Zlatý fond > Diela > Väzeňské rozpomienky


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Väzeňské rozpomienky

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Zuzana Berešíková, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 34 čitateľov


 

VII

Čo hovoril Lukáč o nerobotnosti pilného spisovateľa Slaviciho, bolo mi snadno pochopiteľné, lebo sám som musel napäť celú silu vôle, keď chcel som nielen písať, ale i čítať. Zčiastky boli tomu vinní nepokojní kollegovia, už či zaľúbení do mňa či nezaľúbení, ale veľmi radi vyhľadávavší moju cellu, v ktorej bolo najcivilnejšie, t. j. najmenej podobno pustej kriminálnej celle. Mal som okrem erárneho stola a dvoch erárnych stolcov svoj fotel z ohýbaného dreva, štellážňu na knihy (asi 200 kníh), pult, pri ktorom som mohol písať stojac (toho luxusu som doma nemal), na stene Věšínov originál, fotografie rodiny, podobizeň Puškina atď.

No z väčšej čiastky moja nerobotnosť pochádzala z depressie duševnej, následku to nesvobody a špatných chýrov zvonku, všeobecných i osobných. Zaležíš sa, zasedíš sa, tupo hľadíš omriežkovaným oblokom ponad múr na 30 komínov, na ohromnú obludu „Csillagbörtön“ u a na chmúrne segedínske nebo, ktorým poletujú holubi v kŕdľoch; medzi nimi sú holubi-kotrmelníci (Purzel-Tauben), ich vlastnosť je, že razom v nesmiernej výške urobia kotrmelec, akoby mrtví padajú nadol. Vidíš vysoké múry, zelenať sa počínajúce tamarisky… Na ľavo trčí väža s krížom. Zvonku ani hlasu, ani šumu, väzenie stojí na vyhnalove. Sedíš, ležíš a chcelo by sa ti zaplakať. Tu pozreš na nebo, a vidíš čápa leteť, dlhý krk vystretý, dlhé nohy vlečie za sebou — predposol jara. Tuším, músa klepká na dvere bez dovolenia pána direktora Hainzingera. Chytím pero, nerozmýšľam dlho, počnem hneď a napísal som túto, posiaľ nikde neuverejnenú maličkosť. Chcel som z nej novellu utvoriť, no ostala iba náčrtková štúdia. Podávam ju — snáď by jej škoda bolo zahynúť.

Štúdia

Ruta žila tichým žitím zdravej rastliny, nevediac, že dorastá na krásnu pannu. Ona sama bola divno prekvapená, keď pozrela na svoju tvár v zrkadle, na svoje formy v kúpeli, a videla, že už nie je dieťa.

A v tomto čase rozpuku sblížil sa jej mladý lodný kadet z veľkého riečneho korábu, chodiaceho až do Čierneho mora. Bol milý, dosť vzdelaný, službu robil správne, nad parným strojom dohliadal akurátne, tak že ho predstavení poverovali s najdôležitejšími výkonami a podriadení ho radi mali, bárs bol v službe prísny. Nikola bol silný, barnavý junoš, s temnými očami, so smelo vinúcimi sa mladými fúzikami… Len občas ukázal sa náruživým, samovoľným, a vtedy triasli sa podriadení pred ním, a predstavení písali mu do konduity nótu: „Leider zum Jähzorn geneigt.“ (Náchylný k náruživému hnevu.)

„Ruta, po tieto dni staví sa môj parník okolo, a ja zase prevezmem na ňom službu. Neviem, kedy sa vrátim — a rád bych odišiel s istotou!“

„Neveríš mi? Neoddala som ti dušu na veky?“

„Ale tvoju milú osobu, tvoje nežné rameno, tvoju voňavú hlávku nechce mi oddať tútor, a hľadí na teba, ako na svoju vlastnosť! To je pre mňa muka, muka!“

Nikola odišiel zlobno-smutný.

