ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Následkom Zárandyho úteku na 1 i pol hodiny z väzenia prišlo od ministra zprísnenie: zavierali nás už o 7. hodine na kľúč, vonku smieme sa prechodiť len hodinu pred poludním a hodinu po poludní, ostatok času tráviť vo väzení. Návštevy nesmieme prijímať vo vlastnej celle, ale v jednej prázdnej, „látogató-szoba“ nazvanej, obedovať a večerať spolu je zakázané.

Čo vyvarili Lukáč s Andreánskym a mešťanostom z Abrudbane v Sedmohradsku? Spravili komplott, že sa nedáme zavreť a do domu vohnať o siedmej. Všetci boli za to. Ja som ich chcel presvedčiť, že je to nemúdro, že bude nám ešte horšie… Ale nič. Potom som už sám nemohol nič iného urobiť, než držať s ostatnými. Bolo by hneď: „Gyáva tót, nem mer!“ (Chabý Slovák).

Keď mešťanosta abrudbanský oznámil porkolábovi Kováčovi, že nejdeme dnu o siedmej, lebo v pravidlách, na stene vyvesených, stojí 8. hodina, porkoláb to oznámil direktorovi. Direktor Hainzinger poslal ošabličkovaného koncipistu. To samé. My sme sedeli pred vchodom na laviciach. Prišiel sám direktor. V zapadajúcom slnku svietil sa jeho zlatý golier. Na čele revolučného pohybu boli i tuhí väzni z Báčky, medzi nimi Szemző, bohatý báčiansky švihák, stoličný notár. A ten bol si hodne drgnul. Szemző zle-nedobre na direktora, že ako sa opováži dnu bez ceduľky, že jeho zlatý golier nikomu neimponuje, aby sa hneď pakoval von, lebo že ho vyhodí, a grobianil mu nevypisateľným spôsobom, výrazmi, ktorých neznesie tlač. Direktor ušiel. Onedlho trúbia. Celá polkompánia puškami ozbrojených strážnikov z Csillagu stála pred bránou. Bola to smiešna armáda!

Čo robiť? „Nepôjdeme,“ volali jedni. Druhí radili, zvlášť Zárandy, aby sme sa rozbehli po záhrade, aby nás museli hľadať ako králikov. No času premýšľať mnoho nebolo: brána rozletela sa na obe krýdla, a dnu vmašírovala polkompánia. Väzni prijali ju s „éljen az őrök!“ (Nech žijú strážnici!)

Strážnikov postavili za nás, dali im stoknúť bajonetty a koncipist vytiahol svoj kocprd. Ach, tie figúry na také ťaženie nenavyknutých strážnikov!

„Nech sa ľúbi do domu!“ rozkázal koncipient.

„Nuž teda presile sa poddávam!“ zakričal malý Riči (Récsey) a vošiel, za ním i starí páni, i mládež. Mešťanosta Abrudbane už vo dverách protestoval slávnostne.

Takúto smiešnu komédiu boli sme prinútení hrať; mne bolo otupno. A nie darmo. Čakal som brata Vladimíra, čakal ženu i deti, a vôbec mal som pred sebou ešte také dlhé väzenie! S Lukáčom som sa vadil, ale on všetko odobroval, čo sa stalo. Čudoval som sa mu. Wahrmann hľadel na to so svojho vojenského stanoviska a robil figúry zo zmužilých strážnikov. Jemu už vtedy vychádzal čas… Prišiel ku mne. Čakal na deň svobody, ako na messiáša. Asi tri týždne chodil k nemu denne mladý františkán, vyučoval ho viere, lebo ihneď po väzení prejde na katolíctvo. Ja som mu zase vykladal evanjelické dogmy, a čo som vedel i z pravoslávia. Voľ si, reku.

„Eh,“ riekol, „všetkv pletky zanechám! Kone viac nejdem držať (on mal ešte s kýmsi dostihovú maštaľ (Rennstall) a mnoho peňazí strovil za tento drahý šport), ale kúpim si majetok, tam u vás, medzi tým dobrým ľudom. Ty mi poradíš, dostaneš odo mňa dobrú oročku, keď mi vyhľadáš pekný, nie veľký majetok, tak asi za 500 — 700 tisíc. Ostatok peňazí si pekne uložím, a zažijem tichým žitím, len aby bola i poľovka pri majetku a pekný, neveľký kaštielik… Nebudem hrať… všetko sa mi zhnusilo, a najviac veľkomestskí ľudia! Aký máte ľud? Bol som na otcovom majetku v Elefantovciach, tam som poznal slovenský ľud. Milý, úslužný, verný, čestný!“

Poznamenať musím, že tieto krásne úmysly boly silné len pod zámkom. Ako Wahrmann pocítil svobodný vzduch, kúpil drahého koňa pre anglické derby a utratil pri ňom veľkú summu, mňa nevyhľadal, oročku nedal, majetok nekúpil… zmizol mi s očí navždy. No, bol to človek priamy, otvorený, ale väzeňský vzduch je iný, než tam von. Premení sa človek, keď ho zavrú, premení, keď ho vypustia. Väzenie je proti prírode, proti ľudskosti.

