ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Deň ide za dňom, sám deň chytro sa minie, ale dní strašne málo ubýva. Deň je nesporý, málo čo urobíš, zmizne rýchlo, ale medzi jedným dňom a nasledujúcim ako by bolo veľké, dlhé priestranstvo, ako by bol jedon od druhého na míľu. Až sa zhrozíš, keď porátaš dni minulé — tak ich málo, a zdá sa ti, prešiel už mesiac, a tých budúcich je ohromná massa.

Deň ubieha rýchlo, lebo má etappy. Ony trochu pomáhajú. Zobudím sa o 6. hod. a čakám prvú etappu — ščuknutie otvárajúceho kľúča. Ach, jak voľno! Sluha-pán Jožip donesie kávu, jestli ju nerozleje na prahu, na ktorý sa vždy pravidelne potkne.

„Čo tak neskoro, Jožip?“ pýtam sa. On sa usmeje: „Asszonynál voltam!“ To bola druhá etappa. Tretia je prechádzka okolo múru… Má 133 krokov; ja som celý rok vydržal túto rajčulu, pred obedom i po obede po hodine. Keď som tak 20 ráz obehol (2,660 krokov), lepšie sa sedelo v kuteri. Štvrtá etappa: listár. Prináša listy, ktorých zpočiatku chodilo hodne z celej Europy, ba jedon z Teheranu, z Persie, od mladého Batiuškova, brata známeho filologa a professora na petrohradskej universite. Piata: obed so solenými i neslanými rozhovorami. Šiesta: čítanie, písanie. Osma: ščukni si zase sám a rob čo chceš. A jestli nestane sa nič medzi etappami, sedí sa najľahšie. Všetky udalosti v dome, všetky zprávy z vonku zle účinkujú, robia nepokoj, strach… Tak razom prišla zpráva, že od ministerského sekretára Erdélyiho prišlo na direktora Hainzingera písemko o zprísnení väzenia. Pred mojím príchodom, v januári sedelo tu 8 duellantov z Báčky, samí šviháci, boháči a rozpustilci, akých možno mať iba z južnej, pomaďarčenej krve slovenskej. Všetky väzenské pravidlá prestupovali. Tak na pr. väzeň smie mať iba pol litra vína alebo piva na poludnie, a pol litra na večeru. Oni dali si doniesť celé batterie šampaňského, pili, revali, hrozili, že keď im porkoláb nepošle po ďalšie šampaňské, všetci ujdú cez múr do Tisza hotelu. Železnú pec na chodbe srútili, že sa rozbila na sto kusov, nedali sa o 8. hod. zavreť, kartovali celé noci… Čo im bolo — tých pár dní. A my ročiaci mali sme z toho biedu…

Zprísnenie naozaj prišlo… Vonku smeli sme byť už len predpísané 2 hodiny, spoločné obedy zakázali, stolce sme nesmeli prenášať, a vôbec sto maličkostí, z nichž by si človek ničoho nerobil na svobode, ale vo väzení ťa všetko deprimuje. Si cele iným človekom. Všetko ťa uráža. Mne je ľúto tých prechádziek! Niektorý deň jachal som až 40 do 150 ráz okolo! Príjemné zunovanie osladilo zátvor… To už nebolo možné za hodinu.

Zo štúdií čítal som históriu francúzskej revolúcie od Taina, keď ma prekvapí list z Odessy od neznámej dámy! Ona píše:

„S glubokoju duševnoju skorbiu (smútkom) pročla ja v gazetach o Vašem zkaliučeniu zo sympatii Rossii i Slavianstvu. Nemogu nepodieliťsia s Vami tiemi čuvstvami (citami), gorkimi čuvstvami, kotoryja vyzvalo vo mnie i vo vsiech, komu dorogi interessy i sláva našego plemeni rodnago, suďba vydajuščagosia (znamenitého) slavianskago poeta, kotorym i my, na ravnie s bolje bližnejšimi jedinoplemiannikami imiejem česť gordiťsia. Da pošlet Vam Gospod sily perenesti tiaželoe ispytanie (pokušenie) a da Vam utiešenie v soznaní pravoty (spravedlnosti) i sviatosti Vašego priznania! Gluboko predannaja Vam Oľga Pavlovskaja. Odessa, 1893, 16. fevralja.“

Hľa, aká pekná, neznáma duša. Také niečo teší a obľahčuje krutý osud!

