ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brána, ktorou som vstúpil a ktorou rabi z veľkého segedínskeho väzenia (csillagbörtönu) trepali môj kufor i kysňu, vedie do obšírneho parallelogrammového priestranstva, vysokým múrom ohradeného. V prostriedku stojí už samo väzenie, podlhovasté stavisko na poschodie s jedným vchodom. Je hodne vyvýšené, tak že sa k nemu stúpa miernou rampou, tehlou dláždenou. Dom má 43 krokov dlžky, 24 krokov šírky. V prostriedku rozdelený je chodbami na prízemí i v poschodí, z chodieb ide sa do dvier ciel, 12 je ich v prízemí a taktiež 12 na poschodí, každá má po obloku vysokom, dobre zamrežovanom.

V takej celle octol som sa okolo pol desiatej! Nuž tu budeš rok! Prvá myšlienka bola dosť trápna. Ani len pri vojsku behom 13 rokov neutratil som ani na hodinu svojej osobnej svobody! A tu rok! Je to veľa! Hľa, tamten ošumelý, bezlistý mladý gaštan pred oblokom pôjde skoro do miadzgy, potom sa pomaly rozzelenie, potom listie jeho ztemneje, na jaseň opadne, cez zimu bude zase bezlistý, a zase pôjde do miadzgy — až potom vyjdeš z tohoto kamrlíka, z tamtej mriežkovej brány, ktorú vidím na pravo, hľadiac mriežkovaným oblokom. A keby len to! V tomto ovzduší, ktoré sa mi protiví! Keď som v predsieni kancellárie čakal na Heinzingerovu audienciu, prihovoril sa mi slovoochotný námestník väzeňského sekretára a navial na mňa takú nudu, takú tieseň, že som sa premáhal nezaplakať… Za desať minút zvedel som všetky jeho rodinné pomery — taká sdielna duša — myslel, že ma to poteší! Dom jeho tesťa vzala veľká povodeň, tesťa prinútili na tom mieste vystaviť parádny dom, dali mu štátnu pôžičku (ördög vigye), ale ani len úroky nenesie jeho palác — vždy je z dvoch tretín prázdny, ľud samá bedač, samý kubikoš, milliony vyvalili a všetko grošom smrdí! Dieťa mu dostalo šarlach, rok že má len 365 dní!

Idúc hore rampou, stretol som dvoch väzňov, rumunského patriotu Lukáča a Židka Radóva, ale som sa nepobavil…

Nuž tak. Feldvebel Lajoš Kováč, sedmohradský rodák, môj kommandant, pýta sa ma, čo bude s kostom, a hneď mi ponúkol krčmára, hotového dávať mi za 30 zlatých obed i večeru… Prišiel i podstrážnik Jožep Búza, jedon z troch, majúcich strážiť i obsluhovať štátnych väzňov. Sú to zvláštne pomery: ja som rab, on je svobodný, on mi slúži, ja mu rozkazujem, on je mi predstavený a čistí mi topánky, ja som otrok a dávam jemu diškrécie. Ostatne môj Búza je originál „štátotvorného elementu“. Pušný prach nevynašiel! Rovno: sprostý je ako bota, úslužný ako gróm, všetko robí naopak, mnoho hovorí. Chcel som ho trochu civilisovať zlatkou, nedajbože, odtedy bol ešte hlúpejší, ešte úslužnejší a robil ešte viac, všetko naopak. Izbou chodí po palcoch, každý tanier berie trikrát do ruky, než ho odloží; odloží ho najprv na kufor, potom na umývalník, konečne do koša, ale sa mu hneď nezmestí. Probuje hore dnom, bokom, a pri tom diškuruje neprestajne svojím kalvínskym dialektom… Je to smiešne, ale neveselé. Tá bezcieľnosť celého tohoto väzeňského života leží ti na duši múrou. Veď je to vlastne hlúposť, zatvárať človeka, krmiť ako zvera, vypúšťať, zase zatvárať… Komu to osoží? Koho tresce, koho napraví? Čo môže na mne napraviť, čím chce ma zotročiť? „Že som vraj väzeň,“ napísal som do denníka dňa 22. februára, keď som sa už bol rozhľadel po okolí a ľuďoch, o čom neskoršie, „ba strela jasná! Bratci moji, Maďari, maďaróni i Židáci, málo kto z vás je taký svobodný, ako ja. Mňa len vlastné hriechy a chyby putnajú, ale nie vaše hlúpe, nažlklé, sanitrou oblezené múry segedínske. Mňa môže znesvobodiť vlastná netrebnosť, darebáctvo našich ľudí bruchopasných, intrigantských, závistlivých, neverných šafárov groša vdovského, ale nie vaše mreže, vaša kolossálna brána, kocprd vášho feldvebla Kováča! Ja som svobodný ako orol, a letím ponad vaše zadlžené švidlerské paláce vozvýš, že vaše paprikou zalepené oko za mnou nestačí! A na šír letím, ponad zamrzlú Tisu a vašu roveň tak ďaleko, že to žiaden maďarský rozum nemôže vypočítať od Jáfela po Weckerleho. Áno, cítim sa svobodným, lebo necítim viny. Svobodný som, ale vy ste otroci svojej mizernej politiky, ktorá vám nie je po sile. A čo by ste ma zavreli nie do tejto pustej, ale čistej chyže, ale do podzemnej diery, budem svobodný, trebárs i smutný, roztúžený a boľastiaci. Tú silu, ktorou cítim sa svobodným, tú mi nevezmete. Ona ma udržuje v horkých, prehorkých hodinách a dňoch! Ešte ich je 350! Dobre ste mi namerali, dobre!“