Stal som sa osamelejším. Lukáča neskôr odvolali z väzenia na trestné pojednávanie do Pešti… Tam ho odsúdili na obyčajné väzenie a podržali. Z väzenia, kde ho hladom morili, prešiel pomocou doktorovou do špitálu, kde i vysedel ostatok pokút. Potom, keď som bol už na svobode (relatívnej, maďarskej), prišiel process rumunského Memoranduma, potom omilostenie — a zatým zbahnenie rumunskej otázky. Prestaly slovensko-rumunské styky, nás Slovákov, verných, všetko opustilo. Ostali sme sami. Len by sme si verní boli. Osamelému Boh je spoločníkom…

Ja valne predbieham tok času a udalostí. No len to chcem povedať, že ako Wahrmann, ktorého som svojím temperamentom, svojím duchom zachránil od samovraždy, tak i Lukáč zmizol mi s očí, a od segedínskvch čias nesišli sme sa. Možno, hriech to obapolný, lenže ja som to, čo som bol, skromný poet, spisovateľ a žurnalist, oklebetený podlými ľuďmi, a Lukáč — nevieme, čo je už dnes. Hja, milosť, milosť nie je borba! On bol sto ráz tuhší pri väzenských revolúciách, pri dišputách s Maďarmi a maďarónmi — ja som bol krotký, ale som vytrval, a vytrvám, dokiaľ Boh dá zdravia a zdravého rozumu, a dokiaľ nezavre sa nado mnou iste tiež oklebetený, tichý hrob.

Od zprísnenia väzenia utiahol som sa viac na svoje štyri steny, písal som pre Pohľady povesť „Pustokvet“, ktorá nebola veľmi pozorovaná naším obecenstvom, ačkoľvek dľa samokritiky nebol som s ňou práve nespokojný. Ona podáva obraz veľmi životný a reálny o slovenských nepodarencoch, práve tých, ktorí sú ináč šľachetní a čestní. Možno, to mnohých i urazilo… poznávali sa. Čo by bolo, kebych bol napísal obrazy ľudí špatných, s „centrifugálnymi“ pohybami chudých rúk, s očima, ktoré nikdy nehľadia ľuďom prosto do tváre?

Na veľkonočné sviatky, pamätám, prišiel nám nový hosť, menom Feincman, advokát, muž asi 45-ročný, zaťatý Maďar. Vtedy práve napadlo Edelényimu spievať akúsi pieseň: „Ott a Kriványon, zólyomi határon, ott fekszik szép hazám,“ s refrainom „misky, hrnce i rajničky, dajte drotovať, ženičky“. Ja som sa shováral so Srbom väzňom Milojevičom po rusky, Lukáč frfľal s Kováčom, porkolábom, po rumunsky, ostatný diškurs s Wahrmannnom, Andreánskym a so mnou išiel po nemecky. Feincmann razom vyskočí — či je tu v Maďarorságu? Uspokojili sme ho, že sme „in Ungarn“, ale že tu nerozkazuje žiaden šovinist! Tu že rozpráva každý, ako mu huba nariastla. Keby bolo tak všade, na svobode, Uhorsko by zase v nový kvet vykvitlo! Zabíjanie národov že je smrť krajiny! A Feincmann je okrem toho i „redaktorom“ akéhosi „Határőru“, teda individuum veľmi podozrivé. No nebolo celkom tak. Na sviatok Vzkriesenia spieval nám temer celú omšu veľkonočnú, cele nábožne, tak že i posmešníci zatíchli, a vyšlo, že je rytier sv. Hrobu a má od pápeža rády… A keď vo mne poznal človeka vážneho, sdelil mi, že s jeho maďaromaniou nie je to tak zle, že jeho hlavným princípom je katolícka viera, veď že on sám je Nemec z dolnozemských Švábov, a miluje svoju materinskú reč! Ach, tak mnoho komédií hrá sa u nás, lenže každá komédia pre nás je tragédiou!

„Novoje Vremja“ prinieslo dlhý článok od Kňazeva: „Madiari i Slovaki v processie Svietozara Hurbana-Vajanskago.“ Je tam história nad hrobom otcovým, osud môjho spravodlivého článku „Hyenismus v Uhrách“, moje odsúdenie a zavretie. „Národnie Noviny“ spomenuly, že „Novoje Vremja“ prináša článok o našej pravote, pod titulom „Maďari a Slováci“. „Inu, titul tak neznie,“ napísal som do svojho denníka, a pripísal poznámku. Teraz, keď je bôľ tak starý, neprepisujem ju! Uznaj, človeče, najprv rany svoje, poklesky a tisícoraké slabosti, to bude lepšie, než dávať pozor na pichanie ihiel… Ale predsa by ihly maly dosť druhých predmetov!

No, nerozhorčil som sa na svojich, ale vylial som zlosť na renegátov v nasledujúcom verši:

Našim renegátom!

Poslanie