom bola neveľká záhradka, okrúžená s dvoch strán vysokým múrom, pozostatkom z mestskej pevnosti, domom a potom s jednoho boku od bočnej ulice železným plotom na pol treťa metra. Jeronym po zjavnom odvrhnutí od domu tetky z desať dní prechádzal sa úzkou ulicou, nazeral cez obrovsky silné prúty monumentálnej rešetky plotovej, a keď už nahliadol, že je všetko marné, nazval v duši Auréliu obyčajnou, ačkoľvek nebesky krásnou koketkou a hodil na všetko rukou… Rukou hodiť je ľahko, ale dušu vytrhnúť a preinačiť môže len dlhý čas! Aurélia po celkovitom „fošé“ stala sa jeho upírom. On vo dne i vo sne videl jej zázračné oči, jej temer klassickú krásu postavy. Melancholia vytiahla ho z domu, blúdil mestom, prešiel desať ráz stredovekým podlubím, až konečne, nevediac ako, našiel sa v úzkej ulici pred domom Aurélie, pošiel do bočnej ulice pred železnú rešetku záhradnú. Ticho bolo, veď už blížila sa jedonásta hodina. Záhradka bola vo tme, nárožná lampa osvetľovala iba mohutné prúty zábradlia… V troch oblokoch záhradných svietilo sa ešte — on vedel, to boly obloky od Aurélkinej krásne upravenej izby, domáceho salonu, a hneď pri nej bola jej spálňa. Toto osvetlenie prikovalo ho k rešetke. On oprel čelo o prút — a hľadel… tu i tu preletel tieň po záclone… Videl raz tieňovú silhuettu štíhleho drieku (ako ho to elektrisovalo!), raz utešenej malej hlávky s vysokým, bohatým účesom (ach, to bola ona!)… Potom zdalo sa mu, silhuetta ukazuje široký chrbát muža, tuším s epulettami… Potom pohyb rúk a kučeravé hlavy.

Obrazotvornosť Jeronyma bola napiata a čarovala mu nebývalé fantómy… Plot je vysoký, hore sú ostré končiare, ako piky… Eh, ako rád by preliezť a pozreť škulinou… veď záclona nepristáva cele ku stene… Od boku bolo by možno dnu pozreť.

Hlava mu horela. Nasilu sa odlepil od rešetky… Prišlo mu na um, že bol na dnes volaný na kamarátsky čaj kvartetta… Ale zabudol na to! Teraz mu to prišlo vhod. Možno, ešte bude pohromade malá, vyberaná spoločnosť. A práve len na počiatku schôdzky býva fádno… Zažije lepšiu časť…

Portier malého, útulného hotelu driemal na stolci v bráne, ale skočil na hlas elektrického zvonca.

„Sú ešte páni pohromade na štrnástom čísle!?“ pýtal sa Jeronym.

„Áno, áno, ale už nič nepýtajú, i hrať prestali!“

Jeronym vrazil do izby a našiel svojich kamarátov a známych v ustatom stave, po dlhej večernej zábave. Stôl bol pokrytý prázdnymi a polodopitými fľašami, medzi nimi bolo i niekoľko zlatohlavých šampaňských — znakom, že bola dobrá zábava, pri ktorej sa tučný Vanislav dobre cítil, najbohatší z kompánie. Vzduch bol preplnený tabačným dymom.

„Ľudia,“ riekol Jeronym oddávajúc ľahký, prachový plášť ochotnému sluhovi, „vy sa tu nepodusíte?“

Unavená spoločnosť obživla novým človekom. Už ho prestali čakať — tým bol milší! I tak ho dávno a často postrádali. Jeronym bol z tých ľudí, ktorých všetko má rado; on robil dojem dobroty, láskavosti a istej spoločenskej príjemnosti.

„Jánoš,“ zavolal Vanislav a chytil do rúk bassu, ešte päť fliaš, ale to ti hovorím, pravého sektu francúzskeho, ináč vyletíš cez komín i s tvojím pánom!“ a počal na svojom nástroji sólo z akejsi módnej operetty.

Ožil i dlhonohý Žak bľadý, málo a ticho vraviaci primista dilettantského kvartetta. Ospalé očká sa mu otvorily na jasno, potiahol dúšok z nedopitého pohára.

