Zlatý fond > Diela > Väzeňské rozpomienky


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Väzeňské rozpomienky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Zuzana Berešíková, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

XV

Mal som i segedinského navštevovateľa, pensionovaného pozemnoknihového úradníka Pavla Olíka, záduševne dobrého starčeka, ktorý dlho nechodil, hnevajúc sa, že som ho nenavštívil, príduc do Segedína. Ja som ale nevedel iba o jednom Slovákovi v Segedíne, o professorovi Bačkorovi, svojom spolužiakovi z Banskej Bystrice, a jeho som i hľadal, ale nenašiel. Bol som u jeho dvier tri razy, domovnica mi po tri razy dotvrdzovala, že je doma, že práve vnišiel, že sa vždy zatvára, aby som len klopal. Klopal som darmo! Pri prvom ráze ostavil som na dverácb visitnú kartičku… Inu, neotvoril… Strach židovský ho iste chytil… Konečne, väzňov svet käruje.

Olík sa hneval, jako mi povedal Rumun, sudca Onye, ktorý bol navštívil rumunských väzňov. No premohol sa a prišiel, a potom chodieval dosť často. Musel som ho adoptovať za ujca, aby ho veľký cerber Häinzinger prepúšťal. Príjemný to bol starík, môj Olík. Jeho duša bola preplnená len jedným horúcim želaním. Ono ho tak plnilo, že ťažko bolo s ním hovoriť o niečom inom. A to bolo želanie, aby naša slovenská vec, naša slovenská idea zvíťazila. Ale jeho prostriedok, pomôcť jej zvíťaziť, bol dosť fantastický. A síce: tvrdil, že vynašiel neomylný kalkul vyhrať niekoľko milionov na rulette v Monacco — chybí mu iba päť tisíc zlatých, ktorými nepochybne urobil by celú banku. Priniesol si i kalkul — vlastne on ho vždycky nosil pri sebe, pod košeľou, jako drahocennú vec. Tedy len opatriť 5000 zlatých! Nikto mu nevedel pomôcť. Sám za peniazmi nabažil, spokojný bol s pensiou a malým kapitálom, všetko pôjde na ciele národnie.

Celú tajnosť ani mne nesveri, len tak niečo mi povedal: stavať sa malo pomaly; mal i rulettku zhotovenú na vlas tak, jako je monacská, hral na nej dľa svojho systému a vyhrával fantastické milliony… Hlavnou cnosťou, ale i veľkou ťažkosťou jeho systému bola: zdržanlivosť pri výhre, a pevnota pri príehre. „Ale, baťko,“ hovorím, „keby to bolo také jednoduché, nemohla by jestvovať herňa ani za deň! I druhí, čo tam prinesú desiatky tisícov, kalkulovali by!“ „Hia, ale moju tajnosť neznajú! Ja som taký istý, že za mesiac šprengujem banku, jako je nebo nado mnou!“

A veď už bol v Monaccu s istým bohatým kupcom… Hrali dľa Olíkového kalkulu. Vyhrávali. Mali už 300,000 frankov vyhratých. Kupcovi zakrútila sa hlava; dosť ho Olík napomínal, aby zostal pri malých sádzkach, nevydržal, počal sádzať bez kalkulu, prehral všetko, ešte i cestovné peniaze Olíkove.

„A potom?“

„Banka ma poslala na nádražie, kúpila mi kartu po Viedeň, a keď sa už vlak hýbal, úradník herni strčil mi do obloka 300 frankov na trovy! Zbadali že som im nebezpečný.

Ale toto bola jeho jediná podivnôstka… Čoby sa dalo vykonať s troma milliónami! Celý národ by ožil! Mohli by ste pracovať bezstarostne, nemuseli tratiť sily pri žurnalistike!“

A potom sa už rozžalostil nad osudom svojho národa. Jedným slovom, mám naňho svetlé rozpomienky. Keď som sa svobodil, navštívil som ho vo Fodorovej ulici… nebolo ho doma… Jeho dcéra, stará panna, otvárala na mňa oči jako hálky, keď som prišiel po slovensky. Odpovedala po maďarsky… nechcela vedeť po slovensky. A tak som starého už nevidel. Umrel pred niekoľko rokami. Monaco nešprengoval, ideálu svojho, víťazstva slovenského diela nedožil sa! Či sa my ho dožijeme? Čo sa mňa týče, dožil som sa sopár väzení a nevďaku a šprihanín od svojich! Len to ma teší, že sú to všetko nepodarenci, čo na mňa hromžia, a nestatočníci, čo sa na mňa potuteľne vrhajú.

Mal som dosť dobré oko pre naše pomery už roku 1898. Dokážem to z môjho denníka.

Čítal som Heineho poznámky o Poliakoch, ktorých tento duchaplný Židko báječne veru charakterisoval ešte roku 1822, hovoriac: my Nemci za istý čas rojčili sme za Poliakov len preto, že sme Rusov nenávideli. Poliaci nám robili služby tým, že niesli propagandu nenávisti Rusov po celom svete že všetky národy západné štvali proti Rusom! O, títo nešťastní Poliaci! Veď oni budú raz prvou obetou našeho nemeckého slepého hnevu, oni budú, keď povstane germano — slavianska borba, tvoriť ruskú avantgardu a budú požívať horké plody tej nenávisti, ktorú siali proti Rusom, a ktorej nás naučili. Je to vôľa osudu, lebo je to slovná obmedzenosť, že Poliaci sú vždy k tomu zakliati, aby si sami robili klepec a konečne samým sebe kopali hrob, do ktorého sa neomylne srútia. Tak bolo od dní Sobieskeho, ktorý porazil Turkov, prirodzených poľských spojencov, a zachránil Rakúsko… tento ritiersky hlupák!