Nuž ale fakt je, že vykrámujem šaty a knihy, že idem na visitu k spoluväznovi Lukáčovi. Prijal ma po bratsky. Rumunský unírovaný kňaz so silným rímskym akcentom. On i sám študoval v Ríme, i teraz syna má tam v seminári. Odsúdený je tiež na rok. Žena, tučná dáma, varí mu a navštevuje ho. Potešil sa, keď som v jeho prítomnosti dostal 16 telegrammov z Myjavy… To bolo slovenské privítanie v maďarskom väzení…

Oblokom videli sme, ako sluhovia nesú do väzenia drahé fotely, diván, kasňu! Čo to? To je pre Richarda Wahrmana, trojmesačného väzňa, syna veľkého, už nebohého Mórica. Prestrelil v súboji grófa Széchenyiho (syna najväčšieho Maďara), a za to ho odsúdili na tri mesiace. Po odsúdení brnkol do Indie loviť slonov a tygrice; počujúc o smrti otcovej, vrátil sa dediť, a tu ho chlopli vo Viedni a Szilágyi dal ho eskortovať rovno do Segedína. Driečny, barnavý šuhaj s veľkopanskými allúrami… Ale nielen to: otec zanechal väčšiu časť majetku dcére René a jemu iba 1 a pol miliona… Cíti sa chudobným.

„Tessék besétálni,“ prekvapí nás s Lukáčom Kováč, štrngajúc s kľúčmi. Idem do svojej celly. Búza mi už zapálil lampu. Bije osem hodín. „Jótcakát!“ blahoželá porkoláb, zatvorí dvere — a ščuk… kľúč vrzne. Som už sám. Pod zámkou. Deň skončil sa. Všetko prestalo. Programm dňa je skončený…

Počal som čítať „Nov“ od Turgenieva, ale nebolo vo mne pokoja. Odstavil som lampu a hľadel oblokom do mesačnej noci. Ako strašidlo zdvíhal sa ponad náš ohradný múr „csillagbörtön“. Tridsaťpäť komínov osvecovala luna… Od kriminálu zavznieval hlas „Örök, vigyázzatok!“ („Strážnici, dajte pozor!“) každú štvrťhodinu. Ináč bolo ticho-tichúčko.

Vtedy povstala v duši mojej koncepcia verša na mesiac:

*

Lampu som zafúkol, sobliekol sa a ľahol na tvrdý matrac z nabitej slamy, pokryl sa väzenským vlneným kobercom. Do obloka už nesvietil mesiac, ale svit ďalekej uličnej lampy, zavesenej na väzeňský ohradný múr zvonku. Len tak sliepňal. Ticho. Pravý hrob. Ticho.