„Ach, tys‘ predsa len perla,“ riekol tichým, temer nesrozumiteľným hlasom, „zato ti zahrám tvoju ,Nebanovala bych‘, ale sám, len Vanislav bude bručať na jednej strune! Len vtedy som celý pri nej!“

Žak bol na husliach o dobrý stupeň nad najlepším dilettantom. On bol umelec — ale bez geniálnosti a zožierajúcej pálčivosti veľkého umenia. V ňom a v basistovi Vanislavovi bola muzikálna duša krúžku. Čisto a verne hral i bračista Timotej, a ľúbezno, hladko a sladko ťahal na svojom drahom violončelle Kardič. V krúžku bol ešte i nemuzikálny Korec, starý mládenec, ktorý nepoznal ani nóty, smial sa nad muzikálnym enthusiasmom svojich priateľov, vysmieval ich schôdzky, že zase „idú píliť drevo, s ktorým sa nikto neohreje!“ ale predsa nikdy nevystal.

Šampaňské prišlo, zaperlilo sa v bachratých pohárikoch, a kvartetto ožilo znova. Hrali najprv ťažké kusy symfonické. Boly dlhé. Jeronym upadol do žravej zamyslenosti, jeho fantásia nebola upokojovaná, ale viac rozdrážďovaná hudbou. A dnes hrali práve, ako nikdy. On hlboko ponímal hudbu a časom zdalo sa mu, že táto známa spoločnosť dobrovoľných svmfonistov mení sa na samých virtuosov.

Žak zbadal Jeronymovu stiesnenosť.

„Ach, čert s tými Švábmi!“ riekol, odložiac husle. „My nášho Žeromka len rozladíme! Jeho praslavianska duša žiada si iných tónov! Na zdravie, pánovia!“

On vypil na dúšok svieže, ľadové šampaňské. Bolo mu poznať, že je už trochu „na veselí“.

„Žakus,“ poznamenal Korec, „tebe, tuším, Cligot sláčik pokrívil, veď si ťahal falošne…“

„A to hovorí Korec,“ zasmial sa tučný Vanislav, „moja milá kritika!“

„Ja že falošne?“ rozkríkol sa Žak tak hlasno, že sa všetci divili, aký hlas môže zo seba vydať vždy ticho vraviaci „mumelčepák“, ako pozvali Žaka.

Začala sa hádka o tom, či Žak falošne zatiahol, či nie, počaly poletovať vtipy, narážky…

„No, ja splním sľub,“ pretrhol hádku Žak, „a nech mi niekto povie, že falošne ťahám!“

Vzal husle, naladil, poštrngal prstami ľavej ruky po strunách, postavil sa pred Jeronyma, privrel veľké, temné oči a počal trávnice s nevyhnutným počiatkom „Nebanovala bych, kebych nemusela“. Vanislav sprevádzal jeho sólo distretne na svojej ohromnej base.

Všetko zatíchlo. Sladko a bôľne vinuly sa zvuky pôvodnej, celú boľasť celho národa vyrážajúcej piesne… Áno, to veľká, národná pieseň. To nie pieseň pohlavnej, roztúženej lásky devinej, a jestli, tedy tá deva svojím bôľom vyrazila bôľ celého národa, ktorému má v najlepšom páde plodiť a rodiť nešťastníkov, národných otrokov! Je to veľká, nesmrteľná slovenská pieseň!

Krúžok rozpustilých, najviac mladých ľudí pod veľkým dojmom hry zvážnel, a pri tom zmocnilo sa ho nebývalé oduševnenie… Niečo z našej blízkej stariny slovenskej zavialo v krúžku…

Žak dohral, položil husle na stôl a pýtal sa Jeronyma:

„Avšak, to je niečo pre nášho drahého poetu? Avšak?“

„Dobre si hral, na moj’ dušu, dobre!“ riekol Korec. „Odvolávam všetky svoje falošné štrychy v Bethowenovej sonáte, všetky odvolávam a kajám sa!“

„Na svedomie, Žakus,“ doložil violončellista Kardič, „dnes hral si ani Paganini! Ale darmo, že nepripúšťaš i moju gordonku… Chybovalo niečo!“

„Nič nechybovalo,“ zavolal Jeronym, „ale taká muzika je muka. Áno, muka. Nie je jej dosť v živote, treba ju ešte zveličovať v umení?“

Bračista Timotej, málomluvný, suchý matematik pri assekuračnej spoločnosti, rozrečnil sa:

„Len muku hľadáme v umení… Či nie je dosť bôľu, keď umre drahý človek? A čo robíme my, ľudia umenia? Hráme mu na pohrabe Bethowenov ,Trauermarš‘, vec, ktorá priamo dušu rve z tela… Nemáme v živote dosť vrážd a zločinov? Nie, tak sa zdá. My platíme päť zlatých za kreslo v ,Burgu‘, aby sme videli ,Hamleta‘, ,Macbetta‘ a iné drámy, plné zločinov, krve a smilstva…“

„Muka je to,“ ozval sa posiaľ tichý Vanislav, oprel basu o stenu a vytiahol sa, „ale že vy ste spravodlivo ocenili hru Žaka, to vám robí česť. Ale, páni moji, vy ste predsa nepočuli pravé ,Nebanovala bych‘. Ja som počul!“

Žak otvoril ospalé oči a usmial sa. Jeronym pozrel na Vanislava zvedave.

„Hja, páni, ja som počul trávnice od Piťu, od neho samého, v kvete jeho sily… Vy, mláďatká, ani pochopu nemáte o tom, čo je slovenská pieseň na husliach… Na ,husle‘ hovorieval starý Piťo. Pochopu nemáte, čo to bolo, keď vzal pod dlhú šedivú bradu svoju malú, žltú ,husľu‘ a počal, vždy s ,Nebanovala bych‘. To bola priamo tá divoká, smrtiaca muka, ale blažená pri tom, to bol oheň génia, zžierajúci a obživujúci v jednom. Hlas jeho ,husle‘ bol tichý, skromný, on prerážal víťazne, suverénne celú bandu jeho. Bola v jeho hre najvyššia prostota, nebolo cigánskych cifier, nebolo ničoho, čo by upomínalo na pocigáňčenú slovenskú alebo maďarskú šablónu. Bol som vtedy mladý, mlaďučký, ale, ako rechtorovič, ponímal som hudbu od rodu; stál som v kútku, keď hodovali matiční hostia, a nemohol som za seba, po ukončení hudby skočil som k Piťovi a bozkal som starému cigáňovi ruku; pamätám, oko som si urazil na jeho zlatých prsteňoch… Tak veru. Diela minuvších sa dní, podania stariny hlbokej. Piťo je mrtvý. S ním klesla do hrobu tá pravá ,Nebanovala bych‘…“

Ticho bolo v chyži. Iba oceľová struna na base brnkla sama od seba… Nevdojak sa všetci obzreli ku stene…

V tom otvorily sa dvere, a dnu vstúpil vysoký muž so šedivou bradou, veľkými čiernymi očima. Jeronym dobre videl, ako sa dvere samy otvorily i zatvorily sa za príchodzím. A bolo mu divno, že sa jeho kamaráti nepočudovali nad novým, nečakaným, nevolaným zjavom. Žak poštrkával ľavou rukou na strunách. Korec driemal na pohovke, Timotej nalieval si šampaňského, Kardči zívol na celé vráta. Len Vanislav uprel zvedavo zrak na neznámeho…

„Páni pestujú muziku,“ riekol neznámy, „to je bárs pekne! Veď ona, tuším, hynie, hynie…“

Jeronym vstal, a chcel sa pýtať, s akým právom prišiel cudzí človek do separátneho krúžku, no, vážny obličaj, ba akýsi priehľadný, zduchovnelý ho zadržal.

„Dovolíte,“ riekol neznámy, a bral z rúk Žaka husle.

Žak sa zamračil a oddal mu ich. Menovite Jeronym zbadal a zachoval si to zamračenie sa Žaka.

„Divno,“ podumal Jeronym, „či sa mi to sníva?“ a siahol po šampaňskom, z ktorého posiaľ nič neokúsil. Nesníva sa mu. Studené šampaňské príjemne chladilo jeho horiaci hrtan.

Neznámy vzal husle, zatisol pod bradu. Šediny jeho vejárom vlajúcich vlasov rozprestrely sa po husliach. Sláčik mihol sa akýmsi určitým pevným mihnutím a prilepil sa k strune…

Sladká, bôľna, dušu rozrývajúca melódia prvej trávnice ozvala sa izbou. Jeronym vzpnul sa a počúval… počúval…