Ruta sama nepozorovala rastúcu náruživosť nestarého ešte zlatníka Duroňa, ďalekého svojho ujca, ktorého jej súd určil za poručníka po smrti matkinej. Otca ztratila ešte v detstve. Upozornená Nikolom, počala sa báť prenikavých pohľadov Duroňa a šípiť jedovatý tŕň jeho nežností, ako by otcovských. Prvý raz, keď sa energicky obránila proti nežnosti (on chytával ju za hlavu a tisol na hruď), Duroň videl, že je to vliv mladého lodníka a zakázal mu dom. Mladí schádzali sa u rieky, kde bola dosť osamelá promenáda. Tam sedávali na lavičke pod platanou a hľadeli na širokú rieku, valiacu sa hrdo, majestátne. Dolu na ľavo uprostred veľtoku stál osamelý ostrov, neveľký, husto zarastený vrbinou a jalšinou. Nikto nevystúpil na osamelú sihoť, iba vtáčky tam hniezdily, čajky priletovaly, motýlky trepetnými krýdlami triasly sa ponad hustou trávou. Zriedka kedy ustatý rybár hodil húžvu na osamelý bielo-piesočný breh, aby si poležal v mäkkej tráve. Pred lavičkou na rieke boly pripevnené člny a klátily sa na vlnách.

Ruta pritúlila sa k druhovi a počúvala čujným úškom tlkot jeho ohnivého srdca. Mladí ľudia plavili sa veľkou, valnou riekou najšťastnejších, čo i krátkych chvíľ.

„Vidíš, dolu u Zemúna kúpim domec neďaleko prístavu, už mi málo chybuje — ešte trojmesačné úspory — a budeme mať svoje hniezdo… Nechcem z tvojho, nech si gazduje Duroň, veď on vydá účet!“

Oči Nikolove pri týchto slovách zasvietily ostro, Ruta trhla sa a cítila bázeň. Prvý raz u jeho boku. Jeho hnev bol výrazný, ustrašujúci. Meno Duroňa ju bodlo…

„Takého ťa nemám rada“ riekla smutne, „ale veď si ty dobrý, dobrý… a ona tisla jeho veľkú tvrdú ruku pod ručníčkom, prehodeným cez ich lono…

„Ruta, duša, dieťa! Ty nevieš, v akom si nebezpečenstve… Stará Tera mi povedala, že Duroň za tebou sliedi a rebrík pristavuje, a pozoruje ťa cez okienko celé hodiny… Ruta, ja zblazniem. Tomu musí byť konec!“

„No, čo môžem ja, úbohá deva?“

Ona zaplakala, z bázne pred Nikolom; zaplakala v nej duša, srdce stiahlo sa hryzavým bôľom.

„Miluješ ma?“

„Čo sa pýtaš, Nikoluška, či bych sedela tu s tebou?“

Ona kryla tvár na jeho hrudi.

„Čo z toho! Ty musíš so mnou na loď!“

„Utiecť? A ty by si miloval odbehlicu i potom, keď sa minú prvé ohne našej lásky? Pováž, všade ma odsúdia, nebanebnicou pozvú. Pravda, som sama na tomto svete, sirota bezzáštitná, ale pomluva nesmie sa ma dotknúť! Ale potom…“

„Láska, ktorá premýšľa, už nie je láskou. A Duroň? Nie ti je hrozný? Nútiš ma, abych ma rozbil hlavu, alebo zadrhol ho holými rukami?“

Ruta bola smutná, zmýlená, zastrašená. Nikolu zožierala akási pochybnosť. Deva jeho zamýšľa sa. Kdeže je jej bezstarostná, bezmyšlienková oddanosť? Kdeže podela sa jej nevinná, detská veselosť. To žralo dušu mladého matrósa.

„Počíham si! Keď ho nájdem na rebríku pod tvojím okienkom zierať škulinou, zabijem ho. Ruta, to ti prisahám! Ty nevieš, ako páli ma duša, len keď pomyslím na úklady toho človeka. Ale možno, môj hnev je už oneskorený… už je pozde…“

Ruta vykríkla bôľom, ale i rumeň oblial jej líce.