Obľahčovaly mi ho i noviny, ktoré mi redakcie posielaly: „Národní Listy“, „Novoe Vremja“, „Světozor“, „Osvěta“, „Evropejsky Viestnik“, a nejaký dobrý neznámy priateľ z Prahy, úradník banky „Slavie“, František Moučka, posielal mi pravidelne anglické noviny „The Daily News“ vo veľkom týždennom balíku. Moja pošta bola najväčšia od čias, čo na brehu Tisy, bahnistej a lenivej, vystavili väzenie. Bolo to dobre, najmä pre zadubenejších maďarónov, ktorí o mne mysleli, že jedám červíky, drotujem hrnce a som biedny „tótočka“, hotový klaňať sa pred ich „štátotvornou“ vyvýšenosťou. A tu razom boli malí a opustení, kdežto ja som dostával nesčítané dôkazy sympatie a uváženia, mal som najväčšiu bibliotéku, ku mne museli chodiť za lektúrou a užívali z darov, ktoré mi moji rodáci poskytli…

Medzi takými darmi robila pravé furóres trüflová pastéta, pre mňa zhotovená už skoro umierajúcim Paľkom Balkom. Už ležal beznádejne, týždňom pred smrťou dopytoval sa, či mi poslali pastétu. Balko bol zvláštny slovenský zjav: kuchár prvej triedy, pravý umelec, ohnivý Slovák a Slavian, trebárs prv slúžil u maďarónskeho panstva, verná duša, cítiaca každý úder na tele slovenského národa.

Pastéta prišla. Hosťov som mal plnú cellu. Všetci chválili, len Wahrmann ani kuknúť — on fádne pozeral na gustujúcich si väzňov. Vôbec, on nikdy nejedol z miškulancií, väzňom posielaných.

Na moju hrozbu, že budem urazený, fádne vzal kúštik do rúk. Otvoril temné oči, mliaskal jazykom — a počal jesť, ako by ho najal. Nikam veriť, že pastéta prišla z Martina.

„To ti poslali z Moskvy,“ riekol (už vtedy sme si tykali), „od Tiestova, ale nie z Martina.“

Musel uveriť, keď som mu ukázal obal.

Vôbec v štátnom väzení peniaze mnoho platily, a tých bolo dosť u väzňov, ale zásielky imponovaly ešte viac. Boli tam i veľmi peňažní panáci i mimo millionára Wahrmanna. Tak jedon väzeň zo Sedmohradska (meno som už zabudol) priniesol si 6,000 zlatých v samých nových stovkách. V mojej izbe sadli za bakarát (mal som okrem erárneho ešte svoj stôl a fotel z ohýbaného dreva z Martina, z našej dielne, preto prišli ku mne hrať). Videl som, ako môj milý Sedmohradčan vyťahoval novú stovčičku, zase novú, a tak rýchlo jednu po druhej, že sa mi to zbridilo. Šiel som na svoju obyčajnú rajčulu, jazdil okolo, každú desiatku značil som si verne na múr. Zunovaný tuhou a monotónnou chôdzou, idem do celly… Tam dym, neriad, zlý vzduch — a môj Sedmohradčan odvolá ma na chodbu.

„Čo sa páči?“

„Prosím vás, požičajte mi zlatku na telegramm po peniaze. Mojich 6 tisícok je fuč!“

Dosiaľ mi je dlžen zlatku…

Pre mňa boly takéto spoločnosti nemilé, ony mi obťažovaly väzenie, ale vyhnúť sa im nebolo možno. Lukáč sám uznal, ani on, kňaz, nemohol sa oddeliť, konečne, on i veľmi nechcel, bol živého temperamentu, hral karty a voždy politisoval s nimi. Peniaze nešetril, a divil sa nad mojou skromnosťou. „Národ má!“ hovorieval. A skutočne dostával často peňažné zásielky od jednotlivcov, od spolkov, od sedliakov, od cirkevníkov, ktoré mu nemohol sobrať nejaký veľkodušný a o národné fondy starajúci sa patriot. No, ja som to neuznával, mne zdalo sa, že neradno chceť tu, medzi ľuďmi, najviac peňažitými, blýskať márnotratnosťou.

Pravda, boli tu i chudiaci, čo radi pumpovali — a ušli na svobodu… Na svobode zabúda sa na rabov i na rabské dlžoby.

Ja som pachtil za prírodou, za počiatkom jara. Denne hľadel som na gaštanové puky, ktoré počaly sa potiť mastnou prískyricou. Jaro neskoro chodilo… Rajčulujem, behám, tu začul som švitorenie škovránka. On zdvihol sa so súsedných záhrad a niesol sa temer ponad naším dvorom, či parkom (lux a non lucendo) do výšky… Ďaleko bolo počuť kommando a trúby cvičiaceho sa vojska! Hnusne revaly mne i tak odporné signály do spevu škovránkovho. Bolo to práve prvého marca… Sňahu už nebolo, tráva počala sa hanblivo tiskať zo zeme. Slnko svietilo na suchopárny dom, na vysoké múry, popísané mojimi čiarkami (bolo ich už hodný rad), hrialo moju biednu hruď… Hľadím za škovránom — ztratil sa, vari ho odohnaly hnusné hlasy cvancigerskej trúby… Šiel som do celly a napísal improvisáciu:

Prvému škovránkovi!

— 1. 3. 1893. —