K týmto slovám doložil som v denníku doslovne toto: (26. 5. 18)

„Tu sa musí dať všetka česť Heineho dôvtipu, dômyslu, ba temer prorockému daru. A skutočne je to suďba, lebo všetky slová, zlaté, ťažké, veľké, poľskú národnú politiku neboly v stave odkloniť ani na chvíľu od záhubnej cesty. Neboly to v stave ani strašné osudy a pokuty. Poliaci majú všetky výborné vlastnosti politického národa geniálnych ľudí, zmužilosť, kavalierstvo, šľachetnosť, vôľu, spôsobnosť oduševniť sa, ale jedno nemajú: vnútorný u iných národov často nepovedomý inštinkt samozachovania sa. A iba inštinkt samozachovania sa zachránil iné národy pri horších, než boly poľské, politických, dnešných okolnostiach. U Poliakov niet inštinktu samoochrany národnej; tratia, ba hubia všetky mosty za sebou.

Ešte len ani tak svetlý um, jako Adam Mickievič, nevedel sa dopracovať do toho, čo u obmedzeného valacha v breznianskvch salašoch je vecou jasnou. Valach sa neodriekne príbuzenstva, bratstva. Svoboda, voľnosť u Poliaka intelligenta bola vždy totožná so sebavôľou šlachty na hor i na dol. Ztrata svobody u ních znamená ztratu zemanských privilegií. „Reč Pospolitá“ nebola totožná s národom, ale len s pánstvom kasty. Sedliak nebol im Poliak — bol im bydlo. Polonism je mim slaviansky, feudálno — ritiersky zjav, feudálne prostopašníctvo. Ale nezmúdreli z toho ani oni, ani iní separatisti individualisti. Robia veľké služby umným vrahom. Zvláštnym a smutným zjavom na západe duchovne suchý Thomas Garrigue Masaryk, túto polo-komickú polo-tragickú figúru „mierneho radikála“ nečeského Čecha bez „ř“ „Socialistu s hofrathskými allúrami“, „professora, ktorý bumluje poza katedru celý rok“, „filosofa s kačacím modzgom“, „rusistu s polonismom“, „panslavistu so židovským poddanstvom“, „humanistu s neľudskou dravosťou a pomstivosťou“, „človeka bez minulosti a prítomnosti“, nesení prúdom, ktorý všetko chce zničiť, vlastne opľúvať, „spisovateľa bez štýlu a daru“. Ale poneváč nepriateľské sily sú veľké, poneváč hádžu štedro peniaze, taká smutná figúra s drzým čelom a istou urputnosťou obdarená, narobí nám veľa smradu ba i biedy.

Vtedy som pravda ešte nepoznal celú zvrhlosť tohoto človeka, ale teším sa, že ma cit nesklamal, jako ma vôbec neklame. Ale takí ľudia, jako ja, sú naozaj Kassandri!

Čítal som mnoho Homera, Aischilosa, Euripidesa, prečítal som po 9-tý raz „Vojnu i mir“ Tolsteho, po 6-ty „Annu Kareninu“, celého Shakespeara, ale od všetkých velikých umelcov — básnikov najviac pravdy, krásy a poesie som čerpal z Homera. Homer je pre mňa (možno pomýleného človeka) v svetskej poesii to samé, čo v duchovnom, religiósnom ohľade Biblia. Ja neznám nič väčšieho, prirodzenejšieho, ľudskejšieho, hlbšieho, krajšieho, múdrejšieho, ohromnejšieho, jako Illias a Odysseu. Pravda, iba v smysle čisto umeleckom, poetickom — povedzme — pohanskom, názornom, a keby všelijakí lumpi neboli ten výraz pošpinili, povedal bych realistickom. Dobre viem, že jesto vyššia príroda v človeku, než v týchto surových básňach, surových bojoch, že mužia Illiady a Odyssey nie sú ideálami najvyššími, Heleny, Briseidy, Penelopy nedosiahly velebu kresťanských ženských postáv novej poesie, ale v celej novej poesii niet takého celku, jako Illias, vzdor tomu, že je len vlastne zlomkom čo do deju.

Po odchode Lukáča bol iba Andreansky mojim stálym známym. „Gubovia“ zamieňali sa ustavične krivonosí, rovnonosí, najviac pre duell. Boli dvaja-traja Rumuni, redaktor temešvárskych novín, spolupracovník „Tribuny“, gymnasiálny professor, meno mi vyšumelo, a môj denník siaha len do konca júna. To, čo bolo od júla, mám temno v pämeti, a nebolo nič takého, čo by mohlo zaujímať širšie kruhy. Denník som zameškal pre písanie románu „Pustokvet“ pre Slovenské Pohľady. Vo väzení sa zle píše, zle tvorí. Často som zúfal. Vôbec pri svojích poetických prácach, novellách, románoch často zúfam a oddávam sa tupému bôľu, keď to nejde, jako bych chcel. Každá tvorivá práca je muka, pravda i radosť nevýslovná, keď sa darí.

Ešte niečo o všeobecnom, za šesť mesiacov! A potom už prejdem na druhé moje väzenie v Banskej Bystrici. Tu mi bude ťažko písať celú pravdu, ľudia sú tu, dojmy sú ešte nie ukalené. Len toľko môžem sľúbiť, že už takej dlhej pretávky nebude! Ale veď som vo výnimečnom stave! 21. marca som stál pred súdom, o päť dní, dňa 25 apríla zase budem stáť. Som medzi Scyllou a Charybdou, len že ma obe majú! Do skorého videnia!

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.