Všetko, čo hovoril Vanislav o tej piesni, bolo bľadé, vec zmenšujúce, triezve. Do úžasu, do strašlivého, naozaj, smrteľne sladkého i bôľneho, schytalo dušu Jeronymovu. On nemohol oka odtrhnúť od tváre čudného starca, od blesku jeho zreníc, od plavného, mäkkého pohybu jeho pravej ruky… Ruka lietala, ona vlnila sa ako para, ako mhla… A struna basy, opretej o stenu, kontrovala, ticho, no znateľne; z hlbín ohromného inštrumenta vychádzala ozvena, doplňovala hru starcovu. A zase len počínal od začiatku… Srdce pukalo, nylo v Jeronymovi… On ozrel sa po súsedoch — a oni boli tupí, ani len Vanislav neukázal zvláštneho vnímania… Ba zdalo sa, on zaspáva pod zvukami daemonickej piesne, ktorú len nedávno tak slávil…

„Zlodeji!“ zakričal Jeronym a hodil pohár o zem, že sa rozletel v tisíc kusov…“

Vzal sa za hlavu a letel von dvermi… Na chodbe začul hustý hlas Vanislava:

„Piťo, Piťo! Živio Piťo! To je sám Piťo!“

Jeronym prišiel k sebe až na ulici… Lampy slabo osvetľovaly široké námestie, zpod podlubia kukala tma. Na čele cítil studený pot, srdce mu bilo hlasne. Celá prelesť, cely bôľ piesne, práve počutej, spojil sa s krásou a daemoniokou príťažlivosťou Aurélie… Jej nevýslovne mocné oči, jej zjav, jej zvonivý hlas, urputný, studený, panovitý, jej posledné chladné slová, to všetko premiešalo sa s piesňou. Chcel prosto domov. Bežal známou ulicou, treba iba zahnúť ešte na ľavo, potom priamo cez malý rýnok — a je doma… Bežal, dobre si pamätal každý dom, vedľa nehož mu bolo ísť domov — a octol sa v bočnej ulici pred rešetkou Aurélinho domu.

Ticho stál dom, nočná lampa už slabo sliepňala, a jej odblesk lámal sa na mohutných prútoch plotovej rešetky. Záhradka bola v tieni. Obloky salonku boly temné, len oblok na Aurélinej maľunkej spalni bol slabo zdnuká osvetlený, ako by len nočnou lampadkou… Jeronym zase len pritisol horúcu tvár na chladné prúty rešetky…

V tom zachytily sluch jeho tiché tóny.

„Zkadiaľže idú! Javno, zo záhradky.“ Roztvoril oči. a tisol tvár medzi prúty: hľa, pred oblokom Aurélinej spalne stojí vysoká figúra starca… V polosvetle, derúcom sa cez záclonu, vidno jeho šedú hradu, vejárom rozostretú po husliach. A z husieľ zuní pieseň „Nebanovala bych“. Ale ako to zuní! Tisíc ráz bôľnejšie, hroznejšie a sladšie, než v hotele. Ona už prosto ničí, zabíja a rve celého človeka… To už nie je pieseň, to je osud v tóny zakliaty…

Jeronym nevydržal… Chcel zatriasť mocnými železnými prútami zábradlia, ale ruky jeho klesly bezvládne nadol… Bil čelom o prúty… Chcel kričať, ale hlas mu viazol v hrdle…

„Čo sme sa ťa nahľadali!“ bolo počuť silný bas Vanislava.

Za ním pribehol dlhonohý Žak, celý zapotený…

„Čo sa ti razom porobilo?“ opýtal sa dobrodušný Žak. „Portiera si sbil s nôh! A takýto hon!“

Jeronym, pridržujúc sa prútov, klesnul na kamenný trotoár.

„Fiaker! He, sem!“ volal Vanislav na vozku.

Jeronym zviechal sa na kolená, a ukazoval rukou cez zábradlie:

„Nevidíte? Nečujete? To on!“

Priatelia pozreli ta, kam ukazovala ruka Jeronyma…

„Vidíme pustú záhradku!“ riekol Žak.

„Nevidíte, slepí, nečujete, hluchí?“

Priatelia ťažko odtrhli Jeronyma od rešetky. Posadili ho do voza a zaviezli domov. On o dva týždne zomrel na horúčku. Aurélia vydala sa za husárskeho poručíka, prežila s ním rok v sváre a blýskavej biede a pošla svetom ani panna, ani žena, ani vdova! A pre ňu puklo šľachetné srdce poeta!



[1] Hercen bol hlavou ruských revolucionárov, vysťahoval sa do Londýna, tam vydával časopis „Kolokul“, ktorým búril proti Rusku. Jeho vliv klesol, až keď sa spojil s poľskými povstalcami z r. 1861.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.