„Niko! Ty máš dnes hrozné reči! A ako to hľadíš na úbohú devu? S Bohom! Tys’ chorý, Nikoluška! Ľahni si, upokoj sa.“

Ona chcela vstať, tu pocítila na ramene ťažkú ruku.

„Tak panenka vláči sa po predmestských promenádach s matrósmi!“

Hlas Duroňov bol chriplý, triasol sa hnevom a rozčúlením, rozum zatemňujúcim.

„Domov, neporiadnica!“ reval.

„To je moja nevesta!“ riekol pevným hlasom Nikola a vzal Rutu do pravého ramena, tak že pocítila fysický bôľ od stisnutia. Pocítila, že z tohoto zaklamrovania nevyprostí ju žiadna ľudská sila.

„Ešte že vraj nevesta! Čo si ešte namyslel, zelený duro! Zbojník, lupič!“ kričal Duroň a hvizdol. On mal prichystaných dvoch žandárov. Keď Nikola videl z ďaleka blesk bodákov, vzal Rutu na ruky ako pierko a skočil s ňou do člna. Ruta chcela sa brániť, no aká tu obrana. Odvadil húžvu, a o niekoľko okamihov, narábajúc veslom, letel šikmo dolu riekou… Duroň kázal žandárom sadnúť do druhého člna a pustiť sa za ubehlíkmi… Nechceli, ta neznel ich rozkaz, museli pre nový do kasárne.

O štvrť hodiny Nikolov čln pribil o biely piesok osamelej sihôťky. Ruta triasla sa ako osika. Ona triasla sa nielen bázňou pred dobrodružstvom, ale hlbokým duševným, smrteľným strachom.

„Neboj sa, dievča! Hľa, tu som kráľom, a tys’ mojou kráľovnou! Nad nami len nebo!“

„Ale Duroň nás vyhľadá… A čo tu, pre Boha, Nikoluška, tys’ strašný… Čo tu počneme?…“

„Zase len pochybnosti! Ruta, miluješ ma?“

„Ach, čo sa pýtaš… Nikola, tys’ hrozný…“

„Boh nám pomôže, Ruta, ja verím na divy! Naša láska je taká veľká, čistá, bohumilá, že nás neopustí Boh. Oh, devo, ty nevieš o veľkosti mojej lásky! Ty nevieš, čo je milovať nado všetko!“

Milenci sadli na mäkkú trávu pod jalšinu, Ruta zavrela oči a zabudla na svet, na tútora, na seba i na čudné položenie, a tisnúc sa na prsia mohutného matrósa, zaryla sa do zabudnutia na silu, ako by už nič iné nemalo nasledovať, než večné zabudnutie všetkého, smrť…

Na brehu zbadalo plavcovo oko nepokoj…

Odrazili tri člny… Stíhajú ich… Bože, čo robiť… Už naozaj len div pomôže.

V tom na pravo hore ukázal sa dym — parník! Jeho parník… Keď porovnal sa s ostrovom, Nikola hvizdol strašným, prenikavým hvizdom. Na palube zjavil sa jeho kormidelník, Staša…

Tri člny s prenasledovníkmi blížily sa k ostrovu. Parník spustil čln na rieku…

„Na druhý konec!“ zavolal Nikola, a bežal s Rutou na spodný konec sihote. Duroň vyskočil na sihoť… Práve vtedy odbíjala šalupka od ostrova… Vietor šumel vo vrbinách a jalšinách ostrova a Duroň hľadel za plavno nadol letiacim parníkom, videl, ako doň vystúpili ubehlíci; prv, než ho mohli zadržať, hodil sa do vĺn… Ruta hľadela na to s paluby, z jej hrdla vyrval sa hlas úžasu…

„Ľutuješ ho?“ trpkým hlasom riekol Nikola.

„Nevernou som ti bola!“ riekla a padla do mdloby.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.